Snem v Breste v r. 1596 a následky podpísania únie

Samotnému zvolaniu snemu v Breste v r. 1596 predchádzalo niekoľko rozhodujúcich udalostí - snemy a rokovania medzi pravoslávnou stranou, rímskou cirkvou a poľskou vládnou mocou, počnúc stretnutím biskupov v r. 1590 v Breste. Všetky tieto iniciatívy vykryštalizovali postupne vznik dvoch táborov: zástancov unionistickej idey a jej odporcov, ale aj sformovali podmienky a charakter tohto cirkevného zväzku.

„Pozerajúc na tieto historické udalosti spätne, - hovorí otec Pavel Athoský, - všetko toto úsilie prinieslo len veľmi málo úžitku. Pravoslávny národ totiž o únii v tom čase nechcel ani počuť (a to ani na snemoch, ktoré sa uskutočnili v Breste v r. 1591 a 1594), a nehľadiac na všetky prísľuby, nikto z pravoslávnych (cirkevného ľudu, bratstiev, pravoslávnej šľachty), okrem už spomínaných biskupov, nedal k nej súhlas. Biskupi Potij a Terleckij, vidiac bezúspešnosť svojho úsilia, vymámili od niektorých biskupov čisté listiny (bez textu) len s ich podpismi a pečaťami pod zámienkou, že budú na nich predložené prosby kráľovi, aby boli navrátené práva a privilégia pravoslávnym. Tieto listiny ponechali u seba do r. 1595, kedy práve na nich predložili kráľovi a pápežovi v mene celej Západo - ruskej Cirkvi želanie zjednotiť sa s Rímskym stolcom, spolu s vypracovanými podmienkami uzatvorenia únie“ (ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния..., cit. dielo, s. 46.). Pre priblíženie týchto historických udalostí a lepšie pochopenie diania, ktoré viedlo k podpísaniu únie, uvádzame v plnosti tieto hlavné artikuly (podmienky) pápežovi a kráľovi, ktoré požadovali vtedajší západo – ruskí biskupi „ako záruku prv, než pristúpili k jednote s rímskou cirkvou“:

1. Vzhľadom k tomu, že medzi rímskou cirkvou a gréckou vierou existuje spor o pochádzaní Svätého Ducha, čo spájaniu bráni (a to pochádza pravdepodobne z toho, že sa nevieme navzájom pochopiť) chceme: aby nás nenútili do iného vierovyznania, ale aby sme zotrvali v tom, čo je nám odovzdávané v Evanjeliu, ako aj v dielach svätých Otcov gréckej viery - že Svätý Duch nepochádza z dvoch počiatkov, ale len z jedného, a to od Otca cez Syna.

2. Aby sväté čítania aj modlitby - ranné, večerné, aj nočné - sa nám ponechali celé podľa starodávneho obyčaju Východnej Cirkvi a najmä tri sväté liturgie: Vasilija, Zlatoústeho a Epifánija (pozn. tak to uvádza originál - čím sa myslia texty bohoslužieb Bohozjavenia) a liturgia, aká býva vo Veľkom pôste (s vopred posvätenými Darmi), a tak isto všetky iné obrady našej Cirkvi, ktoré sme doteraz užívali, aby sa to v Ríme pod vedením Najvyššieho Archijereja chránilo, a aby sme všetko konali v našom jazyku.

3. Aby najsvätejšie Tajiny Tela a Krvi Hospodina nášho Isusa Christa nám boli naveky chránené v celku neporušené, pod dvoma spôsobmi – chleba a vína, tak ako ich doteraz užívame.

4. Aby Tajina svätého Krstu a jeho forma bola nám potvrdená bez doplnkov - tak ako ju doteraz vykonávame.

5. Čo sa týka očistca, nechceme žiadne komplikácie, ale chceme prijať učenie svätej (rímskej) cirkvi.

6. Nový kalendár (keď sa už nedá používať starý) prijmeme s podmienkou, že čas a spôsob sviatkovania Paschy, ako aj iných sviatkov, nám budú v celistvosti chránené, tak ako bolo za jednoty Cirkvi. Lebo my máme svoje osobitné sviatky, ktoré nemá rímska cirkev a to na deň 6. januára, kedy sviatkujeme Krst Christa Hospodina, ktoré nazývame Bohozjavením; tento deň máme obrad svätenia vody.

7. Aby nás nenútili do procesií so Sviatosťou Božieho Tela a aby nás nenútili robiť procesie s Najsvätejšími Tajinami, lebo my máme iný spôsob uctievania Svätých Darov.

8. Tak isto, aby nás nenútili svätiť oheň pred sviatkom Paschy, ako aj užívať klopadiel namiesto zvonov, ako aj iných obradov, ktoré sme doteraz nemali. Okrem toho chceme, aby sme sa radšej vyvarovali zmien vo všetkom, čo sa týka obradov a zvykov našej Cirkvi.

9. Rodina kňazov (možnosť kňazov žiť v manželstve - poznámka autora) nech ostane nezmenená, s výnimkou dvojženstva.

10. Posty metropolitov, biskupov, ako aj iné duchovné posty nášho obradu, aby sa nedávali ľuďom inej národnosti či vierovyznania, okrem ruskej či gréckej. Pretože v našich kánonoch je napísané, že také osoby ako metropolita a biskupi, majú byť najprv vyberaní duchovenstvom z ľudí. Preto prosíme kráľovskú milosť, aby sme mali slobodu ich vyberať pod patronátom kráľovskej milosti. Rovnako prosíme, aby po smrti kohokoľvek z týchto dôstojných pánov sme vyberali štyroch kandidátov a jednému z nich (ktorý sa ukáže dôstojný) tomu kráľovská milosť dá súhlas. A to všetko predovšetkým z tej príčiny, aby na tieto posty sa vyberali ľudia učení a dôstojní. Keďže kráľ je iného obradu a nie celkom môže vedieť, kto je dôstojný - stávalo sa totiž, že boli vyberaní ľudia, ktorí ledva vedeli čítať. Ak by sa táto hodnosť dávala svetskej osobe, musí táto prijať svätenia v priebehu 3 mesiacov pod hrozbou vrátenia tejto hodnosti; čo je v zhode s ustanovením Grodneckého snemu, ako aj artikulov svetlej pamäti kráľa Žigmunda Augusta, ktoré potvrdil aj terajší osvietený kráľ. Lebo i teraz sa stáva, že po mnohé roky si niektorí držia duchovnú vládu a do duchovného stavu sa nedávajú vysvätiť vyhovárajúc sa na akési kráľovské povolenia. Preto prosíme, aby sa toto už viac nestávalo.

11. Pre listinu na vysvätenie biskupov nášho obradu nech neposielajú do Ríma, ale keď jeho kráľovská milosť vymenuje biskupa, tak arcibiskup - metropolita nech je povinný podľa starých zvykov každého takého vysvätiť. Ale sám metropolita, ktorý vstupuje do hodnosti metropolitu, bude povinný poslať pre takúto listinu svätenia Najvyššiemu Archijerejovi a po prinesení tejto listiny z Ríma, bude vysvätený najmenej dvoma vladykami nášho obradu. Ak by sa stalo, že niekto z biskupov bude zvolený za metropolitu, to on už nebude musieť posielať pre listinu svätenia do Ríma, lebo už predtým bol vysvätený za biskupa, ale iba bude skladať sľub podriadenosti Najvyššiemu Archijerejovi pred prepodobným arcibiskupom gniezdneckým (ale nie ako pred arcibiskupom, ale ako pred prímasom).

12. Aby sme mali viac úcty a tak naše ovce nás preto viac ctili a poslúchali, preto prosíme prijať nášho metropolitu a biskupov do Senátu Jeho Kráľovskej Milosti, a to z mnohých príčin: lebo my máme to isté postavenie a česť, ako biskupi rímskej cirkvi. A potom, keď niekto z nás bude skladať senátorskú prísahu, bude povinný skladať prísahu vernosti aj najvyššiemu archijerejovi, aby sa v budúcnosti nestalo to, čo po smrti kyjevského metropolitu Izidora. A to bolo preto, že vladykovia nášho obradu, ktorí neboli viazaní žiadnou prísahou (a aj bývali ďaleko), ľahko odstúpili od jednoty, ktorá bola dosiahnutá na Florentskom sneme. Listy pozývajúce na štátny snem i zemské snemy nech posielajú aj nám.

13. Keď niekedy z Božej vôle i iná čiastka nášho národa a gréckej Cirkvi by pristúpili k tejto svätej jednote, aby nám to nevyčítali ako prehrešok, že sme ich predbehli v tejto zhode. Lebo my sme to urobili z nasledujúcich príčin: pre dobro a pokoj kresťanskej dŕžavy a pre únik z dlhotrvajúcich nezhôd.

14. Aby nikto z Grécka nerobil žiadne nepokoje, či vyslovil písomnú kliatbu, preto prosíme nepripustiť takýchto k vláde Jeho Kráľovskej Milosti aj pod hrozbou trestov. Aby sa nikto na také neodvážil, žeby podrýval takto jednotu medzi ľuďmi, lebo je ešte mnoho takých, ktorí sa protivia tejto vláde a takto by mohla vzniknúť medzi občanmi ničivá vojna. Preto treba predovšetkým plne dbať, aby archimandriti, igumeni, kňazi a iné duchovenstvo nášho obradu nemohli vykonávať duchovnú činnosť, ak by nám vypovedali poslušnosť. Tak isto, aby ani biskupi, ktorí prichádzajú z Grécka, nemohli vykonávať duchovné služby v našich eparchiách. Inak by naše zjednotenie nemalo žiadny význam.

15. Keby aj niekedy v budúcnosti ľudia nášho obradu, protiviaci sa svojím obradom a ceremóniám chceli prijať rímske obrady, to nech ich neprijímajú, lebo už všetci budeme prebývať v jednej Cirkvi pod vedením jedného Pastiera.

16. Nech budú povolené sobáše medzi ľuďmi gréckeho a rímskeho obradu, ale nech manželia nenútia jeden druhého prijať obrad druhej strany, lebo sú veriaci tej istej Cirkvi.

17. Pretože sme pozbavení mnohých cirkevných majetkov, o ktorých nevieme, akým právom boli odobrané od našich predchodcov, pretože oni ich mohli dať do nájmu iba počas vlastného života. Preto prosíme, aby tieto majetky boli navrátené našim cirkvám; lebo my sme v takej núdzi, že sa nedokážeme postarať o potreby našich cirkví, ale i sami nemáme z čoho žiť. A tak, keď niekto zákonne používa toto právo doživotného užívania cirkevných majetkov, tak aby bol povinný platiť nejaký nájom, a po jeho smrti, aby sa majetky vrátili cirkvi. A podobne, aby v budúcnosti nikto ich nedával nikomu bez dohody s biskupom a jeho kúriou. Majetky, ktoré teraz cirkev vlastní, a ktoré sú zapísané v Evanjeliári, hoci by sa na ne nevzťahovali privilégia, aby to tak aj zostalo, a aby navyše sa cirkvi vrátili aj tie, ktoré jej boli dávno odobrané.

18. Po smrti metropolitu a biskupov, aby ani starostovia, ani štátni činitelia sa nemiešali do správy cirkevných majetkov, ale podľa zvykov rímskej cirkvi, žeby do času volieb nového vladyku, cirkevné majetky spravovala biskupská kúria. V súkromných majetkoch a pôžitkoch zomrelého biskupa, aby jeho príbuzní nepociťovali krivdu a násilie, ale aby sa to dialo tak, ako v rímskej cirkvi. A hoci už máme toto všetko právo, prosíme ho opätovne potvrdiť aj štátnou konštitúciou.

19. Archimandriti, igumeni, mnísi a ich monastiere, aby boli podľa starých obyčajov pod právomocou biskupov svojej eparchie, lebo u nás je iba jedno mníšske pravidlo, ktorého sa pridržiavajú všetci biskupi a takzvaných provinciálov nemáme.

20. Aby sme mohli mať v štátnych tribunáloch (spolu s duchovnými rímskej cirkvi) dve duchovné osoby nášho obradu, ktoré by ochraňovali práva a slobody našich cirkví.

21. Archimandriti, igumeni, kňazi, arcidiakoni, ako aj iné duchovné osoby nášho obradu, aby požívali tie isté pocty a ochranu, ako osoby rímskeho obradu, aby požívali úľavy a privilégia také, aké im kedysi priznal kráľ Vladislav. Nech nebudú nútení platiť poplatky za svoju osobu aj z cirkevných majetkov (ako sa to doposiaľ neslýchane robilo), iba ak by mali nejaké súkromné majetky; a z nich, aby odvádzali to, čo je zákonné, ale za vlastnú osobu, a nie za cirkev. Tí kňazi, či duchovní (čo majú cirkevné majetky v územiach patriacich senátorom, alebo šľachte, a predovšetkým tí, ktorí pochádzajú z ich poddaných) budú viazaní vykonávať svoju povinnosť a poslušnosť výlučne na základe príslušnosti a nebudú vydávaní inej inštancii, ale budú podliehať len patronátu svojich pánov. Z ohľadom však na svoju osobu a službu, ktorú vykonávajú, majú podliehať iba biskupom a iba nimi budú trestaní za svoje prečiny, z ktorých by ich obžalovali ich páni. A tak ľuďom duchovného i občianskeho postavenia bude zabezpečené ich plné a nerušené práva.

22. Nech nám páni latiníci nebránia v našich cerkvách a mestách zvoniť na Veľký Piatok.

23. Nech nám bude dovolené podľa našich zvyklostí a obyčajov niesť sväté Tajiny k chorým verejne so svetlom a v rúchu, ktoré sa na to používa podľa nášho obyčaju.

24. Aby nám bolo umožnené vo sviatočné dni v prípade potreby, bez akýchkoľvek prekážok ísť s procesiou podľa našich zvyklostí.

25. Naše ruské monastiere a chrámy nech sa nemenia na rímske kostoly. A keby ich ktosi z katolíkov na svojom území zničil, bude povinný ich obnoviť, alebo nanovo postaviť a staré opraviť.

26. Ak by spoločnosti a cirkevné Bratstvá (nie tak dávno založené patriarchom a schválené Jeho Kráľovskou Milosťou) - ako napríklad vo Ľvove, Viľniuse, Breste, či na iných miestach - ktoré pre Božiu Cirkev prinášajú prínosy (pretože osobitne šíria úctu k Bohu), chceli prijať zjednotenie, nech sa ponechajú celistvé a nedotknuté, avšak pod povinnosťou poslušnosti metropolitovi a biskupom tej eparchie, v ktorej existujú.

27. Aby nám bolo tiež dovolené zakladať semináre a školy gréckeho a slovanského jazyka tam, kde sa to bude javiť najvhodnejšie, a taktiež tlačiarne kníh, ktoré však budú podriadené právomoci metropolitu a biskupov, a bez ich súhlasu nič nevytlačia, aby sa takto zabránilo darebákom šíriť ich herézy.

28. Aj tí kňazi nášho obradu, ktorí v kráľovských majetkoch ako i sídlach pánov senátorov a šľachty (spoliehajúc sa na ochranu svojich pánov a úradníkov) vo svojej trúfalosti bez preskúmania vydajú rozlučný list manželom, a kdekoľvek páni kasteláni či iní úradníci na základe týchto listín ich považujú za rozlúčené a chránia týchto kňazov a nedovoľujú ich vydať súdu ich biskupov, ako aj pred synodu, bránia biskupom trestať takých opovážlivcov (rovnako aj vizitátorov, ktorých biskupi posielajú, ponižujú a dokonca bijú) žiadame: aby sme mali právo takýchto trestať a zadržiavať podľa cirkevného poriadku. Ak na niekoho z takýchto uvalí biskup kliatbu za neposlušnosť a zneužívanie, žiadame, aby úradníci a páni (ako náhle budú o tom od biskupa informovaní) nedovoľovali im vykonávať cirkevné obrady a slúžiť svätú liturgiu, dokiaľ sa neobhája pred svojim biskupom.

29. Sobory, ako aj iné farské chrámy vo veľkých mestách i všade v dŕžave Kráľovskej Milosti, či už sú založené kráľom, šľachticmi či mešťanmi, nech sa podriadia vláde a spravovaniu svojich biskupov a svetskí ľudia nech pod žiadnymi zámienkami sa nevmiešavajú do ich správy. Lebo sú takí, ktorí nechcú patriť pod riadenie biskupov a sami riadia cerkvi.

30. Ak by bol niekto kvôli priestupku vylúčený biskupom nášho obradu, nech nie je prijímaný do obradu rímskej cirkvi, ale naopak, nech ho aj oni vyhlásia za vylúčeného. Podobne, ako aj my budeme zaobchádzať s tými, ktorí budú vylúčení rímskou cirkvou.

31. Ak by sa s Božou pomocou stalo, že by naši bratia východnej Cirkvi niekedy došli k jednote so západnou Cirkvou (a potom došli spoločne ku konsenzu celej Cirkvi) a niečo ustanovili v právnom poriadku a obradoch gréckej Cirkvi, prosíme, aby sme sa toho mohli zúčastniť i my, ako ľudia tej istej viery a obradov, lebo ide o spoločnú vec nás všetkých.

32. Ak sa dopočujeme, že niekto chce ísť do Grécka, aby mohol byť ustanovený na nejakú cirkevnú pozíciu, a potom vrátiac sa chcel ovládnuť biskupský stolec a uplatniť jurisdikciu gréckej Cirkvi, to prosíme, aby Kráľovská milosť ho zadržala na hraniciach a nepripustila do našich oblastí nikoho s takými právomocami a možnosťou exkomunikovať. To by totiž viedlo ku konfliktu medzi cirkevnými pastiermi a národom.

A tak, my dole podpísaní (chcejúc dosiahnuť sväté zjednotenie na Božiu slávu a pre pokoj Cirkvi) vyššie uvedené dohody, ktoré považujeme za nevyhnutné pre našu Cirkev, a ktoré by sa mali potvrdiť pred Najvyšším Archijerejom a Jeho Kráľovskou Milosťou, odovzdávame pre vyššiu dôveryhodnosť túto našu listinu našim prepodobným bratom Ipatijovi Potijovi - prototronovi Vladimirskému a Brestskému biskupovi, ako aj Kirillovi Terlickému - exarchovi a biskupovi Luckému a Ostrožskému, aby sa snažili získať pre nich potvrdenie najvyššieho Archijereja a Kráľovskej Milosti svojim a našim menom. A my, majúc ubezpečenie, čo sa týka našej viery, svätých Tajín a našich obradov, bez váhania a najmenšieho porušenia nášho svedomia a krivdy pre zverené nám ovečky, sme mohli pristúpiť k svätému jednaniu s rímskou cirkvou, aby aj iní (vidiac, že všetko bolo uchránené neporušené a v plnosti) mohli nás nasledovať v našich stopách. Podpísaní, v Božom r. 1595, dňa 1. júna podľa starého kal., metropolita Michail, Kyjevsky a Haličský., biskup Ipatij, Vladimírsky a Brestský., exarcha Kyrill, Lucký a Ostrožský., biskup Leontij, Pinský a a Tirivský., archimandrita Kobrinský Ivan (Gogoľ), z cerkvi Najsvätejsšieho Spasiteľa (Poľský i latinský originál podmienok uzatvorenia únie opatrený 8 pečaťami uložený v Archivum Arcis 1-CHVIII 1959/1958).

Len pre zaujímavosť, pod okrajom staropoľského textu je umiestnených 8 pečatí, medzi ktorými sú aj pečate biskupov Gedeona Balabana - biskupa ľvovského a Dionizija Zbirujského - biskupa cholmského, ktorí boli odporcami únie, a v žiadnom prípade tento dokument nemohli podpísať, čo potvrdzuje podozrenie, že bol spísaný na už predtým spomínaných prázdnych blanketách.

Hoci viaceré z týchto podmienok sa nepáčili kráľovi ani jezuitom, títo veľmi dobre pochopili, že je potrebné ich schváliť, ak chcú dôjsť k cieľu, a aby bol tak urobený k tomu prvý krok. A tento krok vpred urobili práve biskupi Potij a Terleckij, čo kráľ s radosťou prijal a prisľúbil im svoju plnú podporu. V tom istom čase, v júni 1595, sa knieža Ostrožskij, veľký ochranca Pravoslávia, dozvedel od metropolitu Ragozu a biskupa Potija, o zavŕšení príprav uzatvorenia únie s Rímom, a tiež o tom, že o podmienkach podpísania únie sa bude jednať na sneme (Pozri КОЯЛОВИЧ ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 121 – 122). Lenže táto v utajení pripravovaná únia sa stretla s razantným zamietnutím cirkevným ľudom ešte skôr než vznikla. Keď sa započúvame do textu listu kniežaťa Ostrožského, ktorým sa obracal k všetkým pravoslávnym v Rzeczypospolitej, pochopíme, aká situácia vládla v tom čase: „... V terajších časoch podvodným zvodom ľstivého hada podľahli najvrchnejší predstavitelia našej pravej viery, ktorí sa dali oklamať slávou tohto sveta a zatemnili sa tmou pôžitkárstva. Tí, ktorých sme pokladali za svojich pastierov - sám metropolita s biskupmi, ... tajne uzavrúc dohodu medzi sebou, prekliati, odtrhli nábožných kresťanov tohto kraja od spoločenstva pravej viery bez ich vedomia a strhli ich so sebou do záhuby, ako to ukazujú ich tajné listiny. Keď som sa otvorene dozvedel o týchto odpadlíkoch a zjavných zradcoch Christovej Cirkvi, oboznamujem aj vás všetkých o nich, ako v Christu milovaných bratov, a chcem spolu s vami stáť proti nepriateľom nášho spasenia, aby s Božou pomocou a vaším úsilím padli oni sami do tých sietí, ktoré potajme na nás nastražili. ... Namiesto toho, aby boli svetlom sveta, stali sa tmou a pohoršením všetkých“ (ОКСИЮК, И. Ф.: Уния – Исторический очерк, cit. dielo, s. 11; МАКАРИЙ (БИЛГАКОВ), Митрополит московский., История руской церкви, cit.dielo, s. 585).

Hneď po kniežati Ostrožskom, ľvovský biskup Gedeon zmierený s Uspenským Bratstvom, zapísal 1. júla 1595 do mestských kníh svoj oficiálny protest proti únii (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 127 – 128) - „Uznesenie o únii je zostavené proti pravidlám a zvykom našej pravoslávnej viery, našim zákonom a slobodám, bez vedomia a dovolenia patriarchov, ktorí sú našimi duchovnými vodcami a bez porady na duchovnom sneme, bez vôle svetských stavov, znamenitých starovekých stavov i bez prostých pravoslávnych ľudí, bez súhlasu ktorých nič robiť nechceme“. Príklad biskupa Gedeona nasledoval aj biskup przemyslský Michail Kopystenskij, ktorý svoje vyhlásenie zakončil požiadavkou - otázku únie je potrebné riešiť na sneme za účasti duchovenstva, šľachty a bratstiev. O zvolanie snemu kráľa takisto prosili knieža Konstantín Ostrožskij, a potom aj biskup Potij (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 130 - 133).

Žigmund III., obávajúc sa, že pravoslávni zmaria úniu, nedal súhlas na zvolanie snemu, ale 14. septembra 1595 vydal vyhlásenie, v ktorom oznámil „Kráľovským manifestom“ svojim poddaným zjednotenie pravoslávnych v Rzeczypospolitej s Rímskou cirkvou. Hneď o dva dni vypravil delegáciu do Ríma, aby táto akt zjednotenia dotiahla do konca. V tom istom čase Žigmund poslal pápežovi „postulatum – žiadosť“ o dovolenie zvolať v Poľsku snem ruských uniatov aj pravoslávnych „schizmatikov“ (ako ich katolíci nazývali), aby ich priviedli k prijatiu rímskej viery. Kráľ pápežovi uviedol aj politické dôvody, vzťahujúce sa k únii, ako aj obavy, že „cez pravoslávnych sa môžu k Turkom dostať štátne tajomstvá. Keď sa časť Ruska patriacej k Poľsku zjednotí s Apoštolskou stolicou, potom bude ľahšie priviesť k únii aj veľké Moskovské kniežatstvo, kde sú milióny kresťanských duší nakazené gréckou schizmou“ (Pozri ОКСИЮК, И. Ф.: Уния – Исторический очерк, cit. dielo, s. 14). Tieto nádeje iniciátori Brestskej únie v sebe živili do posledných dní jej jestvovania.

Keďže nikto iný nemohol doručiť posolstvo únie úspešnejšie, ako jej navrhovatelia, a nikto iný z ruských biskupov by s týmto krokom ani nesúhlasil, kráľ pre definitívne uzavretie únie vyslal do Ríma práve Potija a Terleckého, ktorí boli 23. decembra 1595 veľmi srdečne prijatí pápežom Klimentom VIII. Pobozkajúc pápežskú črievicu, na kolenách mu prisahali plné podrobenie sa Západo - ruskej Cirkvi Rímskemu stolcu. Obaja biskupi prečítali Symbol viery (aj s Filioque!) priznali zvrchovanosť pápeža a v plnosti prijali katolícke učenie (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 143 - 145).

Je očividné, že delegácia západo - ruských biskupov Potija a Terleckého, podrobiac ruskú cirkev pápežovi, sa vzdala nielen pravoslávnej viery, ale zradila aj ideu a splnomocnenie tých, ktorí ich vyslali. Pápež pri tejto príležitosti zdanlivého zjednotenia pravoslávnych Rusov s Rímskou Cirkvou vydal bullu, v ktorej ubezpečoval uniatov o zachovaní východných cirkevných obradov „ak tie sa neprotivia pravde a učeniu katolíckej viery a neprekážajú spoločenstvu s Rímskou Cirkvou“, potvrdil právo ženiť sa kňazom, a takisto kyjevským metropolitom ustanovovať si biskupov vo svojej oblasti. Pápež usporiadal slávnosť a nariadil vydať pamätnú medailu, na ktorej z jednej strany bolo vyobrazenie pápeža a na druhej strane - pápež žehnajúci na tróne uniatského posla s nápisom „Ruthenis receptis“ a dátumom 1596.

Akú odozvu vyvolala táto iniciatíva západo – ruských biskupov v Ríme medzi obyvateľstvom Rusi? Hneď, keď sa zvesti o tom, že dvaja biskupi, pokladaní za pravoslávnych, si dovolili zmeniť podmienky, za ktorých sa pripúšťalo pristúpenie k zjednoteniu, a že títo dvaja zradili pravoslávnu vieru, dostali na územie Západnej Rusi, vyvolali medzi národom veľké rozhorčenie. „Ruský človek - hovorí o. Pavel Athoský - vydrží biedu, mučenie, útlak za svoju rodnú pravoslávnu vieru; ale keď sa dozvie, že zradcami sa stali pravoslávni ľudia, to rozhorčí a raní jeho dušu hlboko a silne. ... Tak aj teraz, celá Západná Rus, vyjadrujúc svoje rozhorčenia žiadala, aby zradcovia boli zbavení biskupskej hodnosti. Takú hanbu, doteraz neslýchanú na Svätej Rusi, keď nie nepriatelia ruskej pravoslávnej viery, ale vlastní vyvrheli, ktorí podvodom získali duchovnú moc, ozbrojili sa proti pravoslávnej viere. Preto naši ľudia ponáhľali sa povedať poľskej vláde, že sa zriekajú nie svojej viery, ale tých vlkov, čo v ovčom rúchu sa odvážili vydať seba aj svoju pastvu nepravoslávnemu heretickému biskupovi“ (ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния..., cit. dielo, s. 50).

Listami zo 7. februára 1596 pápež Kliment VIII., upovedomujúc Žigmunda III. o uzatvorení únie, prosil jeho a latinských biskupov všemožne napomáhať novovzniknutej únii a metropolitovi Michailovi Ragozovi, nakázal zvolať snem biskupov svojej oblasti k vyznaniu tej viery, ktorú vyjadrili a pred pápežom v Ríme odprisahali biskupi Potij a Terleckij. Pravoslávnym, s povolením kráľa a na pozvanie metropolitu, dovolili zúčastniť sa snemu, aby tento snem mohol byť počítaný aj ako pravoslávny.

Brestský snem, v súlade s kráľovskou listinou, sa mal otvoriť 6. októbra 1596. Z diela opisujúceho priebeh snemu v Breste - Ekthesis, sa dozvedáme, že účastníci snemu sa hneď na začiatku rozdelili na dva časti. Uniatská, málo reprezentatívna strana, ani nepripúšťala možnosť konania spoločného snemu s mnohopočetnými účastníkmi pravoslávneho krídla, presvedčenými odporcami únie, ktorí sa zišli, aby bránili Pravoslávie. Uniatsku synodu tvorili metropolita Michail (ktorý stále váhal o správnosti svojho rozhodnutia), piati biskupi a traja archimandriti (všetci sa báli patriaršieho súdu) pod vedením katolíckych biskupov, pápežských legátov a troch kráľovských poslov. Účastníci uniatského krídla vyplnili pápežovu vôľu - vykonali verejné vyznanie rímskokatolíckej viery a vyjadrili svoju podriadenosť pápežovi Klimentovi VIII. a jeho nástupcom (Pozri ОКСИЮК, И. Ф.: Уния – Исторический очерк, cit. dielo, s. 15). Listina o tejto udalosti, opatrená podpismi a pečaťami, bola odovzdaná pápežským poslom a 8. októbra 1596 bola vydaná spoločná listina podpísania aktu zjednotenia sa s Rímskou Cirkvou. Uniatská strana takisto na účastníkov pravoslávneho snemu uvalila anathému, duchovných zbavili hodnosti a rovnako prekliali všetkých, ktorí zotrvávajú s nimi v spoločenstve. Podsúva sa otázka - Od akej Cirkvi chceli uniati a katolíci odlúčiť anathémou pravoslávnych? Ťažko odpovedať, keďže pravoslávni k rímskej cirkvi ani uniatom nikdy nepatrili, a odlúčiť ich od Pravoslávia uniati nemali ani právomoc, lebo to bolo smiešne a nemalo to ani žiadnu logiku. Tak sa začala existencia „smutne slávnej Brest - litovskej cirkevnej únie“.

Zloženie pravoslávneho Brestského snemu svedčilo o tom, aké drahé sú pre skutočné pravoslávne duchovenstvo a ľud ich viera a Cirkev. „Medzi mnohopočetnými pravoslávnymi delegátmi, ktorí počtom niekoľkonásobne prevyšovali účastníkov uniatského snemu, - podáva zoznam účastníkov o. Pavel Athoský, - boli aj protosynkel konštantínopolského patriarchu arcidiakon Nikifor; protosynkel alexandrijskeho patriarchu Kyrill Lukaris; metropolita belehradský Luka; biskup ľvovský a haličský Gedeon Balaban; biskup przemyšlský a samborský Michail Kopystenskij; z poverenia biskupa benatského Paisija athoský archimandrita Makarij; arcidiakon Matfej od mukačevského biskupa Pantelejmona; 9 miestnych archimandritov, jeden igumen, 16 protojerejov a námestnikov, a viac ako 200 presbyterov. Na čele svetského poradného kola účastníkov najvznešenejšieho cirkevno - národného snemu boli vojvoda kyjevský a senátor knieža Konstantín Ostrožskij spolu so synom Alexandrom, vojvodom volynskym a senátor novogrudský Alexander Porubenskij s deputátmi šľachty vojvodstiev - kyjevského, volynského, wroclawského, haličského, przemyšlského a pinskeho okresu. S inštrukciami na snem takisto prišli vyslanci mešťanov z Vilniusu, Ľvova, Pinska, Brestu, Podhajca, Haliče, Kyjeva, Wroclawia, Kamenca Podolského, Vladimíra, Minska, Lucka a ďalších miest“ (ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния..., cit. dielo, s. 53).

Stúpenci Pravoslávia - pokračuje o. Pavel - sa zišli v súkromnom dome, keďže do žiadneho chrámu neboli pripustení, a tam duchovní otvorili svoje zasadanie, majúc vo svojom strede Evanjelium a svetské osoby na čele s kniežaťom Ostrožským, sa zišli osobitne. Po začiatočných modlitbách ľvovský biskup Gedeon za všetkých vyznal, že sú ochotní dať za pravoslávnu vieru svoj život a obvinil metropolitu Michaila a jeho spoločníkov, že sa nezákonne zriekli jurisdikcie konštantínopolského patriarchu. Otcovia snemu sa rozhodli poslať poslov po metropolitu a biskupov, ktorí zradili, aby sa dostavili na pravoslávny snem. Po opakovanom odmietnutí trojnásobného pozvania, sa duchovenstvo zišlo už aj s laickými delegátmi snemu a preskúmali splnomocnenia, s ktorými ich vyslali na snem ich spoločenstvá. Ale všade našli len jedno neochvejné želanie – neopúšťať teologické učenie a obrad východnej ortodoxnej Cirkvi (Pozri tamže, s. 54 - 55).

Toto jednoznačné a jednomyseľné stanovisko pravoslávneho snemu v Breste priviedlo jeho účastníkov k záverom, ktoré boli v tretí snemový deň potvrdené a vyhlásené na spoločnom zhromaždení všetkých účastníkov snemu. Ich obsah bol spísaný do troch požiadaviek, a to: „1. zbaviť biskupov - zradcov biskupských katedier, a to konkrétne: kyjevského metropolitu Michaila Ragozu; luckého Ipatija Potija; cholmského Dionizija Zbirujského; pinského Jonu Gogoľa a polockého Germana, ktorí sa dobrovoľne zriekli podriadenosti konštantínopolskému patriarchovi a bez jeho vedomia si zmysleli zjednotiť pravoslávnu cirkev s rímskou, čo je v kanonickej právomoci iba všeobecného cirkevného snemu a tento sa neuskutočnil. Preto boli zbavení biskupskej hodnosti, keďže sa ani nedostavili na pravoslávny snem k vypočutiu, a dokonca s hnevom a zúrivosťou vyhnali poslov; 2. vonkoncom nepripustiť uzavretie únie s Rímom na lokálnom sneme miestnej cirkvi bez vedomia patriarchov a bez účasti celej Východnej Cirkvi; 3. požadovať, aby Pravoslávna Cirkev požívala práva zaručené kráľovskou prísahou, a takisto, aby sa držala starého (juliánskeho) kalendára. Snem odsúdil vyhlásenie únie s Rímom prijaté zradcami viery - metropolitom s biskupmi a zbavil ich duchovného stavu. Rozhodnutie pravoslávneho snemu, podpísané všetkými účastníkmi snemu, bolo odoslané metropolitovi a biskupom, a takisto kráľovi Žigmundovi, ktorému bola zaslaná aj požiadavka snemu „zbaviť biskupov - zradcov katedier a vymenovať nových vladykov, ktorí by boli „pravej gréckej viery“.

Ako nám svedčia aktá brestského pravoslávneho snemu, vtedy všetci účastníci, duchovenstvo i laici, prijali toto spoločné vyhlásenie: „Dávame slávnostný sľub viery, svedomia a cti za seba aj svojich potomkov, nepočúvať týchto snemom odsúdených biskupov, nepodrobovať sa im, nedopustiť ich moc nad nami, činnosť a vedenie a pevne stáť v našej svätej viere a pri pravých pastieroch našej svätej Cirkvi, osobitne pri našich patriarchoch, nezanechávať starý kalendár, pozorne zachovávať zákonmi zaručený všeobecný pokoj a protiviť sa všetkým útlakom, násiliu a novotám, ktoré by prekážali celosti a slobode našich bohoslužieb, vykonávaných podľa starovekých obyčajov. Toto vyhlasujeme slávnostne, predovšetkým pred Hospodinom Bohom a potom pred celým svetom...“ (ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния..., cit. dielo, s. 18).

Ustanovenia oboch snemov - uniatského i pravoslávneho, konaných v Breste v dňoch 6. – 10. októbra 1596, boli zaslané kráľovi Žigmundovi III.. Tak, ako to predpokladala pravoslávna strana, potvrdenie kráľa dostali len rozhodnutia uniatského snemu a týmto spôsobom sa Pravoslávie v Rzeczypospolitej dostalo mimo zákon (Pozri tamže, s. 19). Všetky práva, ktoré oddávna patrili pravoslávnej Cirkvi boli dané zradcom a pre pravoslávne duchovenstvo a ľud v kráľovsko - magnátskej Rzecypospolitej nastalo ťažké obdobie vyznávačstva pravoslávnej viery aj za cenu prenasledovania, ako aj doba všeobecného národno - religiozného útlaku.

Je len samozrejmé, že kráľ Žigmund, ako strojca únie, nemohol dopustiť jej porážku. Mal pred sebou rozhodnutia dvoch snemov, z ktorých mal jeden potvrdiť. 15. decembra 1596, kráľovským výnosom potvrdil uznesenia uniatského snemu. Týmto boli pozbavení biskupskej hodnosti a podrobení anathéme všetci biskupi a duchovní, ktorí ostali verní Pravosláviu. Takisto vyzval svojich ruských poddaných k poslušnosti potvrdenému, už uniatskému metropolitovi Michailovi Ragozovi a jeho biskupom (Pozri СОКОЛОВСИЙ, А. А.: К истопии Брестской унии 1596 г. (2. часть); Dostupné na internete).

Cirkevný ľud nikdy a nikde neprijal úniu, zavrhoval ju a bojoval s ňou. Preto aj rozširovanie a upevňovanie všetkých únií, vrátane tej Brestskej, bolo spojené vždy s hrubým násilím a krutosťou. Ako charakterizuje toto obdobie vzniknutej únie ruský historik, metropolita Makarij (Bulgakov)? Hovorí o „najtrpkejšom období, plnom násilníckych a horkých plodov. Únia bola dielom biskupov, konajúcich v odtrhnutí od cirkevného ľudu, bez jeho snemového súhlasu. Títo uniatskí biskupi svoje podrobenie sa rímskej moci a jurisdikcii považovali za „zjednotenie Cirkvi“ a odpor ľudu za kanonickú svojvôľu a vzburu. Pravoslávni, naproti tomu, videli v tejto nevyhnutnej neposlušnosti zápas za zachovanie viery“ (ОКСИЮК, И. Ф.: Уния Исторический очерк, cit. dielo, s. 19 – 20).

Sokolovskij, analyzujúc následky podpísania Brest-litovskej cirkevnej únie, prichádza k záveru, že: „výsledným konečným cieľom únie bola postupná latinizácia uniatov - gréckokatolíkov. Napriek počiatočným sľubom kráľa i pápeža, uniatskí hierarchovia neboli zrovnoprávnení s latinskými. Pravoslávni boli pozbavení základných občianskych práv; v náboženskom živote boli úplne závislí od ľubovôle miestnych latinských kňazov - krsty, sobáše, sviatostné zaopatrenie zomierajúcich, boli podmienené súhlasom a poplatkom rímsko-katolíckemu duchovnému. Dokonca ani pochovávať sa nesmeli pravoslávni v denných hodinách. Za prestup z únie k Pravosláviu bol stanovený trest smrti“ (СОКОЛОВСИЙ, А. А.: К истопии Брестской унии 1596 г.; cit. dielo, Dostupné na internete). Tieto a mnohé ďalšie príkoria museli znášať tí, ktorí chceli ostať verní svojej pravoslávnej viere.

Takýmto spôsobom sa Brestský snem v r. 1596 stal namiesto predpokladaného zjednotenia, práve činom rozkolu rozdeľujúcim Západo - ruskú Cirkev na pravoslávnych a uniatov, a tak namiesto jednotnej viery vznikli a existovali vedľa seba až „tri viery“ rozdelené vzájomnou nevraživosťou. Tento historický medzník možno pokladať za najhoršiu udalosť v živote ruskej cirkvi od počiatku jej existencie, ktorá len priniesla obrovské škody a mnoho zla, ktorého následky sa prejavujú do dnešných dní.

ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ