Duchovné čítanie

11.10.2016 18:10

Slovo k sviatku Povýšenia Čestného a Životodárneho Kríža

 

 

Kríž je pre nás ťažký iba do tej miery, pokiaľ zostáva naším krížom. Keď sa však premení v Christov kríž, potom sa stáva neobyčajne ľahkým: „Veď moje jarmo netlačí a bremeno je ľahké“, - hovoril Hospodin (por. Mt 11, 30).

Svätiteľ Ignatij Brjančaninov

 

KRÍŽ – SYMBOL VÍŤAZSTVA ŽIVOTA NAD SMRŤOU

 

Sviatok Vozdiženija – Povýšenia Čestného a Životodárneho Kríža Hospodinovho bol ustanovený na spomienku historickej udalosti – nájdenia kríža, na ktorom bol ukrižovaný Isus Christos cisárovnou Helenou okolo r. 326 v Jeruzaleme. Tento sviatok nesie v sebe ešte jednu ideu – a to priblíženie sa ku krížu ako materiálnemu symbolu utrpenia Isusa Christa, na ktorom zomrel a potom vstal zmŕtvych; ku krížu, ktorý bol nástrojom rímskeho trestu, popravy, ale Božou silou sa stal pre veriacich nástrojom uzdravenia a sprievodcom ku Vzkrieseniu.

Kresťania v prvých troch storočiach používali mnohé rôzne symboly, ktoré mohli poukazovať na meno a spasiteľný význam pôsobenia, života a smrti Isusa Christa. Bol to symbol „Dobrého Pastiera“, „korábu“ spasenia, „kotva“ viery i v symbole ryby, ktorého grécke znenie „ICHTHYS“ zaviera v sebe prvé písmená vyznania „Isus Christos, Boží Syn, Spasiteľ“. Obraz kríža v prvých troch storočiach nebol jediným a najpopulárnejším medzi kresťanmi, no stal sa takým vďaka zvláštnemu znameniu zhora apoštolom rovnému cisárovi Konštantínovi.

Pred rozhodujúcou bitkou s vojskami vládcu Itálie Maxentia v r. 312, imperátorovi Konštantínovi, ktorý v tom čase ešte nebol pokrstený, ukázalo sa znamenie z neba v obraze kríža s nápisom : „V TOMTO ZVÍŤAZÍŠ!“ Po tomto zjavení Konštantín prikázal vyobraziť kríž na štítoch svojich vojakov a napriek výhode množstva vojsk protivníka zvíťazil v bitke pri Mulvijskom moste.

Znamenie z neba a zázračné víťazstvo inšpirovali Konštantína k tomu, aby vyslal svoju matku, cisárovnú Helenu do Jeruzalema nájsť historický kríž, ten na ktorom bol ukrižovaný Christos. Po nájdení kríža a z rozhodnutia Konštantína na mieste Golgoty a Hospodinovho Hrobu bol postavený chrámový komplex v česť Christovho Vzkriesenia.

Chrámový komplex bol posvätený v r. 336 okolo 13. septembra. Tým samým sa vytvorila aj paralela medzi posvätením jeruzalemského chrámu a starozákonného chrámu postaveného Šalamúnom približne v tom istom ročnom období. 14 septembra jeruzalemský patriarcha slávnostne vyniesol časť dreva Hospodinovho Kríža, aby ho veriaci mohli vidieť a pokloniť sa mu. 14. september podľa juliánskeho kalendára (27. gregor. kalendár) doslova šiel v paralele so 14 nisanom – dňom ukrižovania Spasiteľa na kríži.

Hneď po posvätení chrámu Christovho Vzkriesenia sa tento sviatok stal jedným z najuctievanejších v Jeruzaleme. Slávnostné procesie, litije a bohoslužby sa každoročne konali v priebehu ôsmych dní. Pútnici z celého sveta mohli na vlastné oči uvidieť najvážnejšiu hmotnú relikviu, ktorá nám ostala po vznesení sa Isusa Christa na nebo – a to drevo kríža, ktorý bol nástrojom smrti, ale stal sa symbolom vzkriesenia.

Na potvrdenie toho Hospodin cez Svoj kríž konal mnohé zázraky. Začínajúc od momentu nájdenia kríža cisárovnou Helenou, keď sa uzdravila chorá žena, ktorá sa ho dotkla (alebo podľa iného podania – ožil zomrelý), a potom mnohým ďalším, dostávalo sa pomoci od Boha, vďaka čomu bol kríž nazvaný Životodárnym – doslova „darujúcim život“. Malé častičky dreva kríža kresťania už v 4. stor. začali nosiť na svojej hrudi v špeciálnych schránkach (moščevikoch), ktoré mohli pripomínať natelný krížik, aký nosia kresťania na hrudi aj dnes. Tak veľmi skoro, z mnohých symbolov pripomínajúcich Spasiteľa, sa obraz Christovho Ukrižovania stal hlavným symbolom víťazstva prvého imperátora – kresťana Konštantína nad nepriateľmi i samotného víťazstva Christa nad smrťou.

Bohoslužobné texty sviatku pripomínajú mnohé paralely medzi tým, ako patriarcha Jakub prekrížil ruky, keď požehnával svoje deti a tým, ako Konštantín zobrazil kríž a zvíťazil nad nepriateľom. Dvíhajúc ruky k nebu, Mojžiš predobrazil roztiahnuté Christove ruky na kríži; Mojžiš týmto symbolom na Sinajskej púšti zvíťazil nad Amalekitmi a tým samým naznačoval, ako pred vyvýšeným Christovým krížom budú utekať „pluky démonov“. A tak, ako vyvýšením hada na drevenom žezle, Mojžiš dal Izraelu prostriedok k uzdraveniu od hadieho uhryznutia, tak aj na dreve kríža vyvýšený Christos porazil diabla a vyviedol zajatcov z pekla. Prostredníctvom dreva „potešenia“ - drevom poznania dobra a zla – had oklamal Adama; drevom utrpenia, drevom preliatia prečistej krvi Christos Cár zachránil zatrateného (Adama) z pekla.

Byzantskí hymnografi nám odovzdali význam obrazu kríža v nádherných tropároch a stichyrách. Povýšený kríž – podľa rôznych piesní je obrazom utrpenia bezhriešného Syna Božieho; obrazom Jeho krvi a vody, ktoré vytryskli z Jeho boku; obrazom Jeho mučeníckej smrti. Zároveň je obrazom víťazstva Cára Slávy, obrazom rajských dverí, rebríka do neba, nebeskej záhrady; obrazom slávy mučeníkov a neporaziteľnej zbrane proti démonom.

Pozerajúc očami viery na víťazstvo Christa nad smrťou, môžeme aj my, spolu s dávnymi hymnografmi, znova a znova volať: „Radujsja, slipych nastavniče, nemoščnych vraču, voskresenije vsich umeršich, vozdvihnuvyj ny vo tľu padšyja, Kreste čestnyj, imže razrušisja kľatva, i procvite netlinije, i zemniji obožichomsja, i diavol vsekonečno nizveržesja“.

Ako pripomína mních Ján, autor jedného zo stichov sviatku, „my nedostojnymi ustami nyne klaňajemsja čestnomu Krestu Tvojemu, Christe Bože, tim samym molimsja, vospivaja Tebe, izvolivšeho byť na nem prihvoždennym. Hospodi, kak kohda-to razbojnika, spodobi i nas Carstvija Tvojeho!“

Preto nemajú pravdy tí, ktorí obviňujú, že pravoslávni uctievajúc Christov Kríž, klaňajú sa mu ako modle. Keď sa modlíme slovami: „Ohradi mja, Hospodi, siloju čestnaho i životvorjaščeho Tvojeho Kresta“, alebo používame frázu: „Kreste Christov, christijan upovanije, zabludšich nastavniče“, my sa obraciame nie k naprstnému krížiku, alebo ku krížu na stene domáceho modlitebného uhla, nie k výtvoru z dreva, či kovu, no modlíme sa ku Christovi, Ktorý je pre nás kresťanov Nádejou, Vodcom zablúdených, Prístavom zmietaných a Víťazstvom v bitkách života. On – Prameň života a uzdravenia, On – Božia sila pre spasenie veriacich, On – víťazstvo nad „zlými duchmi“.

Jednako, nakoľko Spasiteľ, hoci bezhriešny, stal sa malým natoľko, že dovolil hriešnikom, aby Ho ukrižovali na kríži, musíme iným pripomínať a ukazovať práve tento symbol kresťanskej viery. Láska Božia bola pribitá na kríž, aby ľudské srdce bolo dotknuté súcitom a preniklo pokáním.

Preto sa v deň Povýšenia Kríža Hospodinovho postíme, pokorujúc svoje telo, aby sme dali miesto duchu. Srdcom sa vraciame k strádaniam Isusa v predverí Paschy, aby sme umom pochopili a uverili v Jeho slávne Vzkriesenie. Preto aj obraz Ukrižovania, vyobrazený na svätej ikone, na kupole chrámu, alebo na krížiku na našom krku., obraz Ukrižovania, ktorý pri žehnaní kladieme na seba, nemá byť magickým amuletom, alebo symbolickým rituálom, ale vyznaním viery v to, že Christos zomrel za nás hriešnych, aby sme Jeho ranami boli uzdravení.

Zmysel tohto sviatku vychádza ďaleko za hranice spomienky víťazstiev blahoverných imperátorov nad barbarmi, ďaleko za hranice pripomenutia udalosti, kedy cisárovná Helena našla stratenú posvätnú relikviu v Jeruzaleme. My sa klaniame Životodárnemu Drevu, z ktorého, objímajúc každého z nás, rozprestiera ruky Isus Christos, Cár slávy. Kríž sa javí symbolom víťazstva života nad smrťou. Privádza nás k prvotnému šťastiu, ktoré sa nám pokúša ukradnúť zlobou prechytrelý diabol. Cez obraz kríža sú nám zosielané nespočetné uzdravenia duše i tela, aby sme posilnili našu vieru v Boha.

 

Preto nasledujúc prvých kresťanov, skláňame sa pred krížom a bozkávame ho, oslavujúc pribitého na ňom Boha - V tento deň, vynáša sa Kríž Hospodinov, a veriaci ho s túžbou prijímajú i dostáva sa im uzdravenia na duši i tele od každého neduhu. S radosťou i strachom ho bozkávame – so strachom, pre naše hriechy, ako nedôstojní; s radosťou – pre spasenie, ktoré svetu daruje na ňom rozpätý Christos, Hospodin, darujúci nám preveľké milosti.

Иеромонах Ириней (Пиковский) - Слово на Воздвижение Честного Креста Господня

preklad o. Nikodim

 

19.09.2016 18:21

Duchovné rady starca Porfirija - O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

 

O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

(pokračovanie)

Ako vychovávať deti

Keď sme sa rozprávali so starcom, porozprával mi o niektorých prípadoch z môjho života - hovoril o mojej rodine, o tom, ako sa máme rozprávať s deťmi, z ktorých dvaja starší už boli takmer dospelí. Bolo to také prirodzené. Povedal mi: „K najstaršej dcére by si mal voliť takýto prístup, zatiaľ čo k druhému dieťaťu by si mal pristupovať takto. Tvoj najmladší syn je ešte dieťa a s ním ešte nemáte žiadne ťažkosti“.

Otec Porfirij jasne videl pred sebou celú moju rodinu. Rozprával mi o nej nie preto, aby má ohúril., ... a všetko, čo povedal, bolo veľmi spontánne. Takými darmi sú obdarení svätí našej Cirkvi. Boh mi umožnil zažiť milosť poznania, ktorou boli obdarení títo ľudia.

Otec Porfirij mi počas nášho rozhovoru opísal charakter mojej dcéry i staršieho syna. Začal som sa úplne inak na nich pozerať. Po tom všetkom sa mi zdalo, že starec pozná moje deti tak dobre, akoby s nimi prežil ten istý čas ako ja. Zdôraznil mi, že za jedno zo svojich detí sa musím modliť viac ako za ostatné. „VŠETKO, ČO BY SI CHCEL POVEDAŤ SVOJMU DIEŤAŤU, POVEDZ BOHU, - povedal starec. - DIEŤA MÁ VEĽMI KOMPLIKOVANÝ CHARAKTER A PRETO ŤA NECHCE POČÚVAŤ. PRETO SA POMODLI BOHU NA KOLENÁCH A CESTOU BOŽEJ MILOSTI SA DOSTANÚ TVOJE SLOVÁ K DIEŤAŤU“.

O mojom druhom synovi mi povedal „Tento chlapec počúva, čo mu hovoríš, ale buď pozorný. Súhlasí s tebou, ale veľmi skoro na všetko zabúda. Preto si zase pokľakni a pros Boha o milosť, aby tvoje otcovské slová padli na úrodnú pôdu a priniesli požadovanú úrodu“.

 

Deti trpiace neurózami

Žene, ktorej dieťa trpelo neurózami, starec povedal, že jej syn má čistú, nepoškvrnenú dušu, ale príčinou jeho choroby je stretávanie sa so zlými kamarátmi. Povedal jej, že dieťa sa uzdraví, vie aj kedy sa to stane, ale nesmie jej to povedať. Otec Porfirij jej povedal aj ako dieťa vyzdravie: „VYZDRAVIE VTEDY, KEĎ SA STANEŠ SVÄTOU! PRVÝ KROK NA CESTE K TVOJEJ SVÄTOSTI JE V TOM, ŽE HNEĎ PRESTANEŠ FAJČIŤ!“

Trpiacemu otcovi, ktorý prišiel so svojím chorým synom k otcovi Porfirijovi, povedal: „Tvoj syn je veľmi dobrý chlapec, ale keďže si ho nútil k tomu, aby bol najlepší a vyznamenaný, nevydržal, zlomil sa a začal trpieť neurózami“.

A čo mám povedať ja, keď som bol dieťaťom, prežil som toľko vojen, utrpenia a nič sa mi nestalo?“, - opýtal sa otec. - „Áno, ale ty si žil v inej dobe“, - odpovedal mu starec.

 

Zajtra ju jej syn - narkoman zbije a ja jej nemôžem pomôcť

Nadanie starca urobilo z neho neobyčajne citlivého človeka k ľudskej bolesti.

Raz veľmi neskoro večer sme museli prerušiť vyšetrenie otca Porfirija, - spomína jeden z lekárov, - pretože na dvore sa zišlo veľmi veľa ľudí, čakajúcich pred svojím odchodom na jeho požehnanie. Keď som vyšiel z kélie, návštevníci už prichádzali k starcovi po požehnanie, pobozkajúc jeho ruky. Bol veľmi unavený a s nikým sa nerozprával. Posledná prišla plačúca žena. Keď som sa vrátil, uvidel som plačúceho otca Porfirija. „Takto je to so mnou stále, - povedal. - Teraz som videl, že zajtra túto ženu zbije jej syn - narkoman, aby mu dala peniaze na drogy. Táto nešťastnica je z tohto problému už v koncoch, a nikto jej nevie pomôcť. A čo môžeš urobiť ty, slabý Porfirij? Pane Bože, Hospodine Isuse ...“ - A slová modlitby prúdili z úst plačúceho starca“.

 

Prejavuješ prehnanú lásku jednému zo svojich detí

Starec raz povedal: BOH Z TÚŽBY POMÔCŤ ČLOVEKU DÁVA ĽUĎOM SVOJE DARY! - Vysvetlil to týmito slovami: „Niekedy aj mne preukazuje Svoje milosti. No len vtedy, keď treba niekomu pomôcť. Nedávno mi zavolal jeden človek z Ameriky, aby sa so mnou poradil v jednej dôležitej veci, ktorá ho veľmi znepokojovala. Ale vďaka Bohu, Jeho milosti, som uvidel ďalší závažný problém, ktorý mal tento muž, ale o ňom sa vôbec nezmieňoval.

Povedal som mu: „Buď opatrný! PREJAVUJEŠ PREHNANÚ LÁSKU JEDNÉMU ZO SVOJICH DETÍ. Máš preňho slabosť, a preto všetok svoj voľný čas venuješ len jemu. TÝMTO UPREDNOSTŇOVANÍM SI VEĽMI UBLÍŽIL SVOJMU MLADŠIEMU DIEŤAŤU, DCÉRE, KTORÁ ZAČALA ZÁVIDIEŤ BRATOVI. Teraz má vážne psychické problémy, a keď nezmeníš svoj vzťah k nej, ešte viac jej ublížiš. Za to všetko budeš len ty zodpovedný! Preto buď pozorný a opatrný! Dávaj si pozor, čo robíš!“

 

Ži skromne

Jednej vdove dal starec tieto rady: „Pracuj a modli sa. Nerozhadzuj peniaze. Ži skromne. Stále si zober peniaze, ktoré ti vydajú pri nákupoch na trhovisku, kde nakupuješ. Nehovor deťom: „Máme peniaze!“., nikdy nedávaj deťom veľa peňazí, a keď začnú pýtať viac, tak im povedz: „Musíme žiť skromne, lebo zostaneme bez peňazí!“ Pri riešení svojich finančných otázok nikomu never, ani len svojmu vlastnému bratovi!“

 

Nezdravé vzťahy

Starec pomáhal ľuďom pochopiť a dostať sa zo zložitých situácií. Samozrejme, že pozitívny výsledok bol iba vtedy, keď sa človek presne riadil radami otca Porfirija.

Jeden mladý muž, ktorý si chcel založiť pevnú a silnú rodinu sa rozhodol zoznámiť s dobrým dievčaťom a požiadať ju o ruku. Jeho zaužívaným pravidlom bolo, že pred každým vážnym rozhodnutím prichádzal za otcom Porfirijom a prosil ho o radu.

Aj teraz ho starec vypočul a povedal: „Vidím, že máš vo svojej duši strašný neporiadok. Stále pokračuješ v starom nezdravom vzťahu s jedným nestálym dievčaťom. Tam nemáš ani trošku istoty. Keď si s ňou, je z teba stále unavená, opovrhuje tebou a stále ťa od seba odháňa. A keď si preč, tak na teba žiarli a chce, aby si sa vrátil späť. Keď sa s ňou nadobro nerozídeš, nezískaš slobodu, aby si si založil takú rodinu, ako ty chceš. Teraz si v nemilosti u tohto dievčaťa. Keď ťa bude volať k sebe, ako keby ťa ľutovala a vysvetlila ti, čo sa stalo, nechoď k nej, lebo všetko sa bude opakovať a nikdy sa to neskončí“.

Mladík neposlúchol otca Porfirija. Hneď na prvé zavolanie dievčaťa išiel za ňou s cieľom osobne ukončiť ich vzťah. A výsledok ? ... Zostal s ňou a naplnila sa prorocká predpoveď starca.

 

Vieš, akí sú to dobrí ľudia ?

Raz bol otec Porfirij v meste Agia Rumeli na Kréte, a keď skončil rozhovor s miestnym kňazom, otcom Georgijom, poprosil ho, aby ho nechal samotného.

Otec Georgij odišiel a skoro zaspal. Zobudil ho dupot nôh neveľkej skupiny turistov - skautov z Európy, ktorí prechádzali blízko miesta, kde sedel. Poobzeral sa a uvidel otca Porfirija, stojaceho na okraji útesu, ako požehnáva mladým ľuďom prechádzajúcim okolo neho. Keď turisti prešli, starec oslovil otca Georgija a povedal mu: „Vieš, aké sú to dobré deti? Ale, sú ako ovce bez pastiera!“

 

Zhrešili všetkými hriechmi, ale ja ich milujem

Raz za mnou prišli chlapci a dievčatá. Boli to nešťastné deti. Čo všetko vo svojom živote okúsili. Dopustili sa všetkých možných telesných hriechov, no ja ich milujem“, - povedal starec.

Otec Porfirij neospravedlňoval činy mladých ľudí - charakterizoval ich ako telesné hriechy, napriek tomu ich miloval ako drahocenné duše, za ktoré Christos zomrel.

Svojou láskou ako magnet priťahoval k sebe ľudí a postupne ich vyliečil zo služby telu. Takýto otcovský prístup bol nesprávne pochopený niektorými tzv. strážcami morálky, ktorí sa sklamali v otcovi Porfirijovi. „Modernisti“ sa naopak tešili, mysliac si, že starec je „tolerantný“ k telesným hriechom. Ale ani jedni, ani druhí nechápali, že nad hriechom nezvíťazíme ani drsným odsúdením hriešnika, ani trestnou legalizáciou jeho pádu. Starec úspešne BOJOVAL S HRIECHOM, MILOVAL HRIEŠNIKOV A POMÁHAL IM UVEDOMIŤ SI ZODPOVEDNOSŤ ZA SVOJE POKLESKY A PÁDY, I MOŽNOSŤ SVOJHO OSLOBODENIA V MENE ISUSA CHRISTA OD TÝCHTO POKLESKOV A PÁDOV, AKO AJ ICH NÁSLEDKOV SKRZE POKÁNIE, ODPUSTENIE A ŽIVOT S BOHOM. CHCEL VIESŤ TIETO DUŠE DO NOVÉHO ŽIVOTA, A NIE TRÁPIŤ ICH MINULOSŤOU.

 

Preložil: Mgr. Mikuláš ŠMAJDA

 

30.06.2016 18:46

Duchovné rady starca Porfirija - O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

 

O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

(pokračovanie)

 

Deti by nemali byť nútené

Jednej matke, ktorá sa pýtala otca Porfirija, či by nebolo lepšie sa jej aj s deťmi presťahovať do Londýna, odpovedal: „Nekupuj dom v Londýne, nesťahuj sa tam. Ty tam nebudeš mať prácu. Podnebie je tam vlhké, cudzí ľudia, ľahostajní, inej viery. Tvoje deti sa tam budú nudiť. Radšej nech žijú tu, kde všetci sú pravoslávni kresťania, Gréci. Podnebie je tu veľmi dobré a deti sa budú tešiť životu“.

Deti netreba nútiť. Keď vystrájajú, tak ty ako mama rob rázne opatrenia, ale k ničomu ich nenúť. Dobré robíš, že im každý deň čítaš zo Svätého Písma. Keď však niektoré z nich nechce počúvať, nech nepočúva. Zober ostatné deti do druhej izby a tam pokračuj. Keď ideš do chrámu a deti nechcú ísť, nenúť ich, no nedávaj im najavo, že ti je to jedno. Povedz im: „Deti, ja idem do chrámu. Kto chce, môže ísť so mnou teraz, alebo nech príde neskôr“. Takto im hovor a modli sa za nich, vtedy Sám Boh ich poučí“.

 

Milovali ste ich, ale stále boli pod veľkým tlakom

Druhým rodičom, ktorí mali vážne problémy s deťmi, otec Porfirij povedal: „Vidíte, ako trpíte spolu so svojimi deťmi? Vidíte, kde sa dostali? Milovali ste ich, ale nedokázali ste ich udržať pri Christovi, ale stále ste ich nútili k niečomu. Keď boli ešte maličké, tak ste ich zvládali. Teraz, keď vyrástli, tak ste ich stratili. Musíte bojovať, nie s deťmi, ale s diablom, ktorý ovládol vaše deti. MENEJ IM PRIKAZUJTE, ALE VIAC SA ZA NICH MODLITE!“

 

Koľko rokov si ho nútila

Jedna matka sa sťažovala, že syn ju už nepočúva, nechodí do chrámu atď. Starec jej povedal: „Koľko rokov si ho nútila robiť to, čo ty si chcela., chodiť tam, kde si chcela? Teraz túži po slobode. Nehovor mu: „Rob tak, alebo nerob tak“. TY VŠAK, SA MODLI ZA NEHO!

Veď, keby si videla, že nejaký Turek chytil tvojho syna a násilne ho nútil: „Povedz svojej matke to, alebo ono“, odsúdila by si svoje dieťa? Rozčúlila by si sa za to na svojho syna?

 

Sami ste si vinní, že dieťa od vás utieklo

Starec nám porozprával nasledujúce: „Prišla za mnou jedna matka, celá uplakaná, a hovorí: - „Moja štrnásťročná dcéra ušla z domu. Môj manžel ju zabije, keď sa vráti. Čo mám robiť?“

Sami ste si na vine, že ušla. Dieťa potrebuje lásku a pekný vzťah od vás. Zajtra sa vráti vaša dcéra. Pripravte jej dobré jedlo a teplý kúpeľ. Je veľmi vyčerpaná. Na nič sa jej nepýtajte - kde bola, prečo ušla, … lebo zase od vás újde. Prejavujte jej len lásku a na nič sa jej nepýtajte“.

 

Chcem sa dostať preč od rodičov

Asi dvadsaťročná dievčina, veľmi veriaca, sa vo vzťahu s rodičmi dostala do slepej uličky. Chcela odísť z domu. Prišla za radou k otcovi Porfirijovi a porozprávala mu, že má veľmi zlý vzťah s rodičmi, a preto chce odísť z domu.

Otec Porfirij sa jej opýtal, prečo si nemôže vytvoriť dobrý vzťah s príbuznými a v čom sú jej problémy. Dievča odpovedalo, že rodičia ju vôbec nemajú radi; ona žije podľa kresťanských pravidiel, rodičia podľa svetských. Vtedy starec povedal, že keď je veriaca, tak správne bude, že bude mať rada svojich rodičov takých akí sú, a nie žiadať lásku od nich.

 

 

... ale aj ty sa správaš ako tyran

Raz, keď som bol pri starcovi, v kélii mu zazvonil telefón. Otec Porfirij mi povedal: „Zodvihni“. Akýsi neznámy človek z provinčného mestečka sa chcel hneď porozprávať so starcom. Starec zobral telefón a ja som sa stal svedkom nasledujúceho rozhovoru:

- „O čom mi chceš porozprávať?“

- „Otec Porfirij, mám veľké problémy so svojím synom. Vôbec ma nepočúva, všetko mi robí naprieky, je drzý, neučí sa, stretáva sa s pochybnými ľuďmi“.

- „Vidím, vidím, - odpovedal starec. - Má vážne psychické problémy, búri sa a robí veľké chyby. Ale aj ty sa správaš ako tyran!“

- „Kto, ja?“

- „A kto ešte? Samozrejme ty. Skutočne si to ešte nepochopil?“

- „Keď je to tak, otče, tak situácia je veľmi zložitá. Musím okamžite ísť za vami, aby sme sa uvideli a stretli... „

- „Nemusíš prísť sem, mysli si, že už si prišiel“.

- „Kedy som prišiel, otče. Prvý raz sa s vami rozprávam, aj to po telefóne“.

- „Hľa, teraz si prišiel. Keď sa rozprávame telefonicky, to je akoby si bol osobne pri mne. Nemusíš tak ďaleko cestovať. Rob to, čo ti poviem a vaše vzťahy so synom sa dajú do poriadku“.

Starec mu dal drahocenné rady pre ich duchovný rast. Poradil mu, aby zmenil svoj despotický vzťah k synovi na citlivý a rozvážny, naplnený láskou.

 

Moja dcéra vedie hriešny život

Moja dcéra, Geronda, vedie hriešny život. Ako ju mám zachrániť?, - spýtala sa nešťastná matka.

- SVOJOU VLASTNOU ZBOŽNOSŤOU A SVÄTOSŤOU. SVÄTOSŤ A ZBOŽNOSŤ RODIČOV ICH ZACHRAŇUJE, - odpovedal starec.

 

Preložil: Mgr. Mikuláš ŠMAJDA

 

03.05.2016 21:37

Slovo na Paschu Christovu

 

 

Pascha – Vzkriesenie Isusa Christa

Mgr. Ján Pilko, PhD.

 

Niet väčšieho a krajšieho sviatku, ako je zmŕtvychvstanie Isusa Christa. Svedčia o tom aj prekrásne slová svätého Jána Zlatoústeho: „Nech sa nikto nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam s Tebou dole stretlo. Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané. Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? Christos vstal z mŕtvych a ty si porazené. Christos vstal z mŕtvych a padli démoni. Christos vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli. Christos vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe. Hľa, Christos vstal z mŕtvych a stal sa prvý medzi zosnulými“. Na mnohých miestach Starej Zmluvy nájdeme svedectvá o tom, že smrť sa hneď nazývala aj peklom. Keď Christos vstal z mŕtvych voviedol do nášho života čosi nové, iné. Tým novým je odchod z tohto sveta, ktorý sa pre človeka už nenazýva smrťou, ale upokojením, alebo snom. Samotný Spasiteľ o tom svedčí, keď vzkriesil Lazara. Keď išiel, aby ho vzkriesil, povedal svojím učeníkom: „Lazár, druh náš, zaspal, idem, aby som ho zobudil“ (Jn 11, 11).

Predtým mala smrť strašnú tvár, ale po vzkriesení sa stala svetlou. Čím nás porazil diabol, tým istým spôsobom ho porazil Christos. Spasiteľ prijal presne tie isté zbrane a nimi porazil diabla. Aké zbrane to boli? Panna - Eva, drevo, smrť, boli znakmi našej porážky. Pannou bola Eva, pretože ešte nepoznala muža, kým nepodľahla pokušeniu. Drevom bol strom poznania dobra a zla v Raji a smrť bola výsledkom neposlušnosti človeka Bohu. Pozrime sa, akým spôsobom sa stali zbraňami víťazstva. Namiesto Evy – Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla – drevo kríža, namiesto smrti Adama - smrť Christa. Vidíte, čím diabol porazil človeka, tým istým spôsobom bol porazený. Cez strom poznania porazil diabol Adama, krížom porazil diabla Christos. Strom, z ktorého Adam jedol, zvrhol človeka do pekla, ale drevo kríža všetkých, ktorí boli zvrhnutí do pekla opäť z neho vyviedlo. Smrť odsúdila do pekla všetkých ľudí, ktorí sa narodili a zomreli od Adama. Smrť Christa vzkriesila všetkých.

Christos zvíťazil nad smrťou, zničil ju, porazil, ale okolo nás stále smrť zúri. Prečo potom spievame, že Spasiteľ zničil smrť? Christos zomrel, Svojou smrťou vošiel do pekla, kde nebolo svetla, ani radosti, ani žiadnej nádeje. Stal sa človekom, aby zomrel ľudskou smrťou. Preto na kríži povedal aj slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34). Na tomto mieste ukázal Christos Svoju ľudskú stránku, ako človek, ktorý sa nachádza v stave úplného opustenia a tak zomrel. Do pekla však vchádza vo Svojej sláve a spútal, porazil a zvíťazil nad tým, ktorý zničil Jeho kráľovstvo na zemi. Smrť, ktorá tam vládla bola porazená. Preto smrť na zemi už pre veriaceho kresťana nie je ničím strašným, iba snom. Smrť je už len očakávaním nášho vzkriesenia.

Adam zhrešil a zomrel, Christos nezhrešil, ale tiež zomrel. Prečo je to tak? Je to preto, aby ten, ktorý zhrešil a zomrel, mohol cez Toho, Ktorý nezhrešil (Christos) a zomrel, oslobodiť sa od pút smrti. Tak je to aj s dlžníkom, ktorý nemá čím zaplatiť svoj dlh a dostáva sa za to do väzenia. Druhý je ten, ktorý nemá žiaden dlh, ale má možnosť zaplatiť za dlžníka, aby ho mohol oslobodiť. Tak isto to bolo s Adamom a Christom. Adam sa stal dlžníkom kvôli hriechu, ktorý spáchal a tak podliehal smrti, nachádzajúc sa v zajatí diabla. Christos nebol dlžníkom a nenachádzal sa v zajatí démona, ale prišiel a zaplatil Svojou smrťou za toho, ktorý sa nachádzal v jeho moci a tak ho oslobodil z rúk smrti. Márne boli všetky zákernosti a klamstvá nepriateľov a vrahov Isusa Christa. Vojaci strážili hrob a farizeji ho zapečatili. Ale nastal čas slávneho Christovho vzkriesenia a ani peklo Ho nemohlo zadržať, nie to ešte nejaký kamenný hrob. Oblečenie zostalo na pohrebnej doske, zatriasla sa zem tak silno (podľa tradície ju bolo cítiť až v Ríme; čiže celý svet sa zatriasol) a Anjel odvalil kameň od hrobu. Vojaci stuhli od údivu a zostali ako mŕtvi. Rozutekali sa do mesta k Židom, aby im povedali, čo sa stalo. Oni ich však podplatili a nahovorili, že Ho ukradli apoštoli, čomu mnohí nešťastní Židia veria dodnes.

Život a svedectvo prvých kresťanov boli však naplnené paschálnou radosťou. Túto radosť prežíva Pravoslávna Cirkev až do dnešného dňa, o čom svedčí celý jej bohoslužobný cyklus, ktorý je orientovaný na Vzkriesenie Isusa Christa – Paschu a nie na Roždestvo, alebo nejaký iný sviatok. Celé apoštolské kázanie bolo postavené na vzkriesení Christa. Hoci nikto z apoštolov nevidel moment vzkriesenia, všetci videli a stretli sa so živým Christom. Tí, ktorí nevideli vzkrieseného Christa vlastnými fyzickými očami, ako apoštol Pavol a všetky nasledujúce pokolenia kresťanov, uverili v Jeho vzkriesenie očami svojej duše. Svedkami toho sú milióny svätých a mučeníkov, pre ktorých smrť bola len začiatkom nového večného života s Christom.

 

Christos Voskrese! Voistinu Voskrese!

 

18.04.2016 10:18

Duchovné rady starca Porfirija - O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

 

 

O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

(pokračovanie)

 

Duchovná sila modlitby

Vždy, keď Starec hovoril o modlitbe, nemal na zreteli povrchnú, uskutočňujúcu sa iba občas, ale hlbokú vrúcnu, precítenú a dlho trvajúcu modlitbu.

Jedna moja známa ma poprosila, aby som sa opýtal Starca Porfirija na problémy jej syna. Starec mi povedal "Dieťa má psychické problémy. To vysvetľuje aj motívy jeho správania sa. V hĺbke duše je to dobrý chlapec a nechce robiť to, čo robí. Ale niečo ho núti správať sa ináč, je čímsi zviazaný. Chlapca je zbytočne presviedčať radami, alebo hrozbami. To všetko prináša iba opačný výsledok a chlapec môže zostať takým, akým je teraz, alebo dokonca ešte horším. Ale má šancu zbaviť sa svojich problémov. Aby sa to stalo, jeho matka sa musí snažiť žiť kresťanským, zbožným životom. Aby sa chlapec stal slobodným človekom, je nevyhnutné, aby vedľa neho bol človek zbožný, svätý, taký, ktorý ho k ničomu nenúti, nezastrašuje ho, ale žije zbožne. Vtedy, chlapec, uvidiac jeho zbožný život, začne mu závidieť, a dokonca ho začne napodobňovať v zbožnosti. A predovšetkým, chlapec potrebuje vedľa seba človeka modlitby - úprimnej, kajúcnej a silnej. Modlitba robí divy".

Každá matka hladí svoje dieťa, mazná sa s ním, no zároveň sa musí snažiť aj o „duchovnú lásku“, ktorú dáva svojmu dieťaťu modlitbou. Keď matka bez modlitby chce pohladkať svoje dieťa, tak ono dvíha svoje malé rúčky a odstrkáva ju od seba. No keď sa ona vrelo pre seba modlí za svojho syna, vtedy on pociťuje vo svojej duši nevysvetliteľnú „duchovnú lásku“, ktorá ho priťahuje k jeho matke. V svojej modlitbe za svoje dieťa matka musí horieť podobne ako svieca. Nech sa modlí pre seba /v tichosti/, dvíhajúc svoje ruky k Isusovi Christovi a tajomne nimi objímajúc svoje dieťa.

 
Modli sa za svoje deti

Čo Vám hovoril otec Porfirij o deťoch?

"Radil nám komunikovať s deťmi s láskou a dobrotou a modliť sa za nich pred Hospodom Bohom. Pretože v rodine sme mali iba chlapcov, ktorí počas štúdií v Aténach žili sami, mali sme s nimi stále problémy".

- Koľko máte detí? - "Troch synov".

"Chodila som za otcom Porfirijom a hovorila mu: "Geronda, mám problémy s deťmi". - "Vyriešia sa", - odpovedal. - "Príde čas a oni sa stratia. Ty sa len modli a Boh sa bude rozprávať s dušami tvojich detí. Uvidíš, stanú sa z nich veľmi dobrí ľudia".

Ako vám radil, aby ste sa modlili?

"Modli sa", - hovoril mi Starec. - "Obracaj sa k Bohu svojimi slovami, hovor, čo si myslíš, a ON vie, ako postupovať, čo má urobiť. Boh nechce, aby si sa naň obracala so zvláštnymi slovami".

Keď som prišla druhý krát k otcovi Porfirijovi, povedal mi: "Teraz sa budeme spolu modliť". - Opýtala som sa: "A čo mám hovoriť, Geronda? Hospody Isuse Christe, pomiluj mja?"

"Áno, áno. Kľakni si a spolu sa budeme modliť...". - A spolu, v úplnej tichosti, sme si pre seba hovorili modlitbu. Takto sme sa modlili nejaký čas a ja som celý čas čakala, kedy povie: "Dobre, stačilo". - Nakoniec sa Starec zodvihol: "Dobre", - povedal. - "Teraz choď domov. Keď prídeš nabudúce, ešte sa pomodlíme".

Keď ste sa modlili spolu s otcom Porfirijom, pociťovali ste niečo zvláštne?

"Áno. Vždy. Často som prichádzala smutná, a odchádzala natešená a spokojná, akoby som nemala žiadne problémy".

 

Čím viac sa modlíš, tým viac tvoja dcéra prijíma dobré myšlienky

Starec mi raz povedal: "Si zbožný muž. A chceš, aby aj tvoji blízki boli tak hlboko zbožní a veriaci ako aj ty. Myslíš si, že niečo z toho bude? Má to však jeden nedostatok. Nútenie k niečomu vyvoláva u ľudí odpor. Povieš človeku "urob to" a on to neurobí len preto, že si mu to prikázal. Začína sa uňho prejavovať odpor a ignoruje tvoje slová. Ale keď uvidí, že aj ty to robíš, vtedy to možno aj on začne robiť. Človek vidí teba a uvažuje: "Keď to robí on, aj ja to budem robiť".

Osobný príklad je veľmi dôležitý, a pritom nemusím nič hovoriť. Keď sa začneš modliť k Bohu, "Pane, prosím Ťa osvieť", alebo "Bože pomiluj", alebo "Ty sám naprav tohto človeka", a budeš túto modlitbu opakovať neustále, vtedy Isus Christos začne vštepovať človeku, za ktorého sa modlíš dobré myšlienky. Vždy, keď sa budeš modliť: "Hospodi, zmiluj sa nad mojim dieťaťom", tvoje dieťa bude prijímať od Isusa Christa jednu dobrú myšlienku za druhou. Čím viac sa budeš modliť, tým viac milosti plných, pozitívnych myšlienok bude získavať tvoje dieťa.

Teraz je dieťa podobné nezrelému pomaranču, no pomaličky bude dozrievať a stane sa takým, akým chceš, aby bolo. Presvedčil som sa o tom na svojej vlastnej skúsenosti. Pre každého človeka je to najlepšia cesta riešenia akýchkoľvek problémov. Na všetkých ostatných cestách, kde sa ľudia riadia iba svojim inštinktom, ich vo väčšine prípadov čaká neúspech.

Ako príklad mi otec Porfirij porozprával prípad rodičov, ktorí mali problémy s dcérou. Jej správanie a spôsob života, ktorým žila, ich veľmi znepokojoval. Jej otec sa stále rozčuľoval a strácal nervy. Jeho trpezlivosť dosiahla vrchol. Prejavila sa uňho dokonca maniacka túžba zabiť svoju dcéru. Nakoniec rodičia dievčaťa prišli k otcovi Pofirijovi.

 
Starec povedal otcovi

"Skutočne nechápeš, čo sa deje? Diabol ovládol tvoju dcéru a robí si s ňou, čo chce. Kde chce, tam ju aj vedie. Tvoje správanie ju k ničomu dobrému neprivedie. Vyriešiť tento problém môže len modlitba. Začnite sa so svojou ženou modliť za svoju dcéru. Modlite sa neustále. No, nič jej nehovorte a nevyčítajte. Keď sa bude ako obyčajne neskoro v noci vracať domov, hovorte jej: "Dcéra, tvoja večera je v chladničke, zober si a najedz sa". Vtedy sa akoby prebudí a bude zmätená: "Odkiaľ sa u mojich rodičov, tých barbarov, prejavila taká šľachetnosť?" Ale vy sa neprestávajte modliť a vaša dcéra sa rozháda so svojim priateľom. A nakoniec odíde aj od zlých priateľov. Keď príde za vami, aby vám povedala, že sa rozišla so svojimi priateľmi, nehovorte jej: "Výborne, dobre si urobila". Tvárte sa ľahostajne a povedzte: "My, dcéra, nič nevieme, rob ako uznáš za vhodné, ty vieš lepšie, čo máš robiť".

A skutočne, ďalší vývoj udalostí mal taký priebeh, ako predpovedal Starec. Nakoniec im dcéra oznámila, že sa rozišla aj so svojím priateľom a vydala sa na cestu spasenia.

 

Preložil: Mgr. Mikuláš ŠMAJDA

 

16.02.2016 09:45

Duchovné rady starca Porfirija - O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH 

(pokračovanie)

 

Nikdy nech nepočujú vašu hádku

Nikdy vaše deti nesmú počuť, ako sa hádate medzi sebou, ... ani len, keď zvyšujete hlas jeden na druhého!“

- A je to vôbec možné Geronda? - „Pravdaže je! Preto si veľmi dobré zapamätajte moje slová - NIKDY ŽIADNE HÁDKY PRI DEŤOCH! NIKDY!

 

Zblúdené“ deti „ zblúdených“ rodičov

Raz Starec s nami rozprával o „zblúdených“ deťoch „poblúdených“ rodičov – o deťoch s psychickými problémami, pretože ich rodičia majú medzi sebou neustále konflikty, vytvárajúc v dome negatívnu a veľmi napätú atmosféru.

Otec Porfirij hovoril, že problémy u týchto detí začali ešte vtedy, keď sa nachádzali v materinskom lone. Pretože v čase tehotenstva ich matky sa nestarali o to, aby viedli mierumilovný, spokojný, usporiadaný život., ani sa nemodlili a nesnažili si osvojiť sviatosti a tajomstvá Cirkvi.

 

Otec Porfirij bol obdarovaný veľkým darom rozvážnosti a rozlišovania, preto sa aj v každej situácii správal inak, a nikdy nemal šablónovitý prístup k ľuďom. Veľmi dobre vedel, akú radu môže podľa svojich schopností a síl splniť každý človek. Desať ľudí mu mohlo dať tú istú otázku, ale každý z nich dostal inú odpoveď. Tomu sa tiež hovorí individuálny pastiersky prístup.

Zapamätal som si jeden príbeh, keď Starec poradil jednej matke piatich detí stráviť jeden mesiac mimo domu, pretože sa deti s matkou, i medzi sebou, neustále hádali. Matka sa správala nerozumne - Deti jej nemohli otvorene nič povedať a to viedlo k agresivite medzi nimi, vzájomne sa medzi sebou hádali, dokonca bili.

 

Záchrana dieťaťa závisí od vášho vlastného osvietenia

Raz prišli k otcovi Porfirijovi rodičia dieťaťa s veľmi zložitým charakterom, a ktorý už dosiahol pubertálny vek. S ľútosťou mu porozprávali o svojich problémoch s výchovou dieťaťa a poprosili ho o radu.

Otec Porfirij im začal hovoriť o tom, že by mali obrátiť pozornosť na svoj duchovný život. Rodičia sa však stále vracali k rozhovoru o dieťati, ale Starec stále rozprával o ich kresťanských a rodičovských povinnostiach.

Vtedy mu zmätení návštevníci povedali: „Geronda, my sme tu neprišli kvôli sebe, ale svojmu dieťaťu“. Na čo im otec Porfirij odpovedal: „Ja som po celý čas hovoril, nie o vás, ale o vašom dieťati. Naozaj nerozumiete, že ZÁCHRANA VÁŠHO DIEŤAŤA ZÁLEŽÍ OD VÁŠHO OSOBNÉHO OSVIETENIA (OBRÁTENIA)? NIE TEORETICKÉHO, ALE PRAKTICKÉHO OSVIETENIA!“ Potom chvíľku mlčal a dodal: „Keď máte naozaj radi svoje dieťa, tak sa musíte začať snažiť hneď dospieť k svätosti. Modliť sa a kajať! … Teraz som uvidel jeho dušu - Ona je mŕtva !“

 

Vzdorovité dieťa a dobrý otec

Otec Porfirij hovoril, že DOBRÝ OTEC NESMIE NIKDY STRÁCAŤ ZÁUJEM O SVOJE DIEŤA. Ani vtedy, keď sa dostavajú do obdobia dospievania a stavajú sa krutejší a vzdorovití, nepočúvajú, ich názory sa často rozchádzajú s názormi rodičov. Práve vtedy sa musí prejaviť umenie a láska dobrého otca.

Deti, kým nedospejú, zo svojej neskúsenosti robia mnohé chyby, vyvolávajúc hnev rodičov, predovšetkým otcov. Niekedy sa hlava rodiny stáva prísnejšou, tvrdšou, zabúdajúc na to, že má zostať dobrým otcom. Jeho neprimeraná tvrdosť je nenapraviteľnou ujmou pre dieťa.

KEĎ SA MLADÝ ČLOVEK PRESVEDČÍ V TOM, ŽE JEHO OTEC JE SKUTOČNE DOBRÝM OTCOM, ŽE TRPÍ JEHO NEROZUMNÉ ROZHODNUTIA, BUDE DO SAMEJ SVOJEJ SMRTI HOVORIŤ: „MÔJ OTEC BOL SVÄTÝ ČLOVEK. VEĽMI DOBRÉ SOM HO SPOZNAL VTEDY, KEĎ SO MNOU ZMIETALA MLADÍCKA NEROZVÁŽNOSŤ“.

 

Preložil: Mgr. Mikuláš ŠMAJDA

 

22.01.2016 09:43

Duchovné rady starca Porfirija - O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

O DEŤOCH, VÝCHOVE I VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH

 

Pôjdeš na potrat?

,,Geronda, - začala mladá mamička, - teraz, kým som na začiatku tehotenstva, všetci mi radia, aby som si dala urobiť predpôrodné vyšetrenia. Robí sa to preto, aby sme sa presvedčili, či máme normálne dieťa bez akýchkoľvek fyzických zmien“.

A čo urobíš, keď má dieťa nejaké odchýlky?“ - opýtal sa otec Porfirij. „Pôjdeš na potrat? ... Keď pôjdeš na potrat, tak sa ma radšej nepýtaj na žiadne rady. Potom ti už nebudem môcť nič povedať“.

 

Keďže nemáte radi jeden druhého...

Jednym mladým manželom Starec povedal: ,,Pretože sa nemáte radi navzájom, dieťa, ktoré sa má skoro narodiť, bude mať vážne problémy“.

To proroctvo otca Porfirija sa naplnilo. Starec vedel, že chýbajúca láska medzi manželmi bude príčinou problémového charakteru dieťaťa. Otec Porfirij tu potvrdil skutočnosť pedagogickej teórie, podľa ktorej ,,VÝCHOVA DIEŤAŤA SA ZAČÍNA OD MOMENTU JEHO POČATIA“.

 

Oni sú tiež siroty!

Raz sme sedeli s otcom Porfirijom a rozprávali sa. Hovoril nám o tragicky totálnom nedostatku lásky vo svete v našej dobe. To všetko, podľa jeho slov, vyvoláva u ľudí pocit samoty, depresie, neistoty v seba a neistoty z budúcnosti.

,,Choďte do detského domova, pozrite sa tam na nešťastné, bezbranné malé siroty. Sú ako jahňatá, ktoré stratili svoju matku, hľadajú, kto z návštevníkov im dá aspoň trošku lásky. Deti jednoducho lipnú k takému človeku a už je ich ťažko od neho odtrhnúť. CHOĎTE, POZRITE SA, AKO TÚŽIA PO LÁSKE. A ČÍM SA LÍŠIA OD NICH DETI, KTORÝCH RODIČIA NEĽÚBIA? ONI SÚ TAKÉ ISTÉ SIROTY“.

 

Raníš, aj keď mlčíš

Otec Porfirij hovoril: ,,Keď sú ľudia naštvaní a pobúrení, aj keď sa snažia ovládať a nič nehovoria, z nich (tj. z toho zla, ktoré sa nachádza v ich vnútri) vychádza akási zlá sila, ktorá zničujúco pôsobí na všetkých v ich okolí. Rodičia majú negatívny vplyv na svoje deti aj vtedy, keď vidia, že ich nepočúvajú, zdržiavajú sa a nič nehovoria. Myslia si: ,,Aby som nezranil dieťa, tak mu teraz nebudem nič hovoriť“. Odkiaľ majú vedieť, že ich zadržiavaný hnev je vlastne mečom, ktorý spôsobí smrteľnú ranu! Počuješ, čo ti hovorím? Smrteľnú ranu! Aj keď nepovieš ani slovo, môžeš na smrť ublížiť svojmu blízkemu. Naša duša nie je materiálna, a preto na ňu reálne vplývajú rôzne duchovné sily - ako dobro, tak aj zlo!“

Keď sa jeden človek opýtal Starca ohľadom zložitých vzťahov na svojom pracovisku, ten mu dal takúto radu: ,,NIKDY SI NEMYSLI O DRUHÝCH ZLÉ. SVOJOU MODLITBOU, SVOJIM OBRÁTENÍM KU CHRISTOVI, POZITÍVNE VPLÝVAŠ NA SVOJICH BLÍŽNYCH. KEĎ MYSLÍŠ O ĽUĎOCH ZLÉ, VPLÝVAŠ NA NICH ZÁPORNE“.

 

Nepokojné dieťa

- Čo máme robiť, Geronda? Naše dieťa je veľmi nepokojné a plaché. „Tomu všetkému ste na vine vy sami, - odpovedal Starec. - Ešte, keď sa nachádzal v materinskom lone, svojimi zlými vzťahmi ste mu spôsobili emocionálne traumy, následky ktorých si ponesie počas celého života“.

 

Je malý, ale veľa rozumie!

Otec Porfirij hovoril, že rodičia by sa mali pekne správať aj v prítomnosti dojčiat. Nesmieme si myslieť: ,,On je maličký a ničomu nerozumie“. Pozrite sa, ako pozorne si dieťa, ktoré ešte nevie chodiť, obzerá každého nového človeka, ktorý vstupuje do jeho izby. Za niekoľko sekúnd, keď si Vy ani nestihnete o niečom pomyslieť, dieťa si o Vás urobí predstavu, aký ste človek, dajúc vám svoje psychologické hodnotenie.

Keď bol otec Porfirij spolupracovníkom mestskej nemocnice v Aténach, mnohí, tam pracujúci lekári, si uvedomovali, že je obdarovaný od Boha veľkými schopnosťami a prejavovali mu náležitú úctu. Veľmi často ho žiadali pred zložitou operáciou o jeho modlitbu. Keď si neboli istí svojou diagnózou, prosili otca Porfirija o jeho názor.

Raz si lekári pozvali blaženého Starca, aby im povedal svoj názor na jeden veľmi zvláštny prípad, s ktorým sa stretli - Žena porodila v nemocnici veľmi škaredé dieťa, ktoré malo na jednej strane tváre veľký nádor tmavej farby, ktorý svojim tvarom pripomínal baklažán. Predtým, než povedal svoj názor, otec Porfirij sa chcel stretnúť s matkou dieťaťa. Z rozhovoru s ňou sa dozvedel, že v jej susedstve žil jeden mladý človek, ktorý mal na tvári také isté znamienko ako jej práve narodený syn. Táto žena, keďže boli susedia, ho veľmi často stretávala a bolo jej ho veľmi ľúto. Keď sa vydala a otehotnela, tvár jej suseda so znamienkom sa pre ňu stala nočnou morou. Stretávajúc tohto mladého človeka si často myslela: „Aká hrôza je pre matku mať takéto dieťa. Keby som bola na jej mieste, akoby som to zniesla?“

Smutné myšlienky, ktoré často trápili túto ženu v čase jej tehotenstva, mali vplyv na jej plod. Výsledkom toho bolo, že sa jej narodilo dieťa s takým istým znamienkom. Takto otec Porfirij vysvetlil tento problém lekárom nemocnice aj samotnej matke novorodenca. Všetci s ním súhlasili.

Starec radil jednému pediatrovi: „Stále zdôrazňuj ženám – matkám, že si musia uvedomiť, ako výnimočne ich obdaroval Boh, stať sa matkami. Od momentu počatia plodu nosia v sebe druhý život. Nech sa neustále s ním rozprávajú, hladia, hladkajúc svoje brucho. Dieťa nejakým tajným zázrakom to všetko veľmi dobre cíti.

MATKY SA MUSIA MODLIŤ ZA SVOJE DETI S VEĽKOU LÁSKOU. DIEŤA, ČI UŽ NARODENÉ, ALEBO NACHÁDZAJÚCE SA V LONE SVOJEJ MATKY, CÍTI NEDOSTATOK MATERINSKEJ LÁSKY, JEJ NERVOZITU, JEJ HNEV, NENÁVISŤ. TOTO VŠETKO JE PRÍČINOU TRAUMY, NÁSLEDKY KTOREJ BUDE POCIŤOVAŤ V PRIEBEHU CELÉHO SVOJHO ĎALŠIEHO ŽIVOTA.

SVÄTÉ CITY KAŽDEJ MATKY, JEJ SVÄTÝ CELÝ ĎALŠÍ ŽIVOT, OSVIETIA DIEŤA OD MOMENTU JEHO POČATIA. VŠETKO, ČO SOM PRÁVE POVEDAL, SI MUSIA DOBRE PAMÄTAŤ AJ ICH OTCOVIA.

 

Tvoje dieťa ochorelo kvôli tvojej pýche

Jedna veľmi dobré vychovaná a vzdelaná žena navštívila Starca, aby mu povedala, čo ju veľmi trápi. Jej dieťa totiž trpelo neurasténiou. Ako hrom z jasného neba ju zasiahli slova Starca. Povedal jej, že dieťa ochorelo preto, že bola veľmi pyšná a povýšenecká. Dieťa vyzdravie vtedy, keď bude skromná a začne žiť duchovným životom. Po tomto rozhovore bola žena veľmi rozrušená. Keď vyšla z kélie veľmi plakala. Avšak pri nasledujúcich stretnutiach otec Porfirij ju utešil a dal jej silu a nádej na uzdravenie dieťaťa. V niektorých prípadoch „lekársky“ vplyv Starca sa ohraničoval radou „Konaj tak, čo vnukne Boh“, v iných požehnaním bez slova. Všetko to bolo účinné a vhodné potrebám každého.

 

Chlapec sa vzbúril kvôli vašej pýche

Rodičia jedného chlapca, ktorý ochorel na neurasténiu, obrátili sa o radu a pomoc na otca Porfirija. Starec hneď „uvidel“ dušu dieťaťa a povedal: „Váš syn je veľmi dobrý a má veľmi dobrú dušu, lepšiu ako je moja. Je zdravá. Jednoducho chlapec dostal duševný záchvat a vzbúril sa. PRÍČINOU TOHO JE VAŠA PÝCHA A JEHO ZLÝ VÝBER KAMARÁTOV. LEN VAŠA OSOBNÁ POBOŽNOSŤ A SVÄTOSŤ MU VRÁTI ZDRAVIE. MODLITE SA A ŽITE ZBOŽNE“. Keď matka chlapca počula tieto slova začala zúfalo nariekať a plakať, mysliac si, že svätosť je pre ňu nedosiahnuteľná .Vtedy jej Starec Porfirij povedal: „NEMYSLI SI ,ŽE SVÄTOSŤ - JE NIEČO NEDOSIAHNUTEĽNÉ A NEDOSTUPNÉ PRE ČLOVEKA. BYŤ SVÄTÝ JE ĽAHKÉ, LEN SA TREBA STAŤ POKORNÝ A MILOVAŤ SVOJHO BLÍŽNEHO“.

 

Príčiny detských problémov

Jedna matka, ktorá mala vážne problémy s deťmi sa opýtala Starca: „Geronda, moje deti sa také narodili, alebo naše chyby sú príčinou ich problémov?“ Otec Porfirij odpovedal: „PRÍČINOU ICH PROBLÉMOV SÚ NAŠE CHYBY. HOCI NA NAŠE DETÍ MAJÚ NEGATÍVNI VPLYV AJ ICH PRIATELIA, ŽIJÚCI V HRIECHU, OHOVÁRAJÚCI ISUSA CHRISTA“.

Preložil: Mgr. Mikuláš ŠMAJDA

jazyková úprava: PhDr. Radoslav Šmajda

 

15.01.2016 12:09

Zamyslenie na prahu Nového Roka

 

Nedávno som sa započúval do zamyslenia známeho pravoslávneho publicistu a misionára Ruskej Pravoslávnej Cirkvi, o. Andreja Tkačeva, na tému Nového Roka. Tento občiansky sviatok, ktorý veľmi dobre poznáme aj my, bol veľmi intenzívne propagovaný v časoch socializmu, ktorého plody duchovnej vojny „požehnane“ zbierame dnes, a ktorý mal za cieľ nahradiť veľké zimné kresťanské sviatky Narodenia a Zjavenia sa Christa Spasiteľa ... Pozorujúc svet dnes, smutne treba konštatovať – celkom úspešne sa to podarilo...

Otec Andrej, jemu vlastnými tvrdými slovami a prirovnaniami, ostrými ako britva, vystihol podstatu prežívania tohto obdobia mnohými, neraz k viere hlásiacimi sa ľuďmi. Samozrejme, neostal iba pri chmúrnom vykreslení znamení doby – ale ukázal aj spôsob, ako posvätiť ideu tohto svetského sviatku a premeniť ju na začiatok cesty k záchrane... Táto jeho úvaha sa stala aj podnetom k napísaniu týchto pár riadkov.

 

... V OČAKÁVANÍ "NOVÉHO"

 

Rôzne štatistiky, ankety, prinášajú informácie, že každým rokom, čím ďalej, SVIATKY NARODENIA CHRISTA STRÁCAJÚ SVOJ NÁBOŽENSKÝ ROZMER a ľudia si stále častejšie v tomto období posielajú pozdravy, sms-ky, maily, nie z príležitosti sviatku Príchodu Spasiteľa, či Bohozjavenia, ale pri príležitosti akéhosi "amorfného" sviatku, ponúkajúceho priateľské stretnutia pri obloženej mise a šampuse – Toto je náš, dnešným človekom tak milovaný Nový Rok, ... naplňujúci virtuálny éter krásnymi, neraz neadresnými slovami a frázami : „Šťastný Nový Rok!“, … „Happy New Year!“ … „Pf 2016!“

Skutočne húževnatým učiteľom tradície „Nového Roka“ boli sovietski ideológovia. Keby nie ich tlaku, nikto by nevkladal toľko očakávania a úsilia do príprav na moment, kedy sa otočí stránka kalendára. Stačí len pripomenúť, ako tento deň trávili naši predkovia ešte v časoch, kým vianočnú betlehémsku hviezdu nezamenila krvou zaliata červená – tento deň bol taký ako každý iný, naplnený povinnosťami, radosťami i starosťami každodenného života; večer s modlitbou na perách ďakujúc Bohu za čas, ktorý prešiel a ráno znova vstávajúc s modlitbou k Bohu, aby požehnal dni, ktoré prichádzajú...

Neskôr všetky „štátom prikázané sviatky“, plné víťazstva a sily „strany a vlády“, vyžadovali buď to patetický smútok, alebo nespútanú radosť – jednoducho, nebolo miesta byť trochu človekom. Odtiaľ aj vychádzalo to detské upnutie sa na novoročnú noc, k vôni ozdobeného stromčeka, cukríkom v pozlátku, v šore vystatým mandarinkám... To však je aj najlepším dôkazom toho, že starnúť môže naše telo, ale DUŠA HOC ZAODETÁ V SMRTEĽNÉ, KAŽDÝM DŇOM HYNÚCE TELO, NECHCE STARNÚŤ, NEMÔŽE, A ANI TO NEVIE. ONA OSTANE DETSKOU, ... TÚŽIACOU PO ROZPRÁVKE, KDE DOBRO VÍŤAZÍ NAD ZLOM., TÚŽIACOU PO INOM „NEZEMSKOM“ SVETE, PO ZÁZRAKU...

Nooo, v tej poetickej idylke sviatkovania Nového Roka je často aj dosť "nečistoty", ktorá vychádza z toho, že v Novom Roku neraz ničoho nového, okrem novej cifry v kalendári, niet. Všetko ostatné ostáva staré. Človek prirodzene z roka na rok ťahá so sebou svoju starú truhlicu plnú strastí, neduhov a zlozvykov. Preto aj každý nový rok – ostáva starým., … jednoducho, v našom živote nič sa nemení (napriek, neraz mnohým krásnym predsavzatiam). Ako hovorí staré príslovie, opakujúc prorocké slová Písma: „Kde strom spadol, tam aj leží“, majúc na mysli naše zlozvyky zakoreňujúce hriech v našom živote. Aby sme toto zmenili, je potrebné čosi kreatívne, čosi skutočne nové – napríklad, privítať Nový Rok bez alkoholu a televízora... Chvála Hospodu Bohu, začínajú sa objavovať aj tu prvé lastovičky a veriaci kresťania, tu i tam, novoročnú noc, či už sami alebo v spoločenstvách, trávia v modlitebnom bdení. To je skutočne čosi NOVÉ – nové, ktoré otvára dvere nového života.

Nad bránou Dantheho Pekla bol nápis: „Ty, ktorý vchádzaš, rozlúč sa s nádejou“ (Peklo, III. pieseň). Nad bránou nového kalendárneho roka by bolo potrebné napísať: „KAŽDÝ, KTO ZAČÍNAŠ TENTO ROK, ZANECHAJ VŠETKO ZLÉ“. VTEDY TENTO ROK BUDE SKUTOČNE NOVÝM, KEĎ HO ZAČNEME S TÚŽBOU OBNOVIŤ SA – BORIŤ SA SO ZLÝMI NÁVYKMI A ZDOBÍJAŤ TO, ČO JE DOBRÉ.

Christos nám dáva radu, „byť opatrnými ako zmija“. Skúsme sa niekedy nad týmito slovami zamyslieť, nehľadajúc nejaké veľké teologické objavy., ale len tak sa gazdovským okom prizrime tomu Božiemu stvoreniu – zistíme, že práve tento tvor regulárne mení svoju kožu, a keď ju mení – musí sa predierať pomedzi ostne konárov, či štrbinami tvrdých, ostrých skál. Či ho to bolí, neviem povedať, ale isté je, že stará koža ako šupka schádza a dáva miesto novému koženému obleku. A tu je aj duchovný odkaz Christovej rady nám.

Nový Rok – čas, kedy spolu so zemou, na ktorej prechádzame svoje životné cesty, sme uzatvorili ďalší kruh na jej púti okolo slnka. Je to CHVÍĽA, KTORÁ BY MALA BYŤ POSVÄTENÁ MODLITBE POĎAKOVANIA ZA PREDOŠLÉ A PROSBY O POŽEHNANIE BUDÚCEHO; a aké väčšie a dôstojnejšie vďakyvzdanie môžeme dať Bohu ako je sv. liturgia?! Dal by Hospodin, aby aj u nás k liturgickej paschálnej a roždestvenskej noci pribudla aj novoročná – nevychádzajúca z dogmatického učenia, ale z našej každodennej potreby a túžby po Bohu.

Samozrejme, že sme si už zvykli na priam "predpísanú zábavu" tohto času – ohňostroje, alkohol, davová psychóza chichotania sa na vtipoch bez akejkoľvek pointy a logiky... Ale, čo je na tom "nové" – veď to sa dnes deje každý deň... Keď však chceme skutočne privítať NOVÝ ROK, skúsme to so svetom "otrasajúcou novinkou" – SPOMEŇME SI NA BOHA !!! ... "HOSPODI POMILUJ", ... "HOSPODI BLAHOSLOVI", - neviem, možno máte iný názor, no mne sa toto zdá byť skutočnou oslavou rozlúčky so starým a privítaním nového roka.

 

A ešte jedno – samotný dátum Nového Roka. V minulosti sa začiatok Nového Roka datoval rôzne – začiatkom marca, začiatkom septembra, na sviatok sv. Vasilija... Dnes sa deň občianského Nového Roka spája s menom rímskeho pápeža sv. Silvestra (+ 335) – zaujímavý je fakt, že tento človek horlivo bojoval za liturgiu, upevnenie viery Christovej v Ríme, ktorý vstupoval do novej éry Cirkvi, a medzi iným ostro vystupoval proti bujarým zábavám, ktoré sa dnes stali neodmysliteľnou súčasťou dňa jeho pamiatky.

Aj dnes si pripomíname Nový Rok – jedni, občiansky 1. januára, ďalší cirkevný 1. septembra (či už podľa nového, či starého kalendára), ešte ďalší „rusnácky“ Nový Rok ... Nakoniec je to jedno – nech má každý hoci svoj vlastný „Nový Rok“ - veď v skutočnosti aj deň narodenia každého z nás, je naším vlastným novým rokom života. No čo je podstatné, aby v nás nastúpila túžba po zmene a tento čas, ABY SA STAL „NOVYM LITOM BLAHOSTI BOŽEJ – NOVÝM ČASOM BOŽEJ MILOSTI !!!“

Lebo, ak sa človek nechce meniť – nooo, čo nového mu prinesie táto, tak oslavovaná novoročná silvestrovská noc? … Nič !!! … Chlebíčky si môžeš urobiť aj na ďalší deň, … petardy budú búchať ešte ďalších pár nocí, … a hlava „po opici“ bude zajtra bolieť, tak isto ako včera... BEZ VIERY V CHRISTA A BEZ MODLITBY sa nakoniec všetky prežité roky takého človeka - „rok krysy, opice, svine“ - spoja do jedného zliateho roka, ktorý bude ocenením celého života - „rok somára“.

 

Drahí moji, na záver tohto zamyslenia, prijmite moje vyznanie, a zároveň prianie. Aj na prahu tohoto nového roka, tak ako mnoho raz predtým, som si dal predsavzatie začať odznova... Nooo, isto mnohí potvrdíte, že aj pominulé roky sme nakoniec museli konštatovať, že sme často, žiaľ Bohu, tam, kde sme boli., ... Ale nádej ostáva !!! A s tou by som sa chcel podeliť a zapriať v hojnosti každému z nás – AJ TENTO ROK POĎME SKÚŠAŤ UROBIŤ HO SKUTOČNE NOVÝM !!! A ABY SA STAL NOVÝM, ZAČNIME S OBNOVOU SEBA !!! V TOM NÁM BOŽE POMÁHAJ !!!

 

S prianím hojných Božích milostí

o. Nikodím (Dušan Tomko), šéfredaktor mesačníka PRAMEŇ

 

11.01.2016 14:53

NEVYSPYTATEĽNÉ CESTY HOSPODINA

 

alebo

úsmevná historka jedného obrátenia

Roman bol baptista. Už, ... celé tri mesiace. Horel vierou a túžil kázať všetkým naokolo o Christovi. Obzvlášť jeho duša trpela pre tých, ktorí nesprávne verili v Christa. Ku príkladu, ako pravoslávni... Jednoducho – modloslužobníci., klaňajú sa akýmsi ikonám, modlia sa k svätým - jednoducho k ľuďom. Nooo, samozrejme, možno i títo ľudia mohli byť veľmi dobrými, ale modliť sa k nim? Veď je napísané: "Hospodinovi Svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine Jemu slúžiť!" Roman chcel skutočne úprimne presvedčiť všetkých. Túžil po tom, že príde do pravoslávneho chrámu a pred všetkými usvedčí kňaza, a tak sa všetci pokajajú zo svojho hriechu a zanechajú svoje dušu-hubiace učenie.

Poctivo sa pripravoval, vyberal výstižné citáty z Písma, aby baťušku zrazil na kolená. Dokonca si už aj vyhliadol chrám – maličkú bielu cerkovku so zlatými kupolami v parku. O to viac jeho výber potvrdil fakt, že bola zasvätená sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi. Kde inde, ak nie tam, bolo potrebné začať svedčiť a kázať? Rozhodnutie padlo...

No Roman, až takým hrdinom nebol – bol dosť plachý. Bol mladý, mal 19 rokov. … Všetko si dobre premyslel – príde do chrámu na službu hneď od začiatku, aby sa tam trochu adaptoval. Rozhodol sa, že by nebolo dobré prerušovať modlitbu (lebo hoc ako by to bolo, predsa títo ľudia sa modlia k Bohu). Vyčká preto, kým začne kňaz kázať a vtedy ho usvedčí tak, ako prorok Eliáš usvedčil nehodných prorokov.

V baptistickom spoločenstve, ktoré navštevoval, zhromaždenia trvali približne hodinu a pol, predpokladal, že taký istý čas bude musieť vydržať aj v chráme. Preto sa aj rozhodol, že sa zúčastní aspoň zo zvedavosti na pravoslávnej bohoslužbe, kde ešte ani raz nebol. A tak náš hrdina, v jednu nedeľu, naplnený ráznymi víziami, vybral sa do chrámu.

V chráme, kde sa Roman vybral, bol správcom otec Pavel. Mal vyše 60 rokov, vysvätený bol začiatkom 90-tych rokov, kedy bol katastrofický nedostatok duchovenstva. Diaľkovo ukončil duchovný seminár a pokorne, v jednoduchosti srdca, snažiac sa slúžil ako mohol Hospodu Bohu. Otec Pavel nebol veľkým teológom, ale zato bol skutočným modlitebníkom. Miloval bohoslužbu a slúžil často...

V nedeľu otec Pavel začínal bohoslužby o ôsmej hodine ráno utrenňou, tak ako to robia v niektorých monastieroch. O ôsmej hodine do chrámu prišiel aj Roman. Nesmelo prešiel prahom chrámu a rozhodol sa ostať zatiaľ v úzadí. Trochu hanblivo, samozrejme, že sa neprežehnával, našiel svoje miesto vzadu v kúte. Veriaci sa tiež nazberali – bolo mnoho staren, no takisto nemálo ľudí stredného veku i mládeže.

Blahosloven Boh náš vsehda nyni i prisno i vo viki vikov“, - rozozvučal chrám vozhlas (zvolanie) kňaza. „Amiň“, - odpovedal žalmista a začal pomaly čítať slová žalmov. Roman sa prichytil, že mnohé z čítaného rozumie a chápe, hoc predtým si myslel, že v cerkvi je všetko nezrozumiteľné. Bohoslužba šla podľa svojho poriadku – vstupy chóru prerývali vozhlasy kňaza. Po nejakom čase pozhasínali svetlá v celom chráme, iba v rukách žalmistu, v strede chrámu, ostala zažatá svieca., v úplnom tichu, v pološere čítal žalmy. Bolo v tom čosi zvláštne, tajomné – nie z tohto sveta... Roman pocítil priam zimomriavky na tele – tak ho zasiahol tento osamotený hlas v preplnenom chráme. Toto modlitebné ticho bolo takmer hmatateľné. Na zhromaždeniach vo svojom spoločenstve, kde často zvučala hudba, nikdy neokúsil toto mystické ticho.

Hneď, po krátkom čase, znova sa rozsvietili svetlá v celom chráme a vznešený starec – náš otec Pavel – sprevádzaný obsluhujúcimi so sviecami, vyšiel na stred chrámu na polijelej. Vyniesli Evanjelium a čítal sa fragment z Jána o Christovi na Tiberiatskom jazere. To bola jedna z Romanových obľúbených častí Evanjelia. Po niekoľkých minútach ľudia pomaly, v rade, pristupovali k analoju s ikonou, kde ich otec Pavel pomazal olejom. Roman stál na svojom mieste. Začalo spievanie kánonu, potom slavoslovie a utrenňa došla do konca. Bolo pol desiatej dopoludnia.

Celý čas Roman sledoval ľudí v chráme. Niektorí boli nepokojní, iní zas pozorní, oduchovnelí. Keď začalo čítanie časov, Roman si pomyslel, keďže slávnostné spievanie skončilo, že to je koniec bohoslužieb a kňaz takisto nevychádzal z oltárnej časti. Roman trochu znervóznel, keďže si myslel, že nastal čas kázne, ... nooo, čítanie pokračovalo do desiatej hodiny. Zrazu sa skutočne objavil kňaz, s kadidlom obišiel chrám a znova sa skryl v oltári chrámu. Prešla minúta, ďalšia, … až znova chrámom zaznelo kňazovo zvolanie: „Blahoslovenno Carstvo Otca i Syna i Svjatoho Ducha, nyni i prisno i vo viki vikov“, na čo chór mohutným hlasom odpovedal: „Amiň!“, … a začala Liturgia.

Romanovi sa liturgia celkom zapáčila – nádhera, hudobná harmónia atď. Jednak, okolo jedenástej hodiny sa už začínal vrtieť a nudiť. Služba tých pravoslávnych sa pre neho neskutočne naťahovala. Len s veľkou námahou sa dočkal momentu akejsi „pauzy“ - záves na ikonostase sa zatiahol, veriaci sa presúvali po chráme, dokonca zbadal voľné miesto na lavičke pod stenou a so zadosťučinením si sadol a natiahol už opuchnuté nohy. Tak prešlo niekoľko minút, až začalo Pričaščenije (prijímanie Eucharistie). Bolo pol dvanástej, keď skončila Liturgia.

Roman znova ožil. Zdalo sa, že prišiel jeho čas, no otec Pavel znova vyšiel na ambon a ohlásil, že ak sa niekto ponáhľa, môže podísť ku krížu ku poklone a potom začne Moleben.

Roman si len ťažko povzdychol. Taký zvrat nečakal. To už bolo neúnosné. „Čo to je? Kde kázeň?“ - myslel si, hľadiac na tých pár ľudí, ktorí odchádzali z chrámu. Ako nakoniec zaregistroval, boli to väčšinou mladí s maličkými deťmi. „Akože?!! To len tak odídu bez poučenia?!!“, - znova sa mu preháňali hlavou myšlienky. Ale, keď tak za nimi pozeral, vôbec nemohol povedať, že by vyzerali o niečo ukrátení. Ich tvár odrážala duchovný pokoj. Bolo vidieť, že dostali to, čo chceli, po čo tu prišli a ostatné bolo druhoradé.

Medzitým bohoslužby pokračovali ďalej. Baťuška s veriacimi, doprevádzaní chórom, oslavovali Boha, Božiu Matku, svätých... Po skončení jednej bohoslužby hneď začala ďalšia – Akafist. Keď sa Roman snažil započúvať do tých nekonečných výziev „Radovať sa“, pritlačila ho strašná beznádej., už nemal síl zotrvať na pravoslávnej službe. Pozeral na hodinky – bola skoro jedna hodina poobede. Roman si v mysli preberal všetky svoje informácie o Pravosláví, chcúc medzi nimi nájsť jednu – kedy sa končia služby týchto „bratov“ vo viere. „Sviečky, poklony, ikony, modloslužobníci, farizeji, saduceji...“, - všetko to sa mu miešalo so zlosťou na seba samého: „Ja blázon!“, - myslel si, - „prečo som len prišiel od začiatku služby?“

V tom čase už moleben s posvätením vody dochádzal konca. Otec Pavel vzal kropidlo a v znamení kríža sv. vodou požehnal všetkých na štyri strany. Roman pocítil, ako sa svätená voda dotkla jeho rozhorúčenej tváre a trochu ho prebrala z jeho mračných myšlienok. Roman v duchu zajasal, keď zbadal, že baťuška znova vyšiel na ambon a zakončoval moleben. Zrazu precitol – už dostatočne dlho strávil v pravoslávnom chráme, aby pochopil, že je lepšie sa netešiť z predčasných záverov. I ukázalo sa, že mal pravdu – nasledovala ešte panychída, ktorá skončila pred druhou popoludní...

Roman sa zmohol akurát výjsť a sadnúť si na lavičku pred chrámom. Po tých vyše piatich hodinách bolo na neho až smutne pozerať, zdalo sa, že dokonca pochudol. Sedel a pozeral na tých pravoslávnych „modlitebníkov“… „Ako to len môžu každú nedeľu vydržať?“ Kdesi ešte počul, že najdlhšie bohoslužby majú pravoslávni počas pôstu pred Paschou. „Nooo, keď dnes im služba trvala ponad päť hodín, … tak koľko na Paschu?!“, - s úžasom premýšľal Roman.

Vtedy ho napadlo - „A čo ak, tak sa treba modliť? Tak, čo to potom je v jeho spoločenstve? Paródia? Karikatúra? Ak modlitba pravoslávnych sa tak veľmi líši od modlitieb jeho bratov vo viere, tak je celkom možné, že sa líši aj všetko ostatné ?! A nakoniec, aj sám duchovný život v týchto spoločenstvách môže byť iba karikatúrou skutočnej duchovnosti ?! Prvý krát rozmýšľal o Pravosláví bez predsudkov a podráždenia – tak ho únava zdravo pokorila.

Vtedy vyšiel na ambon otec Pavel. Až teraz sa rozhodol povedať krátke poučenie, ale Roman už nemal ani síl, ani len ochotu prerušiť ho a usvedčovať.

Modlitba, drahí bratia a sestry, - začal otec Pavel, - je hlavným zadaním kresťana. Modlitbou sa posväcuje srdce, um i konanie človeka...“. Baťuška ešte hovoril o láske, dodržiavaní Božích prikázaní, milosrdenstve, pokore... Všetky tieto slová boli jednoduché a pravdivé, a Roman cítil, že im nič nemôže vytknúť. Všetko bolo pravdivé, podľa Evanjelia. Roman sa zahľadel do tváre veriacich a divil sa – mnohí z nich vôbec nevyzerali unavení, práve naopak. Len on sa pri nich cítil ako stará, rozbitá bačkora...

Veriaci podchádzali ku krížu, bozkávali ho a pomaličky sa rozchádzali. Roman už na nich pozeral úplne inak, ako na začiatku služby. Pozbieral sily, vstal a pomaly šiel ku dverám. Cítil sa tak, ako by sám zložil celé auto tehál.

Vychádzajúc z chrámu, spozoroval, že veriaci sa otáčajú a znova sa žehnajú smerom k chrámu. Aj on sa zamyslene pootočil, tak ako všetci a zahľadel sa smerom k chrámu. Zlaté kupoly radostne odrážali slnečné lúče... Roman nemotorne zdvihol pravú ruku, ale hneď, akoby sa bol zarazil a s pocitom, akoby ho prichytili pri niečom neprístojnom, poobzeral sa, či ho nik nevidel a ponáhľal sa k bráne. 

... potom, na  zhromaždenie baptistov viac nechodil ...

 

Podľa článku Священникa Сергия Бегиянa - ПУТИ ГОСПОДНИ

preklad a úprava o. Dušan N. TOMKO

 

24.12.2015 11:37

Betlehemská jaskyňa - škola viery, nádeje a lásky

 

Stojíme symbolicky pri betlehemskej jaskyni, kde v jasliach leží nemluvniatko, ovinuté plienkami. Pokúsme sa duchovne spojiť s Presvätou Bohorodičkou a spravodlivým Jozefom a chvíľu rozjímajme.

Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte“ (Lk 10, 23). Nespomenieš si na tieto slová, keď vidíš Presvätú Bohorodičku a spravodlivého Jozefa pred Synom Božím v betlehemskej jaskyni? Kto je Ten, na ktorého sa ich aj naše oči pozerajú s takou radosťou? Stelesnený Syn nebeského Otca, ozajstný Boh! Nie je to anjel v podobe človeka, pretože tisíce anjelov Ho nazývajú svojim Hospodinom. Nie je ani druhom cherubínov, ale je ich Bohom. Nie je z počtu serafínov, ktorí neprestajne pred vyvýšeným trónom najvyššieho Boha spievajú: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, ktorému sa klaňajú všetky nebeské sily“. A tohoto Hospodina mocností v nežnej detskej podobe môže žena - matka, Presvätá Bohorodička, nazvať svojim Dieťatkom - ozajstným Synom. Ale či všetci, ktorí Ho videli aj považovali za Syna Božieho, ako Prečistá Bohorodička a sv. Jozef? Veľa bolo takých, ktorí videli Isusa na uliciach nazaretských, alebo jeruzalemských a nepomenovali Ho ináč len synom tesára. Ba čo viac, podaktorí Ho považovali za zvodcu, falošného proroka a preto kričali: „Ukrižuj Ho!“ Prečo je tu taký rozdiel vo vzťahu k Isusovi?

Svätí anjeli, pastieri, Presvätá Bohorodička a spravodlivý Jozef Obručnik pozerali sa na novonarodené dieťa vo svetle svätej viery, ktorou boli osvietení. Ostatní neboli osvietení týmto svetlom. Betlehemské svetlo svätej viery nás napĺňa sladkou radosťou! Šťastná bola Alžbeta, keď sa presvedčila o plode svojho života, a blahorečila Presvätú Pannu Máriu ešte pred narodením Spasiteľa. Pýtame sa, kto ju odmenil týmto svetlom poznania? Presvedčivo tvrdíme, že to bolo Božie Dieťa! Veď či nie je Isus Syn Boží Svetlom sveta? Len On nás osvetľuje svetlom svätej viery. Sami v sebe nemôžeme nájsť vieru, ako nemôžeme nájsť lúč letného slnka v temnej noci. On - Svetlo sveta prišiel, aby každého veriaceho osvietil svetlom viery. Nemôže za to, že niektorí počúvali a nepočuli, pozerali a nevideli. Takíto sediaci v tme svetlo viery neuvideli. Ó Isuse, Matka Božia, spravodlivý Jozef, pomôžte mi, aby som navždy stál s tými, čo sú objatí svetlom poznania svojho Spasiteľa! Potrebujem živú vieru, ktorá sa má stať prameňom všetkých mojich predsavzatí! Všetci svätí, zvlášť apoštoli a mučeníci, stali sa pre svoju tvrdú vieru hrdinami. Hrdinsky víťazili nad svojimi prenasledovateľmi, hrdinskou smrťou zomierali. V čom máme hľadať podstatu veľkých činov, ktoré svätí vykonali? Sv. apoštol hovorí: „vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenia, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, stávali sa z nevládnych mocnými, zmužnievali v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11, 33 - 34). V týchto slovách sa skrýva tajomstvo histórie kresťanských národov. Malá viera - malá sila, veľká viera - veľká sila, ktorou je možné víťaziť, lebo ona premohla svet. Taká viera je našim dedičstvom svätých. Uvedomujeme si, že pre veriaceho je všetko možné? Ak si málo dokonalý, pýtaš sa: „Prečo?“ Či to nie je preto, že máš malú vieru? Prečo? Prečo zmenšuješ silu jedného, alebo druhého pravidla, či nie pre malosť vlastnej viery? Prečo prejavuješ k svojmu bratovi malú lásku? Asi preto, lebo svojou malou vierou nevidíš pod jeho úbohým odevom svetlosť pokladu v jeho duši. Prečo hľadáš pre seba výhody, aby si nimi predĺžil svoj život? Nevidíš okom viery tých, čo trpeli za Christa a v deň Svetlého Vzkriesenia budú svietiť v svojej nezvratnej kráse? Prečo sa netešíš utrpeniu, či nestojíš o sľúbenú odmenu - korunu Kráľovstva Božieho? Netešíš sa asi preto, lebo tvoja viera nie je taká silná, aby si mohol povedať s apoštolom: „Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“(Rim 8, 18).

Zvestujem vám veľkú radosť.“- týmito slovami sa prihovoril anjel Boží k prvým ctiteľom Novonarodeného Kráľa v Betleheme, Spasiteľa sveta, Hospodina neba a zeme. Rozjímaj s tými čo stáli pri jasliach, a uvažuj akým slabým, dočasným a málo cenným stvorením je človek bez nádeje na pomoc Božiu. „Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň“(Iz 40, 6 - 8). Zem si a do zeme odídeš! Pripomína ti každá predošlá hodina. Ďalej si pomysli, aká je slabá tvoja duša a vždy len ku zlému sa skláňa. A skús povedať s apoštolom: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“(Rim 7, 24). Ale zahľaď sa do jaslí! Tu vidíš svojho Boha, ktorý ukryl svoju všemohúcnosť z lásky v slabom ľudskom tele, aby premenil slabosť v silu Božiu. Čo je slabšie od ľudskej prírody? A kde je ona najslabšia, či nie v dieťati? Ale pozri! Slabé rameno Dieťaťa Isusa je súčasne ramenom Božím, všemohúcim, ktoré vzalo na seba nebo a zem. On Spasiteľ povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi“(Mt 28, 18). On ako Božie Dieťa dáva ti tiež silu pre všetko, čo by si mal urobiť. S Jeho pomocou dosiahneš tiež hrdinsky aj vysoký stupeň kresťanskej cnosti. „Všetko môžem v Christu, ktorý ma posilňuje“(Fil 4, 13) - presviedča nás ap. Pavel. Odkiaľ je táto smelá výpoveď? Pramení z toho, že apoštol Pavel žil v úzkom spojení s Christom, dokonca až tak bol s Ním spätý, že nebál sa povedať: „a nežijem už ja, ale žije vo mne Christos“(Gal 2, 20). Spoj sa aj ty tak s Christom a určite budeš môcť povedať to isté! V mene Božom pokús sa a určite budeš môcť robiť podobné veci. Aj ty si dieťa Božie, preto sa k tebe prihovára sv. Ján Bohoslov: „Milovaní, teraz sme dietkami Božími, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký Je“(1 Jn 3, 2).

Úfaj na Boha, vkladaj nádej do Isusa, určite ti dá potrebnú silu. Celou svojou bytosťou pristúp k Jasliam, k tomu trónu lásky, z ktorého Božský Spasiteľ v betlehemskej jaskyni preukazuje lásku, aby v odpovedajúcom čase si získal milosť. Tu máš príležitosť naučiť sa od Presvätej Bohorodičky čo je trpkosť a aké môžu byť ťažkosti, ktoré ona znášala, no nepadaj do zúfalstva! Porodila Isusa v chladnej jaskyni, chladnou nocou Ho prevážala do Egypta, vychovala pri skromnosti v Nazarete, ale do zúfalstva nepadala. Aj ty si niekedy smutný, ponížený a sklamaný. Vždy úfaj na Boha, a vždy vkladaj do Neho nádej. On zármutok a všetko čo ťa sužuje vyženie z tvojho srdca. Možno strácaš chuť do práce? Zober si príklad z roľníka. Prečo obrába svoje polia? Či nie preto, aby sa mohol tešiť na dobrú žatvu? Čaká na hojnú úrodu, ktorú uloží do sýpky. Preto získava elán do svedomitejšej práce. Za trpezlivosť sa dáva odmena - Kráľovstvo Božie. Ale ak sa spoliehaš viac na seba, resp. na ľudskú vernosť, niet ti pomoci! Pamätaj si, že Pán Boh takým neposkytuje svoju pomoc ani svoju silu! A napokon netúžiš po nebeskej Otčine? Po Kráľovstve nebeskom, kde ťa Isus chce korunovať, dať ti korunu spravodlivých, ktorá ti je zaručená podľa víťazstva. Alebo sa bojíš byť oddelený a prebývať s Christom? Nie je tvoj strach príčinou tvojej náklonnosti k svetu a k rôznym svetským starostiam? Užitočnejšie bude ak sa s dôverou pomodlíš slovami žalmistu: „Keby som išiel aj údolím smrteľného tieňa, nezľaknem sa zlého, lebo Ty si so mnou, Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú“(Ž 22, 4).

V jasliach leží Dieťatko a Jeho srdiečko prelieva lásku, naplnenú bezhraničným milosrdenstvom. Ponáhľaj sa k Nemu ak túžiš zapáliť plameň lásky života v tvojom srdci. Vypros od nemluvniatka Isusa lásku! Pocítiš, že aj v tvojom srdci bude splnené želanie lásky. Lebo On vlastne preto prišiel na tento svet, a nič iného nechce, len to aby zapálil ten oheň lásky v našich srdciach. Spasiteľ povedal: „Bezo Mňa nič nemôžete činiť“(Jn 15, 5). Ani najmenšiu iskierku Božej lásky nedostaneš, iba cez najsvätejšie cítenie, resp. v súcite k tebe, samým Isusom Christom. To je ten Prameň, ku ktorému je potrebné pristupovať a čerpať z Neho potrebnú lásku tvojej duši. Pozdvihni svoje ruky a srdce dobrorečením k Božskému Dieťatku! Pristúp a On ťa osvieti. Nebýva, aby učiteľ nalieval svojim žiakom svoju múdrosť do hlavy. V škole lásky u Boha je iný postup. Tento Učiteľ v Betlehemských jasliach skutočne nalieva do našich sŕdc svoju Božskú lásku, ktorá je základom všetkej múdrosti. Preto s dôverou modlí sa: „Isuse, Bože môj, Ty si mi všetkým, daj mi z Tvojej lásky!“ Milujme Boha, „lebo On prv miloval nás“, hovorí sv. Ján (1 Jn 4, 19). On si vzal do srdca toto napomínanie. Aj ty si ho tak vezmeš? Keď budeš sám seba pozorovať, zvoláš na Christa: „Nik nás neodlúči od Tvojej lásky!“ Takto vo veľkých mukách volali mučeníci. Nuž naučme sa od nich tej neprekonateľnej lásky. Oni aj vo chvíli, keď im hrozili trestom smrti, zostali neprekonateľní v Christovi. Venuj Mu aj ty svoje srdce, o ktorom sám Spasiteľ povedal. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20).

 

Z archívnych zdrojov

blahej pamäti † Mitr. prot. Juraj KUZAN

 

 

 

 

Kontakt

Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA

nikodim@centrum.sk

o. ekonóm Dušan Nikodim Tomko,
správca farnosti
Nižná Rybnica 159
073 01

mob.: 0907 207 718

Vyhľadávanie

 

 

Isus nemal sluhov, a predsa Ho nazývali Pánom;

nemal vzdelanie, a nazývali Ho Učiteľom;

nemal lieky, a volali Ho Liečiteľom;

nemal vojsko, a predsa sa Ho báli králi zeme;

On nevyhrával v bitkách, a predsa pokoril celý svet;

nevykonal žiadny zločin, no predsa bol odsúdený;

nakoniec Ho aj pochovali...,

... a On? Vstal z mŕtvych, žije a bude žiť na veky!

 

A k životu – životu vo večnom Jeho kráľovstve, pozýva aj Teba! 

 

Chlieb pre život

 

V bývalom Sovietskom Zväze bolo veľké prenasledovanie kresťanov. Keď prišla tajná polícia a našla Sväté Písmo, muselo sa počítať so zatknutím.

Rodina istého cerkovníka sa nedokázala s Bibliou rozlúčiť. Bola im ako každodenný chlieb, bez ktorého by nemohli žiť. Jedného dňa však prišla hliadka. Matka cez okno videla prichádzať dvoch cudzích mužov a začala premýšľať, kde Písmo Sväté schová.

Práve sa chystala piecť chlieb. Cesto už mala umiesené na stole. Rýchlo vzala Bibliu, zavinula ju do cesta a dala ho piecť. Polícia prehliadla dom, nič však nenašla. Keď na druhý deň položili chlieb na stôl a zbadali v ňom neporušenú Bibliu, všetci si uvedomili, že Biblia je chlebom pre život. Ako každodenný chlieb živí človeka, aj Božie Slovo, keď ho denne čítame, dáva nám silu pre život.

otec Nikodim

 

 

„Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi...“ (Mt 5,16)

Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných?

Cestou sa vliekla kolóna áut. V jednom z nich sedela žena, ktorá sa zjavne ponáhľala. Keď dorazila na križovatku a na semafore naskočila oranžová, vodič auta pred ňou šliapol na brzdy a ostal stáť. Spomínaná dáma zareagovala ako strela - trúbila, vulgárne nadávala a cez okno ho častovala šťavnatými gestami. V tomto jej hneve ju prerušilo nečakané zaklopanie na okno. S hrôzou zistila, že je to policajt. Vyzval ju, aby vystúpila z auta, odviezol ju na policajnú stanicu, kde ju vyšetrovali. Zobrali jej odtlačky prstov a dali do cely. Keď ju po niekoľkých hodinách prepustili, dôstojník na stanici, ktorý jej vydával osobné veci, povedal: „Prepáčte za omyl, pani. Bol som za vašim autom, keď ste začali trúbiť a vulgárne nadávať. Všimol som si nálepky na vašom aute – kríž., nápisy - „Čo by urobil Isus?“, „Zvoľ si život!“, a na okne tabuľku - „Nasleduj ma do nedeľnej školy!“., vskutku som si myslel, že ste to auto ukradli“.

Ako často sa stretávame v každodennom živote s týmto príbehom a jeho tisícirakými podobami, ktoré sú hrozným antisvedectvom o viere a kresťanoch ?!. Svet vytáčajú a od Christa vzďaľujú práve takí ľudia, ktorí majú svoje autá oblepené kresťanskými nálepkami, police preplnené kresťanskými knihami, v televízii a rádiu majú nastavené kresťanské stanice., pre deti majú kresťanské videá a kresťanské časopisy v konferenčnom stolíku., na krku ako „kresťanskú bižutériu“ nosia nádherne zdobené kríže., ale vo svojich kostiach nemajú život, ktorý dal Christos a v ich srdci len ťažko nájsť Christovu lásku.

Ako si odpovieme na otázku, ktorou sme začali toto zamyslenie - Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných? Svieti naše svetlo pred ľuďmi, - ako nás vyzýva Hospodin, - aby svet videl naše dobré skutky a chválil nášho Otca, Ktorý je na nebesiach? Už nech sme si dali odpoveď akúkoľvek, nech sa tieto otázky stanú výzvou a novým pozvaním k uvedomeniu si veľkého povolania byť kresťanom.

otec Nikodím

 

 

Pokánie, liek tela i duše

 

Stáva sa, že Hospodin obdarúva ľudí výnimočnou láskou, keď ako sa hovorí, nachádzajú sa už na okraji priepasti. Napríklad v poslednom štádiu rakoviny, či inej choroby, kedy už posielajú ľudí z nemocnice domov zomrieť. Zrazu sa človek chytá aj slamky – lebo už nič iné nepomáha. Prichádza do cerkvi, spovedá sa, prijíma Eucharistiu, začina sa modliť ... a úplne mení svoj predchádzajúci bezbožný život. A zrazu sa vracia do plného zdravia.

„Stalo sa to v Berdsku v r. 1987. Do chrámu prišla mladá žena“., spomína otec Valentín Birjukov. „Otče, moju mamu poslali z onkológie domov zomrieť. Nepomáhajú už žiadne lieky. Chce, aby ste ju vyspovedali a pripravili na smrť“, hovorí žena.

Prišli sme k tejto žene, nevstávala už z postele. Celá opuchnutá, modrá, bolo už cítiť mŕtvolný zápach, ledva rozprávala. Vyspovedal som ju, jeleopomazal, prijala Sv. Telo a Krv Hospodina.

Pýtam sa: „Poznáš modlitby?“ „Poznám tri“., odpovedala mi. „Modli sa“, hovorím chorej. „Modli sa, nemysli na to čo bude, nemysli na nič a nikoho, rodina sa o teba postará, ty sa neustále modli. A Boh ťa uzdraví, ak to bude Jeho sv. vôľa “.

Nakázal som jej deťom, aby ju nezaťažovali, nevyrušovali. Nech sa len modlí.

Po dvoch mesiacoch prišli deti tejto ženy. Spočiatku som ich nespoznal. Známe tváre, ale nemohol som si ich vybaviť.

„Pamätáte , otče, ako ste boli u nás?“, spýtali sa a začali plakať.

Vtedy som ich spoznal po hlase. Pomyslel som si: „Niečo sa iste stalo“.

„Stal sa zázrak!“, povedala dcéra. „Mama urobila všetko, čo ste jej nakázali. Neustále sa modlila. Polepšilo sa jej a poslala nás poďakovať vám“.

„Nie mne treba ďakovať, ale Hospodu Bohu“, odvetil som.

Iba Boh mohol urobiť to, čo sa stalo s touto ženou. Z nemocnice jej chodili každý deň dať injekciu od bolesti. Pozerajú, čudujú sa. Opuchy zmizli, stratil sa zápach, bolo jej lepšie. Začala jesť, hovoriť, chodiť. Urobili vyšetrenia – a nenašli žiadnu rakovinu.

„Čím ste sa liečili? Veď to je nemožné“, čudovali sa. Žena im vyrozprávala, ako zavolala kňaza, vyspovedala sa, prijala Eucharistiu, začala sa modliť, no a vtedy sa jej začal  zlepšovať zdravotný stav. Kúpila lampadu, v dome zavesila ikony, pri ktorých prosí Boha a ďakuje Mu.

Tu je dôkaz, ako pôsobí spoveď, prijímanie Sv. Tela a Krvi Christa, modlitba. Nie samo od seba, ale z našej viery, z vôle Hospoda Boha.

otec Nikodim

 

DRŽTE SA CHRISTOVEJ RYZY
 

"Sú rôzne cesty k spaseniu, - hovorí optinsky starec, prepodobný Varsonofij. 

- Jedných Hospodin spasí v monastieri, druhých vo svete... Všade je možné sa spasiť, len neopusťte Spasiteľa! 

Chyťte sa, držte sa ryzy Christovej – a Christos bude s vami, neopustí vás!"

 

 

 

 

 

Čo ešte chceš?

POUČENIE OTCA NÁŠHO SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO

Ja som otec, - hovorí Christos, - ja som brat, som ženích, som dom, som pokrm i odev, som koreň i základ, všetko, čo by si si mohol priať, som ja.

Od nikoho nič nežiadaj, ja budem pracovať. Veď som prišiel, aby som ti slúžil, nie aby som bol obsluhovaný. Ja som tvoj priateľ, tvoje ruky i nohy, hlava, brat i sestra, matka, všetko som ja.

Chcem iba, aby si bol mojím priateľom a miloval ma. Stal som sa chudobným kvôli tebe i v hrobe som pre teba, hore za teba prosím Boha Otca, sem dole ma totiž poslal Otec, aby som sa stal tvojím zástancom. Ty si pre mňa všetkým, si mojím bratom, spoludedičom, priateľom, si časťou môjho tela. Čo ešte chceš?

 

 

 

Sme povinní žiť tak, aby v prípade, že sa stratia všetky Evanjelia, ich ľudia mohli vyčítať z našej tváre. (metropolita Antonij Surožskij)

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode