Svätí otcovia a cirkevné kanóny o modlitebnom a eucharistickom spoločenstve s inoslávnymi

V duchu cirkevných pravidiel má byť cirkevná modlitba vznesená iba za tých, ktorí patria alebo patrili do Cirkvi, uznávajú alebo ju uznávali ako svoju matku, veria alebo jej verili, a s tými, ktorí sa odcudzili alebo odcudzujú Cirkvi, nemožno mať modlitebné spoločenstvo.

45-te apoštolské pravidlo hovorí, že „biskup, kňaz alebo diakon, ak sa len s heretikmi pomodlí, nech bude odlúčený“. Tomuto odlúčeniu podľa 10-teho apoštolského pravidla podlieha každý, „kto sa s odlúčeným od cirkevného spoločenstva bude modliť, hoci by to bolo iba v dome“. Tieto pravidlá boli zopakované a znova potvrdené uzneseniami Antiochijského a Laodikejského snemu. Vznášanie cirkevných modlitieb za tých, ktorí stoja mimo spoločenstvo Cirkvi, je zjavne v rozpore s týmito pravidlami.

Čo hovoria ďalšie apoštolské pravidlá: „Nemožno sa modliť s heretikom, ani schizmatikom (pr.33)., ... Lebo, čo má spoločné Christos s Beliárom, alebo veriaci s neveriacim?“ (por. 2 Kor 6,15) (pr.46)., Od heretikov nemožno prijímať blahoslovenie, ktoré je iba prázdnoslovím a nie blahoslovením (pr.32)., Heretikov, ktorí pretrvávajú v heréze netreba púšťať do Božieho domu“ (pr.6) (Laodikejský snem).

Podľa dávnych pravidiel Cirkvi, nikto neprestáva byť heretikom, hoc priznáva naše tajiny, ale naďalej ostáva oddeleným od Cirkvi v otázkach viery a chápania života. Preto spoločenstvo s  inoslávnymi v tajinách je v protirečení s našimi tradíciami. Sv. Vasiľ Veľký, spolu s ostatnými otcami, hovorí, že odpadnutie od Cirkvi vlečie so sebou aj stratu blahodatných darov Svätého Ducha. A preto, aby sme neboli účastnými ich poblúdenia vo viere a neprepadli spolu s nimi odsúdeniu, sv. Ján Damaský nás učí chrániť sa eucharistického spoločenstva s nimi, prijímajúc od nich, alebo podajúc im Sväté Prijímanie.

Pre Pravoslávnu Cirkev by priznanie tajin vysluhovaných mimo nej znamenalo zrieknuť sa sobornej neomylnosti, ako jedinej a nepretržitej ochrankyne Bohom zjavených právd a blahodati, - hovorí ten istý svätý. - V tej chvíli by sa dostala Cirkev do protirečenia s pravidlami prvotnej Cirkvi, ktorej je vernou nasledovateľkou. Uznanie rovnosti tajin predpokladá súčasne aj vzájomné spoločenstvo v tajinách, čo je kategoricky odsúdené učením Sobornej Všeobecnej Cirkvi.

Istý pravoslávny mních prehováral mníchov, ktorí boli v schizme, aby zanechali svoje praktiky, ktoré nie sú podľa cirkevnej obyčaje, a aby sa zjednotili s Cirkvou. Oni súhlasili, že príjmu všetku cirkevnú tradíciu, len nech si môžu nechať svoje prežehnávanie sa dvoma prstami, tak ako to robili doteraz. Keď sa o tom dozvedel antiochijský patriarcha Silvester, muž naplnený múdrosťou Svätého Ducha, a tiež moldavský metropolita Nikifor, hneď zakázali týmto schizmatickým mníchom prebývať v pravoslávnom monastieri týmito slovami: „Ak sa z celej duše chcete zjednotiť so Sobornou Cirkvou, tak je vám treba bez reptania a pripomienok prijať aj celé apoštolské predanie a obyčaje Cirkvi. Vtedy vás Cirkev s veľkou radosťou príjme do svojho spoločenstva, ako milované deti. Ale, keď nesúhlasíte s celým apoštolským predaním, či cirkevnými obyčajmi, a tvrdo stojíte za svojim dvojprstým žehnaním., chcete, aby vás Cirkev prijala, ale nechcete sa podriadiť Božej Cirkvi, dokonca žiadate, aby akceptovala vaše dvojprsté žehnanie, ako môže Cirkev splniť vaše želanie? Je možné, aby v jednej a tej istej Sobornej Cirkvi boli dva obyčaje, a ešte v protiklade jeden s druhým? Aby jedni a tí istí kresťania sa nežehnali znamením našej spásy – Krížom, rovnako? Preto vedzte, - hovoria ďalej, -aj keď je to tvrdé, že Božia Cirkev s vašim návrhom v žiadnom prípade nemôže súhlasiť. Preto nás už ani neproste, ani nežiadajte, lebo je to vec nemožná. Vráťte sa k sebe a už neostávajte v dome pravoslávnych mníchov, lebo, ako nepokorní Cirkvi, nemôžete mať spoločenstva s nimi“.

Títo schizmatickí mnísi boli pripravení prijať všetku apoštolskú vieru a cirkevné obyčaje, a Cirkev ich neprijala do svojho spoločenstva pre „obyčajné“ dvojprsté žehnanie, ... ako môže prijať tých, ktorí menia učenie Cirkvi, nepočúvajú jej príkazy a nechcú sa pokoriť cirkevným pravidlám?

Keď hovoríme o tých, ktorí sa protivia svätej Cirkvi a v tejto nenávisti a nepokání umierajú, to verte mi, - hovorí sv. Ján Damaský, - že cirkevná spomienka za nich – nie, že je nevhodná, ale bude protivná Bohu i Cirkvi, a kňaz, ktorý by konal toto pominovenije – spomienku, smrteľne hreší. „Vypomínanie“ je súčasťou nekrvavej žertvy prinášanej za pravoslávnych kresťanov, živých či zomrelých. Ak niekto, hoci aj pravoslávny, javne hreší a nekajá sa, takisto Cirkev za takého zakazuje prinášať nekrvavú žertvu dovtedy, kým on rozhodne nezanechá svoj hriech a skutočne sa nepokajá. Je potrebné rozlíšiť cirkevnú bohoslužobnú spomienku – „vypomínanie“, od modlitby, ktorú sme dokonca povinní prinášať Bohu za obrátenie hriešnikov sveta. A tak, ak Cirkev nepovoľuje prinášať nekrvavú žertvu za živého pravoslávneho hriešnika, ktorý sa nechce kajať, tak ako môže dopustiť prinášať ju za zomrelého, ktorý sa už kajať nemôže zo svojho poblúdenia?!

Sv. Simeon, arcibiskup solúnsky, hovorí, že treba veľmi dbať na to, za kým je žertva prinášaná, lebo pre dôstojných je ona požehnaním, ale pre nedôstojných je na záhubu. Lebo táto častica prinášaná za niekoho je položená blízko Božského Chleba., potom, čo tento Chlieb je premenený a stáva sa Telom Christovým, vtedy aj tá častica sa dotýka Svätyne. Keď je následne vložená do čaše, zjednocuje sa aj s Krvou a tak prijíma blahodať pre túto dušu, za ktorú je táto častica prinesená ...“

Takisto sv. apoštol Pavol hovorí: „Či čaša dobrorečenia, ktorej dobrorečíme, nie je spoločenstvom Krvi Christovej? A Chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom Tela Christovho? Keďže je jeden chlieb, jedno telo sme, čo aj mnohí, lebo všetci máme podiel na jednom Chlebe“ (1 Kor 10, 16-17). Súdiac podľa toho, - hovorí prepodobný Teodor Studita, - účasť na heretickom chlebe a čaši stavia tohto účastníka na stranu, ktorá je proti pravoslávnym a všetci títo účastní tvoria síce jedno telo, ale cudzie Christovi. „Lebo, čo má spoločné spravodlivosť s neprávosťou? Alebo, aké spojenie je medzi chrámom a modlami?“ (2 Kor 6,14,16), - ako na druhom mieste hovorí apoštol Pavol. – Pre takých je treba plakať, za tých z nich, ktorí sú živí, je treba sa modliť, aby im bolo dané vytrhnúť sa zo sieti démona a za seba dobrorečiť, „že si nás vybral Boh ako prvotinu na spasenie, keď nás posvätil Duchom a vierou v pravdu“ (2 Sol 2, 13), aby sme žili pre Neho v pravoslávnej viere, vyznávajúc Ho v čistej viere a nezištne, za čo nás obdarí Svojím nebeským Cárstvom“ (Dobrotoľubije).

jerej Dušan N. Tomko