PÔSOBENIE JEZUITOV A ICH VPLYV NA ZAVEDENIE ÚNIE

Analyzujúc historické fakty a udalosti, je zrejmé, že pokusy o zavedenie únie sa periodicky objavovali - čas od času, za tvrdého prenasledovania pravoslávnych mocneli, či zase na nejaký čas, zhodou rôznych spoločenských podmienok slabli, no ako svedčí história do našich dní, nikdy sa celkom nevytratili.

Napriek mnohým prísľubom a propagande idei cirkevnej únie, katolícka hierarchia, ktorá sa tejto myšlienky nikdy nevzdávala, nechcela riskovať vzbudenie nepokojov a rozhorčenia pravoslávnych jej okamžitým násilným zavedením. Preto začali s pomalou, ale zato systematickou a dôkladnou prípravou. Pokladali za nevyhnutné prijať niektoré opatrenia, ktoré by pravoslávny národ postupne pripravili na prijatie novej vierouky, k čomu boli na územie poľsko - litovského kráľovstva pozvaní jezuiti, a práve títo zohrali veľmi podstatnú rolu pri príprave a zavedení Brest - litovskej únie.

Rímskokatolícky rád jezuitov, alebo „Spoločnosť Ježišova“, „Societas Jesú“ (lat.), bol založený španielskym šľachticom Ignácom z Loyoly v r. 1534 a potvrdený pápežom Pavlom III. v r. 1539, pre zabránenie šírenia heretických učení v katolíckej cirkvi, hlavne v tom čase sa šíriaceho protestantizmu a obrany práv rímskeho stolca, teda samotného rímskeho pápeža. Tento rád je aj v súčasnosti najrozšírenejším a najvplyvnejším rádom katolíckej cirkvi.

Otec Pavol Athoský vo svojej práci „ČO JE ÚNIA, AKO ZAČALA A AKO SKONČILA“ hovorí, že: „jezuiti sa od samého začiatku snažili urobiť zo svojho rádu silu, ktorá bude kormidlovať rímskou cirkvou a do jej čela postaviť „božsky neomylného“ pápeža. A aj skutočne pomaly, systematicky, ale isto, postupovali k tomuto svojmu cieľu, hoci sa sami držali v ústraní. Žijúc podľa zásady „účel svätí prostriedky“, nehnusili sa na ceste za svojím cieľom ani špinavých prostriedkov, akými boli dýka či jed“ (ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния, как она началась и как окончилась, Мюнхен 1991, s. 41 – 42).

Stať sa členom jezuitského rádu znamenalo prejsť fyzickým, intelektuálnym i triednym výberom. Do rádu boli prijímaní iba ľudia fyzicky zdatní, zdraví, intelektuálne nadaní, energickí a podľa možnosti „dobrého pôvodu“. Do rádu vôbec neboli prijímaní bývalí „heretici“. Jezuiti, okrem tradičných rehoľných sľubov - chudoby, čistoty a poslušnosti, skladali predovšetkým prísahu vernosti rímskemu stolcu nadovšetko, ako aj prísľub, že sa nebudú uchádzať o biskupské katedry, čo v nich malo krotiť túžbu po moci a karierizmus. Jezuiti, známi už spomínaným svojim heslom, „účel posväcuje prostriedky“, však aj tento svoj prísľub v regule rádu ohraničili výnimkou tzv. „misionárskou potrebou“, a preto ich už za krátky čas môžeme nájsť na katolíckych latinských biskupských katedrách práve v tých oblastiach, ktoré sú spojené so zavádzaním únie (ЛЯЩЕНКО, И.: Историческая роль ордена иезуитов в подготовке Брестской церковной унии., Dostupné na internete).

V Poľsku sa jezuiti objavili na pozvanie kardinála Stanislava Hosia. Ako s odstupom času toto pozvanie hodnotia poľskí historici - tento akt dal počiatok novej epoche nábožensko - sociálneho života národov Rzeczypospolitej. Je veľmi pravdepodobné, že nebyť ich pôsobenia, národy nového Poľsko - litovského štátu by sa boli uberali inou cestou, ako v náboženskom živote, tak aj v spoločenskom smerovaní.

Nehľadiac na to, že jezuiti boli ľudia vzdelaní a skutočne mohli spoločnosť posunúť dopredu na poli kultúrnom a vzdelanostnom, ich mnísi (hoci vystupovali na verejnosti lišiacky, s veľmi skromným výzorom a pokorou) boli už v tom čase tak zlopovestní, že aj do Poľska museli prísť len s vojenskou ochranou (Pozri ПАВЕЛ, Афонский: Что такое уния, cit. dielo, s. 41). To, ako spoločnosť, a najmä jednoduchý národ, vnímal túto iniciatívu kardinála Hosiu, ktorá umožnila príchod jezuitských misionárov, najlepšie vystihuje poľský spisovateľ B. Trentowski vo svojom „HLASE PRAVDY“, keď hovorí: „Tak, ako v Európe sa začína nová éra od Martina Luthera, tak i v Poľsku - od kardinála Hosiu. On je z tých, ktorí sa rodia na svet na nešťastie ľudstva. Poliaci v tom čase boli presvedčení, že aj v Poľsku je nutná reforma Cirkvi, že nadvláda Ríma je zhubná pre Poľsko, a preto je nevyhnutné ustanoviť tu samostatný katolícky patriarchát. No chytrými a nezvyčajne krásnymi rečami Hosia a jeho spoločníci (jezuiti) zvíťazili nad názormi ľudí milujúcich slobodu a svoju vlasť“ (ЛЯЩЕНКО, И.: Историческая роль ордена иезуитов...., Dostupné na internete), - inými slovami, Rímom poskytované výhody pre oddaných a poslušných jednotlivcov zvíťazili nad potrebami národa.

Príčin príchodu jezuitov na územia Rzeczypospolitej bolo niekoľko. V prvom rade to bola snaha o protireformáciu, keďže v tom čase sa na územiach Poľska a Litvy, za značnej podpory aristokracie, šíril protestantizmus. Napríklad Radziwillovci na svojich rozsiahlych panstvách začali veľmi zapálene šíriť medzi mešťanmi i poddanými protestantskú vieru, ba dokonca i katolíckych pátrov nútili prejsť na kalvinizmus. Takisto kráľ Žigmund II. Augustus (1548 – 1572) bol v neustálom písomnom spojení s Lutherom, Kalvínom i Melanchtonom, ktorí mu zase venovali svoje diela (Pozri ПАВЕЛ, Афонский, Что такое уния, cit. dielo, s. 41 – 42). Okolo r. 1560 sa situácia pre katolícku cirkev vyhrotila do katastrofických rozmerov. Na kalvinizmus už neprechádzali len šľachta a poddaní, ale dokonca aj katolícke duchovenstvo. Najväčší škandál spôsobil kyjevský katolícky latinský biskup Mikuláš Pac, ktorý dlhý čas zo svojej pozície biskupa hlásal protestantskú vieru, nakoniec sa vzdal duchovenstva, oženil sa a stal sa protestantským veľmožom. Na Litve v žmudskom latinskom biskupstve, po aktívnej protestantskej misii, ostalo iba 6 katolíckych kňazov. Takisto však pod týmto náporom ducha reformácie bohužiaľ aj mnohé šľachtické pravoslávne rodiny prešli k protestantom - medzi nimi kniežatá Wyszneweckí, Wolowiczovci, Chodkiewiczovci, Sapiehovci a ďalší. Zo 600 pravoslávnych šľachtických rodín Novohrudského vojvodstva, obývaného prevažne rusínskym obyvateľstvom, po kalvínskej misii ostalo iba 16 rodín pravoslávnych (ЛЯЩЕНКО, И.: Историческая роль ордена иезуитов...., Dostupné na internete). „Úspech reformácie je možné vysvetliť jednoducho, - analyzuje situáciu Ljaščenko. - Kalvínovo učenie s jeho republikánskym politickým modelom jednoducho viac než tradičné konfesie zaimponoval voľnomyšlienkárskemu a anarchistickému duchu poľsko - litevskej aristokracie, majúcej sklony k oligarchistickému spôsobu vládnutia aj v náboženských záležitostiach“ (ЛЯЩЕНКО, И.: Историческая роль ордена иезуитов...., Dostupné na internete).

Jezuiti, pôvodne obranná sila proti reformácii v krajoch Rzeczypospolitej, postupne a znenazdajky aktívne rozvinuli aj druhý bojový front, a to front proti pravoslávnym „schizmatikom“. Vo svojej antipravoslávnej propagande misionári Spoločnosti Ježišovej kládli hlboký dôraz na vsugerovanie idei cirkevnej únie do povedomia ľudí, a následne aj jej uvedenia do života. Tejto činnosti jezuitov na Západnej Rusi veľmi priaznivo napomáhala skutočnosť uzatvorenia politickej Lublinskej únie v r. 1569. Je úplne prirodzené, že predstavitelia Rzeczypospolitej mali záujem na zachovaní národnej jednoty tohto nového spoločného štátu. Veľmi skoro pochopili, že najideálnejším spôsobom zachovania tejto jednoty je vytvorenie náboženskej jednoty poddaných štátu. Nástupcovia kráľa Žigmunda II. Augusta - Štefan Báthory a zvlášť Žigmund III. si stanovili za základ tejto jednoty rímsky katolicizmus. Ale o tom, že toto rozhodnutie bolo chybné, jasne svedčí často krvavá história národov Rzeczypospolitej, plná stretov medzi jednotlivými náboženskými denomináciami - katolíkmi, protestantmi, pravoslávnymi i uniatmi, a práve to nakoniec (po delení štátu v 18. stor.) priviedlo k strate politickej samostatnosti a zániku Rzeczypospolitej.

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené a publikované na pokračovanie/