Rozdelenie kresťanstva a jeho príčiny II.

Asi prvým a najznámejším problémom sa stala otázka pochádzania Svätého Ducha - „Filioque“. K jasným a zreteľným Christovym slovám o pochádzaní Svätého Ducha (por. Jn 15, 26), priložili rímski pápeži, že Duch Svätý pochádza od Otca i Syna a tak pozmenili vyznanie viery (Credo) spísané a potvrdené sv. Otcami na všeobecných snemoch v Nicei (r. 325) a Carihrade (r. 381) a to napriek tomu, že to kánony sv. snemov pod hrozbou anathemy zakázali.

Nič tak nespája kresťanov ako vzájomná láska a spoločná viera, a prvé tisícročie bolo neustálym zápasom Cirkvi o čistotu tejto viery. Tento zápas bol stále podmienený snahou o spásu človeka, preto to húževnaté úsilie brániť čistotu spásonosnej viery. Ako konštatuje prof. Imrich Belejkanič: „Tento zápas bol a vždy je podmieňovaný soteriológiou, pretože Cirkev v každej historickej dobe mala a má za úlohu garantovať spásu človeka“. O tejto snahe nám medzi inými svedčí aj 1. kánon VI. všeobecného snemu, z ktorého vyberáme časť o nemennosti Niceo-carihradského vyznania viery: „Božou milosťou ustanovujeme, že je nutné zachovávať vieru nedotknutú novotárstvom a zmenami, odovzdanú nám od svedkov a služobníkov Slova, Bohom vyvolených apoštolov; ... ustanovujeme, aby viera všetkých mužov, ktorí sa v Cirkvi oslávili a boli svetlom vo svete, držiac slovo života, bola pevne zachovávaná a zostala do konca vekov nezvrátiteľnou., ...Zamietame a preklíname všetkých, ktorí od nich boli zamietnutí a prekliati, ako nepriateľov pravdy, márne škrípajúcich proti Bohu a usilujúcich sa nepravdu povýšiť na vrchol“.

Objavenie sa nešťastného „Filioque“ bolo na Východe považované za hlavný predmet sporu, ktorý predchádzal formálnemu rozkolu v 11. stor. V očiach pravoslávnych latinská západná cirkev akceptovaním jednostranne pojatého Vyznania viery porušila jednotu vo viere a tým sa dopustila zrady spoločného Symbolu viery potvrdeného Všeobecnými snemami. Samotné objavenie sa „Filioque“ bolo spojené s komplikovanými historickými okolnosťami, ktoré priviedli v 6. stor. španielsku cirkev k oficiálnemu schváleniu doplnku do textu Niceo-carihradského symbolu viery. Významnú úlohu tu zohral hlavný propagátor tejto myšlienky, vtedajší sevillský biskup Izidor a snemy v Tolede počnúc rokom 589 a ďalšími v rokoch 634, 638, 675 a 693. Španieli v snahe nájsť argument proti nemeckým ariánom (ktorí tu pretrvávali až do 14. stor.) a ktorým sa takýmto argumentom posilňujúcim postavenie Syna javila vsuvka do Vyznania - „et Filio – i od Syna“, si neuvedomili ďalekosiahle následky tohto kroku, vyplývajúce z narušenia triadologickej rovnováhy a vnesenia duality do chápania Svätej Trojice a prispeli tak k vytvoreniu „nového vyznania viery“, ako to v tom čase dramaticky vnímal Východ strážiaci a bojujúci o čistotu viery. Hoci v tomto období vidíme u niektorých pápežov (uvedomujúcich si svoju zodpovednosť pred Bohom za zachovanie čistoty a neporušiteľnosti Christovej viery, akými boli Martin, Agaton, Lev III.) odmietanie tohto doplnku lokálna dogma španielskej cirkvi postupne zachvátila celý kresťanský Západ. Za Karola Veľkého bolo vo Franskej ríši takisto používané vyznanie viery rozšírené o „Filioque“ a toto malo slúžiť v polemike s Grékmi o traktát blaženého Augustína „O Trojici“. Nakoniec bolo v Ríme plne akceptované vyznania viery s „Filioque“ pri korunovácii cisára Henricha II. v roku 1014. Táto zjavná nevernosť spoločnému Niceo-carihradskému vyznaniu dala dôvod k tomu, že meno rímskeho biskupa bolo vyčiarknuté z diptychov východnej cirkvi a prestalo sa spomínať pri svätej liturgii a takto je to do dnešného dňa.

Otázka „Filioque“ však nebola jediným problémom medzi kresťanským Východom a Západom. Rímski pápeži začali do života západnej cirkvi vnášať rôzne nepravoslávne obyčaje, ktoré prvotná Cirkev nepoznala, či dokonca ich považovala za heretické. Preto patriarcha Fotij vo svojej Encyklike z roku 867 kritizoval tieto novoty, ktoré franskí misionári zavádzali do života akými boli napr.: pôsty v sobotu, slúženie liturgie na nekvasenom chlebe, zavádzanie všeobecného celibátu duchovných a podobne. Okrem toho franskí kňazi žiadali od veriacich, aby sa plne dištancovali od východnej liturgickej a kanonickej praxe. S týmto problémom sa stretávali veriaci v Bulharsku ako aj na Veľkej Morave.

Všetky tieto novoty protiviace sa duchu Christovho učenia a všeobecnej Cirkvi sa vnášali do spoločenstva západných kresťanov nie naraz ale postupne. Východní Otcovia a učitelia Cirkvi, aj keď kritizovali tieto neduhy rímskej cirkvi, naďalej zostávali v jednote s ňou vo viere a nádeji, že rímski pápeži spolu s im zverenými kresťanmi uznajú svoj omyl a v pokání sa navrátia k plnému učeniu všeobecnej Cirkvi.

Tu nám netreba zabudnúť na fakt, že zápas o čistotu viery sa neodohrával len na poli sporov o pápežský primát, či triadológiu medzi Východom a Západom, ale (ako sme vyššie spomenuli) celé prvé kresťanské tisícročie bolo neustálym zápasom s herézami o čistotu viery, na ktoré odpovedali všeobecné i miestne cirkevné snemy a výsledkom ich práce a neraz vyznávačského svedectva je do dnešného dňa pravoslávna – orthodoxná vierouka, liturgická prax a spiritualita východnej pravoslávnej Cirkvi. Preto, aj keď v krátkosti, sa pokúsime načrtnúť hlavné teologické spory a herézy ohrozujúce čistotu viery a cirkevnú jednotu a snahy o vyriešenie týchto problémov.

Skutočne k ostrejšiemu stretnutiu došlo práve až za pontifikátu spomínaného Mikuláša I.. Stalo sa, že práve počas jeho pontifikátu došlo v konštantinopolskej cirkvi k vážnym sporom a nezhodám, ktoré vyplynuli z násilného zvrhnutia koštantinopolského patriarchu Ignatija panovníkom a dosadenia na patriarší stolec iného patriarchu - Fotija. Celý spor mal dopad nielen na samotnú cirkev, ale mal silný spoločensko-politický podtext, ktorý dlhodobo zasahoval do života celej spoločnosti. Pre vyriešenie tohto sporu bola zvolená cesta zvolania cirkevného snemu východných biskupov, ktorí mali daný problém vyriešiť a tým uviesť cirkevný život tejto časti impéria do normálnych koľají. Ako čestný hosť bol na snem pozvaný aj pápež Mikuláš I., ktorému však okrem čestného miesta na sneme iné práva ani výsady neboli dané. Pápež sa snemu osobne nezúčastnil, ale poslal dvoch splnomocnencov, ktorí sa mali zúčastniť šetrenia a vyriešenia sporu. Snem za účasti pápežských vyslancov preskúmal problém a prišiel k záveru, že predchádzajúci patriarcha Ignatij bol kanonicky zbavený postavenia a úradu patriarchu a nový patriarcha Fotios bol v plnosti uznaný za právoplatne ustanoveného konštantinopolského patriarchu vo všetkých svojich právach a výsadách rovný biskupovi starého Ríma - rímskemu pápežovi. Rozhodnutie snemu sa však nepáčilo pápežovi Mikulášovi I., a hoci nemal na to žiadny dôvod a ani právo, odmietol ako celok rozhodnutie tohto snemu a patriarchu Fotija vyhlásil za uzurpátora konštantinopolského patriaršieho stolca. V tomto duchu aj napísal list cisárovi Michalovi III., v ktorom mu oznámil, že zbavuje Fotija patriaršej hodnosti. Takéto opovážlivé a nezákonné vyhlásenie pápeža vyvolalo razantnú odpoveď cisára, ktorý pápeža upozornil na to, že sa mieša do cudzích záležitostí a že konštantinopolská cirkev nikdy nepriznávala a ani teraz nebude priznávať nároky pápeža byť hlavou a sudcom celej všeobecnej Cirkvi. Pápež samozrejme nenechal tento cisárov list bez odpovede a poslal cisárovi Michalovi III. list ešte tvrdšieho znenia.

Majúc na pamäti cieľ našej práce - dejinnú cestu k uzatvoreniu Brest-litovskej cirkevnej únie, nesmieme zabudnúť, že práve v tomto zložitom období narastajúcich sporov medzi Rímom a Konštantinopolom sa rodí kresťanská misia na Veľkej Morave a prvé snahy pokresťančenia ruských zemí.

S odstupom času môžeme povedať, že vďaka veľkej pýche a túžbe rímskych pápežov po moci, ale takisto aj vďaka poblúdeniam, do ktorých rímska cirkev padla, pridržiavala sa ich a ktorých sa vôbec nechcela zriecť, došlo k roztržke medzi kresťanským Západom a Východom, ktorá už za krátky čas (keď predstavitelia oboch Cirkví proti sebe vyhlásili anathemu - prekliali jeden druhého) sa bohužiaľ stala konečnou a nezvratnou.

Viacerí historici vidia začiatok konečného konfliktu v udalosti v roku 1053, kedy patriarcha Michal Kerullarios rozhodol o zatvorení latinských chrámov a kláštorov v Konštantinopole. Patriarcha nariadil, aby sa do Cirkvi nevnášali novoty a latinské kláštory, aby sa pridržiavali gréckych tradícií. Latiníci neposlúchli, a tak začali mnohé nepríjemnosti. Tejto situácii však predchádzali protigrécke iniciatívy, ktoré tvrdo dopadali na pravoslávnych v južných častiach Talianska, kde existovalo niekoľko gréckych metropólií, niekoľko desiatok biskupstiev na čele s gréckymi hierarchami a takisto grécke kláštory. Do tohto času tu grécko-byzantský obrad nikomu neprekážal. Existovala koexistencia obradov ako na Západe, tak aj na Východe. Avšak snahy pápežov - reformátorov, presadzujúcich uniformitu v cirkevnej disciplíne a bohoslužbách, vyvolali razantnú odpoveď konštantinopolského patriarchu Michala, o ktorom sme sa zmienili, keď dal zatvoriť latinské chrámy a kláštory v Konštantinopole.

Na jar 1054 prišlo do Konštantinopolu pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Cisár Konštantin Monomach neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel. V tejto bezvýchodiskovej situácii položili pápežskí legáti 16. júla 1054 na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu a odišli späť do Ríma. Ako konštatuje prof. Aleš: „Je málo v dejinách takých úbohých dokumentov ako je tento“. Keď sa začítame do textu tejto buly, ktorá na tele Cirkvi spôsobila tak krvácajúcu ranu, že počas celého tisícročia sa nedokázala zaceliť, možno viac dokážeme pochopiť pred akým ťažkým rozhodnutím boli postavení patriarcha, cisár a veriaci konštantinopolskej cirkvi, aby dali odpoveď na tento dokument.

Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, môžeme vidieť, že obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej Cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát, ktorý dal vyhotoviť aby spečatil konflikt medzi Konštantinopolom a Rímom. Verejná mienka sa však postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantinopolu 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala ich bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie. Treba podotknúť, že exkomunikácie neboli namierené proti celým cirkevným spoločenstvám, proti celej konštatinopolskej či rímskej cirkvi, ale len proti konkrétnym osobám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Spoločenstvo medzi oboma cirkvami bolo pretrhnuté a obidve sa začali považovať navzájom za heretické. Takto trpko sa skončilo snaženie rímskych pápežov podrobiť si celú Cirkev, vyvolané pýchou a túžbou po moci.

Významný pravoslávny teológ otec Alexander Schmemann uvažujúc nad rozkolom kresťanstva, zdôrazňuje jeho dva aspekty a to historický a dogmatický. Hodnotiť rozkol z historického pohľadu je veľmi zložité a pre každú zo strán je takmer nemožné zbaviť sa jednostranného postoja a snahy všetku vinu preniesť na druhú stranu a tak ospravedlniť samu seba.

Skutočne ťažko s odstupom času hovoriť, kto v tomto zarmucujúcom spore zohral väčšiu úlohu, lebo obe strany svojou mierou napomohli ku konečnému rozdeleniu dvoch veľkých častí všeobecnej Cirkvi. Ale jedno s dostatočnou jasnosťou môžme potvrdiť (a to dokáže pochopiť každý zdravo uvažujúci človek), že len ťažko sa môžme prikloniť na stranu, ktorá tvrdí, že obyčajný človek, hoci by bol aj pápežom, je hlavou celej Cirkvi, že sa nemôže zmýliť a zhrešiť a že jeho rozhodnutia stoja nad zmýšľaním ostatných členov Cirkvi, či dokonca nad rozhodnutiami všeobecných snemov a práve to môžeme jasne vidieť v svojvoľnom menení či doplňovaní Vyznania viery pápežmi. Niet pochybnosti o tom, že rímski pápeži sa oddelili od spoločenstva s Jedinou Svätou Všeobecnou Cirkvou predovšetkým pre svoju pýchu a mocichtivosť, keď ich všeobecná Cirkev nechcela uznať za jej hlavu. „Pýcha a túžba po moci premenila na démonov dokonca Božích anjelov a urobila ich Božími nepriateľmi, - hovorí otec Pavel Athoský. - Tak isto sa bohužiaľ prejavila aj v ďalších storočiach u rímskych veľkňazov, ktorí nielenže naďalej zotrvávali vo svojich poblúdeniach, ale pridávali k ním stálo novšie a novšie, urputne sa snažiac rozšíriť ich v celom kresťanskom svete neraz za pomoci zbraní a aj týmto spôsobom si upevniť postavenie Hlavy Cirkvi a vikára Christa na zemi“.

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené a publikované na pokračovanie/

ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny II., UPJŠ v Prešove, PBF 1995. – ISBN 80-7097-316-1.

ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny III, Kresťanský Východ a Západ do roku 1453, PBF PU, Prešov 2002, ISBN 80-8068-118-X.

BELEJKANIČ, I.: Pravoslávne dogmatické bohoslovie I., PBF UPJŠ, Prešov 1995. – ISBN 80-7097-314-5.

BELEJKANIČ, I.: Trinitárna dogma a rozdelené kresťanstvo. In: Pravoslávny teologický zborník, PU v Prešove, PBF 2001, roč. XXIV (9). – ISBN 80-8068-081-7.

BELEJKANIČ, I.: Unionizmus ako ekleziologický problém, PBF PU, Prešov 1999, ISBN 80-88722-83-7.

JEPISKOP SILVESTER: Opyt pravoslavnogo dogmatičeskogo bogoslovija, II.diel, Kyjev 1892.

PRUŽINSKÝ, Š.: Byzantská Teológia, I. História, PBF PU, Prešov 1998,.. – ISBN 80-88885-57-4.

Православие и уния, Братство преп. Иова почаевского, Мюнхен 1991.