Duchovné čítanie

30.12.2014 20:35

NARODENIE SYNA BOŽIEHO

 

Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom“ (sv. Afanasij Alexandrijský)

Dnes slávime narodenie Hospodina Isusa Christa – udalosť, ktorú od stvorenia sveta nepredchádzalo nič podivuhodnejšie. Všemohúci Boh, Ktorý Svojím jediným slovom stvoril všetok viditeľný i neviditeľný svet, nebo a zem, i všetko, čo ich naplňuje, tento Boh sa ponížil a prijal na Seba telo skrze Najblahoslavenejšiu Devu Máriu, narodil sa v maštali a nechal sa uložiť do jaslí ako bezbranné dieťa. Nebo užaslo a zem sa zachvela. Stal sa neopísateľný zázrak, tajomstvo, ktoré nedokážu dokonca pochopiť nielen ľudia, ale ani samé nebeské mocnosti.

Prečo vlastne prišiel Boh na zem? Na to je iba jedna odpoveď – Urobil to pre spásu človeka ! Preto nám tiež neostáva iné, len pripustiť, že človek je niečím výnimočne cenným, pretože pre záchranu, spásu nejakého nižšieho, bezvýznamného stvorenia by Boh nebol použil tieto prostriedky. Už kráľ a prorok Dávid viac než tisíc rokov pred Christovým narodením volal v údive: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou“ (Žalm 8, 5 -6). O to skôr by sme my mali s bázňou a pokorou padnúť pred Hospodinom a volať: „Bože, čo je človek, že si nepohrdol panenskou útrobou, ... že si ukryl Svoje božstvo a stal si sa človekom?“

Čo je vlastne človek? Slovo Božie o tom hovorí – človek je najlepší zo všetkých stvorení, je obrazom Božím. Všetko je stvorené prostredníctvom všemohúceho Božieho slova. „Buď svetlo!“ (Genezis 1, 3), riekol Boh, a bolo svetlo. I povedal: „Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom rôzneho druhu. ... Nech sa hmýria vody živými tvormi a vtáky nech lietajú nad zemou pod nebeskou oblohou“ (Gen 1, 11; 20) a všetko sa stalo podľa Božieho slova. Keď bolo všetko pripravené, stvoril Boh človeka: „Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gen 2, 7). Sv. Grigorij Nisský s úžasom uvažuje nad tým, že Boh sa akoby zamýšľal a radil sa i s ostatnými osobami Svätej Trojice. Najskôr totiž hovorí: „Utvorme človeka na Svoj obraz, na Svoju podobu“ (Gen 1, 26).

Človek bol stvorený zvláštnym spôsobom. Najprv stvoril Boh telo a potom do neho vdychol „dych života“, vložil do neho akoby časticu Svojej božskej existencie. Práve preto v Božom mene hovorí o ľuďoch v jednom zo svojich žalmov prorok Dávid: „Povedal som si: Ste bohovia, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Žalm 82, 6). Pravdivosť týchto slov potvrdil Židom i Sám vtelený Hospodin Isus Christos, keď Ho obvinili, že nazýva Boha Svojím Otcom a tým zo Seba robí rovného Bohu, i vzali do rúk kamene, aby Ho zabili. Hospodin im vtedy odpovedal: „Či vo vašom zákone nie je napísané: „Ja som povedal: Bohovia ste“?!. Ak nazval bohmi tých, ku ktorým zaznelo Božie slovo, - a Písmo nemožno zrušiť!, - ako teda, že Tomu, Ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: „Rúhaš sa!“, len preto, že som povedal: „Som Boží Syn?“ “ (Jn 10, 34 – 36).

Človek je teda obrazom neviditeľného Boha, nosí v sebe „čiastočku“ božstva. O človeku, tak krásnom pred svojím pádom, a ešte krajšom po Božom vykúpení, praví svätci, ktorým boli zjavené nebeské tajomstvá, ako napríklad Makarij Egyptský, hovorili, že „na zemi, ani na nebi nie je nič krajšie než ľudská duša“. Človek bol stvorený pre večnú blaženosť, ale kvôli diablovej závisti padol, zradil Boha, prešiel dobrovoľne na stranu odvekého luhára – diabla. Zatúžil poznať nielen dobro, ktoré dovtedy poznal, ale aj zlo, s ktorým sa v Raji nestretol. Keď však odpadol od Boha, splnilo sa na ňom to, pred čím ho Boh varoval: „... Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš“ (Gen 2, 17).

Duša Adama a Evy zahynula, ich duch sa zatemnil. Ich vôľa sa obrátila nesprávnym smerom, srdce sa skazilo a nebeské, duchovné telo zhrublo a stalo sa podobným zvieraciemu. Vinou prvých ľudí bola prekliata zem a oni sami boli odsúdení k utrpeniu, k poznaniu zla, po ktorom túžili zvedení diablom. A čím viac sa ľudstvo množilo, tým viac upadali ľudia do temnoty.

Aby človek neprepadol zúfalstvu a nenávratne nezahynul, Boh mu dal prísľub, že až sa naplní čas, potomok ženy (nie muža), Christos, narodený bez účasti muža z Ducha Svätého, pošliape hlavu hada a spasí človeka. Práve túto tajomnú udalosť teraz slávime. Boh sa zľutoval na Svojím stvorením a zostúpil na zem, aby zachránil Svoje stratené stádo; ... prišiel, aby nás priviedol späť do neba a preto prijal na Seba podobu človeka, vzal na seba hriechy celého ľudstva – „Lebo, Boh tak miloval svet, že vydal Svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3, 16).

Isus Christos otvoril bránu Raja, ktorá bola uzavrená. Obnovil duchovný rebrík, po ktorom môže človek vystúpiť do neba. Tým, že na seba vzal podobu človeka, povýšil ho nad anjelov a zaodel väčšou slávou, než bola sláva Adama v Raji pred pádom.

Pokiaľ sme skutočnými kresťanmi a snažíme sa zachovávať učenie Hospodina Isusa Christa, Ktorý kvôli nám prišiel na zem, budeme aj my prebývať s Bohom podľa Isusovho prisľúbenia daného pri rozlúčke s apoštolmi (pri Jeho nanebovstúpení). „Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca“, - hovorí Hospodin (Mt 13, 43). Na hore Tábor zjavil Hospodin budúcu slávu človeka. Jeho tvár sa zaskvela ako slnko, Jeho odev zažiaril ako blesk. Táto vonkajšia krása bola iba slabou predzvesťou nesmiernej vnútornej slávy, lebo ako hovorí prorok: „Celá je slávna dcéra kráľova vnútri paláca...“ (Žalm 45, 14). 


Igumen NIKON (Vorobjov), Slovo na Roždestvo Christovo 1945

preklad o. Nikodim

 

16.11.2014 20:49

NECH CHRISTOS ZASADNE NA TRÓNE NÁŠHO SRDCA!

 

"Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje Môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou." (Zjav 3, 20)

"Vtedy povedal Isus svojim učeníkom: Ak niekto chce ísť za Mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje Ma." (Mt 16, 24)

 

Sú ľudia, ktorí ústami vyznávajú Christa, ale nevedia, čo znamená, nasledovať Ho. Myslia si, že nasledovať Christa znamená prinajlepšom viesť etický život. Hovoria, že nie je podstatné, v čo a ako veríš, stačí morálne žiť. No to nestačí. Nasledovať Christa znamená vyznávať Jeho Božstvo, vo viere prijať Jeho vykupiteľskú obetu! Je nevyhnutné prežiť svoje znovuzrodenie skrze Božie Slovo a Svätého Ducha. Vtedy, zriekajúc sa svojho "ega", seba samého, namiesto seba staviame samého Christa.

V srdci každého človeka sa nachádza trónna sála. V živote i v srdci neobráteného človeka na tróne sedí "JA", ktoré diktuje smer a konanie života. Keď dochádza k obráteniu, premene človeka, vtedy na prestol, na trón nášho srdca, znova zasadá Hospodin a naše ľudské "JA" kapituluje. Preto Christos hovorí, že po svojom obrátení, veriaci má zobrať svoj kríž a nasledovať Ho.

Keď už hovoríme o kríži, ktorí musíme niesť v našom kresťanskom živote, často nie celkom rozumieme významu tohto slova. Niekedy naším krížom nazývame fyzické choroby a neduhy tela. Lenže naše telesné trápenia nie vždy bývajú krížom v biblickom zmysle tohto slova. Tie môžu byť ešte tak "tŕňom v tele", ale nie krížom. Tak na svoje fyzické neduhy pozeral apoštol Pavol. Náš text však hovorí: "Zober svoj kríž". Inými slovami, kríž nie je niečím, čo sa prijíma pasívne. Kríž – je dobrovoľné zobratie na seba služby a všetky následky, ktoré sú zviazané s nasledovaním Christa. Nasledovať Isusa Christa znamená ŽIŤ PRE NEHO KAŽDÝ DEŇ! A to je vlastne aj nesenie kríža. Kríž je plným podriadením sa Christovi a Jeho vôli. Nasledovanie Hospodina má svoje dôsledky – Dáva radosť a šťastie už v tomto zemskom živote a vedie k večnému životu v blaženosti v nebi. Iba tí, ktorí dobrovoľne nasledovali za Christom, majú nádej večného života. A k tomuto šťastiu pozýva Christos aj nás! Zober svoj kríž a nasleduj úzku cestu za Christom, nenariekajúc, že si pod krížom. "Lebo moje jarmo je príjemné, a moje bremeno je ľahké" (Mt 11, 30). Hospodin Isus Christos chce, aby sme na seba prijali toto nové jarmo: "Zober, - hovorí, - na seba moje jarmo!" Lebo cez neho, unavení telesným trápením a chaosom sveta, nájdu pokoj, ak na seba zoberú nový duchovný podvih, duchovnú námahu; zmorení otroctvom diabla, zviazaní okovami zlých návykov, zavalení ťarchou hriechov, prenasledovaní a hnaní bičom vášní, nájdu slobodu a úľavu, pokiaľ sklonia svoju šiju pod Christove jarmo. "Moje jarmo je príjemné – hovorí Christos, - a moje bremeno je ľahké" (Mt 11, 30).

Bezpochyby, Christovo učenie káže človeku ísť proti niektorým naším prirodzeným náklonnostiam, ale takisto pomáha ich prekonávať a predložiť ako obeť, žertvu. To vyžaduje od kresťana skutočne strohé očistenie, nielen vonkajšieho, ale aj vnútorného hnutia človeka – nielen činy a slová, ale aj túžby a myšlienky. Nijaký úspech nemožno dosiahnuť bez toho, aby sme na seba zobrali nejaké-to jarmo, podvih, námahu. Týmto spôsobom Christos premieňa kruté a ťažké jarmo na ľahké a príjemné., jarmo zhubných túžob a vášní mení na jarmo spasiteľných prikázaní. Christovo jarmo je príjemné a bremeno Jeho je ľahké, pretože, čím ochotnejšie ho človek nesie, tým viac sa stáva lepším. A čím viac sa stáva lepším, tým ľahšie je pre neho plniť prikázania tak, že nakoniec koná Božiu vôľu s ľahkosťou, a to dokonca napĺňa jeho srdce radosťou. Zrazu to, čo malo človeka ťažiť, gniaviť a ubíjať do zeme, hľadiac na to našou ľudskou logikou, sa mení podľa Božej neobsiahnuteľnej logiky, na priam duchovné krídla, ktoré nás nesú k nebesiam. Preto má zmysel duchovný podvih, duchovná námaha majúca za cieľ intronizáciu Christa v našom srdci, cez ktoré sa bude môcť Isus Christos stať Hospodinom každej chvíle môjho života, každej myšlienky, túžby, konania a nakoniec, cez to takisto i mojím Spasiteľom, Mesiášom.

jerej Dušan N. TOMKO

 

16.11.2014 20:44

DUCHOVNÉ POUČENIE - ... TRI KVAPKY

 

... TRI KVAPKY

Raz, keď prišli za starcom Kyrilom Pavlovom, s nadšením mu začali rozprávať o tom, koľko ľudí začalo dnes chodiť do chrámu, ako to budí pocit radosti a nádeje, že sa v národe začala utvrdzovať viera. Otec Kyril sa zamyslel a riekol im, aby nabrali vedro vody a priniesli mu ho.

Za chvíľku mu doniesli vedro naplnené vodou. Vtedy otec Kyril povedal: "Toto je to množstvo ľudí, ktorí dnes chodia do chrámu"., ... i vzápätí im prikázal, aby ho vyliali ...

Keď vyliali vodu a vedro položili na miesto, starec Kyril ukázal na tri kvapky, ktoré stiekli naspäť na dno i riekol: "Toto sú tí, ktorí sa dnes spasia!!!"

"Väčšina ľudí totiž, - pokračoval starec, - chodia do chrámu poznajúc len slovo "DAJ". Bože, daj mi zdravie; ... daj, nech sa vyrieši moja finančná situácia; ... daj mi dobrého muža, ženu, ... dobré deti, ... daaaaj ... Veľmi málo je tých, čo prídu do chrámu so slovami "ODPUSŤ HOSPODI!" - "Prepáč, že som zhrešil; ... odpusť, že som nedokázal milovať; ... prepáč, odpusť, že som zabudol na Teba..." Bohužiaľ, len málokedy zaznejú tieto slová. Ľudia chodia celé roky do chrámu, ale neuvedomujú si, že do chrámu by mal prichádzať kajúci sa hriešnik, s pokorou v očiach, a nie domnelý spravodlivec, ktorý robí láskavosť Bohu tým, že prišiel do chrámu.

 

02.11.2014 16:28

VIDENIE ATHOSKÉHO MNÍCHA V ČASE ZÁDUŠNEJ BOHOSLUŽBY

 

 

SVOJICH BLÍZKYCH ZOSNULÝCH SPOMÍNAJTE TAK ČASTO, AKO JE TO LEN MOŽNÉ !

 

Bola zádušná sobota a končila sv. liturgia. Jedni z prítomných už odchádzali z chrámu, druhí sa zhromaždili vpredu, pripaľujúc sviece na svietniku a čakajúc na kňaza, ktorý mal slúžiť panychídu.

Stál som na klirose, - hovorí mních, ktorý mal toto videnie. - Z oltárnej časti vyšli kňaz s diakonom. "Blahosloven Boh naš, vsehda, nyni i prisno i vo viky vikov! - Blahoslovený Boh náš, teraz i vždycky i na veky vekov!", - začal kňaz panychídu. Diakon v tom čase prítomným rozdal zapálené sviece, a v tú chvíľu som uvidel, ako mnoho národa začalo dverami prichádzať do chrámu. Prichádzali nielen dverami, ale aj oknami, stenou... Chrám sa naplnil množstvom priezračných tieňov. V tejto mase som videl ženy, mužov, mladých i deti. Podľa výzoru som tam rozlišoval kňazov, biskupov, vladárov, tak isto ako aj obyčajných robotníkov, vojakov, bedárov...

Po vozhlase všetci títo nezvyčajne rýchlo, ale bez akéhokoľvek šumu, zaplnili celý chrám. Tíško stáli jeden pri druhom. Všetci, zdalo sa, snažili sa, čo najbližšie dostať k svietniku, kde horeli sviece zapálené veriacimi za pokoj duše ich blízkych, ale akosi nemohli k nemu podísť. Nemohol som odtrhnúť oči od tohto zvláštneho obrazu.

Zišlo sa ich tak veľa, že sa zdalo, akoby reálne modliaci sa, živí ľudia, boli pestro namaľovanými postavami na pozadí týchto úžas budiacich tieňov. Oni (tiene), ticho blížiac sa, zastali pred oltárnou časťou, pred ikonostasom. Niektorí sa snažili kľaknúť, druhí skloniť hlavu, s výrazom očakávania nejakého posolstva – slova, výroku... Deti vystierali ruky k sviečkam horiacim na svietniku, a takisto k rukám modliacich sa živých.

Keď diakon vybral zápisky a začal čítať mená na nich napísané, nemohol som skryť svoj ešte väčší údiv, keď som zbadal, ako chytro, radostne, sa tá-ktorá postava vyčlenila z tohto davu tieňov, a išla k tým, ktorí ich v modlitbe spomenuli. Stáli pri nich, hľadeli na nich pohľadom plným lásky, šťastia, pokoja. Zdalo sa, že v tú chvíľu sa v rukách duchov objavila akási duchovná horiaca svieca a oni sami sa modlili spolu s modliacimi sa za nich, prežiarení nezvyčajnými lúčmi svetla.

Keď sa vyčítavali mená, z davu nemých tieňov sa stále viac a viac vydeľovali postavy plné radosti. Tíško, bez akéhokoľvek šumu, zlievali sa s živými modliacimi sa. Nakoniec, keď sa všetky zápisky dočítali, ostalo ešte mnoho nevymenovaných – smutných, so pustenou hlavou, akoby boli prišli na nejakú cudziu oslavu, zabudnutí tými, ktorí ich mohli pozvať na túto, pre nich veľkú slávnosť. Niektoré z duší s úzkosťou pozerali na dvere, doslova akoby čakali, že ešte príde nejaký im blízky človek a pozve ich. No žiadne nové tváre sa neobjavili a nemenovaným ostalo iba potešiť sa z radosti tých, ktorých pozvali ich blízki k tomuto stretnutiu.

Díval som sa na toto spoločenstvo modliacich sa, ktoré akoby sa zmiešalo so svetlom žiariacimi prízrakmi z posmrtného sveta. Vtedy som zbadal ešte jeden úžasný obraz - V tom čase, kedy sa chrámom niesli slová modlitby "Blahosloven jesi, Hospodi, nauči mja opravdanijem Tvojim – Blahoslovený si Pane, nauč ma Svojim prikázaniam", alebo "Sam, Hospodi, upokoj duši usopšich rab Tvojich – Sám upokoj, Pane, duše zosnulých Tvojich služobníkov", bolo badať, ako sa tváre živých ožiarili rovnakým svetlom ako tváre zosnulých, ako sa srdcia zlievali v jedno spoločné srdce, ako po lícach nestekali slzy zármutku, ale radosti.

V oblaku dymu blahovonného kadidla, pri plamienkoch zažatých sviec, znel úžasný modlitebný výkrik: "So svjatymi upokoj... So svätými upokoj...", i ja som videl, ako celý chrám, do jedného padli na kolená a duše, ktorých mená boli spomínané, modlili sa za prítomných a za seba, a tí, na ktorých zabudli, sa modlili len za seba.

Keď skončila zádušná modlitba, sviece zhasli, kňaz prečítal posledný vozhlas a zaznela posledná pieseň "Vičnaja pamjať! - Večná pamiatka!", tiene, ktoré doposiaľ stáli predo mnou, začali sa strácať. Ostali iba ľudia, ktorí tak isto, jeden po druhom, pomaly, opúšťali chrám.

Svätý, drahocenný, veľký a radostný je pre tých, ktorí nás predišli na večnosť obrad modlitebnej spomienky zosnulých v pravoslávnej Cirkvi. A naopak, neopísateľne smutno je tým, ktorí ostali zabudnutí, zbavení nielen radosti, že sa na nich nezabudlo, ale takisto zbavení možnosti ich duchovného obnovenia a odpustenia hriechov v čase panychídy, o to viac v čase liturgie. Pretože za každým, keď kňaz pri proskomídii vyberá časticu za pokoj duše, týmto dušiam sa dostáva milosti, približujúc sa k Božiemu Kráľovstvu.

Nielen liturgická, modlitebná spomienka, ale aj každé naše slovo, myšlienka o zosnulom, okamžite vplýva na neho. Dobré spomienky vyžarujú spokojnosť, radosť; naopak zlé spomienky, spôsobujú bolesť, vyvolávajú výčitky svedomia a nevieme si ani predstaviť, aké strašné posmrtné muky zažíva ten, na koho ťažko v dobrom spomenúť... Výčitky, muky, nekonečný smútok, ktoré sú údelom večnosti...

 

Nezabúdajme preto na tento duchovný smäd zosnulých a spomínajme v modlitbe, v liturgii svojich zosnulých blízkych tak často, ako je to len možné!

 

- pripravil o. Nikodím

 

19.10.2014 20:25

Prepodobný Ján Kronštadtský

 

VZOR DUŠPASTIERA A SKUTOČNÉHO KRESŤANA

Sväté Písmo, Svätá Tradícia, liturgický a modlitebný život Christovej Cirkvi - to všetko je prameňom pravoslávnej duchovnosti. Táto je stará ako kresťanstvo samo. Celé dejiny Cirkvi nám hovoria o jej nezastupiteľnom mieste v živote veriaceho človeka. Zachovalo sa nám obrovské bohatstvo v patristických dielach Otcov, ktoré sú nasýtené svedectvami o nej, dokonca sa nájdu aj také, ktoré sú celé venované dôležitým otázkam duchovnosti.

Veľkým učiteľom pravoslávnej duchovnosti sa v 11. stor. stal ctihodný Simeon Nový Teológ. V 14. stor. sa objavujú dvaja veľkí teológovia východnej pravoslávnej duchovnosti - sv. Gregor Palama a Nikolaj Kabasilas. Treba pripomenúť aj nesporne veľký význam Athosu, ktorý sa stal významným centrom duchovného života a dal svetu vynikajúcich učiteľov tohto života a veľkú duchovnú skúsenosť, ktorá sa stala bohatstvom celého pravoslávia. Na túto tradíciu nadviazalo mníšstvo slovanských pravoslávnych Cirkví, najmä Ruskej, ktorá vybudovala viaceré centrá duchovného života. Z popredných učiteľov duchovnosti treba spomenúť sv. Paisija Veličkovského, Sergija Radonežského, Serafíma Sarovského a biskupa Teofana (Zatvornika)

Z nedávnej minulosti si bezpochyby zaslúži miesto medzi týmito veľkými osobnosťami Cirkvi aj prepodobný Ján Kronštadtský. Tento veľký služobník Christovej Cirkvi si zasluhuje pozornosť z viacerých dôvodov. Prvým je skutočnosť, že sa nejedná o človeka, ktorý žil niekedy v dávnej minulosti, čo je často krát príčinou nezáujmu našej mládeže. Dnešný mladý človek totiž často argumentuje slovami: „Veď to bolo dávno, vtedy to možno bolo možné, ale dnes je iná doba, pokrok, vedeckotechnická revolúcia, kybernetický svet, umelá inteligencia...“, alebo: „To sú len rozprávky, legendy, nie sú o tom dôkazy...“. Avšak sv. Ján Kronštadtský žil iba pred sto rokmi a zachovalo sa o ňom ohromné množstvo faktov!

Druhým dôvodom, prečo je o. Ján u nás neznámy, je skutočnosť, že počas trvania socializmu nebolo možné publikovať o ňom vôbec nič, ani u nás, ani vo vtedajšom Sovietskom Zväze a ak, tak len cenzurované diela socialistických autorov, ktoré mali protináboženský charakter. Privediem niekoľko slov o. Jána, ktoré pochopiteľne vyvolávali hnev, ba priam zúrivosť u neskorších mocipánov (komunistov) v Rusku: „...Ak to v Rusku pôjde takto a bezbožníci a anarchisti - šialenci nepodstúpia spravodlivý trest podľa zákona a ak sa Rusko neočistí od mnohej plevele, potom spustne ako dávne cárstva a mestá, ktoré Božia spravodlivosť zotrela z povrchu zemského za ich bezbožníctvo a hriešnosť ... Úbohá vlasť! Kedy budeš môcť bezstarostne žiť? Iba vtedy, keď sa budeš celým srdcom držať Boha, Cirkvi a lásky k cárovi ... Ruský človek! Kto ťa naučil nepokore a nezmyselným vzburám? Prestaňte šalieť! Stačí ... čím budeme my Rusi bez cára?“. Podobne sa sv. Ján Kronštadtský vyjadril aj na adresu tzv. ruskej inteligencie: „Čo povedať o mnohých duševných takzvaných inteligentoch, mladíkoch i dospelých, ba i sivovlasých, ktorí zavrhujú Christa a kresťanskú životnú filozofiu, a ktorí zbožšťujú svoj rozum? Čo povedať o týchto otrokoch tela a všetkých telesných žiadostivostí, o týchto zástancoch cudzoložného a hriešneho sveta, o odpadlíkoch Christa a Jeho Cirkvi, ... Jeho odkazu, bohoslužieb, tajín, pozemskej hierarchie podobnej nebeskej, anjelskej? Kto sú, odkiaľ a kam idú? Akí z nich budú občania, akí služobníci cára a vlasti, akí otcovia a matky rodín? Mnohým inteligentom nie je nič sväté, zákonné ... Pre inteligenta - tolstojovca neexistuje Slovo Božie, podľa ktorého má žiť, ktoré učí dať Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22, 21), to on neuznáva, preto žije ako mu diktujú jeho vášne, ... riadi sa svojím krátkozrakým, slepým, rozvášneným rozumom... A zdanliví mudrci urobili sami zo seba šialencov. Zavrhli pravú Božiu cestu a vybrali si novú - falošnú, bezútešnú, skazonosnú“.

19. október 1829 - v tento deň sa narodil veľký svätec ruského národa, svätý spravodlivý otec Ján, Kronštadtský Divotvorca, vlastným menom Joan Iljič Sergiev v dedinke Sura Pinežského ujezda v Archangeľskej gubernii. Tu, na ďalekom severe Ruska, v rodine chudobného dedinského klerika - ďjačka (žalmistu, čteca) Iliji Michajloviča Sergieva a jeho ženy Feodory, prvýkrát uzrel svetlo sveta tento veľký človek a ozajstný služobník nášho Pána Isusa Christa, ktorého prirovnávali k sv. Sergejovi Radonežskému. Je zaujímavé, že aj priezvisko o. Jána "Sergiev" je veľmi podobné menu tohto veľkého svätca ctihodného Sergeja.

Ani rodičom, ani nikomu druhému nemohla prísť na um myšlienka, že tomuto suchému chlapčekovi je súdené zosilnieť telom i duchom a prehovoriť potom k národu, nielen v celom Rusku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Už od raného detstva sa o. Ján javí ako ideál poslušnosti, pokory a nežnej synovskej lásky. Počas života vo vážnych prípadoch nepozerajúc na to, že sám je kňazom, učiteľom mravnosti, sa neustále obracal za radou k svojej matke, hoci to bola žena negramotná a podľa mnohých dnešných ľudí nemohla dávať žiadne rady človeku, ako bol o. Ján.

Po skončení Akadémie sa stal o. Ján jerejom - kňazom. S akými myšlienkami a pocitmi prijal na seba tento stav? Netreba zamlčovať to, že niektorí, ktorí prijímajú kňazský stav, nemyslia pritom na nič. Ich duša sa nenapĺňa pocitmi horúcej oduševnenosti slúženia Christovi „do poslednej kvapky krvi“. O. Ján nepristupoval k tomuto stavu s takými pocitmi. On sa pozeral na pastierske slúženie ako na najvyššiu službu na zemi, vyššiu než všetky ostatné služby. A túto službu, tento veľký dar, sa snažil zachovať si až do smrti.

Vo svojom Denníku o. Ján píše: „Stojím pred prestolom Boha Všemohúceho, Ktorý zveril do mojej modlitby a opatery cárov a kráľovstvá celého sveta, celý svet, hlavne cárstvo ruské a ruského cára s jeho domom, jeho palác a vojsko, celú Cirkev, hierarchiu, biskupov, kňazov, Christových diakonov, všetkých klerikov a ľudí, každé mesto a krajinu, s tými, čo vo viere v nich prebývajú, stojím pred prestolom Všemohúceho, v Ktorého moci je nebo i zem, všetky živly, svetlo, vzduch, oheň, voda, zem a všetky jej plody, súš i more, všetky živočíchy zemské i vodné, Ktorý mi dal právo orodovať pred Ním za príhodné počasie, za ochranu pred zemetrasením, ohňom, mečom, nájazdom nepriateľov a vnútornými, vzájomnými rozbrojmi, pred všetkým nešťastím, ktoré postihuje ľudí za ich hriechy. Stojím pri samotnom Prameni života všetkého stvorenstva, pri samotnom Prameni milosti, očistenia a spásy. Stojím pred samotnou nedostupnou, všemilostivou, nekonečne múdrou a všemohúcou Mocou, Ktorej sa klania všetko živé - na nebi i na zemi. Akým teda musím byť ja, postavený na takúto výšku, pri takejto svätyni, pri takej veľkoleposti, pri takej neopísanej Moci pri takej Vznešenosti? V pravde predstavujem Christovo tajomstvo, Cherubínov, vysoká je moja služba a ja som pritom hriešnik, trpiaci a nemocný. Hospodine, Ty sám ma upokoj, aby som mohol prijať túto službu".

Jeden z mnohých príkladov nevšednej úcty, v akej ho mal ruský národ uvádza redaktor kronštadských novín a neskorší autor jednej z mnohých biografií o. Jána N. I. Boľšakov vo svojej knihe Istočnik živoj vody, opisanije žizni i dejateľnosti otca Joanna Kronštadtskaho, kde píše: „Na svojich cestách po Rusku som sa stretával s fotografiami o. Jána ako v nádherných palácoch, tak v skromných chalúpkach. Tieto fotografie boli umiestnené na čestných miestach v dome, kam prostý človek dáva len to, čo mu je drahé. Raz som bol prinútený stráviť noc u jedného zámožného statkára v Saratovskej gubernii. V jeho dome visel portrét o. Jána spolu s portrétmi cára a cárovnej... - „To je náš modlitebník, Báťuška“, - spokojne objasňoval pán domáci. - „On sa za Cára, Cárovnú, za celý cársky palác Bohu modlí ... Skrze neho možnože aj ruská zem, my všetci sme silní a žijeme ... Predĺži Pane Bože jeho dni! ...“.

Popularita o. Jána siahala ďaleko za hranice Ruska. Dokazuje to celá séria listov, ktoré dostal v čase svojho pobytu na Kryme: z Ríma, Neapola, Benátok, Berlína, Viedne, Mníchova, Graca. Obsah všetkých listov je skoro rovnaký. V každom ide o nemocného, nemocnú, ktorí počuli o zázračnej sile modlitby o. Jána a preto sa naň obracajú s prosbou o pomoc. Modlitbou a skladaním rúk o. Jána sa liečili aj najťažšie choroby, keď medicína si už nevedela rady. Boli uzdravovaní posadnutí, slepí, ba dokonca sú svedectvá o vzkriesení mŕtvych!

Bohoslužby pravoslávnej Cirkvi pokladal o. Ján za vysokú školu teológie. Počas bohoslužby sa stával naozajstným prostredníkom medzi Bohom a národom, ktorý prosil o odpustenie ich hriechov, bol tým ohnivkom, ktoré spájalo Cirkev pozemskú, ktorú on viedol s Cirkvou nebeskou, medzi členov ktorej vystupoval v tieto minúty svojím duchom. Čítanie o. Jána z klirosu nebolo obyčajným čítaním, bol to skutočný, živý rozhovor s Bohom a Jeho svätými, čítal nahlas, jasne, zrozumiteľne a jeho hlas prenikal do hĺbky duše modliaceho sa človeka.

Všetky vozhlasy a výzvy vo sv. liturgii prednášal tak, akoby v chráme tvárou v tvár videl Boha a rozprával sa s Ním. Slzy dojatia mu stekali po tvári, no ani si ich neuvedomoval. Bolo viditeľné, že počas bohoslužieb o. Ján prežíval celú históriu našej spásy, hlboko a silne pociťoval celú lásku Spasiteľa k ľudskému rodu, cítil Jeho utrpenia. Takéto slúženie hlboko pôsobilo na všetkých prítomných. Nie všetci k nemu prišli s pevnou vierou, jedni s pochybami, iní s nedôverou, tretí zo zvedavosti. No tu všetci prechádzali duchovným prerodom, nedôvera a pochybnosti sa strácali a všetci pociťovali teplo viery. Prijímajúcich bývalo tak veľa, že na Prestole stálo niekoľko čiaš, z ktorých dávalo prijímať viacero kňazov. Takéto prijímanie trvalo aj dve hodiny.

Všeobecná spoveď bola jedinečnosťou v pastierskej službe o. Jána. Na vykonávanie tejto spovede v Kronštadte dostal o. Ján osobitné povolenie od Posvätnej Synody. Keďže v podstate dnes neexistuje poriadok takejto spovede, privediem ju podrobnejšie tak, ako ju opísal N. I. Boľšakov vo svojej knihe: „Pred tým, než bolo prijímanie o. Ján vychádzal na ambon a tu vykonával známu všeobecnú spoveď. Chrám bol stále plný, do Andrejevského chrámu sa vošlo až 5 000 ľudí. O. Ján oslovil tieto tisíce a vyzval ich k pokániu: "Hriešnici a hriešnice podobní ako ja! Prišli ste do tohto chrámu, aby ste priniesli Pánu Isusu Christu, nášmu Spasiteľovi pokánie v hriechoch a potom pristúpili k prijímaniu Sv. Tajín... či ste sa pripravili na prijatie toho veľkého Tajomstva? Či viete, akú veľkú zodpovednosť nesiem pred Prestolom Všemohúceho, ak pristúpite nepripravení? Vedzte, že sa kajáte nie mne, ale Samému Hospodinovi, Ktorý je neviditeľne prítomný medzi nami a Ktorého Telo a Krv sa v tejto minúte nachádza na oltári...“

Po niekoľkých precítených slovách pokračoval: „Počúvajte ... budem čítať modlitby pokánia! A začal čítať modlitby. Po prečítaní každej pripojil ešte jej vysvetlenie. Z národu najprv bolo počuť sem tam vzdychy, no postupne hukot narastal, až nakoniec celý chrám vrel ako rozbúrené more. Báťuška odpusť, báťuška zmiluj sa, všetci sme hriešnici, pomodli, pomodli sa za nás...“ Takéto hlasy sa ozývali odvšadiaľ. O. Ján sťažka utíšil národ a pokračoval v čítaní a objasňovaní modlitieb pokánia. Jeho slová sú jemné, hlas upokojujúci, trochu smutný. Po prečítaní modlitieb a ich výklade o. Ján hlasno zvolal: „Kajajte sa, kajajte v čom ste hrešili!“

To, čo nasledovalo v tieto minúty sa veľmi ťažko, ba nedá sa opísať. Napätie dosahovalo vrchol. Bolo to akoby sa rozbúril oceán. Niekto plakal potichu, niekto nahlas, iní stáli ticho. Ďalší zase nahlas pred všetkými kričali a vyznávali svoje hriechy: „Nemodlím sa, kľajem, hnevám sa, som zlostný...“ atď.

V tom čase o. Ján stál hlboko rozcítený tým všetkým. Jeho ústa šepkali modlitbu, ruky skrížené na prsiach, stál ako prostredník medzi nebeským Sudcom a kajúcimi sa hriešnikmi. Po jeho tvári sa kotúľali slzy, zakrýval si vtedy rukami tvár, no slzy pomaly padali na zem. Prečo plakal? Kto si môže dnes predstaviť jeho duševné rozpoloženie v takýchto minútach? O. Ján plakal a jeho slzy sa zlievali so slzami národa, ako pravý pastier Christovho stáda smútil a radoval sa so svojimi ovečkami. A tieto ovce, ktoré boli zablúdené a hriešne, keď videli slzy v očiach svojho pastiera ešte viac sa zahanbili a vyrazili ešte väčšie slzy a táto čistá rieka sĺz pokánia stekala ešte mohutnejšie k Prestolu Božiemu omývajúc svojimi vlnami začiernené hriechmi ľudské duše.

Kajajte sa, kajajte!“ - opakoval čas od času o. Ján. Inokedy zase obrátil sa na ľubovoľnú časť chrámu a tam vtedy všetci cítili jeho pohľad. Vtedy na tom mieste ešte hlasnejšie sa ozývali náreky a vyznania. Potom zase ustali do predchádzajúcej intenzity, aby vypukli opäť na inom mieste, podľa toho, kam sa zahľadel o. Ján. Ako silne vládol touto masou národa! Vtedy by snáď skutočne stačilo vyzvať ich na cestu za o. Jánom a všetci by šli aj na smrť za svojím pastierom...

V takomto stave sa veriaci nachádzali zhruba päť, šesť minút. Potom ich o. Ján utišoval, a keď už bolo počuť len sem tam tiché stony, hovoril: „Počúvajte! Boh daroval mne, ako aj všetkým kňazom moc viazať a rozväzovať hriechy človeka... Počúvajte pozorne, budem čítať modlitbu rozhrešenia. Skloňte svoje hlavy a ja nad vami rozprestriem epitrachil, požehnám vás a dostanete od Boha odpustenie hriechov“.

Tisícky hláv sa pokorne sklonilo a čítala sa modlitba rozhrešenia. O. Ján zobral koniec epitrachila a pozdvihnúc ho na všetky štyri svetové strany, požehnal zhromaždenie. Aká je to slávna a tajomná chvíľa! Zmieruje sa nebo so zemou, hriešnici s Bezhriešnym. Po tejto modlitbe všetci pocítili akúsi ľahkosť na duši. Akoby každému spadol zo srdca kameň, ktorý ho tlačil. V tejto chvíli mnohí videli na soleji Samotného Christa, ako žehná a odpúšťa národu jeho previnenia! Aké rozmery dosahovala ich viera v tieto minúty!

Potom nasledovalo sv. Prijímanie. Po modlitbe Viruju Hospodi i ispoviduju... celý dav sa pohol smerom k čaši, Koľko pokoja a tichej radosti bolo možné vidieť na tvárach týchto ľudí. Po zaambonnej modlitbe o. Ján vychádzal na soleju a s krížom v ruke pozdravil radostne všetkých prijímajúcich. A bolo vidieť, ako radostne ďakoval národ drahému báťuškovi, táto masa žiariacich duchovnou radosťou veriacich, ktorí do spovede a prijímania boli ako bludné ovce a teraz sa prinavrátili k Pastierovi a Vládcovi našich duší (1 Petr. 2, 35)“.

Na záver uvediem jednu z jeho myšlienok, ktorá vyjadruje jeho celkový pohľad na dôležitosť bohoslužby: „Celý kruh bohoslužieb v pravoslávnej Cirkvi je usporiadaný tak, aby skutočný kresťan žil už tu na zemi nebeským životom, životom svätým, v neprestajnej službe Bohu, v jednote s Bohom a v spoločenstve s Božími anjelmi a so všetkými svätými“.

Jerej Marek Gubík

 

19.10.2014 20:16

Keď sa Boh stáva prostriedkom, a nie cieľom života

 

Je veľkým omylom, keď sa Boh nestane cieľom, ale prostriedkom života. Žiaľ, väčšine ľudí je Christos nepotrebný. Ľudia potrebujú, aby sa im darilo, aby v ich živote bolo všetko v poriadku; a Boh pre mnohých je potrebný len k naplneniu tejto túžby.

Aby sa nerozpadla rodina – treba sa v chráme zosobášiť; aby deti neboli choré, aby sa im darilo – treba ich pokrstiť, priniesť k Prijímaniu; aby sme nedostali „z očí“, aby nám „neporobili“ - treba piesok z mohyly nejakého populárneho svätca posýpať v uhloch domu, či svätenej soli...; pije ktosi v rodine – treba čítať Akafist k Neupivajemej Čaši; ... a mnoho, mnoho ďalšieho. Vidíme, že všetka námaha sa vynakladá nie k tomu, aby sme boli s Bohom a žili životom v Duchu Svätom, ale k tomu, aby sme to, či ono, dosiahli od Boha. Boh sa javí ako garant nášho vysnívaného bezproblémového života.

Syn môj, - hovorí Christos, - daj Mi svoje srdce, a všetko ostatné ti Sám dám, veď ľudské srdce dokonca môže pojať Božie kráľovstvo. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné sa vám pridá, - prikazuje Hospodin tým, ktorí Ho nasledujú.

- otec Nikodím

 

17.09.2014 09:29

Deti trpia len pre hriechy dospelých

 

Baťuška krstil päťročného chlapca, ktorý celý čas neutíchajúco plakal a všemožne sa snažil brániť vykonaniu tajiny Krstu - utekal, odstrkoval od seba kňaza. Keď chlapca trojnásobne ponárali do krstného kúpeľa, tak kričal, ako keby ho ponárali do kotla s vriacou vodou. Prítomní dospelí boli priam otrasení z pohľadu na to všetko. Nakoniec matka chlapca nevydržala a podišla ku kňazovi a vraví:

 

- Nooo, ... bude to ešte dlho pokračovať? … Nemožno tento proces nejako skrátiť? Veď vidíte, ako je dieťa vystresované a zmorené?

- Nie, nemožno, - odpovedal kňaz. - Čin musí byť vykonaný od začiatku do konca, inak by nebol platný.

 

Matka si iba ťažko vzdychla: - No, čo robiť? Nevidíte, ako sa trápi? Ako silno plače, … už viac nevydrží...

 

- On sa trápi nie preto, - ticho pošepol baťuška.

- A od čoho? - s údivom sa spýtala chlapcova matka.

- Od hriechov dospelých, - odvetil kňaz.

- Ako? - Tvár ženy zrkadlila šok. Nemohla uveriť vlastným ušiam.

- Ste sobášení? - spýtal sa baťuška a nedávajúc jej šancu sa spamätať pokračoval. - Súdiac podľa všetkého nie, a zrejme ste už absolvovali aborty (potraty)... Žena iba mlčala.

 

- No baťuška pokračoval: do chrámu nechodíte, nespovedáte sa, neprijímate Sv. Dary... Žena znova iba krčila plecami.

 

- A vy chcete, aby sa váš syn cítil v chráme príjemne? Veď vám samej je tu ťažko, a jemu o to viac. Prišli ste, lebo chcete, aby sa život vášho dieťaťa zmenil k lepšiemu, … no v prvom rade začnite k lepšiemu meniť seba.

 

Po tvári mladej ženy tiekli slzy, vrátila sa na svoje miesto, utierajúc si oči. Sviatosť krstu pokračovala, no čo je zaujímavé, chlapček sa ukľudnil, prestal sa vzpierať a plakať, akoby baťuška hovoril s ním a nie s jeho matkou ...

- nikodim

 

17.09.2014 09:14

Zamyslenie

 

Oslobodenie od bremena minulosti 

 
 
O R O L

 

Orol, majestátny dravec, je známe, že sa vo voľnej prírode dožíva úctyhodného veku - vyše 40 rokov. Z rozprávaní starých národov sa však dozvedáme, že práve tento vek je pre kráľa vtáčej ríše zlomovým - Vo veku 40 rokov sú orlie pazúry príliš dlhé a pružné, a tak nemôže chytiť svoju korisť. Jeho zobák je príliš dlhý a zahnutý, a tak mu ani neumožňuje jesť. Perie na krídlach a prsiach je už tak husté a ťažké, že mu zabraňuje lietať. Orol stojí pred voľbou: buď smrť, alebo dlhé a bolestivé obdobie zmeny, ktoré trvá 150 dní ... Letí do svojho hniezda na vrcholku skaly a tam dlho bije zobákom o skalu, pokiaľ sa zobák nezlomí a neodlúpne, ... a potom čaká, kým mu neodrastie nový a mocný, ktorým si povytrháva pazúry. Keď mu vyrastú nové, nimi si zasa povytrháva svoje príliš husté perie na hrudi a krídlach ... Vtedy, po 5-tich mesiacoch bolesti a trápenia, s novým zobákom, pazúrmi, operením, môže znovuzrodený orol prežiť ďalších niekoľko desiatok rokov.

 

Veľmi často, aby sme mohli začať žiť, je nám potrebné zmeniť sa. Tento proces neraz sprevádza bolesť, strach, pochybnosti ... Treba sa nám zbaviť spomienok, negatívnych zážitkov a starých zlozvykov. Iba oslobodenie od bremena minulosti nám umožňuje žiť, naplno vnímať prítomnosť a pripraviť sa na budúcnosť...

- nikodim

 

27.07.2014 13:08

400 ROKOV OD NEÚSPEŠNÉHO POKUSU UZATVORENIA ÚNIE V KRÁSNOBRODSKOM MONASTIERI

 

Tohto roku na sviatok Zoslania Svätého Ducha uplynie 400 rokov od neúspešného pokusu uzatvorenia únie v pravoslávnom monastieri v Krásnom Brode v r. 1614.

Tu, do Krásnobrodského monastiera, sa schádzali pravoslávni duchovní a veriaci zo Slovenska, Zakarpatska a Poľska. Návšteva chrámového sviatku v Krásnobrodskom monastieri, v Máriapovči a na iných miestach, bola aj obohatením spoločenského života a vzájomnej komunikácie pravoslávnych veriacich i duchovných. Niektorí autori píšu, že sa tu vtedy (r. 1614) na chrámový sviatok zišlo okolo 13-tisíc pravoslávnych pútnikov a viacero pravoslávnych kňazov. Nie je ani divné, že jágerský biskup František Barkoczi, po návšteve Papína 22. augusta 1749 prikázal, aby do monastiera v Krásnom Brode putovali len uniati. (por. Zubko, P.: Zemplínski a abovskí uniati v Barkócziho vizitácii, Ružomberok 2013, s. 86). Tieto pútnické miesta boli obľúbené aj u mnohých veriacich latinského obradu. V Krásnom Brode na chrámový sviatok Zoslania Sv. Ducha mal byť vysvätený nový kamenný chrám, ktorý bol postavený na náklady grófa Drugetha. Drugeth ho dal svojho času vypáliť a zachránila sa len zázračná ikona Bohorodičky. Gróf Drugeth, ktorý sa viezol v kočiari, v čase, keď prichádzali procesie do monastiera na chrámový sviatok, splašili sa mu kone, zranil sa, zlomil si ruku a jeho liečenie neprinášalo úspech. Vyliečil sa, až keď mu niekto poradil, že musí dať znovu vybudovať chrám v Krásnom Brode, a tak aj urobil. Úplne to však mohlo byť aj tak, že dal chrám znovu vybudovať, lebo tu plánoval urobiť centrum pre jezuitov k latinizácii pravoslávnych poddaných na svojich majetkoch. V r. 1614 užhorodskom a humenskom panstve mal 170 pravoslávnych duchovných.

Drugeth sa už v r. 1612 obrátil na latinského biskupa v Premyšli Stanislava Siečinského a ten mu poslal (pravdepodobne už v r. 1613) uniatského biskupa Atanáza Krupeckého. Sám Juraj Drugeth, predtým horlivý protestant, sa v r. 1609 vrátil z protestantizmu späť ku katolíckej viere a na jeho majetkoch sa započala horlivá rekatolizačná činnosť. Humenné, ako centrum reformácie, sa za krátku dobu pôsobením jezuitov a podporou Drugethovcov stalo ohniskom rekatolicizácie. S menom Juraja Drugetha sa spájajú aj prvé pokusy presvedčiť sľubmi a privilégiami pravoslávnych duchovných, aby prijali úniu a prešli pod jurisdikciu Ríma. Túto príležitosť chceli využiť nepriatelia Pravoslávia na pritiahnutie pravoslávneho ľudu do západnej latinskej cirkvi cez úniu. Sám uniatský historik píše, že na konci 16. stor. katolícka maďarská šľachta sa usilovala pomocou rôznych reholí „zatiahnuť celé Zakarpatsko do rímskeho katolicizmu, čo sa však nepodarilo“ (Narysi istorii cerkvi Zakarpaťja, s. 23) Neboli to iba jezuiti, ktorí preťahovali z protestantov a tiež pravoslávnych na katolicizmus, ale aj ostatné rehole na Slovensku. Pravoslávni veriaci sa tomu bránili. Nedali sa nalákať na sladké reči západných misionárov. Preto sa rozhodli latiníci na nárazové akcie. Vždy im v tom pomáhal politický tlak feudálov.

Humenský gróf Juraj Drugeth, ktorý sa s pomocou kardinála Pázmána, prímasa uhorského a iných, zmenil z protestanta na horlivého katolíka, ktorý chcel na svojom panstve priviesť aj iných do latinskej cirkvi. Na podnet kardinála Pázmániho založil v Humennom Juraj Drugeth de Homonnay jezuitské kolégium, ktoré malo za úlohu likvidovať protestantizmus aj Pravoslávie. Chcel sa zavďačiť kardinálovi aj cisárovi, preto sa fanatik Juraj Drugeth prihlásil ku kampani získať pravoslávnych do únie, a tak by už neboli podriadení pravoslávnemu konštantínopolskému patriarchovi, ale by uznali jurisdikciu rímského pápeža. Mala im byť zachovaná byzantská východná, cyrilometodská liturgia, východný obrad.

Prvý pokus sa uskutočnil v Poľsku pri Brestskej únii v r. 1596. Juraj Drugeth sa rozhodol uskutočniť takúto akciu aj na svojom panstve v spolupráci s jezuitami a latinskými cirkevnými predstavenými. Ťažké podmienky, v ktorých žili pravoslávni duchovní a veriaci, zľahčovali túto akciu zjednotenia pravoslávnych s latinskou cirkvou. Drugeth spolu s jezuitmi presviedčal pravoslávnych duchovných o potrebe a výhodách spojenia pravoslávnej Cirkvi s katolíckou. O únii jednali taktiež s vtedajším mukačevským pravoslávnym biskupom, avšak neúspešne. Príčinou tohto neúspechu mohla byť aj obava biskupa pred protestantským pánom mukačevského panstva, píše Ivan Pop v „Malé dejiny Rusinov“ (Bratislava 2010, s. 30). Preto prvý pokus obmedzili na pravoslávnych humenského a užského panstva Drugethovcov.

Drugeth pravoslávnym duchovným sľuboval sociálne zrovnoprávnenie s katolíckymi duchovnými. Počas niekoľkých mesiacov sa podarilo biskupovi Krupeckému a jeho pomocníkom z radov jezuitov získať niektorých pravoslávnych duchovných (por. Ivan Pop. Tamže, s. 30 - 31). Lenže misia sa nevydarila, aj keď zmenili nepriatelia Pravoslávia metódu presvedčovania, lebo pravoslávni duchovní a veriaci sa tomu bránili. Boli tu veľké plány pre misijne pôsobenie jezuitov na našom území. Pozvali tu biskupa Krupeckého, ktorý tu prišiel v r. 1613 aj s dvoma jezuitami a spolu s feudálom Drugethom sľubmi aj hrozbami presviedčali pravoslávnych duchovných.

Keď sa chystala vysviacka nového monastierského chrámu v Krásnom Brode, dohodli sa, že nepozvú zákonitého pravoslávneho biskupa z Mukačeva Sergeja (1600 - 1619), ktorý žil v tom čase v monastieri na Černečej hore. Sám uniatský biskup Atanáz Krupecký (Alexander) bol rodom z Litvy, z rodiny latinského obradu, vysvätený kyjevským metropolitom Ipatijom Pocejom v r. 1610. Krupecký tu prišiel z Premyšľa, kde bol ustanovený za biskupa poľským kráľom Žigmundom III. po smrti pravoslávneho premyšlského biskupa Michala Kapistenského. Prišiel tu proti vôli pravoslávneho mukačevského biskupa Sergeja. Krupecký tu prišiel v r. 1613, len „niekoľko mesiacov pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha“ (por. Ivan Pop, tamže s. 30), a to ukazuje, že akcia bola dopredu pripravovaná.

Aj keď sa robila príprava a presviedčanie duchovných, zabudlo sa na veriacich, preto bol tento pokus neúspešný a stroskotal. Duchovných ani veriacich sa na odpuste Zoslania Sv. Ducha v Krásnom Brode (r. 1614) nepodarilo získať k únii. Vďaka odporcom únie, pravoslávnym kňazom a veriacim sa podarilo vyhnať aj biskupa Krupeckého a jeho prívržencov. Veriaci vedeli, o čo ide biskupovi Krupeckému a s akým zámerom tu prišiel, preto sa aj vzbúrili. K vzbure došlo počas liturgie a len - len, že sa Krupecký so svojimi stúpencami zachránili. Na pomoc im prišlo vojsko grófa Drugetha. Túto udalosť opisuje kniha „Ternista doroha do jednosti, do 350 ričča Užhorodskoi uniji“, vydaná v Užhorode v r. 1995 (por. s. 61). „Vzburení veriaci bili biskupa aj jeho prívržencov palicami. K incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký a jezuiti pokusom zavedenia únie, ktorú chceli pravdepodobne vyhlásiť v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha, došlo v predvečer sviatku Zoslania Sv. Ducha.

Gréckokatolícky biskup Dr. Vasil Hopko o tom píše: „Kohda peremyšlskij jepiskop Krupeckij positil našu storonu, to v krasnobrodskom monastyri, posli joho propovidi o uniji, majže zabili jeho, jedva spas svoju žizň“ (Greko-katoličeskaja cerkov 1646 - 1946, Prešov 1946, s. 31 – 32). Z toho vidieť, ako píše aj biskup Vasil Hopko, že incident vyprovokoval uniatský biskup Krupecký svojou kázňou o únii. Veriaci sa vzbúrili počas jeho kázne, úniu nemali radi a nechceli ju. Mysleli, že títo pravoslávni duchovní a veriaci sú až tak neuvedomelí, že nezbadajú, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom, že v pravoslávnom krásnobrodskom monastieri nie je ich zákonitý pravoslávny biskup Sergej z Mukačeva, ale nezákonný uniatský biskup Krupecký z Premyšla, ktorý má vysvätiť novopostavený chrám a začína im kázať o únii. Už táto skutočnosť je nemorálna a nečestná. Veď títo pravoslávni, duchovní a veriaci mali tiež svoj rozum, slobodnú vôľu a pravoslávnu vieru. Čo si dovoľovali a mysleli uniatský biskup Krupecký, jezuiti, Drugeth a spol. Ako vidieť, že nemali pravoslávnych vôbec za nič. Tak ako o pravoslávnych toho času napísal aj Jonáš Záborský: „Bývali i telesne trestaní, palicovaní, ako vidno z diplomu Leopoldovho od 23. aug. 1662. Katolíci i Kalvíni stíhali jich...; nakladali i ruskému ľudu jarmo ťažké“. Podľa „dekretu Karla VI. od 13. aug. 1720 pošlo tak ďaleko, že nie len za bezprávnych robotujúcich a platiacich sedliakov boli považovaní popovia, než synovia jich, boli predávaní ako otroci alebo hoviadka“ (Letopis Matice slov. VII.2, 1870, 11 – 15). Tak Isus Christos nekonal, ani Evanjelium nás takto neučí. Pravoslávni duchovní a veriaci tu pod Karpatami už vedeli všetko, čo si uniatskí biskupi po Brestskej únii z r. 1595 dovoľovali a robili s pravoslávnymi duchovnými a veriacimi na Ukrajine. To ešte aj dnes, keď niektorí píšu o tejto nemilej a násilnej udalosti, ktorú chceli spáchať na pravoslávnych Rusínoch a Slovákoch, to akoby títo neboli schopní o ničom uvažovať a rozhodovať, čo práve v Krásnom Brode ukázali, že nie je pravdou. Prívržencov únie, biskupa, mníchov a duchovných aj nabili. Ako píšu niektorí, že ich prepadli kyjakmi, palicami, biskupa Krupeckého zranili a tak sa im tú úniu nepodarilo uzatvoriť, ale len oddialiť. Čo tiež treba pripomenúť, pravoslávna Mukačevská eparchia vždy bola jurisdikčne pod správou Konštantínopola, a nikdy nie pod jurisdikciou Ríma.

Archimandrita Vasilij Pronin vo svojej knihe Istoria pravoslávnoj cerkvi na Zakarpatii, odvolávajúc sa na Istoriu Episkopov, Ľvov 1893, s. 14-15, Antona Dobrianského, píše, že v r. 1613 na chrámový sviatok prišiel do monastiera v Krásnom Brode biskup Krupecký a mal namierené slúžiť bohoslužbu. No prv chcel cerkev – chrám vysvätiť, a žeby bez prekážok to mohol urobiť, prikázal dvere chrámu uzamknúť. Pravoslávni veriaci, keď to videli, s krikom sa vlámali do chrámu, biskup ich chcel uspokojiť, no videl, že je to bezúspešné a ustúpil do sakristie. Veriaci sa valili za ním a údermi a palicami bili jeho aj jeho pomocníkov, a len-len, že ho živého vyniesli. Tak skončila misionárska práca biskupa Krupeckého v Uhorsku. (pozri: PRONIN, Tamže s. 189). Veriacich pobúril príkaz biskupa Krupeckého uzamknúť dvere chrámu, aby chrám mohol vysvätiť.

Správy očitých svedkov z archívov vybral a publikoval v knihe O Užhorodskej únii jezuita Michal Lacko. Vraj v predvečer sviatku chceli pripraviť chrám, ale pre veriacich to nebolo možné. Biskup prikázal, aby veriaci vyšli von z chrámu a nariadil zamknúť dvere. Tak nepriatelia zorganizovali vzburu, začali na biskupa nadávať a násilím si vynútili vstup do chrámu. On ich chcel uspokojiť, ale keď videl, že je to bezúspešné, ustúpil. S palicami sa vraj oborili na biskupa a jeho prívržencov, ktorí ušli do sakristie a tam ich napadli a bili palicami, až kým nezasiahlo vojsko Drugetha. Došlo k incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký, jezuiti s ich pomocníkmi. Pravdepodobne mala byť vtedy vyhlásená únia v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha. Na poľskej Ukrajine odoberali pravoslávnym chrámy jednoducho tak, že tieto presvätili latinským obradom. Takto v Poľsku latinici zaberali chrámy a monastiere aj od gréckokatolíkov ešte po 1. svetovej vojne v r. 1927, s tichým súhlasom vatikánskeho nuncia Rattu. Preto už v Zmluve Brestského dokumentu uniati žiadali, aby im bolo garantované „Bod 25 – Aby sa naše ruské kláštory a kostoly nemenili na kostoly rímskokatolíckej cirkvi. A ak by niektorý z rímsko-katolíkov poškodil alebo zničil jeden z našich kostolov alebo kláštorov na svojom území, nech je povinný ho opraviť alebo postaviť nový na výhradné použitie ruských ľudí“. Mali aj iné požiadavky. (pozri: BELEJKANIČ, I.: Stručné dejiny únie Brestu (1595) Zmluva Bretského dokumentu, In Historia Ecclesiastica, Prešovská univerzita, Roč. IV. 2013 č.1. s. 222). V Poľskom kráľovstve dominantné postavenie mala rímskokatolícka cirkev a ostatné kresťanské cirkvi boli vo výkone svojich bohoslužieb obmedzované alebo nebolo im umožnené slobodné vykonávanie liturgických obradov podľa ich platného poriadku. Bolo tu bežnou praxou meniť kláštory a kostoly podľa záujmu mocných a vplyvných ľudí (pozri: BELEJKANIČ, I.: Tamže, s. 236).

Vďaka vojsku Drugetha nedošlo ku krviprelievaniu. Juraj Drugeth, ako horlivý protestant, a z nenávisti voči pravoslávnym, dal monastier v r. 1603 vypáliť. Potom však, už zase ako horlivý katolík, ho dal v r. 1613 znovu vybudovať a odovzdal ho jezuitom v nádeji, že sa stane strediskom únie. Jezuiti odišli do Užhorodu a v Humennom ostali traja jezuiti a františkáni. Do Humenného sa jezuiti vrátili v r. 1634. Drugeth im ročne platil ešte o 500 zlatých viac ako dovtedy s prísľubom, že im ešte pridá a dal im do správy dediny Ptičie a Modru.

Archimandrita Vasilij Pronin v knihe Istoria Pravoslavnej cerkvi na Zakarpatii píše, že boli neúspešní aj preto, že si zle vybrali miesto, lebo tu, v Krásnom Brode v monastieri, sa schádzali prívrženci pravoslávnej viery a obradu (s. 188-189).

Po Krásnobrodskom neúspechu zaviesť úniu v r. 1614 si zaumienili, že úniu treba zaviesť tajne, preto začali sľubovať pravoslávnemu duchovenstvu rôzne materiálne výhody, ktoré malo duchovenstvo katolícke. Preto v Užhorode už jednali len s duchovnými bez veriacich. Všetci zainteresovaní organizátori únie predpokladali, že duchovenstvo bude súhlasiť a prejde na stranu únie a s duchovenstvom napokon prejde aj všetok veriaci ľud. KAVČÁK, A., (OCM č. 6/1956, s. 20 - 21) opisuje ďalší pokus zavedenia únie v Krásnom Brode, ktorý sa uskutočnil už po Užhorodskej únii z r. 1646: „Ľud so svojím pravoslávnym monastierom naďalej zostával neotrasiteľne pevným vo sv. Pravosláví. Nepriatelia pravoslávia usmrtili všetkých pravoslávnych mníchov v tomto monastieri, tajne ich pochovali a na ich miesto priviedli nových mníchov, ktorí boli pravoslávnymi len na oko, ale v skutočnosti boli uniati. Takýmto spôsobom bola zavedená únia vo všetkých obciach našich Karpát, aj v pevnosti Pravoslávia, krásnobrodskom monastieri. Od prechodu monastiera do rúk zradcov národa začal monastier postupne strácať svoj význam“. To bol aj zámer tých, čo zavádzali úniu. Autor Andrej Kavčák na konci svojho článku píše, že údaje do svojho článku pozbieral a zostavil z rôznych historických prameňov a pomôcok. Nikde inde som sa v histórií nestretol s takou neľudskou udalosťou. Úniu chceli najprv zaviesť násilne, ale keď sa to nepodarilo, tak sa ju rozhodli zaviesť tajne, násilne a brutálne. Krásnobrodský monastier vždy bol a bude svedkom a dôkazom, že naši predkovia boli pravoslávni. Najcennejším pokladom monastiera a pravoslávnych veriacich je zázračná ikona Božej Matky s Isusom Christom. Táto ikona sa preslávila mnohými zázrakmi (HORKAJ, Š.: Únia a Slovensko, In: Pravoslávny teologický zborník, XXX /15/ 2006, s. 192).

Už všade sa pokúšali o šťastie, - píše Ľudovít Štúr o Poliakoch, kde sa im podarilo zaviesť Brest-litovskú úniu, - no bezúspešne… Sťažujete sa na tvrdosť Rusov, ale spomeňte si na to, že ste to boli kedysi práve vy, kto Rusom spôsobil toľko zla! Nechceli ste ich v čase svojho spojenectva s kozákmi uvrhnúť do otroctva, nechceli ste ich vydať do špinavých židovských rúk? Koľko zla ste napáchali pre brest-litovskú úniu s katolíckou cirkvou? Nepremenili ste pravoslávne kostoly na konské stajne pre vašich šľachticov, alebo ste ich nedali do prenájmu židom, a nebol chudák pravoslávny diakon, keď za každým, keď chcel slúžiť omšu, bol nútený pýtať si za vysoký poplatok od žida kľúče od kostola? A neboli tí, ktorí sa vzpierali únii, strašným spôsobom mučení? Za každé bezprávie je odplata, hoci aj z rúk brata” (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava 1993, s. 154 – 155).

Prekvapilo ma to, čo píše Andrej Kavčak v Odkaze sv. Cyrila a Metoda, ale prekvapilo ma aj to, čo píšu aj samotní uniati – gréckokatolíci, že monastierské eparchie a ich biskupov Rím nikdy neuznával za sídelných biskupov /v latinskom slova zmysle/. Niekedy ich označoval za “pseudoepiskopov”. „Takéto monastyrské eparchie postupne zanikli, zmizli z povrchu sveta, a to obyčajne, alebo po vypálení materského episkopského monastyra /napr. Spiš, Hrušovo, Krásny Brod…/, t.j. v podstate po fyzickom zničení episkopského sídla a pozabíjaní mníchov, alebo po inom zásahu zo strany latinskej cirkevnej a svetskej šľachty“ (VLADIMIRUS DE JUXTA HORNAD: Dejiny gréckokatolíckov Podkatpatska /9. – 18. storočie/, Košice 2004, s. 539). Tak toto sú už skutočne veľmi tvrdé zásahy do života Pravoslávnej cirkvi, ktoré veriaci človek nedokáže ani opísať a pochopiť.

Biskup Atanás Krupecký bol vymenovaný kráľom za biskupa do Premyšlu, ale zo začiatku nebol prijatý duchovenstvom a šľachtou. Biskup Krupecký žil na Poľskom území a obával sa cestovať na naše územie, kde ho poznali a o nevydarenom pokuse zaviesť úniu pravoslávni veriaci rozprávali. Tak sa skončila misionárska práca biskupa Krupeckého s úniou v monastieri v Krásnom Brode. Sťažoval sa na súdoch a tribunáloch na jednotlivcov, na pravoslávne bratstva, na celé farnosti, na dekanstva, aj na samú kapitulu Premyšelsku, ktorá sa silne držala Pravoslávia a Krupeckého nechceli priznať za svojho biskupa. Aj to mu bolo treba prežiť. Zomrel v r. 1652 v dedine Vaľova. (PRONIN: Tamže s. 190).

Monastier v Krásnom Brode zohral veľkú úlohu v živote pravoslávnych veriacich, veď aj pravoslávni mukačevskí biskupi si v titule písali “i Krasnobrodsky”. Hoci jezuiti s Drugethom v Humennom založili školu - kolégium na prípravu dlhodobej práce, aby s feudálnym násilím a zneužívaním sociálnej biedy pravoslávneho duchovenstva a veriacich mohla víťaziť únia, pravoslávni veriaci a duchovní ukázali, že svoje milované cyrilometodské dedičstvo otcov si vedeli hájiť a bojovať za svoju pravoslávnu vieru.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ

 

16.06.2014 10:21

Prijímanie svätej Eucharistie v ranej Cirkvi

 

Do jedného monastiera na ostrove Cyprus raz prišli pútnici a našli tam poslušníka, ktorý sa volal Izidor. Títo návštevníci videli ako tento poslušník neustále plakal a spínal ruky k nebu. Snažili sa ho prehovoriť, aby aspoň na chvíľu prestal, ale on nesúhlasil. „Som veľký hriešnik, hovoril tento poslušník Izidor, takého ešte nebolo od Adama až do dnešného dňa. Pútnici mu na to s pochopením hovorili, že všetci sme hriešnici, veď kto je bez hriechu okrem Boha? „Uverte mi bratia“ - hovoril Izidor, - „ani vo Svätom Písme, ani v Tradícii, ani medzi ľuďmi som nenašiel hriešnika, ktorý by mi bol podobný v hriechu, ktorý som urobil. Keď si myslíte, že si sám nahováram, vypočujte si o mojom hriechu a pomodlite sa za mňa. Vo svete som bol ženatý a žil som v heréze Septima Severa. Keď som raz prišiel domov, nenašiel som svoju ženu doma, pochopil som, že išla k susede, aby spolu prijímali Eucharistiu, keďže moja žena bola kresťanka. Hneď som sa tam vybral, aby som jej v tom zabránil. Vbehol som do domu a uvidel som, že žena práve prijala Svätú Eucharistiu. Priskočil som k žene a schmatol som ju za hrdlo, aby som ju prinútil vypľuť Sväté Dary. Keď sa mi to podarilo, zdvihol som Eucharistiu a hádzal som s ňou na všetky strany, až nakoniec spadla do blata. V tom momente pred mojimi očami udrel blesk a zobral Eucharistiu z tohto miesta. Keď prešli dva dni, videl som pred sebou celého čierneho spáleného človeka. „Ja aj ty sme odsúdený na rovnaké utrpenie“ - povedal mi tento človek. - „Kto si ty?“ - spýtal som sa ho. „Ja som ten, ktorý udrel Tvorcu všetkého, Hospodina nášho Isusa Christa, po tvári v čase Jeho utrpenia“. - Vidíte, teraz aspoň viete, prečo nemôžem prestať plakať, keď si pomyslím, čo ma čaká za tento hriech, ktorý som vykonal“.

Aj v tomto príklade si môžeme všimnúť jednu zaujímavú vec. Prvotní kresťania prijímali Eucharistiu doma, každý deň. Bolo to kvôli prenasledovaniu, pretože nie vždy sa dalo ísť na liturgiu a prijímať spolu s ostatnými kresťanmi. Preto si veriaci brali Eucharistiu so sebou, aby mohli prijímať každý deň. Nevedeli si totiž predstaviť, že by zostali, čo i len jediný deň bez Christa.

Nielen v časoch svätých apoštolov, ale aj v nasledujúcich storočiach bolo zvykom prijímať každý deň. Takáto prax bola vo väčšine miestnych cirkví. V severoafrických miestnych pravoslávnych cirkvách bolo zvykom v nedeľu si po prijímaní brať časticu Eucharistie domov. Túto Eucharistiu kresťania prijímali každý deň ráno v čase ranej – utrenej modlitby pred začiatkom svojej práce, aby sa posvätili na celý deň. Tohto domáceho prijímania Eucharistie sa zúčastňovali aj malé deti.

V neskoršom období, kvôli rôznym príčinám, kresťania už neprijímajú každý deň. Prišli k myšlienke, že prijímanie nemôže byť bez dostatočnej prípravy. Už svätý Hyppolit Rímsky v 3. stor. písal na tému: „Je potrebné prijímať každý deň, alebo len v určitý čas?“

V 4. stor. na otázku, ako často treba prijímať, bola cirkevná prax odlišná. V Španielsku a v Ríme sa vo väčšine prípadov prijímalo každý deň. V Egypte bolo ponechané na každého kresťana, ako často bude prijímať zo svojej Eucharistie, ktorú mal doma odloženú. Väčšinou išlo o každodenné prijímanie, alebo každý druhý deň. V Kappadokii bolo prijaté pravidlo prijímať štyri krát do týždňa, čo môžeme vidieť u svätého Vasilija Veľkého. Obyčajne sa prijímalo v nedeľu, v stredu, v piatok a v sobotu, a tiež, ak na druhý deň pripadol sviatok nejakých mučeníkov. V iných miestnych cirkvách bolo dovolené prijímať raz v mesiaci, v prvú nedeľu v mesiaci, alebo dvanásť krát do roka. V Sýrskej Cirkvi štvrtého storočia svätý Ján Zlatoústy svedčí o tom, že tu väčšina kresťanov prijímala len raz či dvakrát do roka, čo bolo veľmi žalostné a svedčilo o duchovnom úpadku tohto obdobia.

V 5. stor. sa zvyk prijímať každý deň ráno pred jedlom, čoraz viac a viac vytráca zo života bežného kresťana a odchádza do oblasti asketického zápasu života do monastierov a pustovní, kde sa tento zvyk prvotných kresťanov uchovával. V súčasnosti sledujeme akýsi pokus o návrat do pôvodnej ranokresťanskej praxe častého prijímania Eucharistie, čo je vzhľadom na náročnosť doby, v ktorej žijeme, nevyhnutné pre zdravý duchovný život.

Mgr. Ján Pilko, PhD.

publikované v Prameň VI/2014

 

 

 

 

Kontakt

Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA

nikodim@centrum.sk

o. ekonóm Dušan Nikodim Tomko,
správca farnosti
Nižná Rybnica 159
073 01

mob.: 0907 207 718

Vyhľadávanie

 

 

Isus nemal sluhov, a predsa Ho nazývali Pánom;

nemal vzdelanie, a nazývali Ho Učiteľom;

nemal lieky, a volali Ho Liečiteľom;

nemal vojsko, a predsa sa Ho báli králi zeme;

On nevyhrával v bitkách, a predsa pokoril celý svet;

nevykonal žiadny zločin, no predsa bol odsúdený;

nakoniec Ho aj pochovali...,

... a On? Vstal z mŕtvych, žije a bude žiť na veky!

 

A k životu – životu vo večnom Jeho kráľovstve, pozýva aj Teba! 

 

Chlieb pre život

 

V bývalom Sovietskom Zväze bolo veľké prenasledovanie kresťanov. Keď prišla tajná polícia a našla Sväté Písmo, muselo sa počítať so zatknutím.

Rodina istého cerkovníka sa nedokázala s Bibliou rozlúčiť. Bola im ako každodenný chlieb, bez ktorého by nemohli žiť. Jedného dňa však prišla hliadka. Matka cez okno videla prichádzať dvoch cudzích mužov a začala premýšľať, kde Písmo Sväté schová.

Práve sa chystala piecť chlieb. Cesto už mala umiesené na stole. Rýchlo vzala Bibliu, zavinula ju do cesta a dala ho piecť. Polícia prehliadla dom, nič však nenašla. Keď na druhý deň položili chlieb na stôl a zbadali v ňom neporušenú Bibliu, všetci si uvedomili, že Biblia je chlebom pre život. Ako každodenný chlieb živí človeka, aj Božie Slovo, keď ho denne čítame, dáva nám silu pre život.

otec Nikodim

 

 

„Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi...“ (Mt 5,16)

Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných?

Cestou sa vliekla kolóna áut. V jednom z nich sedela žena, ktorá sa zjavne ponáhľala. Keď dorazila na križovatku a na semafore naskočila oranžová, vodič auta pred ňou šliapol na brzdy a ostal stáť. Spomínaná dáma zareagovala ako strela - trúbila, vulgárne nadávala a cez okno ho častovala šťavnatými gestami. V tomto jej hneve ju prerušilo nečakané zaklopanie na okno. S hrôzou zistila, že je to policajt. Vyzval ju, aby vystúpila z auta, odviezol ju na policajnú stanicu, kde ju vyšetrovali. Zobrali jej odtlačky prstov a dali do cely. Keď ju po niekoľkých hodinách prepustili, dôstojník na stanici, ktorý jej vydával osobné veci, povedal: „Prepáčte za omyl, pani. Bol som za vašim autom, keď ste začali trúbiť a vulgárne nadávať. Všimol som si nálepky na vašom aute – kríž., nápisy - „Čo by urobil Isus?“, „Zvoľ si život!“, a na okne tabuľku - „Nasleduj ma do nedeľnej školy!“., vskutku som si myslel, že ste to auto ukradli“.

Ako často sa stretávame v každodennom živote s týmto príbehom a jeho tisícirakými podobami, ktoré sú hrozným antisvedectvom o viere a kresťanoch ?!. Svet vytáčajú a od Christa vzďaľujú práve takí ľudia, ktorí majú svoje autá oblepené kresťanskými nálepkami, police preplnené kresťanskými knihami, v televízii a rádiu majú nastavené kresťanské stanice., pre deti majú kresťanské videá a kresťanské časopisy v konferenčnom stolíku., na krku ako „kresťanskú bižutériu“ nosia nádherne zdobené kríže., ale vo svojich kostiach nemajú život, ktorý dal Christos a v ich srdci len ťažko nájsť Christovu lásku.

Ako si odpovieme na otázku, ktorou sme začali toto zamyslenie - Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných? Svieti naše svetlo pred ľuďmi, - ako nás vyzýva Hospodin, - aby svet videl naše dobré skutky a chválil nášho Otca, Ktorý je na nebesiach? Už nech sme si dali odpoveď akúkoľvek, nech sa tieto otázky stanú výzvou a novým pozvaním k uvedomeniu si veľkého povolania byť kresťanom.

otec Nikodím

 

 

Pokánie, liek tela i duše

 

Stáva sa, že Hospodin obdarúva ľudí výnimočnou láskou, keď ako sa hovorí, nachádzajú sa už na okraji priepasti. Napríklad v poslednom štádiu rakoviny, či inej choroby, kedy už posielajú ľudí z nemocnice domov zomrieť. Zrazu sa človek chytá aj slamky – lebo už nič iné nepomáha. Prichádza do cerkvi, spovedá sa, prijíma Eucharistiu, začina sa modliť ... a úplne mení svoj predchádzajúci bezbožný život. A zrazu sa vracia do plného zdravia.

„Stalo sa to v Berdsku v r. 1987. Do chrámu prišla mladá žena“., spomína otec Valentín Birjukov. „Otče, moju mamu poslali z onkológie domov zomrieť. Nepomáhajú už žiadne lieky. Chce, aby ste ju vyspovedali a pripravili na smrť“, hovorí žena.

Prišli sme k tejto žene, nevstávala už z postele. Celá opuchnutá, modrá, bolo už cítiť mŕtvolný zápach, ledva rozprávala. Vyspovedal som ju, jeleopomazal, prijala Sv. Telo a Krv Hospodina.

Pýtam sa: „Poznáš modlitby?“ „Poznám tri“., odpovedala mi. „Modli sa“, hovorím chorej. „Modli sa, nemysli na to čo bude, nemysli na nič a nikoho, rodina sa o teba postará, ty sa neustále modli. A Boh ťa uzdraví, ak to bude Jeho sv. vôľa “.

Nakázal som jej deťom, aby ju nezaťažovali, nevyrušovali. Nech sa len modlí.

Po dvoch mesiacoch prišli deti tejto ženy. Spočiatku som ich nespoznal. Známe tváre, ale nemohol som si ich vybaviť.

„Pamätáte , otče, ako ste boli u nás?“, spýtali sa a začali plakať.

Vtedy som ich spoznal po hlase. Pomyslel som si: „Niečo sa iste stalo“.

„Stal sa zázrak!“, povedala dcéra. „Mama urobila všetko, čo ste jej nakázali. Neustále sa modlila. Polepšilo sa jej a poslala nás poďakovať vám“.

„Nie mne treba ďakovať, ale Hospodu Bohu“, odvetil som.

Iba Boh mohol urobiť to, čo sa stalo s touto ženou. Z nemocnice jej chodili každý deň dať injekciu od bolesti. Pozerajú, čudujú sa. Opuchy zmizli, stratil sa zápach, bolo jej lepšie. Začala jesť, hovoriť, chodiť. Urobili vyšetrenia – a nenašli žiadnu rakovinu.

„Čím ste sa liečili? Veď to je nemožné“, čudovali sa. Žena im vyrozprávala, ako zavolala kňaza, vyspovedala sa, prijala Eucharistiu, začala sa modliť, no a vtedy sa jej začal  zlepšovať zdravotný stav. Kúpila lampadu, v dome zavesila ikony, pri ktorých prosí Boha a ďakuje Mu.

Tu je dôkaz, ako pôsobí spoveď, prijímanie Sv. Tela a Krvi Christa, modlitba. Nie samo od seba, ale z našej viery, z vôle Hospoda Boha.

otec Nikodim

 

DRŽTE SA CHRISTOVEJ RYZY
 

"Sú rôzne cesty k spaseniu, - hovorí optinsky starec, prepodobný Varsonofij. 

- Jedných Hospodin spasí v monastieri, druhých vo svete... Všade je možné sa spasiť, len neopusťte Spasiteľa! 

Chyťte sa, držte sa ryzy Christovej – a Christos bude s vami, neopustí vás!"

 

 

 

 

 

Čo ešte chceš?

POUČENIE OTCA NÁŠHO SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO

Ja som otec, - hovorí Christos, - ja som brat, som ženích, som dom, som pokrm i odev, som koreň i základ, všetko, čo by si si mohol priať, som ja.

Od nikoho nič nežiadaj, ja budem pracovať. Veď som prišiel, aby som ti slúžil, nie aby som bol obsluhovaný. Ja som tvoj priateľ, tvoje ruky i nohy, hlava, brat i sestra, matka, všetko som ja.

Chcem iba, aby si bol mojím priateľom a miloval ma. Stal som sa chudobným kvôli tebe i v hrobe som pre teba, hore za teba prosím Boha Otca, sem dole ma totiž poslal Otec, aby som sa stal tvojím zástancom. Ty si pre mňa všetkým, si mojím bratom, spoludedičom, priateľom, si časťou môjho tela. Čo ešte chceš?

 

 

 

Sme povinní žiť tak, aby v prípade, že sa stratia všetky Evanjelia, ich ľudia mohli vyčítať z našej tváre. (metropolita Antonij Surožskij)

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode