PRAVOSLÁVNE VYZNANIE VIERY
Niceo - carihradské vyznanie viery je zhrnutím pravoslávneho učenia, a bolo sformulované na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 a Carihrade v roku 381.
Viruju vo jedinaho Boha Otca, Vsederžiteľa, Tvorca nebu i zemli, vidimym že vsim i nevidimym. I vo jedinaho Hospoda Isusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik: Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu, imže vsja Byša. Nas radi čelovik i našeho radi spasenija, sšedšaho s nebes, i voplotivšahosja ot Ducha Svjata i Mariji Divy, i vočelovičšasja. Raspjataho že za ny pri Pontijstim Pilati, i stradavša, i pohrebenna, i voskresšaho v tretij deň, po pisanijem. I vozšedšaho na nebesa, i siďjašča odesnuju Otca. I paki hrjaduščaho so slavoju,suditi živym i mertvym, Jehože Carstviju ne budet konca. I v Ducha Svjataho, Hospoda, Životvorjaščaho, iže ot Otca ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i sslavima, hlaholavšaho proroki. Vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cerkov. Ispoviduju jedino kreščenije, vo ostavlenije hrichov. Čaju voskresenija mertvych: I žizni buduščaho vika. Amiň.
Verím v jedného Boha, Otca Vševládcu, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného a neviditeľného. I v jedného Pána Isusa Christa, Božieho Syna, jednorodeného, z Otca zrodeného pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, tej istej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko bolo stvorené. Ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom. Za Pontského Piláta bol za nás ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A v tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písiem. A vystúpil na nebesá a sedí po pravici Otca. A znova príde so slávou súdiť živých a mŕtvych, a Jeho Kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána, životvorného, ktorý vychádza z Otca, a ktorý s Otcom a Synom je spolu uctievaný a oslavovaný, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.
Základy pravoslávnej viery
1. Svätá tradícia – je každodenný život Božieho ľudu. Predstavuje súhrn skúseností v Cirkvi, tak ako bol predaný a dostal sa až k nám od Isusa Christa a Jeho apoštolov. Svätá tradícia je vlastný život Cirkvi inšpirovaný a vedený Svätým Duchom, je súhrnom všetkého potrebného pre život a spásu Božieho ľudu.
2. Sväté Písmo – je najdôležitejšie dielo svätej tradície. Veríme, že sväté Písmo je slovo Božie, bolo napísané ľuďmi vedenými a inšpirovanými Svätým Duchov, je zjavením samotného Boha. Sväté Písmo – bibliu tvoria: Starý Zákon – popisuje Božie zjavenie do príchodu Isusa Christa; a Nový Zákon – završujúci Božie zjavenie vyhlásením Isusa Christa za Spasiteľa sveta
3. Spisy svätých otcov – medzi spisy považované za pramene našej viery patria predovšetkým diela svätých Otcov, ktoré vysvetľujú základne učenie Cirkvi a bránia pravú vieru.
4. Modlitba a liturgická bohoslužba – sme pozvaní k uskutočňovaniu osobného modlitebného pravidla, ktoré je nerozlučne spojené s verejnými bohoslužbami Cirkvi. Najdôležitejšou z nich je svätá liturgia. Predstavuje spoločné dielo Božieho ľudu a stretnutie so samotným Bohom.
5. Životy svätých – sú svedectvom o Božej pravde. Slúžia nám ako vzory, podľa ktorých môžeme žiť skutočný kresťanský život.
6. Vyznanie viery – úplné vyznanie pravoslávnej viery je obsiahnuté v tzv. niceo – carihradskom vyznaní viery alebo symbole viery, ktorý zostavili svätí Otcovia na 1. a 2. ekumenickom sneme v Nicei v roku 325 a v Carihrade v roku 381. Spievame alebo čítame toto vyznanie pri každej sv. liturgii. Pravoslávni kresťania takto vyznávajú svoju vieru nepretržite od 4. storočia.
Dejinná cesta Brest - Litovskej cirkevnej únie
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Verím v jednu, svätú, sobornú a apoštolskú Cirkev
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA
Prot. Dušan Nikodim Tomko,mob.: 0907 207 718
Prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.
PRAVOSLÁVIE
Pádom v raji sa človek oddelil od Boha, avšak nestratil cit, ktorý ho viazal so Stvoriteľom. Preto už v začiatkoch biblickej zvesti sa presvedčujeme o tom, že na znak odpustenia ľudia v Starom Zákone prinášali obete Bohu na odpustenie svojich hriechov. Najvyššiu obeť však priniesol sám vtelený Boží Syn. Bola to obeť lásky, zmierenia, poníženia a pokory. Tým sa opäť otvorila človeku cesta k Stvoriteľovi. Na začiatku tejto cesty je však pokánie. Z tohto dôvodu už Ján Krstiteľ a Predchodca Mesiáša vyzýval k pokániu: „Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo Nebeské Kráľovstvo“ (Mt 3, 2) a udeľoval Židom krst pokánia. Začiatok Christovho pôsobenia je opísaný následovne: „Odvtedy začal Isus hlásať a hovoriť: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo Nebeské Kráľovstvo“ (Mt 4, 17).
Pravoslávna Cirkev učí, že každý človek môže činiť pokánie, samozrejme iba vtedy, keď chce. Preto je pokánie prejavom vôle človeka. K pokániu nikto nikoho nemôže prinútiť. To je zdôvodnením toho, prečo Christos neprikazoval, ale vyzýval činiť pokánie.
Hriechom sa človek oddeľuje od Boha i od svojho blížneho. Preto Cirkev dáva možnosť hriešnikovi napraviť svoj život a konanie vo sv. tajine pokánia.
Pokánie si vyžaduje nielen vypočítanie zlých skutkov, ktoré sme učinili, ktorými sme sa oddelili od Boha a blížnych, ale zmenu myslenia a následne aj konania. Boh nechce od nás vydanie štatistického prehľadu o našom konaní. Boh chce, aby sme žili ako On, v zhode, porozumení a láske. Iba život v láske je životom v Bohu. Každý, kto nežije v láske, nežije v Bohu a jeho reči a skutky o kresťanstve sú ničím.
Takýto obrat v myslení sa vyžaduje od kresťana, ktorý činí pokánie.
Svoje hriechy vyznávame pred Bohom a kňazom, ktorý by nám mal poradiť, ako zmeniť svoj doterajší spôsob života. Ako žiť, aby život pre nás bol napredovaním v konaní dobra. Boh je Dobro a iba dobro nás zjednocuje s absolútnym Dobrom. Dobro neprebýva tam, kde je zlo, pretože sú to protiklady, ktoré sa vzájomne vylučujú.
Kto koná zlo, nie je Boží človek, ale človek démona. Z tohto dôvodu sa vyvarujme konania zla, lebo iba život v láske je garantom našej spásy.
Prečo je pokánie zmena života? Odpoveď je biblická. Christos absolvoval „preobraženije“ – premenenie, preto všetci, čo chcú dosiahnuť spásu, musia prejsť „preobraženijem“ – premenením za pomoci Svätého Ducha.
Christos nám počas Svojho pôsobenia prezentoval, ako vyzerá pravdivé pokánie, keď nám vyrozprával podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi a o márnotratnom synovi. Práve márnotratný syn dospel do takého štádia života, že padol až na tu najnižšiu úroveň. Ale vrátil sa do domu svojho otca, ktorý ho prijal so všetkými poctami. Vidieť teda, že z každej cesty je možný návrat k Bohu. Boh je natoľko milosrdný, že príjme nápravu aj toho najväčšieho hriešnika. Svedectvom toho je aj prípad ženy - hriešnice, nad ktorou sa Christos zmiloval a odpustil jej previnenia.
Snažme sa vyvarovať pri pokání akéhokoľvek formalizmu. Formalizmus ešte nikoho nezmenil, a ani neoslovil. Formálne vykonaná spoveď neprináša nijakého úžitku pre náš duchovný rast. Vyvarujme sa farizejstva, ktoré v dnešnej dobe nazývame krajším slovom diplomacia. Farizejstvo, nie farizejov, zavrhol Christos a nazval ich obielenými hrobmi.
Úprimnosť srdca povznáša človeka a vedia ho k Stvoriteľovi. Preto sa vždy snažme o zmenu života k dobru, lebo v tom je spása.