Unionistické iniciatívy západo - ruských biskupov II.

Samotné prípravy k uzavretiu únie s Rímom sa konali v úplnom utajení, zachovávanom biskupmi i štátnou mocou. Nami spomínaní biskupi, iniciátori únie (odchádzajúc pod jurisdikciu Ríma a starajúc sa zabezpečiť pre seba priazeň kráľa a štátnej moci), „len utekali, ako sa neskôr ukázalo, pred nespokojnosťou pravoslávneho duchovenstva, šľachty a veriaceho národa, ako aj preto, aby sa ukryli pred hrozbou súdu patriarchu, či snemu, ktoré im hrozili zbavením katedier za ich život a skutky nedôstojné arcipastierov. - Tento prechod do únie takto zhodnotil Kojalowicz: - Jedinou príčinou ich prechodu do únie bola slabá viera, nemravný život, strach pred súdom, ctižiadosť a smäd po privilégiách“ (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 89).

V tomto čase nemožno ani hovoriť o nejakej kolegiálnosti, či rovnakej pozícii biskupov západo - ruského episkopátu, čo sa týka začiatku rozhovorov o únii. Metropolita Michail Ragoza napr. do r. 1590 stál pevne na strane pravoslávnych bratstiev, čo plne objasňuje, prečo chýbal medzi prvými iniciátormi uzatvorenia únie. Toto potvrdzuje aj biskup Dionizij v r. 1595, keď vysvetľuje svoje pripojenie sa k prívržencom únie, ktoré malo byť dôsledkom nesúhlasu s pozíciou metropolitu Michaila, ktorý, ako sa mu zdalo, sa pokúšal upevniť svoju moc na úkor episkopátu (Pozri ДИМИТРИЕВ, М. Б.: Между Римом и Царьградом – генезис Брестской церковной унии, Москва 2003, s. 116 – 117). „Ťažko je však prijať také tvrdenie, - ako hovorí Petruško, - keď je známe, že Ragoza nebol nejako silnou osobnosťou spôsobilejšou k nejakým razantnejším krokom. Skôr toto svedectvo biskupa Dionízija svedčí o fakte, že pôsobenie pravoslávnych bratstiev a metropolitu v tom čase bolo viac menej solidárne, a práve v tom videli biskupi, naklonení únii, hrozbu pre svoje záujmy“ (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo; (Dostupné na internete)).

Už 24. júna 1590 štyria biskupi - lucký Ipatij, ľvovský Gedeon, pinský Leontij a cholmský Dionízij - podpísali a svojimi pečaťami aj potvrdili tzv. "Deklaráciu", ktorá svedčí o zámere prijať úniu. Jej zostavenie v Breste bolo zahalené rúškom utajenia rovnako, ako aj ich predchádzajúca porada v Beľze (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 84 – 85; Pozri ПЕТРУШКО, В. И.: Проект создания униятского патриархата в Речи Посполитой в XVI в. и его возможное влияние на учреждение Московского Патриархата, Церков и время III/36, 2006, s. 91 – 96). Niet žiadnych dôveryhodných svedectiev, ktoré by vysvetľovali, prečo a za akých okolností došlo k podpísaniu tejto Deklarácie. Možno sa len domnievať, že išlo o spontánnu akciu, avšak všetko nasvedčuje tomu, že iniciátori Deklarácie boli už veľmi dobre oboznámení s myšlienkou únie pripravovanou katolíckou stranou už oveľa skôr. Obzvlášť im bol známy projekt vytvorenia uniatského patriarchátu na teritóriu Rzeczpospolitej, ktorý počítal s prechodom konštantínopolského patriarchu Jeremija II., čím by bol pravoslávnym zasadený smrteľný úder. Je tiež známe, že koncom 80-tych rokov 16. stor., jeden z budúcich organizátorov únie, Ipatij Potij (ešte ako brestský sudca), veľmi horlivo prezentoval uniatské nálady (Pozri tamže, s. 91 – 96.). Z tohto obdobia však chýbajú svedectvá, ktoré by definitívne potvrdili vplyv Potija na formovanie uniatskej pozície biskupov, ktorá sa vykryštalizovala podpísaním už spomenutej Deklarácie.

V tejto prvej listine bolo vyslovené želanie uznať moc pápeža za podmienok „že naveky ochráni obrady a posvätné úkony východnej Cirkvi“. Okrem toho sa v texte Deklarácie hovorilo o pripravenosti biskupov vypracovať tzv. "artikuly“, teda podmienky, ktoré mali byť potvrdené kráľom, a pri prijatí ktorých by došlo k podpísaniu únie s Rímom. Odovzdaním tejto listiny kráľovi bol poverený lucký biskup a exarcha Kirill Terlickij, príbuzný luckého latinského biskupa Bernarda Meczejewského. Na túto prvú tajnú listinu z r. 1590 odpovedal Žigmund III. rovnako tajne svojím súhlasom a schvaľovacím listom z 18. mája 1592, v ktorom prívržencom únie sľúbil svoju ochranu a zrovnoprávnenie s katolíckym duchovenstvom (МАКАРИЙ (БИЛГАКОВ), Митрополит московский., История руской церкви, т. IX, 1879, s. 75. In: КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 84 – 87).

Pozornosť vzbudzuje fakt, že v texte Deklarácie niet žiadnej zmienky o dogmatických rozdieloch medzi pravoslávnou a katolíckou Cirkvou, ani o spôsobe, ako tieto rozdiely napraviť. Žukovič vo svojej práci "O Brestskom sobore" hovorí, že: „sám charakter Deklarácie svedčí o tom, že biskupi (ktorí tento materiál pripravili) ťažko môžu byť pripočítaní k pravoslávnym, či katolíkom. Ak by ich snaha prejsť do únie svedčila o úprimnom priznaní pravdy katolicizmu, boli by títo biskupi prosili pápeža o prijatie do plnosti katolíckej Cirkvi. Ak by boli chápali tému únie v duchu ustanovenia eucharistického spoločenstva a jednoty medzi Východnou a Západnou Cirkvou, v takom prípade by vznikla otázka účasti všetkých miestnych pravoslávnych Cirkví a ich predstaviteľov, aby bol tento problém posúdený nimi všetkými“ (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete)). A práve toto predpokladal knieža Ostrožskij, ktorý spočiatku bol zástancom únie, ktorú však chápal ako ustanovenie jednoty narušenej v roku 1054 (Pozri tamže).

Kojalowicz je tej mienky, že biskupi, zainteresovaní vo veci únie, pravdepodobne nepredpokladali, že únia sa stretne s nepochopením cirkevného ľudu a jej potvrdenie, ako vidíme, chceli len odsúhlasiť kráľovským dekrétom, a ako sa zdá, vôbec nemal mať charakter zásadnej premeny na religióznej úrovni. Skôr môžeme predpokladať, že pripravovaná únia mala byť len možným variantom riešenia problému ochrany ich biskupskej moci v pravoslávnej Cirkvi v Rzeczypospolitej. Tento variant mal byť protikladom aktívneho administrovania Západo - ruskej Cirkvi prostredníctvom činnosti bratstiev, čo bolo zámerom konštantínopolského patriarchu a čo bolo neustálou hrozbou, hroziacou suspendovaním viacerých nedôstojných hierachov Západo - ruskej pravoslávnej Cirkvi (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 94 – 97).

V spojitosti s prípravami na zavedenie únie vzbudzujú pozornosť udalosti z r. 1591, kedy podľa viacerých dostupných svedectiev došlo k zblíženiu nepriateľských strán - vyššieho duchovenstva a laických bratstiev. To sa plne prejavilo počas konania snemu v Breste v októbri 1591 (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 94; ЛЕТОПИС ЛЬВОВСКАГО БРАТСТВА, Журнал МНП, 1849, s. 370 - 372.). Program cirkevných reforiem sa v tom čase už neposudzoval tajne arcipastiermi, ale spolu s predstaviteľmi laikov. Biskupi už neprezentovali návrhy na utuženie vnútornej disciplíny v Cirkvi, ale demonštrujúc navonok pripravenosť zriecť sa mnohých vlastných privilégií, podporili aj iniciatívy bratstiev, hlavne vo vzťahu k tlačiarenskej činnosti a zakladaniu škôl. Okrem toho boli na tomto sneme prijaté tri súdne rozhodnutia, týkajúce sa sporu biskupa Gedeona Balobana a Ľvovského bratstva, a to všetky v neprospech ľvovského biskupa. Toto rozhodnutie snemu vyvolalo nádej na zmierenie episkopátu s bratstvami, vyjadrujúc ústretovosť vo vzájomných vzťahoch (ДИМИТРИЕВ, М. Б.:, Между Римом и Царьградом..., cit. dielo, s. 141).

Jednako, v tomto čase zmierenia nedávno súperiacich strán, začali sa vyskytovať aj incidenty zo strany ľudí, ktorí nemali záujem na tomto zmierení, a tým aj na znormalizovaní života Západo - ruskej Cirkvi. Dochádzalo totiž k mnohým agresívnym útokom voči pravoslávnym biskupom a duchovenstvu. Je zaujímavé, že k všetkým týmto útokom došlo na jar 1591, po návrate aktívneho prívrženca cirkevnej únie latinského biskupa Bernarda Maczejowského do Lucka. Tento so sebou priviezol mladého Gréka - uniata Petra Arkadia, ktorý sa čoskoro horlivo zapojil do propagácie únie. V pozadí všetkých týchto útokov nachádzame luckého starostu Alexandra Semaška, ktorý bol konvertovaným katolíkom. Je možné, ako sa domnieva Dimitrijev, že Semaškove činy neboli priamo iniciované biskupom Maciejowskim, ale isté je, že boli následkom stupňujúcej sa uniatskej propagandy (Pozri tamže, s. 142.- 143).

Tieto útoky na pravoslávnych biskupov mali aj vedľajšie následky. Súdne procesy, ktoré mali vyšetriť spomínané konflikty, vytiahli totiž na svetlo mnohé nové morálne prehrešky hierarchie. A tak zmierenie medzi episkopátom a bratstvami, ktoré sa javilo ako východisko z krízy Západo - ruskej metropolie, sa veľmi skoro skončilo. Svedectvom toho je aj nová sťažnosť Ľvovského bratstva patriarchovi Jeremijovi zo 6. februára 1592 (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 101). V listine sa hovorilo nielen o protikanonických činoch biskupa Balobana, ale aj o odsúdeniahodných činoch biskupa pínskeho Leontija a premyšlského Michaila (Pozri ФЛОРЯ, Б. Н.: Бресткая уния, cit. dielo (Dostupné na internete)). Z textu listiny je jasné, že členom bratstva v tom čase nebolo ešte vôbec nič známe o uniatskom dokumente Deklarácie, zostavenom biskupmi v r. 1590. Florja sa ďalej domnieva, že listina deklarácie o ochote pravoslávnych biskupov uzavrieť úniu, ktorá bola odovzdaná kráľovi tesne po napísaní sťažnosti Bratstva patriarchovi, bola protireakciou hierarchov na snahu členov Bratstva zvolať snem s cieľom zasadenia nedôstojných biskupov (Pozri ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete)).

ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

 / publikované na pokračovanie /