SPOVEĎ HYPODIAKONA

Dva roky nazad ma zavolali vyspovedať a dať prijímanie starenke, ktorá zomierala. Keď sa už približovali k domu, kde žila, príbuzní, ktorí ma sprevádzali, ma nesmelo upozornili:

• Baťuška, viete, ona dokonca fajčí.

• No, čo, - odvetil som, - veď to nie je až taký veľký hriech.

Príbuzní sa trocha upokojili, pokračovali sme v ceste, no po chvíli znova pokračovali v upozorneniach.

• Viete, baťuška, ona bola celý život bezbožnica, ateistka, nadávala na Cirkev a popov nemohla ani cítiť...

No, to sa už zdalo serióznejšie upozornenie. Dosť často ľudia, ktorí práve prišli ku viere, chcú za každú cenu zachrániť všetkých svojich blízkych. Robia to často nemotorne, a svojim presviedčaním, či dokonca zastrašovaním, akurát odbíjajú ľudí od Cirkvi. Jednak neofiti bývajú vytrvalí, dokážu čakať, a keď sa neveriaci príbuzný dostáva do stavu, ktorý mu znemožňuje akýkoľvek odpor, utekajú za kňazom, aby pomazal umierajúceho a dal mu prijať sv. Dary Tela a Krvi Christovej. V týchto prípadoch sa vykonáva takzvaná „hluchá spoveď“ - kedy kňaz vymenúva hriechy v nádeji, že človek, ktorý už utratil dar reči, ešte ho počuje, rozumie tomu, čo sa deje, … a možno sa kajá zo svojich hriechov vo svojom srdci. Hĺbka Božieho milosrdenstva je nekonečná. Možno súhlasiť s „hluchou spoveďou“, no v tom prípade, keď človek, v prvom rade bol veriacim a v čase, kým bol ešte pri sile, sa sám spovedal a kajal zo svojich hriechov. A tu, … bezbožnica, … a k tomu ešte aj fajčí...

• Možno je lepšie sa vrátiť, - povedal som. - Žiaden osoh neprinesie formálne prijímanie, - je iba na hriech.

• Nie, nie, baťuška, - ozvali sa príbuzní. - Ona sama prosila zavolať kňaza a menovite Vás. Je pri zdravom úsudku, pamäť má výbornú, až ťažko veriť, že má ďaleko po osemdesiatke. Viete, ona do chrámu nikdy nechodila, ale stále podávala zápisku za pokoj zosnulého; … pravda, stále s jedným a tým istým menom. Takže, prosím, poďte...

Došli sme. Z babičky, chystajúcej sa zomrieť, sa nakoniec ukázala známa lekárka v tomto meste. Obklopená niekoľkými staršími príbuznými, sedela v kresle, obložená vankúšmi, a bolo zrejmé, že len v tejto polohe ešte dokáže dýchať a rozprávať. Miestnosť, v ktorej sme boli, žiarila oslnivou čistotou a harmóniou štýlu zariadenia – skutočná atmosféra filmového retro štýlu. Nábytok 50-tych rokov žiaril ako nový; stolná lampa zeleného odtieňa, pokrytá krajkovou tkaninou, vedľa prvého sovietského televízora „KVN“, ktorý, zdalo sa, akoby len včera zišiel z výrobnej linky.

Zvítajúc sa, stará ateistka ma požiadala, aby som prečítal modlitby z činu spovede. Skutočne mňa i všetkých naokolo prekvapila jej suverénnosť v otázke spovede. Požiadal som prítomných, aby nás nechali osamote, jednak, stará dáma si želala spovedať sa verejne. Taká nepravoslávna odpoveď sa mi nie celkom páčila, ale rozhodol som sa nevzdorovať umierajúcej, v domnení, že ak bude treba, preruším rozhovor, keby sa uberal nesprávnym smerom. Odkašľajúc si, začala:

• Bola som hypodiakonom posledného voľského biskupa Georgija...

Táto informácia ma neskutočne prekvapila. V hlave mi preblesla myšlienka o prepodobnej Maríne, ktorá sa vydávala za mnícha Marína, o vojakovi – dievčine Durovej, o ktorej bol natočený aj film „Husarska balada“ … Starenka, akoby čítala moje myšlienky, pokračovala:

• Nepočítajte ma za bláznivú … Na všetko si veľmi dobre spomínam. Bola som skutočne hypodiakonom u biskupa Georgija (Sadkovského) v rokoch 1933 – 1936, v rokoch, kedy slúžil vo Voľsku.

Stará dáma sa ukázala skutočne pri plnom a zdravom vedomí, navyše mala vynikajúcu pamäť. Rozprávala o tom, ako dvanásťročná rada chodila do chrámu. V druhej polovici 30-tych rokov bol vo Voľsku jediný pravoslávny chrám, ktorý pred tým, než ho komunisti zabrali a dali pravoslávnym, patril staroobradovcom. Ostatné chrámy v meste boli zatvorené.

• V zime som chodila v čiapke – ušianke a veľmi som sa podobala na chlapca, o to viac, že som bola ostrihaná na krátko, - rozprávala Jekaterina Michailovna Ivancová. - Ženy v chráme ma stále upozorňovali, aby som dala dolu čiapku, vraviac, že chlapci s čiapkou do chrámu nemôžu. Skutočných (ozajstných) chlapcov v chráme nebolo.

No, aby bolo možné slúžiť bohoslužby archijerejským činom, bolo nevyhnutné nájsť aspoň štyroch hypodiakonov, akými oddávna boli chlapci. A tu boli iba dvaja starčekovia a mníška z už zničeného Vladimírskeho monastiera. Tak vladyka za štvrtého hypodiakona ustanovil mňa. Posluhovala som v oltári, chodila so sviečkou, stála s posohom, pomáhala pri obliekaní archijereja. Vladyka si ma veľmi obľúbil, stále ma ponúkol s čím mohol v týchto rokoch hladu, a vždy pre mňa nechal veľkú prosforu... Prisluhovať mu, vôbec byť v chráme, bolo vždy pre mňa veľkou radosťou.

Jekaterina Michailovna spomínala, že vladyka trpel nejakou ťažkou chorobou nôh. Už ako lekárka vedela, že to boli otvorené vredy, ktoré dostal v čase väzenia. S veľkou námahou odstál dlhé bohoslužby. Ušili mu mäkké topánky, ktoré boli neraz pred koncom Vsenočného bdenia premočené krvou.

• Vladyka Georgij mal nádherné rúcha, ktoré mu posielali mníšky z Beleva, kde predtým slúžil. Pred Trojicou v r. 1936 som mala priniesť na bohoslužbu zelené rúcho, ktoré práve poslali. Keď som s balíkom prichádzala ku chrámu, stretla som plačúcu mníšku, ktorá mi povedala, že služba nebude, lebo vladyku zatkli.

Smútok, ktorý doľahol na dvanásťročné dievča, sa zdal neznesiteľný. Plakala a neprestávala plakať ešte počas ďalších niekoľkých dní. Vyšla na vyššie stromy pred budovou miestneho oddelenia NKVD, aby za plotom vo dvore zazrela vladyku, ktorého niekedy vyvádzali z cely. Neskôr ho previezli do Saratova.

• Od mníšok som vedela, že modlitba dieťaťa skôr prichádza k Bohu. Modlila som sa, ako som vedela, zo všetkých síl, dňom i nocou... Prišli prázdniny. Nič mi nebránilo, aby som sa mohla modliť celé dni. I tak som sa modlila! Asi po mesiaci prišla do Voľska zvesť, že vladyka Georgij bol zastrelený... Vtedy, - zaplakala stará žena, - vtedy, som stratila vieru. Pochopila som, že Boh, Ktorý nepočuje, alebo nechce odpovedať na modlitbu dieťaťa, jednoducho neexistuje. Celý život som potom prežila bez viery. Prázdnota, ktorá sa zrodila v mojej duši, bola nielen popretím existencie Boha, ale naplnila ma odporom voči tomuto neexistujúcemu Bohu, odporom voči Cirkvi, voči kňazom, ktorí z hlúposti alebo vypočítavosti klamú ľudí. Keď po vojne znova vo Voľsku otvorili chrám, znechutene som prechádzala popri jej otvorených dverách, a keď som náhodou započula cirkevný spev, tak mi jednoducho bolo zle pár dní...

Hospodi, aký hrozný omyl, - pomyslel som si. - Veď biskup Georgij dožil do r. 1948. Ale stará dáma pokračovala:

• Nedávno som však zistila, že moja modlitba došla k Bohu a vladyka Georgij nebol zastrelený. Keby som to bola vtedy vedela... Bola by som šla za ním, … do lágra, na vyhnanie... Žila by som vedľa neho, prala mu oblečenie, pripravovala jedlo... Môj život by bol úplne iný. A toto je hlavný hriech môjho života, z ktorého sa kajám teraz pred smrťou! Odpusťte, baťuška!

Jekaterina Michailovna večer zomrela. Na tretí deň som ju pochoval, rozmýšľajúc o tom, ako úžasne sa dokážu poskladať ľudské osudy a ako milostivý Hospodin k Sebe prinavracia, nie svojou vôľou, stratené duše.

Cвященник Михаил Воробьев, Газета «Православная вера» № 18 (374), 2008 г.

Preklad jerej Dušan N. TOMKO