NEVYSPYTATEĽNÉ CESTY HOSPODINA

alebo

… úsmevná historka jedného obrátenia

Roman bol baptista. Už, ... celé tri mesiace. Horel vierou a túžil kázať všetkým naokolo o Christovi. Obzvlášť jeho duša trpela pre tých, ktorí nesprávne verili v Christa. Ku príkladu, ako pravoslávni... Jednoducho – modloslužobníci., klaňajú sa akýmsi ikonám, modlia sa k svätým - jednoducho k ľuďom. Nooo, samozrejme, možno i títo ľudia mohli byť veľmi dobrými, ale modliť sa k nim? Veď je napísané: "Hospodinovi Svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine Jemu slúžiť!" Roman chcel skutočne úprimne presvedčiť všetkých. Túžil po tom, že príde do pravoslávneho chrámu a pred všetkými usvedčí kňaza, a tak sa všetci pokajajú zo svojho hriechu a zanechajú svoje dušu-hubiace učenie.

Poctivo sa pripravoval, vyberal výstižné citáty z Písma, aby baťušku zrazil na kolená. Dokonca si už aj vyhliadol chrám – maličkú bielu cerkovku so zlatými kupolami v parku. O to viac jeho výber potvrdil fakt, že bola zasvätená sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi. Kde inde, ak nie tam, bolo potrebné začať svedčiť a kázať? Rozhodnutie padlo...

No Roman, až takým hrdinom nebol – bol dosť plachý. Bol mladý, mal 19 rokov. … Všetko si dobre premyslel – príde do chrámu na službu hneď od začiatku, aby sa tam trochu adaptoval. Rozhodol sa, že by nebolo dobré prerušovať modlitbu (lebo hoc ako by to bolo, predsa títo ľudia sa modlia k Bohu). Vyčká preto, kým začne kňaz kázať a vtedy ho usvedčí tak, ako prorok Eliáš usvedčil nehodných prorokov.

V baptistickom spoločenstve, ktoré navštevoval, zhromaždenia trvali približne hodinu a pol, predpokladal, že taký istý čas bude musieť vydržať aj v chráme. Preto sa aj rozhodol, že sa zúčastní aspoň zo zvedavosti na pravoslávnej bohoslužbe, kde ešte ani raz nebol. A tak náš hrdina, v jednu nedeľu, naplnený ráznymi víziami, vybral sa do chrámu.

V chráme, kde sa Roman vybral, bol správcom otec Pavel. Mal vyše 60 rokov, vysvätený bol začiatkom 90-tych rokov, kedy bol katastrofický nedostatok duchovenstva. Diaľkovo ukončil duchovný seminár a pokorne, v jednoduchosti srdca, snažiac sa slúžil ako mohol Hospodu Bohu. Otec Pavel nebol veľkým teológom, ale zato bol skutočným modlitebníkom. Miloval bohoslužbu a slúžil často...

V nedeľu otec Pavel začínal bohoslužby o ôsmej hodine ráno utrenňou, tak ako to robia v niektorých monastieroch. O ôsmej hodine do chrámu prišiel aj Roman. Nesmelo prešiel prahom chrámu a rozhodol sa ostať zatiaľ v úzadí. Trochu hanblivo, samozrejme, že sa neprežehnával, našiel svoje miesto vzadu v kúte. Veriaci sa tiež nazberali – bolo mnoho staren, no takisto nemálo ľudí stredného veku i mládeže.

„Blahosloven Boh náš vsehda nyni i prisno i vo viki vikov“, - rozozvučal chrám vozhlas (zvolanie) kňaza. „Amiň“, - odpovedal žalmista a začal pomaly čítať slová žalmov. Roman sa prichytil, že mnohé z čítaného rozumie a chápe, hoc predtým si myslel, že v cerkvi je všetko nezrozumiteľné. Bohoslužba šla podľa svojho poriadku – vstupy chóru prerývali vozhlasy kňaza. Po nejakom čase pozhasínali svetlá v celom chráme, iba v rukách žalmistu, v strede chrámu, ostala zažatá svieca., v úplnom tichu, v pološere čítal žalmy. Bolo v tom čosi zvláštne, tajomné – nie z tohto sveta... Roman pocítil priam zimomriavky na tele – tak ho zasiahol tento osamotený hlas v preplnenom chráme. Toto modlitebné ticho bolo takmer hmatateľné. Na zhromaždeniach vo svojom spoločenstve, kde často zvučala hudba, nikdy neokúsil toto mystické ticho.

Hneď, po krátkom čase, znova sa rozsvietili svetlá v celom chráme a vznešený starec – náš otec Pavel – sprevádzaný obsluhujúcimi so sviecami, vyšiel na stred chrámu na polijelej. Vyniesli Evanjelium a čítal sa fragment z Jána o Christovi na Tiberiatskom jazere. To bola jedna z Romanových obľúbených častí Evanjelia. Po niekoľkých minútach ľudia pomaly, v rade, pristupovali k analoju s ikonou, kde ich otec Pavel pomazal olejom. Roman stál na svojom mieste. Začalo spievanie kánonu, potom slavoslovie a utrenňa došla do konca. Bolo pol desiatej dopoludnia.

Celý čas Roman sledoval ľudí v chráme. Niektorí boli nepokojní, iní zas pozorní, oduchovnelí. Keď začalo čítanie časov, Roman si pomyslel, keďže slávnostné spievanie skončilo, že to je koniec bohoslužieb a kňaz takisto nevychádzal z oltárnej časti. Roman trochu znervóznel, keďže si myslel, že nastal čas kázne, ... nooo, čítanie pokračovalo do desiatej hodiny. Zrazu sa skutočne objavil kňaz, s kadidlom obišiel chrám a znova sa skryl v oltári chrámu. Prešla minúta, ďalšia, … až znova chrámom zaznelo kňazovo zvolanie: „Blahoslovenno Carstvo Otca i Syna i Svjatoho Ducha, nyni i prisno i vo viki vikov“, na čo chór mohutným hlasom odpovedal: „Amiň!“, … a začala Liturgia.

Romanovi sa liturgia celkom zapáčila – nádhera, hudobná harmónia atď. Jednak, okolo jedenástej hodiny sa už začínal vrtieť a nudiť. Služba tých pravoslávnych sa pre neho neskutočne naťahovala. Len s veľkou námahou sa dočkal momentu akejsi „pauzy“ - záves na ikonostase sa zatiahol, veriaci sa presúvali po chráme, dokonca zbadal voľné miesto na lavičke pod stenou a so zadosťučinením si sadol a natiahol už opuchnuté nohy. Tak prešlo niekoľko minút, až začalo Pričaščenije (prijímanie Eucharistie). Bolo pol dvanástej, keď skončila Liturgia.

Roman znova ožil. Zdalo sa, že prišiel jeho čas, no otec Pavel znova vyšiel na ambon a ohlásil, že ak sa niekto ponáhľa, môže podísť ku krížu ku poklone a potom začne Moleben.

Roman si len ťažko povzdychol. Taký zvrat nečakal. To už bolo neúnosné. „Čo to je? Kde kázeň?“ - myslel si, hľadiac na tých pár ľudí, ktorí odchádzali z chrámu. Ako nakoniec zaregistroval, boli to väčšinou mladí s maličkými deťmi. „Akože?!! To len tak odídu bez poučenia?!!“, - znova sa mu preháňali hlavou myšlienky. Ale, keď tak za nimi pozeral, vôbec nemohol povedať, že by vyzerali o niečo ukrátení. Ich tvár odrážala duchovný pokoj. Bolo vidieť, že dostali to, čo chceli, po čo tu prišli a ostatné bolo druhoradé.

Medzitým bohoslužby pokračovali ďalej. Baťuška s veriacimi, doprevádzaní chórom, oslavovali Boha, Božiu Matku, svätých... Po skončení jednej bohoslužby hneď začala ďalšia – Akafist. Keď sa Roman snažil započúvať do tých nekonečných výziev „Radovať sa“, pritlačila ho strašná beznádej., už nemal síl zotrvať na pravoslávnej službe. Pozeral na hodinky – bola skoro jedna hodina poobede. Roman si v mysli preberal všetky svoje informácie o Pravosláví, chcúc medzi nimi nájsť jednu – kedy sa končia služby týchto „bratov“ vo viere. „Sviečky, poklony, ikony, modloslužobníci, farizeji, saduceji...“, - všetko to sa mu miešalo so zlosťou na seba samého: „Ja blázon!“, - myslel si, - „prečo som len prišiel od začiatku služby?“

V tom čase už moleben s posvätením vody dochádzal konca. Otec Pavel vzal kropidlo a v znamení kríža sv. vodou požehnal všetkých na štyri strany. Roman pocítil, ako sa svätená voda dotkla jeho rozhorúčenej tváre a trochu ho prebrala z jeho mračných myšlienok. Roman v duchu zajasal, keď zbadal, že baťuška znova vyšiel na ambon a zakončoval moleben. Zrazu precitol – už dostatočne dlho strávil v pravoslávnom chráme, aby pochopil, že je lepšie sa netešiť z predčasných záverov. I ukázalo sa, že mal pravdu – nasledovala ešte panychída, ktorá skončila pred druhou popoludní...

Roman sa zmohol akurát výjsť a sadnúť si na lavičku pred chrámom. Po tých vyše piatich hodinách bolo na neho až smutne pozerať, zdalo sa, že dokonca pochudol. Sedel a pozeral na tých pravoslávnych „modlitebníkov“… „Ako to len môžu každú nedeľu vydržať?“ Kdesi ešte počul, že najdlhšie bohoslužby majú pravoslávni počas pôstu pred Paschou. „Nooo, keď dnes im služba trvala ponad päť hodín, … tak koľko na Paschu?!“, - s úžasom premýšľal Roman.

Vtedy ho napadlo - „A čo ak, tak sa treba modliť? Tak, čo to potom je v jeho spoločenstve? Paródia? Karikatúra? Ak modlitba pravoslávnych sa tak veľmi líši od modlitieb jeho bratov vo viere, tak je celkom možné, že sa líši aj všetko ostatné ?! A nakoniec, aj sám duchovný život v týchto spoločenstvách môže byť iba karikatúrou skutočnej duchovnosti ?! Prvý krát rozmýšľal o Pravosláví bez predsudkov a podráždenia – tak ho únava zdravo pokorila.

Vtedy vyšiel na ambon otec Pavel. Až teraz sa rozhodol povedať krátke poučenie, ale Roman už nemal ani síl, ani len ochotu prerušiť ho a usvedčovať.

„Modlitba, drahí bratia a sestry, - začal otec Pavel, - je hlavným zadaním kresťana. Modlitbou sa posväcuje srdce, um i konanie človeka...“. Baťuška ešte hovoril o láske, dodržiavaní Božích prikázaní, milosrdenstve, pokore... Všetky tieto slová boli jednoduché a pravdivé, a Roman cítil, že im nič nemôže vytknúť. Všetko bolo pravdivé, podľa Evanjelia. Roman sa zahľadel do tváre veriacich a divil sa – mnohí z nich vôbec nevyzerali unavení, práve naopak. Len on sa pri nich cítil ako stará, rozbitá bačkora...

Veriaci podchádzali ku krížu, bozkávali ho a pomaličky sa rozchádzali. Roman už na nich pozeral úplne inak, ako na začiatku služby. Pozbieral sily, vstal a pomaly šiel ku dverám. Cítil sa tak, ako by sám zložil celé auto tehál.

Vychádzajúc z chrámu, spozoroval, že veriaci sa otáčajú a znova sa žehnajú smerom k chrámu. Aj on sa zamyslene pootočil, tak ako všetci a zahľadel sa smerom k chrámu. Zlaté kupoly radostne odrážali slnečné lúče... Roman nemotorne zdvihol pravú ruku, ale hneď, akoby sa bol zarazil a s pocitom, akoby ho prichytili pri niečom neprístojnom, poobzeral sa, či ho nik nevidel a ponáhľal sa k bráne. 

... potom, na  zhromaždenie baptistov viac nechodil ...

Podľa článku Священникa Сергия Бегиянa - ПУТИ ГОСПОДНИ

preklad a úprava o. Dušan N. TOMKO