Duchovné čítanie

15.01.2016 12:09

Zamyslenie na prahu Nového Roka

 

Nedávno som sa započúval do zamyslenia známeho pravoslávneho publicistu a misionára Ruskej Pravoslávnej Cirkvi, o. Andreja Tkačeva, na tému Nového Roka. Tento občiansky sviatok, ktorý veľmi dobre poznáme aj my, bol veľmi intenzívne propagovaný v časoch socializmu, ktorého plody duchovnej vojny „požehnane“ zbierame dnes, a ktorý mal za cieľ nahradiť veľké zimné kresťanské sviatky Narodenia a Zjavenia sa Christa Spasiteľa ... Pozorujúc svet dnes, smutne treba konštatovať – celkom úspešne sa to podarilo...

Otec Andrej, jemu vlastnými tvrdými slovami a prirovnaniami, ostrými ako britva, vystihol podstatu prežívania tohto obdobia mnohými, neraz k viere hlásiacimi sa ľuďmi. Samozrejme, neostal iba pri chmúrnom vykreslení znamení doby – ale ukázal aj spôsob, ako posvätiť ideu tohto svetského sviatku a premeniť ju na začiatok cesty k záchrane... Táto jeho úvaha sa stala aj podnetom k napísaniu týchto pár riadkov.

 

... V OČAKÁVANÍ "NOVÉHO"

 

Rôzne štatistiky, ankety, prinášajú informácie, že každým rokom, čím ďalej, SVIATKY NARODENIA CHRISTA STRÁCAJÚ SVOJ NÁBOŽENSKÝ ROZMER a ľudia si stále častejšie v tomto období posielajú pozdravy, sms-ky, maily, nie z príležitosti sviatku Príchodu Spasiteľa, či Bohozjavenia, ale pri príležitosti akéhosi "amorfného" sviatku, ponúkajúceho priateľské stretnutia pri obloženej mise a šampuse – Toto je náš, dnešným človekom tak milovaný Nový Rok, ... naplňujúci virtuálny éter krásnymi, neraz neadresnými slovami a frázami : „Šťastný Nový Rok!“, … „Happy New Year!“ … „Pf 2016!“

Skutočne húževnatým učiteľom tradície „Nového Roka“ boli sovietski ideológovia. Keby nie ich tlaku, nikto by nevkladal toľko očakávania a úsilia do príprav na moment, kedy sa otočí stránka kalendára. Stačí len pripomenúť, ako tento deň trávili naši predkovia ešte v časoch, kým vianočnú betlehémsku hviezdu nezamenila krvou zaliata červená – tento deň bol taký ako každý iný, naplnený povinnosťami, radosťami i starosťami každodenného života; večer s modlitbou na perách ďakujúc Bohu za čas, ktorý prešiel a ráno znova vstávajúc s modlitbou k Bohu, aby požehnal dni, ktoré prichádzajú...

Neskôr všetky „štátom prikázané sviatky“, plné víťazstva a sily „strany a vlády“, vyžadovali buď to patetický smútok, alebo nespútanú radosť – jednoducho, nebolo miesta byť trochu človekom. Odtiaľ aj vychádzalo to detské upnutie sa na novoročnú noc, k vôni ozdobeného stromčeka, cukríkom v pozlátku, v šore vystatým mandarinkám... To však je aj najlepším dôkazom toho, že starnúť môže naše telo, ale DUŠA HOC ZAODETÁ V SMRTEĽNÉ, KAŽDÝM DŇOM HYNÚCE TELO, NECHCE STARNÚŤ, NEMÔŽE, A ANI TO NEVIE. ONA OSTANE DETSKOU, ... TÚŽIACOU PO ROZPRÁVKE, KDE DOBRO VÍŤAZÍ NAD ZLOM., TÚŽIACOU PO INOM „NEZEMSKOM“ SVETE, PO ZÁZRAKU...

Nooo, v tej poetickej idylke sviatkovania Nového Roka je často aj dosť "nečistoty", ktorá vychádza z toho, že v Novom Roku neraz ničoho nového, okrem novej cifry v kalendári, niet. Všetko ostatné ostáva staré. Človek prirodzene z roka na rok ťahá so sebou svoju starú truhlicu plnú strastí, neduhov a zlozvykov. Preto aj každý nový rok – ostáva starým., … jednoducho, v našom živote nič sa nemení (napriek, neraz mnohým krásnym predsavzatiam). Ako hovorí staré príslovie, opakujúc prorocké slová Písma: „Kde strom spadol, tam aj leží“, majúc na mysli naše zlozvyky zakoreňujúce hriech v našom živote. Aby sme toto zmenili, je potrebné čosi kreatívne, čosi skutočne nové – napríklad, privítať Nový Rok bez alkoholu a televízora... Chvála Hospodu Bohu, začínajú sa objavovať aj tu prvé lastovičky a veriaci kresťania, tu i tam, novoročnú noc, či už sami alebo v spoločenstvách, trávia v modlitebnom bdení. To je skutočne čosi NOVÉ – nové, ktoré otvára dvere nového života.

Nad bránou Dantheho Pekla bol nápis: „Ty, ktorý vchádzaš, rozlúč sa s nádejou“ (Peklo, III. pieseň). Nad bránou nového kalendárneho roka by bolo potrebné napísať: „KAŽDÝ, KTO ZAČÍNAŠ TENTO ROK, ZANECHAJ VŠETKO ZLÉ“. VTEDY TENTO ROK BUDE SKUTOČNE NOVÝM, KEĎ HO ZAČNEME S TÚŽBOU OBNOVIŤ SA – BORIŤ SA SO ZLÝMI NÁVYKMI A ZDOBÍJAŤ TO, ČO JE DOBRÉ.

Christos nám dáva radu, „byť opatrnými ako zmija“. Skúsme sa niekedy nad týmito slovami zamyslieť, nehľadajúc nejaké veľké teologické objavy., ale len tak sa gazdovským okom prizrime tomu Božiemu stvoreniu – zistíme, že práve tento tvor regulárne mení svoju kožu, a keď ju mení – musí sa predierať pomedzi ostne konárov, či štrbinami tvrdých, ostrých skál. Či ho to bolí, neviem povedať, ale isté je, že stará koža ako šupka schádza a dáva miesto novému koženému obleku. A tu je aj duchovný odkaz Christovej rady nám.

Nový Rok – čas, kedy spolu so zemou, na ktorej prechádzame svoje životné cesty, sme uzatvorili ďalší kruh na jej púti okolo slnka. Je to CHVÍĽA, KTORÁ BY MALA BYŤ POSVÄTENÁ MODLITBE POĎAKOVANIA ZA PREDOŠLÉ A PROSBY O POŽEHNANIE BUDÚCEHO; a aké väčšie a dôstojnejšie vďakyvzdanie môžeme dať Bohu ako je sv. liturgia?! Dal by Hospodin, aby aj u nás k liturgickej paschálnej a roždestvenskej noci pribudla aj novoročná – nevychádzajúca z dogmatického učenia, ale z našej každodennej potreby a túžby po Bohu.

Samozrejme, že sme si už zvykli na priam "predpísanú zábavu" tohto času – ohňostroje, alkohol, davová psychóza chichotania sa na vtipoch bez akejkoľvek pointy a logiky... Ale, čo je na tom "nové" – veď to sa dnes deje každý deň... Keď však chceme skutočne privítať NOVÝ ROK, skúsme to so svetom "otrasajúcou novinkou" – SPOMEŇME SI NA BOHA !!! ... "HOSPODI POMILUJ", ... "HOSPODI BLAHOSLOVI", - neviem, možno máte iný názor, no mne sa toto zdá byť skutočnou oslavou rozlúčky so starým a privítaním nového roka.

 

A ešte jedno – samotný dátum Nového Roka. V minulosti sa začiatok Nového Roka datoval rôzne – začiatkom marca, začiatkom septembra, na sviatok sv. Vasilija... Dnes sa deň občianského Nového Roka spája s menom rímskeho pápeža sv. Silvestra (+ 335) – zaujímavý je fakt, že tento človek horlivo bojoval za liturgiu, upevnenie viery Christovej v Ríme, ktorý vstupoval do novej éry Cirkvi, a medzi iným ostro vystupoval proti bujarým zábavám, ktoré sa dnes stali neodmysliteľnou súčasťou dňa jeho pamiatky.

Aj dnes si pripomíname Nový Rok – jedni, občiansky 1. januára, ďalší cirkevný 1. septembra (či už podľa nového, či starého kalendára), ešte ďalší „rusnácky“ Nový Rok ... Nakoniec je to jedno – nech má každý hoci svoj vlastný „Nový Rok“ - veď v skutočnosti aj deň narodenia každého z nás, je naším vlastným novým rokom života. No čo je podstatné, aby v nás nastúpila túžba po zmene a tento čas, ABY SA STAL „NOVYM LITOM BLAHOSTI BOŽEJ – NOVÝM ČASOM BOŽEJ MILOSTI !!!“

Lebo, ak sa človek nechce meniť – nooo, čo nového mu prinesie táto, tak oslavovaná novoročná silvestrovská noc? … Nič !!! … Chlebíčky si môžeš urobiť aj na ďalší deň, … petardy budú búchať ešte ďalších pár nocí, … a hlava „po opici“ bude zajtra bolieť, tak isto ako včera... BEZ VIERY V CHRISTA A BEZ MODLITBY sa nakoniec všetky prežité roky takého človeka - „rok krysy, opice, svine“ - spoja do jedného zliateho roka, ktorý bude ocenením celého života - „rok somára“.

 

Drahí moji, na záver tohto zamyslenia, prijmite moje vyznanie, a zároveň prianie. Aj na prahu tohoto nového roka, tak ako mnoho raz predtým, som si dal predsavzatie začať odznova... Nooo, isto mnohí potvrdíte, že aj pominulé roky sme nakoniec museli konštatovať, že sme často, žiaľ Bohu, tam, kde sme boli., ... Ale nádej ostáva !!! A s tou by som sa chcel podeliť a zapriať v hojnosti každému z nás – AJ TENTO ROK POĎME SKÚŠAŤ UROBIŤ HO SKUTOČNE NOVÝM !!! A ABY SA STAL NOVÝM, ZAČNIME S OBNOVOU SEBA !!! V TOM NÁM BOŽE POMÁHAJ !!!

 

S prianím hojných Božích milostí

o. Nikodím (Dušan Tomko), šéfredaktor mesačníka PRAMEŇ

 

11.01.2016 14:53

NEVYSPYTATEĽNÉ CESTY HOSPODINA

 

alebo

úsmevná historka jedného obrátenia

Roman bol baptista. Už, ... celé tri mesiace. Horel vierou a túžil kázať všetkým naokolo o Christovi. Obzvlášť jeho duša trpela pre tých, ktorí nesprávne verili v Christa. Ku príkladu, ako pravoslávni... Jednoducho – modloslužobníci., klaňajú sa akýmsi ikonám, modlia sa k svätým - jednoducho k ľuďom. Nooo, samozrejme, možno i títo ľudia mohli byť veľmi dobrými, ale modliť sa k nim? Veď je napísané: "Hospodinovi Svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine Jemu slúžiť!" Roman chcel skutočne úprimne presvedčiť všetkých. Túžil po tom, že príde do pravoslávneho chrámu a pred všetkými usvedčí kňaza, a tak sa všetci pokajajú zo svojho hriechu a zanechajú svoje dušu-hubiace učenie.

Poctivo sa pripravoval, vyberal výstižné citáty z Písma, aby baťušku zrazil na kolená. Dokonca si už aj vyhliadol chrám – maličkú bielu cerkovku so zlatými kupolami v parku. O to viac jeho výber potvrdil fakt, že bola zasvätená sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi. Kde inde, ak nie tam, bolo potrebné začať svedčiť a kázať? Rozhodnutie padlo...

No Roman, až takým hrdinom nebol – bol dosť plachý. Bol mladý, mal 19 rokov. … Všetko si dobre premyslel – príde do chrámu na službu hneď od začiatku, aby sa tam trochu adaptoval. Rozhodol sa, že by nebolo dobré prerušovať modlitbu (lebo hoc ako by to bolo, predsa títo ľudia sa modlia k Bohu). Vyčká preto, kým začne kňaz kázať a vtedy ho usvedčí tak, ako prorok Eliáš usvedčil nehodných prorokov.

V baptistickom spoločenstve, ktoré navštevoval, zhromaždenia trvali približne hodinu a pol, predpokladal, že taký istý čas bude musieť vydržať aj v chráme. Preto sa aj rozhodol, že sa zúčastní aspoň zo zvedavosti na pravoslávnej bohoslužbe, kde ešte ani raz nebol. A tak náš hrdina, v jednu nedeľu, naplnený ráznymi víziami, vybral sa do chrámu.

V chráme, kde sa Roman vybral, bol správcom otec Pavel. Mal vyše 60 rokov, vysvätený bol začiatkom 90-tych rokov, kedy bol katastrofický nedostatok duchovenstva. Diaľkovo ukončil duchovný seminár a pokorne, v jednoduchosti srdca, snažiac sa slúžil ako mohol Hospodu Bohu. Otec Pavel nebol veľkým teológom, ale zato bol skutočným modlitebníkom. Miloval bohoslužbu a slúžil často...

V nedeľu otec Pavel začínal bohoslužby o ôsmej hodine ráno utrenňou, tak ako to robia v niektorých monastieroch. O ôsmej hodine do chrámu prišiel aj Roman. Nesmelo prešiel prahom chrámu a rozhodol sa ostať zatiaľ v úzadí. Trochu hanblivo, samozrejme, že sa neprežehnával, našiel svoje miesto vzadu v kúte. Veriaci sa tiež nazberali – bolo mnoho staren, no takisto nemálo ľudí stredného veku i mládeže.

Blahosloven Boh náš vsehda nyni i prisno i vo viki vikov“, - rozozvučal chrám vozhlas (zvolanie) kňaza. „Amiň“, - odpovedal žalmista a začal pomaly čítať slová žalmov. Roman sa prichytil, že mnohé z čítaného rozumie a chápe, hoc predtým si myslel, že v cerkvi je všetko nezrozumiteľné. Bohoslužba šla podľa svojho poriadku – vstupy chóru prerývali vozhlasy kňaza. Po nejakom čase pozhasínali svetlá v celom chráme, iba v rukách žalmistu, v strede chrámu, ostala zažatá svieca., v úplnom tichu, v pološere čítal žalmy. Bolo v tom čosi zvláštne, tajomné – nie z tohto sveta... Roman pocítil priam zimomriavky na tele – tak ho zasiahol tento osamotený hlas v preplnenom chráme. Toto modlitebné ticho bolo takmer hmatateľné. Na zhromaždeniach vo svojom spoločenstve, kde často zvučala hudba, nikdy neokúsil toto mystické ticho.

Hneď, po krátkom čase, znova sa rozsvietili svetlá v celom chráme a vznešený starec – náš otec Pavel – sprevádzaný obsluhujúcimi so sviecami, vyšiel na stred chrámu na polijelej. Vyniesli Evanjelium a čítal sa fragment z Jána o Christovi na Tiberiatskom jazere. To bola jedna z Romanových obľúbených častí Evanjelia. Po niekoľkých minútach ľudia pomaly, v rade, pristupovali k analoju s ikonou, kde ich otec Pavel pomazal olejom. Roman stál na svojom mieste. Začalo spievanie kánonu, potom slavoslovie a utrenňa došla do konca. Bolo pol desiatej dopoludnia.

Celý čas Roman sledoval ľudí v chráme. Niektorí boli nepokojní, iní zas pozorní, oduchovnelí. Keď začalo čítanie časov, Roman si pomyslel, keďže slávnostné spievanie skončilo, že to je koniec bohoslužieb a kňaz takisto nevychádzal z oltárnej časti. Roman trochu znervóznel, keďže si myslel, že nastal čas kázne, ... nooo, čítanie pokračovalo do desiatej hodiny. Zrazu sa skutočne objavil kňaz, s kadidlom obišiel chrám a znova sa skryl v oltári chrámu. Prešla minúta, ďalšia, … až znova chrámom zaznelo kňazovo zvolanie: „Blahoslovenno Carstvo Otca i Syna i Svjatoho Ducha, nyni i prisno i vo viki vikov“, na čo chór mohutným hlasom odpovedal: „Amiň!“, … a začala Liturgia.

Romanovi sa liturgia celkom zapáčila – nádhera, hudobná harmónia atď. Jednak, okolo jedenástej hodiny sa už začínal vrtieť a nudiť. Služba tých pravoslávnych sa pre neho neskutočne naťahovala. Len s veľkou námahou sa dočkal momentu akejsi „pauzy“ - záves na ikonostase sa zatiahol, veriaci sa presúvali po chráme, dokonca zbadal voľné miesto na lavičke pod stenou a so zadosťučinením si sadol a natiahol už opuchnuté nohy. Tak prešlo niekoľko minút, až začalo Pričaščenije (prijímanie Eucharistie). Bolo pol dvanástej, keď skončila Liturgia.

Roman znova ožil. Zdalo sa, že prišiel jeho čas, no otec Pavel znova vyšiel na ambon a ohlásil, že ak sa niekto ponáhľa, môže podísť ku krížu ku poklone a potom začne Moleben.

Roman si len ťažko povzdychol. Taký zvrat nečakal. To už bolo neúnosné. „Čo to je? Kde kázeň?“ - myslel si, hľadiac na tých pár ľudí, ktorí odchádzali z chrámu. Ako nakoniec zaregistroval, boli to väčšinou mladí s maličkými deťmi. „Akože?!! To len tak odídu bez poučenia?!!“, - znova sa mu preháňali hlavou myšlienky. Ale, keď tak za nimi pozeral, vôbec nemohol povedať, že by vyzerali o niečo ukrátení. Ich tvár odrážala duchovný pokoj. Bolo vidieť, že dostali to, čo chceli, po čo tu prišli a ostatné bolo druhoradé.

Medzitým bohoslužby pokračovali ďalej. Baťuška s veriacimi, doprevádzaní chórom, oslavovali Boha, Božiu Matku, svätých... Po skončení jednej bohoslužby hneď začala ďalšia – Akafist. Keď sa Roman snažil započúvať do tých nekonečných výziev „Radovať sa“, pritlačila ho strašná beznádej., už nemal síl zotrvať na pravoslávnej službe. Pozeral na hodinky – bola skoro jedna hodina poobede. Roman si v mysli preberal všetky svoje informácie o Pravosláví, chcúc medzi nimi nájsť jednu – kedy sa končia služby týchto „bratov“ vo viere. „Sviečky, poklony, ikony, modloslužobníci, farizeji, saduceji...“, - všetko to sa mu miešalo so zlosťou na seba samého: „Ja blázon!“, - myslel si, - „prečo som len prišiel od začiatku služby?“

V tom čase už moleben s posvätením vody dochádzal konca. Otec Pavel vzal kropidlo a v znamení kríža sv. vodou požehnal všetkých na štyri strany. Roman pocítil, ako sa svätená voda dotkla jeho rozhorúčenej tváre a trochu ho prebrala z jeho mračných myšlienok. Roman v duchu zajasal, keď zbadal, že baťuška znova vyšiel na ambon a zakončoval moleben. Zrazu precitol – už dostatočne dlho strávil v pravoslávnom chráme, aby pochopil, že je lepšie sa netešiť z predčasných záverov. I ukázalo sa, že mal pravdu – nasledovala ešte panychída, ktorá skončila pred druhou popoludní...

Roman sa zmohol akurát výjsť a sadnúť si na lavičku pred chrámom. Po tých vyše piatich hodinách bolo na neho až smutne pozerať, zdalo sa, že dokonca pochudol. Sedel a pozeral na tých pravoslávnych „modlitebníkov“… „Ako to len môžu každú nedeľu vydržať?“ Kdesi ešte počul, že najdlhšie bohoslužby majú pravoslávni počas pôstu pred Paschou. „Nooo, keď dnes im služba trvala ponad päť hodín, … tak koľko na Paschu?!“, - s úžasom premýšľal Roman.

Vtedy ho napadlo - „A čo ak, tak sa treba modliť? Tak, čo to potom je v jeho spoločenstve? Paródia? Karikatúra? Ak modlitba pravoslávnych sa tak veľmi líši od modlitieb jeho bratov vo viere, tak je celkom možné, že sa líši aj všetko ostatné ?! A nakoniec, aj sám duchovný život v týchto spoločenstvách môže byť iba karikatúrou skutočnej duchovnosti ?! Prvý krát rozmýšľal o Pravosláví bez predsudkov a podráždenia – tak ho únava zdravo pokorila.

Vtedy vyšiel na ambon otec Pavel. Až teraz sa rozhodol povedať krátke poučenie, ale Roman už nemal ani síl, ani len ochotu prerušiť ho a usvedčovať.

Modlitba, drahí bratia a sestry, - začal otec Pavel, - je hlavným zadaním kresťana. Modlitbou sa posväcuje srdce, um i konanie človeka...“. Baťuška ešte hovoril o láske, dodržiavaní Božích prikázaní, milosrdenstve, pokore... Všetky tieto slová boli jednoduché a pravdivé, a Roman cítil, že im nič nemôže vytknúť. Všetko bolo pravdivé, podľa Evanjelia. Roman sa zahľadel do tváre veriacich a divil sa – mnohí z nich vôbec nevyzerali unavení, práve naopak. Len on sa pri nich cítil ako stará, rozbitá bačkora...

Veriaci podchádzali ku krížu, bozkávali ho a pomaličky sa rozchádzali. Roman už na nich pozeral úplne inak, ako na začiatku služby. Pozbieral sily, vstal a pomaly šiel ku dverám. Cítil sa tak, ako by sám zložil celé auto tehál.

Vychádzajúc z chrámu, spozoroval, že veriaci sa otáčajú a znova sa žehnajú smerom k chrámu. Aj on sa zamyslene pootočil, tak ako všetci a zahľadel sa smerom k chrámu. Zlaté kupoly radostne odrážali slnečné lúče... Roman nemotorne zdvihol pravú ruku, ale hneď, akoby sa bol zarazil a s pocitom, akoby ho prichytili pri niečom neprístojnom, poobzeral sa, či ho nik nevidel a ponáhľal sa k bráne. 

... potom, na  zhromaždenie baptistov viac nechodil ...

 

Podľa článku Священникa Сергия Бегиянa - ПУТИ ГОСПОДНИ

preklad a úprava o. Dušan N. TOMKO

 

24.12.2015 11:37

Betlehemská jaskyňa - škola viery, nádeje a lásky

 

Stojíme symbolicky pri betlehemskej jaskyni, kde v jasliach leží nemluvniatko, ovinuté plienkami. Pokúsme sa duchovne spojiť s Presvätou Bohorodičkou a spravodlivým Jozefom a chvíľu rozjímajme.

Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte“ (Lk 10, 23). Nespomenieš si na tieto slová, keď vidíš Presvätú Bohorodičku a spravodlivého Jozefa pred Synom Božím v betlehemskej jaskyni? Kto je Ten, na ktorého sa ich aj naše oči pozerajú s takou radosťou? Stelesnený Syn nebeského Otca, ozajstný Boh! Nie je to anjel v podobe človeka, pretože tisíce anjelov Ho nazývajú svojim Hospodinom. Nie je ani druhom cherubínov, ale je ich Bohom. Nie je z počtu serafínov, ktorí neprestajne pred vyvýšeným trónom najvyššieho Boha spievajú: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, ktorému sa klaňajú všetky nebeské sily“. A tohoto Hospodina mocností v nežnej detskej podobe môže žena - matka, Presvätá Bohorodička, nazvať svojim Dieťatkom - ozajstným Synom. Ale či všetci, ktorí Ho videli aj považovali za Syna Božieho, ako Prečistá Bohorodička a sv. Jozef? Veľa bolo takých, ktorí videli Isusa na uliciach nazaretských, alebo jeruzalemských a nepomenovali Ho ináč len synom tesára. Ba čo viac, podaktorí Ho považovali za zvodcu, falošného proroka a preto kričali: „Ukrižuj Ho!“ Prečo je tu taký rozdiel vo vzťahu k Isusovi?

Svätí anjeli, pastieri, Presvätá Bohorodička a spravodlivý Jozef Obručnik pozerali sa na novonarodené dieťa vo svetle svätej viery, ktorou boli osvietení. Ostatní neboli osvietení týmto svetlom. Betlehemské svetlo svätej viery nás napĺňa sladkou radosťou! Šťastná bola Alžbeta, keď sa presvedčila o plode svojho života, a blahorečila Presvätú Pannu Máriu ešte pred narodením Spasiteľa. Pýtame sa, kto ju odmenil týmto svetlom poznania? Presvedčivo tvrdíme, že to bolo Božie Dieťa! Veď či nie je Isus Syn Boží Svetlom sveta? Len On nás osvetľuje svetlom svätej viery. Sami v sebe nemôžeme nájsť vieru, ako nemôžeme nájsť lúč letného slnka v temnej noci. On - Svetlo sveta prišiel, aby každého veriaceho osvietil svetlom viery. Nemôže za to, že niektorí počúvali a nepočuli, pozerali a nevideli. Takíto sediaci v tme svetlo viery neuvideli. Ó Isuse, Matka Božia, spravodlivý Jozef, pomôžte mi, aby som navždy stál s tými, čo sú objatí svetlom poznania svojho Spasiteľa! Potrebujem živú vieru, ktorá sa má stať prameňom všetkých mojich predsavzatí! Všetci svätí, zvlášť apoštoli a mučeníci, stali sa pre svoju tvrdú vieru hrdinami. Hrdinsky víťazili nad svojimi prenasledovateľmi, hrdinskou smrťou zomierali. V čom máme hľadať podstatu veľkých činov, ktoré svätí vykonali? Sv. apoštol hovorí: „vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenia, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, stávali sa z nevládnych mocnými, zmužnievali v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11, 33 - 34). V týchto slovách sa skrýva tajomstvo histórie kresťanských národov. Malá viera - malá sila, veľká viera - veľká sila, ktorou je možné víťaziť, lebo ona premohla svet. Taká viera je našim dedičstvom svätých. Uvedomujeme si, že pre veriaceho je všetko možné? Ak si málo dokonalý, pýtaš sa: „Prečo?“ Či to nie je preto, že máš malú vieru? Prečo? Prečo zmenšuješ silu jedného, alebo druhého pravidla, či nie pre malosť vlastnej viery? Prečo prejavuješ k svojmu bratovi malú lásku? Asi preto, lebo svojou malou vierou nevidíš pod jeho úbohým odevom svetlosť pokladu v jeho duši. Prečo hľadáš pre seba výhody, aby si nimi predĺžil svoj život? Nevidíš okom viery tých, čo trpeli za Christa a v deň Svetlého Vzkriesenia budú svietiť v svojej nezvratnej kráse? Prečo sa netešíš utrpeniu, či nestojíš o sľúbenú odmenu - korunu Kráľovstva Božieho? Netešíš sa asi preto, lebo tvoja viera nie je taká silná, aby si mohol povedať s apoštolom: „Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“(Rim 8, 18).

Zvestujem vám veľkú radosť.“- týmito slovami sa prihovoril anjel Boží k prvým ctiteľom Novonarodeného Kráľa v Betleheme, Spasiteľa sveta, Hospodina neba a zeme. Rozjímaj s tými čo stáli pri jasliach, a uvažuj akým slabým, dočasným a málo cenným stvorením je človek bez nádeje na pomoc Božiu. „Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň“(Iz 40, 6 - 8). Zem si a do zeme odídeš! Pripomína ti každá predošlá hodina. Ďalej si pomysli, aká je slabá tvoja duša a vždy len ku zlému sa skláňa. A skús povedať s apoštolom: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“(Rim 7, 24). Ale zahľaď sa do jaslí! Tu vidíš svojho Boha, ktorý ukryl svoju všemohúcnosť z lásky v slabom ľudskom tele, aby premenil slabosť v silu Božiu. Čo je slabšie od ľudskej prírody? A kde je ona najslabšia, či nie v dieťati? Ale pozri! Slabé rameno Dieťaťa Isusa je súčasne ramenom Božím, všemohúcim, ktoré vzalo na seba nebo a zem. On Spasiteľ povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi“(Mt 28, 18). On ako Božie Dieťa dáva ti tiež silu pre všetko, čo by si mal urobiť. S Jeho pomocou dosiahneš tiež hrdinsky aj vysoký stupeň kresťanskej cnosti. „Všetko môžem v Christu, ktorý ma posilňuje“(Fil 4, 13) - presviedča nás ap. Pavel. Odkiaľ je táto smelá výpoveď? Pramení z toho, že apoštol Pavel žil v úzkom spojení s Christom, dokonca až tak bol s Ním spätý, že nebál sa povedať: „a nežijem už ja, ale žije vo mne Christos“(Gal 2, 20). Spoj sa aj ty tak s Christom a určite budeš môcť povedať to isté! V mene Božom pokús sa a určite budeš môcť robiť podobné veci. Aj ty si dieťa Božie, preto sa k tebe prihovára sv. Ján Bohoslov: „Milovaní, teraz sme dietkami Božími, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký Je“(1 Jn 3, 2).

Úfaj na Boha, vkladaj nádej do Isusa, určite ti dá potrebnú silu. Celou svojou bytosťou pristúp k Jasliam, k tomu trónu lásky, z ktorého Božský Spasiteľ v betlehemskej jaskyni preukazuje lásku, aby v odpovedajúcom čase si získal milosť. Tu máš príležitosť naučiť sa od Presvätej Bohorodičky čo je trpkosť a aké môžu byť ťažkosti, ktoré ona znášala, no nepadaj do zúfalstva! Porodila Isusa v chladnej jaskyni, chladnou nocou Ho prevážala do Egypta, vychovala pri skromnosti v Nazarete, ale do zúfalstva nepadala. Aj ty si niekedy smutný, ponížený a sklamaný. Vždy úfaj na Boha, a vždy vkladaj do Neho nádej. On zármutok a všetko čo ťa sužuje vyženie z tvojho srdca. Možno strácaš chuť do práce? Zober si príklad z roľníka. Prečo obrába svoje polia? Či nie preto, aby sa mohol tešiť na dobrú žatvu? Čaká na hojnú úrodu, ktorú uloží do sýpky. Preto získava elán do svedomitejšej práce. Za trpezlivosť sa dáva odmena - Kráľovstvo Božie. Ale ak sa spoliehaš viac na seba, resp. na ľudskú vernosť, niet ti pomoci! Pamätaj si, že Pán Boh takým neposkytuje svoju pomoc ani svoju silu! A napokon netúžiš po nebeskej Otčine? Po Kráľovstve nebeskom, kde ťa Isus chce korunovať, dať ti korunu spravodlivých, ktorá ti je zaručená podľa víťazstva. Alebo sa bojíš byť oddelený a prebývať s Christom? Nie je tvoj strach príčinou tvojej náklonnosti k svetu a k rôznym svetským starostiam? Užitočnejšie bude ak sa s dôverou pomodlíš slovami žalmistu: „Keby som išiel aj údolím smrteľného tieňa, nezľaknem sa zlého, lebo Ty si so mnou, Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú“(Ž 22, 4).

V jasliach leží Dieťatko a Jeho srdiečko prelieva lásku, naplnenú bezhraničným milosrdenstvom. Ponáhľaj sa k Nemu ak túžiš zapáliť plameň lásky života v tvojom srdci. Vypros od nemluvniatka Isusa lásku! Pocítiš, že aj v tvojom srdci bude splnené želanie lásky. Lebo On vlastne preto prišiel na tento svet, a nič iného nechce, len to aby zapálil ten oheň lásky v našich srdciach. Spasiteľ povedal: „Bezo Mňa nič nemôžete činiť“(Jn 15, 5). Ani najmenšiu iskierku Božej lásky nedostaneš, iba cez najsvätejšie cítenie, resp. v súcite k tebe, samým Isusom Christom. To je ten Prameň, ku ktorému je potrebné pristupovať a čerpať z Neho potrebnú lásku tvojej duši. Pozdvihni svoje ruky a srdce dobrorečením k Božskému Dieťatku! Pristúp a On ťa osvieti. Nebýva, aby učiteľ nalieval svojim žiakom svoju múdrosť do hlavy. V škole lásky u Boha je iný postup. Tento Učiteľ v Betlehemských jasliach skutočne nalieva do našich sŕdc svoju Božskú lásku, ktorá je základom všetkej múdrosti. Preto s dôverou modlí sa: „Isuse, Bože môj, Ty si mi všetkým, daj mi z Tvojej lásky!“ Milujme Boha, „lebo On prv miloval nás“, hovorí sv. Ján (1 Jn 4, 19). On si vzal do srdca toto napomínanie. Aj ty si ho tak vezmeš? Keď budeš sám seba pozorovať, zvoláš na Christa: „Nik nás neodlúči od Tvojej lásky!“ Takto vo veľkých mukách volali mučeníci. Nuž naučme sa od nich tej neprekonateľnej lásky. Oni aj vo chvíli, keď im hrozili trestom smrti, zostali neprekonateľní v Christovi. Venuj Mu aj ty svoje srdce, o ktorom sám Spasiteľ povedal. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou“ (Zjav 3, 20).

 

Z archívnych zdrojov

blahej pamäti † Mitr. prot. Juraj KUZAN

 

18.12.2015 14:46

SVEDECTVO VEDCOV O VIERE

 

Neuveriteľná skutočnosť

Nositeľ Nobelovej ceny – profesor Dr. Alexis Carrel, nazýva modlitbu najsilnejšou formou energie. Podľa jeho názoru je to rovnako veľká sila ako gravitácia.

Známy americký vedec a výskumník Dr. N. J. Stowell pri jednom neuveriteľnom objave zmeral silu modlitby. Hovorí: „Bol som cynický ateista, presvedčený, že Boh nie je nič iné ako výplod ľudského mozgu. Nemohol som veriť v nejakú živú božskú bytosť, ktorá by nás všetkých milovala a mala nad nami moc“.

Jedného dňa pracoval na klinike vo veľkom patologickom laboratóriu. Ich úlohou bolo zmerať vlnovú dĺžku a silu žiarenia ľudského mozgu. Zistil, čo sa tam deje v štádiu, keď končí život a prichádza smrť.

„Vybrali sme ženu, ktorá umierala na rakovinu mozgu. Vedela to aj ona. Duševne a psychicky bola na prekvapenie v poriadku, aj keď jej fyzický stav bol veľmi zlý. Bola veriaca. Krátko pred jej smrťou sme u nej v izbe nainštalovali vysoko citlivý prístroj, ktorý nám mal ukázať činnosť v mozgu v priebehu posledných minút života. Na posteľ sme umiestnili aj malý mikrofón, aby sme mohli počuť jej slová, ak ešte vôbec bude prejavovať známky života. Boli sme vo vedľajšej miestnosti. Päť triezvych vedcov. Plní očakávania a vnútorného napätia sme stáli pred svojím prístrojom. Ručička bola na nule a mohla sa vychýliť do 500° pozitívnej hodnoty doprava a do 500° negatívnej hodnoty doľava“.

Ešte nejaký čas pred opisovanou udalosťou bolo s týmto prístrojom uskutočnené meranie vysielania jednej rádiostanice, ktorej program bol vysielaný do éteru silou 50kW; správy museli obehnúť okolo celej zemegule. Meraním vtedy zistili 9° plusovým smerom stupnice.

Všetko nasvedčovalo tomu, že nastali pre pacientku jej posledné chvíle. Zrazu počuli, ako sa začala modliť a velebiť Boha. Prosila Ho, aby odpustil všetkým ľuďom, ktorí jej v živote ublížili. Ďakovala Mu za silu, ktorá ju sprevádzala životom a tiež za istotou, že bude patriť Christovi. Vyjadrovala všetku svoju lásku k Ježišovi, lásku, ktorá sa nezmenšila ani jej utrpením. V okamihu, keď Vykupiteľa Isusa Christa prosila o odpustenie svojich hriechov a ďakovala Mu, sálalo z nej nesmierne šťastie.

Otrasení sme stáli pred svojím prístrojom a takmer sme zabudli na to, čo sme vlastne chceli preskúmať. Hľadeli sme na seba bez toho, žeby sme sa hanbili za slzy. To, čo som počul, na mňa tak zapôsobilo, že som plakal ako dieťa. Naraz - kým sa umierajúca ešte modlila - sme počuli nejaký klepot. Keď sme sa pozreli na prístroj, videli sme, že ručička ukazovala 500° plus a neustále narážala na najvyššiu hranicu merania. Objavili a zmerali sme neuveriteľnú skutočnosť. Mozog umierajúcej ženy, obracajúcej sa k Bohu, vyvinul 55 krát väčšiu silu, než sme namerali v priebehu vysielania uvedenej svetovej rádiostanice“.

Neskôr sa dohodli, že urobia trochu iný pokus. Po príprave prístroja prehovorili sestričku, aby nejakým spôsobom vyprovokovala jedného pacienta. Ten reagoval hrubými slovami a nadávkami, tiež na Boha. A znovu to začalo v prístroji klepať. Zhrozili sa, keď zistili, že ručička sa nachádza tiež na 500°, ale negatívnych.

„V tej chvíli sa zrútil môj ateistický názor na svet. Stál som pred tvárou Vševediaceho. Moja neviera sa mi stala úplne smiešnou. Keď som chcel byť voči sebe poctivý, nemohol som pred pravdou zatvárať oči. Naučil som sa veriť v Isusa Christa ako vo svojho Spasiteľa a Vykupiteľa“.

Pri skúmaní dĺžky mozgových vĺn zistil Dr. Stowell obrovské rozdiely. Sú tak isto individuálne, ako odtlačky prstov. Kdesi sa zaznamenáva dobro, ktoré robíme, aj zlo, ktoré páchame.

Zdroj: M Rosa, máj 1997

 

08.11.2015 16:58

Slovo k sviatku sv. Archanjela Michala, vodcu nebeských vojov

 

Zbor sv. Archistratíha Michaela

a ostatných nebeských mocností

Ešte v Starom Zákone sa spomína, že ľudia, odstúpiac od Boha svojho Stvoriteľa, začali sa klaňať stvoreniu a dielu svojich rúk, robiac si modly, prinášajúc žertvy slnku, lune a hviezdam, v ktorých podľa nich bola živá duša. V tom čase sa ľudia takisto klaňali aj anjelom, ktorým prinášali svoje obety, o čom hovorí kniha Kráľovstiev (por. 2 Kráľov 23, 5). Táto nesprávna úcta k anjelom bola silne rozšírená aj v čase pôsobenia apoštolov.

Sv. apoštol Pavol v liste Kolosanom o tom hovorí: "Nech vás nikto nepripraví o odmenu (t. j. Christa) samoľúbou poníženosťou a uctievaním anjelov, keď sa bude zaoberať tým, čo videl, nemiestne sa nadúvať svojím telesným zmýšľaním" (Kol 2, 18-19). Boli v tom čase totiž heretici, ktorí pôsobiac navonok pokorne vo svojej hrdosti, snažili sa pripodobniť anjelom. Učili vzdávať takú úctu anjelom, aká patrí Samému Hospodu Bohu. Potom sa objavili ďalší, ktorí tvrdili, že anjeli sú tvorcami viditeľného sveta, a ako netelesní a duchovne vyšší sú dôstojní uctievania viac než Christos, Boží Syn; napr. archanjela Michaela nazývali bohom Hebrejov. Nakoniec, ešte ďalší prepadnúc čarodejníctvu a obmaňovaniu ľudí, pod menami anjelov privolávali besov a slúžili im. Zvlášť tieto herézy sa rozmnožili v Kolosách, ktoré prináležali k Laodikejskej metropólii, a kde sa tieto modloslužby nečestného klaňania sa anjelom tajne prevádzali.

Keď Cirkev na miestnom Laodikejskom sneme (viď 35 pravidlo snemu; r. 319/320) odsúdila a zavrhla toto nesprávne uctievanie anjelských síl, upravila učenie o nebeských mocnostiach a ustanovila ich uctievanie ako Božích služobníkov a ochrancov ľudského rodu.

Vtedy aj v tejto krajine, kde sa predtým nehodne uctievali anjeli, začali verejne pravoslávne oslavovať Zbor Anjelov patričnou úctou a začali sa stavať nádherné chrámy zasvätené sv. archanjelovi Michaelovi – vodcovi nebeských vojsk. Napríklad v Chonách bol nad čudotvorným prameňom postavený veľkolepý chrám, v ktorom sa zjavil sv. Archypovi sám sv. archanjel Michael.

Sviatkovanie Zboru sv. Anjelov bolo ustanovené na mesiac november (deviaty mesiac od marca, prvého mesiaca od stvorenie sveta - označujúc tak podľa diela sv. Dionýza Areopagitu "O nebeskej hierarchii", učeníka sv. apoštola Pavla, ktorý bol uchvátený až do tretieho neba (por. 2 Kor 12, 2), deväť anjelských radov (činov). Meno každého z nebeských mocností zároveň vyjadruje ich bytostnú (existencionálnu) funkciu.

 

Týchto deväť anjelských radov sa delí ešte na tri hierarchické stupne - vyšší, stredný a nižší.

 

Prvým stupňom hierarchicky najbližším Presvätej Trojici sú Serafíni, Cherubíni a Prestoly. Ako videl prorok Izaiáš, najbližšie k Božiemu trónu práve stoja šestokrídli Serafíni: "Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali" (Iz 6, 2). Ako hovoria slová žalmu (103, 4) "Vetri si robíš poslami a blčiaci plameň sluhami", Serafíni spaľujúcou láskou horia pred Božím trónom a touto láskou zapaľujú aj iných.

Za nimi stoja pred Vševedúcim Bohom, Ktorý prebýva v neprístupnom svetle mnohookí Cherubíni, ktorí ponad všetky nižšie nebeské činy žiaria svetlom poznania Božej premúdrosti, sami osväcujúc touto múdrosťou iných, vedúc ich k videniu a poznaniu Boha.

Ďalšími sú bohonosné Prestoly (Tróny). "Na nich ako na rozumných trónoch, - ako hovorí sv. Maxim Vyznávač, - spočíva Boh". Tak ako Eucharistia je bohonosnou zo svojej podstaty, ako hovorí sv. Vasilij Veľký, lebo zo svojej podstaty je nerozdeliteľne spojená so Samým Bohom Slovom, Tróny sú bohonosnými z milosti Božej danej im k ich službe – niesť v sebe Boha s Jeho spravodlivým súdom. Práve oni vylievajú silu spravodlivého rozsudku "trónom" – zemských súdov, pomáhajúc vládcom a všetkým zodpovedným spravodlivo správať ich úrad (por. Žalm 9, 5).

 

Aj strednú hierarchiu tvoria tri anjelské rady: Panstvá, Sily i Mocnosti. Panstvá neprestajne dobrovoľne a s radosťou slúžia Bohu, vládnuc nad ostatnými nižšími anjelskými činmi. Pomáhajú múdro a užitočne využívať sily moci nad zverenými oblasťami, či úradmi, takisto ako aj učia nás vládnuť nad svojimi emóciami, vôľou, dávajúc silu prekonávať pokušenia a prekážky.

Sily - naplnení božskou silou, vypĺňajú vôľu Všemohúceho Hospodina Boha. Práve oni vykonávajú preveľké divy a zázraky, a takisto z tejto milosti nadeľujú Božím služobníkom, aby mohli uzdravovať, hnať démonov, či predpovedať budúce veci k našej potrebe a večnej záchrane... Oni nám pomáhajú niesť naše kríže, problémy., … veď nie nadarmo práve v ťažkých chvíľach prosíme Boha: „Pane, daj nám sily (síl)...“

Ďalším radom v hierachii anjelov sú Mocnosti. Nazývajú sa tak preto, že majú moc nad diablom, odrážajú jeho útoky proti ľuďom. Práve oni utvrdzujú podvižníkov v duchovnom zmáhaní, chrániac ich pred nepriateľskými úkladmi a dávajú im silu víťaziť nad démonmi.

 

Aj najnižší stupeň má takisto tri rady: Začiatky, Archanjeli a Anjeli.

Začiatky, alebo Načala – nazývajú sa tak preto, že sú zodpovednými za nižšie anjelské stupne (sú ich náčelníkmi) a vedú ich k plneniu Božích prikázaní. Sú takisto zodpovední za chod sveta, zemské živly a ochraňujú všetky kráľovstvá a panstvá, národy a plemená (každý národ, plemeno, kráľovstvo, mesto, či dom majú svojho anjela; por. Daniel 10, 13). Oni vedú dôstojných ľudí k braniu na seba služby, či nejakého úradu, nie pre vlastné obohatenie, ale v prospech iných a umnoženie Božej slávy.

Archanjelmi, ktorí stoja za nimi, nazývame veľkých poslov Božích, ktorí zvestujú veľké a preslávne proroctvá, - ako hovorí Dionýz Areopagita, - a dávajú nižším anjelským činom a ľuďom poznať a rozumieť Božiu vôľu. Sv. Gregor Dvojeslov nám hovorí, že práve oni utvrdzujú v ľuďoch vieru, osväcujúc nás poznaním sv. Evanjelia a odkrývajúc nám tajomstvá viery.

A nakoniec Anjeli, ktorí stoja najnižšie v nebeskej hierarchii, ale o to bližšie k nám ľuďom. Oni nám zvestujú menšie tajomstvá, Božie zámysly vedúc nás cestou života s Bohom. Sú nám daní, aby nás chránili a pomáhali nám, ak to sami dovolíme a chceme.

 

Všetky tieto rady a stupne spoločne voláme Anjelmi. Sú služobnými duchmi poslanými na službu tým, ktorí majú prijať spasenie (por. Hebr. 1, 14), a každý z nich má svoju vlastnú a výnimočnú službu, poslanie zverené mu Všemohúcim a nekonečne Milujúcim nás Bohom.

Pravoslávna Cirkev na svojej pozemskej púti, vedomá si nekonečnej pomoci nebeských pomocníkov - Anjelov, - ustanovila ich sviatok - Zbor sv. Archanjela Michaela a ostatných nebeských síl na ôsmy deň deviateho mesiaca (od stvorenia sveta), lebo práve v ôsmy deň, ako nazývajú sv. otcovia deň Strašného Súdu, zoberú oni - nebeské mocnosti, za hlaholu nebeskej trúby, všetkých vybraných zo štyroch kútov zeme, keď príde Syn Človeka vo Svojej sláve súdiť svet (por. Mt 24, 31).

Ó, dal by Hospodin Boh nám Svoju milosť, aby vybrali medzi vybrancov Božích každého z nás radostne a pravoslávne sláviacich ich sväté nebeské voje!

Medzi nimi si osobitne pripomíname ako prvého z verných nebeských Božích služobníkov Archistratíha (Arcitratéga) Michaela, vodcu nebeských vojov. Podľa významu jeho mena, je anjelom s neobyčajnou duchovnou silou a je osobitným ochráncom vybraného národa (por. Prorok Daniel 10, 13, 21; 12, 1), a takisto so Zjavenia sv. Jána vieme, že Michael je ochráncom nás kresťanov – nového Izraela, a takisto tým, ktorý v poslednom boji porazí Draka - Satana s jeho anjelmi (por. Zjav. Hlava 19 – 20). Jeho úcta v kresťanskej Cirkvi sa viaže úplne k jej začiatkom. Podľa tradície práve on, v čase vzbury Lucifera voči Bohu, zvolal „Micha´el – Kto ako Boh !!!“ Vtedy bol Lucifer – Dennica vo svojej pýche zhodený so svojimi anjelmi na zem ( por. sv. Greor Dvojeslov – Толкование 4 на Евангелие ) a Michael, zoberúc nebeské voje, postavil sa vpredu, začal so Serafínmi a Cherubínmi a ďalšími nebeskými činmi sláviť Presvätú, Jedinosúcnu a Nerozdielnu Trojicu, Jediného Boha, spievajúc a jeden k druhému volajúc: SVJAT, SVJAT, SVJAT HOSPOĎ SAVAOTH – VSJA ZEMĽA ISPOLNENA SLAVY JEHO !!! SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ, HOSPODIN SAVAOTH – CELÁ ZEM JE NAPLNENÁ JEHO SLÁVOU !!! AMEN.

 

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím (Dušan Tomko)

 

23.08.2015 22:36

Víťazstvo nad smrťou

 

Slovo sv. Jána Kronštadtského k sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky

Čo znamená, drahí bratia a sestry, že Cirkev odchod Božej Matky z tohto života vôbec nenazýva smrťou, ako je to zvyčajne u ľudí, ale zosnutím, alebo odpočinkom, pokojným spánkom, a dokonca nesmúti, ani neplače pri Jej hrobe, ale naopak, spieva slávnostné a radostné piesne Jej odchodu?

To, že Preblahoslavená Matka nášho Hospodina v skutočnosti nezomrela, ako obyčajne zomierajú ľudia, ale akoby nakrátko usnula pokojným spánkom po ťažkých životných trápeniach a Jej hrob sa pre Ňu stal bránou do Nebeského Kráľovstva, skrýva v sebe mnoho radosti pre kresťana. Z toho hrobu, ako z hrobu Vzkrieseného Hospodina, aj na nás vanie závan nebeskej nesmrteľnosti, alebo lepšie povedané – tento hrob nám sľubuje nesmrteľnosť duše a neporušenosť tela a ženie z nášho srdca strach zo smrti.

Sláva Víťazovi nad smrťou, Hospodinovi Isusovi Christovi! Do Jeho príchodu bola smrť veľmi strašná pre človeka, pretože svoju korisť brala nenávratne, naveky a nebolo žiadnych prostriedkov, ako sa pred ňou zachrániť, tak ako hriech, cez ktorý silnou bola smrť, rozlievala sa ako morská záplava a túto povodeň nič nemohlo zastaviť. Takisto ľudia vedeli, že tí, ktorých uniesla smrť, ako zajatci ostávali v jej moci – na mieste, kde všetci zvyčajne odchádzali po smrti. Boli, pravda, dva-tri prípady, keď dvaja z ľudí vôbec neokúsili smrti a ďalší cez modlitby a slzy dostal milosť, hoci už nad ním visela jej smrtiaca ruka a smrti nebolo dovolené dotknúť sa ho ešte pätnásť rokov. No čo znamenali tieto dva-tri príklady v porovnaní s miliónmi tých, ktorí umreli?! Veď je to len kvapka v oceáne! Pritom posledný príklad ani nebol nijako uspokojivým pre ľudí, keďže kráľ Ezechiáš sa nemohol úplne vyhnúť smrti, akurát, že si vyprosil jej odklad. Prví zas dvaja – Enoch a Eliáš – boli vnímaní cez ich nenapodobniteľný svätý spôsob života a pre ten aj boli zaživa vzatí na nebo.

A čo vidíme teraz po zjavení sa nášho Hospodina v tele a po Jeho víťazstve nad hriechom a smrťou? Všetka hrôza smrti zmizla. Smrť sa stala skôr pokojným spánkom, po ktorom nastane nové ráno všeobecného vzkriesenia plné radosti. Podľa miery, ako každý z nás víťazi nad hriechom v nás, - a teraz nám boli dané aj všetky prostriedky ako nad ním zvíťaziť (2 Pt 1, 3), - mizne aj strach zo smrti, takže víťazi nad hriechom s radosťou vítajú smrtné lôžko a už neumierajú, no v pravde zaspávajú spokojným snom. „Teraz, - hovorí sv. Ján Zlatoústy, - Hospodin zlomil brány pekla a zničil samotnú tvar smrti. Čo hovorím, že „tvár smrti“? Dokonca zmenil samotné jej meno, keďže teraz sa už nenazýva smrťou, ale uspením, pokojným spánkom“.

Najzreteľnejší príklad víťazstva nad smrťou vidíme v Prečistej Matke Hospodina. Ona spočinula v hrobe iba v krátkom sne. Môžeme si dovoliť povedať, že „v krátkom“, pretože podľa svedectva tradície, na tretí deň po Jej smrti nebolo nájdené Jej prečisté telo – bolo vzkriesené a vzaté do neba, kde sa spolu s dušou vnorilo do nebeskej blaženosti. Po Božej Matke vidíme takisto apoštolov i mučeníkov, ktorí sa so smrťou stretávajú v radosti, akoby sa stretli s najlepším priateľom, ktorý ich na výmenu za prchajúce radosti tohto sveta, alebo problémy, či trápenia, obdaruje večnou radosťou v Nebeskom Kráľovstve.

Za nimi vidíme všetkých svätých, ktorí pozerali na smrť takisto s radosťou, vidiac v nej koniec zemského trápenia a začiatok nebeskej slávy. Svätá Cirkev sa snaží aj v nás zasiať takýto pocit vnímania smrti bez strachu, odstraňujúc v sebe tento strach postupným vykoreňovaním hriechu zo svojho života a svojich mŕtvych už nenazýva inak ako zosnulými, pretože nesmrteľný život budúceho veku je pre nás už tak nespochybniteľný a naše právo neodňateľné, že nemôžeme smrť nazvať inak ako len sen.

Sláva nekonečne dobrotivému Bohu! Prv nad mŕtvymi dlho a bezútešne plakali, ba priam sa nakazovalo nad mŕtvym prelievať slzy. „Synu, - hovorí bohomosvietený mudrc, - nad mŕtvym vylievaj slzy a započni žalospev...; … konaj nad ním trpký žiaľ cez deň, a potom (hľadaj) útechu na svoju bolesť!“ (por. Sir 38, 16 – 17). A teraz namiesto pohrebného žiaľu spievame pieseň „Aleluja“, alebo „Chváľte Boha...“, oslavujúc božskú premúdrosť a dobrotu, ktoré zmenili smrť na prechod do nesmrteľnosti.

Bratia, účastníci nebeského pozvania, videli ste na ikone prečestného a slávneho Zosnutia Božej Matky, ako Ona pokojne spočíva! Aký pokoj a nebeskú radosť odráža Jej tvár! Skutočne je to len sen, krátky prechod zo zeme na nebo. Poučme sa a sami cez čnostný život urobme i svoju smrť pokojným zosnutím. Ako dlho bude v nás vládnuť hriech, dovtedy strašná bude pre nás smrť, pretože iba „smrť hriešnikov je krutá“ (por. Žalm 33, 22). Hriech je príčinou smrti, alebo takisto „...mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Christovi Isusovi, našom Hospodinovi (Rim 6, 23).

Vytínajme hriech zo svojho života, ako príčinu smrti. Zo začiatku bude tento boj veľmi ťažký, ale neskôr sa stane ľahkým a sladkým. Tak, ako sa budú úmerne zväčšovať strasti spôsobené bojom s hriechom, tak sa bude i zväčšovať Christova útecha v nás (por. 2 Kor 1, 5). Veď Sám povedal „moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké“ (Mt 11, 30) a urobí skutočne ľahkými a životodárnymi zmáhania Svojich podvyžníkov.

To, čo sa dosahuje s námahou je viac cenené, a tým viac prináša radosti. Sme stvorení pre prácu, napredovanie a nie pre nečinnosť, a nebeská sláva, ktorá nemá konca, bezpochybne stojí cenu práce a zmáhaní sa celého života. Táto neopísateľná blaženosť, kráľovstvo slávy, nedáva sa darom, ale „násilím sa dobíja (tzn. Silou), a len násilníci sa ho zmocňujú“ (por. Mt 11, 12).

Drahí! Nie preto sme tak leniví bojovať so svojimi vášňami a zlými návykmi, že máme slabú vieru v budúci život vo večnosti? Ale on je tak nepochybný, ako náš terajší život. Či Ten, Ktorý nám dal život tu na zemi, nedá nám plnosť skutočného života v nebi?! Veď to je samozrejmé! Slovo Božie nás v tom utvrdzuje: „Všetci v hroboch, - hovorí Písmo, - počujú hlas Syna Božieho, ožijú a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (por. Jn 5, 28 – 29).

Bratia! Večný život po smrti existuje bez najmenších pochýb, a takisto niet najmenšej pochyby, že tento život môže byť dvojaký: pre spravodlivých – blažený, a pre zatvrdilých hriešnikov – plný múk. Smrť je hranicou – hranicou medzi súčasným a budúcim životom, a my nevieme ako ďaleko, či blízko je od nás. Snažme sa preto vždy byť pripravení postaviť sa na tejto ohromujúcej hranici medzi dvoma životmi. Amen.

 

Preklad a úprava o. Nikodím

 

02.07.2015 22:15

Duchovný sa preobliekol za bezdomovca a navštívil svoj chrám

 

 

ČO ZNAMENÁ BYŤ KRESŤANOM

 

Pastor Jeremiach Steepek sa preobliekol za bezdomovca a šiel do chrámu, kde mal byť v ten deň predstavený a uvedený ako nový pastor.

Okolo pol hodiny chodil dookola chrámu, ktorý mu onedlho mali zveriť. V tom čase sa schádzalo množstvo ľudí k bohoslužbe do tzv. „kostola 10-tisícich“, keďže toľko veriacich malo toto spoločenstvo. Iba traja z nich sa s ním pozdravili... Prosil prichádzajúcich o pár drobných, aby si mohol kúpiť jedlo, … no nenašiel sa ani jeden. Vošiel do chrámu a chcel si sadnúť v prednej časti, ale zriadenci chrámu ho „poprosili“, aby si sadol niekde vzadu. Snažil sa pozdraviť s ľuďmi v laviciach, ale ako odpoveď sa mu dostalo len tvrdého, opovrhujúceho pohľadu, plného odsúdenia...

Keď už sedel v zadnej časti chrámu, starší (kurátor zboru) tohto spoločenstva predniesol nejaké cirkevné oznamy a ďalší program bohoslužby, a nakoniec zakončil, že by rád predstavil zboru nového pastora...

- „Chcem vám predstaviť pastora Jeremiacha Stepeeka!“

Všetci sa obzerali navôkol seba, tlieskajúc, plní radostného očakávania, … i vtedy, bezdomovec, sediaci vzadu kostola, vstal a uličkou pomedzi lavice začal kráčať dopredu. Aplauz ustal, oči všetkých boli upreté len na neho... Podišiel k oltáru, zobral do ruky starý mikrofón, na chvíľku urobil pauzu a potom začal čítať:

Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“. Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma“. Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“.

Keď dočítal, pozrel na svoju pastvu a začal im hovoriť všetko, čo toto ráno zažil... Mnohí začali plakať...; mnoho hláv bolo sklonených v zahanbení a modlitbe... Vtedy zaznelo slovo nového pastora: Dnes tu vidím spoločenstvo ľudí, a nie cirkev Isusa Christa! Vo svete je mnoho ľudí, ale nedostatok Christových učeníkov... Kedy sa rozhodnete stať učeníkmi?!" Potom rozpustil toto cirkevné zhromaždenie do ďalšej nedele...

 

BYŤ KRESŤANOM – ZNAMENÁ VIAC, AKO LEN O TOM HOVORIŤ !!! BYŤ KRESŤANOM – ZNAMENÁ TAK ŽIŤ A DELIŤ SA S TÝM S INÝMI !!!

 

- preklad o. Nikodím

 

12.06.2015 22:36

DUCHOVNÉ POUČENIA - Boh pomáha tam, kde končia naše ľudské možnosti

 

Boh pomáha tam, kde končia naše ľudské možnosti

Prepodobný Pajsij Svätohorský

 

- Čo je tam za dym?, - spýtal sa starec.
- Pálime nepotrebné veci, otče.
- Čo ste ?!! Ako ste mohli za takého vetra rozložiť oheň ?!!!
- Ale, otče, veď ráno pršalo …


- Hoci by pršalo, hoci by prešla povodeň – takýto vietor zaraz všetko vysuší. A tak ako minule, z hlúposti, znova zapálite požiar ! Už ste zabudli ?!!! Keď raz vlezieš do kaluže, druhý krát by si mal už dávať väčší pozor. Boh pomáha tam, kde je potrebná Jeho pomoc, ... tam, kde končia ľudské možnosti. No našej hlúposti Boh pomáhať nebude !!! Tak na posmech pred svetom vystavujeme našou hlúposťou dokonca svätých.

 

- Otče, ako vedieť, do kedy treba konať podľa našich ľudských možností?

 

- Začnime od toho, že tú hranicu vidieť. Pripusťme, že človek mal možnosť niečo urobiť, no neurobil to, lebo sa mu niečo skomplikovalo, to Boh v tej najťažšej chvíli mu pomôže. Jednak, ak u neho boli možnosti, ale chýbalo odhodlanie, snaha, Boh mu pomáhať nebude. Príklad – Hovoria ti, aby si na noc zamykal dvere na závoru, no tebe sa nechce a nezamykáš, i hovoríš si, že teba ochraňuje Boh. Ty nezamykáš nie preto, že dôveruješ Bohu, ale preto, že si lenivý. No ako ti má potom pomôcť Boh? Či bude pomáhať lenivcovi? Veď keď niekoho upozornia, že je treba sa na noc zamykať závorou, a on to nerobí, či nemá byť za túto neposlušnosť potrestaný?

 

Je treba urobiť to, čo môžeme urobiť podľa našich možností, a Bohu nechať to, na čo naše sily nestačia. A ak sa pustíš aj do niečoho naviac, čo je ponad tvoje sily, nie z egoizmu, pýchy, ale z lásky, veriac v to, že si nevyužil ešte úplne všetky svoje možnosti, to Boh vidí aj toto. Táto námaha z lásky je mi príjemná a On Sám vtedy prichádza s pomocou. Boh preto, aby nám pomohol, potrebuje naše vlastné úsilie. Tak ako Noe – sto rokov sa trápil stavajúc archu. Drevo pílili drevenými pílami – a k tomu, museli nájsť oveľa tvrdšie drevo, aby z neho mohli urobiť pílu. Či nemohol Boh urobiť niečo, aby pomohol skôr postaviť koráb? Mohol, … no On povedal Noemu i tým, ktorí boli s ním, ako postaviť archu, i On im dodával síl (por. Genezis 6, 13*).

Preto snažme sa a robme to, čo môžeme, aby potom to, čo nemôžeme urobiť my, vykonal Boh.


Raz za mnou prišiel istý človek, - hovorí starec, - i začal dávať otázky. „Prečo vy mnísi sedíte tu a nejdete do sveta pomôcť národu?“ „Ak by sme šli do sveta a pomáhali národu, - odpovedal som mu, - vtedy by si sa pýtal, prečo sa mnísi motajú po svete. Nechodia po svete, no i ty sa pýtaš prečo...“ Hneď zadal ďalšiu otázku: „Prečo mnísi chodia za lekármi? Prečo ich neuzdraví Christos, či Bohorodička?“

Takú istú otázku mi zadal jeden lekár – Žid“, - odpovedal starec. - „On nie je Žid!“ Hneď sa zastali spolubesedníka tí, ktorí prišli s ním. - „Nie je podstatné, že nie je Žid, - odpovedal starec, - ale otázka, ktorú položil, je čisto židovská. Preto vám zopakujem odpoveď, ktorú som dal tomu lekárovi – Židovi, nakoľko je situácia podobná : „Ty ako Žid by si mal poznať Starý Zákon. U proroka Izaiáša sa hovorí o tom, ako kráľovi Chizkijovi, ktorý bol veľmi dobrým človekom, Boh daroval naviac pätnásť rokov života. Boh poslal k nemu proroka, ktorý mu povedal, že Boh mu daruje ešte pätnásť rokov života za to, že zničil modlárske oltáre, a o jazve, ktorú kráľ mal, že vylieči tým, keď k nej priloží suché figy a bude zdravý (por. Iz 38, 4*; 21*). Či nemohol Boh, Ktorý mu daroval pätnásť rokov života, uzdraviť aj jeho jazvu? Samozrejme, že mohol – no táto jazva sa dala vyliečiť aj pár suchými figami. Preto, načo prosiť Boha o to, čo dokážu urobiť ľudia? Len sa treba niekedy upokoriť a poprosiť ich o pomoc“.

 

Človek má konať podľa ľudských možností do istej miery – a potom všetko nechať na Boha. Snažiť sa pomôcť v tom, čo vychádza poza naše ľudské hranice, by bolo pýchou. Často vidieť, ako taká tvrdohlavosť pomáhať za každú cenu prichádza od diabla a môže priviesť človeka k pádu.

Preto, keď nás prosia o pomoc, treba nám postupovať opatrne a pomáhať nakoľko môžeme. V tom, čo nedokážeme, môžeme pomôcť hoci len jednou modlitbičkou, či vzdaním celého problému na Boha, Ktorý najlepšie vie, akým spôsobom tento problém rozviazať, a to je takisto akousi tajomnou formou modlitby.

 

Preklad a úprava o. Nikodím (Dušan TOMKO)

 

13.03.2015 08:49

ZVLÁŠTNOSTI PÔSTNYCH POKUŠENÍ

 

Všetka naša námaha a starosť musí byť preplnená duchom nádeje na Nebeského Otca

Dni Veľkého Pôstu nesú sami v sebe špecifiká, ktoré sa opakujú z roka na rok, bez ohľadu na to, ako sme sa zdokonalili vo viere. Samozrejme, človek duchovne skúsený, ktorý nie prvý krát vstupuje do času sv. Štyridsiatnice, ich rozpoznáva a prekonáva ľahšie a spokojnejšie. Inokedy zase priam očakávaš, kedy aj v tomto pôste príde známa výčitka sebe samému: „... I ZASA SA TO NEDARÍ, … AKÝ SOM BOL – TAKÝ AJ OSTAL!“

Ak skutočne seriózne a s jasným cieľom pristupuješ k tomuto času pokánia, ako ku vážnemu a zložitému duchovnému zmáhaniu, tak pretenzie (pripomienky) k sebe samému zákonite prídu.

Prečo sa to deje? Prečo sa to opakuje? Príčiny sa javia dve.

Ako ľudia sme tak nastavení, že hoc akokoľvek správne by sme chápali to známe: „Že ak chceš rozosmiať Boha – rozpovedz Mu o svojich plánoch!“, stále sa zaoberáme plánovaním toho, čo budeme robiť zajtra, pozajtra ... A nakoniec, to ani inak nemôže byť – myslieť na zajtrajší deň je potrebné, ale s jednou podmienkou – a to, ÚPRIMNÝM PRESVEDČENÍM, ŽE ÚSPEŠNOU BUDE JEDINE TÁ PRÁCA, NÁMAHA, KTORÚ POŽEHNÁ BOH.

V prvých rokoch svojho „mladého“ kňazstva, - hovorí otec Alexander, - som sa divil slovám skúseného a šedinami ozdobeného predstaveného katedrálneho chrámu, ktorý stále po odpuste (na konci bohoslužby), ohlašujúc ďalší bohoslužobný program, začínal slovami: „Ak Boh požehná, bohoslužby budú...“ Mne sa tieto slová zdali cudzie, o to viac, keďže v predsieni chrámu bol rozpis bohoslužieb na mesiac dopredu“.

Je treba čas, aby sme pochopili, že AK NAŠE NÁMAHY A PRÁCA NEBUDÚ PRENIKNUTÉ V PRVOM RADE NÁDEJOU A DÔVEROU V BOHA, TAK I DOBRÉ NÁPADY A NUTNÉ ROZHODNUTIA SA NEMUSIA NAPLNIŤ. Nádejať sa iba na svoje sily, zvlášť vo veciach duchovných, kde sa objavujú úskalia v tých najneočakávanejších momentoch, - je veľmi nebezpečné, a hoc po odbrobinách, ale stále vedúce k pýche. Alebo, v krátkosti, VŠETKY NAŠE STAROSTI A ZMÁHANIA MUSIA BYŤ PRENIKNUTÉ DUCHOM NÁDEJE NA NEBESKÉHO OTCA.

Akonáhle zabudneme na túto nespornú axiómu, okamžite začíname protirečiť Christovi, Ktorý hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?” alebo: „Čo budeme piť?” alebo: „Čo si oblečieme?”! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia” (Mt 6, 31 – 33).

Druhá príčina našich neúspešných pôstnych plánov pochádza z prvej – a to, že preceňujeme svoje sily. Výsledkom tohoto precenenia je nakoniec smútok, sklamanie, neraz až hriešna beznádej. Všetci dobre poznáme taký pojem ako "nevydarený deň, neúspešné obdobie", no prečo tento pojem často spájame len s ostatnými?

ĽUDIA NIE SÚ IDENTICKÍ, ROVNAKÍ – KAŽDÝ MÁ SVOJE VLASTNÉ ROZMEDZIE, HRANICE DUCHOVNÉHO I FYZICKÉHO ZDRAVIA, A PRETO ANI PÔSTNE PRAVIDLÁ NEMÔŽU BYŤ UNIVERZÁLNE. Pre každého je iná miera, ktorá závisí od mnohých faktorov. Okrem zdravia tu zohrávajú úlohu tiež nevyhnutné pozemské starosti, a takisto aj každé rodinné prostredie je odlišné. Je úplne iné žiť v rodine, obklopený ľuďmi, ktorí pôst vnímajú ako potrebu svojho života, a iné v prostredí, kde už len predstava stravovania sa bez mäsa, či časté návštevy chrámu, budia podráždenie, či vzdor. A takých rodín je veľmi veľa. Častá modlitba a dodržiavanie pôstnych pravidiel je vskutku nádherným a prospešným skutkom, no len do toho momentu, kým nevyvolávajú spory, nepriateľstvo a nakoniec, neprinášajú iba viac zla ako osohu.

Tiež je dôležité brať do úvahy vlastné zdravie a vek. Pre niekoho ranné a večerné modlitebné pravidlo, dokonca s čítaním nejakých kapitol Evanjelia, či kafiziem Žaltára, spojené s častejšími návštevami chrámu, prináša radosť, no pre iného to je jednoducho fyzicky náročné.

SKUTOČNOSŤ, ŽE DUŠA NESTÁRNE, NEMENÍ NA FAKTE, ŽE ČASOM NÁM UBÚDAJÚ SILY FYZICKÉ. To čo mohlo byť v 30-tke pre nás samozrejmosťou, v 60-tke už môže byť záťažou. Ale takisto, druhým faktom je, že pôstne zmáhanie, podvih, je skôr o kondícii duše a tu sa neraz aj „60 kg vrece“ môže zmeniť na „pierko“.

PRETO, AK CHCEME URČIŤ SVOJE PÔSTNE MÉTY, MUSÍME K TOMU ZAUJAŤ DIFERENCOVANÝ (ROZDIELNY) PRÍSTUP, ZOHĽADŇUJÚC OBJEKTÍVNE I SUBJEKTÍVNE OKOLNOSTI. Hoc naša duša je stále mladá, aby sme však nenavalili na seba viac, ako dokážeme uniesť, MIERU PÔSTU JE DOBRÉ USTÁLIŤ SO SVOJIM DUCHOVNÍKOM. V opačnom prípade veľmi skoro môže nastúpiť rozčarovanie a sklamanie zo seba samého, svojej slabosti a bezmocnosti. Potom pri rozhovore, či spovedi neraz príde počuť - „...nič sa mi nedarí; … aj keď sa snažím, stále som tam, kde som bol /-a; … mám pocit, že čím viac sa snažím, tým je to horšie; … preto to vzdávam a nebudem sa postiť...“, - i hľadáme množstvo príčin reálne i imaginárne potvrdzujúcich náš duchovný neúspech.

HRIECH A BIEDA NIE JE V TOM, ŽE SME „ZLOMILI“, „PORUŠILI“ PÔST, ALE V TOM, ŽE SME PREPADLI ZNECHUTENIU. Toto znechutenie zvyčajne má dve príčiny – po prvé, že sme začali pôst bez Božieho požehnania a po druhé, že nenaslúchame radám a skúsenostiam Cirkvi.

Porušil si pôst? - Jednoducho, naprav ho! Padol si, zhrešil počas pôstu? - Vstaň a začni sa kajať! A Boh, vidiac tvoju snahu o nápravu a pokánie, znova bude s tebou, veď On s radosťou víta a požehnáva naše dobré zámery a úmysly (por. Poučiteľné slovo sv. Jána Zlatoústeho – Na Paschu).

Spomeňte si radu prepodobného optinského starca Ambrózia: „Na zemi musíme žiť tak, ako točiace sa koleso, ktoré toľko, že sa jedným bodom dotýka zeme, i všetkým ostatným sa podníma hore... A my?! Ako často „zaľahneme“ na zem, a nie a nie sa zodvihnúť... ???

 

Na základe - Прот. Александр Авдюгин, ОСОБЕННОСТИ ПОСТОВЫХ ИСКУШЕНИЙ

preklad a úprava o. Dušan Nikodím TOMKO

 

09.03.2015 21:20

DUCHOVNÉ POUČENIE

 

 

Všade sú Boží ľudia. Nikdy nevieš, či ten, koho si dnes stretol, 

nebude zajtra svätec.

 

PÄŤ JAZYKOV

 

„Raz prišiel za mnou cudzí misionár, - hovorí matka Gavrijila, - a povedal mi: „Si zrejme dobrá žena, ale zlá kresťanka“.

„Prečo?“, - spýtala som sa.

„Pretože, si tu už dlho a stále rozprávaš iba anglicky. Aké miestne jazyky si sa naučila?“

„Žiadny“, - odpovedala som, - „pretože sa často sťahujem z miesta na miesto. Akonáhle sa naučím nejaký dialekt, ľudia už hovoria iným. Vždycky sa naučím iba „Dobré ráno“, „Dobrý večer“, … nič viac“.

„Potom, ale nie si kresťanka. Ako chceš inak evanjelizovať? Každý katolík, alebo protestant sa naučí všetky miestne dialekty, aby...“

V tom som si pre seba povedala: „Pane, daj mi pre neho odpoveď“. Z celého srdca som Ho o to prosila. A potom som mu odvetila: „Prepáč, zabudla som, že poznám päť jazykov“.

„Naozaj? Ktoré?“

„Prvým je úsmev, druhý slzy, tretí dotyk, štvrtý modlitba a piaty láska. S týmito piatimi jazykmi chodím po svete“.

 

S týmito piatimi jazykmi môžete precestovať celú zem a svet bude váš. Milujte každého – každého bez rozdielu.

 

zdroj: https://nitriaorthodoxy.blogspot.sk/

z českého prekladu pripravil o. Dušan N. TOMKO

 

 

 

 

Kontakt

Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA

nikodim@centrum.sk

o. ekonóm Dušan Nikodim Tomko,
správca farnosti
Nižná Rybnica 159
073 01

mob.: 0907 207 718

Vyhľadávanie

 

 

Isus nemal sluhov, a predsa Ho nazývali Pánom;

nemal vzdelanie, a nazývali Ho Učiteľom;

nemal lieky, a volali Ho Liečiteľom;

nemal vojsko, a predsa sa Ho báli králi zeme;

On nevyhrával v bitkách, a predsa pokoril celý svet;

nevykonal žiadny zločin, no predsa bol odsúdený;

nakoniec Ho aj pochovali...,

... a On? Vstal z mŕtvych, žije a bude žiť na veky!

 

A k životu – životu vo večnom Jeho kráľovstve, pozýva aj Teba! 

 

Chlieb pre život

 

V bývalom Sovietskom Zväze bolo veľké prenasledovanie kresťanov. Keď prišla tajná polícia a našla Sväté Písmo, muselo sa počítať so zatknutím.

Rodina istého cerkovníka sa nedokázala s Bibliou rozlúčiť. Bola im ako každodenný chlieb, bez ktorého by nemohli žiť. Jedného dňa však prišla hliadka. Matka cez okno videla prichádzať dvoch cudzích mužov a začala premýšľať, kde Písmo Sväté schová.

Práve sa chystala piecť chlieb. Cesto už mala umiesené na stole. Rýchlo vzala Bibliu, zavinula ju do cesta a dala ho piecť. Polícia prehliadla dom, nič však nenašla. Keď na druhý deň položili chlieb na stôl a zbadali v ňom neporušenú Bibliu, všetci si uvedomili, že Biblia je chlebom pre život. Ako každodenný chlieb živí človeka, aj Božie Slovo, keď ho denne čítame, dáva nám silu pre život.

otec Nikodim

 

 

„Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi...“ (Mt 5,16)

Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných?

Cestou sa vliekla kolóna áut. V jednom z nich sedela žena, ktorá sa zjavne ponáhľala. Keď dorazila na križovatku a na semafore naskočila oranžová, vodič auta pred ňou šliapol na brzdy a ostal stáť. Spomínaná dáma zareagovala ako strela - trúbila, vulgárne nadávala a cez okno ho častovala šťavnatými gestami. V tomto jej hneve ju prerušilo nečakané zaklopanie na okno. S hrôzou zistila, že je to policajt. Vyzval ju, aby vystúpila z auta, odviezol ju na policajnú stanicu, kde ju vyšetrovali. Zobrali jej odtlačky prstov a dali do cely. Keď ju po niekoľkých hodinách prepustili, dôstojník na stanici, ktorý jej vydával osobné veci, povedal: „Prepáčte za omyl, pani. Bol som za vašim autom, keď ste začali trúbiť a vulgárne nadávať. Všimol som si nálepky na vašom aute – kríž., nápisy - „Čo by urobil Isus?“, „Zvoľ si život!“, a na okne tabuľku - „Nasleduj ma do nedeľnej školy!“., vskutku som si myslel, že ste to auto ukradli“.

Ako často sa stretávame v každodennom živote s týmto príbehom a jeho tisícirakými podobami, ktoré sú hrozným antisvedectvom o viere a kresťanoch ?!. Svet vytáčajú a od Christa vzďaľujú práve takí ľudia, ktorí majú svoje autá oblepené kresťanskými nálepkami, police preplnené kresťanskými knihami, v televízii a rádiu majú nastavené kresťanské stanice., pre deti majú kresťanské videá a kresťanské časopisy v konferenčnom stolíku., na krku ako „kresťanskú bižutériu“ nosia nádherne zdobené kríže., ale vo svojich kostiach nemajú život, ktorý dal Christos a v ich srdci len ťažko nájsť Christovu lásku.

Ako si odpovieme na otázku, ktorou sme začali toto zamyslenie - Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných? Svieti naše svetlo pred ľuďmi, - ako nás vyzýva Hospodin, - aby svet videl naše dobré skutky a chválil nášho Otca, Ktorý je na nebesiach? Už nech sme si dali odpoveď akúkoľvek, nech sa tieto otázky stanú výzvou a novým pozvaním k uvedomeniu si veľkého povolania byť kresťanom.

otec Nikodím

 

 

Pokánie, liek tela i duše

 

Stáva sa, že Hospodin obdarúva ľudí výnimočnou láskou, keď ako sa hovorí, nachádzajú sa už na okraji priepasti. Napríklad v poslednom štádiu rakoviny, či inej choroby, kedy už posielajú ľudí z nemocnice domov zomrieť. Zrazu sa človek chytá aj slamky – lebo už nič iné nepomáha. Prichádza do cerkvi, spovedá sa, prijíma Eucharistiu, začina sa modliť ... a úplne mení svoj predchádzajúci bezbožný život. A zrazu sa vracia do plného zdravia.

„Stalo sa to v Berdsku v r. 1987. Do chrámu prišla mladá žena“., spomína otec Valentín Birjukov. „Otče, moju mamu poslali z onkológie domov zomrieť. Nepomáhajú už žiadne lieky. Chce, aby ste ju vyspovedali a pripravili na smrť“, hovorí žena.

Prišli sme k tejto žene, nevstávala už z postele. Celá opuchnutá, modrá, bolo už cítiť mŕtvolný zápach, ledva rozprávala. Vyspovedal som ju, jeleopomazal, prijala Sv. Telo a Krv Hospodina.

Pýtam sa: „Poznáš modlitby?“ „Poznám tri“., odpovedala mi. „Modli sa“, hovorím chorej. „Modli sa, nemysli na to čo bude, nemysli na nič a nikoho, rodina sa o teba postará, ty sa neustále modli. A Boh ťa uzdraví, ak to bude Jeho sv. vôľa “.

Nakázal som jej deťom, aby ju nezaťažovali, nevyrušovali. Nech sa len modlí.

Po dvoch mesiacoch prišli deti tejto ženy. Spočiatku som ich nespoznal. Známe tváre, ale nemohol som si ich vybaviť.

„Pamätáte , otče, ako ste boli u nás?“, spýtali sa a začali plakať.

Vtedy som ich spoznal po hlase. Pomyslel som si: „Niečo sa iste stalo“.

„Stal sa zázrak!“, povedala dcéra. „Mama urobila všetko, čo ste jej nakázali. Neustále sa modlila. Polepšilo sa jej a poslala nás poďakovať vám“.

„Nie mne treba ďakovať, ale Hospodu Bohu“, odvetil som.

Iba Boh mohol urobiť to, čo sa stalo s touto ženou. Z nemocnice jej chodili každý deň dať injekciu od bolesti. Pozerajú, čudujú sa. Opuchy zmizli, stratil sa zápach, bolo jej lepšie. Začala jesť, hovoriť, chodiť. Urobili vyšetrenia – a nenašli žiadnu rakovinu.

„Čím ste sa liečili? Veď to je nemožné“, čudovali sa. Žena im vyrozprávala, ako zavolala kňaza, vyspovedala sa, prijala Eucharistiu, začala sa modliť, no a vtedy sa jej začal  zlepšovať zdravotný stav. Kúpila lampadu, v dome zavesila ikony, pri ktorých prosí Boha a ďakuje Mu.

Tu je dôkaz, ako pôsobí spoveď, prijímanie Sv. Tela a Krvi Christa, modlitba. Nie samo od seba, ale z našej viery, z vôle Hospoda Boha.

otec Nikodim

 

DRŽTE SA CHRISTOVEJ RYZY
 

"Sú rôzne cesty k spaseniu, - hovorí optinsky starec, prepodobný Varsonofij. 

- Jedných Hospodin spasí v monastieri, druhých vo svete... Všade je možné sa spasiť, len neopusťte Spasiteľa! 

Chyťte sa, držte sa ryzy Christovej – a Christos bude s vami, neopustí vás!"

 

 

 

 

 

Čo ešte chceš?

POUČENIE OTCA NÁŠHO SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO

Ja som otec, - hovorí Christos, - ja som brat, som ženích, som dom, som pokrm i odev, som koreň i základ, všetko, čo by si si mohol priať, som ja.

Od nikoho nič nežiadaj, ja budem pracovať. Veď som prišiel, aby som ti slúžil, nie aby som bol obsluhovaný. Ja som tvoj priateľ, tvoje ruky i nohy, hlava, brat i sestra, matka, všetko som ja.

Chcem iba, aby si bol mojím priateľom a miloval ma. Stal som sa chudobným kvôli tebe i v hrobe som pre teba, hore za teba prosím Boha Otca, sem dole ma totiž poslal Otec, aby som sa stal tvojím zástancom. Ty si pre mňa všetkým, si mojím bratom, spoludedičom, priateľom, si časťou môjho tela. Čo ešte chceš?

 

 

 

Sme povinní žiť tak, aby v prípade, že sa stratia všetky Evanjelia, ich ľudia mohli vyčítať z našej tváre. (metropolita Antonij Surožskij)

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode