Hovoria, že v láske. No, počkajte: láska – to je kvitnúci a plody prinášajúci sad. Ale najprv je potrebné očistiť pôdu, zorať ju, zasiať a až tak môže všetko rásť. Čo riekol Hospodin o Svojom príchode? Prečo prišiel? Nájsť a spasiť stratených, hynúcich. A ako budú hynúci zachránení? Tým, že odložia staré a oblečú sa v nové. Predovšetkým je treba vyzliecť, zhodiť zo seba a zahodiť všetku starinu vášní a hriechov, a z toho sa potom zrodí nové. Prichádza bázeň Božia a rodí sa pokánie, pokánie privádza ku konaniu dobrých skutkov, z ktorých sa potom zrodí láska.

Sv. Izák Sýrsky hovorí takto: "Tak, ako je nemožné preplávať veľké more bez lode a člnu, tak nikto nemôže bez bázne dostihnúť lásku. Páchnuce more medzi nami a duchovným rajom môžeme prekonať iba na lodi pokánia, na ktorej sú veslármi cnosti, bázeň pred Bohom. Ak títo veslári neriadia loď pokánia, ktorou po mori tohto sveta prichádzame k Bohu, potom sa v tomto páchnucom mori topíme. Pokánie je loďou, korábom a bázeň pred Bohom je jej kormidelníkom, láska potom Božským prístavom. Preto nás bázeň privádza na loď pokánia, vezie nás páchnucim morom života a privádza do Božského prístavu, ktorým je láska. K tomuto prístavu prichádzajú všetci, ktorí sa namáhajú a sú preťažení pokánim".

MODLITBA

Modlitba je prvým skutkom, prvotným činom kresťanského života. Modlitba je dýchaním duše. Keď existuje modlitba, žije duch, keď modlitby nieto, niet ani života v duchu.

Stáť pred ikonou a robiť poklony nie je modlitba, ale iba súčasť modlitby; čítať modlitby z pamäte alebo z knižky, či ich len poslúchať, takisto ešte nie je modlitba, ale iba nástroj modlitby, spôsob jej hľadania či jej prebudenia. Samotná modlitba je postupné zrodenie v našom srdci zbožných myšlienok a pocitov k Bohu – pocitu sebaponíženia, oddanosti, vďačnosti, chvály, prosby, ľútosti a pocitu pokory voči vôli Božej.

VO SVETE JE POTREBNÉ NEŽIŤ SVETSKY

Názor, že vo svete sa nedá dosiahnuť spasenia, je správnou výzvou, pokiaľ v ňom žije svetsky, svetským životom...

Ak je vo svete potrebné nežiť svetsky, pre spásu to potom neznamená žiadne nešťastie. Koľko bolo a je tých, ktorí si získavali a získavajú spásu vo svete? Prečo nevstúpiť do ich zástupov? Svet – to sú vášne a ľudia žijúci vo svete výhradne pre ne, v zajatí zvykov a prostriedkov svetského života, vymyslených pre uspokojenie týchto vášní... Ak toto všetko zanecháme, tak zanecháme a zriekneme sa sveta, hoci by aj navôkol všetci žili svetsky, či čiastočne svetsky – raz svetácky, inokedy nie.

Rodinný a občiansky život sám o sebe nie je svetský, ale stáva sa takým, keď do každodenného života preniknú vášne a ich uspokojovanie. Existujú prikázania pre rodinný a občiansky život (Exodus 20, 2 – 17; Matúš 22, 37 – 39). Ak si zariadime náš život tak, aby v ňom vládli prikázania a vyženieme z neho všetko, čo je plné svetskej vášne a náruživosti, potom nebudeme žiť svetským, ale svätým, Bohom požehnaným životom.

OBRAZ A PODOBA BOŽIA

Obraz a podoba Božia sa vzťahuje nie k telu, ale k duši. Obraz Boží spočíva v podstate duše a podoba spočíva v slobodne a dobrovoľne ňou samou získaných Bohu podobných vlastností. To, že naša duša je nehmotná, jednoduchá, duchovná, nesmrteľná a rozumne slobodná, to náleží k Božiemu obrazu. A keď cez patričné využitie rozumu a slobody pozná pravdu, začne ju vrúcne a úprimne zachovávať, srdce okrášli rôznymi cnosťami ako sú: miernosť, milosrdenstvo, zdržanlivosť, mierumilovnosť, trpezlivosť, vtedy v nej tieto vlastnosti utvoria Božiu podobu. Podoba, otlačená pomocou milosti v Božom obraze, objíma všetko vnútorné v nás: naše myšlienky, vnútorné rozpoloženie, pocity a činí Bohu podobným i náš úmysel, vôľu a srdce. Naša Bohu podobná myseľ, keď si je jasne vedomá Vyznania viery, pridržiava sa potom všetkého, čo ono obsahuje bez výnimky. Apoštol Pavol hovorí o sebe a o všetkých apoštoloch: My však máme Christovo zmýšľanie (1 Kor 2, 16). A toto Christovo zmýšľanie apoštoli nezadržiavali v sebe samých, ale predali ho Cirkvi a veriacim v živom slove a v Písme. Svätá Cirkev ho zhromaždila a v krátkosti vyjadrila vo Vyznaní viery. Tak teda ten, kto verí vrúcne a úprimne, pevne zachováva všetko, čo učí Vyznanie viery, ten má Christovo zmýšľanie, lebo má podobné zmýšľanie Christovmu a jeho myslenie sa stáva Bohu podobným. Aj tvorčia moc sa stáva podobná Bohu vtedy, keď sa ozdobí všetkými cnosťami, ktoré boli ukázané v Hospodinovom učení o Blahoslovenstvách (Mt 5, 3 – 12). Že je to tak, o tom pre nás vydáva svedectvo sv. apoštol Pavol.

ČO MÔŽE ČLOVEKA OŽIVIŤ?

Koľko rokov počúvame Evanjelium, a jeho slová útechy sa míňajú svojim účinkom, prelietajú popri nás... A nakoniec, Boh dá človeku nejakú príležitosť a on napokon započuje ich svojim srdcom... Vtedy slovo vstúpi dovnútra a vykoná svoje podivuhodné, ničiace, a zároveň obnovujúce dielo, podstatou ktorého je skutočný a pravý život.

NESENIE VLASTNÉHO KRÍŽA

Každý z nás máme svoj vlastný kríž. Skladá sa zo všetkého, čo znepokojuje a ťaží nášho ducha, čo mučí naše srdce na pravej skutočnej ceste k Hospodinovi, a čo sa deje po všetky dni nášho života.

Prvý druh kríža predstavujú neduhy našej prirodzenej povahy a zlé nasmerovanie našich síl, ktorými sú – obmedzenosť, nesúdnosť a nezrelosť v rozhodnutiach, nedostatok síl našej vôle, jej strnulosť a neochota reagovať na dlh, ktorý máme voči nášmu Spasiteľovi. Skleslosť našich zmyslov a ich náklonnosť k márnivosti, predovšetkým k potomkom nášho „ja“ - zástupom vášní a žiadostí tela každého druhu. Prebudeného ducha, ktorý toto všetko v sebe vidí, toto všetko ťaží a on to na sebe nosí ako nejaký zločinec, ktorému bola za trest k ramenám priviazaná rozkladajúca sa mŕtvola. Toto je kríž padlého ľudského pokolenia.

Druhý druh kríža predstavujú všetky životné námahy a problémy. Prajeme si pokoj, dobré vzťahy so všetkými, aby všetko, čo robíme, prebiehalo v poriadku, ale väčšinou vo všetkých stránkach nášho života, skoro každú minútu sa stretávame s nepríjemnosťami i nešťastiami. V našej snahe vyhnúť sa nepríjemnostiam, bojujeme s nimi a svoj život vlečieme podobne ako ten, čo sa prediera pomedzi tŕnie a každú chvíľu akurát získava nejaký škrabanec. To je kríž života.

Tretí druh kríža sa skladá z práce, ktorú máme zverenú a máme ju konať. Každý z nás je obklopený povinnosťami a každá povinnosť má svoju oblasť činností; pri každej činnosti je pritom potrebná námaha a trpezlivosť, aby bola vykonávaná od začiatku až do konca v tom duchu, poriadku a naplno, aká je jej podstata.

Každý, kto začne žiť kresťanským životom, si začne krok za krokom uvedomovať a chápať, aké obtiažné je „nesenie kríža“, a túto skutočnosť poznáva tým viac, čím viac sa pod krížom zastavuje, čím viac s ním zakopáva, dokonca s ním padá. Prijíma to však ako najväčšie požehnanie.

Božia útecha je preveľká pre tých, ktorí nesú takýto kríž; a ako prvé dary Božej útechy prijímajú títo veriaci slzy pokánia, pocit vlastnej hriešnosti, ale súčasne aj Božej lásky.

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím

...alebo, ako sme sa cez Jordán dostali do Božieho Kráľovstva

Nie jeden vedecký článok nesie titulku "Voda, začiatok života", predávajúc informáciu, že voda stojí za zrodom života, že bez vody by bol život na zemi nemožný atď. Voda však bola aj na začiatku Evanjelia – voda z maličkej rieky Jordán, ktorá doslova urobila hranicu medzi Starým a Novým Zákonom a rozdelila históriu zeme na čas do Christa a kresťanskú epochu, v ktorej, chceme veriť, ešte stále žijeme aj my dnes...

Celá éra Starého Zákona bola poznačená očakávaním na príchod prisľúbeného Mesiáša a Boh, verný Svojím prisľúbeniam, nezabudol na Svoj ľud – poslal Záchrancu, Svojho Jednorodeného Syna, Isusa Christa, Ktorý sa narodil z Devy Márie v Judskom Betleheme (por. Mt 2, 1). Veľmi skoro novorodené Knieža Pokoja zakúsilo ľudskú zlobu. Nasledoval útek do Egypta, návrat po niekoľkých rokoch a nenápadný život v Jozefovej tesárskej dielni v Nazarete (por. Mt 2, 13*). Od tej doby však prešli roky a ľudia, okrem Márie, Isusovej Matky, Ktorá si to všetko ukladala v srdci (por. Lk 2, 51), už zabudli na to, čo sa udialo v tú tajomnú betlehemskú noc, kedy Boh poslal Svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný (por. Jn 3, 16).

No túžba po Vysloboditeľovi, Mesiášovi stále horela v srdciach veriaceho židovského ľudu. Preto aj mnohí s radosťou prijali človeka, o ktorom si mysleli, že je sľúbeným Mesiášom, človeka, ktorý žil v púšti, zaodieval sa do ťavej kože a živil sa kobylkami a divým medom. Tento človek volal národ k pokániu a na jordánskej rieke na znak pokánia vykonával rituálny obrad očistenia nad všetkými, ktorí zatúžili po zmene života. Preto aj tohto človeka, ktorý sa volal Ján nazývali Krstiteľom (por. Lk 3, 7 – 20). On, samozrejme nebol prisľúbeným Spasiteľom – bol posledným starozákonným prorokom, ktorého poslal Boh na zem, aby upozornil ľudstvo na prichádzajúceho Spasiteľa, Ktorý sa už bol narodil a chodil po našej hriešnej zemi.

A zrazu, jedného dňa v zástupe stojí Isus, neznámy okolitému svetu, ako jeden z tých, ktorý prišli prijať z Jánových rúk krst pokánia.

Zvláštny obraz nám ponúka táto biblická scéna – Veď v tom dave čakajúcich na Jánov krst bola zberba spoločnosti: verejní hriešnici, prostitútky, colníci a zlodeji, ... ľudia, ktorí zrazu zatúžili vrátiť sa do normálneho života a začať nanovo. Celú túto scenériu zas pozorujú "spravodliví" – farizeji a zákonníci. Oni sa nepotrebovali očistiť, napraviť, ... oni prišli pozrieť na divadlo, vysmievať sa a hádať sa s Jánom. A Ten, jediný spravodlivý, bez hriechu a viny, Isus z Nazareta, stojí ticho, skromne nikým nepoznaný v zástupe a čaká na Jánov krst. Avšak nie je to celkom tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ján z Božej milosti vidí, Kto stojí pred ním – "Hľa Baránok Boží, Ktorý sníma hriechy sveta!" (Jn 1, 29). Čuduje sa, zdráhajúc sa hovorí: "Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? - Ale Isus mu odvetil: "Nechaj to teraz tak. Lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé" (Mt 3, 14 – 15). A takisto Nebeský Otec svedčí o Svojom zasľúbení: "Toto je môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo" (Mt 3, 17).

Krst bol prvou udalosťou verejného pôsobenia Isusa Christa. O tom, ako žil, čo robil do Svojho krstu, takmer nič nevieme. Avšak krst na Jordáne sa stal počiatočným bodom, od ktorého sa začal odvíjať veľký príbeh Evanjelia, histórie Cirkvi, našej viery a spásy každého z nás.

Na Jordáne začína Christovo pozemské putovanie, o ktorom evanjelista hovorí, že "kade chodil, dobre robil". Stal sa priam senzáciou doby. Začali sa za Ním hrnúť ľudia – jedni preto, aby ich vyliečil z ich choroby., iní z túžby po senzácii a ďalší preto, že chceli počuť Jeho slovo (por. Mt 4, 23*). Isus však nebol populistom, nesnaží sa využiť popularitu, ale otvorene hovorí, že nestojí o tých, čo za Ním behajú, ale o tých, ktorí Ho nasledujú. A tak davy okolo začali rednúť – jedni odišli za inými senzáciami, iným sa zdal veľmi náročný. Keď sa zamyslíme, veď kto by chcel byť priateľom, učeníkom, nasledovníkom toho, kto si neustále nachádza nepriateľov, keď neustále kritizuje nadutosť, pýchu, egoizmus, honbu za mamonom, a žiaľ, stále sa v Jeho slovách našla elita a smotánka spoločnosti – učitelia národa, vysoké duchovenstvo, štátni úradníci a politici tamtej doby... Je len samozrejmé, že za tým všetkým prišla zrada, zinscenovaný súd a nakoniec kríž.

Ale či kríž bol koncom Jeho pozemskej misie? Nie! Tak ako na začiatku, ako i počas celého Jeho trojročného hlásania radostnej zvesti Evanjelia, tak aj nad krížom zneje „Ty si môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt 3, 17) Otcova láska Ho previedla ľudskou smrťou, aby cez ňu nakoniec prešiel do večného života ako Víťaz – Víťaz nad smrťou, hriechom a peklom.

A aký odkaz predáva udalosť Hospodinovho krstu na Jordáne do nášho života? V prvom rade uvedomenie si preveľkej hodnoty nášho vlastného krstu – toho tajomstva Cirkvi, cez ktoré sme boli napojení na život s Christom a v Christovi, kedy ponárajúc sa do krstných vôd sme sa zriekli diabla, jeho skutkov, jeho moci a zjednotili sme sa s Christom. V Ňom sa spojilo nebo so zemou a cez Neho sme sa stali deťmi Nebeského Otca a dedičmi Božieho Kráľovstva.

Pred našim krstom sme takisto stáli neznámi v dave, anonymní pred Bohom – tak, ako Isus na brehu Jordánu. Ale keď sme sa ako nový očistený človek vynorili z krstných vôd, skrze Isusov krst, zaľúbilo sa Nebeskému Otcovi aj v nás. Nebo sa otvorilo nad nami a Boh každého z nás osobne oslovil po mene a nazval Svojim milovaným synom, milovanou dcérou.

Jerej Dušan Nikodim Tomko

ĎAKUJME A BUĎME ZA VŠETKO VĎAČNÍ

Ľudia zvyčajne často na všetko len nadávajú, dokonca aj na to, čo je im neraz osožné. Medzi tými, čo sú nevďační sú aj veriaci. Nadávame na policajtov, futbalových rozhodcov, dokonca aj na svojich duchovných. Rodičia nadávajú na deti a deti na rodičov, lebo sú aj zlí rodičia a aj zlé deti. Netvrdím, že nie sú aj zlí policajti, futbaloví rozhodcovia a aj zlí duchovní. Isté je, že medzi dobrými sa vždy nájdu aj zlí. Ale život a spoločnosť si vyžaduje, aby boli aj policajti, futbaloví rozhodcovia, duchovní, rodičia a deti. Sú ľudia zlí a nevďační, ale sú aj dobrí a vďační. Aj nevďak patrí k životu. Ak sa však stretneme s nevďakom, nerobme si z toho nič. Ani Isus Christos nebol výnimkou, aj On sa stretol s nevďačnosťou a nesťažoval sa. Pravda, vyčítal, že keď vyliečil desať nemocných, len jeden sa prišiel poďakovať a aj ten bol Samaritán. Ostatní deviati prijali vyliečenie a dobrodenie ako samozrejmosť, ktorú Boh musí dať. Tak je to s poďakovaním sa Bohu aj dnes.

Príčinou nevďačnosti môže byť aj povaha človeka, že považuje všetko za samozrejmosť, alebo má všetko a je ešte nespokojný a stáva sa nevďačníkom. Lenže nevďačný človek škodí sebe aj druhým. Čítal som, čo napísal jeden starý chirurg - koľkých ľudí vytrhol od smrti a odchádzali bez vďaky, zaiste si mysleli, že to je jeho práca... Ale ako sa hovorí, že výnimky potvrdzujú pravidlo, že jeden predsa len pamätal na vďačnosť, a bolo to počas fronty, kedy mu cez ruky prešlo veľmi veľa vojakov. Raz doniesli jedného vojaka s roztrhanou tvárou, pozošívali všetko a postavili ho na nohy a hovorili mu, aby niečo povedal a on povedal: ĎAKUJEM ! Na tisíce som zabudol písal chirurg, ale na toho vojaka som nezabudol.

Ani neviem, kde som čítal, že v jednom africkom jazyku slovo ďakujem prekladajú ako „dívať sa späť“. K ďakovaniu sa dostane len ten človek, ktorý sa pozrie späť a uváži, čo sa stalo, čo sa aj mohlo stať. Preto sv. apoštol Pavel píše, buďte vďační. Hovorí sa, že kto ďakuje duchovne sa dotýka lásky darujúceho a zapaľuje lásku.

Ak sa nad tým všetkým zamyslíme, v našom živote nám mnohí ľudia ďakovali, pomáhali a prišli nám na pomoc, ak to bolo treba. Mnohí, ale zabudli na vďačnosť, poďakovať sa a mnohí nás ešte aj pourážali. Zvykne sa hovoriť, že ak chceme mať hnevníka, treba len požičať peniaze a je to. Ale aj toto je osožné pre náš život, lebo je to pre nás ako horká tabletka alebo horká kvapka lieku, čo nám pomôže. Takže treba za všetko ďakovať, aj za toto.

Pozerajme sa pri rôznych príležitostiach, takou je aj začiatok nového roku, späť a uviďme lásku a dobrotu Božiu, ktorú nám preukázal Boh počas celého roka a vrúcne ďakujme, chváľme a oslavujme Boha. Viďme lásku a dobrotu ľudí, a aj im buďme vďační za všetko dobre aj za zlé. V ďakovaní Bohu nech nám pomôže modlitba: Ďakujem ti Bože, že som tu, že žijem, že môžem rozprávať, smiať sa a tešiť zo všetkého, čo si mi Bože dal. Ďakujem za čas, že si mi dožičil sa dožiť toho dnešného dňa, za slnko, dážď, za priateľov aj nepriateľov. Ďakujem ti, že som tu, že žijem a radujem sa zo všetkého.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

Keď sa zahľadíme do víru udalostí dnešného sveta, so všetkou jeho neistotou, rozpínajúcim sa, a dokonca triumfujúcim sekularizmom – chce sa na plné ústa zakričať: „Kresťania, veď my sme a máme byť soľou zeme a svetlom tohto sveta !!!“ Prečo čím ďalej tým menej cítiť chuť Evanjelia v každodennom živote? Nie je chyba v nás samých? Sám Christos sa pýta: Keď soľ stratí svoju chuť, k čomu vlastne bude?

Možno nedokážeme tak precítiť silu tohto Christovho prirovnania, tak ako ho vnímali Christovi súčasníci, ľudia tamtej doby – Prečo? Možno preto, že sa nestretávame so soľou tamtoho, biblického času. Soľ bola potrebná pri konzervácii jedla, soľ sa používala aj ako žertva Bohu, a ani zďaleka nebola takej kvality ako ju vidíme my dnes. Táto soľ, aj spôsobom, akým bola skladovaná, časom navlhla, zvetrala a nakoniec zostala iba zmesou piesku bez akejkoľvek chuti. No, a k čomu je vhodná taká soľ, ktorá nesolí ???, - pýtal sa aj Sám Hospodin Isus Christos.

Soľ v strave, v jedle my nevidíme, ale chuťovými bunkami cítime jej prítomnosť, alebo ešte lepšie povedané – cítime, keď tam nie je. A to je duchovná pravda aj o dnešnom svete, o medziľudských vzťahoch i o nás, súčasných kresťanoch. Po dvoch tisícročiach kresťanskej misie začína byť citeľný akútny nedostatok duchovnej soli, soli Evanjelia v našom každodennom živote, v živote ľudskej spoločnosti.

Soľ pri varení, pri konzervácii jedla nie je zložkou, ktorá by vytvárala nejaký vonkajší efekt. Jej funkcia má vnútorný charakter. A v tomto kontexte nám o soli hovorí aj Christos v Evanjeliu, … o soli, ktorá nás má preniknúť do nášho najhlbšieho vnútra – Táto soľ ukazuje na náš vzťah s Hospodom Isusom Christom – vzťah, ktorý prv ako vzíde na povrch, aby sa stal svetlom pre ostatných, musí byť do hĺbky presiaknutý soľou Christovej prítomnosti.

Soľ, keď už hovoríme z aspektu jedla, potravy – mu nielen dodáva chuť, ale ho aj konzervuje, udržiava v dobrom stave. … V akom stave je naše srdce, náš vnútorný, duchovný svet? Je preniknutý evanjeliovou soľou, ktorá nie je ničím iným než intenzívnym vzťahom s Christom tak, aby sa ako žiariace svetlo dokázal z nášho vnútra odzrkadliť v našej činnosti, našej práci, vzájomných medziľudských vzťahoch, tak, aby aj dnes cez nás dokázal osloviť hľadajúcich v bludisku dnešného sveta? Preto Christos k slovám: „Vy ste soľou, … vy ste svetlom...“, - dodáva: :Nech vaše svetlo svieti pred ľuďmi...!“

Keď sa vrátime k začiatku našej úvahy, prečo je náš súčasný svet taký ako je, treba si nám takisto položiť otázku – či svieti naše svetlo dostatočne pred ľuďmi, pred dnešným svetom? Či vidí svet cez nás to SKUTOČNÉ, PRAVÉ SVETLO, SVETLO, KTORÉ ODKRÝVA CESTU SKUTOČNÉHO ŽIVOTA? TO JE NAŠA MISIA, TO JE NAŠA ÚLOHA V TOMTO SVETE AKO CHRISTOVÝCH NASLEDOVNÍKOV – MISIA KAŽDÉHO NA SVOJOM MIESTE, POZÍCII, … KAŽDÉHO S JEHO DARMI, CHARIZMAMI, KTORÉ NÁM K TEJTO MISII DAROVAL HOSPODIN.

Aj v našom čase by sa našlo mnoho tých, aj medzi nami, ktorí by chceli byť s Christom v momentoch, kedy Ho dav za aplauzu vítal ako Kráľa, ako Mesiáša. No už nie veľa je tých, ktorí by s Ním chceli ostať na ceste každodenného života. A práve v tých chvíľach, – bez publika, bez davu, iba sám s Christom, – duša zakúša príchuť neba, … a môžeme si byť istí, že za krátky čas táto milosť v srdci, v ktorom tróni Christos, začne ako svetlo cez naše skutky osvecovať ľudí okolo nás.

AKÁ OHROMUJÚCA VÝZVA PRED KAŽDÝM Z NÁS !!! - VÝZVA, NEOSTAŤ LAMENTOVAŤ NAD DNEŠNÝM SVETOM, ALE SAMÉMU SA PRIČINIŤ K PREMENE SVETA !!! Akým spôsobom? V prvom rade, začnúc od samého seba – pustiť Christa do svojho života a dovoliť Mu preniknúť naše srdce, našu dušu, celý náš život, do samej jeho hĺbky... A On, zjavený v našom živote, ako svetlo začne cez nás osvecovať všetkých.

Jerej Dušan N. TOMKO

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

O PRENASLEDOVANÍ KRESŤANOV, ZRADE A VERNOSTI VIERE

Tohto roku si kresťanský svet pripomína 1700. výročie vydania Milánskeho ediktu, ktorý v konečnom dôsledku ukončil tristoročné prenasledovanie kresťanov.

Kresťanstvo bolo prenasledované prakticky od svojho zrodu – najprv Židmi, následne Rimanmi, ktorí si všimli skutočnosti, že kresťania odmietajú uctievať bohov štátnych pohanských kultov a prinášať im žertvy. Skutočnosť, že kresťania považujú kresťanstvo za nezlúčiteľné s pohanstvom vnímal rímsky štát za prejav nelojálnosti kresťanov voči Rímskemu impériu, a preto aj považoval kresťanov za nepriateľov cisára a rímskej ríše. Krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho cisára sa datuje od 17. júla r. 64, kedy vypukol v Ríme požiar (trval 6 dní a 7 nocí). Aby sa cisár Nero očistil od podozrenia zo založenia požiaru, označil za vinníkov práve kresťanov, proti ktorým sa obrátil hnev ľudu.

Pomsta kresťanom bola páchaná tak krutými a neľudskými spôsobmi, aké len ľudská vynaliezavosť dokáže vymyslieť. Potom, až do r. 94, nastal relatívny pokoj a kresťania boli považovaní za sektu povoleného židovského náboženstva. Oficiálne bolo dlhodobé prenasledovanie kresťanov zahájené ediktom cisára Trajana, ktorým odpovedal na otázku Plinia ml. ( v r. 111 – 113), ako zachádzať s kresťanmi, ktorých počty sa v tom čase značne rozširovali. Trajanov edikt síce stanovuje, že kresťania nemajú byť aktívne vyhľadávaní, ani nemajú byť brané do úvahy anonymné udania (čo sa nedodržovalo), ale keď sú usvedčení, musia byť potrestaní – usmrtení. Od tejto doby sa stalo zločinom už len prihlásenie sa k menu „kresťan“. Kresťanom bolo prisudzované všetko zlo, všetky nešťastia a katastrofy. Boli pokladaní za nepriateľov štátu a ľudstva. Boli popravovaní najbolestivejšími a najzdĺhavejšími spôsobmi. Ich zabíjanie sa konalo pre zábavu počestných občanov.

Podľa odborníka na demografiu kresťanstva Davida B. Barretta, počas 2 tisíc rokov existencie kresťanstva pre svoju vieru zahynulo okolo 70 mil. kresťanov, z toho asi 45 mil. v priebehu dvadsiateho storočia. Sociológ Massimo Introvogne upozorňuje, že tento odhad je ešte mierny a skutočné číslo môže byť oveľa vyššie, a nakoniec, vo väčšine prípadov prenasledovanie nemusí byť spojené so zabitím, ale tiež s inými formami útlaku.

Toto všetko ukončil cisár sv. Konštantín, ktorý sa narodil vo vtedajšom rímskom meste Naissus (dnešné Niš v Srbsku), niekde medzi rokmi 272 až 285. S jeho otcom Konstanciom Chlorom, veliteľom rímskych vojsk, je spojená zaujímavá história – Raz chcel preveriť spoľahlivosť svojich dôstojníkov. Nechal ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech vystúpi z radu!“ Z radu vystúpila časť vojakov. Bol to prejav odvahy, pretože všetci mali pred očami krvavé prenasledovanie kresťanov, ktoré v tom čase prebiehalo. Po chvíli Konstancius svoj rozkaz zopakoval. Ďalší vojaci urobili krok vpred. V tábore nastalo hrobové ticho. Každý s napätím čakal, čo prísny, ale spravodlivý, veliteľ urobí. Po chvíli Konstancius rozvinul papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená, počnúc od najvyššej hodnosti: „Quintus Fabius, ty si kresťan! Nenašiel si však odvahu sa priznať, preto si degradovaný. Bol by si schopný zradiť aj Rím, keď si schopný zradiť svojho Pána. Julius Naso, i ty si schopný zradiť Rím, ako si teraz zradil Boha. Degradujem ťa!“ A takto postupne vylúčil z armády zradcov viery a vyhlásil, že kresťanským dôstojníkom a vojakom dôveruje, pretože zachovali vernosť svojmu presvedčeniu.

Po r. 313 započal sv. Konštantín premenu rímskej ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve vyhlásil, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. To však neznamená, že z kresťanstva urobil jediné štátne náboženstvo, ako je to neraz mylne interpretované. Pretože starý Rím ako hlavné mesto rímskej ríše z vojenského hľadiska nevyhovoval, založil cisár nové hlavné mesto Konštantinopol, ktoré vybudoval na mieste rozpadnutého gréckeho mestečka Byzantion. To sa potom stalo prvým kresťanským mestom. Neskôr, z dôvodu šíriacich sa heréz, zvolal Konštantín prvý Všeobecný snem (r. 325), ktorého sa zúčastnilo 318 biskupov. Cisár snem zahájil slovami, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.

Sám cisár Konštantín sa dal pokrstiť až tri dni pred smrťou a zomrel ako kresťan r. 337. Milánsky edikt, ktorý vydal, znamenal pre Cirkev zastavenie vyhladzovania kresťanov a značnú úľavu pre život Cirkvi, ktorý sa po tak dlhej dobe „podzemnej činnosti“ mohol začať slobodne rozvíjať. Na druhej strane znamenala sloboda kresťanstva aj slobodu rozvíjania a činnosti heréz, ktoré predstavovali pre kresťanstvo záludnejšie a väčšie nebezpečenstvo než pohanstvo. Tým, že sa kresťanstvo stalo uznávaným štátnym náboženstvom a kvôli sympatiám cisára si získalo aj statut spoločenskej prestíže, začína v ňom pôsobiť duch zosvetštenia a poklesu morálky kresťanov. Na to Cirkev reagovala rozmachom mníšstva, ktoré sa v púštnych komunitách snažilo udržiavať morálnu ideu prvotného kresťanstva, vysokú mravnosť, a hlavne intenzitu duchovného života. Zvlášť kinoviálne monastiere dodnes pestujú spôsob života a prax prvej jeruzalemskej cirkevnej obce, kde mali všetci všetko spoločné a neustále bdeli na modlitbách.

Spracované podľa ambon.or.cz, Oslavy 1700. výročí vydání Milánského ediktu

- nikodim

Dva roky nazad ma zavolali vyspovedať a dať prijímanie starenke, ktorá zomierala. Keď sa už približovali k domu, kde žila, príbuzní, ktorí ma sprevádzali, ma nesmelo upozornili:

• Baťuška, viete, ona dokonca fajčí.

• No, čo, - odvetil som, - veď to nie je až taký veľký hriech.

Príbuzní sa trocha upokojili, pokračovali sme v ceste, no po chvíli znova pokračovali v upozorneniach.

• Viete, baťuška, ona bola celý život bezbožnica, ateistka, nadávala na Cirkev a popov nemohla ani cítiť...

No, to sa už zdalo serióznejšie upozornenie. Dosť často ľudia, ktorí práve prišli ku viere, chcú za každú cenu zachrániť všetkých svojich blízkych. Robia to často nemotorne, a svojim presviedčaním, či dokonca zastrašovaním, akurát odbíjajú ľudí od Cirkvi. Jednak neofiti bývajú vytrvalí, dokážu čakať, a keď sa neveriaci príbuzný dostáva do stavu, ktorý mu znemožňuje akýkoľvek odpor, utekajú za kňazom, aby pomazal umierajúceho a dal mu prijať sv. Dary Tela a Krvi Christovej. V týchto prípadoch sa vykonáva takzvaná „hluchá spoveď“ - kedy kňaz vymenúva hriechy v nádeji, že človek, ktorý už utratil dar reči, ešte ho počuje, rozumie tomu, čo sa deje, … a možno sa kajá zo svojich hriechov vo svojom srdci. Hĺbka Božieho milosrdenstva je nekonečná. Možno súhlasiť s „hluchou spoveďou“, no v tom prípade, keď človek, v prvom rade bol veriacim a v čase, kým bol ešte pri sile, sa sám spovedal a kajal zo svojich hriechov. A tu, … bezbožnica, … a k tomu ešte aj fajčí...

• Možno je lepšie sa vrátiť, - povedal som. - Žiaden osoh neprinesie formálne prijímanie, - je iba na hriech.

• Nie, nie, baťuška, - ozvali sa príbuzní. - Ona sama prosila zavolať kňaza a menovite Vás. Je pri zdravom úsudku, pamäť má výbornú, až ťažko veriť, že má ďaleko po osemdesiatke. Viete, ona do chrámu nikdy nechodila, ale stále podávala zápisku za pokoj zosnulého; … pravda, stále s jedným a tým istým menom. Takže, prosím, poďte...

Došli sme. Z babičky, chystajúcej sa zomrieť, sa nakoniec ukázala známa lekárka v tomto meste. Obklopená niekoľkými staršími príbuznými, sedela v kresle, obložená vankúšmi, a bolo zrejmé, že len v tejto polohe ešte dokáže dýchať a rozprávať. Miestnosť, v ktorej sme boli, žiarila oslnivou čistotou a harmóniou štýlu zariadenia – skutočná atmosféra filmového retro štýlu. Nábytok 50-tych rokov žiaril ako nový; stolná lampa zeleného odtieňa, pokrytá krajkovou tkaninou, vedľa prvého sovietského televízora „KVN“, ktorý, zdalo sa, akoby len včera zišiel z výrobnej linky.

Zvítajúc sa, stará ateistka ma požiadala, aby som prečítal modlitby z činu spovede. Skutočne mňa i všetkých naokolo prekvapila jej suverénnosť v otázke spovede. Požiadal som prítomných, aby nás nechali osamote, jednak, stará dáma si želala spovedať sa verejne. Taká nepravoslávna odpoveď sa mi nie celkom páčila, ale rozhodol som sa nevzdorovať umierajúcej, v domnení, že ak bude treba, preruším rozhovor, keby sa uberal nesprávnym smerom. Odkašľajúc si, začala:

• Bola som hypodiakonom posledného voľského biskupa Georgija...

Táto informácia ma neskutočne prekvapila. V hlave mi preblesla myšlienka o prepodobnej Maríne, ktorá sa vydávala za mnícha Marína, o vojakovi – dievčine Durovej, o ktorej bol natočený aj film „Husarska balada“ … Starenka, akoby čítala moje myšlienky, pokračovala:

• Nepočítajte ma za bláznivú … Na všetko si veľmi dobre spomínam. Bola som skutočne hypodiakonom u biskupa Georgija (Sadkovského) v rokoch 1933 – 1936, v rokoch, kedy slúžil vo Voľsku.

Stará dáma sa ukázala skutočne pri plnom a zdravom vedomí, navyše mala vynikajúcu pamäť. Rozprávala o tom, ako dvanásťročná rada chodila do chrámu. V druhej polovici 30-tych rokov bol vo Voľsku jediný pravoslávny chrám, ktorý pred tým, než ho komunisti zabrali a dali pravoslávnym, patril staroobradovcom. Ostatné chrámy v meste boli zatvorené.

• V zime som chodila v čiapke – ušianke a veľmi som sa podobala na chlapca, o to viac, že som bola ostrihaná na krátko, - rozprávala Jekaterina Michailovna Ivancová. - Ženy v chráme ma stále upozorňovali, aby som dala dolu čiapku, vraviac, že chlapci s čiapkou do chrámu nemôžu. Skutočných (ozajstných) chlapcov v chráme nebolo.

No, aby bolo možné slúžiť bohoslužby archijerejským činom, bolo nevyhnutné nájsť aspoň štyroch hypodiakonov, akými oddávna boli chlapci. A tu boli iba dvaja starčekovia a mníška z už zničeného Vladimírskeho monastiera. Tak vladyka za štvrtého hypodiakona ustanovil mňa. Posluhovala som v oltári, chodila so sviečkou, stála s posohom, pomáhala pri obliekaní archijereja. Vladyka si ma veľmi obľúbil, stále ma ponúkol s čím mohol v týchto rokoch hladu, a vždy pre mňa nechal veľkú prosforu... Prisluhovať mu, vôbec byť v chráme, bolo vždy pre mňa veľkou radosťou.

Jekaterina Michailovna spomínala, že vladyka trpel nejakou ťažkou chorobou nôh. Už ako lekárka vedela, že to boli otvorené vredy, ktoré dostal v čase väzenia. S veľkou námahou odstál dlhé bohoslužby. Ušili mu mäkké topánky, ktoré boli neraz pred koncom Vsenočného bdenia premočené krvou.

• Vladyka Georgij mal nádherné rúcha, ktoré mu posielali mníšky z Beleva, kde predtým slúžil. Pred Trojicou v r. 1936 som mala priniesť na bohoslužbu zelené rúcho, ktoré práve poslali. Keď som s balíkom prichádzala ku chrámu, stretla som plačúcu mníšku, ktorá mi povedala, že služba nebude, lebo vladyku zatkli.

Smútok, ktorý doľahol na dvanásťročné dievča, sa zdal neznesiteľný. Plakala a neprestávala plakať ešte počas ďalších niekoľkých dní. Vyšla na vyššie stromy pred budovou miestneho oddelenia NKVD, aby za plotom vo dvore zazrela vladyku, ktorého niekedy vyvádzali z cely. Neskôr ho previezli do Saratova.

• Od mníšok som vedela, že modlitba dieťaťa skôr prichádza k Bohu. Modlila som sa, ako som vedela, zo všetkých síl, dňom i nocou... Prišli prázdniny. Nič mi nebránilo, aby som sa mohla modliť celé dni. I tak som sa modlila! Asi po mesiaci prišla do Voľska zvesť, že vladyka Georgij bol zastrelený... Vtedy, - zaplakala stará žena, - vtedy, som stratila vieru. Pochopila som, že Boh, Ktorý nepočuje, alebo nechce odpovedať na modlitbu dieťaťa, jednoducho neexistuje. Celý život som potom prežila bez viery. Prázdnota, ktorá sa zrodila v mojej duši, bola nielen popretím existencie Boha, ale naplnila ma odporom voči tomuto neexistujúcemu Bohu, odporom voči Cirkvi, voči kňazom, ktorí z hlúposti alebo vypočítavosti klamú ľudí. Keď po vojne znova vo Voľsku otvorili chrám, znechutene som prechádzala popri jej otvorených dverách, a keď som náhodou započula cirkevný spev, tak mi jednoducho bolo zle pár dní...

Hospodi, aký hrozný omyl, - pomyslel som si. - Veď biskup Georgij dožil do r. 1948. Ale stará dáma pokračovala:

• Nedávno som však zistila, že moja modlitba došla k Bohu a vladyka Georgij nebol zastrelený. Keby som to bola vtedy vedela... Bola by som šla za ním, … do lágra, na vyhnanie... Žila by som vedľa neho, prala mu oblečenie, pripravovala jedlo... Môj život by bol úplne iný. A toto je hlavný hriech môjho života, z ktorého sa kajám teraz pred smrťou! Odpusťte, baťuška!

Jekaterina Michailovna večer zomrela. Na tretí deň som ju pochoval, rozmýšľajúc o tom, ako úžasne sa dokážu poskladať ľudské osudy a ako milostivý Hospodin k Sebe prinavracia, nie svojou vôľou, stratené duše.

Cвященник Михаил Воробьев, Газета «Православная вера» № 18 (374), 2008 г.

Preklad jerej Dušan N. TOMKO

V našej pravoslávnej tradícii sme zvyčajne veľmi opatrní v rozlišovaní medzi „Zosnutím“ Matky Božej a Jej „Nanebovzatím“. Cítime, že ten prvý pojem je správny, pravoslávny, zatiaľ čo druhý nám pripadá ako rýdzo západné označenie, odvodené od rímsko-katolíckeho „nepochopenia“ významu tohto sviatku, ktorý sa všeobecne slávi 15. augusta.

Je pravda, že niektoré veľmi originálne, ale zavádzajúce, interpretácie smrti Panny Márie a Jej oslávenie možno nájsť, tak v katolíckych duchovných spisoch, ako aj v súčasných západných vyobrazeniach: tendencie, napríklad vyvyšovať Pannu Máriu na úroveň „božstva“, ktoré účinne vymazuje zásadný a absolútny rozdiel medzi ľudským a božským životom. Pravoslávni teológovia budú trvať na tom, že „zbožštenie“ (theosis) známe u Matky Božej v žiadnom prípade nezahŕňa ontologickú premenu Jej bytia z ľudského, stvoreného do božskosti. Ona bola a vždy zostane ľudskou bytosťou: najvznešenejšou zo všetkých tých, ktorí nesú Boží obraz, a napriek tomu vždy človekom, ktorého sláva sa objavuje v Jej pokore, Jej prostej túžbe „nech sa stane“ podľa Božej vôle.

Tradičné pravoslávne ikony jej „Uspenija“ sa teda sústreďujú predovšetkým na Jej smrť a pohreb. Učeníci, “zhromaždení zo všetkých končín zeme“, Ju obklopujú v postoji smútku a náreku. Za márami, na ktorých je položená, stojí jej oslávený Syn, držiaci v náručí dieťa, oblečené do bieleho rúcha - obraz duše Jeho Matky. Na každom pravoslávnom ikonastase sa nájde posvätný obraz Matky Božej, držiacej v náručí Svoje novonarodené Dieťa, Boha-človeka, ktorý „sa stal telom“, aby bolo možné zachrániť a posvätiť padlý, hriešny, skazený svet. Tu, na ikone Uspenija, Syn víta a ponúka tomuto svetu Svoju Presvätú Matku, ako Ho dala ona v čase Jeho narodenia. V momente Jej zosnutia prijíma Jej dušu, Jej život, aby Ju oslávila v Sebe a so Sebou, k sláve, kráse a radosti večného života.

Avšak na mnohých pravoslávnych ikonách je tento prvotný obraz dopĺňaný ďalším javom: zobrazenie Matky Božej vystupujúcej do neba, sprevádzanej rádmi anjelov. Tento dvojaký motív nájdeme najmä na post-byzantských ikonách, ako je Koimesis (Zosnutie) v monastieri Koutloumousiou na Hore Athos, pochádzajúcej z r. 1657. (Vladimir Losský uvádza ďalšie takéto príklady vo svojom komentári na Uspenije, v diele The Meaning of Icons (Význam ikon), Boston, 1969, s. 215). Máme sa teda uspokojiť so záverom, že tento dvojitý spôsob vyobrazenia, zachytávajúceho ako Zosnutie, tak Nanebovzatie Matky Božej, je jednoducho výsledok západného vplyvu?

V skutočnosti, nech už ho označíme „Nanebovzatia Panny Márie“ alebo „Vystúpenie na nebo“ Bohorodičky, tento obraz dopĺňa danú udalosť spôsobom, ktorý je v dokonalom súlade s pravoslávnou teológiou. Rovnako ako Christos zomrel a ležal v hrobe, aby bol vzkriesený a vyvýšený do neba, tak aj Jeho Matka “zosnula“, aby bola oslávená Svojím Synom a Ním vznesená do neba. Christos Svojím Vzkriesením a Nanebovstúpením poskytuje možnosť, aby aj „Matka Života“, spolu so všetkými, ktorí veria v Neho, mohli byť pozdvihnutí zo smrti a vyvýšení k večnému životu.

Ak chápeme „Nanebovzatie“ Matky Božej vo svetle Nanebovstúpenia Svojho Božieho Syna, potom môžeme oceniť dvojaké znázornenie Zosnutia a Nanebovstúpenia, ktoré môžeme nájsť na mnohých našich pravoslávnych ikonách. Svätá Matka Božia, Bohorodička alebo „Tá, ktorá nosí Boha“, je prvým plodom eschatologického napĺňania, ktoré privedie tvorivé a vykupujúce Božie dielo k zavŕšeniu. Ona je nádoba, v ktorej druhá osoba Najsvätejšej Trojice „stala sa telom“, s cieľom priniesť spásu ľudskému rodu. Jej „lono, priestrannejšie než nebo“, obsiahlo Neobsažiteľné. Vzal od Nej Svoju ľudskú podstatu a ona ho sprevádzala s láskou a modlitbou po celú dobu Jeho pozemskej služby, a to až k drevu kríža. Zdieľala Jeho utrpenie až do konca, nesúc Jeho ukrižovanie a smrť v hĺbke Svojej duše. Preto je dokonalým obrazom Cirkvi, večného spoločenstva všetkých, ktorí žijú a umierajú v Christovi.

Oni, rovnako ako Ona, budú pozdvihnutí v Ňom a oslávení rovnakou slávou, ktorou podvihol a premenil ich padlú ľudskú prirodzenosť. Ona je preto predchodcom ich spásy, prorocký obraz osláveného života, ktorý čaká všetkých, ktorí nesú Christa vo vnútorných hlbinách svojho bytia, podobne ako Ona porodila Jeho z hlbín Jej lona.

Avšak Presvätá Bohorodička je viac než iba toto. Ona nie je len príkladom spoločného osudu kresťanov. Ona ich tiež sprevádza na každom kroku ich životnej cesty, ponúka im - ponúka nám -Jej neustále modlitby a lásku. V Jej Zosnutí a Jej Nanebovzatí, „neopustila tento svet“, ale zostáva - ako liturgické piesne Jej sviatku vyjadrujú - Matkou Života, Ktorá je „neustála v modlitbe“ a „Našou pevnou nádejou“, ktorá svojimi modlitbami „vyslobodí naše duše zo smrti!“.

preložil a spracoval jerej Marek GUBÍK

Vylejem Svojho Ducha na každé telo, - hovorí Hospodin (Joel 2, 28 - 29)

Istá pani rozprávala svoj zážitok, ako cestovala diaľkovým autobusom z Nitry na východ Slovenska. Nástupište bolo preplnené ľuďmi, ktorí sa tlačili do autobusu. Dvaja mladí chlapci využili situáciu tlačenice, vzali jednej pani peňaženku z kabelky i hneď utiekli. Že nemá peniaze pani zistila, až keď išla platiť za lístok. Hneď sa to roznieslo po celom autobuse. Všetci začali obviňovať tých dvoch chlapcov, ktorých si mnohí všimli v tlačenici. Ukradli jej 1000 korún a bolo vidieť, že jej je to ľúto. Vodič ju zo súcitu vzal aj bez lístka so slovami, že ak bude treba, vysvetlí to revízii. Ľudia začali nadávať na dobu, na mládež, na celý svet. Celý autobus sa premenil na masu zahundraných a nadávajúcich ľudí. Tak to skonštatovala pani, ktorá vyrozprávala toto svoje svedectvo. Vtedy sa začala v duchu modliť, ako bola stále zvyknutá pri cestovaní. Napadla jej vtedy myšlienka - poskladať sa okradnutej pani a aspoň pár korunami zmierniť jej škodu. Do igelitového vrecka dala 20 korún a posunula ďalej po autobuse. Každý čosi priložil. Aj keď nezložili ukradnutú čiastku, ale ľudia, vkládajúc peniaze do sáčku, akoby tam s peniazmi dávali aj svoje hundranie a nadávky. Zrazu sa celý autobus, presiaknutý nepríjemnou atmosférou, premenil na zástup pokoja., cesta sa stala príjemnou, poškodená pani pocítila, že sa ešte aj dnes nájdu dobrí ľudia a oni sa zasa tešili, že dostali pokoj do duše. Túto premenu dokonala tichá, skromná modlitba jedného veriaceho človeka – modlitba, ktorá je jedným z darov Svätého Ducha, Ktorý nenásilne, ale mocne, v danú chvíľu zapôsobil v tomto spoločenstve.

Tento povzbudivý príbeh je však len nepatrným obrazom duchovnej sily modlitebného stretnutia v jeruzalemskom večeradle pred 2 tisíc rokmi, ktoré nezapočalo premenu pár desiatok ľudí v autobuse, ale započalo premenu miliónov Christových nasledovníkov – premenu, ktorá trvá do dnešného dňa.

V 50-ty deň po Christovom zmŕtvychvstaní, apoštoli spolu s Presvätou Bohorodičkou boli zhromaždení v Jeruzaleme. Čakali, modlili sa, plniac Christov príkaz, aby neodchádzali z Jeruzalema, kým im nepošle prisľúbeného Ducha. Hospodin Boh už v Starom Zákone cez ústa proroka Joela dal ľudstvu veľké prisľúbenie: „Vylejem Svojho Ducha na každé telo, - hovorí Hospodin“ (Joel 2, 28 – 29). A toto prisľúbenie sa naplnilo práve v čase sviatkov Turíc, ktoré boli oslavou vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva a oslavou toho, že Boh z otrokov učinil Svoj slobodný ľud, keď na apoštolov, zhromaždených vo jeruzalemskom večeradle, zostúpil Svätý Duch. Christovi učeníci v tej chvíli dobre vedeli, čo to znamená. Pripomenuli si slová Majstra, ktoré im povedal: „Duch Svätý, Ktorého pošle Otec v Mojom mene vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 25). Vtedy dobre vedeli, prečo Duch Svätý zostúpil práve v čase, keď bol Jeruzalem plný ľudí, pútnikov z rôznych národov. Prečo, podobne ako na Sinaji, keď Boh uzatváral Svoju zmluvu s vyvoleným národom, aj teraz zostupoval Duch Svätý za veľkého huku vetra a hrmenia v podobe ohnivých jazykov, a oni začali rozprávať jazykmi, tak že ich každý rozumel (por. Sk 4, 31*). Všetko jasne svedčilo o tom, že nastáva nová doba, namiesto Starej zmluvy s Bohom, nastupuje Nová zmluva Boha so Svojim novým vyvoleným Božím ľudom, spečatená Najsvätejšou Krvou Jeho Jednorodeného Syna, Hospodina Isusa Christa.

Čo znamenalo, že apoštolov naplnil Duch Svätý? V prvom rade, prijatie Svätého Ducha znamenalo úplnú zmenu v ich živote. Len pred chvíľou, po Christovom ukrižovaní, sme ich videli rozutekaných a ustráchaných. Prázdny hrob ich zahnal ešte viac „za zatvorené dvere“. Báli sa vojakov, veľkňazov a zhuckaného ľudu, ktorý si myslel, že ukradli Isusovo telo z hrobu. Ale, aká radosť musela vzplanúť v ich srdciach, keď Hospodin, Ktorého mŕtveho skladali do hrobu, zrazu stál pred nimi živý a hovorí im: „Pokoj vám!“ Ich nepokoj sa stratil. Dýchne na nich a hovorí im: „Príjmite Ducha Svätého!“ a posiela ich, aby šli a radosť a pokoj, ktoré práve pocítili, niesli všetkým národom (por. Jn 20, 19 – 23). A keď ich v deň Päťdesiatnice naplnil Duch Svätý, vtedy pocítili naplnenie Božieho prisľúbenia. Zrazu ustráchaní, pochybujúci apoštoli, obyčajní nevzdelaní rybári, sa menia na nebojácnych, vytrvalých misionárov Christovej radostnej zvesti Evanjelia. V ich živote nastal totálny obrat.

Dokonalým príkladom ako „funguje“, keď človek prežije vlastnú Päťdesiatnicu, … keď do jeho života vstúpi Duch Svätý je sv. apoštol Peter. Jednoduchý rybár z Galiley, ktorý počas trojročného Christovho pôsobenia na vlastné oči videl veľké skutky, ktoré Isus konal., ktorý skalopevne vyznával, že Isus je sľúbeným Mesiášom, Synom živého Boha., ktorý neváhal v Getsemanskej záhrade s mečom v ruke postaviť sa za Christa., … Jednoducho, s Christom sa cítil sebaistý. Tento Peter o niekoľko hodín, keď Isusa zajali, triasol sa a bál sa priznať pred jednou slúžkou a pár vojakmi, že vôbec Christa pozná. Tento Peter, ktorý sa doteraz skrýval, však po zoslaní Svätého Ducha, stojí pred zástupom Židov a bez strachu, nebojácne, káže o Zmŕtvychvstalom Christovi a výsledkom bolo obrátenie a pokrstenie vyše 3 tisícov ľudí, ktorí uverili v Christa. Čo sa stalo vlastne v jeho živote? Čo dokonalo túto veľkú zmenu? Práve Duch Svätý! Duch Svätý, Ktorého prijal do svojho života. Ten Životodárny, Všetkooživujúci a Všetkoposväcujúci Duch naplnil jeho srdce. Tu je prameň jeho zásadnej zmeny, lebo vtedy znovu pocítil istotu, pokoj, odvahu, ktoré mal v Christovej prítomnosti. Čo teda znamená byť naplnený Duchom Svätým? Znamená len toľko, že každú chvíľu svojho života žijeme vo vedomí Christovej prítomnosti, že On je neustále s nami !

Keď Hospodin vystupoval na nebesia, prisľúbil učeníkom, „že o niekoľko dní budú pokrstení Duchom Svätým, … Ktorý im dá silu a stanú sa Jeho svedkami“ (por. Sk 1, 5 – 8). Učeníci čakali a modlili sa. A keď o desať dní na nich zostúpil Duch Svätý so všetkou Svojou silou, oni začali hovoriť v jazykoch, chválili Boha a ohlasovali Evanjelium pokánia a odpustenia hriechov, ako im prikázal Hospodin Isus Christos. To, čo im hovoril, sami zakúsili vo vlastnom živote – zakúsili pokoj z neba, radosť nebeského kráľovstva, zrazu vedeli kým sú – sú novým vyvoleným Božím národom, Cirkvou Christovou.

Práve vyliatím Svätého Ducha sa Cirkev zrodila. Duch Svätý premenil ustráchané, skrývajúce sa spoločenstvo na tajomné mystické Telo Christovo, ktoré v moci Ducha naďalej hlása Evanjelium spasenia, uzdravuje, kriesi duchovne mŕtveho človeka aj dnešnej doby. Aj dnes Duch Svätý chce v celej sile a v plnosti účinkovať, tak ako v apoštolských dobách. Ale je len na nás, či mu otvoríme svoje srdce a dáme mu možnosť a priestor pôsobiť v našom živote.

Nech aj tohtoročné sviatky svätej Päťdesiatnice, nám pomôžu uvedomiť si veľkosť daru, ktorý nám bol Bohom daný v tajine Myropomazania – daru Svätého Ducha. Ducha Svätého, Ktorého si nemôžme ani sami zobrať, ani privlastniť. Ducha Svätého, Ktorého môžeme len prijať – prijať, tak ako sa prijíma živá osoba. A čo znamená prijať ho? Znova a znova urobiť osobné rozhodnutie sa pre život s Bohom a ako apoštoli uveriť Hospodinovmu prisľúbeniu, ktoré sa začne realizovať v našom každodennom kresťanskom živote: „Vylejem v tie dni zo Svojho Ducha, … a urobím zázraky hore na nebi a znamenia dolu na zemi, … a každý, kto bude vzývať meno Hospodinovo bude zachránený“ (Joel 2, 28 – 32).

/publikované v mesačníku Odkaz sv. Cyrila a Metoda, jún 2013/

jerej Dušan Nikodim Tomko

„Stôl je naplnený, požívajte všetci. Baránok je pripravený, nikto nech neodchádza naprázdno. Všetci požívajte zo stola viery, všetci prijmite bohatstvo milosti.“ (Slovo sv. Jána Zlatoústeho na Paschu)

Vzkriesenie Isusa Christa z mŕtvych je základom kresťanskej viery. Sv. ap. Pavol hovorí, že keby Christos nevstal z mŕtvych, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera. (I Kor. 15:14). Naozaj, bez vzkriesenia by nebolo kresťanského kázania či viery. Christovi učeníci by zostali rozbitou a beznádejnou skupinou, ktorá, ako ju opisuje Jánovo Evanjelium je v úkryte za zamknutými dverami zo strachu pred Židmi. Nešli nikde a nekázali nič a až kým sa nestretli so vzkrieseným Christom, ostali za zavretými dverami (John 20: 19). Až potom sa dotkli rán od klincov a kopije, potom jedli a pili s Ním. Vzkriesenie sa stalo základom všetkého, čo povedali a urobili (Sk 2-4): „. . . Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte, že ja mám“(Lk 24:39).

Vzkriesenie zjavuje Isusa z Nazaretu nielen ako očakávaného Mesiáša Izraela, ale ako Kráľa a Pána nového Jeruzalema: nového neba a novej zeme. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: "Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo."“ (Zj 21 1-4)

V Jeho smrti a vzkriesení, Christos poráža posledného nepriateľa, smrť, a tým napĺňa úlohu, ktorú dostal od svojho Otca podrobiť si všetko pod Jeho nohy (I Kor. 15:24-26). "Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie." (Zj 5: 12)

Kresťanská viera sa slávi v liturgii Cirkvi. Skutočnou oslavou je vždy živá účasť. Nie je to obyčajná účasť na službách. Je to spoločenstvo zhromaždené v sile tohto sviatku. Je to Boží dar radosti udelený veriacim ľuďom ako odmena za ich sebazaprenie. Je to zavŕšenie duchovného a fyzického úsilia a prípravy v pôstnom období. Vzkriesenie Christa, tým že je stredom kresťanskej viery, je základom cirkevného liturgického života a skutočným vzorom pre všetky sviatky. Toto je ten vybraný a svätý deň, prvý zo sobôt, kráľ a pán všetkých dní, sviatok sviatkov, svätý deň svätých dní. V tento deň blahoslavíme Christa naveky (Irmos 8, Paschálneho Kánonu).

Dvanásť týždňov prípravy predchádza 'sviatku sviatkov.' Dlhá cesta, ktorá zahŕňa päť predpôstnych nedieľ, šesť týždňov Veľkého pôstu a nakoniec Strastný týždeň. Toto putovanie prechádza z tvrdohlavého exilu márnotratného syna k milostiplnému vstupu do nového Jeruzalema, ktorý zostupuje ako nevesta nádherne ozdobená pre svojho ženícha. (Zj 21,2) Pokánie, odpustenie, zmierenie, modlitba, pôst , almužny a štúdium Písma sú prostriedky, ktorými sa putuje po tejto dlhej ceste.

V paschálnom kánone spievame: „Bránu Panny zamknutú zachoval si pri svojom zrodení, takisto pri zmŕtvychvstaní nedotkol si sa pečatí hrobu a brány raja si nám otvoril.“ (6 pieseň) Konečne, sprievod svetla a spevu v temnote noci počas utrene Vzkriesenia a hromové spievanie, že skutočne CHRISTOS VOSKRÉSE, Christos vstal z mŕtvych, toto všetko napĺňa slová evanjelistu Jána: 'Svetlo svieti v temnote a tma ho neprijala' ( Jn 1, 5).

Pascha je inauguráciou nového veku. Odhaľuje tajomstvá ôsmeho dňa. Je to naše okúsenie v tomto čase, nového a nekončiaceho sa dňa Božieho kráľovstva. Niečo z tohto nového a nekončiaceho sa dňa je nám predložené počas trvania paschálnych bohoslužieb, opakovane počas všetkých bohoslužieb Svetlého týždňa a vo zvláštnych paschálnych slúženiach, ktoré sú zachované počas štyridsať dní do Nanebovstúpenia. Tých štyridsať dní je považovaných za jeden deň. Spoločne tvoria symbol novej doby, v ktorej Cirkev žije a ku ktorej vždy priťahuje verných z jedného stupňa slávy na ten druhý.

Ó Pascha veľká a najsvätejšia, Christe, ó Múdrosť, Slovo i Moc Božia! Daj, aby sme dokonalejšie požívali Teba, v nikdy nekončiacom dni Tvojho Kráľovstva. (9 pieseň pascháneho kánonu)

Podľa zahraničných zdrojov spracoval jer. Marek Gubík

Približovala sa Pascha, Židia sa schádzali do Jeruzalema na sviatok. Pýtali sa sami seba, či príde Christos, lebo farizeji a zákonníci sa rozhodli, že Ho zabijú a dali príkazy, aby každý, kto vie, kde sa nachádza, im to oznámil, aby Ho mohli zajať. A tu Christos s učeníkmi prichádza do Jeruzalema. Christos zobral so sebou dvanástich a oznamuje im, čo sa má stať: "Ajhľa, vystupujeme do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia Ho na smrť a vydajú Ho pohanom. Potom sa mu budú posmievať, opľujú ho, zbičujú a zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych" (Mk 10, 33 - 34).

V čase priblíženia sa k Jeruzalemu Christos poslal dvoch učeníkov, aby Mu priniesli oslíka, "na ktorom ešte nikto nesedel". - Tak skromne prišiel Christos do hlavného mesta. Ľudia Mu vychádzali naproti, kládli na cestu svoje rúcha a s palmovými vetvičkami v rukách vítali Mesiáša, izraelského kráľa: "Požehnaný Ten, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!" Evanjelista Lukáš oznamuje, že niektorí farizeji, znepokojení takouto manifestáciou, prosili Christa, "aby zakázal svojim učeníkom". Ale Christos to odmietol: Hovorím vám, že keď títo budú mlčať, prehovoria kamene". Christos prijíma privítanie zástupu a javí sa Mu takým, o akom prorokoval ešte Zachariáš: "Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediaci na oslovi" (Zach 9, 9). Táto jednoduchosť umožňuje pochopiť tým, ktorí Ho vítajú, že Mesiáš neprišiel na to, aby nastolil dočasné kráľovstvo svojho predka Dávida. Plače nad Jeruzalemom - mesto bude zničené, lebo nepoznalo svojho Spasiteľa.

Na Kvetnú nedeľu Cirkev s radosťou vzdáva chválu Pánovi, ktorý sedí na oslíkovi a prichádza do svojho mesta: "Boh Hospoď javisja nám. Sostavite prazdnik, i veseľjačšesja, pridite, vozveličim Christa s vaiami i vetvami, pesňmi zovušče, blahosloven hradyj vo imja Hospoda Spasa našeho!" (irmos deviatej piesne utrene sviatku). Ľud uvidel človeka vchádzajúceho na oslíkovi do pozemského Jeruzalema, kde tento človek bude ukrižovaný. Cirkev v Ňom spozná Syna Božieho vchádzajúceho do nebeského Jeruzalema, aby v ňom kraľoval. Preto spieva na nasledujúci deň po Kvetnej nedeli na chvalitných stichách Veľkého pondelka (1. stichira) "Pridite... sšestvujem Jemu, i sraspnemsja, i umertvimsja Jeho radi žitejskim slastem, da i oživem s Nim, i uslyšim vopijušča Jeho: ne k tomu (už viac nie) v zemnyj Jerusalim, za ježe stradati, no voschodu ko Otcu Mojemu, i Otcu vašemu, i Bohu Mojemu i Bohu vašemu, i sovozvyžu vas v hornyj Jerusalim, v Carstvo Nebesnoje."

Preto sa počas každej liturgie pripájame k spevu anjelov, šesťkrídlových cherubínov i mnohoočitých serafímov oslavujúcich Pána pred Jeho trónom: "Svjat, svjat, svjat Hospoď Safaoft ispolň nebo i zemľa slavy Tvojeja" (Svätý, Svätý, Svätý, Pán Sabaoth, plné je nebo i zem Tvojej slávy) - a ku spevu detí z Jeruzalema, ktoré vítali Christa na osliatku: Blahosloven hradyj vo imja Hospodne, Osana vo výššnich!" (Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Hosana na výsostiach.) Týmto slávnostný príchod Christa do Jeruzalema predvída Jeho konečné víťazstvo nad smrťou: "Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta. A Ja, keď budem povýšený, pritiahnem všetkých k sebe" (Jn 12, 31-32). Takto Christos ohlasuje tým, ktorí Ho obklopujú, Jeho oslávenie skrze smrť: ukrižovanie bude znamením, znakom a prostriedkom Jeho nanebovstúpenia v sláve.

Christova smrť na kríži oslobodzuje ľudí od tyranie satana. Jeho vzkriesenie privádza ľudí spolu s Ním do Jeho slávy: "Boli sme pochovaní s Tebou v krste, Christe Bože náš, stali sme sa dôstojnými nesmrteľného života skrze Tvoje vzkriesenie, ospevujeme Ťa: Hosana na výsostiach, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom". Dav vítajúci svojho Spasiteľa v Jeruzaleme a veriaci, oslavujúci Pána dnes - sú zjednotení v jedno, všetci vidia v Isusovi Christovi Svetlo, ktoré ožaruje tmu. Christos povedal učeníkom: "Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synovia svetla!" (Jn 12, 36). Avšak človek má slobodnú vôľu uznať alebo neuznať svojho Spasiteľa. Ide za Ním, nie zo strachu a z prinútenia, ale so slobodným súhlasom. Týmto si vysvetlíme, prečo dokonca tí ľudia v Jeruzaleme, ktorí boli svedkami Christových zázrakov, nie všetci v Neho uverili (Jn 12, 37-41): viera nie je výsledkom "dôkazov", ale slobody a lásky. Amiň.

Jerej Marek Gubík, správca Pravoslávnej farnosti v Zemplínskej Širokej