... pár slov na úvod

Pravoslávna Cirkev s pokorou verí, že je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská Cirkev, o ktorej hovorí Symbol viery. Toto je základné presvedčenie, ktoré vedie pravoslávnych vo vzťahoch s inými kresťanmi. Samozrejme, že existujú odlišnosti medzi kresťanmi, ale samotná Cirkev nie je rozdelená, ani sa nikdy nemôže rozdeliť.

Kalistos Ware

Od samého začiatku, hneď po veľkom rozkole v r. 1054, kedy došlo k pretrhnutiu jednoty medzi Východným a Západným kresťanským svetom, sa začali na oboch stranách objavovať snahy o obnovenie stratenej jednoty. Bohužiaľ, skoro tisíc rokov po tomto nešťastnom medzníku života Cirkvi, sa stále boríme s týmto problémom a otázkou, ako dôjsť k naplneniu výzvy Christovej veľkňazskej modlitby, v ktorej prosí Nebeského Otca - „aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 21 ). Táto Christova modlitba na sklonku Jeho pozemskej misie sama svedčí, ako náš Pán a Spasiteľ Isus Christos chcel, aby všetci tí, čo v Neho uverili, žili v jednote.

Príčinou každého rozdelenia, aj toho cirkevného, je hriech. Preto aj snaha o prekonanie rozdelenia a obnovenie predchádzajúcej jednoty kresťanského sveta, je potrebná a opodstatnená. Dnes takisto vidíme túžbu a snahu po jednote medzi kresťanmi. Avšak, tak ako v minulosti, tak aj teraz, cestu a spôsob ako túto jednotu dosiahnuť si každá zo strán formuje podľa vlastných predstáv (Pozri BELEJKANIČ, I.: Katolícky katechizmus z pohľadu pravoslávnej teológie, Prešov 1998, s. 3.). Jednou z týchto iniciatív, ktoré mali viesť k obnoveniu jednoty medzi kresťanským Východom a Západom bola idea unionizmu, ktorá sa objavila na Západe začiatkom 13. stor..

Samotná podstata problému rozdelenia spočívala a dodnes spočíva v teologickom a dogmaticko – ekleziologickom rozchode medzi rímskym katolicizmom a Pravoslávím, z ktorého následne vyplynula otázka možnosti (respektíve nemožnosti) prekonania tohto rozchodu.

Keď Rím pochopil, že len ťažko môže dôjsť k uskutočneniu zjednotenia s celým pravoslávnym svetom, rozhodol sa ísť cestou získania aspoň časti "pravoslávnych schizmatikov" (ako ich vtedy nazýval) formou cirkevnej únie. Ako podotýka G. Metallinos, keď hovorí o zrode únie: „Čo nedokázala moc zbraní a násilná latinizácia, tak ako „trojský kôň“ medzi východnými kresťanmi sa pokúsila uskutočniť metóda únie“ (METAΛΛΗΟΣ, Γ.: Ουννία, πρόσоπо καιπροσωπείο, s. 21; In: ZOZUĽAK, J.: Vplyv unionizmu na odklon od svätootcovskej tradície a návrat k štúdiu diel svätých otcov, Prešov 2000, s. 14). Týmto spôsobom sa uniatom ponechal ich pôvodný byzantský obrad, bohoslužobný jazyk a ostatné pravoslávne zvyky. Po vonkajšej stránke teda nedošlo k žiadnej výraznej zmene, čo úplne vystačovalo k oklamaniu jednoduchého ľudu, ktorý si častokrát ani neuvedomil, že došlo k omnoho podstatnejšej zmene na poli viery, počnúc prvým krokom podrobenia sa rímskemu pápežovi a následným, postupným zavádzaním latinských dogiem, ktorými sa rímsky katolicizmus líši od pravoslávnej viery (Pozri Čtyři sta let „stále krvácejíci rány na tele Pravoslaví“, dostupné na internete: https://www.orthodoxia.cz/unie_96.htm ).

Jedným z pokusov o nastolenie cirkevnej jednoty bola aj únia, podpísaná v r. 1596 v Breste Litovskom, ktorá je aj predmetom skúmania našej práce (pozn. Redakcie - ktorú na pokračovanie budeme publikovať v mesačníku PRAMEŇ). Otázka únie bola vždy sporným momentom, ako v bežnom živote na spoločensko - religióznej úrovni, tak aj vo vedecko - historickej oblasti. Keďže bolo o nej vyslovených toľko sporných názorov, dnes je len veľmi ťažko obšírnejšie vypracovať objektívny pohľad na túto udalosť života Západo - ruskej Cirkvi. Preto sme sa rozhodli v našej práci, nie analyzovať Brest - litovskú úniu ako takú, ani súdiť jej jednotlivých aktérov, ale skôr ukázať na dejinnú cestu, ktorá bola pripravovaná dlhým radom udalostí, ktorých začiatok vychádza z obdobia bojov o hranice cirkevných jurisdikcií už pri pokresťančení Rusi; naberá však svoje jasné smerovanie pri prvom zjednotení poľsko - litovského národa, aby nakoniec zhodou rôznych spoločensko – religióznych, a hlavne politických okolností, došlo k toľko očakávanej udalosti, ktorá sa mala stať mostom medzi kresťanským Východom a Západom. Keď sa však pozrieme do ďalšieho obdobia (ktoré nastalo po jej podpísaní) zistíme, že aj táto únia prispela len k ďalšiemu rozkolu v srdci pravoslávneho kresťanstva, ktorý tragicky poznačil ďalšie generácie.

Možno aj táto práca nás privedie k otázke: "V čom teda zlyháva naša snaha?". Veď všetci sa snažíme o znovuzjednotenie Christovho stáda tak, ako to chcel sám Spasiteľ Isus Christos?! Možno prídeme k záveru, že za všetkou našou snahou chýba láska; politické dohody a diplomacia neraz nestačia. A o tejto pravde svedčí práve aj celá Dejinná cesta Brest – litovskej cirkevnej únie.

Hypodiakon Mgr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené a publikované na pokračovanie/