Prijatie kresťanstva na Rusi

23.08.2015 21:55

 

Do obdobia naštrbených vzťahov medzi kresťanským Východom a Západom spadá jeden z najdôležitejších momentov v histórii východných Slovanov, ktorý poznačil celé ich ďalšie smerovanie a tým je prijatie kresťanstva na Rusi.

Je samozrejmé, že christianizácia nebola výsledkom jednorazovej udalosti, ale prebiehala v niekoľkých etapách. Podľa kresťanskej tradície prvú misiu na území niekdajšej Kyjevskej Rusi vykonal apoštol Andrej. Avšak prvé historicky doložené pokusy o kresťanskú misiu na tomto území sa pripisujú už nami spomínanému konštantínopolskému patriarchovi Fotiovi.

Po porážke Rusov pri Konštantínopole v r. 860 v dôsledku nátlaku Byzancie a jej dolnodneperských spojencov Chazarov, Rusi nadviazali priateľské vzťahy s Byzanciou, čo vytváralo možnosť pre kresťanskú misiu a aktívnu cirkevnú politiku, čo využil patriarcha Fotios. Misionárom z Konštantínopolu sa podarilo získať pre kresťanstvo časť Rusov, vrátane kyjevských vládcov Askolda a Dira, a tak už v r. 864 bolo v Kyjeve založené biskupstvo a postavený chrám sv. proroka Eliáša. Po ovládnutí Kyjeva kniežaťom Olegom bolo šírenie kresťanstva zastavené. Vďaka obchodno - politickým výpravám do Byzancie sa Rusi s kresťanstvom a Pravoslávím stretávali stále častejšie. Už v r. 911 bola uzatvorená rusko - byzantská zmluva a pri tejto príležitosti Olegovým vyslancom cisár Leo VI. venoval relikvie svätých a prikázal ich oboznámiť s kresťanskou vierou. Niektorí z nich, ohromení nádherou Konštantínopolu, jeho chrámov a veľkoleposťou bohoslužieb, prijali krst. Samotné kyjevské kniežatá však dlho vzdorovali prijatiu krstu. Prvou, ktorá sa dala pokrstiť bola až kňažná Oľga (945 - 962), ktorá ako regentka vládla po smrti svojho manžela kniežaťa Igora. Tradícia hovorí, že krst prijala počas návštevy Konštantínopolu v r. 957. Oľga mala v pláne urobiť kresťanstvo štátnym náboženstvom na Rusi. Jej cieľom bolo aj vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie, nezávislej na Byzancii, čo sa jej však nepodarilo. V tomto období sa objavujú aj snahy o preniknutie latinskej západnej misie na Kyjevskú Rus prostredníctvom franských misionárov. Východofranský kráľ Otto I. s úmyslom rozšíriť svoj vplyv ďalej na Východ aj prostredníctvom kresťanstva, nechal pre Rusov vysvätiť mnícha trevírskeho kláštora Adalberta na biskupa. Kým však franská misia dorazila na Rus, vládcom sa stal syn Oľgy Svjatoslav, ktorého sa pre kresťanstvo vôbec nepodarilo získať. Odmietal prijať krst a viac sympatizoval s islamom. Okrem toho ani pápež, ani západný rímsky cisár neboli ochotní budúcej Ruskej cirkvi poskytnúť viac samostatnosti ako Byzancia (Pozri POKRSTENIE RUSI (dostupné na internete – wikipedia.sk; Kyjevská Rus).

Svjatoslav bol úspešným vojenským stratégom. Vojensky podrobil moci Kyjeva mnohé oblasti Povolžia, Donu, oblasti pri Azovskom a Kaspickom mori, a takisto rozdrobil Chazarskú ríšu. Na Balkáne pomohol byzantskému cisárovi poraziť Bulharov a sám sa chcel stať bulharským cárom. Dokonca zaútočil na byzantské územia, ale bol porazený a musel sa vrátiť na Kyjevskú Rus, kde bol v r. 972 zabitý. Jeho plán vytvoriť mohutnú slovanskú ríšu sa tak nepodaril.

Po Svjatoslavovi na kyjevský kniežací trón zasadol jeho nemanželský syn Vladimír I. Veľký (980 - 1015). Jeho dvaja nevlastní bratia Jaropolk a Oleg viedli medzi sebou boj o trón. Jaropolk zabil brata a stal sa vládcom. Zmocnil sa tiež Novgorodu a Vladimíra, ktorý tam bol kniežaťom, donútil újsť do Škandinávie. To všetko sa udialo v r. 977. Vladimír sa však v r. 980 vrátil aj s vojskom, dobyl Novgorod a porazil svojho brata, a tak sa stal jediným vládcom Ruska (Pozri ЖИТИЕ СВ. РАВНОАПОСТОЛЬНОГО КНЯЗЯ ВЛАДИМИРА, cit. dielo, s. 5 – 6.).

Z letopisov (Povesť dávnych liet alebo Nestorová Kronika; rus. Повесть временных лет, Первоначальная летопись, Несторова кроника) sa dozvedáme, že knieža Vladimír I. sa rozhodol skoncovať s pohanskými bôžikmi a vyslal svojich vyslancov k monoteistickým náboženstvám - k bulharským moslimom, k chazarským židom, k latinským kresťanom, ako aj do pravoslávnej Byzancie. Rozhodol sa napokon pre prijatie pravoslávneho kresťanstva (Pozri tamže, cit. dielo, s. 8.). V r. 987 sa na Vladimíra s prosbou o pomoc pri potlačení vojenskej vzbury obrátil byzantský cisár Basileos II. Vladimír mu poslal 6 tisícovú armádu varjagských bojovníkov, ktorí vzburu potlačili a stali sa potom osobnou panovníckou gardou. Za pomoc dostal Vladimír za manželku cisárovu sestru Annu Porfyrogennetu s tým, že pred sobášom prijme krst. Týmto sa Vladimír zaradil medzi európskych kresťanských panovníkov, a v diptichoch byzantského panovníckeho dvora postúpil dokonca pred samotného západorímskeho cisára Otta II., ktorý sa oženil s menej urodzenou byzantskou princeznou Theofano (Pozri POKRSTENIE RUSI, cit. dielo, dostupné na internete). Po svadobných obradoch sa kniežací manželský pár v sprievode početného gréckeho duchovenstva vrátil do Kyjeva, kde Vladimír prikázal pokrstiť v rieke Dneper všetok svoj národ. Stalo sa to v r. 988 (Pozri tamže, dostupné na internete).

Svätý apoštolom rovný Vladimír bol jediným vládcom ruského štátu, do ktorého ešte vtedy patrila aj Halič a Uhorská Rus. Keď sa sám presvedčil, že pohanské modly nie sú bohmi a pochopil pravdu Christovej viery vyznávajúcej jediného Boha, objavili sa u neho aj poslovia od rímskeho pápeža, ktorý mu navrhoval prijať katolícku vieru. Knieža Vladimír odmietol pápežových poslov a neprijal vieru, ktorú mu ponúkali. Ako je známe, prijal krst z rúk gréckeho východného biskupa podľa obradu gréckej Cirkvi a veľké množstvo jeho poddaných nasledovalo jeho príklad. K prijatiu Pravoslávia podnietila väčšinu poddaných kniežaťa Vladimíra ako aj ostatných Slovanov, najmä tá skutočnosť, že východná Cirkev umožňovala vykonávať bohoslužby v jazyku zrozumiteľnom ľudu (teda v jazyku slovanskom), kým západná Cirkev vyžadovala vykonávanie bohoslužieb len v latinčine, ktorej nik nerozumel (Pozri ЖИТИЕ СВ. РАВНОАПОСТОЛЬНОГО КНЯЗЯ ВЛАДИМИРА, cit. dielo, s. 9 – 10).

Treba pripomenúť, že aj Poliaci, ktorí budú zásadne vstupovať do problematiky vzniku únie, a ktorí boli horlivými katolíkmi a tvrdými odporcami Pravoslávia, boli takisto spočiatku pokrstení podľa pravoslávneho východného obradu učeníkmi sv. Cyrila a Metoda. Je napríklad známe, že poľský kráľ Mieszko I. prijal v r. 965 pravoslávnu vieru, podobne ako ruské knieža Vladimír. Až keď sa neskoršie oženil s nemeckou kňažnou, začal aj v Poľsku posilňovať vplyv katolíckeho duchovenstva a namiesto východného obradu sa tu začal zakoreňovať obrad latinský (Pozri Православие и уния..., cit. dielo, s. 45).

Ruský národ však šiel inou cestou. Pravoslávna viera sa tu ešte za panovania Vladimíra zakotvila tak pevne, že nijaké neskoršie snahy nemohli odvrátiť Rusov z tejto cesty. Vladimír, aby krajinu ušetril sporov medzi jeho synmi po jeho smrti, ešte za života rozdelil štát na menšie kniežatstvá - dedičské synovské podiely, na ktoré ich poslal spolu s pravoslávnymi pastiermi, aby vykoreňovali pohanstvo, stavali pravoslávne chrámy a pri nich školy, kde by učili národ Christovej viere. Mnohí z týchto kniežat pochádzajúcich z rodu svätého apoštolom rovného Vladimíra, nielen že vynakladali všetko úsilie, aby rozšírili pravoslávnu Christovu vieru, ale aj sami za túto vieru trpeli. Mnohí z nich boli skutočnými príkladmi viery a zbožnosti. Ako príklad môžeme uviesť Borisa a Gleba, ktorých Cirkev pripočítala k zástupu svätých. Medzi týmito dedičnými kniežatami sa nikdy nevyskytol zradca Pravoslávia. Všetci v priebehu niekoľkých storočí s bázňou a neporušene ochraňovali svätú pravoslávnu vieru, ktorou ruské zeme posvätil ich svätý predok sv. knieža Vladimír. Len ako príklad uvedieme Lucké kniežatstvo, kde nielen kniežatá vyznávali a žili v pravoslávnej viere, ale aj všetci ich poddaní. V tomto kraji nebolo žiadneho katolíka a o latinskej viere nechceli, čo i len počuť. Túto ich hrdosť na pravoslávnu príslušnosť môžeme badať zo zachovaných dokumentov tých čias (Pozri tamže, s. 45 - 47). Táto situácia pokračovala až do času, kým Západná Rus v polovici 13.stor. nestratila svoju samostatnosť a nepadla pod správu Litovského kniežatstva. Tejto skutočnosti sa podrobnejšie dotkneme v nasledujúcej kapitole.

Je samozrejme, že situácia tu nebola hneď od počiatku namierená proti pravoslávnej viere. Naopak, Pravoslávie a vôbec ruská kultúra a jazyk sa tešili slobode v jednotnom Rusko - litovskom pravoslávnom štáte (Pozri КОЯЛОВИЧ, М.: Литовская церковная уния, cit. dielo, s. 5). Úspechy Pravoslávia však v Litovskom kniežatstve neboli želateľné pre katolícke kruhy v Poľsku, ktoré iba čakalo na vhodnú príležitosť, aby prebrali vplyv aj v Litve. Táto príležitosť sa naskytla veľmi skoro, keď následníčkou poľského kráľovského trónu sa stala tvrdá katolíčka Jadwiga a na veľkokniežací litovský stolec zasadol Jagello. Aby katolicizmus rozšíril svoje úspechy aj na Litve, bolo zosnované manželstvo medzi Jagellom a Jadwigou, ao tak pod ich vládou sa zjednotili oba štáty v jeden Poľsko - litovský štát (Pozri tamže, s. 6 - 7).

Hypodiakon ThDr. MUDr. Miroslav ŠČERBEJ

/z magisterskej práce, krátené redakciou a publikované na pokračovanie

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode