ZVLÁŠTNOSTI PÔSTNYCH POKUŠENÍ

Všetka naša námaha a starosť musí byť preplnená duchom nádeje na Nebeského Otca

Dni Veľkého Pôstu nesú sami v sebe špecifiká, ktoré sa opakujú z roka na rok, bez ohľadu na to, ako sme sa zdokonalili vo viere. Samozrejme, človek duchovne skúsený, ktorý nie prvý krát vstupuje do času sv. Štyridsiatnice, ich rozpoznáva a prekonáva ľahšie a spokojnejšie. Inokedy zase priam očakávaš, kedy aj v tomto pôste príde známa výčitka sebe samému: „... I ZASA SA TO NEDARÍ, … AKÝ SOM BOL – TAKÝ AJ OSTAL!“

Ak skutočne seriózne a s jasným cieľom pristupuješ k tomuto času pokánia, ako ku vážnemu a zložitému duchovnému zmáhaniu, tak pretenzie (pripomienky) k sebe samému zákonite prídu.

Prečo sa to deje? Prečo sa to opakuje? Príčiny sa javia dve.

Ako ľudia sme tak nastavení, že hoc akokoľvek správne by sme chápali to známe: „Že ak chceš rozosmiať Boha – rozpovedz Mu o svojich plánoch!“, stále sa zaoberáme plánovaním toho, čo budeme robiť zajtra, pozajtra ... A nakoniec, to ani inak nemôže byť – myslieť na zajtrajší deň je potrebné, ale s jednou podmienkou – a to, ÚPRIMNÝM PRESVEDČENÍM, ŽE ÚSPEŠNOU BUDE JEDINE TÁ PRÁCA, NÁMAHA, KTORÚ POŽEHNÁ BOH.

„V prvých rokoch svojho „mladého“ kňazstva, - hovorí otec Alexander, - som sa divil slovám skúseného a šedinami ozdobeného predstaveného katedrálneho chrámu, ktorý stále po odpuste (na konci bohoslužby), ohlašujúc ďalší bohoslužobný program, začínal slovami: „Ak Boh požehná, bohoslužby budú...“ Mne sa tieto slová zdali cudzie, o to viac, keďže v predsieni chrámu bol rozpis bohoslužieb na mesiac dopredu“.

Je treba čas, aby sme pochopili, že AK NAŠE NÁMAHY A PRÁCA NEBUDÚ PRENIKNUTÉ V PRVOM RADE NÁDEJOU A DÔVEROU V BOHA, TAK I DOBRÉ NÁPADY A NUTNÉ ROZHODNUTIA SA NEMUSIA NAPLNIŤ. Nádejať sa iba na svoje sily, zvlášť vo veciach duchovných, kde sa objavujú úskalia v tých najneočakávanejších momentoch, - je veľmi nebezpečné, a hoc po odbrobinách, ale stále vedúce k pýche. Alebo, v krátkosti, VŠETKY NAŠE STAROSTI A ZMÁHANIA MUSIA BYŤ PRENIKNUTÉ DUCHOM NÁDEJE NA NEBESKÉHO OTCA.

Akonáhle zabudneme na túto nespornú axiómu, okamžite začíname protirečiť Christovi, Ktorý hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?” alebo: „Čo budeme piť?” alebo: „Čo si oblečieme?”! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia” (Mt 6, 31 – 33).

Druhá príčina našich neúspešných pôstnych plánov pochádza z prvej – a to, že preceňujeme svoje sily. Výsledkom tohoto precenenia je nakoniec smútok, sklamanie, neraz až hriešna beznádej. Všetci dobre poznáme taký pojem ako "nevydarený deň, neúspešné obdobie", no prečo tento pojem často spájame len s ostatnými?

ĽUDIA NIE SÚ IDENTICKÍ, ROVNAKÍ – KAŽDÝ MÁ SVOJE VLASTNÉ ROZMEDZIE, HRANICE DUCHOVNÉHO I FYZICKÉHO ZDRAVIA, A PRETO ANI PÔSTNE PRAVIDLÁ NEMÔŽU BYŤ UNIVERZÁLNE. Pre každého je iná miera, ktorá závisí od mnohých faktorov. Okrem zdravia tu zohrávajú úlohu tiež nevyhnutné pozemské starosti, a takisto aj každé rodinné prostredie je odlišné. Je úplne iné žiť v rodine, obklopený ľuďmi, ktorí pôst vnímajú ako potrebu svojho života, a iné v prostredí, kde už len predstava stravovania sa bez mäsa, či časté návštevy chrámu, budia podráždenie, či vzdor. A takých rodín je veľmi veľa. Častá modlitba a dodržiavanie pôstnych pravidiel je vskutku nádherným a prospešným skutkom, no len do toho momentu, kým nevyvolávajú spory, nepriateľstvo a nakoniec, neprinášajú iba viac zla ako osohu.

Tiež je dôležité brať do úvahy vlastné zdravie a vek. Pre niekoho ranné a večerné modlitebné pravidlo, dokonca s čítaním nejakých kapitol Evanjelia, či kafiziem Žaltára, spojené s častejšími návštevami chrámu, prináša radosť, no pre iného to je jednoducho fyzicky náročné.

SKUTOČNOSŤ, ŽE DUŠA NESTÁRNE, NEMENÍ NA FAKTE, ŽE ČASOM NÁM UBÚDAJÚ SILY FYZICKÉ. To čo mohlo byť v 30-tke pre nás samozrejmosťou, v 60-tke už môže byť záťažou. Ale takisto, druhým faktom je, že pôstne zmáhanie, podvih, je skôr o kondícii duše a tu sa neraz aj „60 kg vrece“ môže zmeniť na „pierko“.

PRETO, AK CHCEME URČIŤ SVOJE PÔSTNE MÉTY, MUSÍME K TOMU ZAUJAŤ DIFERENCOVANÝ (ROZDIELNY) PRÍSTUP, ZOHĽADŇUJÚC OBJEKTÍVNE I SUBJEKTÍVNE OKOLNOSTI. Hoc naša duša je stále mladá, aby sme však nenavalili na seba viac, ako dokážeme uniesť, MIERU PÔSTU JE DOBRÉ USTÁLIŤ SO SVOJIM DUCHOVNÍKOM. V opačnom prípade veľmi skoro môže nastúpiť rozčarovanie a sklamanie zo seba samého, svojej slabosti a bezmocnosti. Potom pri rozhovore, či spovedi neraz príde počuť - „...nič sa mi nedarí; … aj keď sa snažím, stále som tam, kde som bol /-a; … mám pocit, že čím viac sa snažím, tým je to horšie; … preto to vzdávam a nebudem sa postiť...“, - i hľadáme množstvo príčin reálne i imaginárne potvrdzujúcich náš duchovný neúspech.

HRIECH A BIEDA NIE JE V TOM, ŽE SME „ZLOMILI“, „PORUŠILI“ PÔST, ALE V TOM, ŽE SME PREPADLI ZNECHUTENIU. Toto znechutenie zvyčajne má dve príčiny – po prvé, že sme začali pôst bez Božieho požehnania a po druhé, že nenaslúchame radám a skúsenostiam Cirkvi.

Porušil si pôst? - Jednoducho, naprav ho! Padol si, zhrešil počas pôstu? - Vstaň a začni sa kajať! A Boh, vidiac tvoju snahu o nápravu a pokánie, znova bude s tebou, veď On s radosťou víta a požehnáva naše dobré zámery a úmysly (por. Poučiteľné slovo sv. Jána Zlatoústeho – Na Paschu).

Spomeňte si radu prepodobného optinského starca Ambrózia: „Na zemi musíme žiť tak, ako točiace sa koleso, ktoré toľko, že sa jedným bodom dotýka zeme, i všetkým ostatným sa podníma hore... A my?! Ako často „zaľahneme“ na zem, a nie a nie sa zodvihnúť... ???

Na základe - Прот. Александр Авдюгин, ОСОБЕННОСТИ ПОСТОВЫХ ИСКУШЕНИЙ

preklad a úprava o. Dušan Nikodím TOMKO