Život pravoslávnych na Západnej Rusi a v Poľsko - litovskom kráľovstve a prvé pokusy o vytvorenie cirkevnej únie III

Nemôžeme nespomenúť názor pravoslávnej strany na polemiku v spore o charaktere západoruských metropolitov. Keďže Potij dobre vedel, že pravoslávni mu neuveria ani slovo, dal preto overiť svoj dokument na Vilniuskom magistráte. No je jasné, že autorita magistrátu, zloženého prevažne z latiníkov a uniatov, nemohla mať pre pravoslávnych dostatočnú vierohodnosť. Niektorí podozrievali Potija dokonca z toho, že sám túto listinu sfalšoval. Neuverili mu a čoskoro na to dokument podrobili vlastnému skúmaniu. Melentij Smotrickij vo svojom diele "Θρήνος", či Morochovskij v diele "Παρηγορέια" dokázali jeho nepravosť. Neskoršie nepravosť dokumentu potvrdili Georgij Konisskij a metropolita Jevgenij. V týchto analýzach sa pripúšťa, že v časoch metropolitu Misaila a Josifa Soltana skutočne nútili pravoslávnych k únii, takže Potij zakladal svoj "objav"na skutočných faktoch, avšak tieto podal skreslene (DUBOWICZ, J.: Hierarchia, abo o Zwierzchnosci w Cerkwi Boźej, Coll. Soc. Iesu, Lwow 1644, s. 172 – 185; In: КОЯЛОВИЧ, M.: cit. dielo str. 20).

Z opisov Kyjevosofijského snemu sa dozvedáme o pravdepodobnosti, že metropolita Grigorij Bulhar za svojho dlhoročného pôsobenia sa mohol často pokúšať popularizovať Florentskú úniu a podnecovať spory a polemiky o rozdieloch medzi Východnou a Západnou Cirkvou. Tieto spory sa výrazne zhoršili práve po smrti Grigorija, keď jeho prívrženci museli obhájiť svoje pozície a postarať sa o to, aby na metropolitnú katedru zasadol znova uniat. Je samozrejmé, že ani litovskí katolíci neostali nečinnými pozorovateľmi sporu, kde sa vyvracala ich viera a zapájali sa do týchto dišpút a k akademickému dokazovaniu pridávali prenasledovanie pravoslávnych. Ako svedčí historik Narbutt „latinskí mnísi roztrúsení po Litve vniesli veľa zmätku medzi ľudí“ (Pozri NARBUTT, T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, cit. dielo, s. 479).

Isté je, čo sa týka Potijovho dokumentu, že Poliaci v r. 1474 vyslali s posolstvom k pápežovi aj brestkého kastelána Josifa Soltana, ktorého donútili prosiť pápeža o vyriešenie pochybností okolo Florenstkej únie. Je zdokumentované, že listinu, o ktorej možno povedať len to, že bola úbohým dielom fanatického latiníka stredoveku (pretože tento sa slovami Veľkého Slavoslovia týkajúcimi sa Isusa Christa sa obracal na pápeža) Soltan skutočne pápežovi odovzdal (КОЯЛОВИЧ ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 23; NARBUTT,T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, cit. dielo, s. 255). Aký bol "úspech" tejto misie ukazujú nasledujúce udalosti. „Latiníci, ako sa zdá, - hovorí Kojalowicz, - sa presvedčili o neužitočnosti únie, vrátili sa k svojmu dávnemu plánu a začali na Litve opätovne hlásať a presadzovať latinskú vieru aj cestou otvoreného prenasledovania pravoslávnych“ (Tamže, s. 23). Latiníci sa vtedy akoby boli vrátili do čias Jagella; pravoslávnych nútili dať sa prekrstiť a neušetrili ani ženu poľského kráľa Alexandra, Jelenu, dcéru moskovského kniežaťa, ktorú nútili, aby prijala latinstvo. Útlak bol tak veľký, že národ, aby sa zachránil pred prenasledovaním, sa utiekal k Moskve a celé oblasti Litvy sa dobrovoľne vzdávali Rusom a prechádzali pod moc moskovského kniežaťa Ivana III. (КОЯЛОВИЧ,М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 23, citujúc ЖУРНАЛ МИНИСТЕРСТВА НАРОДНОГО ПРОСВИЩЕНИЯ II, Москва 1846, s. 40 – 62). O týchto útrapách sa dozvedel sám pápež, ktorý považoval za potrebné brzdiť horlivosť poľských latiníkov. Vo svojom liste, v ktorom hovorí hlavne o veľkokňažnej Jelene, upozorňuje aj na všetkých Rusov, pričom zakazuje ich prekrsťovať, čo však požaduje, je uznanie zvrchovanosti moci pápeža. Týmto listom pápež zabránil obracaniu západoruských pravoslávnych na latinskú vieru a chcel ich nakloniť k únii v zmysle Florentskej únie. Litovskí katolíci, poslušní vôli pápeža, so svojimi požiadavkami sa často krát obracali na vtedajšieho metropolitu Josifa Soltana, človeka v mnohom zaviazaného Poliakom za mnohé osobné výhody, ale hlavne za svoje zvolenie na metropolitnú katedru. Soltan skutočne ukazoval oddanosť únii, takže sami Poliaci ho nazývali „horlivým uniatom“, a pravoslávni zas „latinizujúcim pravoslávnym“. No ako málo bol Josif Soltan úspešný vo svojej misii pre dobro únie je vidieť z listu konštatínopolského patriarchu Pachomija. Soltan sa sťažoval na svoje bezvýchodiskové postavenie a žiadal patriarchu o radu - hovoril o neodbytných tlakoch latiníkov, aby na Litve bola zavedená únia, preto sa pýtal, ako má postupovať. Patriarcha mu v spätnom liste odpovedal, že najlepšie by pre neho bolo, aby sa vyhovoril, že bez patriarchu sám úniu na Litve zaviesť nemôže. Zdá sa, že Soltan sa riadil radou patriarchu, o čom svedčí už nami spomínaný dokument Vilniuského snemu z r. 1509, v ktorom niet žiadnej zmienky o únii, či pápežských požiadavkách; naopak, potvrdené sú v ňom všetky pravidlá Východnej Cirkvi.

Situácia sa zmenila, keď Poliaci vstúpili do vojny s moskovským kniežaťom, vyvolanej aj prenasledovaním Západo - ruského Pravoslávia. Poliaci boli nútení krotiť svoju netrpezlivosť voči pravoslávnej viere. Usilujúc sa uspokojiť moskovské knieža Ivana III., ako aj verejnú mienku v rusko – litovských oblastiach, prestali prenasledovať ľudí hlavne v blízkosti veľkokňažnej Jeleny, dokonca títo ľudia dostávali možnosť získať osobitné postavenie v týchto oblastiach. Takýmito boli napr. metropoliti Jona II. a Makarij II., ktorí dlhodobo spravovali západo - ruské eparchie a podľa poľských spisovateľov to boli horliví obrancovia Pravoslávia, samozrejme neprístupní akýmkoľvek požiadavkám na zavedenie únie. Ako uvádza Kojalovicz vo svojej práci o Brestskej únii: „Poliaci – latiníci, v tom čase na úniu v celej Západo - ruskej cirkvi ani nepomysleli. Ako písali ich historici, poľskej latinskej cirkvi v tom čase nastali najhoršie časy. Bolo potrebné nie že rozširovať úniu, ale ju zachrániť pred konečnou záhubou“ (Опис Киевософийского Собора, cit. dielo, s. 114).

Ako zosumarizovať myšlienku zavedenia únie v Západo - ruskej Cirkvi na prelome v 15. – 16. stor. ? Litovsko – poľskí katolíci, podporovaní svojimi svetskými pánmi, vidiac nemožnosť obrátiť pravoslávnych priamo na latinskú vieru, pokúšali sa ich (a nie raz) získať aspoň pre úniu. Práve preto, dokonca aj nestranní poľskí historici tvrdia, že únia skutočne v tom čase bola. Môžeme povedať, že skutočne bola, ale len ako neutíchajúce úsilie poľských katolíkov, bola v ich myšlienkach a túžbach, ktoré neustávali medzi poľskými katolíkmi. V tomto ohľade sa zachovalo množstvo vierohodných správ, ktoré nemožno odvrhnúť. V jednotlivých obdobiach sa takisto podarilo Poliakom pritiahnuť k únii toho či onoho metropolitu, hoci tiež si boli vedomí, že ten či onen metropolita sám úniu v celej Západo - ruskej Cirkvi nie je schopný zaviesť. Uspokojovali sa s tým, že aspoň on sám prijal úniu, no skoro zbadali, že v skutočnosti žiadnej únie niet, že Západo - ruská Cirkev ju vôbec nepozná v praxi, učení, ani bohoslužbe, a že pravoslávny ľud sa ešte viac vzdiaľuje rímskemu katolicizmu. Preto pokusy zaviesť úniu sa stále a stále obnovovali. Pretože pravoslávni tieto snahy likvidovali svojou pevnosťou vo viere, bolo potrebné im dať silu Jagellových ustanovení, ktoré postihovali tých, ktorí neuznávali moc pápeža, takže ich nepripúšťali k štátnym úradom, zvlášť do Senátu, nedovoľovali im budovať chrámy a bola zriadená inkvizícia (КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 25 – 28; DŁUGOSZ J., Jedność swiętej cerkwie..., cit. dielo, s. 117 – 118). Ale ani tieto tvrdé opatrenia nepriniesli očakávané plody – čím väčší bol nátlak zo strany latiníkov, tým viac sa v pravoslávnom národe iba posilňovala ich ortodoxná viera. Nepretržité každoročné ťaženia Tatárov, ktorí prichádzali až k samotnému Vilniusu (ktoré opisuje vo svojej histórii Narbutt) a takmer nepretržitá vojna s Ruskom iba sťažovali možnosti rímskym katolíkom šíriť, podporovať a upevňovať úniu v Litovskom kniežatstve. Samotné úsilie latiníkov v tomto období úplne zlyhalo dokonca i u samotných potomkov Jagella, ktorí ako praví Litovčania, boli oddaní viac Litve ako Poľskému kráľovstvu. Nakoniec všetky snahy o upevnenie únie v Západo – ruskej Cirkvi načas úplne prestali z dôvodu šíriaceho sa protestantizmu v prvej pol. 16. stor.. Národ vtedy úplne zabudol na úniu, ktorá sa znovu obnovila až o niekoľko desaťročí, na konci 16. stor.. Aj keď mnohoročná snaha poľských latiníkov o otrasenie pozícií Západo – ruskej Cirkvi mnohými pokusmi o zavedenie Florentskej únie vtedy skončila bezúspešne, Rímska Cirkev v Poľsku a Litve sa vďaka týmto snahám značne upevnila aj vďaka tomu, že dostala veľké a zvrchované privilégiá. Pravoslávna Cirkev oproti tomu bola iba trpená a častokrát zaznávaná, ba postavená mimo zákon, ako čosi škodlivé pre zväzok Litvy a Poľska, pre Rzeczpospolitu (Pozri JAROSZEWICZ, J.: Obraz Litwy..., Diel II., cit. dielo, s. 31 – 36).

Následkom toho bolo postavenie Západo – ruskej Cirkvi a jej veriacich veľmi zložité. Už pri vzniku Rzeczypospolitej mnoho pravoslávnej rusko – litovskej šľachty prijalo rímsky katolicizmus. Počet konvertovaných vzrastal pri každom pokuse šíriť rímsku vieru medzi pravoslávnymi a ľudia boli vystavení každodennému stretu nevýhod Pravoslávia a privilégií poskytovaných členom vládnucej rímskokatolíckej cirkvi. Takýmto spôsobom sa na území Západo – ruskej Cirkvi na začiatku 16. stor. vytvorila silná a agresívna časť latinskej cirkvi, ktorá v tom čase mala na Litve okolo 700 farností (Pozri NARBUTT, T.: Dzieje Staroźytne naroda Litewskiego, cit. dielo, s. 478 – 479).

Pri štúdiu histórie zachytávajucej toto obdobie, niekedy je ťažko sa zorientovať v labyrinte protirečení, ktoré nakoniec na celé storočia poznačili národy Poľska a Ruska. Jedno je však jasné, čo sa týka témy našej práce – Brest - litovskej únie, litovsko - poľská vládnuca moc, kráľ a šľachta, podľa viery rímski katolíci, za značnej podpory latinského duchovenstva, stále prezentovali smer naklonený pápežskému stolcu, ktorého politicko - náboženské zámery boli vždy v Poľsku priaznivo prijímané a to bolo prvým krokom k úspechu v ich realizácii. To plne platí aj v odvekej snahe Rímskeho stolca podrobiť si pod svoju berlu východné pravoslávne cirkvi, v tomto prípade prostredníctvom cirkevnej únie. A práve voči takému silnému súperovi bola v tomto období postavená Západo – ruská Cirkev, ktorá sa mohla brániť jedine vnútornou silou vychádzajúcou z viery svojich synov.

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené redakciou a publikované na pokračovanie/