Keď sa zahľadíme do víru udalostí dnešného sveta, so všetkou jeho neistotou, rozpínajúcim sa, a dokonca triumfujúcim sekularizmom – chce sa na plné ústa zakričať: „Kresťania, veď my sme a máme byť soľou zeme a svetlom tohto sveta !!!“ Prečo čím ďalej tým menej cítiť chuť Evanjelia v každodennom živote? Nie je chyba v nás samých? Sám Christos sa pýta: Keď soľ stratí svoju chuť, k čomu vlastne bude?

Možno nedokážeme tak precítiť silu tohto Christovho prirovnania, tak ako ho vnímali Christovi súčasníci, ľudia tamtej doby – Prečo? Možno preto, že sa nestretávame so soľou tamtoho, biblického času. Soľ bola potrebná pri konzervácii jedla, soľ sa používala aj ako žertva Bohu, a ani zďaleka nebola takej kvality ako ju vidíme my dnes. Táto soľ, aj spôsobom, akým bola skladovaná, časom navlhla, zvetrala a nakoniec zostala iba zmesou piesku bez akejkoľvek chuti. No, a k čomu je vhodná taká soľ, ktorá nesolí ???, - pýtal sa aj Sám Hospodin Isus Christos.

Soľ v strave, v jedle my nevidíme, ale chuťovými bunkami cítime jej prítomnosť, alebo ešte lepšie povedané – cítime, keď tam nie je. A to je duchovná pravda aj o dnešnom svete, o medziľudských vzťahoch i o nás, súčasných kresťanoch. Po dvoch tisícročiach kresťanskej misie začína byť citeľný akútny nedostatok duchovnej soli, soli Evanjelia v našom každodennom živote, v živote ľudskej spoločnosti.

Soľ pri varení, pri konzervácii jedla nie je zložkou, ktorá by vytvárala nejaký vonkajší efekt. Jej funkcia má vnútorný charakter. A v tomto kontexte nám o soli hovorí aj Christos v Evanjeliu, … o soli, ktorá nás má preniknúť do nášho najhlbšieho vnútra – Táto soľ ukazuje na náš vzťah s Hospodom Isusom Christom – vzťah, ktorý prv ako vzíde na povrch, aby sa stal svetlom pre ostatných, musí byť do hĺbky presiaknutý soľou Christovej prítomnosti.

Soľ, keď už hovoríme z aspektu jedla, potravy – mu nielen dodáva chuť, ale ho aj konzervuje, udržiava v dobrom stave. … V akom stave je naše srdce, náš vnútorný, duchovný svet? Je preniknutý evanjeliovou soľou, ktorá nie je ničím iným než intenzívnym vzťahom s Christom tak, aby sa ako žiariace svetlo dokázal z nášho vnútra odzrkadliť v našej činnosti, našej práci, vzájomných medziľudských vzťahoch, tak, aby aj dnes cez nás dokázal osloviť hľadajúcich v bludisku dnešného sveta? Preto Christos k slovám: „Vy ste soľou, … vy ste svetlom...“, - dodáva: :Nech vaše svetlo svieti pred ľuďmi...!“

Keď sa vrátime k začiatku našej úvahy, prečo je náš súčasný svet taký ako je, treba si nám takisto položiť otázku – či svieti naše svetlo dostatočne pred ľuďmi, pred dnešným svetom? Či vidí svet cez nás to SKUTOČNÉ, PRAVÉ SVETLO, SVETLO, KTORÉ ODKRÝVA CESTU SKUTOČNÉHO ŽIVOTA? TO JE NAŠA MISIA, TO JE NAŠA ÚLOHA V TOMTO SVETE AKO CHRISTOVÝCH NASLEDOVNÍKOV – MISIA KAŽDÉHO NA SVOJOM MIESTE, POZÍCII, … KAŽDÉHO S JEHO DARMI, CHARIZMAMI, KTORÉ NÁM K TEJTO MISII DAROVAL HOSPODIN.

Aj v našom čase by sa našlo mnoho tých, aj medzi nami, ktorí by chceli byť s Christom v momentoch, kedy Ho dav za aplauzu vítal ako Kráľa, ako Mesiáša. No už nie veľa je tých, ktorí by s Ním chceli ostať na ceste každodenného života. A práve v tých chvíľach, – bez publika, bez davu, iba sám s Christom, – duša zakúša príchuť neba, … a môžeme si byť istí, že za krátky čas táto milosť v srdci, v ktorom tróni Christos, začne ako svetlo cez naše skutky osvecovať ľudí okolo nás.

AKÁ OHROMUJÚCA VÝZVA PRED KAŽDÝM Z NÁS !!! - VÝZVA, NEOSTAŤ LAMENTOVAŤ NAD DNEŠNÝM SVETOM, ALE SAMÉMU SA PRIČINIŤ K PREMENE SVETA !!! Akým spôsobom? V prvom rade, začnúc od samého seba – pustiť Christa do svojho života a dovoliť Mu preniknúť naše srdce, našu dušu, celý náš život, do samej jeho hĺbky... A On, zjavený v našom živote, ako svetlo začne cez nás osvecovať všetkých.

Jerej Dušan N. TOMKO

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

O PRENASLEDOVANÍ KRESŤANOV, ZRADE A VERNOSTI VIERE

Tohto roku si kresťanský svet pripomína 1700. výročie vydania Milánskeho ediktu, ktorý v konečnom dôsledku ukončil tristoročné prenasledovanie kresťanov.

Kresťanstvo bolo prenasledované prakticky od svojho zrodu – najprv Židmi, následne Rimanmi, ktorí si všimli skutočnosti, že kresťania odmietajú uctievať bohov štátnych pohanských kultov a prinášať im žertvy. Skutočnosť, že kresťania považujú kresťanstvo za nezlúčiteľné s pohanstvom vnímal rímsky štát za prejav nelojálnosti kresťanov voči Rímskemu impériu, a preto aj považoval kresťanov za nepriateľov cisára a rímskej ríše. Krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho cisára sa datuje od 17. júla r. 64, kedy vypukol v Ríme požiar (trval 6 dní a 7 nocí). Aby sa cisár Nero očistil od podozrenia zo založenia požiaru, označil za vinníkov práve kresťanov, proti ktorým sa obrátil hnev ľudu.

Pomsta kresťanom bola páchaná tak krutými a neľudskými spôsobmi, aké len ľudská vynaliezavosť dokáže vymyslieť. Potom, až do r. 94, nastal relatívny pokoj a kresťania boli považovaní za sektu povoleného židovského náboženstva. Oficiálne bolo dlhodobé prenasledovanie kresťanov zahájené ediktom cisára Trajana, ktorým odpovedal na otázku Plinia ml. ( v r. 111 – 113), ako zachádzať s kresťanmi, ktorých počty sa v tom čase značne rozširovali. Trajanov edikt síce stanovuje, že kresťania nemajú byť aktívne vyhľadávaní, ani nemajú byť brané do úvahy anonymné udania (čo sa nedodržovalo), ale keď sú usvedčení, musia byť potrestaní – usmrtení. Od tejto doby sa stalo zločinom už len prihlásenie sa k menu „kresťan“. Kresťanom bolo prisudzované všetko zlo, všetky nešťastia a katastrofy. Boli pokladaní za nepriateľov štátu a ľudstva. Boli popravovaní najbolestivejšími a najzdĺhavejšími spôsobmi. Ich zabíjanie sa konalo pre zábavu počestných občanov.

Podľa odborníka na demografiu kresťanstva Davida B. Barretta, počas 2 tisíc rokov existencie kresťanstva pre svoju vieru zahynulo okolo 70 mil. kresťanov, z toho asi 45 mil. v priebehu dvadsiateho storočia. Sociológ Massimo Introvogne upozorňuje, že tento odhad je ešte mierny a skutočné číslo môže byť oveľa vyššie, a nakoniec, vo väčšine prípadov prenasledovanie nemusí byť spojené so zabitím, ale tiež s inými formami útlaku.

Toto všetko ukončil cisár sv. Konštantín, ktorý sa narodil vo vtedajšom rímskom meste Naissus (dnešné Niš v Srbsku), niekde medzi rokmi 272 až 285. S jeho otcom Konstanciom Chlorom, veliteľom rímskych vojsk, je spojená zaujímavá história – Raz chcel preveriť spoľahlivosť svojich dôstojníkov. Nechal ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech vystúpi z radu!“ Z radu vystúpila časť vojakov. Bol to prejav odvahy, pretože všetci mali pred očami krvavé prenasledovanie kresťanov, ktoré v tom čase prebiehalo. Po chvíli Konstancius svoj rozkaz zopakoval. Ďalší vojaci urobili krok vpred. V tábore nastalo hrobové ticho. Každý s napätím čakal, čo prísny, ale spravodlivý, veliteľ urobí. Po chvíli Konstancius rozvinul papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená, počnúc od najvyššej hodnosti: „Quintus Fabius, ty si kresťan! Nenašiel si však odvahu sa priznať, preto si degradovaný. Bol by si schopný zradiť aj Rím, keď si schopný zradiť svojho Pána. Julius Naso, i ty si schopný zradiť Rím, ako si teraz zradil Boha. Degradujem ťa!“ A takto postupne vylúčil z armády zradcov viery a vyhlásil, že kresťanským dôstojníkom a vojakom dôveruje, pretože zachovali vernosť svojmu presvedčeniu.

Po r. 313 započal sv. Konštantín premenu rímskej ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve vyhlásil, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. To však neznamená, že z kresťanstva urobil jediné štátne náboženstvo, ako je to neraz mylne interpretované. Pretože starý Rím ako hlavné mesto rímskej ríše z vojenského hľadiska nevyhovoval, založil cisár nové hlavné mesto Konštantinopol, ktoré vybudoval na mieste rozpadnutého gréckeho mestečka Byzantion. To sa potom stalo prvým kresťanským mestom. Neskôr, z dôvodu šíriacich sa heréz, zvolal Konštantín prvý Všeobecný snem (r. 325), ktorého sa zúčastnilo 318 biskupov. Cisár snem zahájil slovami, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.

Sám cisár Konštantín sa dal pokrstiť až tri dni pred smrťou a zomrel ako kresťan r. 337. Milánsky edikt, ktorý vydal, znamenal pre Cirkev zastavenie vyhladzovania kresťanov a značnú úľavu pre život Cirkvi, ktorý sa po tak dlhej dobe „podzemnej činnosti“ mohol začať slobodne rozvíjať. Na druhej strane znamenala sloboda kresťanstva aj slobodu rozvíjania a činnosti heréz, ktoré predstavovali pre kresťanstvo záludnejšie a väčšie nebezpečenstvo než pohanstvo. Tým, že sa kresťanstvo stalo uznávaným štátnym náboženstvom a kvôli sympatiám cisára si získalo aj statut spoločenskej prestíže, začína v ňom pôsobiť duch zosvetštenia a poklesu morálky kresťanov. Na to Cirkev reagovala rozmachom mníšstva, ktoré sa v púštnych komunitách snažilo udržiavať morálnu ideu prvotného kresťanstva, vysokú mravnosť, a hlavne intenzitu duchovného života. Zvlášť kinoviálne monastiere dodnes pestujú spôsob života a prax prvej jeruzalemskej cirkevnej obce, kde mali všetci všetko spoločné a neustále bdeli na modlitbách.

Spracované podľa ambon.or.cz, Oslavy 1700. výročí vydání Milánského ediktu

- nikodim

Dva roky nazad ma zavolali vyspovedať a dať prijímanie starenke, ktorá zomierala. Keď sa už približovali k domu, kde žila, príbuzní, ktorí ma sprevádzali, ma nesmelo upozornili:

• Baťuška, viete, ona dokonca fajčí.

• No, čo, - odvetil som, - veď to nie je až taký veľký hriech.

Príbuzní sa trocha upokojili, pokračovali sme v ceste, no po chvíli znova pokračovali v upozorneniach.

• Viete, baťuška, ona bola celý život bezbožnica, ateistka, nadávala na Cirkev a popov nemohla ani cítiť...

No, to sa už zdalo serióznejšie upozornenie. Dosť často ľudia, ktorí práve prišli ku viere, chcú za každú cenu zachrániť všetkých svojich blízkych. Robia to často nemotorne, a svojim presviedčaním, či dokonca zastrašovaním, akurát odbíjajú ľudí od Cirkvi. Jednak neofiti bývajú vytrvalí, dokážu čakať, a keď sa neveriaci príbuzný dostáva do stavu, ktorý mu znemožňuje akýkoľvek odpor, utekajú za kňazom, aby pomazal umierajúceho a dal mu prijať sv. Dary Tela a Krvi Christovej. V týchto prípadoch sa vykonáva takzvaná „hluchá spoveď“ - kedy kňaz vymenúva hriechy v nádeji, že človek, ktorý už utratil dar reči, ešte ho počuje, rozumie tomu, čo sa deje, … a možno sa kajá zo svojich hriechov vo svojom srdci. Hĺbka Božieho milosrdenstva je nekonečná. Možno súhlasiť s „hluchou spoveďou“, no v tom prípade, keď človek, v prvom rade bol veriacim a v čase, kým bol ešte pri sile, sa sám spovedal a kajal zo svojich hriechov. A tu, … bezbožnica, … a k tomu ešte aj fajčí...

• Možno je lepšie sa vrátiť, - povedal som. - Žiaden osoh neprinesie formálne prijímanie, - je iba na hriech.

• Nie, nie, baťuška, - ozvali sa príbuzní. - Ona sama prosila zavolať kňaza a menovite Vás. Je pri zdravom úsudku, pamäť má výbornú, až ťažko veriť, že má ďaleko po osemdesiatke. Viete, ona do chrámu nikdy nechodila, ale stále podávala zápisku za pokoj zosnulého; … pravda, stále s jedným a tým istým menom. Takže, prosím, poďte...

Došli sme. Z babičky, chystajúcej sa zomrieť, sa nakoniec ukázala známa lekárka v tomto meste. Obklopená niekoľkými staršími príbuznými, sedela v kresle, obložená vankúšmi, a bolo zrejmé, že len v tejto polohe ešte dokáže dýchať a rozprávať. Miestnosť, v ktorej sme boli, žiarila oslnivou čistotou a harmóniou štýlu zariadenia – skutočná atmosféra filmového retro štýlu. Nábytok 50-tych rokov žiaril ako nový; stolná lampa zeleného odtieňa, pokrytá krajkovou tkaninou, vedľa prvého sovietského televízora „KVN“, ktorý, zdalo sa, akoby len včera zišiel z výrobnej linky.

Zvítajúc sa, stará ateistka ma požiadala, aby som prečítal modlitby z činu spovede. Skutočne mňa i všetkých naokolo prekvapila jej suverénnosť v otázke spovede. Požiadal som prítomných, aby nás nechali osamote, jednak, stará dáma si želala spovedať sa verejne. Taká nepravoslávna odpoveď sa mi nie celkom páčila, ale rozhodol som sa nevzdorovať umierajúcej, v domnení, že ak bude treba, preruším rozhovor, keby sa uberal nesprávnym smerom. Odkašľajúc si, začala:

• Bola som hypodiakonom posledného voľského biskupa Georgija...

Táto informácia ma neskutočne prekvapila. V hlave mi preblesla myšlienka o prepodobnej Maríne, ktorá sa vydávala za mnícha Marína, o vojakovi – dievčine Durovej, o ktorej bol natočený aj film „Husarska balada“ … Starenka, akoby čítala moje myšlienky, pokračovala:

• Nepočítajte ma za bláznivú … Na všetko si veľmi dobre spomínam. Bola som skutočne hypodiakonom u biskupa Georgija (Sadkovského) v rokoch 1933 – 1936, v rokoch, kedy slúžil vo Voľsku.

Stará dáma sa ukázala skutočne pri plnom a zdravom vedomí, navyše mala vynikajúcu pamäť. Rozprávala o tom, ako dvanásťročná rada chodila do chrámu. V druhej polovici 30-tych rokov bol vo Voľsku jediný pravoslávny chrám, ktorý pred tým, než ho komunisti zabrali a dali pravoslávnym, patril staroobradovcom. Ostatné chrámy v meste boli zatvorené.

• V zime som chodila v čiapke – ušianke a veľmi som sa podobala na chlapca, o to viac, že som bola ostrihaná na krátko, - rozprávala Jekaterina Michailovna Ivancová. - Ženy v chráme ma stále upozorňovali, aby som dala dolu čiapku, vraviac, že chlapci s čiapkou do chrámu nemôžu. Skutočných (ozajstných) chlapcov v chráme nebolo.

No, aby bolo možné slúžiť bohoslužby archijerejským činom, bolo nevyhnutné nájsť aspoň štyroch hypodiakonov, akými oddávna boli chlapci. A tu boli iba dvaja starčekovia a mníška z už zničeného Vladimírskeho monastiera. Tak vladyka za štvrtého hypodiakona ustanovil mňa. Posluhovala som v oltári, chodila so sviečkou, stála s posohom, pomáhala pri obliekaní archijereja. Vladyka si ma veľmi obľúbil, stále ma ponúkol s čím mohol v týchto rokoch hladu, a vždy pre mňa nechal veľkú prosforu... Prisluhovať mu, vôbec byť v chráme, bolo vždy pre mňa veľkou radosťou.

Jekaterina Michailovna spomínala, že vladyka trpel nejakou ťažkou chorobou nôh. Už ako lekárka vedela, že to boli otvorené vredy, ktoré dostal v čase väzenia. S veľkou námahou odstál dlhé bohoslužby. Ušili mu mäkké topánky, ktoré boli neraz pred koncom Vsenočného bdenia premočené krvou.

• Vladyka Georgij mal nádherné rúcha, ktoré mu posielali mníšky z Beleva, kde predtým slúžil. Pred Trojicou v r. 1936 som mala priniesť na bohoslužbu zelené rúcho, ktoré práve poslali. Keď som s balíkom prichádzala ku chrámu, stretla som plačúcu mníšku, ktorá mi povedala, že služba nebude, lebo vladyku zatkli.

Smútok, ktorý doľahol na dvanásťročné dievča, sa zdal neznesiteľný. Plakala a neprestávala plakať ešte počas ďalších niekoľkých dní. Vyšla na vyššie stromy pred budovou miestneho oddelenia NKVD, aby za plotom vo dvore zazrela vladyku, ktorého niekedy vyvádzali z cely. Neskôr ho previezli do Saratova.

• Od mníšok som vedela, že modlitba dieťaťa skôr prichádza k Bohu. Modlila som sa, ako som vedela, zo všetkých síl, dňom i nocou... Prišli prázdniny. Nič mi nebránilo, aby som sa mohla modliť celé dni. I tak som sa modlila! Asi po mesiaci prišla do Voľska zvesť, že vladyka Georgij bol zastrelený... Vtedy, - zaplakala stará žena, - vtedy, som stratila vieru. Pochopila som, že Boh, Ktorý nepočuje, alebo nechce odpovedať na modlitbu dieťaťa, jednoducho neexistuje. Celý život som potom prežila bez viery. Prázdnota, ktorá sa zrodila v mojej duši, bola nielen popretím existencie Boha, ale naplnila ma odporom voči tomuto neexistujúcemu Bohu, odporom voči Cirkvi, voči kňazom, ktorí z hlúposti alebo vypočítavosti klamú ľudí. Keď po vojne znova vo Voľsku otvorili chrám, znechutene som prechádzala popri jej otvorených dverách, a keď som náhodou započula cirkevný spev, tak mi jednoducho bolo zle pár dní...

Hospodi, aký hrozný omyl, - pomyslel som si. - Veď biskup Georgij dožil do r. 1948. Ale stará dáma pokračovala:

• Nedávno som však zistila, že moja modlitba došla k Bohu a vladyka Georgij nebol zastrelený. Keby som to bola vtedy vedela... Bola by som šla za ním, … do lágra, na vyhnanie... Žila by som vedľa neho, prala mu oblečenie, pripravovala jedlo... Môj život by bol úplne iný. A toto je hlavný hriech môjho života, z ktorého sa kajám teraz pred smrťou! Odpusťte, baťuška!

Jekaterina Michailovna večer zomrela. Na tretí deň som ju pochoval, rozmýšľajúc o tom, ako úžasne sa dokážu poskladať ľudské osudy a ako milostivý Hospodin k Sebe prinavracia, nie svojou vôľou, stratené duše.

Cвященник Михаил Воробьев, Газета «Православная вера» № 18 (374), 2008 г.

Preklad jerej Dušan N. TOMKO

V našej pravoslávnej tradícii sme zvyčajne veľmi opatrní v rozlišovaní medzi „Zosnutím“ Matky Božej a Jej „Nanebovzatím“. Cítime, že ten prvý pojem je správny, pravoslávny, zatiaľ čo druhý nám pripadá ako rýdzo západné označenie, odvodené od rímsko-katolíckeho „nepochopenia“ významu tohto sviatku, ktorý sa všeobecne slávi 15. augusta.

Je pravda, že niektoré veľmi originálne, ale zavádzajúce, interpretácie smrti Panny Márie a Jej oslávenie možno nájsť, tak v katolíckych duchovných spisoch, ako aj v súčasných západných vyobrazeniach: tendencie, napríklad vyvyšovať Pannu Máriu na úroveň „božstva“, ktoré účinne vymazuje zásadný a absolútny rozdiel medzi ľudským a božským životom. Pravoslávni teológovia budú trvať na tom, že „zbožštenie“ (theosis) známe u Matky Božej v žiadnom prípade nezahŕňa ontologickú premenu Jej bytia z ľudského, stvoreného do božskosti. Ona bola a vždy zostane ľudskou bytosťou: najvznešenejšou zo všetkých tých, ktorí nesú Boží obraz, a napriek tomu vždy človekom, ktorého sláva sa objavuje v Jej pokore, Jej prostej túžbe „nech sa stane“ podľa Božej vôle.

Tradičné pravoslávne ikony jej „Uspenija“ sa teda sústreďujú predovšetkým na Jej smrť a pohreb. Učeníci, “zhromaždení zo všetkých končín zeme“, Ju obklopujú v postoji smútku a náreku. Za márami, na ktorých je položená, stojí jej oslávený Syn, držiaci v náručí dieťa, oblečené do bieleho rúcha - obraz duše Jeho Matky. Na každom pravoslávnom ikonastase sa nájde posvätný obraz Matky Božej, držiacej v náručí Svoje novonarodené Dieťa, Boha-človeka, ktorý „sa stal telom“, aby bolo možné zachrániť a posvätiť padlý, hriešny, skazený svet. Tu, na ikone Uspenija, Syn víta a ponúka tomuto svetu Svoju Presvätú Matku, ako Ho dala ona v čase Jeho narodenia. V momente Jej zosnutia prijíma Jej dušu, Jej život, aby Ju oslávila v Sebe a so Sebou, k sláve, kráse a radosti večného života.

Avšak na mnohých pravoslávnych ikonách je tento prvotný obraz dopĺňaný ďalším javom: zobrazenie Matky Božej vystupujúcej do neba, sprevádzanej rádmi anjelov. Tento dvojaký motív nájdeme najmä na post-byzantských ikonách, ako je Koimesis (Zosnutie) v monastieri Koutloumousiou na Hore Athos, pochádzajúcej z r. 1657. (Vladimir Losský uvádza ďalšie takéto príklady vo svojom komentári na Uspenije, v diele The Meaning of Icons (Význam ikon), Boston, 1969, s. 215). Máme sa teda uspokojiť so záverom, že tento dvojitý spôsob vyobrazenia, zachytávajúceho ako Zosnutie, tak Nanebovzatie Matky Božej, je jednoducho výsledok západného vplyvu?

V skutočnosti, nech už ho označíme „Nanebovzatia Panny Márie“ alebo „Vystúpenie na nebo“ Bohorodičky, tento obraz dopĺňa danú udalosť spôsobom, ktorý je v dokonalom súlade s pravoslávnou teológiou. Rovnako ako Christos zomrel a ležal v hrobe, aby bol vzkriesený a vyvýšený do neba, tak aj Jeho Matka “zosnula“, aby bola oslávená Svojím Synom a Ním vznesená do neba. Christos Svojím Vzkriesením a Nanebovstúpením poskytuje možnosť, aby aj „Matka Života“, spolu so všetkými, ktorí veria v Neho, mohli byť pozdvihnutí zo smrti a vyvýšení k večnému životu.

Ak chápeme „Nanebovzatie“ Matky Božej vo svetle Nanebovstúpenia Svojho Božieho Syna, potom môžeme oceniť dvojaké znázornenie Zosnutia a Nanebovstúpenia, ktoré môžeme nájsť na mnohých našich pravoslávnych ikonách. Svätá Matka Božia, Bohorodička alebo „Tá, ktorá nosí Boha“, je prvým plodom eschatologického napĺňania, ktoré privedie tvorivé a vykupujúce Božie dielo k zavŕšeniu. Ona je nádoba, v ktorej druhá osoba Najsvätejšej Trojice „stala sa telom“, s cieľom priniesť spásu ľudskému rodu. Jej „lono, priestrannejšie než nebo“, obsiahlo Neobsažiteľné. Vzal od Nej Svoju ľudskú podstatu a ona ho sprevádzala s láskou a modlitbou po celú dobu Jeho pozemskej služby, a to až k drevu kríža. Zdieľala Jeho utrpenie až do konca, nesúc Jeho ukrižovanie a smrť v hĺbke Svojej duše. Preto je dokonalým obrazom Cirkvi, večného spoločenstva všetkých, ktorí žijú a umierajú v Christovi.

Oni, rovnako ako Ona, budú pozdvihnutí v Ňom a oslávení rovnakou slávou, ktorou podvihol a premenil ich padlú ľudskú prirodzenosť. Ona je preto predchodcom ich spásy, prorocký obraz osláveného života, ktorý čaká všetkých, ktorí nesú Christa vo vnútorných hlbinách svojho bytia, podobne ako Ona porodila Jeho z hlbín Jej lona.

Avšak Presvätá Bohorodička je viac než iba toto. Ona nie je len príkladom spoločného osudu kresťanov. Ona ich tiež sprevádza na každom kroku ich životnej cesty, ponúka im - ponúka nám -Jej neustále modlitby a lásku. V Jej Zosnutí a Jej Nanebovzatí, „neopustila tento svet“, ale zostáva - ako liturgické piesne Jej sviatku vyjadrujú - Matkou Života, Ktorá je „neustála v modlitbe“ a „Našou pevnou nádejou“, ktorá svojimi modlitbami „vyslobodí naše duše zo smrti!“.

preložil a spracoval jerej Marek GUBÍK

Vylejem Svojho Ducha na každé telo, - hovorí Hospodin (Joel 2, 28 - 29)

Istá pani rozprávala svoj zážitok, ako cestovala diaľkovým autobusom z Nitry na východ Slovenska. Nástupište bolo preplnené ľuďmi, ktorí sa tlačili do autobusu. Dvaja mladí chlapci využili situáciu tlačenice, vzali jednej pani peňaženku z kabelky i hneď utiekli. Že nemá peniaze pani zistila, až keď išla platiť za lístok. Hneď sa to roznieslo po celom autobuse. Všetci začali obviňovať tých dvoch chlapcov, ktorých si mnohí všimli v tlačenici. Ukradli jej 1000 korún a bolo vidieť, že jej je to ľúto. Vodič ju zo súcitu vzal aj bez lístka so slovami, že ak bude treba, vysvetlí to revízii. Ľudia začali nadávať na dobu, na mládež, na celý svet. Celý autobus sa premenil na masu zahundraných a nadávajúcich ľudí. Tak to skonštatovala pani, ktorá vyrozprávala toto svoje svedectvo. Vtedy sa začala v duchu modliť, ako bola stále zvyknutá pri cestovaní. Napadla jej vtedy myšlienka - poskladať sa okradnutej pani a aspoň pár korunami zmierniť jej škodu. Do igelitového vrecka dala 20 korún a posunula ďalej po autobuse. Každý čosi priložil. Aj keď nezložili ukradnutú čiastku, ale ľudia, vkládajúc peniaze do sáčku, akoby tam s peniazmi dávali aj svoje hundranie a nadávky. Zrazu sa celý autobus, presiaknutý nepríjemnou atmosférou, premenil na zástup pokoja., cesta sa stala príjemnou, poškodená pani pocítila, že sa ešte aj dnes nájdu dobrí ľudia a oni sa zasa tešili, že dostali pokoj do duše. Túto premenu dokonala tichá, skromná modlitba jedného veriaceho človeka – modlitba, ktorá je jedným z darov Svätého Ducha, Ktorý nenásilne, ale mocne, v danú chvíľu zapôsobil v tomto spoločenstve.

Tento povzbudivý príbeh je však len nepatrným obrazom duchovnej sily modlitebného stretnutia v jeruzalemskom večeradle pred 2 tisíc rokmi, ktoré nezapočalo premenu pár desiatok ľudí v autobuse, ale započalo premenu miliónov Christových nasledovníkov – premenu, ktorá trvá do dnešného dňa.

V 50-ty deň po Christovom zmŕtvychvstaní, apoštoli spolu s Presvätou Bohorodičkou boli zhromaždení v Jeruzaleme. Čakali, modlili sa, plniac Christov príkaz, aby neodchádzali z Jeruzalema, kým im nepošle prisľúbeného Ducha. Hospodin Boh už v Starom Zákone cez ústa proroka Joela dal ľudstvu veľké prisľúbenie: „Vylejem Svojho Ducha na každé telo, - hovorí Hospodin“ (Joel 2, 28 – 29). A toto prisľúbenie sa naplnilo práve v čase sviatkov Turíc, ktoré boli oslavou vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva a oslavou toho, že Boh z otrokov učinil Svoj slobodný ľud, keď na apoštolov, zhromaždených vo jeruzalemskom večeradle, zostúpil Svätý Duch. Christovi učeníci v tej chvíli dobre vedeli, čo to znamená. Pripomenuli si slová Majstra, ktoré im povedal: „Duch Svätý, Ktorého pošle Otec v Mojom mene vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 25). Vtedy dobre vedeli, prečo Duch Svätý zostúpil práve v čase, keď bol Jeruzalem plný ľudí, pútnikov z rôznych národov. Prečo, podobne ako na Sinaji, keď Boh uzatváral Svoju zmluvu s vyvoleným národom, aj teraz zostupoval Duch Svätý za veľkého huku vetra a hrmenia v podobe ohnivých jazykov, a oni začali rozprávať jazykmi, tak že ich každý rozumel (por. Sk 4, 31*). Všetko jasne svedčilo o tom, že nastáva nová doba, namiesto Starej zmluvy s Bohom, nastupuje Nová zmluva Boha so Svojim novým vyvoleným Božím ľudom, spečatená Najsvätejšou Krvou Jeho Jednorodeného Syna, Hospodina Isusa Christa.

Čo znamenalo, že apoštolov naplnil Duch Svätý? V prvom rade, prijatie Svätého Ducha znamenalo úplnú zmenu v ich živote. Len pred chvíľou, po Christovom ukrižovaní, sme ich videli rozutekaných a ustráchaných. Prázdny hrob ich zahnal ešte viac „za zatvorené dvere“. Báli sa vojakov, veľkňazov a zhuckaného ľudu, ktorý si myslel, že ukradli Isusovo telo z hrobu. Ale, aká radosť musela vzplanúť v ich srdciach, keď Hospodin, Ktorého mŕtveho skladali do hrobu, zrazu stál pred nimi živý a hovorí im: „Pokoj vám!“ Ich nepokoj sa stratil. Dýchne na nich a hovorí im: „Príjmite Ducha Svätého!“ a posiela ich, aby šli a radosť a pokoj, ktoré práve pocítili, niesli všetkým národom (por. Jn 20, 19 – 23). A keď ich v deň Päťdesiatnice naplnil Duch Svätý, vtedy pocítili naplnenie Božieho prisľúbenia. Zrazu ustráchaní, pochybujúci apoštoli, obyčajní nevzdelaní rybári, sa menia na nebojácnych, vytrvalých misionárov Christovej radostnej zvesti Evanjelia. V ich živote nastal totálny obrat.

Dokonalým príkladom ako „funguje“, keď človek prežije vlastnú Päťdesiatnicu, … keď do jeho života vstúpi Duch Svätý je sv. apoštol Peter. Jednoduchý rybár z Galiley, ktorý počas trojročného Christovho pôsobenia na vlastné oči videl veľké skutky, ktoré Isus konal., ktorý skalopevne vyznával, že Isus je sľúbeným Mesiášom, Synom živého Boha., ktorý neváhal v Getsemanskej záhrade s mečom v ruke postaviť sa za Christa., … Jednoducho, s Christom sa cítil sebaistý. Tento Peter o niekoľko hodín, keď Isusa zajali, triasol sa a bál sa priznať pred jednou slúžkou a pár vojakmi, že vôbec Christa pozná. Tento Peter, ktorý sa doteraz skrýval, však po zoslaní Svätého Ducha, stojí pred zástupom Židov a bez strachu, nebojácne, káže o Zmŕtvychvstalom Christovi a výsledkom bolo obrátenie a pokrstenie vyše 3 tisícov ľudí, ktorí uverili v Christa. Čo sa stalo vlastne v jeho živote? Čo dokonalo túto veľkú zmenu? Práve Duch Svätý! Duch Svätý, Ktorého prijal do svojho života. Ten Životodárny, Všetkooživujúci a Všetkoposväcujúci Duch naplnil jeho srdce. Tu je prameň jeho zásadnej zmeny, lebo vtedy znovu pocítil istotu, pokoj, odvahu, ktoré mal v Christovej prítomnosti. Čo teda znamená byť naplnený Duchom Svätým? Znamená len toľko, že každú chvíľu svojho života žijeme vo vedomí Christovej prítomnosti, že On je neustále s nami !

Keď Hospodin vystupoval na nebesia, prisľúbil učeníkom, „že o niekoľko dní budú pokrstení Duchom Svätým, … Ktorý im dá silu a stanú sa Jeho svedkami“ (por. Sk 1, 5 – 8). Učeníci čakali a modlili sa. A keď o desať dní na nich zostúpil Duch Svätý so všetkou Svojou silou, oni začali hovoriť v jazykoch, chválili Boha a ohlasovali Evanjelium pokánia a odpustenia hriechov, ako im prikázal Hospodin Isus Christos. To, čo im hovoril, sami zakúsili vo vlastnom živote – zakúsili pokoj z neba, radosť nebeského kráľovstva, zrazu vedeli kým sú – sú novým vyvoleným Božím národom, Cirkvou Christovou.

Práve vyliatím Svätého Ducha sa Cirkev zrodila. Duch Svätý premenil ustráchané, skrývajúce sa spoločenstvo na tajomné mystické Telo Christovo, ktoré v moci Ducha naďalej hlása Evanjelium spasenia, uzdravuje, kriesi duchovne mŕtveho človeka aj dnešnej doby. Aj dnes Duch Svätý chce v celej sile a v plnosti účinkovať, tak ako v apoštolských dobách. Ale je len na nás, či mu otvoríme svoje srdce a dáme mu možnosť a priestor pôsobiť v našom živote.

Nech aj tohtoročné sviatky svätej Päťdesiatnice, nám pomôžu uvedomiť si veľkosť daru, ktorý nám bol Bohom daný v tajine Myropomazania – daru Svätého Ducha. Ducha Svätého, Ktorého si nemôžme ani sami zobrať, ani privlastniť. Ducha Svätého, Ktorého môžeme len prijať – prijať, tak ako sa prijíma živá osoba. A čo znamená prijať ho? Znova a znova urobiť osobné rozhodnutie sa pre život s Bohom a ako apoštoli uveriť Hospodinovmu prisľúbeniu, ktoré sa začne realizovať v našom každodennom kresťanskom živote: „Vylejem v tie dni zo Svojho Ducha, … a urobím zázraky hore na nebi a znamenia dolu na zemi, … a každý, kto bude vzývať meno Hospodinovo bude zachránený“ (Joel 2, 28 – 32).

/publikované v mesačníku Odkaz sv. Cyrila a Metoda, jún 2013/

jerej Dušan Nikodim Tomko

„Stôl je naplnený, požívajte všetci. Baránok je pripravený, nikto nech neodchádza naprázdno. Všetci požívajte zo stola viery, všetci prijmite bohatstvo milosti.“ (Slovo sv. Jána Zlatoústeho na Paschu)

Vzkriesenie Isusa Christa z mŕtvych je základom kresťanskej viery. Sv. ap. Pavol hovorí, že keby Christos nevstal z mŕtvych, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera. (I Kor. 15:14). Naozaj, bez vzkriesenia by nebolo kresťanského kázania či viery. Christovi učeníci by zostali rozbitou a beznádejnou skupinou, ktorá, ako ju opisuje Jánovo Evanjelium je v úkryte za zamknutými dverami zo strachu pred Židmi. Nešli nikde a nekázali nič a až kým sa nestretli so vzkrieseným Christom, ostali za zavretými dverami (John 20: 19). Až potom sa dotkli rán od klincov a kopije, potom jedli a pili s Ním. Vzkriesenie sa stalo základom všetkého, čo povedali a urobili (Sk 2-4): „. . . Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám“(Lk 24:39).

Vzkriesenie zjavuje Isusa z Nazaretu nielen ako očakávaného Mesiáša Izraela, ale ako Kráľa a Pána nového Jeruzalema: nového neba a novej zeme. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo."“ (Zj 21 1-4)

V Jeho smrti a vzkriesení, Christos poráža posledného nepriateľa, smrť, a tým napĺňa úlohu, ktorú dostal od svojho Otca podrobiť si všetko pod Jeho nohy (I Kor. 15:24-26). "Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie." (Zj 5: 12)

Kresťanská viera sa slávi v liturgii Cirkvi. Skutočnou oslavou je vždy živá účasť. Nie je to obyčajná účasť na službách. Je to spoločenstvo zhromaždené v sile tohto sviatku. Je to Boží dar radosti udelený veriacim ľuďom ako odmena za ich sebazaprenie. Je to zavŕšenie duchovného a fyzického úsilia a prípravy v pôstnom období. Vzkriesenie Christa, tým že je stredom kresťanskej viery, je základom cirkevného liturgického života a skutočným vzorom pre všetky sviatky. Toto je ten vybraný a svätý deň, prvý zo sobôt, kráľ a pán všetkých dní, sviatok sviatkov, svätý deň svätých dní. V tento deň blahoslavíme Christa naveky (Irmos 8, Paschálneho Kánonu).

Dvanásť týždňov prípravy predchádza 'sviatku sviatkov.' Dlhá cesta, ktorá zahŕňa päť predpôstnych nedieľ, šesť týždňov Veľkého pôstu a nakoniec Strastný týždeň. Toto putovanie prechádza z tvrdohlavého exilu márnotratného syna k milostiplnému vstupu do nového Jeruzalema, ktorý zostupuje ako nevesta nádherne ozdobená pre svojho ženícha. (Zj 21,2) Pokánie, odpustenie, zmierenie, modlitba, pôst , almužny a štúdium Písma sú prostriedky, ktorými sa putuje po tejto dlhej ceste.

V paschálnom kánone spievame: „Bránu Panny zamknutú zachoval si pri svojom zrodení, takisto pri zmŕtvychvstaní nedotkol si sa pečatí hrobu a brány raja si nám otvoril.“ (6 pieseň) Konečne, sprievod svetla a spevu v temnote noci počas utrene Vzkriesenia a hromové spievanie, že skutočne CHRISTOS VOSKRÉSE, Christos vstal z mŕtvych, toto všetko napĺňa slová evanjelistu Jána: 'Svetlo svieti v temnote a tma ho neprijala' ( Jn 1, 5).

Pascha je inauguráciou nového veku. Odhaľuje tajomstvá ôsmeho dňa. Je to naše okúsenie v tomto čase, nového a nekončiaceho sa dňa Božieho kráľovstva. Niečo z tohto nového a nekončiaceho sa dňa je nám predložené počas trvania paschálnych bohoslužieb, opakovane počas všetkých bohoslužieb Svetlého týždňa a vo zvláštnych paschálnych slúženiach, ktoré sú zachované počas štyridsať dní do Nanebovstúpenia. Tých štyridsať dní je považovaných za jeden deň. Spoločne tvoria symbol novej doby, v ktorej Cirkev žije a ku ktorej vždy priťahuje verných z jedného stupňa slávy na ten druhý.

Ó Pascha veľká a najsvätejšia, Christe, ó Múdrosť, Slovo i Moc Božia! Daj, aby sme dokonalejšie požívali Teba, v nikdy nekončiacom dni Tvojho Kráľovstva. (9 pieseň pascháneho kánonu)

Podľa zahraničných zdrojov spracoval jer. Marek Gubík

Približovala sa Pascha, Židia sa schádzali do Jeruzalema na sviatok. Pýtali sa sami seba, či príde Christos, lebo farizeji a zákonníci sa rozhodli, že Ho zabijú a dali príkazy, aby každý, kto vie, kde sa nachádza, im to oznámil, aby Ho mohli zajať. A tu Christos s učeníkmi prichádza do Jeruzalema. Christos zobral so sebou dvanástich a oznamuje im, čo sa má stať: "Ajhľa, vystupujeme do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú Ho pohanom. Potom sa mu budú posmievať, opľujú ho, zbičujú a zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych" (Mk 10, 33 - 34).

V čase priblíženia sa k Jeruzalemu Christos poslal dvoch učeníkov, aby Mu priniesli oslíka, "na ktorom ešte nikto nesedel". - Tak skromne prišiel Christos do hlavného mesta. Ľudia Mu vychádzali naproti, kládli na cestu svoje rúcha a s palmovými vetvičkami v rukách vítali Mesiáša, izraelského kráľa: "Požehnaný Ten, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!" Evanjelista Lukáš oznamuje, že niektorí farizeji, znepokojení takouto manifestáciou, prosili Christa, "aby zakázal svojim učeníkom". Ale Christos to odmietol: Hovorím vám, že keď títo budú mlčať, prehovoria kamene". Christos prijíma privítanie zástupu a javí sa Mu takým, o akom prorokoval ešte Zachariáš: "Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediaci na oslovi" (Zach 9, 9). Táto jednoduchosť umožňuje pochopiť tým, ktorí Ho vítajú, že Mesiáš neprišiel na to, aby nastolil dočasné kráľovstvo svojho predka Dávida. Plače nad Jeruzalemom - mesto bude zničené, lebo nepoznalo svojho Spasiteľa.

Na Kvetnú nedeľu Cirkev s radosťou vzdáva chválu Pánovi, ktorý sedí na oslíkovi a prichádza do svojho mesta: "Boh Hospoď javisja nám. Sostavite prazdnik, i veseľjačšesja, pridite, vozveličim Christa s vaiami i vetvami, pesňmi zovušče, blahosloven hradyj vo imja Hospoda Spasa našeho!" (irmos deviatej piesne utrene sviatku). Ľud uvidel človeka vchádzajúceho na oslíkovi do pozemského Jeruzalema, kde tento človek bude ukrižovaný. Cirkev v Ňom spozná Syna Božieho vchádzajúceho do nebeského Jeruzalema, aby v ňom kraľoval. Preto spieva na nasledujúci deň po Kvetnej nedeli na chvalitných stichách Veľkého pondelka (1. stichira) "Pridite... sšestvujem Jemu, i sraspnemsja, i umertvimsja Jeho radi žitejskim slastem, da i oživem s Nim, i uslyšim vopijušča Jeho: ne k tomu (už viac nie) v zemnyj Jerusalim, za ježe stradati, no voschodu ko Otcu Mojemu, i Otcu vašemu, i Bohu Mojemu i Bohu vašemu, i sovozvyžu vas v hornyj Jerusalim, v Carstvo Nebesnoje."

Preto sa počas každej liturgie pripájame k spevu anjelov, šesťkrídlových cherubínov i mnohoočitých serafímov oslavujúcich Pána pred Jeho trónom: "Svjat, svjat, svjat Hospoď Safaoft ispolň nebo i zemľa slavy Tvojeja" (Svätý, Svätý, Svätý, Pán Sabaoth, plné je nebo i zem Tvojej slávy) - a ku spevu detí z Jeruzalema, ktoré vítali Christa na osliatku: Blahosloven hradyj vo imja Hospodne, Osana vo výššnich!" (Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Hosana na výsostiach.) Týmto slávnostný príchod Christa do Jeruzalema predvída Jeho konečné víťazstvo nad smrťou: "Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta. A Ja, keď budem povýšený, pritiahnem všetkých k sebe" (Jn 12, 31-32). Takto Christos ohlasuje tým, ktorí Ho obklopujú, Jeho oslávenie skrze smrť: ukrižovanie bude znamením, znakom a prostriedkom Jeho nanebovstúpenia v sláve.

Christova smrť na kríži oslobodzuje ľudí od tyranie satana. Jeho vzkriesenie privádza ľudí spolu s Ním do Jeho slávy: "Boli sme pochovaní s Tebou v krste, Christe Bože náš, stali sme sa dôstojnými nesmrteľného života skrze Tvoje vzkriesenie, ospevujeme Ťa: Hosana na výsostiach, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom". Dav vítajúci svojho Spasiteľa v Jeruzaleme a veriaci, oslavujúci Pána dnes - sú zjednotení v jedno, všetci vidia v Isusovi Christovi Svetlo, ktoré ožaruje tmu. Christos povedal učeníkom: "Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synovia svetla!" (Jn 12, 36). Avšak človek má slobodnú vôľu uznať alebo neuznať svojho Spasiteľa. Ide za Ním, nie zo strachu a z prinútenia, ale so slobodným súhlasom. Týmto si vysvetlíme, prečo dokonca tí ľudia v Jeruzaleme, ktorí boli svedkami Christových zázrakov, nie všetci v Neho uverili (Jn 12, 37-41): viera nie je výsledkom "dôkazov", ale slobody a lásky. Amiň.

Jerej Marek Gubík, správca Pravoslávnej farnosti v Zemplínskej Širokej

Na jar v r. 1955, v jednom zo smutne známych pracovných táborov v bývalom Sovietskom zväze, väzni netrpezlivo očakávali, či nepríde nariadenie, ktoré by im prinieslo vytúženú slobodu. V tomto čase totiž boli poniektorí oslobodení. Všetci sa za to modlili.

Vtedy jeden z väzňov – kňaz, prišiel s týmto návrhom: "Všetci dobre vieme, že sv. Nikolaj je veľkým orodovníkom pred Bohom, pomocníkom a divotvorcom. Koľko krát tí, ktorí sa k nemu utiekali, na jeho príhovor dosiahli dobré veci, o ktoré prosili?! Poďme sa k nemu aj my modliť za naše oslobodenie, veď o niekoľko dní je jeho sviatok – Spomienka prenesenia jeho sv. ostatkov. Pridajme k modlitbe aj trojdňový pôst pred týmto sviatkom". Väzni súhlasili s pôstom, aj keď nejesť tri dni v drsných podmienkach pracovného tábora bolo veľkou obetou. Azda aj z tohto dôvodu, keď nadišiel čas tohto pôstu, mnohí cúvli. Nakoniec sa k pôstu pridalo len 26 väzňov a kňaz, ktorý prišiel s týmto návrhom.

Na sviatok Prenesenia ostatkov sv. Nikolaja pred nastúpených väzňov predstúpil veliteľ tábora, aby prečítal zoznam tých, ktorí budú prepustení na slobodu. Na zozname bolo 27 mien - Všetci, ktorí sa postili. S veľkou radosťou poďakovali Bohu, Ktorý tak mocne koná na príhovor Svojich svätých.
 

Z knihy protojereja Valentína Birjukova, Nevymyslené histórie; preklad otec Nikodim

Tak ako po každý rok, nevynímajúc tento, približne v podobný čas, opäť stojíme na prahu Veľkého pôstu. Pre niekoho nič výnimočné, zasa bude v mnohých prípadoch skloňovaná otázka – „čo len budeme jesť a ako ešte dlho“; avšak pre niekoho tajuplné obdobie v lone Cirkvi, ktoré je jedinečné, so svojimi nádhernými bohoslužbami a zvláštnou atmosférou, ktoré nám pomáha v našom duchovnom napredovaní a zdokonaľovaní sa. Ten, kto to ešte nezažil, alebo sa o to aspoň nepokúšal, zaiste sa nemá na čo tešiť. Avšak ten, kto s týmto nejakú skúsenosť už má, vie, že jeho duša sa už chvie a teší na tento duchovný zápas počas Veľkého pôstu.

Čo je cieľom pôstu a čo je meradlom toho, ako úspešne sa postíme? Mnohí sú tej mienky, že dobre sme postili vtedy, keď sme sa zdržiavali predpísaných potravín, nechodili na zábavy a aspoň kedy-tedy navštívili chrám naviac, než mimo pôstu. Nakoniec skonštatujeme, že naozaj sme postili ako sa len dalo a sme s tým spokojní. Ba dokonca, náš pôst je taký strohý, že úspešne sa zdržiavame, i naďalej, od toho čo nie je potrebné – hlavne sv. Eucharistie. Veľký pôst je časom, kedy by sme sa o niečo viac než inokedy mali približovať k Bohu, snažiť sa mu viac pripodobniť. Skrze Telo a Krv Isusa Christa vo svätom Prijímaní sa s Ním zjednocujeme a dostávame životodarnú silu, ktorú tak nevyhnutne potrebujeme pre svoju existenciu. A práve teraz, keď naše telo, ale aj dušu, vyčerpávame omnoho viac našou askézou, túto nebeskú pomoc potrebujeme. Je jasné, že v terajšej dobe, keď nám dochádza energia, máme aj iné alternatívy. Dokážeme si nakúpiť nespočetné množstvo energy drinkov a hneď sme fit ako rybičky, plní novej energie ... Avšak pomáha nám táto energia aj v našom duchovnom zápase? Nie sme náhodou podobní tomu bláznivému mužovi, čo staval svoj dom na piesku a čo sa mu rozpadol, pretože nemal dobré a pevné základy? Veď keď chceme postaviť dom, najprv potrebujeme pevné základy, na ktorých to bude aj pevne stáť. Keď chceme budovať náš duchovný život, či nie najlepším základom je Isus Christos, ten uholný kameň, ktorý zavrhli stavitelia? Ako sme už spomínali, počas pôstu vynakladáme omnoho viac úsilia a energie. Aj z toho dôvodu nám svätá Cirkev ponúka v tomto čase i viac pomoci. Aspoň dvakrát v týždni by sa mala slúžiť nádherná liturgia vopred posvätených darov. Prečo? Nie len preto, aby si naše uši vychutnali krásne pôstne spevy, no hlavne preto, aby sme mali možnosť posilniť sa svätým Prijímaním, keďže cez týždeň sa riadna liturgia neslúži. A ako chceme zápasiť bez energie, keď ju nenačerpáme? Na to si už musíme odpovedať každý sám...

Na začiatku sme spomínali, ako dokážeme zhodnotiť úspešnosť nášho pôstneho úsilia. Ponúkneme pomerne jednoduchú radu. Nech kritériom hodnotenia bude sviatok Paschy. Akým spôsobom prežijeme obdobie svätého Pôstu, takým spôsobom nám Boh požehná prežiť i Paschálne sviatky. Kto sa namáhal a hľadal Boha svojim asketickým úsilím, toho sa bude dotýkať ruka Božej blahodate, pretože kto hľadá, ten nájde. Nie je nič krajšie, než prežiť tento najväčší sviatok v náručí samotného Boha, zažiť nevysloviteľnú radosť, ktorá nám tlačí slzy do očí, ktorá nie je z tohto sveta. A tak, slová svätých, ktorí takúto radosť zažili, sa nám už nebudú javiť ako nejaká fantazmagória, ale ako prežitá pravda.

Želáme všetkým, ktorí sa odhodlali prežiť svätý Pôst ako sa na pravoslávnych kresťanov patrí, Božie požehnanie a mnoho duchovných i telesných síl.

protojerej Peter Bzik, správca farnosti Šamudovce

/publikované v Prameni, marec 2013/

Dňa 27. januára si svätá pravoslávna Cirkev pripomenula udalosť Prenesenia pozostatkov (moščí) sv. Jána Zlatoústeho. Ján Zlatoústy po grécky Chryzostomos bol veľký učiteľ a hierarcha Cirkvi, ktorý zomrel v r. 407 v meste Comana na mieste exilu, do ktorého bol odsúdený vďaka intrigám cisárovnej Eudoxie za smelé vyčítanie zlozvykov, ktoré panovali v Konštantínopole v cisárskom sídle. Prenesenie jeho čestných pozostatkov z Comany do Konštantínopola sa udialo v r. 438, tridsať rokov po smrti svätca, keď panoval syn Eudoxie, cisár Theodosius II. (408-450).

Chcel by som priblížiť niekoľko myšlienok z diela tohto vzácneho a výnimočného človeka, pretože ich hĺbka sa nás týka dnes tak, ako pred 1600 rokmi. Človek nemusí byť detský psychológ, aby zistil, koľko ťažkostí majú dnešní rodičia a aký žalostný je duševný stav dnešných detí, aké sú rozmaznané, agresívne, nezodpovedné, ako vyslovene neúctivé k starším, ako prejavujú kompletnú ľahostajnosť k majstrovským umeleckým dielam a literatúre, lačno konzumujúc mládežnícku subkultúru, ktorá sa na Západe nazýva - "kultúrou rocku – sexu - drog", ako sú závislé na peniazoch, bohatstve, materiálnych potrebách k dosiahnutiu úspechu ... Ale asi najviac smutné je to, že sa objavuje akýsi pocit fatálneho zlyhania u dospelých vo vzťahu k deformitám mládeže. Hovoria, že sa nedá s tým nič robiť, je taká doba, sú také okolnosti, dnes sú také deti. ... Všetci sa predsa drieme do roztrhania tela, len aby sme im, mladým, zabezpečili dôstojný život. Odkiaľ máme nájsť čas a silu aj na duchovné vzdelávanie a výchovu?

Šestnásť storočí pred nami takýchto "materiálne založených" rodičov poúčal sv. Ján Zlatoústy. "Často mnoho otcov robí všetko pre svojho syna, aby mal dobrého koňa, nádherný dom alebo drahé nehnuteľnosti, ale o to, aby mal dobrú dušu, sa stará iba máloktorý z nich. Práve tým sa narúša celý svet, celá spoločnosť" (Homília 60).

Všimnite si, že veľký učiteľ Cirkvi neváhal dať problému zlého rodičovského vychovávania celospoločenskú vážnosť. Môže normálne existovať celé spoločenstvo ľudí na zemi, môže, ako hovorí Zlatoústy, "život prežiť", ak stovky miliónov rozpustilých a nevychovaných detí vyrastú a stanú sa neľudskými, ba až zverskými dospelými?

"Preto je potrebné zamerať sa na to, aby deti boli bohatými nie striebrom a zlatom a podobne, ale aby boli bohatšie v zbožnosti, rozumnosti a ďalších cnostiach, aby netúžili po prepychu".

Tieto slová jasne vyvracajú súčasnú ideológiu spotreby, ktorej cieľom je zabezpečiť, aby ľudia od útleho veku pociťovali potrebu po mnohosti, prepychu, aby sa s dospievaním u nich stále viac prejavoval smäd po bohatstve, potešení, pohodlí, prepychu, aby zajtra chceli to, na čo dnes ani nepomysleli - a tak ďalej do nekonečna. Alebo skôr, do hrobu.

Bez ohľadu na duchovne škodlivé ideológie počas histórie sú na prvom mieste, tvrdil Ján Zlatoústy,  za výchovu detí zodpovední rodičia. "Vari som nedal tvojho syna od počiatku žiť s tebou, - spýta sa Boh, -  neustanovil som ťa jeho učiteľom, vychovávateľom, správcom a vodcom? Nedal som do tvojich rúk všetku moc nad ním? Akú môžeš mať výhovorku, ak si nevšímaš jeho neposlušnosť? Čo povieš na to? To, že je už bezuzdný a tvrdohlavý? Ale to si mal predvídať na začiatku, keď bol schopný sa obmedziť a bol ovládateľný, mal si ho poúčať, čo je správne, potrestať jeho duševné poklesky. Veď hovorí múdry: "Máte synov? Učte ich a ohýbajte ich krk v ich mladosti" (Kniha Sirachova. 7: 25).

Sv. Ján dáva príklad zo Starého zákona - kňaza Eliho, ktorého Boh potrestal za nedostatok prísnosti vo vzťahu k dospelým synom (!). Pre dnešných rodičov, ktorí sa obávajú prísne vychovávať deti, pretože je teraz v móde tzv. "nedirektívna pedagogika", je tento príklad viac ako aktuálny. "Mal dvoch synov tento Eli, ktorí sa oddali páchaniu zla. Neviedol a nenapomínal ich, alebo ak aj napomínal, tak nie s dostatočnou silou a s náležitou starostlivosťou. Nestačí však iba povedať, alebo povzbudiť, ale človek musí vštepiť veľký strach, aby zastavil nedbanlivosť mladosti. Podobne vychovávajú svoje deti aj mnohí dnešní otcovia: Pretože sa nechcú nejako dotknúť svojich synov, žijúcich bezstarostne a neslušne, často potom vidia, ako ich deti končia páchajúc ťažké trestné činy, sú odsúdení do väzenia, dokonca si v beznádeji siahajú na život. Lebo, ak ich nechceme trestať, prilipnú k zlým a skazeným ľuďom, priečia sa všeobecným zákonom a sú potrestaní pred očami všetkých, po takom procese končiacom na súde rozsudkom sa často hanbí a trpí celá rodina. A tak, ak sa my nestaráme o deti, potom ich vystavujeme zbytočnému nebezpečenstvu až životným tragédiám, ktoré často končia úplným pádom do priepasti hriechu".

Nie je to nič nové pod slnkom! Z vyššie uvedeného citátu je zrejmé, že zástancovia "nedirektívnej" pedagogiky sa vyskytovali už v IV. storočí.

Vyskytovali sa aj takí rodičia, ktorí, rovnako ako dnes, sa snažili zriecť zodpovednosti za výchovu detí, s odkazom na absurditu a márnosť výchovného úsilia. "Nehovor mi, že je nemožné obmedziť mladosť. Všetko zlo pochádza z našej nesvedomitosti, pretože od samého začiatku, už od raného veku, nevedieme deti k zbožnosti. Často ich pustíme na diskotéku, či do kina, no do chrámu ich málokedy nútime ísť".

V súčasnosti často počuť od pravoslávnych rodičov, že sa boja prikázať svojim deťom, aby chodili do chrámu. Takto ich však  môžeme odbiť od chrámu na celý život. A ak sa sami neprinútia? Prídu? Kto vie - možno prídu, alebo nie!!! A ak neprídu, aká sila ich v dnešnej životnej realite ochráni pred morálnym pádom?

Sv. Ján bol obzvlášť tvrdý na otcov, ktorí zanedbávali výchovu detí. Je ťažké si predstaviť, čo by povedal mnohým dnešným otcom! "Ako sa odvažuješ - pýtal sa nahnevane, - nazývať sa otcom, keď takto zrádzaš vlastné dieťa a nechávaš ho rásť v hriešnosti a nevychovanosti?" "Ak vidíte kohokoľvek, že ubližuje, či bije vaše dieťa, či sa nenazlostíte, ba priam častokrát nerozzúrite, až do nepríčetnosti a okamžite sa nevrháte ako dravá zver na toho človeka, len aby ste svoje dieťa uchránili? A keď vidíte, ako diabol každý deň premôže vaše dieťa, ako ho démoni vlečú k hriechu, akosi sa nebojíte, a neodvádzate svojho syna od toho divokého zvieraťa, diabla".

Dnes je veľmi nepopulárne vychovávať svoje deti v strachu. Hovorí sa, že v žiadnom prípade ich nesmieme strašiť akýmkoľvek trestom, a tobôž trestom Božím. Sv. Ján Zlatoústy mal opačné názory.

"Ak by strach nebol blahom, potom žiadni otcovia by nezverovali deti vychovávateľom a učiteľom v školách, ani by nejestvovali mestské rady so správcami mesta. Nič tak nepotlačuje hriech a nič nedáva rásť cnostiam viac než nepretržitý strach - bázeň. Preto, kto nežije v strachu - bázni, ten nemôže byť cnostný. Ak by strach, čiže bázeň nebola dobrá, Christos by nepovedal toľko mnohých a zdĺhavých poučení o večnom trápení a mučení pre hriešnikov. Strach nie je nič iné ako múr a oplotenie pred hriechom" (Homília 48).

Na záver ešte jedno poučenie pre nás, rodičov XXI. stor.: "Hoci by celý náš život bol nábožný a spravodlivý, budeme kruto trestaní na poslednom súde, ak sa nestaráme zo všetkých síl a možností o spásu duší našich detí. Deti – tie nemáme náhodou. Sú darom Božím. Sme zodpovední za ich spasenie".

spracoval jerej Marek Gubík