Vo sv. tajine manželstva sa muž a žena zjednocujú v treťom, a to v Bohu. Už počiatočný biblický text nám hovorí, že: „Nie je dobré byť človeku samotnému“ (Gen 2, 18). Trojjedinný Boh je spoločenstvom Osôb a človek, ktorý je stvorený na obraz a podobu Božiu, je povolaný k životu v spoločenstve.

Počiatok manželstva siaha do Raja. Boh vyhovel Adamovi a stvoril mu Evu a tým sa začal život muža a ženy v treťom, v Bohu. Prví ľudia žijú v jednote so svojim Stvoriteľom. Tu je pravdivý obraz kresťanského manželstva, pretože manželstvo plynie v jednote s Bohom. Christos, keď hovorí o manželstve, odvoláva sa na Starý Zákon. Pád prvých ľudí spôsobil deformáciu manželstva v Starom Zákone. Samotný pohľad na manželstvo bol skazený, lebo hriechom sa nenarušilo iba spoločenstvo človeka s Bohom, ale aj spoločenstvo medzi mužom a ženou. Následné problémy vznikali v medziľudských vzťahoch, ako dôsledok narušenia spoločenstva a tento trend je intenzívne citeľný aj v súčasnosti. Dokonca prenikol aj do Cirkvi, z tohto dôvodu získava dominantné miesto v cirkevnom spoločenstve ľudský egoizmus. Cirkev sa len ťažko vyrovnáva so spomínaným problémom. U dnešných kresťanov často absentuje cit pre život v spoločenstve. Ide o dôsledok toho, čo sa odohralo v Raji. Ľudia sa odcudzili od Boha i navzájom a tento proces odcudzenia sa prehlbuje a máme s týmto procesom priamu skúsenosť.

Preto Christos Svojou prítomnosťou, kde vykonal aj Svoj prvý zázrak, posvätil manželstvo, ukázal na jeho pravú a pôvodnú kvalitu, ale taktiež prezentoval, že cieľom Jeho inkarnácie je prekonať krízu v medziľudských vzťahoch, zjednotiť všetko v sebe a povolať nás k odstráneniu našich egoistických plánov. Z uvedeného dôvodu má udalosť Kany Galilejskej širšiu myšlienkovú dimenziu.

Zmysel sv. tajiny manželstva vysvetľuje sv. apoštol Pavol, keď o vzťahu muža a ženy hovorí, ako o vzťahu, ktorý existuje medzi Christom a Cirkvou. V liste k Efezským uvádza: „Preto opustí človek svojho otca i svoju matku a pripojí sa k svojej žene a tí dvaja budú jedno telo“ (Ef 5, 31). Nevyhnutnosťou je, podľa sv. apoštola Pavla, aby sv. tajina manželstva mala svoj silný fundament, ktorým je láska a radosť: „Vy mužovia, milujte svoje ženy tak, ako Christos miloval Cirkev a vydal Sám Seba za ňu“ (Ef 5, 25). A žene Pavol hovorí: „aby sa radovala vo svojom mužovi“ (Ef 5, 26*). Manželská láska teda má byť obetná, nie iba telesná, ktorá časom pominie. Radosť ženy vo svojom mužovi je radosťou kvality z osobnosti a starostlivosti muža o rodinu ako domácu Cirkev.

Sv. tajina manželstva musí byť prijatá na základe slobodného rozhodnutia, tak muža ako aj ženy, pretože cieľom kresťanského manželstva nie je zachovanie potomstva, ale dosiahnutie spásy, ako domácej Cirkvi. Manželstvo je cestou ku spáse tak, ako mníšstvo je cestou odriekania, lebo ani muž ani žena si v manželstve nemôže robiť čo chce. Manželstvo, tak ako mníšstvo, je stav askézy, z tohto dôvodu Cirkev určila počas obradu sv. tajiny manželstva spievať tropár: „Svätí mučeníci, ktorí ste statočne trpeli a boli korunovaní, modlite sa k Pánovi, lebo spasil naše duše“ - „Svjatiji mučenicy iže dobre stradavšiji i vinčavšijisja, molitesja ko Hospodu, spastisja dušam našim“. Od manželov sa vyžaduje zodpovednosť za zabezpečenie dôstojného života a duchovného rastu svojim deťom.

Cirkev určila ako normu jedno manželstvo (monogamiu). Sv. tajinu manželstva udeľovala počas Eucharistie, lebo iba cez Eucharistiu môže byť Christos prítomný na našej svadbe tak, ako bol prítomný v Kane Galilejskej. Vážnosť Eucharistie pre upevňovanie manželstva je nesporná, lebo je tu návrat k jednote v treťom, v Bohu, cez eucharistického Christa.

Sv. tajina manželstva, ak nie je posilňovaná Eucharistiou, postupne chátra a manželstvo sa dostáva do roviny vzájomnej tolerancie muža a ženy. Z takéhoto manželstva sa stáva ľudský formalizmus. Preto zintenzívnenie zdravého eucharistického života bude aj posilnením našich rodín ako domácich cirkví.

Aktuálnym problémom súčasnosti sú tzv. zmiešané manželstva. Manželstvo pravoslávneho/nej s  rímskokatolíkom, gréckokatolíkom, evanjelikom, alebo členom iného vierovyznania, je realitou dňa. Celý problém je treba posudzovať práve z eucharistického hľadiska. Zmiešaným manželstvom je domáca cirkev ochudobnená tým, že nie je posilňovaná spoločnou Eucharistiou, pretože v pravoslávnej Cirkvi je neprípustné podávať Eucharistiu inovercom. A tak je tu zjavný „handicap“, lebo nie všetci z domácej cirkvi sa posilňujú spoločnou Eucharistiou. Preto by ideálnym bolo, aby zmiešané manželstvá boli v čo  najmenšom počte.

V tejto súvislosti je treba kritický priznať, že je mnoho pravoslávnych manželstiev, ktoré by mohli byť posilňované a upevňované spoločnou Eucharistiou, ale v praxi to tak nie je.

Na záver chcem uviesť, že spomínaný eucharistický princíp je veľmi dôležitý pri posudzovaní zmiešaných manželstiev a je chybou, že Posvätná synoda pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku sa doposiaľ k problematike zmiešaných manželstiev jednoznačne nevyjadrila, pretože tomuto problému a stavu sa nevyhneme. Jednoducho sa môžeme tváriť, že je všetko v poriadku a dokonca aj tak, že sa nás to priamo ani netýka, že je to vec tých druhých, a nie nás.