Unionistické iniciatívy západo - ruských biskupov III.

Začiatkom r. 1592 sa nanovo vracia snaha biskupov uzatvoriť úniu, ktorú vtedy už verejne prezentujú. Dozvedáme sa o tom z textu ďalšej listiny Ľvovského Bratstva, odoslanej konštantinopolskému patriarchovi Jeremijovi 7. septembra 1592. V nej Bratstvo nielen informuje patriarchu o zamýšľanej únii, ale hovorí aj o príčine vzniku uniatského projektu, ktorú vidia v morálno - duchovnom úpadku pravoslávnej hierarchie (pozri КОЯЛОВИЧ ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 99).

Čas na zavŕšenie plánovaného diela uzavretia cirkevnej únie sa naskytol, keď na vladimíro - volynskej katedre staručkého biskupa Meletija Chrebtoviča vymenil v r. 1593 Ipatij Potij. Ustanovenie Potija do biskupského úradu je plné rozporuplností, ako aj celá jeho osoba. Kojalowicz spolu s mnohými ďalšími autormi je presvedčený, že jeho svätenia nie sú v zhode s kánonmi Cirkvi (Pozri tamže, s. 101).

V. I. Petruško na Ipatija Potija však pozerá v trochu inom uhle. Pripomína, že „motívy, na základe ktorých sa Ipatij snažil uzavrieť úniu s Rímom, sa radikálne odlišovali od tých, ktorými boli vo svojich unionistických snaženiach vedení ostatní západo - ruskí biskupi. Na rozdiel od väčšiny pravoslávnych biskupov kyjevskej metropolie, Potij bol skutočne nadaným a vzdelaným človekom, čo priznávali aj jeho protivníci, medzi ktorými bol i voči Potijovi negatívne naladený autor „Perestrogy“. Práve tento, na rozdiel od ostatných, hovoril o Potijovi ako o veľkom askétovi, pôstnikovi a dobrom znalcovi cirkevného práva. Potij, ako sa zdá, bol jedným z mála, ktorý sa snažil riešiť problém krízy pravoslávnej Cirkvi v Rzeczypospolitej a aktívne sa snažil nájsť východisko z nej. Kvôli tomuto cieľu sa zriekol postavenia magnáta, ktorému patrilo miesto v Senáte a stal sa pravoslávnym biskupom, čo sčasti znižovalo aj jeho sociálny status“ (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete)). V tom istom čase horlivého zápasu o nápravu Západo - ruskej Cirkvi Potij (ako sa zdá) sa však veľmi nezaoberal osobitosťami Pravoslávia a jeho odlišnosťou od katolíckej viery. Potij vo svojom diele „Únia Grékov s rímskou cirkvou“ napr. stotožnil latinské učenie o očistci s pravoslávnym učením o posmrtných mýtniciach, a takisto bol pripravený prijať kompromisnú formuláciu Florentského snemu v otázke „Filioque“. Príčinu tohto, vidí Petruško, v západnom charaktere jeho vzdelania, ktoré získal na katolíckych školách, ale aj v jeho religióznom relativizme. Čo sa týka života kyjevskej metropolie, z toho si Potij tiež všímal len jeho vonkajšie prejavy, a preto aj cestu k ozdraveniu videl len v zavedení prísnejšej disciplíny. Tridentský katolicizmus s jeho silnou organizovanosťou a akcentáciou na hierarchickú poslušnosť sa mu javil ako veľmi vhodný model cirkevného života. V uzatvorení únie Ipatij Potij, na rozdiel od biskupov, ktorí zostavili dokument Deklarácie v r. 1590, videl nie spôsob vyhnutia sa zodpovednosti za svoje nedôstojné činy, ale možnosť obnovenia usporiadaného cirkevného života v kyjevskej metropolii. "Aktá histórie Západnej Rusi" nám prinášajú informácie z listov Potija metropolitovi Michailovi Ragozovi a kniežaťu Konstantínovi Ostrožskému, v ktorých poukazoval na úniu, ako prostriedok schopný zabrániť prechodu Rusínov v Rzeczypospolitej k latiníkom či protestantom, ako aj ukončiť ich útlak zo strany poľských rímskokatolíkov (Pozri: ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo, (Dostupné na internete)). Keď berieme do úvahy fakt, že Potij prišiel k záveru nevyhnutnosti uzavretia únie s Rímom, ešte keď bol laikom (čiže oveľa skôr, ako táto idea zaujala autorov Deklarácie z roku 1590), je zrejmé, že zďaleka nie ľahko dosiahol vzájomného porozumenia s nimi. Ale, čo je však podstatné, začal nakoniec pracovať na únii v jednote s nimi.

Florja predpokladá, že začiatkom 90-tych rokov 16. stor. sa Potij snažil pracovať na upevnení cirkevnej disciplíny cestou posilnenia moci kyjevského metropolitu, a preto aktívne podporoval Michaila Ragozu, ktorý bol v tom čase tesne spriaznený s pravoslávnymi laickými bratstvami (Pozri ФЛОРЯ, Б. Н.: Бресткая уния 1596 г. И общественно-политическая борба на Украине и в Белопуцции в конце XVI – XVII в., 1996, s. 137 – 139). Podľa jeho mienky, Potij sa pridal jednoznačne na stranu prívržencov únie až koncom r. 1594, kedy si bol už istý neefektívnosťou cesty, ktorú do toho času presadzoval. Príčin, ktoré viedli Potija k tejto zmene bolo niekoľko: „Po I.: Ipatij Potij zistil, že všetci biskupi, vrátane metropolitu Michaila, sú už rozhodnutí pre prijatie únie, a tomu už vyjadril svoju podporu už aj kráľ Žigmund III.. Po II.: začal prejavovať tvrdú nespokojnosť s aktivitami Bratstiev a po III.: vyjadroval obavy z možného opätovného infikovania pravoslávnych bratstiev protestantizmom“ (Pozri tamže, s. 138).

Čo sa týka prvotnej nedôvery ostaných biskupov voči Potijovi, tí mali k tomu viacero dôvodov, ktoré Petruško vidí v tom, že „Potij pochádzal z vyšších magnátskych kruhov, a nie zo strednej šľachty, ako väčšina biskupov. Aj svojím vyšším katolíckym vzdelaním sa Potij výrazne od nich odlišoval. Okrem toho, na rozdiel od ostatných biskupov, jeho život nebol poznačený škandálmi. Tak isto, blízke vzťahy s metropolitom a podpora kniežaťa Ostrožského pri jeho ustanovení na vladimíro - volynskú katedru, vzbudzovali podozrievavosť ostatných arcipastierov“ (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete). Je celkom samozrejmé, že bol potrebný čas, aby sa prelomili ľady v ich vzájomných vzťahoch. To nastalo v dôsledku búrlivých udalostí začiatkom r. 1594. Tu je potrebné spomenúť veľmi blízke vzťahy a iniciatívy Kirilla Terlického s kráľom Žigmundom. Niektorí autori sú tej mienky, že v tom čase (na jar 1594) sa už plánovala cesta Terlického s Potijom do Ríma. Voči tomuto názoru existuje množstvo protirečivých názorov iných historikov (ДИМИТРИЕВ, М. Б.: Между Римом и Царьградом..., cit. dielo, s. 146).

V júni 1594 sa konal v Breste ďalší snem, na ktorom došlo k definitívnemu zostreniu, ba definitívnemu ukončeniu vzťahov medzi západo - ruským episkopátom a pravoslávnymi bratstvami a magnátmi. Na sneme bola odsúdená koncepcia vilniuského Sväto-trojického Bratstva, ktorého členmi boli najmocnejší pravoslávni magnáti Rzeczypospolitej, ktorá navrhovala rozšírenie autonómie bratstiev. Tento zámer mal zabrániť nekontrolovateľnému šafáreniu biskupov s cirkevnými príjmami, ktoré Bratstvo navrhovalo prerozdeliť na budovanie škôl, tlačiarní, nemocníc a na podporu kléru a mníšstva. Takisto snem oznámil pozbavenie Gedeona Balabana biskupského titulu (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 114 - 115). Podľa Florju: „Udalosti tohto snemu s konečnou platnosťou presvedčili biskupov o nevyhnutnosti uzatvorenia únie s Rímom, aby zabránili bratstvám vmiešavať sa do riadenia eparchií a hospodárenia s financiami biskupom, čo bol jav, ktorý nebol v Rímskej Cirkvi absolútne známy“ (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete). Je potrebné tiež pripomenúť, že snemu v r. 1594 sa z hierarchov kyjevskej metropolie záčastnili iba metropolita Michail Ragoza a biskupi Ipatij Potij a Kirill Terlickij.

Z listov biskupa Potija metropolitovi Ragozovi sa dozvedáme, že všetci biskupi v tom čase už boli naklonení k prijatiu únie. Potij, keďže metropolita Michail sa dovtedy nikdy otvorene nevyjadroval k únii, dostal úlohu ho informovať a pokúsiť sa ho všemožne nakloniť pre tento zámer. Ragoza sa však celý čas tajne rovnako pohrával s touto myšlienkou, ale takisto nechcel riskovať, že by ostal sám v izolácii od biskupov. Z tohto obdobia existuje dokument tzv. "Zlecenie – Odporúčanie" (r. 1594), daný Terlickému, svedčiaci o zámere priklonenia sa metropolitu k únii. Metropolita však toto svoje rozhodnutie držal pred všetkými v tajnosti a preto môžeme vidieť snahu biskupa Potija získať ho pre vec únie argumentom, že všetci biskupi už s ňou súhlasia. Potij, pripomínajúc výsledky Torčinskej porady, ubezpečoval metropolitu nielen o ochote kráľa, ale aj samotného pápeža, zúčastniť sa príprav uzatvorenia únie, zvolania snemu a vypracovania podmienok podpísania únie (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 117 – 120). Tiež oznamuje kráľovo rozhodnutie odovzdať metropolitovi Kyjevopečerský monastier a darovať biskupom, ktorí prejdú do únie, miesta v Senáte. Práve vtedy už môžeme predpokladať ochotu definitivného pripojenia sa metropolitu Ragozu a biskupa Potija na stranu únie (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete).

Vrátiac sa k otázke Torčinskej deklarácie, je nutné povedať, že v jednom z variantov jej textu chýbajú podpisy biskupov Gedeona Balobana a Michaila Kopystenského, ktorí sa v polovici r. 1595 zriekli plánov únie a dištancovali sa od prechodu pod jurisdikciu Ríma. Za spomenutie stojí aj fakt, že väčšina z 24 predstaviteľov pravoslávnych hierarchov Západnej Rusi sa už za krátky čas prejavila ako rozhodní protivníci novovzniknutej Brestskej únie, na čele práve s ľvovským biskupom Gedeonom.

Takisto nemožno vynechať Ľvovský snem zvolaný v polovici r. 1595, ako protiofenzívu Brestskému snemu z r. 1594. Dmitrijev predpokladá, že v tomto sneme je treba vidieť jedno z mnohých hľadaní projektu únie, vďaka ktorému biskup Gedeon, človek prchkej povahy a radikálnych riešení, mohol zohrať „samostatnú úlohu a svojou mierou prispieť k únii“. Je tiež známe, že knieža Ostrožskij, ktorý takisto svojho času hľadal možnosti uzavretia únie, o čom písal v r. 1593 biskupovi Potijovi, podporil iniciatívu Ľvovského snemu. No je celkom zrejmé, že Ostrožskij rozumel pod úniou niečo úplne iné, než zamýšľali biskupi kyjevskej metropolie. Ostrožskij videl v únii proces dosiahnutia skutočnej cirkevnej jednoty, a nie podrobenie Západo - ruskej Cirkvi moci rímskeho pápeža. Práve preto pristupoval k riešeniu tohto problému s väčšou zodpovednosťou za dodržania pravoslávneho ponímania ekleziológie - nie čisto len biskupská dohoda udržiavaná v tajnosti pred cirkevným národom, ale verejné snemové posúdenie tejto veci, a to za účasti všetkých východných patriarchov. Výsledkom mala byť nie prostá zmena jurisdikcie z konštantínopolskej na rímsku, ale nastolenie situácie, ktorá existovala v Cirkvi pred r. 1054. Preto vo ľvovskom sneme netreba vidieť iniciatívu duchovenstva na čele s Balobanom, ale pokus o položenie základu únie na celkom iných princípoch, radikálne sa odlišujúcich od zámerov západo - ruských biskupov (ПЕТРУШКО, В. И.: К вопросу воспринятии идеи унии..., cit. dielo (Dostupné na internete).

Sumarizujúc celé bezprostredné obdobie príprav, ktoré vyvrcholili podpísaním Brest - litovskej únie a postojov iniciátorov únie, treba priznať, že zo všetkých biskupov - iniciátorov, len jeden biskup, a to vladimiro - brestský Ipatij Potij, sa zúčastňoval na jej priebehu a príprave, vychádzajúc z religióznych motívov. Je jasné, že práve vzdelaný Potij hral v tejto príprave rozhodujúcu rolu „intelektuálneho centra“, pričom síce energický, no v oblasti vierouky nie veľmi skúsený Terlickij, bol skôr organizátorom samotného procesu smerujúceho k podpísaniu aktu únie. Ostatní biskupi sa nám javia iba pasívnymi účastníkmi. Príčiny, ktoré viedli týchto ľudí postaviť sa na stranu únie, boli takisto rôzne. Kým u Terlického vychádzali z mimonáboženských hľadísk a boli výsledkom skôr rôznych konfliktných situácií v cirkevnom prostredí, či stretov s vládnou mocou a vplyvnými laikmi, Potij, ako sme už spomenuli, vychádzal z religióznych pohnútok v snahe ozdraviť život pravoslávnej Cirkvi v Rzeczypospolitej, a práve kvôli tomu bol ochotný pristúpiť na mnohé ústupky, a to na úkor východnej bohosloveckej tradície. Nemožno tu tiež prehliadnuť Potijovu obmedzenosť, pre ktorú úniu videl iba z pozície jednej jedinej, a to miestnej pravoslávnej Cirkvi Západnej Rusi, v ktorej zjednotení sa s Rímom videl cieľ, pričom prehliadal celkový problém ekleziologických rozdielov katolíckej Cirkvi a zvyšného pravoslávneho sveta.

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené a publikované na pokračovanie/