Víťazstvo nad smrťou

Slovo sv. Jána Kronštadtského k sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky

Čo znamená, drahí bratia a sestry, že Cirkev odchod Božej Matky z tohto života vôbec nenazýva smrťou, ako je to zvyčajne u ľudí, ale zosnutím, alebo odpočinkom, pokojným spánkom, a dokonca nesmúti, ani neplače pri Jej hrobe, ale naopak, spieva slávnostné a radostné piesne Jej odchodu?

To, že Preblahoslavená Matka nášho Hospodina v skutočnosti nezomrela, ako obyčajne zomierajú ľudia, ale akoby nakrátko usnula pokojným spánkom po ťažkých životných trápeniach a Jej hrob sa pre Ňu stal bránou do Nebeského Kráľovstva, skrýva v sebe mnoho radosti pre kresťana. Z toho hrobu, ako z hrobu Vzkrieseného Hospodina, aj na nás vanie závan nebeskej nesmrteľnosti, alebo lepšie povedané – tento hrob nám sľubuje nesmrteľnosť duše a neporušenosť tela a ženie z nášho srdca strach zo smrti.

Sláva Víťazovi nad smrťou, Hospodinovi Isusovi Christovi! Do Jeho príchodu bola smrť veľmi strašná pre človeka, pretože svoju korisť brala nenávratne, naveky a nebolo žiadnych prostriedkov, ako sa pred ňou zachrániť, tak ako hriech, cez ktorý silnou bola smrť, rozlievala sa ako morská záplava a túto povodeň nič nemohlo zastaviť. Takisto ľudia vedeli, že tí, ktorých uniesla smrť, ako zajatci ostávali v jej moci – na mieste, kde všetci zvyčajne odchádzali po smrti. Boli, pravda, dva-tri prípady, keď dvaja z ľudí vôbec neokúsili smrti a ďalší cez modlitby a slzy dostal milosť, hoci už nad ním visela jej smrtiaca ruka a smrti nebolo dovolené dotknúť sa ho ešte pätnásť rokov. No čo znamenali tieto dva-tri príklady v porovnaní s miliónmi tých, ktorí umreli?! Veď je to len kvapka v oceáne! Pritom posledný príklad ani nebol nijako uspokojivým pre ľudí, keďže kráľ Ezechiáš sa nemohol úplne vyhnúť smrti, akurát, že si vyprosil jej odklad. Prví zas dvaja – Enoch a Eliáš – boli vnímaní cez ich nenapodobniteľný svätý spôsob života a pre ten aj boli zaživa vzatí na nebo.

A čo vidíme teraz po zjavení sa nášho Hospodina v tele a po Jeho víťazstve nad hriechom a smrťou? Všetka hrôza smrti zmizla. Smrť sa stala skôr pokojným spánkom, po ktorom nastane nové ráno všeobecného vzkriesenia plné radosti. Podľa miery, ako každý z nás víťazi nad hriechom v nás, - a teraz nám boli dané aj všetky prostriedky ako nad ním zvíťaziť (2 Pt 1, 3), - mizne aj strach zo smrti, takže víťazi nad hriechom s radosťou vítajú smrtné lôžko a už neumierajú, no v pravde zaspávajú spokojným snom. „Teraz, - hovorí sv. Ján Zlatoústy, - Hospodin zlomil brány pekla a zničil samotnú tvar smrti. Čo hovorím, že „tvár smrti“? Dokonca zmenil samotné jej meno, keďže teraz sa už nenazýva smrťou, ale uspením, pokojným spánkom“.

Najzreteľnejší príklad víťazstva nad smrťou vidíme v Prečistej Matke Hospodina. Ona spočinula v hrobe iba v krátkom sne. Môžeme si dovoliť povedať, že „v krátkom“, pretože podľa svedectva tradície, na tretí deň po Jej smrti nebolo nájdené Jej prečisté telo – bolo vzkriesené a vzaté do neba, kde sa spolu s dušou vnorilo do nebeskej blaženosti. Po Božej Matke vidíme takisto apoštolov i mučeníkov, ktorí sa so smrťou stretávajú v radosti, akoby sa stretli s najlepším priateľom, ktorý ich na výmenu za prchajúce radosti tohto sveta, alebo problémy, či trápenia, obdaruje večnou radosťou v Nebeskom Kráľovstve.

Za nimi vidíme všetkých svätých, ktorí pozerali na smrť takisto s radosťou, vidiac v nej koniec zemského trápenia a začiatok nebeskej slávy. Svätá Cirkev sa snaží aj v nás zasiať takýto pocit vnímania smrti bez strachu, odstraňujúc v sebe tento strach postupným vykoreňovaním hriechu zo svojho života a svojich mŕtvych už nenazýva inak ako zosnulými, pretože nesmrteľný život budúceho veku je pre nás už tak nespochybniteľný a naše právo neodňateľné, že nemôžeme smrť nazvať inak ako len sen.

Sláva nekonečne dobrotivému Bohu! Prv nad mŕtvymi dlho a bezútešne plakali, ba priam sa nakazovalo nad mŕtvym prelievať slzy. „Synu, - hovorí bohomosvietený mudrc, - nad mŕtvym vylievaj slzy a započni žalospev...; … konaj nad ním trpký žiaľ cez deň, a potom (hľadaj) útechu na svoju bolesť!“ (por. Sir 38, 16 – 17). A teraz namiesto pohrebného žiaľu spievame pieseň „Aleluja“, alebo „Chváľte Boha...“, oslavujúc božskú premúdrosť a dobrotu, ktoré zmenili smrť na prechod do nesmrteľnosti.

Bratia, účastníci nebeského pozvania, videli ste na ikone prečestného a slávneho Zosnutia Božej Matky, ako Ona pokojne spočíva! Aký pokoj a nebeskú radosť odráža Jej tvár! Skutočne je to len sen, krátky prechod zo zeme na nebo. Poučme sa a sami cez čnostný život urobme i svoju smrť pokojným zosnutím. Ako dlho bude v nás vládnuť hriech, dovtedy strašná bude pre nás smrť, pretože iba „smrť hriešnikov je krutá“ (por. Žalm 33, 22). Hriech je príčinou smrti, alebo takisto „...mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Christovi Isusovi, našom Hospodinovi (Rim 6, 23).

Vytínajme hriech zo svojho života, ako príčinu smrti. Zo začiatku bude tento boj veľmi ťažký, ale neskôr sa stane ľahkým a sladkým. Tak, ako sa budú úmerne zväčšovať strasti spôsobené bojom s hriechom, tak sa bude i zväčšovať Christova útecha v nás (por. 2 Kor 1, 5). Veď Sám povedal „moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké“ (Mt 11, 30) a urobí skutočne ľahkými a životodárnymi zmáhania Svojich podvyžníkov.

To, čo sa dosahuje s námahou je viac cenené, a tým viac prináša radosti. Sme stvorení pre prácu, napredovanie a nie pre nečinnosť, a nebeská sláva, ktorá nemá konca, bezpochybne stojí cenu práce a zmáhaní sa celého života. Táto neopísateľná blaženosť, kráľovstvo slávy, nedáva sa darom, ale „násilím sa dobíja (tzn. Silou), a len násilníci sa ho zmocňujú“ (por. Mt 11, 12).

Drahí! Nie preto sme tak leniví bojovať so svojimi vášňami a zlými návykmi, že máme slabú vieru v budúci život vo večnosti? Ale on je tak nepochybný, ako náš terajší život. Či Ten, Ktorý nám dal život tu na zemi, nedá nám plnosť skutočného života v nebi?! Veď to je samozrejmé! Slovo Božie nás v tom utvrdzuje: „Všetci v hroboch, - hovorí Písmo, - počujú hlas Syna Božieho, ožijú a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (por. Jn 5, 28 – 29).

Bratia! Večný život po smrti existuje bez najmenších pochýb, a takisto niet najmenšej pochyby, že tento život môže byť dvojaký: pre spravodlivých – blažený, a pre zatvrdilých hriešnikov – plný múk. Smrť je hranicou – hranicou medzi súčasným a budúcim životom, a my nevieme ako ďaleko, či blízko je od nás. Snažme sa preto vždy byť pripravení postaviť sa na tejto ohromujúcej hranici medzi dvoma životmi. Amen.

Preklad a úprava o. Nikodím