Duchovné čítanie

18.12.2015 14:46

SVEDECTVO VEDCOV O VIERE

 

Neuveriteľná skutočnosť

Nositeľ Nobelovej ceny – profesor Dr. Alexis Carrel, nazýva modlitbu najsilnejšou formou energie. Podľa jeho názoru je to rovnako veľká sila ako gravitácia.

Známy americký vedec a výskumník Dr. N. J. Stowell pri jednom neuveriteľnom objave zmeral silu modlitby. Hovorí: „Bol som cynický ateista, presvedčený, že Boh nie je nič iné ako výplod ľudského mozgu. Nemohol som veriť v nejakú živú božskú bytosť, ktorá by nás všetkých milovala a mala nad nami moc“.

Jedného dňa pracoval na klinike vo veľkom patologickom laboratóriu. Ich úlohou bolo zmerať vlnovú dĺžku a silu žiarenia ľudského mozgu. Zistil, čo sa tam deje v štádiu, keď končí život a prichádza smrť.

„Vybrali sme ženu, ktorá umierala na rakovinu mozgu. Vedela to aj ona. Duševne a psychicky bola na prekvapenie v poriadku, aj keď jej fyzický stav bol veľmi zlý. Bola veriaca. Krátko pred jej smrťou sme u nej v izbe nainštalovali vysoko citlivý prístroj, ktorý nám mal ukázať činnosť v mozgu v priebehu posledných minút života. Na posteľ sme umiestnili aj malý mikrofón, aby sme mohli počuť jej slová, ak ešte vôbec bude prejavovať známky života. Boli sme vo vedľajšej miestnosti. Päť triezvych vedcov. Plní očakávania a vnútorného napätia sme stáli pred svojím prístrojom. Ručička bola na nule a mohla sa vychýliť do 500° pozitívnej hodnoty doprava a do 500° negatívnej hodnoty doľava“.

Ešte nejaký čas pred opisovanou udalosťou bolo s týmto prístrojom uskutočnené meranie vysielania jednej rádiostanice, ktorej program bol vysielaný do éteru silou 50kW; správy museli obehnúť okolo celej zemegule. Meraním vtedy zistili 9° plusovým smerom stupnice.

Všetko nasvedčovalo tomu, že nastali pre pacientku jej posledné chvíle. Zrazu počuli, ako sa začala modliť a velebiť Boha. Prosila Ho, aby odpustil všetkým ľuďom, ktorí jej v živote ublížili. Ďakovala Mu za silu, ktorá ju sprevádzala životom a tiež za istotou, že bude patriť Christovi. Vyjadrovala všetku svoju lásku k Ježišovi, lásku, ktorá sa nezmenšila ani jej utrpením. V okamihu, keď Vykupiteľa Isusa Christa prosila o odpustenie svojich hriechov a ďakovala Mu, sálalo z nej nesmierne šťastie.

Otrasení sme stáli pred svojím prístrojom a takmer sme zabudli na to, čo sme vlastne chceli preskúmať. Hľadeli sme na seba bez toho, žeby sme sa hanbili za slzy. To, čo som počul, na mňa tak zapôsobilo, že som plakal ako dieťa. Naraz - kým sa umierajúca ešte modlila - sme počuli nejaký klepot. Keď sme sa pozreli na prístroj, videli sme, že ručička ukazovala 500° plus a neustále narážala na najvyššiu hranicu merania. Objavili a zmerali sme neuveriteľnú skutočnosť. Mozog umierajúcej ženy, obracajúcej sa k Bohu, vyvinul 55 krát väčšiu silu, než sme namerali v priebehu vysielania uvedenej svetovej rádiostanice“.

Neskôr sa dohodli, že urobia trochu iný pokus. Po príprave prístroja prehovorili sestričku, aby nejakým spôsobom vyprovokovala jedného pacienta. Ten reagoval hrubými slovami a nadávkami, tiež na Boha. A znovu to začalo v prístroji klepať. Zhrozili sa, keď zistili, že ručička sa nachádza tiež na 500°, ale negatívnych.

„V tej chvíli sa zrútil môj ateistický názor na svet. Stál som pred tvárou Vševediaceho. Moja neviera sa mi stala úplne smiešnou. Keď som chcel byť voči sebe poctivý, nemohol som pred pravdou zatvárať oči. Naučil som sa veriť v Isusa Christa ako vo svojho Spasiteľa a Vykupiteľa“.

Pri skúmaní dĺžky mozgových vĺn zistil Dr. Stowell obrovské rozdiely. Sú tak isto individuálne, ako odtlačky prstov. Kdesi sa zaznamenáva dobro, ktoré robíme, aj zlo, ktoré páchame.

Zdroj: M Rosa, máj 1997

 

08.11.2015 16:58

Slovo k sviatku sv. Archanjela Michala, vodcu nebeských vojov

 

Zbor sv. Archistratíha Michaela

a ostatných nebeských mocností

Ešte v Starom Zákone sa spomína, že ľudia, odstúpiac od Boha svojho Stvoriteľa, začali sa klaňať stvoreniu a dielu svojich rúk, robiac si modly, prinášajúc žertvy slnku, lune a hviezdam, v ktorých podľa nich bola živá duša. V tom čase sa ľudia takisto klaňali aj anjelom, ktorým prinášali svoje obety, o čom hovorí kniha Kráľovstiev (por. 2 Kráľov 23, 5). Táto nesprávna úcta k anjelom bola silne rozšírená aj v čase pôsobenia apoštolov.

Sv. apoštol Pavol v liste Kolosanom o tom hovorí: "Nech vás nikto nepripraví o odmenu (t. j. Christa) samoľúbou poníženosťou a uctievaním anjelov, keď sa bude zaoberať tým, čo videl, nemiestne sa nadúvať svojím telesným zmýšľaním" (Kol 2, 18-19). Boli v tom čase totiž heretici, ktorí pôsobiac navonok pokorne vo svojej hrdosti, snažili sa pripodobniť anjelom. Učili vzdávať takú úctu anjelom, aká patrí Samému Hospodu Bohu. Potom sa objavili ďalší, ktorí tvrdili, že anjeli sú tvorcami viditeľného sveta, a ako netelesní a duchovne vyšší sú dôstojní uctievania viac než Christos, Boží Syn; napr. archanjela Michaela nazývali bohom Hebrejov. Nakoniec, ešte ďalší prepadnúc čarodejníctvu a obmaňovaniu ľudí, pod menami anjelov privolávali besov a slúžili im. Zvlášť tieto herézy sa rozmnožili v Kolosách, ktoré prináležali k Laodikejskej metropólii, a kde sa tieto modloslužby nečestného klaňania sa anjelom tajne prevádzali.

Keď Cirkev na miestnom Laodikejskom sneme (viď 35 pravidlo snemu; r. 319/320) odsúdila a zavrhla toto nesprávne uctievanie anjelských síl, upravila učenie o nebeských mocnostiach a ustanovila ich uctievanie ako Božích služobníkov a ochrancov ľudského rodu.

Vtedy aj v tejto krajine, kde sa predtým nehodne uctievali anjeli, začali verejne pravoslávne oslavovať Zbor Anjelov patričnou úctou a začali sa stavať nádherné chrámy zasvätené sv. archanjelovi Michaelovi – vodcovi nebeských vojsk. Napríklad v Chonách bol nad čudotvorným prameňom postavený veľkolepý chrám, v ktorom sa zjavil sv. Archypovi sám sv. archanjel Michael.

Sviatkovanie Zboru sv. Anjelov bolo ustanovené na mesiac november (deviaty mesiac od marca, prvého mesiaca od stvorenie sveta - označujúc tak podľa diela sv. Dionýza Areopagitu "O nebeskej hierarchii", učeníka sv. apoštola Pavla, ktorý bol uchvátený až do tretieho neba (por. 2 Kor 12, 2), deväť anjelských radov (činov). Meno každého z nebeských mocností zároveň vyjadruje ich bytostnú (existencionálnu) funkciu.

 

Týchto deväť anjelských radov sa delí ešte na tri hierarchické stupne - vyšší, stredný a nižší.

 

Prvým stupňom hierarchicky najbližším Presvätej Trojici sú Serafíni, Cherubíni a Prestoly. Ako videl prorok Izaiáš, najbližšie k Božiemu trónu práve stoja šestokrídli Serafíni: "Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali" (Iz 6, 2). Ako hovoria slová žalmu (103, 4) "Vetri si robíš poslami a blčiaci plameň sluhami", Serafíni spaľujúcou láskou horia pred Božím trónom a touto láskou zapaľujú aj iných.

Za nimi stoja pred Vševedúcim Bohom, Ktorý prebýva v neprístupnom svetle mnohookí Cherubíni, ktorí ponad všetky nižšie nebeské činy žiaria svetlom poznania Božej premúdrosti, sami osväcujúc touto múdrosťou iných, vedúc ich k videniu a poznaniu Boha.

Ďalšími sú bohonosné Prestoly (Tróny). "Na nich ako na rozumných trónoch, - ako hovorí sv. Maxim Vyznávač, - spočíva Boh". Tak ako Eucharistia je bohonosnou zo svojej podstaty, ako hovorí sv. Vasilij Veľký, lebo zo svojej podstaty je nerozdeliteľne spojená so Samým Bohom Slovom, Tróny sú bohonosnými z milosti Božej danej im k ich službe – niesť v sebe Boha s Jeho spravodlivým súdom. Práve oni vylievajú silu spravodlivého rozsudku "trónom" – zemských súdov, pomáhajúc vládcom a všetkým zodpovedným spravodlivo správať ich úrad (por. Žalm 9, 5).

 

Aj strednú hierarchiu tvoria tri anjelské rady: Panstvá, Sily i Mocnosti. Panstvá neprestajne dobrovoľne a s radosťou slúžia Bohu, vládnuc nad ostatnými nižšími anjelskými činmi. Pomáhajú múdro a užitočne využívať sily moci nad zverenými oblasťami, či úradmi, takisto ako aj učia nás vládnuť nad svojimi emóciami, vôľou, dávajúc silu prekonávať pokušenia a prekážky.

Sily - naplnení božskou silou, vypĺňajú vôľu Všemohúceho Hospodina Boha. Práve oni vykonávajú preveľké divy a zázraky, a takisto z tejto milosti nadeľujú Božím služobníkom, aby mohli uzdravovať, hnať démonov, či predpovedať budúce veci k našej potrebe a večnej záchrane... Oni nám pomáhajú niesť naše kríže, problémy., … veď nie nadarmo práve v ťažkých chvíľach prosíme Boha: „Pane, daj nám sily (síl)...“

Ďalším radom v hierachii anjelov sú Mocnosti. Nazývajú sa tak preto, že majú moc nad diablom, odrážajú jeho útoky proti ľuďom. Práve oni utvrdzujú podvižníkov v duchovnom zmáhaní, chrániac ich pred nepriateľskými úkladmi a dávajú im silu víťaziť nad démonmi.

 

Aj najnižší stupeň má takisto tri rady: Začiatky, Archanjeli a Anjeli.

Začiatky, alebo Načala – nazývajú sa tak preto, že sú zodpovednými za nižšie anjelské stupne (sú ich náčelníkmi) a vedú ich k plneniu Božích prikázaní. Sú takisto zodpovední za chod sveta, zemské živly a ochraňujú všetky kráľovstvá a panstvá, národy a plemená (každý národ, plemeno, kráľovstvo, mesto, či dom majú svojho anjela; por. Daniel 10, 13). Oni vedú dôstojných ľudí k braniu na seba služby, či nejakého úradu, nie pre vlastné obohatenie, ale v prospech iných a umnoženie Božej slávy.

Archanjelmi, ktorí stoja za nimi, nazývame veľkých poslov Božích, ktorí zvestujú veľké a preslávne proroctvá, - ako hovorí Dionýz Areopagita, - a dávajú nižším anjelským činom a ľuďom poznať a rozumieť Božiu vôľu. Sv. Gregor Dvojeslov nám hovorí, že práve oni utvrdzujú v ľuďoch vieru, osväcujúc nás poznaním sv. Evanjelia a odkrývajúc nám tajomstvá viery.

A nakoniec Anjeli, ktorí stoja najnižšie v nebeskej hierarchii, ale o to bližšie k nám ľuďom. Oni nám zvestujú menšie tajomstvá, Božie zámysly vedúc nás cestou života s Bohom. Sú nám daní, aby nás chránili a pomáhali nám, ak to sami dovolíme a chceme.

 

Všetky tieto rady a stupne spoločne voláme Anjelmi. Sú služobnými duchmi poslanými na službu tým, ktorí majú prijať spasenie (por. Hebr. 1, 14), a každý z nich má svoju vlastnú a výnimočnú službu, poslanie zverené mu Všemohúcim a nekonečne Milujúcim nás Bohom.

Pravoslávna Cirkev na svojej pozemskej púti, vedomá si nekonečnej pomoci nebeských pomocníkov - Anjelov, - ustanovila ich sviatok - Zbor sv. Archanjela Michaela a ostatných nebeských síl na ôsmy deň deviateho mesiaca (od stvorenia sveta), lebo práve v ôsmy deň, ako nazývajú sv. otcovia deň Strašného Súdu, zoberú oni - nebeské mocnosti, za hlaholu nebeskej trúby, všetkých vybraných zo štyroch kútov zeme, keď príde Syn Človeka vo Svojej sláve súdiť svet (por. Mt 24, 31).

Ó, dal by Hospodin Boh nám Svoju milosť, aby vybrali medzi vybrancov Božích každého z nás radostne a pravoslávne sláviacich ich sväté nebeské voje!

Medzi nimi si osobitne pripomíname ako prvého z verných nebeských Božích služobníkov Archistratíha (Arcitratéga) Michaela, vodcu nebeských vojov. Podľa významu jeho mena, je anjelom s neobyčajnou duchovnou silou a je osobitným ochráncom vybraného národa (por. Prorok Daniel 10, 13, 21; 12, 1), a takisto so Zjavenia sv. Jána vieme, že Michael je ochráncom nás kresťanov – nového Izraela, a takisto tým, ktorý v poslednom boji porazí Draka - Satana s jeho anjelmi (por. Zjav. Hlava 19 – 20). Jeho úcta v kresťanskej Cirkvi sa viaže úplne k jej začiatkom. Podľa tradície práve on, v čase vzbury Lucifera voči Bohu, zvolal „Micha´el – Kto ako Boh !!!“ Vtedy bol Lucifer – Dennica vo svojej pýche zhodený so svojimi anjelmi na zem ( por. sv. Greor Dvojeslov – Толкование 4 на Евангелие ) a Michael, zoberúc nebeské voje, postavil sa vpredu, začal so Serafínmi a Cherubínmi a ďalšími nebeskými činmi sláviť Presvätú, Jedinosúcnu a Nerozdielnu Trojicu, Jediného Boha, spievajúc a jeden k druhému volajúc: SVJAT, SVJAT, SVJAT HOSPOĎ SAVAOTH – VSJA ZEMĽA ISPOLNENA SLAVY JEHO !!! SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ, HOSPODIN SAVAOTH – CELÁ ZEM JE NAPLNENÁ JEHO SLÁVOU !!! AMEN.

 

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím (Dušan Tomko)

 

01.11.2015 17:53

DETI A MLÁDEŽ - DUCHOVNÉ RADY STARCA PORFIRIJA

 

Pár slov na začiatok (na pokračovanie)

Otec Porfirij sa narodil v r. 1906 vo veľmi chudobnej, no hlboko veriacej rodine v dedinke Agios Ioannis v Karistii na ostrove Evia (ostrov, nachádzajúci sa na východnom pobreží Grécka neďaleko Atén).

Jeho vzdelanie pozostávalo z dvoch tried základnej školy. Čítaniu a písaniu, resp. Gramotnosti, sa podľa jeho slov naučil čítaním Evanjelia a cirkevných bohoslužobných kníh. Aby materiálne pomohol rodine, jeho otec odchádza pracovať pri výstavbe Panamského kanála. Malý Evangelos, tak volali Starca, pracoval v záhrade a pásol na blízkych poliach niekoľko oviec patriacich ich rodine. Tam prečítal aj život svätého Ioanna Kolova (Ioan Kolov, 5 st. - významná osobnosť Egyptského skytu, pamiatka na neho je 9. novembra). Život tohto ctihodného svätca sa hlboko vryl do jeho duše a rozhodol sa ho nasledovať.

Ešte úplne mladý, vo veku 13 - 14 rokov, odchádza na Svätú Horu Athos. Tam sa zastavil v skyte Kovsokalivija (Kavsokalivia - jeden z najstarších a najznámejších Athoských skytov. Nachádza sa na juhozápadnom konci Athoského polostrova, patrí Veľkej Lavre Afanasia Athénskeho) a stal sa poslušníkom v kélii, kde žili dvaja veľmi dobrí, no veľmi prísni starci. S nimi prežil asi 5 - 6 rokov. Na Svätej Hore si otec Porfirij uvedomil, čo to je život mníchov, čo je "skutočne" prinášajúce radosť, ako on hovoril, počúvanie, čo je čistá láska k Bohu. Tam úprimný a čistý mládenec dostal dar prezieravosti. Neočakávane otec Porfirij veľmi vážne ochorel a Boh ukázal, že ho chce poslať do sveta, aby tam mohol po jemu danej milosti oduševňovať, vysvetľovať, utešovať a vzdelávať ľudí. Mladý mních sa vrátil do vlasti, na ostrov Evia, a zastavil sa v monastieri sv. Charalampia v Avlonari. Tam vyzdravel z ťažkej choroby. Vo svojich dvadsiatich rokoch sa stretol so Sinajským arcibiskupom Porfirijom, ktorý vidiac, akými darmi je obdarovaný, vysvätil ho za jeromnícha a dal mu svoje meno Porfirij. Otec Porfirij v detailoch opísal arcibiskupovi monastier na Sinaji, hoci tam sám nikdy nebol.

Keď monastier sv. Charalamapia odovzdali mníškam, otec Porfirij odišiel do monastiera sv. Nikolaja vo Vafii, v Egine. V r. 1940 Starec prišiel do Atén, kde bol ustanovený za predstaveného chrámu sv. Gerasima pri poliklinike, ktorá sa nachádzala pri námestí Omnia (centrálne námestie Atén). Tam 33 rokov slúžil Bohu a ľuďom, žijúc v pokornej anonymite, uskutočňujúc veľké skutky na slávu Božiu. Tisícom pomohol dosiahnuť kráľovstvo Božie.

Otec Porfirij pomáhal aj lekárom, vďaka svojej prezieravosti určoval veľmi presné diagnózy. Z Božej milosti vyliečil mnohých chorých. A to všetko robil, podľa svetských pravidiel, negramotný človek, ktorý však veľmi dobre poznal Písmo Sväté.

Ukončiac svoju službu v chráme sv. Gerasima, otec Porfirij, niekoľko rokov prežil v chráme sv. Nikolaja v Kalisii, v Pentele. Nakoniec odišiel do Melisi v Malakasu, ktorá sa nachádzala približne 39 kilometrov od Atén v smere na Lamiu, a potom ešte asi 5 kilometrov po ceste do Oroposu. Tam žil takisto skromne ako predtým, znášajúc množstvo svojich chorôb, ktoré mu Boh zo Svojej lásky daroval, podľa slov Apoštola, ako "tŕň, aby sa nepovyšoval". Melisi sa nakoniec stali pútnickým miestom. Starec sa snažil vždy ostať v anonymite, no Boh ho Sám preslávil. "Svet - napíše následne, - považuje ma za dobrého človeka, a všetci hovoria, že som svätý. No ja sa považujem za najväčšieho hriešnika na tomto svete., ... prosím všetkých, čo má poznali, aby sa za mňa modlili".

 

Starec, zmierený so svetom, zomrel vo svojej kélii v skyte Kavsokalivia na Svätej Hore 2. decembra 1991. Dostal správu od Boha, že jeho koniec je už blízko. Jeho želaním bolo zomrieť zmierený ďaleko od sveta, v tichosti a Božskom pokoji. Nikto, okrem obyvateľov, mníchov Kavsokalivii, nevedel o jeho smrti. Jeho pohreb bol veľmi skromný, mníšsky, na tej zemi, ktorú si Presvätá Bohorodička vybrala za svoj los.

Po pochovaní otca Porfirija ho mnísi z jeho kélie v noci vykopali a skryli jeho telesné pozostatky na neznámom mieste. Teraz nikto nevie, kde sa nachádzajú. Také bolo želanie otca Porfirija, on sám totiž nechcel, aby sa jeho hrob stal pútnickým miestom.

Po smrti Starca, mnohé jeho duchovné deti začali písať o ňom články z jeho jednotlivých životných období a vydávať o ňom knihy. V nich rozprávali o svojich osobných stretnutiach s otcom Porfirijom, uvádzali príbehy zo života druhých ľudí, ako klerikov, tak aj laikov, ktorí veľmi blízko poznali Starca. V živote mnohých a mnohých ľudí otec Porfirij zohral veľmi dôležitú úlohu. Tieto knihy si pravoslávni veriaci tak zamilovali, že niektoré z nich boli vydané niekoľkokrát. Rôzne príbehy o Starcovi, rozhovory s ním, jeho rady a vysvetlenia zložitých problémov, úžasné spomienky na neho, slová uznania - taký bol ich obsah., alebo vynikajúce návody, poučenia z osobných skúsenosti Starca dávajúce nám správnu orientáciu v živote rozptýlené v mnohých knihách. To všetko nakoniec prinútilo doktora teológie - Konstantina Karakola, zozbierať ich spolu a zoradiť podľa tém a vydať ich v jednej zbierke, ktorá by zahrňovala v sebe všetky knihy o otcovi Porfirijovi. Zbierka „Kvetnaté rady“ v preklade mnícha Agafangela (Legača) bola vydaná v r. 2008 Nová Fivaida Athoského Ruského Panteleimonovho monastiera.

V tejto knihe sú poučenia Starca, týkajúce sa narodenia a výchovy detí, ich duševného a telesného zdravia, vzájomného vzťahu detí a rodičov, a taktiež vzájomných vzťahov rodičov. V nej čitateľ nepochybne nájde odpovede na množstvo otázok z rodinného života.

Keď niektorým radám otca Porfirija nebudete rozumieť, nič si z toho nerobte. Možno ich pochopíte s odstupom času, alebo môžete poprosiť o radu duchovne skúsenejšieho človeka. Najdôležitejšie je však mať dobrú psychickú pohodu a byť otvorený k tomu, aby sme vnímali duchovné rady Starca.

Otec Porfirij nás často učil svojím osobným príkladom. Inšpirujúc sa modlitbou, láskou a príkladom Starca môžeme vyriešiť problémy, ktoré nás ťažia mnoho rokov.

 

Preložil: Mgr. Mikuláš ŠMAJDA

jazyková úprava: PhDr. Radoslav Šmajda

 

23.08.2015 22:36

Víťazstvo nad smrťou

 

Slovo sv. Jána Kronštadtského k sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky

Čo znamená, drahí bratia a sestry, že Cirkev odchod Božej Matky z tohto života vôbec nenazýva smrťou, ako je to zvyčajne u ľudí, ale zosnutím, alebo odpočinkom, pokojným spánkom, a dokonca nesmúti, ani neplače pri Jej hrobe, ale naopak, spieva slávnostné a radostné piesne Jej odchodu?

To, že Preblahoslavená Matka nášho Hospodina v skutočnosti nezomrela, ako obyčajne zomierajú ľudia, ale akoby nakrátko usnula pokojným spánkom po ťažkých životných trápeniach a Jej hrob sa pre Ňu stal bránou do Nebeského Kráľovstva, skrýva v sebe mnoho radosti pre kresťana. Z toho hrobu, ako z hrobu Vzkrieseného Hospodina, aj na nás vanie závan nebeskej nesmrteľnosti, alebo lepšie povedané – tento hrob nám sľubuje nesmrteľnosť duše a neporušenosť tela a ženie z nášho srdca strach zo smrti.

Sláva Víťazovi nad smrťou, Hospodinovi Isusovi Christovi! Do Jeho príchodu bola smrť veľmi strašná pre človeka, pretože svoju korisť brala nenávratne, naveky a nebolo žiadnych prostriedkov, ako sa pred ňou zachrániť, tak ako hriech, cez ktorý silnou bola smrť, rozlievala sa ako morská záplava a túto povodeň nič nemohlo zastaviť. Takisto ľudia vedeli, že tí, ktorých uniesla smrť, ako zajatci ostávali v jej moci – na mieste, kde všetci zvyčajne odchádzali po smrti. Boli, pravda, dva-tri prípady, keď dvaja z ľudí vôbec neokúsili smrti a ďalší cez modlitby a slzy dostal milosť, hoci už nad ním visela jej smrtiaca ruka a smrti nebolo dovolené dotknúť sa ho ešte pätnásť rokov. No čo znamenali tieto dva-tri príklady v porovnaní s miliónmi tých, ktorí umreli?! Veď je to len kvapka v oceáne! Pritom posledný príklad ani nebol nijako uspokojivým pre ľudí, keďže kráľ Ezechiáš sa nemohol úplne vyhnúť smrti, akurát, že si vyprosil jej odklad. Prví zas dvaja – Enoch a Eliáš – boli vnímaní cez ich nenapodobniteľný svätý spôsob života a pre ten aj boli zaživa vzatí na nebo.

A čo vidíme teraz po zjavení sa nášho Hospodina v tele a po Jeho víťazstve nad hriechom a smrťou? Všetka hrôza smrti zmizla. Smrť sa stala skôr pokojným spánkom, po ktorom nastane nové ráno všeobecného vzkriesenia plné radosti. Podľa miery, ako každý z nás víťazi nad hriechom v nás, - a teraz nám boli dané aj všetky prostriedky ako nad ním zvíťaziť (2 Pt 1, 3), - mizne aj strach zo smrti, takže víťazi nad hriechom s radosťou vítajú smrtné lôžko a už neumierajú, no v pravde zaspávajú spokojným snom. „Teraz, - hovorí sv. Ján Zlatoústy, - Hospodin zlomil brány pekla a zničil samotnú tvar smrti. Čo hovorím, že „tvár smrti“? Dokonca zmenil samotné jej meno, keďže teraz sa už nenazýva smrťou, ale uspením, pokojným spánkom“.

Najzreteľnejší príklad víťazstva nad smrťou vidíme v Prečistej Matke Hospodina. Ona spočinula v hrobe iba v krátkom sne. Môžeme si dovoliť povedať, že „v krátkom“, pretože podľa svedectva tradície, na tretí deň po Jej smrti nebolo nájdené Jej prečisté telo – bolo vzkriesené a vzaté do neba, kde sa spolu s dušou vnorilo do nebeskej blaženosti. Po Božej Matke vidíme takisto apoštolov i mučeníkov, ktorí sa so smrťou stretávajú v radosti, akoby sa stretli s najlepším priateľom, ktorý ich na výmenu za prchajúce radosti tohto sveta, alebo problémy, či trápenia, obdaruje večnou radosťou v Nebeskom Kráľovstve.

Za nimi vidíme všetkých svätých, ktorí pozerali na smrť takisto s radosťou, vidiac v nej koniec zemského trápenia a začiatok nebeskej slávy. Svätá Cirkev sa snaží aj v nás zasiať takýto pocit vnímania smrti bez strachu, odstraňujúc v sebe tento strach postupným vykoreňovaním hriechu zo svojho života a svojich mŕtvych už nenazýva inak ako zosnulými, pretože nesmrteľný život budúceho veku je pre nás už tak nespochybniteľný a naše právo neodňateľné, že nemôžeme smrť nazvať inak ako len sen.

Sláva nekonečne dobrotivému Bohu! Prv nad mŕtvymi dlho a bezútešne plakali, ba priam sa nakazovalo nad mŕtvym prelievať slzy. „Synu, - hovorí bohomosvietený mudrc, - nad mŕtvym vylievaj slzy a započni žalospev...; … konaj nad ním trpký žiaľ cez deň, a potom (hľadaj) útechu na svoju bolesť!“ (por. Sir 38, 16 – 17). A teraz namiesto pohrebného žiaľu spievame pieseň „Aleluja“, alebo „Chváľte Boha...“, oslavujúc božskú premúdrosť a dobrotu, ktoré zmenili smrť na prechod do nesmrteľnosti.

Bratia, účastníci nebeského pozvania, videli ste na ikone prečestného a slávneho Zosnutia Božej Matky, ako Ona pokojne spočíva! Aký pokoj a nebeskú radosť odráža Jej tvár! Skutočne je to len sen, krátky prechod zo zeme na nebo. Poučme sa a sami cez čnostný život urobme i svoju smrť pokojným zosnutím. Ako dlho bude v nás vládnuť hriech, dovtedy strašná bude pre nás smrť, pretože iba „smrť hriešnikov je krutá“ (por. Žalm 33, 22). Hriech je príčinou smrti, alebo takisto „...mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Christovi Isusovi, našom Hospodinovi (Rim 6, 23).

Vytínajme hriech zo svojho života, ako príčinu smrti. Zo začiatku bude tento boj veľmi ťažký, ale neskôr sa stane ľahkým a sladkým. Tak, ako sa budú úmerne zväčšovať strasti spôsobené bojom s hriechom, tak sa bude i zväčšovať Christova útecha v nás (por. 2 Kor 1, 5). Veď Sám povedal „moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké“ (Mt 11, 30) a urobí skutočne ľahkými a životodárnymi zmáhania Svojich podvyžníkov.

To, čo sa dosahuje s námahou je viac cenené, a tým viac prináša radosti. Sme stvorení pre prácu, napredovanie a nie pre nečinnosť, a nebeská sláva, ktorá nemá konca, bezpochybne stojí cenu práce a zmáhaní sa celého života. Táto neopísateľná blaženosť, kráľovstvo slávy, nedáva sa darom, ale „násilím sa dobíja (tzn. Silou), a len násilníci sa ho zmocňujú“ (por. Mt 11, 12).

Drahí! Nie preto sme tak leniví bojovať so svojimi vášňami a zlými návykmi, že máme slabú vieru v budúci život vo večnosti? Ale on je tak nepochybný, ako náš terajší život. Či Ten, Ktorý nám dal život tu na zemi, nedá nám plnosť skutočného života v nebi?! Veď to je samozrejmé! Slovo Božie nás v tom utvrdzuje: „Všetci v hroboch, - hovorí Písmo, - počujú hlas Syna Božieho, ožijú a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (por. Jn 5, 28 – 29).

Bratia! Večný život po smrti existuje bez najmenších pochýb, a takisto niet najmenšej pochyby, že tento život môže byť dvojaký: pre spravodlivých – blažený, a pre zatvrdilých hriešnikov – plný múk. Smrť je hranicou – hranicou medzi súčasným a budúcim životom, a my nevieme ako ďaleko, či blízko je od nás. Snažme sa preto vždy byť pripravení postaviť sa na tejto ohromujúcej hranici medzi dvoma životmi. Amen.

 

Preklad a úprava o. Nikodím

 

02.07.2015 22:15

Duchovný sa preobliekol za bezdomovca a navštívil svoj chrám

 

 

ČO ZNAMENÁ BYŤ KRESŤANOM

 

Pastor Jeremiach Steepek sa preobliekol za bezdomovca a šiel do chrámu, kde mal byť v ten deň predstavený a uvedený ako nový pastor.

Okolo pol hodiny chodil dookola chrámu, ktorý mu onedlho mali zveriť. V tom čase sa schádzalo množstvo ľudí k bohoslužbe do tzv. „kostola 10-tisícich“, keďže toľko veriacich malo toto spoločenstvo. Iba traja z nich sa s ním pozdravili... Prosil prichádzajúcich o pár drobných, aby si mohol kúpiť jedlo, … no nenašiel sa ani jeden. Vošiel do chrámu a chcel si sadnúť v prednej časti, ale zriadenci chrámu ho „poprosili“, aby si sadol niekde vzadu. Snažil sa pozdraviť s ľuďmi v laviciach, ale ako odpoveď sa mu dostalo len tvrdého, opovrhujúceho pohľadu, plného odsúdenia...

Keď už sedel v zadnej časti chrámu, starší (kurátor zboru) tohto spoločenstva predniesol nejaké cirkevné oznamy a ďalší program bohoslužby, a nakoniec zakončil, že by rád predstavil zboru nového pastora...

- „Chcem vám predstaviť pastora Jeremiacha Stepeeka!“

Všetci sa obzerali navôkol seba, tlieskajúc, plní radostného očakávania, … i vtedy, bezdomovec, sediaci vzadu kostola, vstal a uličkou pomedzi lavice začal kráčať dopredu. Aplauz ustal, oči všetkých boli upreté len na neho... Podišiel k oltáru, zobral do ruky starý mikrofón, na chvíľku urobil pauzu a potom začal čítať:

Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“. Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma“. Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“.

Keď dočítal, pozrel na svoju pastvu a začal im hovoriť všetko, čo toto ráno zažil... Mnohí začali plakať...; mnoho hláv bolo sklonených v zahanbení a modlitbe... Vtedy zaznelo slovo nového pastora: Dnes tu vidím spoločenstvo ľudí, a nie cirkev Isusa Christa! Vo svete je mnoho ľudí, ale nedostatok Christových učeníkov... Kedy sa rozhodnete stať učeníkmi?!" Potom rozpustil toto cirkevné zhromaždenie do ďalšej nedele...

 

BYŤ KRESŤANOM – ZNAMENÁ VIAC, AKO LEN O TOM HOVORIŤ !!! BYŤ KRESŤANOM – ZNAMENÁ TAK ŽIŤ A DELIŤ SA S TÝM S INÝMI !!!

 

- preklad o. Nikodím

 

12.06.2015 22:36

DUCHOVNÉ POUČENIA - Boh pomáha tam, kde končia naše ľudské možnosti

 

Boh pomáha tam, kde končia naše ľudské možnosti

Prepodobný Pajsij Svätohorský

 

- Čo je tam za dym?, - spýtal sa starec.
- Pálime nepotrebné veci, otče.
- Čo ste ?!! Ako ste mohli za takého vetra rozložiť oheň ?!!!
- Ale, otče, veď ráno pršalo …


- Hoci by pršalo, hoci by prešla povodeň – takýto vietor zaraz všetko vysuší. A tak ako minule, z hlúposti, znova zapálite požiar ! Už ste zabudli ?!!! Keď raz vlezieš do kaluže, druhý krát by si mal už dávať väčší pozor. Boh pomáha tam, kde je potrebná Jeho pomoc, ... tam, kde končia ľudské možnosti. No našej hlúposti Boh pomáhať nebude !!! Tak na posmech pred svetom vystavujeme našou hlúposťou dokonca svätých.

 

- Otče, ako vedieť, do kedy treba konať podľa našich ľudských možností?

 

- Začnime od toho, že tú hranicu vidieť. Pripusťme, že človek mal možnosť niečo urobiť, no neurobil to, lebo sa mu niečo skomplikovalo, to Boh v tej najťažšej chvíli mu pomôže. Jednak, ak u neho boli možnosti, ale chýbalo odhodlanie, snaha, Boh mu pomáhať nebude. Príklad – Hovoria ti, aby si na noc zamykal dvere na závoru, no tebe sa nechce a nezamykáš, i hovoríš si, že teba ochraňuje Boh. Ty nezamykáš nie preto, že dôveruješ Bohu, ale preto, že si lenivý. No ako ti má potom pomôcť Boh? Či bude pomáhať lenivcovi? Veď keď niekoho upozornia, že je treba sa na noc zamykať závorou, a on to nerobí, či nemá byť za túto neposlušnosť potrestaný?

 

Je treba urobiť to, čo môžeme urobiť podľa našich možností, a Bohu nechať to, na čo naše sily nestačia. A ak sa pustíš aj do niečoho naviac, čo je ponad tvoje sily, nie z egoizmu, pýchy, ale z lásky, veriac v to, že si nevyužil ešte úplne všetky svoje možnosti, to Boh vidí aj toto. Táto námaha z lásky je mi príjemná a On Sám vtedy prichádza s pomocou. Boh preto, aby nám pomohol, potrebuje naše vlastné úsilie. Tak ako Noe – sto rokov sa trápil stavajúc archu. Drevo pílili drevenými pílami – a k tomu, museli nájsť oveľa tvrdšie drevo, aby z neho mohli urobiť pílu. Či nemohol Boh urobiť niečo, aby pomohol skôr postaviť koráb? Mohol, … no On povedal Noemu i tým, ktorí boli s ním, ako postaviť archu, i On im dodával síl (por. Genezis 6, 13*).

Preto snažme sa a robme to, čo môžeme, aby potom to, čo nemôžeme urobiť my, vykonal Boh.


Raz za mnou prišiel istý človek, - hovorí starec, - i začal dávať otázky. „Prečo vy mnísi sedíte tu a nejdete do sveta pomôcť národu?“ „Ak by sme šli do sveta a pomáhali národu, - odpovedal som mu, - vtedy by si sa pýtal, prečo sa mnísi motajú po svete. Nechodia po svete, no i ty sa pýtaš prečo...“ Hneď zadal ďalšiu otázku: „Prečo mnísi chodia za lekármi? Prečo ich neuzdraví Christos, či Bohorodička?“

Takú istú otázku mi zadal jeden lekár – Žid“, - odpovedal starec. - „On nie je Žid!“ Hneď sa zastali spolubesedníka tí, ktorí prišli s ním. - „Nie je podstatné, že nie je Žid, - odpovedal starec, - ale otázka, ktorú položil, je čisto židovská. Preto vám zopakujem odpoveď, ktorú som dal tomu lekárovi – Židovi, nakoľko je situácia podobná : „Ty ako Žid by si mal poznať Starý Zákon. U proroka Izaiáša sa hovorí o tom, ako kráľovi Chizkijovi, ktorý bol veľmi dobrým človekom, Boh daroval naviac pätnásť rokov života. Boh poslal k nemu proroka, ktorý mu povedal, že Boh mu daruje ešte pätnásť rokov života za to, že zničil modlárske oltáre, a o jazve, ktorú kráľ mal, že vylieči tým, keď k nej priloží suché figy a bude zdravý (por. Iz 38, 4*; 21*). Či nemohol Boh, Ktorý mu daroval pätnásť rokov života, uzdraviť aj jeho jazvu? Samozrejme, že mohol – no táto jazva sa dala vyliečiť aj pár suchými figami. Preto, načo prosiť Boha o to, čo dokážu urobiť ľudia? Len sa treba niekedy upokoriť a poprosiť ich o pomoc“.

 

Človek má konať podľa ľudských možností do istej miery – a potom všetko nechať na Boha. Snažiť sa pomôcť v tom, čo vychádza poza naše ľudské hranice, by bolo pýchou. Často vidieť, ako taká tvrdohlavosť pomáhať za každú cenu prichádza od diabla a môže priviesť človeka k pádu.

Preto, keď nás prosia o pomoc, treba nám postupovať opatrne a pomáhať nakoľko môžeme. V tom, čo nedokážeme, môžeme pomôcť hoci len jednou modlitbičkou, či vzdaním celého problému na Boha, Ktorý najlepšie vie, akým spôsobom tento problém rozviazať, a to je takisto akousi tajomnou formou modlitby.

 

Preklad a úprava o. Nikodím (Dušan TOMKO)

 

13.03.2015 08:49

ZVLÁŠTNOSTI PÔSTNYCH POKUŠENÍ

 

Všetka naša námaha a starosť musí byť preplnená duchom nádeje na Nebeského Otca

Dni Veľkého Pôstu nesú sami v sebe špecifiká, ktoré sa opakujú z roka na rok, bez ohľadu na to, ako sme sa zdokonalili vo viere. Samozrejme, človek duchovne skúsený, ktorý nie prvý krát vstupuje do času sv. Štyridsiatnice, ich rozpoznáva a prekonáva ľahšie a spokojnejšie. Inokedy zase priam očakávaš, kedy aj v tomto pôste príde známa výčitka sebe samému: „... I ZASA SA TO NEDARÍ, … AKÝ SOM BOL – TAKÝ AJ OSTAL!“

Ak skutočne seriózne a s jasným cieľom pristupuješ k tomuto času pokánia, ako ku vážnemu a zložitému duchovnému zmáhaniu, tak pretenzie (pripomienky) k sebe samému zákonite prídu.

Prečo sa to deje? Prečo sa to opakuje? Príčiny sa javia dve.

Ako ľudia sme tak nastavení, že hoc akokoľvek správne by sme chápali to známe: „Že ak chceš rozosmiať Boha – rozpovedz Mu o svojich plánoch!“, stále sa zaoberáme plánovaním toho, čo budeme robiť zajtra, pozajtra ... A nakoniec, to ani inak nemôže byť – myslieť na zajtrajší deň je potrebné, ale s jednou podmienkou – a to, ÚPRIMNÝM PRESVEDČENÍM, ŽE ÚSPEŠNOU BUDE JEDINE TÁ PRÁCA, NÁMAHA, KTORÚ POŽEHNÁ BOH.

V prvých rokoch svojho „mladého“ kňazstva, - hovorí otec Alexander, - som sa divil slovám skúseného a šedinami ozdobeného predstaveného katedrálneho chrámu, ktorý stále po odpuste (na konci bohoslužby), ohlašujúc ďalší bohoslužobný program, začínal slovami: „Ak Boh požehná, bohoslužby budú...“ Mne sa tieto slová zdali cudzie, o to viac, keďže v predsieni chrámu bol rozpis bohoslužieb na mesiac dopredu“.

Je treba čas, aby sme pochopili, že AK NAŠE NÁMAHY A PRÁCA NEBUDÚ PRENIKNUTÉ V PRVOM RADE NÁDEJOU A DÔVEROU V BOHA, TAK I DOBRÉ NÁPADY A NUTNÉ ROZHODNUTIA SA NEMUSIA NAPLNIŤ. Nádejať sa iba na svoje sily, zvlášť vo veciach duchovných, kde sa objavujú úskalia v tých najneočakávanejších momentoch, - je veľmi nebezpečné, a hoc po odbrobinách, ale stále vedúce k pýche. Alebo, v krátkosti, VŠETKY NAŠE STAROSTI A ZMÁHANIA MUSIA BYŤ PRENIKNUTÉ DUCHOM NÁDEJE NA NEBESKÉHO OTCA.

Akonáhle zabudneme na túto nespornú axiómu, okamžite začíname protirečiť Christovi, Ktorý hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?” alebo: „Čo budeme piť?” alebo: „Čo si oblečieme?”! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia” (Mt 6, 31 – 33).

Druhá príčina našich neúspešných pôstnych plánov pochádza z prvej – a to, že preceňujeme svoje sily. Výsledkom tohoto precenenia je nakoniec smútok, sklamanie, neraz až hriešna beznádej. Všetci dobre poznáme taký pojem ako "nevydarený deň, neúspešné obdobie", no prečo tento pojem často spájame len s ostatnými?

ĽUDIA NIE SÚ IDENTICKÍ, ROVNAKÍ – KAŽDÝ MÁ SVOJE VLASTNÉ ROZMEDZIE, HRANICE DUCHOVNÉHO I FYZICKÉHO ZDRAVIA, A PRETO ANI PÔSTNE PRAVIDLÁ NEMÔŽU BYŤ UNIVERZÁLNE. Pre každého je iná miera, ktorá závisí od mnohých faktorov. Okrem zdravia tu zohrávajú úlohu tiež nevyhnutné pozemské starosti, a takisto aj každé rodinné prostredie je odlišné. Je úplne iné žiť v rodine, obklopený ľuďmi, ktorí pôst vnímajú ako potrebu svojho života, a iné v prostredí, kde už len predstava stravovania sa bez mäsa, či časté návštevy chrámu, budia podráždenie, či vzdor. A takých rodín je veľmi veľa. Častá modlitba a dodržiavanie pôstnych pravidiel je vskutku nádherným a prospešným skutkom, no len do toho momentu, kým nevyvolávajú spory, nepriateľstvo a nakoniec, neprinášajú iba viac zla ako osohu.

Tiež je dôležité brať do úvahy vlastné zdravie a vek. Pre niekoho ranné a večerné modlitebné pravidlo, dokonca s čítaním nejakých kapitol Evanjelia, či kafiziem Žaltára, spojené s častejšími návštevami chrámu, prináša radosť, no pre iného to je jednoducho fyzicky náročné.

SKUTOČNOSŤ, ŽE DUŠA NESTÁRNE, NEMENÍ NA FAKTE, ŽE ČASOM NÁM UBÚDAJÚ SILY FYZICKÉ. To čo mohlo byť v 30-tke pre nás samozrejmosťou, v 60-tke už môže byť záťažou. Ale takisto, druhým faktom je, že pôstne zmáhanie, podvih, je skôr o kondícii duše a tu sa neraz aj „60 kg vrece“ môže zmeniť na „pierko“.

PRETO, AK CHCEME URČIŤ SVOJE PÔSTNE MÉTY, MUSÍME K TOMU ZAUJAŤ DIFERENCOVANÝ (ROZDIELNY) PRÍSTUP, ZOHĽADŇUJÚC OBJEKTÍVNE I SUBJEKTÍVNE OKOLNOSTI. Hoc naša duša je stále mladá, aby sme však nenavalili na seba viac, ako dokážeme uniesť, MIERU PÔSTU JE DOBRÉ USTÁLIŤ SO SVOJIM DUCHOVNÍKOM. V opačnom prípade veľmi skoro môže nastúpiť rozčarovanie a sklamanie zo seba samého, svojej slabosti a bezmocnosti. Potom pri rozhovore, či spovedi neraz príde počuť - „...nič sa mi nedarí; … aj keď sa snažím, stále som tam, kde som bol /-a; … mám pocit, že čím viac sa snažím, tým je to horšie; … preto to vzdávam a nebudem sa postiť...“, - i hľadáme množstvo príčin reálne i imaginárne potvrdzujúcich náš duchovný neúspech.

HRIECH A BIEDA NIE JE V TOM, ŽE SME „ZLOMILI“, „PORUŠILI“ PÔST, ALE V TOM, ŽE SME PREPADLI ZNECHUTENIU. Toto znechutenie zvyčajne má dve príčiny – po prvé, že sme začali pôst bez Božieho požehnania a po druhé, že nenaslúchame radám a skúsenostiam Cirkvi.

Porušil si pôst? - Jednoducho, naprav ho! Padol si, zhrešil počas pôstu? - Vstaň a začni sa kajať! A Boh, vidiac tvoju snahu o nápravu a pokánie, znova bude s tebou, veď On s radosťou víta a požehnáva naše dobré zámery a úmysly (por. Poučiteľné slovo sv. Jána Zlatoústeho – Na Paschu).

Spomeňte si radu prepodobného optinského starca Ambrózia: „Na zemi musíme žiť tak, ako točiace sa koleso, ktoré toľko, že sa jedným bodom dotýka zeme, i všetkým ostatným sa podníma hore... A my?! Ako často „zaľahneme“ na zem, a nie a nie sa zodvihnúť... ???

 

Na základe - Прот. Александр Авдюгин, ОСОБЕННОСТИ ПОСТОВЫХ ИСКУШЕНИЙ

preklad a úprava o. Dušan Nikodím TOMKO

 

09.03.2015 21:20

DUCHOVNÉ POUČENIE

 

 

Všade sú Boží ľudia. Nikdy nevieš, či ten, koho si dnes stretol, 

nebude zajtra svätec.

 

PÄŤ JAZYKOV

 

„Raz prišiel za mnou cudzí misionár, - hovorí matka Gavrijila, - a povedal mi: „Si zrejme dobrá žena, ale zlá kresťanka“.

„Prečo?“, - spýtala som sa.

„Pretože, si tu už dlho a stále rozprávaš iba anglicky. Aké miestne jazyky si sa naučila?“

„Žiadny“, - odpovedala som, - „pretože sa často sťahujem z miesta na miesto. Akonáhle sa naučím nejaký dialekt, ľudia už hovoria iným. Vždycky sa naučím iba „Dobré ráno“, „Dobrý večer“, … nič viac“.

„Potom, ale nie si kresťanka. Ako chceš inak evanjelizovať? Každý katolík, alebo protestant sa naučí všetky miestne dialekty, aby...“

V tom som si pre seba povedala: „Pane, daj mi pre neho odpoveď“. Z celého srdca som Ho o to prosila. A potom som mu odvetila: „Prepáč, zabudla som, že poznám päť jazykov“.

„Naozaj? Ktoré?“

„Prvým je úsmev, druhý slzy, tretí dotyk, štvrtý modlitba a piaty láska. S týmito piatimi jazykmi chodím po svete“.

 

S týmito piatimi jazykmi môžete precestovať celú zem a svet bude váš. Milujte každého – každého bez rozdielu.

 

zdroj: https://nitriaorthodoxy.blogspot.sk/

z českého prekladu pripravil o. Dušan N. TOMKO

 

02.03.2015 19:53

VERIACI V BOHA SA NEBOJÍ NIČOHO!

 

Geronda Paisij (pozn. autora: prepodobný starec Paisij Svätohorský), hovorili nám, že príde čas, kedy budeme mať všetkého, no nič z toho sa nebude dať jesť. Dnes ľudia pochybujú o kvalite väčšiny produktov, prostredie, v ktorom žijeme je vo veľkej miere znečistené. Čo robiť?

 

Hlavne nemajte strach, - odpovedal starec. - Žehnajte, nad všetkým robte znamenie kríža a nebojte sa. Poznám ľudí, ktorí svoj život pretvoria v muky, pretože sa všetkého boja a dokonca sú kresťanmi, pokrstení, pomazaní svätým myrom, prijímajú Eucharistiu, čítajú Evanjelium, naspamäť poznajú celé state z neho, a predsa sa boja.

Či nevidia silu Božej milosti? "Ak aj vypijete niečo smrtonosné, neuškodí vám" (por. Mk 16, 18), - povedal Christos a dodal: "Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí" (por. Lk 10, 19).

Ak v človeku žije Božia milosť, nebojí sa ničoho. Preto vždy budeme prosiť o Božiu milosť a tak robiť znamenie kríža. Len si spomeňte na to, o čom sa hovorí v Lavsaiku – Istý mních šiel nabrať vody zo studne i zbadal tam zmiju. Zľakol sa a ušiel, ani nenabral vody. "Sme stratení, otče, - volal k svojmu starcovi, - v našej studni je zmija!" "Dobre, - povedal starec, - a keď vo všetkých studniach budú zmije, čo budeš robiť, zomrieš od smädu?" Starec šiel k studni, prežehnal ju, nabral vody a napil sa. „Kde je kríž, tam zloba satana nič nezmôže!“

- A keď cítim strach vo svojom vnútri?

Tvoj strach, - povedal starec, - je požehnaním Božím, Božím riadením, aby si sa vždy utiekal k Nemu s modlitbou. Pozri, možno toto ti pomôže pochopiť toto Božie konanie – Niekedy, ak nepostrašíš dieťa, neuspokojí sa. A tak je aj s nami...

 

Podvih každodenného života prijímaj s láskou a s nádejou v Boha, i vtedy sa ničoho nebudeš báť. Veď či aj na Veľkom povečerii nespievame: "Stracha, že vašeho neubojimsja, niže smutimsja: Jako s nami Boh – Vašich hrozieb sa nezľakneme, ani nezarmútime sa nimi: Lebo s nami Boh“ ?!!

- pripravil o. Nikodim

 

11.02.2015 21:16

SILA POKORY

 

Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18, 10 - 14) je v pravoslávnej Cirkvi prvým z cyklu vybraných evanjeliových čítaní, ktorým sa začína predpôstne obdobie. Inými slovami, každoročne, presne štyri týždne pred začatím Veľkého pôstu, počujeme toto podobenstvo v každom chráme na sv. liturgii. Zámer Isusa Christa pri tomto podobenstve je jasne vyjadrený v slávnostnom vyhlásení v nadväznosti na podobenstvo samotné: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14).

Hrdosť a sebecká „spravodlivosť“ farizeja, toho, kto sa „povyšuje“ - je pomerne v ostrom kontraste s pokorou a pokáním, toho, kto sa „ponížil“ - mýtnika. Z týchto dvoch príkladov, odhaľujúcich vnútorné dispozície týchto ľudí, je to len mýtnik, ktorý je „ospravedlnený“, ako hovorí Christos. S akousi „ľudovou múdrosťou“, ktorá by sa dotkla jeho vidieckeho „stáda“ na začiatku 20. stor. v Srbsku, biskup Nikolaj Velimirovič prepracováva toto podobenstvo do formy pozemského príbehu, ktorý sa snaží posilniť Christovo učenie.

Muž išiel do lesa, aby si vybral strom, z ktorého by urobil strešné trámy. - píše. - A videl dva stromy, jeden vedľa druhého. Jeden bol hladký a vysoký, ale už prehnil zvnútra a druhý bol hrboľatý, drsný na vonkajšej strane a škaredý, ale jeho jadro bolo zdravé. Muž si vzdychol a povedal si: „K čomu mi je tento hladký, vysoký strom, ak je zhnitý vnútri a neužitočný pre trámy? Ten druhý, aj keď je drsný a škaredý, je prinajmenšom zdravý vnútri, a tak, keď dám trochu viac námahy do toho, môžem ho použiť na strešné trámy pre môj dom“. - A bez ďalšieho premýšľania si vybral ten druhý strom“.

Pre istotu biskup Nikolaj vyslovuje morálne poučenie v nasledujúcom závere: „Tak aj Boh vyberie medzi dvomi mužmi do Svojho domu a vyberie, nie toho, kto sa objaví navonok spravodlivý, ale toho, ktorého srdce je naplnené Božou spravodlivosťou“.

Farizej konal v súlade so Zákonom, držal sa navonok bez hriechu, postil sa dvakrát týždenne a platil desiatok zo všetkého, čo mal. Bolo by skvelé, keby aj členovia Cirkvi žili a správali sa podobne s takou vytrvalosťou a pravidelnosťou! Avšak, je to vnútorná orientácia srdca, ktorá zaujíma Christa - a to je to, že farizej prekrútil Spravodlivosť do „seba - spravodlivosti“, čo je v podstate forma modlárstva, alebo uctievanie svojho „Ja“. Či už niekto z nás dokázal uniknúť tejto klamlivej pasci? Ak nie, potom si to radšej priznajme, ako nám pripomína sv. Ján Zlatoústy, lebo „páchať hriech je zlo, hoci sa tomu dá pomôcť pokáním; ale páchať hriech, a nepriznať si to - tu už niet žiadnej pomoci“.

Pokora mýtnika je možno najlepšie vyjadrená v sérii krátkych opisov - neochota pozrieť sa hore k nebu; bitie sa do pŕs so žalostným výkrikom: „Pane, zmiluj sa nado mnou, hriešnym“. Dojatý vedomím Božej svätosti a jeho vlastnej hriešnosti, mýtnik sa nebál otvorene vyjadriť svoju pokoru pri vstupe do chrámu. Ale prečo my máme strach z pokory? Ako to, že už samotný pojem pokory nás vystraší, hoci len podvedome? Možno, že sa obávame, aby túto našu „slabosť“ nevyužili ostatní v našom každodennom úsilí, ani nie dosiahnuť niečo veľké, ale jednoducho prežiť v dnešnom tvrdom svete. Neprávom porovnávame, alebo zamieňame pokoru so slabosťou, plachosťou, strachom z konfliktu atď. Môžeme občas použiť „jazyk“ pokory, ale v hĺbke duše „to vieme lepšie“. Môžeme dokonca používať formu „opatrnej“ pokory, ale iba v prípade, že nám umožní zostať v našej „komfortnej zóne“. Ale naozaj to my vlastne „vieme lepšie“? Môžeme skutočne ignorovať všeobecne uznávanú kresťanskú cnosť bez toho, aby sme ju prežili sami? A napriek tomu sme doslova závislí na pokore Isusa Christa pre našu spásu! Uctievame a oslavujeme Christa práve kvôli Jeho pokore! A preto teda, ak sa nám niekedy podarí trvalé úsilie, aby sme boli pokorní, budeme hodnotiť túto základnú cnosť inak. Ako píše sv. Izák Sýrsky: „Pokiaľ človek nedosiahne pokoru, nedostane ani žiadnu odmenu za svoje duchovné úsilie. Odmena je nám daná, nie za naše úsilie, ale za našu pokoru!“ A podľa sv. Makária Veľkého, „pokorný človek nikdy nepadá. Ak už je najnižšie zo všetkých, kde ešte nižšie môže padnúť? Márnosť je veľká poníženosť, ale pokora je veľká ušľachtilosť, česť a vznešenosť“.

Evanjelium - založené na „hanbe“ Kríža – obrátilo veľa vecí hore nohami. U Boha, ako nám hovorí Christos, sú hrdí ponížení a pokorní sú povýšení. Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi kladie na nás, ako sa rozhodneme.

Podľa The power of humility by Fr. Steven Kostoff

preložil a upravil jer. Marek GUBÍK

/publikované v Mesačníku Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie 

PRAMEŇ, Február 2015/

 

 

 

 

Kontakt

Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA

nikodim@centrum.sk

o. ekonóm Dušan Nikodim Tomko,
správca farnosti
Nižná Rybnica 159
073 01

mob.: 0907 207 718

Vyhľadávanie

 

 

Isus nemal sluhov, a predsa Ho nazývali Pánom;

nemal vzdelanie, a nazývali Ho Učiteľom;

nemal lieky, a volali Ho Liečiteľom;

nemal vojsko, a predsa sa Ho báli králi zeme;

On nevyhrával v bitkách, a predsa pokoril celý svet;

nevykonal žiadny zločin, no predsa bol odsúdený;

nakoniec Ho aj pochovali...,

... a On? Vstal z mŕtvych, žije a bude žiť na veky!

 

A k životu – životu vo večnom Jeho kráľovstve, pozýva aj Teba! 

 

Chlieb pre život

 

V bývalom Sovietskom Zväze bolo veľké prenasledovanie kresťanov. Keď prišla tajná polícia a našla Sväté Písmo, muselo sa počítať so zatknutím.

Rodina istého cerkovníka sa nedokázala s Bibliou rozlúčiť. Bola im ako každodenný chlieb, bez ktorého by nemohli žiť. Jedného dňa však prišla hliadka. Matka cez okno videla prichádzať dvoch cudzích mužov a začala premýšľať, kde Písmo Sväté schová.

Práve sa chystala piecť chlieb. Cesto už mala umiesené na stole. Rýchlo vzala Bibliu, zavinula ju do cesta a dala ho piecť. Polícia prehliadla dom, nič však nenašla. Keď na druhý deň položili chlieb na stôl a zbadali v ňom neporušenú Bibliu, všetci si uvedomili, že Biblia je chlebom pre život. Ako každodenný chlieb živí človeka, aj Božie Slovo, keď ho denne čítame, dáva nám silu pre život.

otec Nikodim

 

 

„Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi...“ (Mt 5,16)

Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných?

Cestou sa vliekla kolóna áut. V jednom z nich sedela žena, ktorá sa zjavne ponáhľala. Keď dorazila na križovatku a na semafore naskočila oranžová, vodič auta pred ňou šliapol na brzdy a ostal stáť. Spomínaná dáma zareagovala ako strela - trúbila, vulgárne nadávala a cez okno ho častovala šťavnatými gestami. V tomto jej hneve ju prerušilo nečakané zaklopanie na okno. S hrôzou zistila, že je to policajt. Vyzval ju, aby vystúpila z auta, odviezol ju na policajnú stanicu, kde ju vyšetrovali. Zobrali jej odtlačky prstov a dali do cely. Keď ju po niekoľkých hodinách prepustili, dôstojník na stanici, ktorý jej vydával osobné veci, povedal: „Prepáčte za omyl, pani. Bol som za vašim autom, keď ste začali trúbiť a vulgárne nadávať. Všimol som si nálepky na vašom aute – kríž., nápisy - „Čo by urobil Isus?“, „Zvoľ si život!“, a na okne tabuľku - „Nasleduj ma do nedeľnej školy!“., vskutku som si myslel, že ste to auto ukradli“.

Ako často sa stretávame v každodennom živote s týmto príbehom a jeho tisícirakými podobami, ktoré sú hrozným antisvedectvom o viere a kresťanoch ?!. Svet vytáčajú a od Christa vzďaľujú práve takí ľudia, ktorí majú svoje autá oblepené kresťanskými nálepkami, police preplnené kresťanskými knihami, v televízii a rádiu majú nastavené kresťanské stanice., pre deti majú kresťanské videá a kresťanské časopisy v konferenčnom stolíku., na krku ako „kresťanskú bižutériu“ nosia nádherne zdobené kríže., ale vo svojich kostiach nemajú život, ktorý dal Christos a v ich srdci len ťažko nájsť Christovu lásku.

Ako si odpovieme na otázku, ktorou sme začali toto zamyslenie - Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných? Svieti naše svetlo pred ľuďmi, - ako nás vyzýva Hospodin, - aby svet videl naše dobré skutky a chválil nášho Otca, Ktorý je na nebesiach? Už nech sme si dali odpoveď akúkoľvek, nech sa tieto otázky stanú výzvou a novým pozvaním k uvedomeniu si veľkého povolania byť kresťanom.

otec Nikodím

 

 

Pokánie, liek tela i duše

 

Stáva sa, že Hospodin obdarúva ľudí výnimočnou láskou, keď ako sa hovorí, nachádzajú sa už na okraji priepasti. Napríklad v poslednom štádiu rakoviny, či inej choroby, kedy už posielajú ľudí z nemocnice domov zomrieť. Zrazu sa človek chytá aj slamky – lebo už nič iné nepomáha. Prichádza do cerkvi, spovedá sa, prijíma Eucharistiu, začina sa modliť ... a úplne mení svoj predchádzajúci bezbožný život. A zrazu sa vracia do plného zdravia.

„Stalo sa to v Berdsku v r. 1987. Do chrámu prišla mladá žena“., spomína otec Valentín Birjukov. „Otče, moju mamu poslali z onkológie domov zomrieť. Nepomáhajú už žiadne lieky. Chce, aby ste ju vyspovedali a pripravili na smrť“, hovorí žena.

Prišli sme k tejto žene, nevstávala už z postele. Celá opuchnutá, modrá, bolo už cítiť mŕtvolný zápach, ledva rozprávala. Vyspovedal som ju, jeleopomazal, prijala Sv. Telo a Krv Hospodina.

Pýtam sa: „Poznáš modlitby?“ „Poznám tri“., odpovedala mi. „Modli sa“, hovorím chorej. „Modli sa, nemysli na to čo bude, nemysli na nič a nikoho, rodina sa o teba postará, ty sa neustále modli. A Boh ťa uzdraví, ak to bude Jeho sv. vôľa “.

Nakázal som jej deťom, aby ju nezaťažovali, nevyrušovali. Nech sa len modlí.

Po dvoch mesiacoch prišli deti tejto ženy. Spočiatku som ich nespoznal. Známe tváre, ale nemohol som si ich vybaviť.

„Pamätáte , otče, ako ste boli u nás?“, spýtali sa a začali plakať.

Vtedy som ich spoznal po hlase. Pomyslel som si: „Niečo sa iste stalo“.

„Stal sa zázrak!“, povedala dcéra. „Mama urobila všetko, čo ste jej nakázali. Neustále sa modlila. Polepšilo sa jej a poslala nás poďakovať vám“.

„Nie mne treba ďakovať, ale Hospodu Bohu“, odvetil som.

Iba Boh mohol urobiť to, čo sa stalo s touto ženou. Z nemocnice jej chodili každý deň dať injekciu od bolesti. Pozerajú, čudujú sa. Opuchy zmizli, stratil sa zápach, bolo jej lepšie. Začala jesť, hovoriť, chodiť. Urobili vyšetrenia – a nenašli žiadnu rakovinu.

„Čím ste sa liečili? Veď to je nemožné“, čudovali sa. Žena im vyrozprávala, ako zavolala kňaza, vyspovedala sa, prijala Eucharistiu, začala sa modliť, no a vtedy sa jej začal  zlepšovať zdravotný stav. Kúpila lampadu, v dome zavesila ikony, pri ktorých prosí Boha a ďakuje Mu.

Tu je dôkaz, ako pôsobí spoveď, prijímanie Sv. Tela a Krvi Christa, modlitba. Nie samo od seba, ale z našej viery, z vôle Hospoda Boha.

otec Nikodim

 

DRŽTE SA CHRISTOVEJ RYZY
 

"Sú rôzne cesty k spaseniu, - hovorí optinsky starec, prepodobný Varsonofij. 

- Jedných Hospodin spasí v monastieri, druhých vo svete... Všade je možné sa spasiť, len neopusťte Spasiteľa! 

Chyťte sa, držte sa ryzy Christovej – a Christos bude s vami, neopustí vás!"

 

 

 

 

 

Čo ešte chceš?

POUČENIE OTCA NÁŠHO SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO

Ja som otec, - hovorí Christos, - ja som brat, som ženích, som dom, som pokrm i odev, som koreň i základ, všetko, čo by si si mohol priať, som ja.

Od nikoho nič nežiadaj, ja budem pracovať. Veď som prišiel, aby som ti slúžil, nie aby som bol obsluhovaný. Ja som tvoj priateľ, tvoje ruky i nohy, hlava, brat i sestra, matka, všetko som ja.

Chcem iba, aby si bol mojím priateľom a miloval ma. Stal som sa chudobným kvôli tebe i v hrobe som pre teba, hore za teba prosím Boha Otca, sem dole ma totiž poslal Otec, aby som sa stal tvojím zástancom. Ty si pre mňa všetkým, si mojím bratom, spoludedičom, priateľom, si časťou môjho tela. Čo ešte chceš?

 

 

 

Sme povinní žiť tak, aby v prípade, že sa stratia všetky Evanjelia, ich ľudia mohli vyčítať z našej tváre. (metropolita Antonij Surožskij)

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode