Geronda Paisij (pozn. autora: prepodobný starec Paisij Svätohorský), hovorili nám, že príde čas, kedy budeme mať všetkého, no nič z toho sa nebude dať jesť. Dnes ľudia pochybujú o kvalite väčšiny produktov, prostredie, v ktorom žijeme je vo veľkej miere znečistené. Čo robiť?

Hlavne nemajte strach, - odpovedal starec. - Žehnajte, nad všetkým robte znamenie kríža a nebojte sa. Poznám ľudí, ktorí svoj život pretvoria v muky, pretože sa všetkého boja a dokonca sú kresťanmi, pokrstení, pomazaní svätým myrom, prijímajú Eucharistiu, čítajú Evanjelium, naspamäť poznajú celé state z neho, a predsa sa boja.

Či nevidia silu Božej milosti? "Ak aj vypijete niečo smrtonosné, neuškodí vám" (por. Mk 16, 18), - povedal Christos a dodal: "Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí" (por. Lk 10, 19).

Ak v človeku žije Božia milosť, nebojí sa ničoho. Preto vždy budeme prosiť o Božiu milosť a tak robiť znamenie kríža. Len si spomeňte na to, o čom sa hovorí v Lavsaiku – Istý mních šiel nabrať vody zo studne i zbadal tam zmiju. Zľakol sa a ušiel, ani nenabral vody. "Sme stratení, otče, - volal k svojmu starcovi, - v našej studni je zmija!" "Dobre, - povedal starec, - a keď vo všetkých studniach budú zmije, čo budeš robiť, zomrieš od smädu?" Starec šiel k studni, prežehnal ju, nabral vody a napil sa. „Kde je kríž, tam zloba satana nič nezmôže!“

‪

- A keď cítim strach vo svojom vnútri?

Tvoj strach, - povedal starec, - je požehnaním Božím, Božím riadením, aby si sa vždy utiekal k Nemu s modlitbou. Pozri, možno toto ti pomôže pochopiť toto Božie konanie – Niekedy, ak nepostrašíš dieťa, neuspokojí sa. A tak je aj s nami...

Podvih každodenného života prijímaj s láskou a s nádejou v Boha, i vtedy sa ničoho nebudeš báť. Veď či aj na Veľkom povečerii nespievame: "Stracha, že vašeho neubojimsja, niže smutimsja: Jako s nami Boh – Vašich hrozieb sa nezľakneme, ani nezarmútime sa nimi: Lebo s nami Boh“ ?!!

- pripravil o. Nikodim

Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18, 10 - 14) je v pravoslávnej Cirkvi prvým z cyklu vybraných evanjeliových čítaní, ktorým sa začína predpôstne obdobie. Inými slovami, každoročne, presne štyri týždne pred začatím Veľkého pôstu, počujeme toto podobenstvo v každom chráme na sv. liturgii. Zámer Isusa Christa pri tomto podobenstve je jasne vyjadrený v slávnostnom vyhlásení v nadväznosti na podobenstvo samotné: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14).

Hrdosť a sebecká „spravodlivosť“ farizeja, toho, kto sa „povyšuje“ - je pomerne v ostrom kontraste s pokorou a pokáním, toho, kto sa „ponížil“ - mýtnika. Z týchto dvoch príkladov, odhaľujúcich vnútorné dispozície týchto ľudí, je to len mýtnik, ktorý je „ospravedlnený“, ako hovorí Christos. S akousi „ľudovou múdrosťou“, ktorá by sa dotkla jeho vidieckeho „stáda“ na začiatku 20. stor. v Srbsku, biskup Nikolaj Velimirovič prepracováva toto podobenstvo do formy pozemského príbehu, ktorý sa snaží posilniť Christovo učenie.

„Muž išiel do lesa, aby si vybral strom, z ktorého by urobil strešné trámy. - píše. - A videl dva stromy, jeden vedľa druhého. Jeden bol hladký a vysoký, ale už prehnil zvnútra a druhý bol hrboľatý, drsný na vonkajšej strane a škaredý, ale jeho jadro bolo zdravé. Muž si vzdychol a povedal si: „K čomu mi je tento hladký, vysoký strom, ak je zhnitý vnútri a neužitočný pre trámy? Ten druhý, aj keď je drsný a škaredý, je prinajmenšom zdravý vnútri, a tak, keď dám trochu viac námahy do toho, môžem ho použiť na strešné trámy pre môj dom“. - A bez ďalšieho premýšľania si vybral ten druhý strom“.

Pre istotu biskup Nikolaj vyslovuje morálne poučenie v nasledujúcom závere: „Tak aj Boh vyberie medzi dvomi mužmi do Svojho domu a vyberie, nie toho, kto sa objaví navonok spravodlivý, ale toho, ktorého srdce je naplnené Božou spravodlivosťou“.

Farizej konal v súlade so Zákonom, držal sa navonok bez hriechu, postil sa dvakrát týždenne a platil desiatok zo všetkého, čo mal. Bolo by skvelé, keby aj členovia Cirkvi žili a správali sa podobne s takou vytrvalosťou a pravidelnosťou! Avšak, je to vnútorná orientácia srdca, ktorá zaujíma Christa - a to je to, že farizej prekrútil Spravodlivosť do „seba - spravodlivosti“, čo je v podstate forma modlárstva, alebo uctievanie svojho „Ja“. Či už niekto z nás dokázal uniknúť tejto klamlivej pasci? Ak nie, potom si to radšej priznajme, ako nám pripomína sv. Ján Zlatoústy, lebo „páchať hriech je zlo, hoci sa tomu dá pomôcť pokáním; ale páchať hriech, a nepriznať si to - tu už niet žiadnej pomoci“.

Pokora mýtnika je možno najlepšie vyjadrená v sérii krátkych opisov - neochota pozrieť sa hore k nebu; bitie sa do pŕs so žalostným výkrikom: „Pane, zmiluj sa nado mnou, hriešnym“. Dojatý vedomím Božej svätosti a jeho vlastnej hriešnosti, mýtnik sa nebál otvorene vyjadriť svoju pokoru pri vstupe do chrámu. Ale prečo my máme strach z pokory? Ako to, že už samotný pojem pokory nás vystraší, hoci len podvedome? Možno, že sa obávame, aby túto našu „slabosť“ nevyužili ostatní v našom každodennom úsilí, ani nie dosiahnuť niečo veľké, ale jednoducho prežiť v dnešnom tvrdom svete. Neprávom porovnávame, alebo zamieňame pokoru so slabosťou, plachosťou, strachom z konfliktu atď. Môžeme občas použiť „jazyk“ pokory, ale v hĺbke duše „to vieme lepšie“. Môžeme dokonca používať formu „opatrnej“ pokory, ale iba v prípade, že nám umožní zostať v našej „komfortnej zóne“. Ale naozaj to my vlastne „vieme lepšie“? Môžeme skutočne ignorovať všeobecne uznávanú kresťanskú cnosť bez toho, aby sme ju prežili sami? A napriek tomu sme doslova závislí na pokore Isusa Christa pre našu spásu! Uctievame a oslavujeme Christa práve kvôli Jeho pokore! A preto teda, ak sa nám niekedy podarí trvalé úsilie, aby sme boli pokorní, budeme hodnotiť túto základnú cnosť inak. Ako píše sv. Izák Sýrsky: „Pokiaľ človek nedosiahne pokoru, nedostane ani žiadnu odmenu za svoje duchovné úsilie. Odmena je nám daná, nie za naše úsilie, ale za našu pokoru!“ A podľa sv. Makária Veľkého, „pokorný človek nikdy nepadá. Ak už je najnižšie zo všetkých, kde ešte nižšie môže padnúť? Márnosť je veľká poníženosť, ale pokora je veľká ušľachtilosť, česť a vznešenosť“.

Evanjelium - založené na „hanbe“ Kríža – obrátilo veľa vecí hore nohami. U Boha, ako nám hovorí Christos, sú hrdí ponížení a pokorní sú povýšení. Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi kladie na nás, ako sa rozhodneme.

Podľa The power of humility by Fr. Steven Kostoff

preložil a upravil jer. Marek GUBÍK

/publikované v Mesačníku Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie 

PRAMEŇ, Február 2015/

„Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom“ (sv. Afanasij Alexandrijský)

Dnes slávime narodenie Hospodina Isusa Christa – udalosť, ktorú od stvorenia sveta nepredchádzalo nič podivuhodnejšie. Všemohúci Boh, Ktorý Svojím jediným slovom stvoril všetok viditeľný i neviditeľný svet, nebo a zem, i všetko, čo ich naplňuje, tento Boh sa ponížil a prijal na Seba telo skrze Najblahoslavenejšiu Devu Máriu, narodil sa v maštali a nechal sa uložiť do jaslí ako bezbranné dieťa. Nebo užaslo a zem sa zachvela. Stal sa neopísateľný zázrak, tajomstvo, ktoré nedokážu dokonca pochopiť nielen ľudia, ale ani samé nebeské mocnosti.

Prečo vlastne prišiel Boh na zem? Na to je iba jedna odpoveď – Urobil to pre spásu človeka ! Preto nám tiež neostáva iné, len pripustiť, že človek je niečím výnimočne cenným, pretože pre záchranu, spásu nejakého nižšieho, bezvýznamného stvorenia by Boh nebol použil tieto prostriedky. Už kráľ a prorok Dávid viac než tisíc rokov pred Christovým narodením volal v údive: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou“ (Žalm 8, 5 -6). O to skôr by sme my mali s bázňou a pokorou padnúť pred Hospodinom a volať: „Bože, čo je človek, že si nepohrdol panenskou útrobou, ... že si ukryl Svoje božstvo a stal si sa človekom?“

Čo je vlastne človek? Slovo Božie o tom hovorí – človek je najlepší zo všetkých stvorení, je obrazom Božím. Všetko je stvorené prostredníctvom všemohúceho Božieho slova. „Buď svetlo!“ (Genezis 1, 3), riekol Boh, a bolo svetlo. I povedal: „Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom rôzneho druhu. ... Nech sa hmýria vody živými tvormi a vtáky nech lietajú nad zemou pod nebeskou oblohou“ (Gen 1, 11; 20) a všetko sa stalo podľa Božieho slova. Keď bolo všetko pripravené, stvoril Boh človeka: „Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gen 2, 7). Sv. Grigorij Nisský s úžasom uvažuje nad tým, že Boh sa akoby zamýšľal a radil sa i s ostatnými osobami Svätej Trojice. Najskôr totiž hovorí: „Utvorme človeka na Svoj obraz, na Svoju podobu“ (Gen 1, 26).

Človek bol stvorený zvláštnym spôsobom. Najprv stvoril Boh telo a potom do neho vdychol „dych života“, vložil do neho akoby časticu Svojej božskej existencie. Práve preto v Božom mene hovorí o ľuďoch v jednom zo svojich žalmov prorok Dávid: „Povedal som si: Ste bohovia, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Žalm 82, 6). Pravdivosť týchto slov potvrdil Židom i Sám vtelený Hospodin Isus Christos, keď Ho obvinili, že nazýva Boha Svojím Otcom a tým zo Seba robí rovného Bohu, i vzali do rúk kamene, aby Ho zabili. Hospodin im vtedy odpovedal: „Či vo vašom zákone nie je napísané: „Ja som povedal: Bohovia ste“?!. Ak nazval bohmi tých, ku ktorým zaznelo Božie slovo, - a Písmo nemožno zrušiť!, - ako teda, že Tomu, Ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: „Rúhaš sa!“, len preto, že som povedal: „Som Boží Syn?“ “ (Jn 10, 34 – 36).

Človek je teda obrazom neviditeľného Boha, nosí v sebe „čiastočku“ božstva. O človeku, tak krásnom pred svojím pádom, a ešte krajšom po Božom vykúpení, praví svätci, ktorým boli zjavené nebeské tajomstvá, ako napríklad Makarij Egyptský, hovorili, že „na zemi, ani na nebi nie je nič krajšie než ľudská duša“. Človek bol stvorený pre večnú blaženosť, ale kvôli diablovej závisti padol, zradil Boha, prešiel dobrovoľne na stranu odvekého luhára – diabla. Zatúžil poznať nielen dobro, ktoré dovtedy poznal, ale aj zlo, s ktorým sa v Raji nestretol. Keď však odpadol od Boha, splnilo sa na ňom to, pred čím ho Boh varoval: „... Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš“ (Gen 2, 17).

Duša Adama a Evy zahynula, ich duch sa zatemnil. Ich vôľa sa obrátila nesprávnym smerom, srdce sa skazilo a nebeské, duchovné telo zhrublo a stalo sa podobným zvieraciemu. Vinou prvých ľudí bola prekliata zem a oni sami boli odsúdení k utrpeniu, k poznaniu zla, po ktorom túžili zvedení diablom. A čím viac sa ľudstvo množilo, tým viac upadali ľudia do temnoty.

Aby človek neprepadol zúfalstvu a nenávratne nezahynul, Boh mu dal prísľub, že až sa naplní čas, potomok ženy (nie muža), Christos, narodený bez účasti muža z Ducha Svätého, pošliape hlavu hada a spasí človeka. Práve túto tajomnú udalosť teraz slávime. Boh sa zľutoval na Svojím stvorením a zostúpil na zem, aby zachránil Svoje stratené stádo; ... prišiel, aby nás priviedol späť do neba a preto prijal na Seba podobu človeka, vzal na seba hriechy celého ľudstva – „Lebo, Boh tak miloval svet, že vydal Svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3, 16).

Isus Christos otvoril bránu Raja, ktorá bola uzavrená. Obnovil duchovný rebrík, po ktorom môže človek vystúpiť do neba. Tým, že na seba vzal podobu človeka, povýšil ho nad anjelov a zaodel väčšou slávou, než bola sláva Adama v Raji pred pádom.

Pokiaľ sme skutočnými kresťanmi a snažíme sa zachovávať učenie Hospodina Isusa Christa, Ktorý kvôli nám prišiel na zem, budeme aj my prebývať s Bohom podľa Isusovho prisľúbenia daného pri rozlúčke s apoštolmi (pri Jeho nanebovstúpení). „Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca“, - hovorí Hospodin (Mt 13, 43). Na hore Tábor zjavil Hospodin budúcu slávu človeka. Jeho tvár sa zaskvela ako slnko, Jeho odev zažiaril ako blesk. Táto vonkajšia krása bola iba slabou predzvesťou nesmiernej vnútornej slávy, lebo ako hovorí prorok: „Celá je slávna dcéra kráľova vnútri paláca...“ (Žalm 45, 14). 

Igumen NIKON (Vorobjov), Slovo na Roždestvo Christovo 1945

preklad o. Nikodim

"Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje Môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou." (Zjav 3, 20)

"Vtedy povedal Isus svojim učeníkom: Ak niekto chce ísť za Mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje Ma." (Mt 16, 24)

Sú ľudia, ktorí ústami vyznávajú Christa, ale nevedia, čo znamená, nasledovať Ho. Myslia si, že nasledovať Christa znamená prinajlepšom viesť etický život. Hovoria, že nie je podstatné, v čo a ako veríš, stačí morálne žiť. No to nestačí. Nasledovať Christa znamená vyznávať Jeho Božstvo, vo viere prijať Jeho vykupiteľskú obetu! Je nevyhnutné prežiť svoje znovuzrodenie skrze Božie Slovo a Svätého Ducha. Vtedy, zriekajúc sa svojho "ega", seba samého, namiesto seba staviame samého Christa.

V srdci každého človeka sa nachádza trónna sála. V živote i v srdci neobráteného človeka na tróne sedí "JA", ktoré diktuje smer a konanie života. Keď dochádza k obráteniu, premene človeka, vtedy na prestol, na trón nášho srdca, znova zasadá Hospodin a naše ľudské "JA" kapituluje. Preto Christos hovorí, že po svojom obrátení, veriaci má zobrať svoj kríž a nasledovať Ho.

Keď už hovoríme o kríži, ktorí musíme niesť v našom kresťanskom živote, často nie celkom rozumieme významu tohto slova. Niekedy naším krížom nazývame fyzické choroby a neduhy tela. Lenže naše telesné trápenia nie vždy bývajú krížom v biblickom zmysle tohto slova. Tie môžu byť ešte tak "tŕňom v tele", ale nie krížom. Tak na svoje fyzické neduhy pozeral apoštol Pavol. Náš text však hovorí: "Zober svoj kríž". Inými slovami, kríž nie je niečím, čo sa prijíma pasívne. Kríž – je dobrovoľné zobratie na seba služby a všetky následky, ktoré sú zviazané s nasledovaním Christa. Nasledovať Isusa Christa znamená ŽIŤ PRE NEHO KAŽDÝ DEŇ! A to je vlastne aj nesenie kríža. Kríž je plným podriadením sa Christovi a Jeho vôli. Nasledovanie Hospodina má svoje dôsledky – Dáva radosť a šťastie už v tomto zemskom živote a vedie k večnému životu v blaženosti v nebi. Iba tí, ktorí dobrovoľne nasledovali za Christom, majú nádej večného života. A k tomuto šťastiu pozýva Christos aj nás! Zober svoj kríž a nasleduj úzku cestu za Christom, nenariekajúc, že si pod krížom. "Lebo moje jarmo je príjemné, a moje bremeno je ľahké" (Mt 11, 30). Hospodin Isus Christos chce, aby sme na seba prijali toto nové jarmo: "Zober, - hovorí, - na seba moje jarmo!" Lebo cez neho, unavení telesným trápením a chaosom sveta, nájdu pokoj, ak na seba zoberú nový duchovný podvih, duchovnú námahu; zmorení otroctvom diabla, zviazaní okovami zlých návykov, zavalení ťarchou hriechov, prenasledovaní a hnaní bičom vášní, nájdu slobodu a úľavu, pokiaľ sklonia svoju šiju pod Christove jarmo. "Moje jarmo je príjemné – hovorí Christos, - a moje bremeno je ľahké" (Mt 11, 30).

Bezpochyby, Christovo učenie káže človeku ísť proti niektorým naším prirodzeným náklonnostiam, ale takisto pomáha ich prekonávať a predložiť ako obeť, žertvu. To vyžaduje od kresťana skutočne strohé očistenie, nielen vonkajšieho, ale aj vnútorného hnutia človeka – nielen činy a slová, ale aj túžby a myšlienky. Nijaký úspech nemožno dosiahnuť bez toho, aby sme na seba zobrali nejaké-to jarmo, podvih, námahu. Týmto spôsobom Christos premieňa kruté a ťažké jarmo na ľahké a príjemné., jarmo zhubných túžob a vášní mení na jarmo spasiteľných prikázaní. Christovo jarmo je príjemné a bremeno Jeho je ľahké, pretože, čím ochotnejšie ho človek nesie, tým viac sa stáva lepším. A čím viac sa stáva lepším, tým ľahšie je pre neho plniť prikázania tak, že nakoniec koná Božiu vôľu s ľahkosťou, a to dokonca napĺňa jeho srdce radosťou. Zrazu to, čo malo človeka ťažiť, gniaviť a ubíjať do zeme, hľadiac na to našou ľudskou logikou, sa mení podľa Božej neobsiahnuteľnej logiky, na priam duchovné krídla, ktoré nás nesú k nebesiam. Preto má zmysel duchovný podvih, duchovná námaha majúca za cieľ intronizáciu Christa v našom srdci, cez ktoré sa bude môcť Isus Christos stať Hospodinom každej chvíle môjho života, každej myšlienky, túžby, konania a nakoniec, cez to takisto i mojím Spasiteľom, Mesiášom.

jerej Dušan N. TOMKO

... TRI KVAPKY

Raz, keď prišli za starcom Kyrilom Pavlovom, s nadšením mu začali rozprávať o tom, koľko ľudí začalo dnes chodiť do chrámu, ako to budí pocit radosti a nádeje, že sa v národe začala utvrdzovať viera. Otec Kyril sa zamyslel a riekol im, aby nabrali vedro vody a priniesli mu ho.

Za chvíľku mu doniesli vedro naplnené vodou. Vtedy otec Kyril povedal: "Toto je to množstvo ľudí, ktorí dnes chodia do chrámu"., ... i vzápätí im prikázal, aby ho vyliali ...

Keď vyliali vodu a vedro položili na miesto, starec Kyril ukázal na tri kvapky, ktoré stiekli naspäť na dno i riekol: "Toto sú tí, ktorí sa dnes spasia!!!"

"Väčšina ľudí totiž, - pokračoval starec, - chodia do chrámu poznajúc len slovo "DAJ". Bože, daj mi zdravie; ... daj, nech sa vyrieši moja finančná situácia; ... daj mi dobrého muža, ženu, ... dobré deti, ... daaaaj ... Veľmi málo je tých, čo prídu do chrámu so slovami "ODPUSŤ HOSPODI!" - "Prepáč, že som zhrešil; ... odpusť, že som nedokázal milovať; ... prepáč, odpusť, že som zabudol na Teba..." Bohužiaľ, len málokedy zaznejú tieto slová. Ľudia chodia celé roky do chrámu, ale neuvedomujú si, že do chrámu by mal prichádzať kajúci sa hriešnik, s pokorou v očiach, a nie domnelý spravodlivec, ktorý robí láskavosť Bohu tým, že prišiel do chrámu.

SVOJICH BLÍZKYCH ZOSNULÝCH SPOMÍNAJTE TAK ČASTO, AKO JE TO LEN MOŽNÉ !

Bola zádušná sobota a končila sv. liturgia. Jedni z prítomných už odchádzali z chrámu, druhí sa zhromaždili vpredu, pripaľujúc sviece na svietniku a čakajúc na kňaza, ktorý mal slúžiť panychídu.

Stál som na klirose, - hovorí mních, ktorý mal toto videnie. - Z oltárnej časti vyšli kňaz s diakonom. "Blahosloven Boh naš, vsehda, nyni i prisno i vo viky vikov! - Blahoslovený Boh náš, teraz i vždycky i na veky vekov!", - začal kňaz panychídu. Diakon v tom čase prítomným rozdal zapálené sviece, a v tú chvíľu som uvidel, ako mnoho národa začalo dverami prichádzať do chrámu. Prichádzali nielen dverami, ale aj oknami, stenou... Chrám sa naplnil množstvom priezračných tieňov. V tejto mase som videl ženy, mužov, mladých i deti. Podľa výzoru som tam rozlišoval kňazov, biskupov, vladárov, tak isto ako aj obyčajných robotníkov, vojakov, bedárov...

Po vozhlase všetci títo nezvyčajne rýchlo, ale bez akéhokoľvek šumu, zaplnili celý chrám. Tíško stáli jeden pri druhom. Všetci, zdalo sa, snažili sa, čo najbližšie dostať k svietniku, kde horeli sviece zapálené veriacimi za pokoj duše ich blízkych, ale akosi nemohli k nemu podísť. Nemohol som odtrhnúť oči od tohto zvláštneho obrazu.

Zišlo sa ich tak veľa, že sa zdalo, akoby reálne modliaci sa, živí ľudia, boli pestro namaľovanými postavami na pozadí týchto úžas budiacich tieňov. Oni (tiene), ticho blížiac sa, zastali pred oltárnou časťou, pred ikonostasom. Niektorí sa snažili kľaknúť, druhí skloniť hlavu, s výrazom očakávania nejakého posolstva – slova, výroku... Deti vystierali ruky k sviečkam horiacim na svietniku, a takisto k rukám modliacich sa živých.

Keď diakon vybral zápisky a začal čítať mená na nich napísané, nemohol som skryť svoj ešte väčší údiv, keď som zbadal, ako chytro, radostne, sa tá-ktorá postava vyčlenila z tohto davu tieňov, a išla k tým, ktorí ich v modlitbe spomenuli. Stáli pri nich, hľadeli na nich pohľadom plným lásky, šťastia, pokoja. Zdalo sa, že v tú chvíľu sa v rukách duchov objavila akási duchovná horiaca svieca a oni sami sa modlili spolu s modliacimi sa za nich, prežiarení nezvyčajnými lúčmi svetla.

Keď sa vyčítavali mená, z davu nemých tieňov sa stále viac a viac vydeľovali postavy plné radosti. Tíško, bez akéhokoľvek šumu, zlievali sa s živými modliacimi sa. Nakoniec, keď sa všetky zápisky dočítali, ostalo ešte mnoho nevymenovaných – smutných, so pustenou hlavou, akoby boli prišli na nejakú cudziu oslavu, zabudnutí tými, ktorí ich mohli pozvať na túto, pre nich veľkú slávnosť. Niektoré z duší s úzkosťou pozerali na dvere, doslova akoby čakali, že ešte príde nejaký im blízky človek a pozve ich. No žiadne nové tváre sa neobjavili a nemenovaným ostalo iba potešiť sa z radosti tých, ktorých pozvali ich blízki k tomuto stretnutiu.

Díval som sa na toto spoločenstvo modliacich sa, ktoré akoby sa zmiešalo so svetlom žiariacimi prízrakmi z posmrtného sveta. Vtedy som zbadal ešte jeden úžasný obraz - V tom čase, kedy sa chrámom niesli slová modlitby "Blahosloven jesi, Hospodi, nauči mja opravdanijem Tvojim – Blahoslovený si Pane, nauč ma Svojim prikázaniam", alebo "Sam, Hospodi, upokoj duši usopšich rab Tvojich – Sám upokoj, Pane, duše zosnulých Tvojich služobníkov", bolo badať, ako sa tváre živých ožiarili rovnakým svetlom ako tváre zosnulých, ako sa srdcia zlievali v jedno spoločné srdce, ako po lícach nestekali slzy zármutku, ale radosti.

V oblaku dymu blahovonného kadidla, pri plamienkoch zažatých sviec, znel úžasný modlitebný výkrik: "So svjatymi upokoj... So svätými upokoj...", i ja som videl, ako celý chrám, do jedného padli na kolená a duše, ktorých mená boli spomínané, modlili sa za prítomných a za seba, a tí, na ktorých zabudli, sa modlili len za seba.

Keď skončila zádušná modlitba, sviece zhasli, kňaz prečítal posledný vozhlas a zaznela posledná pieseň "Vičnaja pamjať! - Večná pamiatka!", tiene, ktoré doposiaľ stáli predo mnou, začali sa strácať. Ostali iba ľudia, ktorí tak isto, jeden po druhom, pomaly, opúšťali chrám.

Svätý, drahocenný, veľký a radostný je pre tých, ktorí nás predišli na večnosť obrad modlitebnej spomienky zosnulých v pravoslávnej Cirkvi. A naopak, neopísateľne smutno je tým, ktorí ostali zabudnutí, zbavení nielen radosti, že sa na nich nezabudlo, ale takisto zbavení možnosti ich duchovného obnovenia a odpustenia hriechov v čase panychídy, o to viac v čase liturgie. Pretože za každým, keď kňaz pri proskomídii vyberá časticu za pokoj duše, týmto dušiam sa dostáva milosti, približujúc sa k Božiemu Kráľovstvu.

Nielen liturgická, modlitebná spomienka, ale aj každé naše slovo, myšlienka o zosnulom, okamžite vplýva na neho. Dobré spomienky vyžarujú spokojnosť, radosť; naopak zlé spomienky, spôsobujú bolesť, vyvolávajú výčitky svedomia a nevieme si ani predstaviť, aké strašné posmrtné muky zažíva ten, na koho ťažko v dobrom spomenúť... Výčitky, muky, nekonečný smútok, ktoré sú údelom večnosti...

Nezabúdajme preto na tento duchovný smäd zosnulých a spomínajme v modlitbe, v liturgii svojich zosnulých blízkych tak často, ako je to len možné!

- pripravil o. Nikodím

VZOR DUŠPASTIERA A SKUTOČNÉHO KRESŤANA

Sväté Písmo, Svätá Tradícia, liturgický a modlitebný život Christovej Cirkvi - to všetko je prameňom pravoslávnej duchovnosti. Táto je stará ako kresťanstvo samo. Celé dejiny Cirkvi nám hovoria o jej nezastupiteľnom mieste v živote veriaceho človeka. Zachovalo sa nám obrovské bohatstvo v patristických dielach Otcov, ktoré sú nasýtené svedectvami o nej, dokonca sa nájdu aj také, ktoré sú celé venované dôležitým otázkam duchovnosti.

Veľkým učiteľom pravoslávnej duchovnosti sa v 11. stor. stal ctihodný Simeon Nový Teológ. V 14. stor. sa objavujú dvaja veľkí teológovia východnej pravoslávnej duchovnosti - sv. Gregor Palama a Nikolaj Kabasilas. Treba pripomenúť aj nesporne veľký význam Athosu, ktorý sa stal významným centrom duchovného života a dal svetu vynikajúcich učiteľov tohto života a veľkú duchovnú skúsenosť, ktorá sa stala bohatstvom celého pravoslávia. Na túto tradíciu nadviazalo mníšstvo slovanských pravoslávnych Cirkví, najmä Ruskej, ktorá vybudovala viaceré centrá duchovného života. Z popredných učiteľov duchovnosti treba spomenúť sv. Paisija Veličkovského, Sergija Radonežského, Serafíma Sarovského a biskupa Teofana (Zatvornika)

Z nedávnej minulosti si bezpochyby zaslúži miesto medzi týmito veľkými osobnosťami Cirkvi aj prepodobný Ján Kronštadtský. Tento veľký služobník Christovej Cirkvi si zasluhuje pozornosť z viacerých dôvodov. Prvým je skutočnosť, že sa nejedná o človeka, ktorý žil niekedy v dávnej minulosti, čo je často krát príčinou nezáujmu našej mládeže. Dnešný mladý človek totiž často argumentuje slovami: „Veď to bolo dávno, vtedy to možno bolo možné, ale dnes je iná doba, pokrok, vedeckotechnická revolúcia, kybernetický svet, umelá inteligencia...“, alebo: „To sú len rozprávky, legendy, nie sú o tom dôkazy...“. Avšak sv. Ján Kronštadtský žil iba pred sto rokmi a zachovalo sa o ňom ohromné množstvo faktov!

Druhým dôvodom, prečo je o. Ján u nás neznámy, je skutočnosť, že počas trvania socializmu nebolo možné publikovať o ňom vôbec nič, ani u nás, ani vo vtedajšom Sovietskom Zväze a ak, tak len cenzurované diela socialistických autorov, ktoré mali protináboženský charakter. Privediem niekoľko slov o. Jána, ktoré pochopiteľne vyvolávali hnev, ba priam zúrivosť u neskorších mocipánov (komunistov) v Rusku: „...Ak to v Rusku pôjde takto a bezbožníci a anarchisti - šialenci nepodstúpia spravodlivý trest podľa zákona a ak sa Rusko neočistí od mnohej plevele, potom spustne ako dávne cárstva a mestá, ktoré Božia spravodlivosť zotrela z povrchu zemského za ich bezbožníctvo a hriešnosť ... Úbohá vlasť! Kedy budeš môcť bezstarostne žiť? Iba vtedy, keď sa budeš celým srdcom držať Boha, Cirkvi a lásky k cárovi ... Ruský človek! Kto ťa naučil nepokore a nezmyselným vzburám? Prestaňte šalieť! Stačí ... čím budeme my Rusi bez cára?“. Podobne sa sv. Ján Kronštadtský vyjadril aj na adresu tzv. ruskej inteligencie: „Čo povedať o mnohých duševných takzvaných inteligentoch, mladíkoch i dospelých, ba i sivovlasých, ktorí zavrhujú Christa a kresťanskú životnú filozofiu, a ktorí zbožšťujú svoj rozum? Čo povedať o týchto otrokoch tela a všetkých telesných žiadostivostí, o týchto zástancoch cudzoložného a hriešneho sveta, o odpadlíkoch Christa a Jeho Cirkvi, ... Jeho odkazu, bohoslužieb, tajín, pozemskej hierarchie podobnej nebeskej, anjelskej? Kto sú, odkiaľ a kam idú? Akí z nich budú občania, akí služobníci cára a vlasti, akí otcovia a matky rodín? Mnohým inteligentom nie je nič sväté, zákonné ... Pre inteligenta - tolstojovca neexistuje Slovo Božie, podľa ktorého má žiť, ktoré učí dať Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22, 21), to on neuznáva, preto žije ako mu diktujú jeho vášne, ... riadi sa svojím krátkozrakým, slepým, rozvášneným rozumom... A zdanliví mudrci urobili sami zo seba šialencov. Zavrhli pravú Božiu cestu a vybrali si novú - falošnú, bezútešnú, skazonosnú“.

19. október 1829 - v tento deň sa narodil veľký svätec ruského národa, svätý spravodlivý otec Ján, Kronštadtský Divotvorca, vlastným menom Joan Iljič Sergiev v dedinke Sura Pinežského ujezda v Archangeľskej gubernii. Tu, na ďalekom severe Ruska, v rodine chudobného dedinského klerika - ďjačka (žalmistu, čteca) Iliji Michajloviča Sergieva a jeho ženy Feodory, prvýkrát uzrel svetlo sveta tento veľký človek a ozajstný služobník nášho Pána Isusa Christa, ktorého prirovnávali k sv. Sergejovi Radonežskému. Je zaujímavé, že aj priezvisko o. Jána "Sergiev" je veľmi podobné menu tohto veľkého svätca ctihodného Sergeja.

Ani rodičom, ani nikomu druhému nemohla prísť na um myšlienka, že tomuto suchému chlapčekovi je súdené zosilnieť telom i duchom a prehovoriť potom k národu, nielen v celom Rusku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Už od raného detstva sa o. Ján javí ako ideál poslušnosti, pokory a nežnej synovskej lásky. Počas života vo vážnych prípadoch nepozerajúc na to, že sám je kňazom, učiteľom mravnosti, sa neustále obracal za radou k svojej matke, hoci to bola žena negramotná a podľa mnohých dnešných ľudí nemohla dávať žiadne rady človeku, ako bol o. Ján.

Po skončení Akadémie sa stal o. Ján jerejom - kňazom. S akými myšlienkami a pocitmi prijal na seba tento stav? Netreba zamlčovať to, že niektorí, ktorí prijímajú kňazský stav, nemyslia pritom na nič. Ich duša sa nenapĺňa pocitmi horúcej oduševnenosti slúženia Christovi „do poslednej kvapky krvi“. O. Ján nepristupoval k tomuto stavu s takými pocitmi. On sa pozeral na pastierske slúženie ako na najvyššiu službu na zemi, vyššiu než všetky ostatné služby. A túto službu, tento veľký dar, sa snažil zachovať si až do smrti.

Vo svojom Denníku o. Ján píše: „Stojím pred prestolom Boha Všemohúceho, Ktorý zveril do mojej modlitby a opatery cárov a kráľovstvá celého sveta, celý svet, hlavne cárstvo ruské a ruského cára s jeho domom, jeho palác a vojsko, celú Cirkev, hierarchiu, biskupov, kňazov, Christových diakonov, všetkých klerikov a ľudí, každé mesto a krajinu, s tými, čo vo viere v nich prebývajú, stojím pred prestolom Všemohúceho, v Ktorého moci je nebo i zem, všetky živly, svetlo, vzduch, oheň, voda, zem a všetky jej plody, súš i more, všetky živočíchy zemské i vodné, Ktorý mi dal právo orodovať pred Ním za príhodné počasie, za ochranu pred zemetrasením, ohňom, mečom, nájazdom nepriateľov a vnútornými, vzájomnými rozbrojmi, pred všetkým nešťastím, ktoré postihuje ľudí za ich hriechy. Stojím pri samotnom Prameni života všetkého stvorenstva, pri samotnom Prameni milosti, očistenia a spásy. Stojím pred samotnou nedostupnou, všemilostivou, nekonečne múdrou a všemohúcou Mocou, Ktorej sa klania všetko živé - na nebi i na zemi. Akým teda musím byť ja, postavený na takúto výšku, pri takejto svätyni, pri takej veľkoleposti, pri takej neopísanej Moci pri takej Vznešenosti? V pravde predstavujem Christovo tajomstvo, Cherubínov, vysoká je moja služba a ja som pritom hriešnik, trpiaci a nemocný. Hospodine, Ty sám ma upokoj, aby som mohol prijať túto službu".

Jeden z mnohých príkladov nevšednej úcty, v akej ho mal ruský národ uvádza redaktor kronštadských novín a neskorší autor jednej z mnohých biografií o. Jána N. I. Boľšakov vo svojej knihe Istočnik živoj vody, opisanije žizni i dejateľnosti otca Joanna Kronštadtskaho, kde píše: „Na svojich cestách po Rusku som sa stretával s fotografiami o. Jána ako v nádherných palácoch, tak v skromných chalúpkach. Tieto fotografie boli umiestnené na čestných miestach v dome, kam prostý človek dáva len to, čo mu je drahé. Raz som bol prinútený stráviť noc u jedného zámožného statkára v Saratovskej gubernii. V jeho dome visel portrét o. Jána spolu s portrétmi cára a cárovnej... - „To je náš modlitebník, Báťuška“, - spokojne objasňoval pán domáci. - „On sa za Cára, Cárovnú, za celý cársky palác Bohu modlí ... Skrze neho možnože aj ruská zem, my všetci sme silní a žijeme ... Predĺži Pane Bože jeho dni! ...“.

Popularita o. Jána siahala ďaleko za hranice Ruska. Dokazuje to celá séria listov, ktoré dostal v čase svojho pobytu na Kryme: z Ríma, Neapola, Benátok, Berlína, Viedne, Mníchova, Graca. Obsah všetkých listov je skoro rovnaký. V každom ide o nemocného, nemocnú, ktorí počuli o zázračnej sile modlitby o. Jána a preto sa naň obracajú s prosbou o pomoc. Modlitbou a skladaním rúk o. Jána sa liečili aj najťažšie choroby, keď medicína si už nevedela rady. Boli uzdravovaní posadnutí, slepí, ba dokonca sú svedectvá o vzkriesení mŕtvych!

Bohoslužby pravoslávnej Cirkvi pokladal o. Ján za vysokú školu teológie. Počas bohoslužby sa stával naozajstným prostredníkom medzi Bohom a národom, ktorý prosil o odpustenie ich hriechov, bol tým ohnivkom, ktoré spájalo Cirkev pozemskú, ktorú on viedol s Cirkvou nebeskou, medzi členov ktorej vystupoval v tieto minúty svojím duchom. Čítanie o. Jána z klirosu nebolo obyčajným čítaním, bol to skutočný, živý rozhovor s Bohom a Jeho svätými, čítal nahlas, jasne, zrozumiteľne a jeho hlas prenikal do hĺbky duše modliaceho sa človeka.

Všetky vozhlasy a výzvy vo sv. liturgii prednášal tak, akoby v chráme tvárou v tvár videl Boha a rozprával sa s Ním. Slzy dojatia mu stekali po tvári, no ani si ich neuvedomoval. Bolo viditeľné, že počas bohoslužieb o. Ján prežíval celú históriu našej spásy, hlboko a silne pociťoval celú lásku Spasiteľa k ľudskému rodu, cítil Jeho utrpenia. Takéto slúženie hlboko pôsobilo na všetkých prítomných. Nie všetci k nemu prišli s pevnou vierou, jedni s pochybami, iní s nedôverou, tretí zo zvedavosti. No tu všetci prechádzali duchovným prerodom, nedôvera a pochybnosti sa strácali a všetci pociťovali teplo viery. Prijímajúcich bývalo tak veľa, že na Prestole stálo niekoľko čiaš, z ktorých dávalo prijímať viacero kňazov. Takéto prijímanie trvalo aj dve hodiny.

Všeobecná spoveď bola jedinečnosťou v pastierskej službe o. Jána. Na vykonávanie tejto spovede v Kronštadte dostal o. Ján osobitné povolenie od Posvätnej Synody. Keďže v podstate dnes neexistuje poriadok takejto spovede, privediem ju podrobnejšie tak, ako ju opísal N. I. Boľšakov vo svojej knihe: „Pred tým, než bolo prijímanie o. Ján vychádzal na ambon a tu vykonával známu všeobecnú spoveď. Chrám bol stále plný, do Andrejevského chrámu sa vošlo až 5 000 ľudí. O. Ján oslovil tieto tisíce a vyzval ich k pokániu: "Hriešnici a hriešnice podobní ako ja! Prišli ste do tohto chrámu, aby ste priniesli Pánu Isusu Christu, nášmu Spasiteľovi pokánie v hriechoch a potom pristúpili k prijímaniu Sv. Tajín... či ste sa pripravili na prijatie toho veľkého Tajomstva? Či viete, akú veľkú zodpovednosť nesiem pred Prestolom Všemohúceho, ak pristúpite nepripravení? Vedzte, že sa kajáte nie mne, ale Samému Hospodinovi, Ktorý je neviditeľne prítomný medzi nami a Ktorého Telo a Krv sa v tejto minúte nachádza na oltári...“

Po niekoľkých precítených slovách pokračoval: „Počúvajte ... budem čítať modlitby pokánia! A začal čítať modlitby. Po prečítaní každej pripojil ešte jej vysvetlenie. Z národu najprv bolo počuť sem tam vzdychy, no postupne hukot narastal, až nakoniec celý chrám vrel ako rozbúrené more. Báťuška odpusť, báťuška zmiluj sa, všetci sme hriešnici, pomodli, pomodli sa za nás...“ Takéto hlasy sa ozývali odvšadiaľ. O. Ján sťažka utíšil národ a pokračoval v čítaní a objasňovaní modlitieb pokánia. Jeho slová sú jemné, hlas upokojujúci, trochu smutný. Po prečítaní modlitieb a ich výklade o. Ján hlasno zvolal: „Kajajte sa, kajajte v čom ste hrešili!“

To, čo nasledovalo v tieto minúty sa veľmi ťažko, ba nedá sa opísať. Napätie dosahovalo vrchol. Bolo to akoby sa rozbúril oceán. Niekto plakal potichu, niekto nahlas, iní stáli ticho. Ďalší zase nahlas pred všetkými kričali a vyznávali svoje hriechy: „Nemodlím sa, kľajem, hnevám sa, som zlostný...“ atď.

V tom čase o. Ján stál hlboko rozcítený tým všetkým. Jeho ústa šepkali modlitbu, ruky skrížené na prsiach, stál ako prostredník medzi nebeským Sudcom a kajúcimi sa hriešnikmi. Po jeho tvári sa kotúľali slzy, zakrýval si vtedy rukami tvár, no slzy pomaly padali na zem. Prečo plakal? Kto si môže dnes predstaviť jeho duševné rozpoloženie v takýchto minútach? O. Ján plakal a jeho slzy sa zlievali so slzami národa, ako pravý pastier Christovho stáda smútil a radoval sa so svojimi ovečkami. A tieto ovce, ktoré boli zablúdené a hriešne, keď videli slzy v očiach svojho pastiera ešte viac sa zahanbili a vyrazili ešte väčšie slzy a táto čistá rieka sĺz pokánia stekala ešte mohutnejšie k Prestolu Božiemu omývajúc svojimi vlnami začiernené hriechmi ľudské duše.

„Kajajte sa, kajajte!“ - opakoval čas od času o. Ján. Inokedy zase obrátil sa na ľubovoľnú časť chrámu a tam vtedy všetci cítili jeho pohľad. Vtedy na tom mieste ešte hlasnejšie sa ozývali náreky a vyznania. Potom zase ustali do predchádzajúcej intenzity, aby vypukli opäť na inom mieste, podľa toho, kam sa zahľadel o. Ján. Ako silne vládol touto masou národa! Vtedy by snáď skutočne stačilo vyzvať ich na cestu za o. Jánom a všetci by šli aj na smrť za svojím pastierom...

V takomto stave sa veriaci nachádzali zhruba päť, šesť minút. Potom ich o. Ján utišoval, a keď už bolo počuť len sem tam tiché stony, hovoril: „Počúvajte! Boh daroval mne, ako aj všetkým kňazom moc viazať a rozväzovať hriechy človeka... Počúvajte pozorne, budem čítať modlitbu rozhrešenia. Skloňte svoje hlavy a ja nad vami rozprestriem epitrachil, požehnám vás a dostanete od Boha odpustenie hriechov“.

Tisícky hláv sa pokorne sklonilo a čítala sa modlitba rozhrešenia. O. Ján zobral koniec epitrachila a pozdvihnúc ho na všetky štyri svetové strany, požehnal zhromaždenie. Aká je to slávna a tajomná chvíľa! Zmieruje sa nebo so zemou, hriešnici s Bezhriešnym. Po tejto modlitbe všetci pocítili akúsi ľahkosť na duši. Akoby každému spadol zo srdca kameň, ktorý ho tlačil. V tejto chvíli mnohí videli na soleji Samotného Christa, ako žehná a odpúšťa národu jeho previnenia! Aké rozmery dosahovala ich viera v tieto minúty!

Potom nasledovalo sv. Prijímanie. Po modlitbe Viruju Hospodi i ispoviduju... celý dav sa pohol smerom k čaši, Koľko pokoja a tichej radosti bolo možné vidieť na tvárach týchto ľudí. Po zaambonnej modlitbe o. Ján vychádzal na soleju a s krížom v ruke pozdravil radostne všetkých prijímajúcich. A bolo vidieť, ako radostne ďakoval národ drahému báťuškovi, táto masa žiariacich duchovnou radosťou veriacich, ktorí do spovede a prijímania boli ako bludné ovce a teraz sa prinavrátili k Pastierovi a Vládcovi našich duší (1 Petr. 2, 35)“.

Na záver uvediem jednu z jeho myšlienok, ktorá vyjadruje jeho celkový pohľad na dôležitosť bohoslužby: „Celý kruh bohoslužieb v pravoslávnej Cirkvi je usporiadaný tak, aby skutočný kresťan žil už tu na zemi nebeským životom, životom svätým, v neprestajnej službe Bohu, v jednote s Bohom a v spoločenstve s Božími anjelmi a so všetkými svätými“.

Jerej Marek Gubík

Je veľkým omylom, keď sa Boh nestane cieľom, ale prostriedkom života. Žiaľ, väčšine ľudí je Christos nepotrebný. Ľudia potrebujú, aby sa im darilo, aby v ich živote bolo všetko v poriadku; a Boh pre mnohých je potrebný len k naplneniu tejto túžby.

Aby sa nerozpadla rodina – treba sa v chráme zosobášiť; aby deti neboli choré, aby sa im darilo – treba ich pokrstiť, priniesť k Prijímaniu; aby sme nedostali „z očí“, aby nám „neporobili“ - treba piesok z mohyly nejakého populárneho svätca posýpať v uhloch domu, či svätenej soli...; pije ktosi v rodine – treba čítať Akafist k Neupivajemej Čaši; ... a mnoho, mnoho ďalšieho. Vidíme, že všetka námaha sa vynakladá nie k tomu, aby sme boli s Bohom a žili životom v Duchu Svätom, ale k tomu, aby sme to, či ono, dosiahli od Boha. Boh sa javí ako garant nášho vysnívaného bezproblémového života.

Syn môj, - hovorí Christos, - daj Mi svoje srdce, a všetko ostatné ti Sám dám, veď ľudské srdce dokonca môže pojať Božie kráľovstvo. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné sa vám pridá, - prikazuje Hospodin tým, ktorí Ho nasledujú.

- otec Nikodím

Baťuška krstil päťročného chlapca, ktorý celý čas neutíchajúco plakal a všemožne sa snažil brániť vykonaniu tajiny Krstu - utekal, odstrkoval od seba kňaza. Keď chlapca trojnásobne ponárali do krstného kúpeľa, tak kričal, ako keby ho ponárali do kotla s vriacou vodou. Prítomní dospelí boli priam otrasení z pohľadu na to všetko. Nakoniec matka chlapca nevydržala a podišla ku kňazovi a vraví:

- Nooo, ... bude to ešte dlho pokračovať? … Nemožno tento proces nejako skrátiť? Veď vidíte, ako je dieťa vystresované a zmorené?

- Nie, nemožno, - odpovedal kňaz. - Čin musí byť vykonaný od začiatku do konca, inak by nebol platný.

Matka si iba ťažko vzdychla: - No, čo robiť? Nevidíte, ako sa trápi? Ako silno plače, … už viac nevydrží...

- On sa trápi nie preto, - ticho pošepol baťuška.

- A od čoho? - s údivom sa spýtala chlapcova matka.

- Od hriechov dospelých, - odvetil kňaz.

- Ako? - Tvár ženy zrkadlila šok. Nemohla uveriť vlastným ušiam.

- Ste sobášení? - spýtal sa baťuška a nedávajúc jej šancu sa spamätať pokračoval. - Súdiac podľa všetkého nie, a zrejme ste už absolvovali aborty (potraty)... Žena iba mlčala.

- No baťuška pokračoval: do chrámu nechodíte, nespovedáte sa, neprijímate Sv. Dary... Žena znova iba krčila plecami.

- A vy chcete, aby sa váš syn cítil v chráme príjemne? Veď vám samej je tu ťažko, a jemu o to viac. Prišli ste, lebo chcete, aby sa život vášho dieťaťa zmenil k lepšiemu, … no v prvom rade začnite k lepšiemu meniť seba.

Po tvári mladej ženy tiekli slzy, vrátila sa na svoje miesto, utierajúc si oči. Sviatosť krstu pokračovala, no čo je zaujímavé, chlapček sa ukľudnil, prestal sa vzpierať a plakať, akoby baťuška hovoril s ním a nie s jeho matkou ...

- nikodim

Oslobodenie od bremena minulosti 

O R O L

Orol, majestátny dravec, je známe, že sa vo voľnej prírode dožíva úctyhodného veku - vyše 40 rokov. Z rozprávaní starých národov sa však dozvedáme, že práve tento vek je pre kráľa vtáčej ríše zlomovým - Vo veku 40 rokov sú orlie pazúry príliš dlhé a pružné, a tak nemôže chytiť svoju korisť. Jeho zobák je príliš dlhý a zahnutý, a tak mu ani neumožňuje jesť. Perie na krídlach a prsiach je už tak husté a ťažké, že mu zabraňuje lietať. Orol stojí pred voľbou: buď smrť, alebo dlhé a bolestivé obdobie zmeny, ktoré trvá 150 dní ... Letí do svojho hniezda na vrcholku skaly a tam dlho bije zobákom o skalu, pokiaľ sa zobák nezlomí a neodlúpne, ... a potom čaká, kým mu neodrastie nový a mocný, ktorým si povytrháva pazúry. Keď mu vyrastú nové, nimi si zasa povytrháva svoje príliš husté perie na hrudi a krídlach ... Vtedy, po 5-tich mesiacoch bolesti a trápenia, s novým zobákom, pazúrmi, operením, môže znovuzrodený orol prežiť ďalších niekoľko desiatok rokov.

Veľmi často, aby sme mohli začať žiť, je nám potrebné zmeniť sa. Tento proces neraz sprevádza bolesť, strach, pochybnosti ... Treba sa nám zbaviť spomienok, negatívnych zážitkov a starých zlozvykov. Iba oslobodenie od bremena minulosti nám umožňuje žiť, naplno vnímať prítomnosť a pripraviť sa na budúcnosť...

- nikodim