PRAVOSLÁVNE VYZNANIE VIERY
Niceo - carihradské vyznanie viery je zhrnutím pravoslávneho učenia, a bolo sformulované na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 a Carihrade v roku 381.
Viruju vo jedinaho Boha Otca, Vsederžiteľa, Tvorca nebu i zemli, vidimym že vsim i nevidimym. I vo jedinaho Hospoda Isusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik: Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu, imže vsja Byša. Nas radi čelovik i našeho radi spasenija, sšedšaho s nebes, i voplotivšahosja ot Ducha Svjata i Mariji Divy, i vočelovičšasja. Raspjataho že za ny pri Pontijstim Pilati, i stradavša, i pohrebenna, i voskresšaho v tretij deň, po pisanijem. I vozšedšaho na nebesa, i siďjašča odesnuju Otca. I paki hrjaduščaho so slavoju,suditi živym i mertvym, Jehože Carstviju ne budet konca. I v Ducha Svjataho, Hospoda, Životvorjaščaho, iže ot Otca ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i sslavima, hlaholavšaho proroki. Vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cerkov. Ispoviduju jedino kreščenije, vo ostavlenije hrichov. Čaju voskresenija mertvych: I žizni buduščaho vika. Amiň.
Verím v jedného Boha, Otca Vševládcu, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného a neviditeľného. I v jedného Pána Isusa Christa, Božieho Syna, jednorodeného, z Otca zrodeného pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, tej istej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko bolo stvorené. Ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom. Za Pontského Piláta bol za nás ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A v tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písiem. A vystúpil na nebesá a sedí po pravici Otca. A znova príde so slávou súdiť živých a mŕtvych, a Jeho Kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána, životvorného, ktorý vychádza z Otca, a ktorý s Otcom a Synom je spolu uctievaný a oslavovaný, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.
Základy pravoslávnej viery
1. Svätá tradícia – je každodenný život Božieho ľudu. Predstavuje súhrn skúseností v Cirkvi, tak ako bol predaný a dostal sa až k nám od Isusa Christa a Jeho apoštolov. Svätá tradícia je vlastný život Cirkvi inšpirovaný a vedený Svätým Duchom, je súhrnom všetkého potrebného pre život a spásu Božieho ľudu.
2. Sväté Písmo – je najdôležitejšie dielo svätej tradície. Veríme, že sväté Písmo je slovo Božie, bolo napísané ľuďmi vedenými a inšpirovanými Svätým Duchov, je zjavením samotného Boha. Sväté Písmo – bibliu tvoria: Starý Zákon – popisuje Božie zjavenie do príchodu Isusa Christa; a Nový Zákon – završujúci Božie zjavenie vyhlásením Isusa Christa za Spasiteľa sveta
3. Spisy svätých otcov – medzi spisy považované za pramene našej viery patria predovšetkým diela svätých Otcov, ktoré vysvetľujú základne učenie Cirkvi a bránia pravú vieru.
4. Modlitba a liturgická bohoslužba – sme pozvaní k uskutočňovaniu osobného modlitebného pravidla, ktoré je nerozlučne spojené s verejnými bohoslužbami Cirkvi. Najdôležitejšou z nich je svätá liturgia. Predstavuje spoločné dielo Božieho ľudu a stretnutie so samotným Bohom.
5. Životy svätých – sú svedectvom o Božej pravde. Slúžia nám ako vzory, podľa ktorých môžeme žiť skutočný kresťanský život.
6. Vyznanie viery – úplné vyznanie pravoslávnej viery je obsiahnuté v tzv. niceo – carihradskom vyznaní viery alebo symbole viery, ktorý zostavili svätí Otcovia na 1. a 2. ekumenickom sneme v Nicei v roku 325 a v Carihrade v roku 381. Spievame alebo čítame toto vyznanie pri každej sv. liturgii. Pravoslávni kresťania takto vyznávajú svoju vieru nepretržite od 4. storočia.
Dejinná cesta Brest - Litovskej cirkevnej únie
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Verím v jednu, svätú, sobornú a apoštolskú Cirkev
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA
Prot. Dušan Nikodim Tomko,mob.: 0907 207 718
Prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.
PRAVOSLÁVIE
Iba Christos je ozajstný Veľkňaz a všetci, ktorí sme boli pokrstení a myropomazaní, sme účastní na Jeho kňazskej službe. Ide o všeobecné kráľovské kňazstvo, o ktorom hovorí sv. ap. Peter: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ...“ (1 Pt 2, 9). Všetci sme povinní vydávať pravdivé svedectvo o našej viere. Preto, aj keď v symbole viery vyznávame, že Christova Cirkev je apoštolská, táto vlastnosť sa vzťahuje na celú Cirkev. A tak každý kresťan je v širokom slova zmysle kňazom. Všetci, čo sme pokrstení a myropomazaní, tvoríme všeobecné kňazstvo.
Kráľovské všeobecné kňazstvo má neoceniteľné a nezameniteľné miesto v Cirkvi. Je to dané aj tým, že presbyter, a ani biskup, nemôže vykonávať Eucharistiu bez účasti kráľovského, všeobecného kňazstva. Kráľovské, všeobecné kňazstvo je základom kresťanského spoločenstva a je súčasne garantom sobornosti, ktorú uplatňuje v Cirkvi Pravoslávie.
Okrem všeobecného kňazstva je v Cirkvi hierarchické kňazstvo, ktoré má tri stupne: biskupskú, presbyterskú a diakonskú službu. Hierarchická služba nie je doménou osobnej zásluhy jedinca, ale je vykonávaná so všetkými slabosťami pomocou Svätého Ducha, ktorého prijatím daru vybraní jedinci uskutočňujú túto službu. Boh povoláva, ale všeobecné kňazstvo udeľuje súhlas na výkon hierarchickej služby „aksios - dostojin – dôstojný“. Platí to pre všetky tri stupne hierarchickej služby. Nikto sa nemôže stať biskupom, presbyterom alebo diakonom bez súhlasu kráľovského, všeobecného kňazstva. Škoda, že toto vedomie u veriaceho ľudu je slabé, preto si tento princíp neuvedomujú a vôbec ho neuplatňujú. Z tohto dôvodu u nás existuje skrytý klerikalizmus.
Plnosťou hierarchickej služby je biskupská služba. Biskup je priamym nástupcom apoštolov, preto je najvyšším učiteľom a vykonávateľom sv. tajín. Iba biskup má právo konať všetky sv. tajiny. Biskupská služba je prísne ekleziologická, čo znamená, že je vykonávaná v Cirkvi a pre Cirkev ako spoločenstvo, a nemôže byť vykonávaná mimo Cirkvi. Preto žiadny biskup nestojí nad Cirkvou, ale jeho miesto je pevne ukotvené v Cirkvi, čo sa má prejavovať tak, že biskup nič nekoná bez súhlasu všeobecného, kráľovského kňazstva, od ktorého dostal „mandát“ na vykonávanie služby pre dobro celej Cirkvi. Biskup nekoná nič od seba, ale všetko, čo koná, je v záujme Cirkvi. Ak sa biskup stavia nad Cirkev, alebo koná výlučne pre dosahovanie svojich subjektívnych výhod, porušuje tým základný princíp biskupskej služby a ocitá sa tak mimo Cirkvi ako spoločenstva. Biskup je aj najvyšším strážcom a ochrancom apoštolskej tradície, dbá o jej čistotu a neporušenosť. Každý biskup vo výkone svojej služby je autonómny, samostatný, čo znamená, že ho v jeho službe nemôže obmedzovať iný biskup.
Pravoslávna teológia učí, že v Cirkvi niet vyššej služby než biskupská. V Cirkvi je najvyššie Eucharistia a biskup. To je hlavný teologický dôvod, prečo Pravoslávna Cirkev neprijíma učenie Západu o primáte a neomylnosti rímskeho pápeža, ale ho vníma ako biskupa miestnej rímskej cirkvi.
Druhou v poradí je presbyterská služba, ktorá je odvodená od biskupskej služby. Presbyter by mal všetko konať v zhode so svojim biskupom, ten však musí konať v zmysle tradície a základných princípov Pravoslávia. Ak tak biskup nekoná, presbyter s ním nemusí súhlasiť, aj v tom je princíp sobornosti, uplatňovaný v Pravoslávnej Cirkvi, lebo aj biskup sa môže mýliť a konať proti záujmom celej Cirkvi.
Treťou je diakonská služba. Ide o pomocnú službu biskupovi alebo presbyterovi, avšak nie iba pri bohoslužbe, ale predovšetkým pri vykonávaní sociálnej, charitatívnej služby a pri vyučovaní a spravovaní cirkevnej obce.
Na záver sa zmienim o ženskej hierarchickej službe, ktorá je známa z iných konfesií. Pravoslávna Cirkev je proti ženskej hierarchickej službe. Žena má svoje špecifické a nezameniteľné miesto v Cirkvi tak, ako aj v rodinnom živote, čo vyplýva z jej „inakosti“. Muž nikdy nemôže zameniť ženu a platí to aj opačne, žena nemôže nikdy zameniť muža, ale dvaja môžu prezentovať „dokonalosť“. Odlišnosť poslania muža a ženy bola určená už pri stvorení, čo Christos dal aj jasne najavo vtedy, keď na apoštolskú službu povolal mužov. Ženy však boli vždy nablízku. Po zmŕtvychvstaní sa prv zjavil Márii Magdaléne, ktorá túto zvesť oznámila apoštolom.
Tým, že Pravoslávna Cirkev nedovoľuje hierarchickú službu ženám, neponižuje ich, ale rešpektuje ich špecifickosť a odlišnosť, čo nám potvrdzuje aj učenie o kráľovskom, všeobecnom kňazstve, ktoré muža, ako hierarchu, nevyvyšuje nad ostatných.
Takýto pohľad na kňazskú službu je identický dobe prvotnej, dobe apoštolskej.