... aká radosť rozpaľuje srdce človeka, keď chrámom znie naše mocné volanie

– S NAMI BOH! ČUJTE VŠETKY NÁRODY A KLAŇAJTE SA MU! LEBO, S NAMI BOH!

V tomto čase si pripomíname a slávime jednu z najdôležitejších udalostí ľudskej histórie – príchod Syna Božieho a nášho Spasiteľa na tento svet. Keď však o tom hovoríme, treba sa nám neustále, nanovo pýtať – Prečo vlastne prišiel? Z čoho nás prišiel spasiť? Pred čím zachrániť?

V prvých riadkoch Matúšovho evanjelia, ktoré v týchto dňoch čítame, nám Hospodin hovorí, prečo prišiel – Prichádza, aby vyslobodil ľudí z ich hriechov (por. Mt 1, 21). Lebo hriech je prameňom každého zla vo svete. Myslím, že nie je potrebné uvádzať príklady, ktoré dennodenne svedčia o tejto krutej skutočnosti. A čo je ešte krutejšie, že všetko toto zlo vychádza z ľudského srdca.

A tu prichádza k nám Hospodin, aby nás znova pozval na cestu dobra, z ktorej sme zišli v Raji. Pozýva nenásilne, nie cez strach z trestu, ale skrze lásku. Preto aj do tohto sveta prichádza ako bezbranné Dieťa, Ktorému nebol kto otvoriť dvere svojho domu a nakoniec, ani len v hostinci nebolo pre Neho miesta. Do dnešného dňa sa takto Boh obracia k človeku – pokorne, ticho a skromne. Dokonca v poslednej knihe Biblie, v Zjavení sv. Jána, čítame Hospodinove slová plné lásky k nám: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20). Ako pútnik stojí pred dverami a prosí. Keď však otvoríme tieto dvere, ktoré sa dajú otvoriť len z vnútornej strany nášho srdca – v tej chvíli vpúšťame Boha do svojho života. ... No, ... môžeme Ho aj nevpustiť, zabarikádovať sa pred Ním a žiť si „tak, ako všetci ostatní“ – so svojimi záujmami, radosťami i trápeniami a vôbec sa netrápiť nad tým, ako a kvôli čomu bol stvorený tento svet. Zamysleli sme sa nad tým niekedy? Svet bol stvorený pre dobro, pre krásu, pre lásku, šťastie a radosť – Preto aj hlavná kniha Biblie sa nazýva „Evanjeliom“., čo v preklade z gréčtiny znamená „Radostná Zvesť“.

Táto Radostná Zvesť sa začína Božím príchodom k nám. Áno, Boh prišiel skutočne k nám – S nami Boh! Nech to počujú všetky končiny zeme..., lebo s nami Boh! Prichádza ako jeden z pomedzi nás, dokonca, ako posledný spomedzi biednych, pre ktorého sa nenašlo miesta v ľudskom obydlí, len v kútiku chladnej maštale pre dobytok. Prečo si vybral tento spôsob? Veď ako Boh mohol prísť ako panovník, veľmož, teológ – ako hocikto iný mocný a slávny. On však prišiel ako posledný bedár, aby nikto z ľudí nemohol povedať – „Christos prišiel pre tých, či tamtých, bohatých a mocných, ... len nie pre mňa...“ Nie, On prišiel pre každého, aj toho najposlednejšieho bedára zaodetého do handier a bez strechy nad hlavou.

Lenže ani Jeho príchod nebol ako z rozprávky, - „odrazu sa zjavil a bol tu“., ale predchádzala ho dlhá história konkrétnych ľudí s konkrétnymi ľudskými osudmi, o čom nám svedčí Evanjelium nedele pred Christovým Narodením: Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jákoba, Jákob splodil Júdu, atď. (por. Mt 1, 1*). Dnes pre mnohých, a hlavne ľudí, ktorí nie sú tak veľmi znalí histórie mystéria spásy, sa táto časť Evanjelia môže zdať nepochopiteľná. Ale evanjelista Matúš, ktorý je autorom týchto riadkov, ich písal pre spoločenstvo židov, ktorí uverili v Isusa, ako Mesiáša a Spasiteľa, Ktorý prišiel nastoliť nový poriadok sveta, poriadok založený na pravde, láske a dobre. A práve pre týchto ľudí, prvých kresťanov obrátených zo židovstva, bol veľmi vážny rodokmeň, ktorý im dával odpoveď na otázku: Kto je ten, v ktorého uverili? Odkiaľ je? Kto sú jeho predkovia? Preto aj Matúš začína celú túto históriu od Abraháma, otca vyvoleného národa, človeka, ktorému Boh prikázal: „Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Od tohto človeka viery vychádza jeho predlho očakávaný syn. Boh v Abrahámovej hlbokej starobe plní Svoje zasľúbenie, aby ukázal Svoju moc, ale aj vernosť Svojmu slovu – i rodí sa Izák. Izákovi sa rodia dvaja synovia a tak ďalej a ďalej sa dokumentujú potomkovia z pokolenia Júdovho až do Christa, nášho Spasiteľa.

Týmto nám Písmo ukazuje na veľmi dôležitú vec, že celá táto cesta k spaseniu, a tým aj k príchodu Spasiteľa, nedeje sa bez účasti, spolupráce človeka. Účasť človeka bola nevyhnutná k tomu, aby pravda Božia mohla vstúpiť do sveta. Akú veľkú dôveru skladá Boh v človeka, keď ho robí spolupracovníkom v tajomstve vykúpenia! Boh nás potrebuje ako spolupracovníkov, aby cez naše rozhodnutie sa pre dobro, zapálil sa vo svete impulz premeny celého nášho sveta. Preto tento dlhý zoznam mien Christových predkov, ktoré sa javia ľudským materiálom k realizovaniu Božieho úmyslu zachrániť svet a človeka, ktoré sa naplňuje príchodom Božieho Syna, Isusa Christa na túto zem.

Matúš v krátkosti pripomína to, čo dopodrobna vyrozprával Lukáš – príbeh o narodení Dieťaťa Panny Márie, Ktoré nazvali Isusom. V krátkosti svedčí, že sa ukázalo, že Mária, ktorá bola ešte len zasnúbená Jozefovi, čaká dieťa z Ducha Svätého. Jozef, muž spravodlivý, predpokladá, že mu bola nevernou, ale vo svojej dobrote ju nechce vydať na smrť, ale chce ju tajne prepustiť. No ešte len premýšľal nad tým, zjavil sa mu vo sne anjel Hospodinov, ktorý mu zvestoval Boží úmysel: „Neboj sa prijať Máriu za ženu, lebo čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš Mu meno Isus (hebr. Jehošua., grec. Iésus); lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov“ (por. Mt 1, 19 – 21). Matúš nám ďalej vysvetľuje, že všetko to sa stalo, aby sa naplnili slová proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Emanuel; čo v preklade znamená – S nami Boh!“ (por. Iz 7, 14). Meno, o ktorom hovorí prorok Izaiáš, - Emanuel – skutočne znamená „S nami Boh“, a meno, ktorým Ho nazvali - Isus, - znamená „Boh spasí“. Kým meno Emanuel ukazuje na skutočnosť, ktorá sa narodením Isusa udiala, čiže Boh zostúpil k nám – „S nami Boh“., Meno Isus, ktoré anjel prikázal Jozefovi, aby dali dieťaťu, zase ukazuje na veľkú úlohu, ktorú prišiel vykonať „spasiť svoj ľud od jeho hriechov“. „Vtedy Jozef vstal a urobil tak, ako mu prikázal anjel Hospodinov“ (Mt 1, 24). Ďalšia vec, ktorú si len ťažko vieme predstaviť - ako risk podstúpila Mária, keď dala súhlas, aby sa stala Matkou Božieho Syna. Dobre vedela, čo jej hrozí. No veriac v Boha a vediac, že Boh sám nájde spôsob ako zachrániť Ju samu i Dieťa, uveriac slovám anjela hovorí: „Hľa, služobnica Hospodinova, nech sa mi stane podľa Tvojho slova“ (Lk 1, 38). A nakoniec, ako končí tento príbeh? Písmo nám dáva odpoveď – „(Jozef) prijal Máriu za ženu, neobcoval s ňou, kým neporodila syna, a dal Mu meno Isus“ (Mt 1, 25). Tým, že Jozef dal Dieťaťu meno, prijal Ho za syna a tým sa Isus zapísal do celého dlhého rodokmeňa tých, o ktorých Boh dal prísľub Abrahámovi: „Urobím ťa veľkým národom, a požehnám ťa“ (Gn 12, 1-2). Vtedy zobral na seba všetky ľudské osudy – spravodlivých i hriešnikov, ľudí mužných, nebojácnych, no i ustráchaných, - to všetko ľudské, čo niesol život týchto ľudí, z „koreňa“ ktorých Sám vzišiel, i všetko to naplnil Svojim Božstvom, Svojou milosťou. V Isusovi sa naplnili všetky snahy a túžby Jeho predkov podľa tela, ktoré Boh použil na naplnenie Svojej vôle.

Kiež by sme si dokázali stále viac a viac pochopiť význam tohto všetkého – tej veľkolepej udalosti, príchodu Spasiteľa na svet. Udalosti, ktorá pre svet, človeka, odkryla úplne nové dimenzie, novú cestu – nie cestu strachu a násilia, ale cestu dobra, lásky, odpustenia, ... všetkého toho, čím žil Sám Hospodin Isus Christos tu medzi nami. Nech Hospodin požehnáva každého z nás, aby naše srdcia zahoreli túžbou ísť touto cestou – cestou nasledovania Christa.

Všetkým návštevníkom našej webovej stránky, našim čitateľom, Vám a Vašim rodinám, požehnané prežitie sviatkov Christovho Narodenia a všetko dobré do Nového Roku 2013, v hojnosti Božieho požehnania praje jerej Dušan N. Tomko

publikované v Prameni XII/2012

Človek, ako súčasť tohto pozemského sveta, žije v systéme biosféry. Tak to určili vedci, ktorí taktiež určili rozpätie hraníc tejto sféry života, čiže biosféry. Rozprestiera sa 15 – 18 km nad zemou a 3 km pod zemou. Pod jej úrovňou je pevný obal zeme (litosféra) a nad ňou je noosféra (od gr. sl. rozum, čiže sféra rozumu).

V časti biosféry, v ktorej žije človek, existuje Bohom stvorená sféra zvuku. Lenže okrem zvuku existuje aj šum. Súčasné vedecké bádania len potvrdzujú staré známe, že zvuk sám o sebe pôsobí blahodárne, ozdravujúco, na každú živú bunku, zatiaľ, čo šum pôsobí ničivo. Je na zamyslenie, že dnešné ľudstvo tak nadšene mení zvukosféru na „šumosféru“ (pr. rock, techno a ďalšie podoby modernej hudby).

V posledných rokoch sa medzi iným robili výskumy pôsobenia zvuku chrámového zvonu. Vedci totiž zistili, že zvony pravoslávnych chrámov vydávajú vysokú ultrazvukovú rezonanciu, ktorá na báze ultrazvuku očisťuje okolitý priestor. Keď by sa znásobila intenzita tejto sily, dávalo by to možnosť pre vytvorenie pozitívnych podmienok pre život., poeticky povedané vytváranie Harmónie v prírode.

Do 30-tych rokov 20 stor. bolo v bývalom Sovietskom zväze vyše 1270 monastierov., do boľševickej revolúcie bolo na teritóriu cárskeho Ruska, Ukrajiny a Bieloruska vyše 80 tis. pravoslávnych chrámov. Fakticky sa celá krajina nachádzala pod zvukovým ochranným krytom chrámových zvonov. Po revolúcii to bolo všetko zruinované.

Z bádaní prof. O. Čiževského sa dozvedáme, že miesta, kde bolo mnoho pravoslávnych chrámov so zvonmi, nikdy neboli nepostihnuté žiadnymi epidémiami. Vírusy, ako molekulárne štruktúry, pôsobením ultrazvuku, ktorý vzniká pri zvonení, jednoducho hynú. To sa vzťahuje na všetky vírusy chrípky, moru, cholery, týfusu, šarlachu a iných chorôb. Bolo dokázané, že vírus moru pri pôsobení 12 oktánového zvona hynie do vzdialenosti 7 km. Pôsobením zvona hynie tyčinka týfusu za niekoľko sekúnd, dokonca praská jej obal. Bádania takisto dokázali, že stačí v miestnosti rozzvoniť 6 malých zvončekov a dochádza k sterilizácii ovzdušia.

Ruskí vedci na podstate meraní špeciálnymi prístrojmi v okolí svätých miest zistili, že tieto miesta vyžarujú ohromnú duchovnú energiu, nenahraditeľnú pre život človeka.

Člen Ruskej akadémie vied, F. Šatunov, píše – v Novovolžskom sobore odmeriavali duchovnú energiu kríža počas paschálneho bohosluženia. Výsledok bol ohromujúci – každý centimeter vyžaroval niekoľko kilowattov za sekundu. Ďalej meranie ukázalo, že vertikálna os kríža prijíma duchovnú energiu z noosféry (sféry rozumu), zatiaľ, čo horizontálna os ju vyžaruje do okolia. Epicentrom tohto duchovného toku je kupola chrámu, a hlavne kríž na kupole. K najväčšiemu vyžarovaniu tejto Božskej energie cez kríž dochádza počas bohoslužieb, v čase veľkých sviatkov, a hlavne v čase konania Eucharistie.

Kandidátka prírodných vied T. Rešetniková niekoľko rokov viedla výskumy v peščerach Kyjevo-pečerskej Lavry, kde sú uložené mošči svätých. Práve tu dala po černobiľskej havárii naklíčiť pšenicu zo zamorenej oblasti, ktorá bola zasiata a podrobená výskumu. Zrno z tejto pšenice, ktorá klíčila blízko ostatkov svätých, ako sa ukázalo, neobsahovalo žiadne rádionuklidy.

V 80-tych rokoch vedci Kaznačejev i Sočevanov rozpracovali teóriu mikroleptonu -  mikročastíc, na podstate ktorých, ľudovo povedané, fungujú magnetické polia zeme, kozmu, človeka. Tieto častice sú vyjadrením sily, ktorá pôsobí aj na fungovanie buniek živých organizmov. Podarilo sa im dokonca vyčísliť aj rezonanciu pozitívneho pôsobenia mikroleptonov na človeka a to v rozpätí 0,2 – 1,2 Hz (hertz), ktorú už vtedy, v čase vedeckého ateizmu, títo dvaja vedci označili ako REZONANCIU BOŽEJ LÁSKY, ktorá na nás pôsobí a spôsobuje to, že sa cítime šťastní a spokojní.

Na podstate Božej lásky funguje Božia Cirkev. Skrze Cirkev, sv. Tajiny, Boh napĺňa Svojimi milosťami skutočne veriacich, ktorí sa snažia žiť podľa Božích prikázaní., ktorí neprichádzajú len občas do chrámu, ale žijú s chrámom, žijú bohoslužobným a sviatostným životom. A keď hovoríme o chrámovom zvone, aj podľa výskumu - práve ľudia, ktorí sú často v jeho blízkosti, ktorých v chráme oslovuje jeho hlas, práve tých obchádzajú choroby dnešnej doby (onkologické choroby, alergie atď.) a dožívajú sa krásneho veku, odchádzajúc z tohto sveta pokojne, prirodzenou smrťou. Tieto skutočnosti ešte v 80-tych rokoch 20 stor. potvrdili moskovskí a krymskí fyzici.

Veda nevyvracia vieru. Práve naopak, potvrdzuje veľkosť Premúdreho Hospodina Boha, Ktorý stvoril a riadi svet. O tom svedčia aj výskumy, či už o sile chrámového zvonu, posvätných miest, modlitby, ikon ... Veda je ohraničená meraniami prístrojov a výpočtami spísanými do vzorcov a tabuliek, lenže viera nám odkrýva nekonečné hranice Božieho sveta. Viera v Hospodina Isusa Christa, ... viera, ktorá uzdravovala chorých, vyháňala besov, kriesila mŕtvych. Táto viera má aj dnes silu liečiť choroby nášho tela i našich duší, ... možno aj hlaholom zvonu, ktorý sa práve rozoznel na našom chráme a všetkých nás volá poďakovať Stvoriteľovi za všetky Jeho milosti a prosiť Ho o požehnanie.

Kým hlas zvonu nášho chrámu bude znieť v našich srdciach, dovtedy bude mocný pravoslávny národ!

pripravil jerej Dušan N. Tomko

jerej Dušan N. Tomko

Pred tým, než Hospodin Isus Christos začal Svoju spásonosnú misiu medzi ľuďmi, vystúpil na Jordáne sv. Ján, ktorý tam kázal o pokání, krstil a ohlasoval skorý príchod Mesiáša – Božieho Baránka, Ktorý sníme hriech sveta, - Ktorého nakoniec aj pokrstil v Jordánskych vodách.

Ján, tak ako aj neskôr Hospodin Isus Christos, začínajú svoje kázanie, pôsobenie, tými istými slovami: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo Kráľovstvo Nebeské“.

Kráľovstvo Božie, ako neskôr hovorí Spasiteľ Pilátovi, nie je kráľovstvom z tohto sveta. Kráľovstvo Božie je najdokonalejšou harmóniou lásky., je to spoločenstvo, ktoré zjednocuje Boha a ľudí dokonalou láskou. Ale, aby sme mohli dosiahnuť toto Kráľovstvo, hovorí Hospodin, je nám nevyhnutné pokánie.

„Pokánie“, to nie je len jeden moment „zmierenia“, pokánie musí byť spôsobom myslenia, ktoré vedie ku každodennému odhodlaniu odtrhávať sa „od jedného a smerovať k druhému“. Je toho veľmi veľa, od čoho je potrebné odtrhnúť sa, keď sme si vybrali život s Bohom a s inými ľuďmi v Kráľovstve Božom. V prvom rade je treba snažiť sa z nášho života vytrhnúť egoizmus, sebalásku. Vytrhnúť sa z vlastných falošných predstáv o sebe samom, že všetko sa musí točiť okolo nás a slúžiť nám. Christovo Evanjelium nás učí, že hoci stojíme v centre, ale len preto, aby sme my slúžili všetkým. Musíme sa odtrhnúť od všetkého toho, k čomu priliplo naše srdce., od všetkých pút, ktoré nie sú láskou, ale skôr počarovaním. Putá musia byť nevyhnutne strhnuté – lebo sa inak ťažko dokážeme stať slobodnými. Len v skutočnej slobode, - o ktorej hovorí Christos, - môžeme vstúpiť do Božieho Kráľovstva lásky.

Je mnoho toho, od čoho je nám treba odpútať sa., ale je aj prečo, aby sme sa podujali k tomuto rozhodnutiu. A tým „prečo“ je Sám Boh, náš Spasiteľ a Osloboditeľ, Ktorý túži, aby každý z nás sa stal v plnej miere ČLOVEKOM A PRIJAL ŽIVOT, PRE KTORÝ SME BOLI POVOLANÍ NA POČIATKU V RAJI. o tom bolo Jánovo kázanie pri Jordáne, o tom bola Christova spásonosná misia medzi nami – KAJAJTE SA, ... LEBO SA PRIBLÍŽILO KRÁĽOVSTVO BOŽIE – ODTRHNITE SA Z POROBY A PÚT OČÍ, UŠÍ, SRDCA, CHORÝCH VZŤAHOV, ... LEBO SÁM HOSPODIN STOJÍ A KLOPE NA DVERE NÁŠHO SRDCA, ABY NÁM DAL ŽIVOT VEČNÝ., ŽIVOT V PLNOSTI SLOBODY A V BOŽEJ PRÍTOMNOSTI!

Denne nám znie Božie slovo, ktoré sa pokúša doklopať na naše srdce, snaží sa nás viesť ako deti cestou života. Ako hovorí prorok – V ten deň, keď začujeme ten hlas, nezahlušujme ho v sebe, - ale otvorme svoje srdcia, dovoľme mocnému Božiemu slovu upevniť Boží trón v našej duši a premeniť nás v skutočné chrámy Živého Boha.

Ďalším, povšimnutia hodným, momentom misie na brehu Jordánu bol samotný „hlas znejúci púšťou“. Keď sa totiž Jána pýtali kým je, - sám o sebe hovoril, že je „hlasom volajúcim na púšti“. Každý jeden z nás, ktorí sa hlásime, že sme Christovi, by sme mali byť takým „hlasom volajúcim v púšti tohto sveta“. Nie egoistickým hlasom, ktorý sa svetom derie hlava-nehlava a kričí „TU SOM“, ale práve podľa príkladu sv. Jána Krstiteľa, ktorý nezacláňa Christov obraz sám sebou, svojimi dobrými, či zlými vlastnosťami, ale je tak jednoducho priezračný, aby skrze neho bolo vidieť prichádzajúce Slnko Pravdy, Christa., ... aby aj v nás a skrze nás, tento svet uzrel Hospodina. Aby náš hlas bol hlasom Božím, ktorý bude pozývať všetkých k životu večnému.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, k čomu sme vlastne povolaní a každý sám si odpovedzme na to, či v tej chvíli, kedy nám znejú slová prvého Jánovho kázania a Christovho volania k pokániu, nebolo by treba aj nám začať svoj život, svoj vzťah s Bohom, nanovo, - tak, ako to urobili mnohí, ktorí vo svojej dobe stretli sv. Jána pri Jordáne, či Isusa z Nazareta.

jerej Dušan Nikodim Tomko

Ako ľahko dnes z naších úst padajú vyhlásenia VERÍM, či NEVERÍM V BOHA. Skúsili sme sa zamyslieť nad našou vierou? Čo znamená VIERA v našom živote? Ako prežívame svoju vieru?

Či neohraničujeme svoju vieru do návštevy chrámu z času na čas, lebo už samo naše podvedomie nám hovorí, že tak je to správne a tak by to malo byť? Možno sme na tom trochu lepšie. Postíme sa, pomodlíme sa? Alebo prežívame vieru skutočnú, živú, ktorá napĺňa náš život, každý jeho okamih? Takú vieru, o ktorej hovorí Hospodin Isus Christos., vieru mocnú, ktorá prenáša hory., vieru, ktorá robí zázraky – vieru, ktorá dokáže urobiť najväčší zázrak, a to obrátenie srdca? Vieru, ktorá napĺňa Božou prítomnosťou a Božou láskou toho, ktorý verí a priťahuje hľadajúce srdcia, ktoré  sa ocitli v blízkosti tak žijúceho človeka.

Silu viery, sme okúsili mnohí, aj keď ľudia slabí a malej viery. Neraz sme sa presvedčili, že to nie sú iba prázdne slová, keď sme sa obrátili k Hospodu Bohu, ako deti k svojmu Otcovi. Veď každý deň nám Milostivý Hospodin Boh prejavuje Svoju prítomnosť, Svoju lásku a mnohí z nás sme v nečakanej, ťažkej, či nebezpečnej situácii pocítili mocnú Božiu pravicu, keď sme sa s vierou obrátili na Hospodina.

A o takej VIERE., VIERE ŽIVEJ, MOCNEJ, VIERE, KTORÁ ROBÍ ZÁZRAKY rozpráva aj tento životný príbeh jedného kresťana.

Detstvo Ivana  C. Romaščenka bolo veľmi ťažké. Keď mal sedem rokov, zomrela mu matka na týfus. Čoskoro na to začala I. svetová vojna a mladý chlapec musel ťažko pracovať pri ťažbe dreva, kameňa. Neskôr sa začal učiť za obuvníka. Po revolúcii ukončil večernú školu a stal sa pisárom, neskôr vedúcim pošty. Ale stále bol silne veriacim človekom.

Začala vojna. Ivana kvôli slabému zdraviu do armády nevzali. V januári 1942 sovietske vojská oslobodili ich dedinu. A vtedy ktosi anonymne udal Ivana zo spolupráce s fašistami. Zatkli ho. Viac ako dva roky ho vyšetrovali. Nakoniec Ivana Romaščenka bez akýchkoľvek usvedčujúcich dôkazov odsúdili na desať rokov v lágre.

Aj v zajatí žil Ivan ako pravoslávny kresťan., modlil sa, dodržiaval pôsty. Spoluväzňom rozprával o svätých, o histórii Cirkvi, z pamäti vedel mnoho modlitieb a žalmov.

Raz, v deň Paschy odmietol ísť na roboty, za čo ho odsúdili do kamennej šachty. Tu mohol človek iba stáť. Toho, kto „dostal“ kamennú šachtu tam hádzali bez vrchných šiat, čo pri teplote -30˚C, -35˚C bolo rozsudkom smrti. Nechali ho tam tri dni.

Keď prišli po jeho telo, skameneli od prekvapenia. Väzeň bol pokrytý ľadom, ale živý. Dozorca sa zľakol a utiekol. O chvíľu sa zbehli aj ostatní, aby videli tento zázrak.

Ivana previezli do nemocnice, kde ho hneď začali vypočúvať, ako mohol prežiť, čo doteraz nikto neprežil. Ivan začal hovoriť, že celé tri dni nespal, ale sa  bez prestania modlil s Hospodu Bohu. Zo začiatku mu bolo veľmi chladno, no pred koncom prvého dňa mu začalo mu byť teplejšie, neskôr ešte teplejšie a tretí deň mu bolo už horúco. Teplo vychádzalo akoby z jeho vnútra. Táto udalosť sa dotkla všetkých, tak mu dali pokoj. Náčelník lágra na Paschu Hospodinovu po tejto udalosti všetkým zmiernil roboty a Ivanovi Romaščenkovi na Paschu, dokonca aj na ostatné cirkevné sviatky dal voľno.

Prišiel čas, keď sa zmenilo vedenie lágra a na miesto náčelníka prišiel človek veľmi surový, bez srdca. Opäť prišla Pascha Christova. Hoci v ten deň žiadnu robotu v lágri nemali, náčelník na poslednú chvíľu prikázal všetkých poslať do lesa rúbať drevo.

Ivan Romaščenko znova odmietol robiť v tento veľký, svetlý Sviatok. Informovali o tom náčelníka, ktorý hneď prikázal nahuckať na neho psov, ktoré už neraz dotrhali človeka na kúsky. Rozzúrené psy sa vyrútili na Ivana. Všetci zmeraveli. Ivan sa prežehnal, prežehnal na štyri strany okolo seba a začal sa modliť. „Živyj vo pomošči Vyšňaho ... Kto žije v pomoci Najvyššieho“, hovoril Ivan slová 90-eho žalmu. Rozzúrené psy, keď pribehli k Ivanovi,  zrazu akoby narazili na neviditeľnú stenu. Zastali, brechali, zavýjali. Najprv zúrivo, potom tichšie, pokojnejšie a nakoniec sa začali váľať po zemi a zaspali.

„Verný je Boh vo svojích prisľúbeniach, a mocný vo svojích skutkoch“. A o tom svedčí aj príbeh Ivana Romaščenka.

Ivan sa v r. 1952 vrátil z lágra domov, k rodine. Žil ešte desať rokov, keď 14. septembra 1962 odovzdal svoj čestný život Bohu, v ktorého tak mocne veril, a Ktorý neopustil svojho služobníka, ktorý s vierou volal k Nemu.

Samotné Pravoslávie je mnohokrát nazývané náboženstvom Premenenia. Prečo? Kresťanstvo nevníma tento svet ako väzenie, z ktorého musí duša čím skôr uniknúť, lenže takisto, a tobôž v tomto súčasnom svete, nevidí palác, kde by sa duša mala usídliť naveky. Cieľom kresťanstva je zjednotiť človeka s horným, nebeským svetom – a súčasne tým posvätiť svet pozemský. V Evanjeliu Kráľovstvo Božie sa prirovnáva ku kvasu. Kvások hodený do cesta sa s ním musí spojiť, ... kvas sa neoddeľuje, neuteká z cesta, ale obklopený touto masou, zdanlivo pomaly robí svoju úlohu – umožňuje cestu rásť a dýchať.

Už u ranokresťanských heretikov, gnostikov, sa  objavila snaha vytlačiť Božieho Ducha zo sveta. Snaha, oddeliť Christov kvas zo sveta ľudí. A tak sa vytvorila teória o predurčení sveta, ktorí sa nespasí a o spasení tých, ktorí boli už vopred predurčení pre vyšší svet.

Sv. Písmo nám opisuje udalosť Christovho Premenenia: „Vzal Isus so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysokú horu do samoty. Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu zažiarila ako slnko a Jeho rúcho zbelelo ako sneh“ (Mt 17, 1 – 2).

Krátko po tejto udalosti sa Christos vydal na svoju poslednú cestu do Jeruzalema. Tu Ho učeníci mali uvidieť opľutého, bezmocného, padajúceho pod krížom, ... ale neskôr, žiariaceho, vzkrieseného a neporaziteľného... Najjednoduchšie vysvetlenie Christovej paschálnej premeny hlása dnešná populárna astrálna „teológia“: „Isus Nazaretský bol dobrým, spravodlivým človekom, preto ho Boh po smrti odmenil svojou slávou a silou. Bohom nebol. A keď sa ním stal, tak po smrti, keď sa vzniesol do vyššieho astrálneho sveta...“ Nie je nič tak vzdialené od kresťanstva, ako toto staré gnostické učenie, ktoré v dnešnej dobe preberajú mnohé sekty. Aby apoštoli neprepadli podobnému spôsobu myslenia, ktoré sa už krátko po ich smrti začalo šíriť, Christos im ešte do Golgoty ukazuje plnosť Božej sily, ktorú nesie v sebe; aby sa v Ňom učeníci nesklamali, keď Ho uvidia poníženého a ukrižovaného – preto im vopred zjavuje svoju slávu. Tu, na Tábore, majú v Ňom uzrieť Boha, aby pochopili, keď ho uvidia poníženého, Jeho dobrovoľné zrieknutie sa Jeho všemohúcnosti. „Stradanije ubo urazumijut voľnoje, mirovi že propoviďat – aby pochopili Tvoje dobrovoľné utrpenie, a zvestovali ho svetu“ – spieva sa v kondaku sviatku Premenenia o zmysle táborského zjavenia pre apoštolov.

Len na jeden okamih sa odkryl „závoj Jeho tela“ (Hebr 10, 20) – a cez pokorný vzhľad syna nazaretského tesára zažiarilo neprístupné svetlo Božieho Syna. Apoštoli boli prestrašení (por. Mk 9, 6). Staré ruské ikony, ktoré sa tak stroho snažia vyhýbať ľudským gestám a emóciám, na ikone Premenenia zobrazujú apoštolov schúlených k zemi, snažiacich sa zakryť si tvár pred svetlom, ktoré ich prežiarilo. No chvíľa prestrašenia ustupuje, vracia sa dar reči a po chvíli aj rozumného úsudku. Z Petrových úst vychádza úprimná, ale zvláštna veta: „Hospodi, dobre nám je tu! Ak chceš, urobím tu tri stánky!“ – to znamená, že on tam chce ostať, ostať navždy, lebo mu je tam dobre. Ale, čo je na tej vete divné? Peter hovorí iba o troch stánkoch – jeden pre Isusa, ďalší pre Mojžiša a ešte ďalší pre Eliáša, ktorí sa na Tábore pri Isusovi zjavili. Peter v ich spoločnosti chce ostať – navždy, ale vôbec nerozmýšľa o postavení stánku aj pre seba samého.

V mystickej literatúre sa často stav človeka, ktorý sa priblížil k nazeraniu večnej Božej lásky tak, ako to zažili apoštoli na Tábore, prirovnáva k opojeniu - omámeniu. Omámený nedokáže klamať. To, čo má na srdci, alebo lepšie povedané - v hĺbke srdca, vychádza na jazyk. Od radosti nevníma, hovorí čudné veci, pretože slová strácajú význam pred samotným videním. A tak, o čom hovorí „omámený“ Peter? Ukazuje sa, že v tomto úžase pred Hospodinovou slávou, Peter zabudol na seba samého a nestaral sa o svoje záujmy a osobný prospech. On chce konať dobro, aspoň takým náznakom lásky a úcty k druhému, že chce postaviť stánky Mojžišovi a Eliášovi.

Christos však odmieta tento dobrý Petrov zámer. Na Tábore nemožno ostať. Práve naopak, z Tábora už vidieť Golgotu, tam je potrebné ísť. Jediné slová, ktoré Hospodin povedal učeníkom na táborskej hore, boli slová o Jeho blížiacej sa smrti a zmŕtvychvstaní. Evanjelista sv. Marek konštatuje, že apoštoli, keď schádzali z hory, už neboli len zaskočení tým, čo videli, ale hlavne tým, čo počuli o Christovom skorom ukrižovaní. Skutočne, hlavné tajomstvo kresťanstva sa zjavuje v tomto krátkom príbehu o Tábore.

V kázni na hore Isus hovoril ľuďom, čo od nich očakáva Božia láska. Odkryl im hlboký zmysel starých prikázaní, ktoré obnovil novou výzvou. Čo viac požadovať od proroka? Lenže On urobil viac. Na hore Tábor ukázal ľuďom Boha a osvietil ich Božským svetlom. Čo viac by sme mohli žiadať od Boha, Ktorý sa sklonil k ľuďom?

Ukazuje sa, že ani to nestačilo. Bez tretej evanjeliovej hory – Golgoty – by bol Christov príchod neúplný a nezmyselný. Zdá sa, že málo je raz vidieť Boha... Aj ten prapodivný lúč táborského svetla je treba naučiť sa uchrániť vo svojom srdci. Bolo ešte treba vytrhnúť sa nie z moci sveta, ale smrti...

Táborský zázrak zatiaľ osvietil iba apoštolov, ale neprenikol do sveta plného utrpenia. A tak, ako potvrdenie toho, sa Isus a Jeho učeníci na úpätí hory stretávajú s najviditeľnejším a najstrašnejším prejavom hriechu a skazenosti nášho sveta – stretávajú posadnutého chlapca. Nie iba chorý, ale posadnutý človek, ktorého všetka sila a vôľa bola úplne spálená, a on sa stal iba pustou hračkou v rukách démona. A po ďalšie, nie iba posadnutý – ale aj dieťa. To nie je človek, ktorý si sám svojimi hriechmi, možno „šarlatánskymi“ hrami, zničil svoju dušu a urobil ju smradľavým pelechom, ale dieťa, ktoré sa stalo nástrojom hriechu ešte skôr, než samo začalo v svete šíriť hriech. Plná degradácia človečenstva hriechom sa ukázala pri tomto Christovom stretnutí neďaleko Tábora.

Christos tu chlapca vyslobodil od pút zla, ale aby oslobodil celé človečenstvo – bolo potrebné omnoho viac – bola potrebná vykupiteľská smrť samotného Posla Božieho. Práve preto sa dobré Petrovo želanie stalo nerozumným. Keby bol s Christom ostal podľa jeho prosby na táborskej hore, nebolo by zázraku na úpätí Tábora. A tiež by nebolo tajomstva spasenia na vrchu Golgoty...

Staré ikony Premenenia, o ktorých už bola reč, nám hovoria o tom, čo je najdôležitejšie v kresťanstve. Christos je na nich trikrát vyobrazený stojac na tej istej hore. Zľava, ako apoštolov vedie na horu a rukou ich pozýva k výstupu hore. To je pochopiteľné: aby bolo možné uzrieť Boha je  potrebné úsilie, ako hovoria cirkevné hymny - „výjsť na vysokú horu čností“., potom je v centre ikony moment samotného Premenenia., a v pravej časti ikony, už tretí raz stretávame Christa, Ktorý nás tentoraz pozýva zostúpiť dole. Na Tábore nemožno ostať., nie preto, že to bolo ťažké, ale preto, že s tým Boh nesúhlasil – to nie je Božia vôľa. Od stredoveku sa k nám nesie jednoduchá rada: ak sa v modlitbe tvoja duša vznesie až do tretieho neba a ty uzrieš samotného Stvoriteľa, v tej chvíli k tebe tu na zemi podíde žobrák, aby si ho nakŕmil – pre tvoju dušu je vtedy užitočnejšie na chvíľu vzdialiť sa od Boha a navariť kašu. Sv. Ján Lestvičník nám hovorí, že v takom prípade je láska nad modlitbu. Na počiatku pravoslávneho monašestva prepodobný Makarij Egyptský varuje svojich učeníkov: „Plná miera duchovného osvietenia sa nedáva človeku preto, aby mal čas postarať sa o svojich bratov“. Tieto staré ikony nám ukazujú Christa, Ktorý posiela svojich učeníkov do sveta, aby pomohli svetu k jeho premene...

Vo svetle Christovom sa svet mení, ale nezamieňa sa za iný – ostáva stále tým istým. Tak, ako Christovo rúcho, ktoré zbelelo ako sneh, naďalej ostalo rúchom., tak, ako Jeho telo zažiarilo sťa slnko, ale Christos stále ostal vteleným Bohočlovekom., takisto aj Peter, ktorý uzrel Jediné Svetlo, skrze Ktoré povstal svet, sa nezmenil ani na anjela, ani na Mojžiša, ale stále ostal Petrom, s jemu vlastnými reakciami a osobnostnými možnosťami.

Je možné nesúhlasiť s tým, že na troch evanjeliových horách bol ľudský život vytrhnutý z moci večného a nezvratného umierania. Ale ťažko si nevšimnúť, ako sa pôsobením svetla Evanjelia zmenilo postavenie človeka, hoci len v jeho vlastnom ponímaní.

Протодиакон Андрей Кураев; Православие — это религия Преображения

spracoval jerej Dušan N. Tomko