Duchovné čítanie

27.07.2014 13:08

400 ROKOV OD NEÚSPEŠNÉHO POKUSU UZATVORENIA ÚNIE V KRÁSNOBRODSKOM MONASTIERI

 

Tohto roku na sviatok Zoslania Svätého Ducha uplynie 400 rokov od neúspešného pokusu uzatvorenia únie v pravoslávnom monastieri v Krásnom Brode v r. 1614.

Tu, do Krásnobrodského monastiera, sa schádzali pravoslávni duchovní a veriaci zo Slovenska, Zakarpatska a Poľska. Návšteva chrámového sviatku v Krásnobrodskom monastieri, v Máriapovči a na iných miestach, bola aj obohatením spoločenského života a vzájomnej komunikácie pravoslávnych veriacich i duchovných. Niektorí autori píšu, že sa tu vtedy (r. 1614) na chrámový sviatok zišlo okolo 13-tisíc pravoslávnych pútnikov a viacero pravoslávnych kňazov. Nie je ani divné, že jágerský biskup František Barkoczi, po návšteve Papína 22. augusta 1749 prikázal, aby do monastiera v Krásnom Brode putovali len uniati. (por. Zubko, P.: Zemplínski a abovskí uniati v Barkócziho vizitácii, Ružomberok 2013, s. 86). Tieto pútnické miesta boli obľúbené aj u mnohých veriacich latinského obradu. V Krásnom Brode na chrámový sviatok Zoslania Sv. Ducha mal byť vysvätený nový kamenný chrám, ktorý bol postavený na náklady grófa Drugetha. Drugeth ho dal svojho času vypáliť a zachránila sa len zázračná ikona Bohorodičky. Gróf Drugeth, ktorý sa viezol v kočiari, v čase, keď prichádzali procesie do monastiera na chrámový sviatok, splašili sa mu kone, zranil sa, zlomil si ruku a jeho liečenie neprinášalo úspech. Vyliečil sa, až keď mu niekto poradil, že musí dať znovu vybudovať chrám v Krásnom Brode, a tak aj urobil. Úplne to však mohlo byť aj tak, že dal chrám znovu vybudovať, lebo tu plánoval urobiť centrum pre jezuitov k latinizácii pravoslávnych poddaných na svojich majetkoch. V r. 1614 užhorodskom a humenskom panstve mal 170 pravoslávnych duchovných.

Drugeth sa už v r. 1612 obrátil na latinského biskupa v Premyšli Stanislava Siečinského a ten mu poslal (pravdepodobne už v r. 1613) uniatského biskupa Atanáza Krupeckého. Sám Juraj Drugeth, predtým horlivý protestant, sa v r. 1609 vrátil z protestantizmu späť ku katolíckej viere a na jeho majetkoch sa započala horlivá rekatolizačná činnosť. Humenné, ako centrum reformácie, sa za krátku dobu pôsobením jezuitov a podporou Drugethovcov stalo ohniskom rekatolicizácie. S menom Juraja Drugetha sa spájajú aj prvé pokusy presvedčiť sľubmi a privilégiami pravoslávnych duchovných, aby prijali úniu a prešli pod jurisdikciu Ríma. Túto príležitosť chceli využiť nepriatelia Pravoslávia na pritiahnutie pravoslávneho ľudu do západnej latinskej cirkvi cez úniu. Sám uniatský historik píše, že na konci 16. stor. katolícka maďarská šľachta sa usilovala pomocou rôznych reholí „zatiahnuť celé Zakarpatsko do rímskeho katolicizmu, čo sa však nepodarilo“ (Narysi istorii cerkvi Zakarpaťja, s. 23) Neboli to iba jezuiti, ktorí preťahovali z protestantov a tiež pravoslávnych na katolicizmus, ale aj ostatné rehole na Slovensku. Pravoslávni veriaci sa tomu bránili. Nedali sa nalákať na sladké reči západných misionárov. Preto sa rozhodli latiníci na nárazové akcie. Vždy im v tom pomáhal politický tlak feudálov.

Humenský gróf Juraj Drugeth, ktorý sa s pomocou kardinála Pázmána, prímasa uhorského a iných, zmenil z protestanta na horlivého katolíka, ktorý chcel na svojom panstve priviesť aj iných do latinskej cirkvi. Na podnet kardinála Pázmániho založil v Humennom Juraj Drugeth de Homonnay jezuitské kolégium, ktoré malo za úlohu likvidovať protestantizmus aj Pravoslávie. Chcel sa zavďačiť kardinálovi aj cisárovi, preto sa fanatik Juraj Drugeth prihlásil ku kampani získať pravoslávnych do únie, a tak by už neboli podriadení pravoslávnemu konštantínopolskému patriarchovi, ale by uznali jurisdikciu rímského pápeža. Mala im byť zachovaná byzantská východná, cyrilometodská liturgia, východný obrad.

Prvý pokus sa uskutočnil v Poľsku pri Brestskej únii v r. 1596. Juraj Drugeth sa rozhodol uskutočniť takúto akciu aj na svojom panstve v spolupráci s jezuitami a latinskými cirkevnými predstavenými. Ťažké podmienky, v ktorých žili pravoslávni duchovní a veriaci, zľahčovali túto akciu zjednotenia pravoslávnych s latinskou cirkvou. Drugeth spolu s jezuitmi presviedčal pravoslávnych duchovných o potrebe a výhodách spojenia pravoslávnej Cirkvi s katolíckou. O únii jednali taktiež s vtedajším mukačevským pravoslávnym biskupom, avšak neúspešne. Príčinou tohto neúspechu mohla byť aj obava biskupa pred protestantským pánom mukačevského panstva, píše Ivan Pop v „Malé dejiny Rusinov“ (Bratislava 2010, s. 30). Preto prvý pokus obmedzili na pravoslávnych humenského a užského panstva Drugethovcov.

Drugeth pravoslávnym duchovným sľuboval sociálne zrovnoprávnenie s katolíckymi duchovnými. Počas niekoľkých mesiacov sa podarilo biskupovi Krupeckému a jeho pomocníkom z radov jezuitov získať niektorých pravoslávnych duchovných (por. Ivan Pop. Tamže, s. 30 - 31). Lenže misia sa nevydarila, aj keď zmenili nepriatelia Pravoslávia metódu presvedčovania, lebo pravoslávni duchovní a veriaci sa tomu bránili. Boli tu veľké plány pre misijne pôsobenie jezuitov na našom území. Pozvali tu biskupa Krupeckého, ktorý tu prišiel v r. 1613 aj s dvoma jezuitami a spolu s feudálom Drugethom sľubmi aj hrozbami presviedčali pravoslávnych duchovných.

Keď sa chystala vysviacka nového monastierského chrámu v Krásnom Brode, dohodli sa, že nepozvú zákonitého pravoslávneho biskupa z Mukačeva Sergeja (1600 - 1619), ktorý žil v tom čase v monastieri na Černečej hore. Sám uniatský biskup Atanáz Krupecký (Alexander) bol rodom z Litvy, z rodiny latinského obradu, vysvätený kyjevským metropolitom Ipatijom Pocejom v r. 1610. Krupecký tu prišiel z Premyšľa, kde bol ustanovený za biskupa poľským kráľom Žigmundom III. po smrti pravoslávneho premyšlského biskupa Michala Kapistenského. Prišiel tu proti vôli pravoslávneho mukačevského biskupa Sergeja. Krupecký tu prišiel v r. 1613, len „niekoľko mesiacov pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha“ (por. Ivan Pop, tamže s. 30), a to ukazuje, že akcia bola dopredu pripravovaná.

Aj keď sa robila príprava a presviedčanie duchovných, zabudlo sa na veriacich, preto bol tento pokus neúspešný a stroskotal. Duchovných ani veriacich sa na odpuste Zoslania Sv. Ducha v Krásnom Brode (r. 1614) nepodarilo získať k únii. Vďaka odporcom únie, pravoslávnym kňazom a veriacim sa podarilo vyhnať aj biskupa Krupeckého a jeho prívržencov. Veriaci vedeli, o čo ide biskupovi Krupeckému a s akým zámerom tu prišiel, preto sa aj vzbúrili. K vzbure došlo počas liturgie a len - len, že sa Krupecký so svojimi stúpencami zachránili. Na pomoc im prišlo vojsko grófa Drugetha. Túto udalosť opisuje kniha „Ternista doroha do jednosti, do 350 ričča Užhorodskoi uniji“, vydaná v Užhorode v r. 1995 (por. s. 61). „Vzburení veriaci bili biskupa aj jeho prívržencov palicami. K incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký a jezuiti pokusom zavedenia únie, ktorú chceli pravdepodobne vyhlásiť v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha, došlo v predvečer sviatku Zoslania Sv. Ducha.

Gréckokatolícky biskup Dr. Vasil Hopko o tom píše: „Kohda peremyšlskij jepiskop Krupeckij positil našu storonu, to v krasnobrodskom monastyri, posli joho propovidi o uniji, majže zabili jeho, jedva spas svoju žizň“ (Greko-katoličeskaja cerkov 1646 - 1946, Prešov 1946, s. 31 – 32). Z toho vidieť, ako píše aj biskup Vasil Hopko, že incident vyprovokoval uniatský biskup Krupecký svojou kázňou o únii. Veriaci sa vzbúrili počas jeho kázne, úniu nemali radi a nechceli ju. Mysleli, že títo pravoslávni duchovní a veriaci sú až tak neuvedomelí, že nezbadajú, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom, že v pravoslávnom krásnobrodskom monastieri nie je ich zákonitý pravoslávny biskup Sergej z Mukačeva, ale nezákonný uniatský biskup Krupecký z Premyšla, ktorý má vysvätiť novopostavený chrám a začína im kázať o únii. Už táto skutočnosť je nemorálna a nečestná. Veď títo pravoslávni, duchovní a veriaci mali tiež svoj rozum, slobodnú vôľu a pravoslávnu vieru. Čo si dovoľovali a mysleli uniatský biskup Krupecký, jezuiti, Drugeth a spol. Ako vidieť, že nemali pravoslávnych vôbec za nič. Tak ako o pravoslávnych toho času napísal aj Jonáš Záborský: „Bývali i telesne trestaní, palicovaní, ako vidno z diplomu Leopoldovho od 23. aug. 1662. Katolíci i Kalvíni stíhali jich...; nakladali i ruskému ľudu jarmo ťažké“. Podľa „dekretu Karla VI. od 13. aug. 1720 pošlo tak ďaleko, že nie len za bezprávnych robotujúcich a platiacich sedliakov boli považovaní popovia, než synovia jich, boli predávaní ako otroci alebo hoviadka“ (Letopis Matice slov. VII.2, 1870, 11 – 15). Tak Isus Christos nekonal, ani Evanjelium nás takto neučí. Pravoslávni duchovní a veriaci tu pod Karpatami už vedeli všetko, čo si uniatskí biskupi po Brestskej únii z r. 1595 dovoľovali a robili s pravoslávnymi duchovnými a veriacimi na Ukrajine. To ešte aj dnes, keď niektorí píšu o tejto nemilej a násilnej udalosti, ktorú chceli spáchať na pravoslávnych Rusínoch a Slovákoch, to akoby títo neboli schopní o ničom uvažovať a rozhodovať, čo práve v Krásnom Brode ukázali, že nie je pravdou. Prívržencov únie, biskupa, mníchov a duchovných aj nabili. Ako píšu niektorí, že ich prepadli kyjakmi, palicami, biskupa Krupeckého zranili a tak sa im tú úniu nepodarilo uzatvoriť, ale len oddialiť. Čo tiež treba pripomenúť, pravoslávna Mukačevská eparchia vždy bola jurisdikčne pod správou Konštantínopola, a nikdy nie pod jurisdikciou Ríma.

Archimandrita Vasilij Pronin vo svojej knihe Istoria pravoslávnoj cerkvi na Zakarpatii, odvolávajúc sa na Istoriu Episkopov, Ľvov 1893, s. 14-15, Antona Dobrianského, píše, že v r. 1613 na chrámový sviatok prišiel do monastiera v Krásnom Brode biskup Krupecký a mal namierené slúžiť bohoslužbu. No prv chcel cerkev – chrám vysvätiť, a žeby bez prekážok to mohol urobiť, prikázal dvere chrámu uzamknúť. Pravoslávni veriaci, keď to videli, s krikom sa vlámali do chrámu, biskup ich chcel uspokojiť, no videl, že je to bezúspešné a ustúpil do sakristie. Veriaci sa valili za ním a údermi a palicami bili jeho aj jeho pomocníkov, a len-len, že ho živého vyniesli. Tak skončila misionárska práca biskupa Krupeckého v Uhorsku. (pozri: PRONIN, Tamže s. 189). Veriacich pobúril príkaz biskupa Krupeckého uzamknúť dvere chrámu, aby chrám mohol vysvätiť.

Správy očitých svedkov z archívov vybral a publikoval v knihe O Užhorodskej únii jezuita Michal Lacko. Vraj v predvečer sviatku chceli pripraviť chrám, ale pre veriacich to nebolo možné. Biskup prikázal, aby veriaci vyšli von z chrámu a nariadil zamknúť dvere. Tak nepriatelia zorganizovali vzburu, začali na biskupa nadávať a násilím si vynútili vstup do chrámu. On ich chcel uspokojiť, ale keď videl, že je to bezúspešné, ustúpil. S palicami sa vraj oborili na biskupa a jeho prívržencov, ktorí ušli do sakristie a tam ich napadli a bili palicami, až kým nezasiahlo vojsko Drugetha. Došlo k incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký, jezuiti s ich pomocníkmi. Pravdepodobne mala byť vtedy vyhlásená únia v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha. Na poľskej Ukrajine odoberali pravoslávnym chrámy jednoducho tak, že tieto presvätili latinským obradom. Takto v Poľsku latinici zaberali chrámy a monastiere aj od gréckokatolíkov ešte po 1. svetovej vojne v r. 1927, s tichým súhlasom vatikánskeho nuncia Rattu. Preto už v Zmluve Brestského dokumentu uniati žiadali, aby im bolo garantované „Bod 25 – Aby sa naše ruské kláštory a kostoly nemenili na kostoly rímskokatolíckej cirkvi. A ak by niektorý z rímsko-katolíkov poškodil alebo zničil jeden z našich kostolov alebo kláštorov na svojom území, nech je povinný ho opraviť alebo postaviť nový na výhradné použitie ruských ľudí“. Mali aj iné požiadavky. (pozri: BELEJKANIČ, I.: Stručné dejiny únie Brestu (1595) Zmluva Bretského dokumentu, In Historia Ecclesiastica, Prešovská univerzita, Roč. IV. 2013 č.1. s. 222). V Poľskom kráľovstve dominantné postavenie mala rímskokatolícka cirkev a ostatné kresťanské cirkvi boli vo výkone svojich bohoslužieb obmedzované alebo nebolo im umožnené slobodné vykonávanie liturgických obradov podľa ich platného poriadku. Bolo tu bežnou praxou meniť kláštory a kostoly podľa záujmu mocných a vplyvných ľudí (pozri: BELEJKANIČ, I.: Tamže, s. 236).

Vďaka vojsku Drugetha nedošlo ku krviprelievaniu. Juraj Drugeth, ako horlivý protestant, a z nenávisti voči pravoslávnym, dal monastier v r. 1603 vypáliť. Potom však, už zase ako horlivý katolík, ho dal v r. 1613 znovu vybudovať a odovzdal ho jezuitom v nádeji, že sa stane strediskom únie. Jezuiti odišli do Užhorodu a v Humennom ostali traja jezuiti a františkáni. Do Humenného sa jezuiti vrátili v r. 1634. Drugeth im ročne platil ešte o 500 zlatých viac ako dovtedy s prísľubom, že im ešte pridá a dal im do správy dediny Ptičie a Modru.

Archimandrita Vasilij Pronin v knihe Istoria Pravoslavnej cerkvi na Zakarpatii píše, že boli neúspešní aj preto, že si zle vybrali miesto, lebo tu, v Krásnom Brode v monastieri, sa schádzali prívrženci pravoslávnej viery a obradu (s. 188-189).

Po Krásnobrodskom neúspechu zaviesť úniu v r. 1614 si zaumienili, že úniu treba zaviesť tajne, preto začali sľubovať pravoslávnemu duchovenstvu rôzne materiálne výhody, ktoré malo duchovenstvo katolícke. Preto v Užhorode už jednali len s duchovnými bez veriacich. Všetci zainteresovaní organizátori únie predpokladali, že duchovenstvo bude súhlasiť a prejde na stranu únie a s duchovenstvom napokon prejde aj všetok veriaci ľud. KAVČÁK, A., (OCM č. 6/1956, s. 20 - 21) opisuje ďalší pokus zavedenia únie v Krásnom Brode, ktorý sa uskutočnil už po Užhorodskej únii z r. 1646: „Ľud so svojím pravoslávnym monastierom naďalej zostával neotrasiteľne pevným vo sv. Pravosláví. Nepriatelia pravoslávia usmrtili všetkých pravoslávnych mníchov v tomto monastieri, tajne ich pochovali a na ich miesto priviedli nových mníchov, ktorí boli pravoslávnymi len na oko, ale v skutočnosti boli uniati. Takýmto spôsobom bola zavedená únia vo všetkých obciach našich Karpát, aj v pevnosti Pravoslávia, krásnobrodskom monastieri. Od prechodu monastiera do rúk zradcov národa začal monastier postupne strácať svoj význam“. To bol aj zámer tých, čo zavádzali úniu. Autor Andrej Kavčák na konci svojho článku píše, že údaje do svojho článku pozbieral a zostavil z rôznych historických prameňov a pomôcok. Nikde inde som sa v histórií nestretol s takou neľudskou udalosťou. Úniu chceli najprv zaviesť násilne, ale keď sa to nepodarilo, tak sa ju rozhodli zaviesť tajne, násilne a brutálne. Krásnobrodský monastier vždy bol a bude svedkom a dôkazom, že naši predkovia boli pravoslávni. Najcennejším pokladom monastiera a pravoslávnych veriacich je zázračná ikona Božej Matky s Isusom Christom. Táto ikona sa preslávila mnohými zázrakmi (HORKAJ, Š.: Únia a Slovensko, In: Pravoslávny teologický zborník, XXX /15/ 2006, s. 192).

Už všade sa pokúšali o šťastie, - píše Ľudovít Štúr o Poliakoch, kde sa im podarilo zaviesť Brest-litovskú úniu, - no bezúspešne… Sťažujete sa na tvrdosť Rusov, ale spomeňte si na to, že ste to boli kedysi práve vy, kto Rusom spôsobil toľko zla! Nechceli ste ich v čase svojho spojenectva s kozákmi uvrhnúť do otroctva, nechceli ste ich vydať do špinavých židovských rúk? Koľko zla ste napáchali pre brest-litovskú úniu s katolíckou cirkvou? Nepremenili ste pravoslávne kostoly na konské stajne pre vašich šľachticov, alebo ste ich nedali do prenájmu židom, a nebol chudák pravoslávny diakon, keď za každým, keď chcel slúžiť omšu, bol nútený pýtať si za vysoký poplatok od žida kľúče od kostola? A neboli tí, ktorí sa vzpierali únii, strašným spôsobom mučení? Za každé bezprávie je odplata, hoci aj z rúk brata” (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava 1993, s. 154 – 155).

Prekvapilo ma to, čo píše Andrej Kavčak v Odkaze sv. Cyrila a Metoda, ale prekvapilo ma aj to, čo píšu aj samotní uniati – gréckokatolíci, že monastierské eparchie a ich biskupov Rím nikdy neuznával za sídelných biskupov /v latinskom slova zmysle/. Niekedy ich označoval za “pseudoepiskopov”. „Takéto monastyrské eparchie postupne zanikli, zmizli z povrchu sveta, a to obyčajne, alebo po vypálení materského episkopského monastyra /napr. Spiš, Hrušovo, Krásny Brod…/, t.j. v podstate po fyzickom zničení episkopského sídla a pozabíjaní mníchov, alebo po inom zásahu zo strany latinskej cirkevnej a svetskej šľachty“ (VLADIMIRUS DE JUXTA HORNAD: Dejiny gréckokatolíckov Podkatpatska /9. – 18. storočie/, Košice 2004, s. 539). Tak toto sú už skutočne veľmi tvrdé zásahy do života Pravoslávnej cirkvi, ktoré veriaci človek nedokáže ani opísať a pochopiť.

Biskup Atanás Krupecký bol vymenovaný kráľom za biskupa do Premyšlu, ale zo začiatku nebol prijatý duchovenstvom a šľachtou. Biskup Krupecký žil na Poľskom území a obával sa cestovať na naše územie, kde ho poznali a o nevydarenom pokuse zaviesť úniu pravoslávni veriaci rozprávali. Tak sa skončila misionárska práca biskupa Krupeckého s úniou v monastieri v Krásnom Brode. Sťažoval sa na súdoch a tribunáloch na jednotlivcov, na pravoslávne bratstva, na celé farnosti, na dekanstva, aj na samú kapitulu Premyšelsku, ktorá sa silne držala Pravoslávia a Krupeckého nechceli priznať za svojho biskupa. Aj to mu bolo treba prežiť. Zomrel v r. 1652 v dedine Vaľova. (PRONIN: Tamže s. 190).

Monastier v Krásnom Brode zohral veľkú úlohu v živote pravoslávnych veriacich, veď aj pravoslávni mukačevskí biskupi si v titule písali “i Krasnobrodsky”. Hoci jezuiti s Drugethom v Humennom založili školu - kolégium na prípravu dlhodobej práce, aby s feudálnym násilím a zneužívaním sociálnej biedy pravoslávneho duchovenstva a veriacich mohla víťaziť únia, pravoslávni veriaci a duchovní ukázali, že svoje milované cyrilometodské dedičstvo otcov si vedeli hájiť a bojovať za svoju pravoslávnu vieru.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ

 

16.06.2014 10:21

Prijímanie svätej Eucharistie v ranej Cirkvi

 

Do jedného monastiera na ostrove Cyprus raz prišli pútnici a našli tam poslušníka, ktorý sa volal Izidor. Títo návštevníci videli ako tento poslušník neustále plakal a spínal ruky k nebu. Snažili sa ho prehovoriť, aby aspoň na chvíľu prestal, ale on nesúhlasil. „Som veľký hriešnik, hovoril tento poslušník Izidor, takého ešte nebolo od Adama až do dnešného dňa. Pútnici mu na to s pochopením hovorili, že všetci sme hriešnici, veď kto je bez hriechu okrem Boha? „Uverte mi bratia“ - hovoril Izidor, - „ani vo Svätom Písme, ani v Tradícii, ani medzi ľuďmi som nenašiel hriešnika, ktorý by mi bol podobný v hriechu, ktorý som urobil. Keď si myslíte, že si sám nahováram, vypočujte si o mojom hriechu a pomodlite sa za mňa. Vo svete som bol ženatý a žil som v heréze Septima Severa. Keď som raz prišiel domov, nenašiel som svoju ženu doma, pochopil som, že išla k susede, aby spolu prijímali Eucharistiu, keďže moja žena bola kresťanka. Hneď som sa tam vybral, aby som jej v tom zabránil. Vbehol som do domu a uvidel som, že žena práve prijala Svätú Eucharistiu. Priskočil som k žene a schmatol som ju za hrdlo, aby som ju prinútil vypľuť Sväté Dary. Keď sa mi to podarilo, zdvihol som Eucharistiu a hádzal som s ňou na všetky strany, až nakoniec spadla do blata. V tom momente pred mojimi očami udrel blesk a zobral Eucharistiu z tohto miesta. Keď prešli dva dni, videl som pred sebou celého čierneho spáleného človeka. „Ja aj ty sme odsúdený na rovnaké utrpenie“ - povedal mi tento človek. - „Kto si ty?“ - spýtal som sa ho. „Ja som ten, ktorý udrel Tvorcu všetkého, Hospodina nášho Isusa Christa, po tvári v čase Jeho utrpenia“. - Vidíte, teraz aspoň viete, prečo nemôžem prestať plakať, keď si pomyslím, čo ma čaká za tento hriech, ktorý som vykonal“.

Aj v tomto príklade si môžeme všimnúť jednu zaujímavú vec. Prvotní kresťania prijímali Eucharistiu doma, každý deň. Bolo to kvôli prenasledovaniu, pretože nie vždy sa dalo ísť na liturgiu a prijímať spolu s ostatnými kresťanmi. Preto si veriaci brali Eucharistiu so sebou, aby mohli prijímať každý deň. Nevedeli si totiž predstaviť, že by zostali, čo i len jediný deň bez Christa.

Nielen v časoch svätých apoštolov, ale aj v nasledujúcich storočiach bolo zvykom prijímať každý deň. Takáto prax bola vo väčšine miestnych cirkví. V severoafrických miestnych pravoslávnych cirkvách bolo zvykom v nedeľu si po prijímaní brať časticu Eucharistie domov. Túto Eucharistiu kresťania prijímali každý deň ráno v čase ranej – utrenej modlitby pred začiatkom svojej práce, aby sa posvätili na celý deň. Tohto domáceho prijímania Eucharistie sa zúčastňovali aj malé deti.

V neskoršom období, kvôli rôznym príčinám, kresťania už neprijímajú každý deň. Prišli k myšlienke, že prijímanie nemôže byť bez dostatočnej prípravy. Už svätý Hyppolit Rímsky v 3. stor. písal na tému: „Je potrebné prijímať každý deň, alebo len v určitý čas?“

V 4. stor. na otázku, ako často treba prijímať, bola cirkevná prax odlišná. V Španielsku a v Ríme sa vo väčšine prípadov prijímalo každý deň. V Egypte bolo ponechané na každého kresťana, ako často bude prijímať zo svojej Eucharistie, ktorú mal doma odloženú. Väčšinou išlo o každodenné prijímanie, alebo každý druhý deň. V Kappadokii bolo prijaté pravidlo prijímať štyri krát do týždňa, čo môžeme vidieť u svätého Vasilija Veľkého. Obyčajne sa prijímalo v nedeľu, v stredu, v piatok a v sobotu, a tiež, ak na druhý deň pripadol sviatok nejakých mučeníkov. V iných miestnych cirkvách bolo dovolené prijímať raz v mesiaci, v prvú nedeľu v mesiaci, alebo dvanásť krát do roka. V Sýrskej Cirkvi štvrtého storočia svätý Ján Zlatoústy svedčí o tom, že tu väčšina kresťanov prijímala len raz či dvakrát do roka, čo bolo veľmi žalostné a svedčilo o duchovnom úpadku tohto obdobia.

V 5. stor. sa zvyk prijímať každý deň ráno pred jedlom, čoraz viac a viac vytráca zo života bežného kresťana a odchádza do oblasti asketického zápasu života do monastierov a pustovní, kde sa tento zvyk prvotných kresťanov uchovával. V súčasnosti sledujeme akýsi pokus o návrat do pôvodnej ranokresťanskej praxe častého prijímania Eucharistie, čo je vzhľadom na náročnosť doby, v ktorej žijeme, nevyhnutné pre zdravý duchovný život.

Mgr. Ján Pilko, PhD.

publikované v Prameň VI/2014

 

22.05.2014 20:27

… NIET INÉHO MENA

 

V týchto dňoch, keď Cirkev číta knihu Skutkov apoštolských, môžeme byť nanovo účastní samého počiatku kresťanskej histórie. Apoštoli vychádzajú so svojim kázaním a smelo zvestujú – ISUS, TEN UKRIŽOVANÝ, VSTAL ZMŔTVYCH, ON JE HOSPODIN, SUDCA I SPASITEĽ. VŠETCI – ŽIDIA AJ POHANIA – SA MUSIA K NEMU OBRÁTIŤ, ABY DOSIAHLI VEČNÚ SPÁSU. Apoštoli neohlasujú Christa ateistom, neveriacim – veď židia mali starú uznávanú monoteistickú tradíciu, ktorú si udržali počas storočí tvrdej výchovy a skúšok, a pohania – tí zas mali množstvo bohov. Nakoniec, niektorí filozofi hovorili, že pod ich maskami možno vidieť jednu a tú istú božskú podstatu. Apoštoli prichádzajú so svojim kázaním k ľuďom, ktorí majú svoje náboženstvo.

Nemuseli svojim súčasníkom dokazovať, že nadprirodzenosť je skutočnosťou. Pre ľudí tamtej doby a následných epoch to bolo tak reálne, ako skutočnosť preháňajúceho sa vetra či oblakov na oblohe. V tom čase, tak ako aj teraz, bolo nadmieru učiteľov, náboženských škôl a tradícií, i ľudí, tak či onak spôsobných komunikovať s nadprirodzeným svetom. Ale apoštoli ohlasovali Isusa nie ako jedného z duchovných učiteľov, ktorý založil nejakú školu – filozofickú tradíciu. ONI OHLASOVALI CHRISTA AKO JEDINÚ CESTU SPÁSY. Evanjelium nám predkladá Jeho slová: „JA SOM CESTA, PRAVDA I ŽIVOT; NIKTO NEPRICHÁDZA K OTCOVI NEŽ SKRZE MŇA“ (por. Jn 14, 6), a apoštoli podávajú ďalej: „NIET INÉHO MENA POD NEBOM, DANÉHO ĽUĎOM, V KTOROM BY SME MALI BYŤ SPASENÍ“ (Sk 4, 12).

AK PRIJÍMATE CHRISTA, JE SAMOZREJMÉ, ŽE SA ZRIEKATE INÝCH BOHOV

Pre pohanov to bola novinka., mohli vidieť niektoré paralely medzi svojimi mysterióznymi kultami a kresťanstvom, no jeden rozdiel priam bil do očí. V pohanstve mohli byť zasvätení do mystérií rozličných božstiev, a čím viac tým lepšie, apoštolská viera však niesla exkluzívny charakter – Ak prijímate Christa, je samozrejmé, že sa zriekate iných bohov. To nebolo pohanom celkom jasné, a žiaľ, často to nie je jasné ani našim súčasníkom.

Mnohým sa zdá omnoho rozumnejšou pozícia, ktorá sa nazýva „náboženským pluralizmom“, hovoriacim povedzme, že všetky náboženstvá (dajme tomu s výnimkou otvoreného satanizmu), tak či onak nejako vedú k pravde a spáse, a deliť ich na pravé či falošné, by sa javilo ako príznak obmedzenosti a fanatizmu. No musíme priznať, že apoštoli takú pozíciu nepoznali. AKÝ ZMYSEL BY POTOM MALA ICH SNAHA OBRÁTIŤ ĽUDÍ K VIERE V CHRISTA, PRETRPIAC PRI TOM PRENASLEDOVANIE, MUČENIE, AK BY NÁBOŽENSTVO, VIERA, KTOROU TÍTO ĽUDIA ŽILI, NEBOLI NIČÍM HORŠIE? Prečo potom „náboženského pluralizmu“ sa pridržiavajú mnohí naši súčasníci? Dôvodov je niekoľko, a dokonca na prvý pohľad vyzerajú dosť hodnoverne. Zvážme ich po poriadku.

Hovoria nám, že ľudia v stredoveku, na dedine, dokonca v meste, mohli prežiť svoj život a nevidieť žiadneho inoverca. Ani na um im neprišlo, že vyznávať Boha možno aj nejako inak. My dnes žijeme v globálnom svete a máme vynikajúce vedomosti o mnohých iných náboženstvách a kultúrach., o tom, že ľudia môžu všemožnými spôsobmi budovať svoj vzťah s nadprirodzenom, a v tejto situácii je náboženský pluralizmus najrozumnejšou pozíciou.

Ale aj apoštoli žili v pluralitnej spoločnosti Rímskeho impéria a okrem toho, v tej dobe kresťanstvo vôbec nezastávalo pozíciu svetového náboženstva, a predsa sa nedali stiahnuť týmto prúdom myslenia...

REŠPEKTOVAŤ ĽUDÍ A PRIJÍMAŤ ICH VIERU SÚ DVE RÔZNE VECI

Hovoria nám, že musíme rešpektovať ľudí vyznávajúcich iné náboženstvo a je to skutočne férová požiadavka. Je samozrejmosťou, že by sme sa mali s láskou a úctou správať voči svojim blížnym – bratom vo viere, inoverným, či neveriacim. NO REŠPEKTOVAŤ ĽUDÍ A PRIJÍMAŤ ICH VIERU, SÚHLASIŤ S ŇOU, SÚ ÚPLNE ROZLIČNÉ VECI. Veď ani sami zástancovia "náboženského pluralizmu" sa nezhodujú s tradičným kresťanským učením, čo ešte neznamená, že sa zle správajú ku kresťanom ako k ľuďom. Láska a úcta k druhému človeku nepotrebuje nutnú zhodu vo všetkom, takisto ako aj nesúhlas nemusí viesť k nepriateľstvu.

ĽUDIA, KTORÍ SA DOMNIEVAJÚ, ŽE JE JEDNO AKO SA KLAŇAŤ BOHU, NAKONIEC SA MU NEKLAŇAJÚ NIJAK

Navyše, paradoxom pluralizmu vo viere ako takého, ktorý chce vytvárať jednotu medzi všetkými, je, že sa nezhoduje s nikým, a v snahe byť svojim pre všetky náboženské tradície, stáva sa cudzí každému. Ľudia, ktorí sa domnievajú, že je jedno ako vyznávajú Boha, ako sa Mu klaňajú, nakoniec Ho nevyznávajú nijako.

Ďalším faktorom, ktorý podnecuje náboženskú pluralitu – je presvedčenie, že výnimočná pozícia Evanjelia je príčinou konfliktov, náboženských vojen, prenasledovania heretikov a pod. Ako príklad kresťanskému svetu sa stavia kultúra hinduizmu, kde je množstvo rôznych škôl, praktík, ktoré koexistujú vedľa seba. Inokedy sa za príklad "mierovej" relígie ukazuje na budhizmus. Obidva tieto príklady však iba svedčia o nedostatočnej znalosti problému. Žiaľbohu, India bola a do istej miery stále je arénou zúrivých spoločenských a kastových konfliktov, v ktorých sa hinduisti javia o nič menej bojachtiví a neznášanliví ako ktokoľvek iní. História budhizmu pozná aj náboženské vojny a prenasledovanie inoverných, a dokonca do našich dní na Barme pretrváva krvavý konflikt pod budhistickými štandardami. Samozrejme, príčina tohto zla je skazené ľudské srdce. Absencia dogiem a náboženská benevolentnosť nerobí ľudí viac tolerantnými a pokojamilovnými.

Čo je však najdôležitejšie, v čom sa "náboženský pluralizmus" rozchádza s kresťanstvom, a nielen s ním, je vzťah k pravde. V kresťanstve je odpoveď na otázku, ktorej sa pluralizmus vyhýba – a to je otázka pravdy. Za náboženským pluralizmom stojí akýsi zahmlený ateizmus – náboženské tradície sú ničím iným ako snahou nájsť nejaký zmysel, útechu, nádej v chaotickom a nezmyselnom svete. Ich hodnota je v ich psychoterapeutickom či spoločenskom efekte. Zbytočne sa potom dohadovať aká cesta „skutočne vedie k spaseniu“, keď sa vychádza z pozície, že žiadneho spasenia niet, … zakopať a lopúchy nech rastú – i to všetko...

APOŠTOLI VŠAK OHLASUJÚ, ŽE SPÁSA JE SKUTOČNÁ. CHRISTOS REÁLNE, FYZICKY VSTAL ZMŔTVYCH A POZÝVA NÁS K VEČNÉMU ŽIVOTU, ktorý dokážeme nájsť cez pokánie a vieru, alebo ho odmietneme svojou nevierou a zatvrdilosťou., zvestujú absolútne reálne veci – skutočnejšie než čokoľvek iné.

CHRISTOS JE SKUTOČNE TÝM, ZA KOHO SA VYHLASOVAL – SYN BOŽÍ, HOSPODIN, SUDCA I SPASITEĽ

Christos je skutočne Tým, za koho sa vyhlasoval – Boh, Hospodin, Sudca i Spasiteľ. V Ňom nájdeme nielen Posla Pravdy, či Učiteľa Pravdy – my v Ňom stretávame Pravdu Samú. A tu je potom nezmyslom hovoriť o "rôznych cestách k pravde", kedy Sama Pravda zostúpila na zem a čaká na moju a vašu odpoveď. Nezmyslom je hovoriť o "rozličných cestách k spáse", kedy Samo Spasenie prišlo k nám a ponúka sa nám, len aby sme Ho prijali

Сергей Худиев, НЕТ ДРУГОГО ИМЕНИ

preklad jerej Dušan N. Tomko

 

13.05.2014 09:23

POSLANIE ŽENY V CHRISTOVEJ MISII SPÁSY

 

Spomínam si na svedectvo muža, ktorý vyrastal v kresťanskej rodine. Tento človek hovorí: „Ako malý chlapec, neviem ani koľko som mal rokov (možno 4 – 5, kedy som už dokázal všímať si a uvedomovať mnohé veci), som raz skoro ráno vstal a chcel som ísť do spálne k svojim rodičom, no nenašiel som ich tam. Zbadal som, že z otcovej pracovne svieti slabé svetlo. Nakukol som a škárou na dverách som uvidel svojho otca, ktorý kľačal pri svetle sviečky pred ikonou. Vtedy mi napadla myšlienka - Aký veľký musí byť ten Boh, ... keď môj otec, ktorý je taký veľký a silný, za noci, v tme, pred Ním kľačí na kolenách a modlí sa“.

Detské zmýšľanie, detská úvaha, ... ale úvaha dieťaťa nad obrazom, ktorý sa mu vryl do srdca na celý život. Obraz, ktorý sa mu vynáral, keď už sám ako dospelý dennodenne kľakal v modlitbe pred svojim Stvoriteľom a Spasiteľom, a čomu učil aj svoje deti.

Prečo to spomínam? Lebo vo svojom živote si pripomíname rôzne udalosti, slávime rôzne sviatky a dalo by sa povedať, že každý deň je niekomu, či niečomu zasvätený – či už v cirkevnom kalendári (kde si každý deň pripomíname spasiteľné dielo Hospodina nášho Isusa Christa, či tých, ktorí sú už vo večnosti a Boh ich odmenil korunou víťazstva), ale aj v svetskom kalendári, kde v dnešnej dobe už máme každý deň niečomu zasvätený. Druhá nedeľa po Pasche Christovej je zasvätená Ženám myronosicam. Je to deň, ktorý je sviatkom ŽIEN !!! Nie „medzinárodný deň žien“, nie „deň matiek“ ..., ale sviatok všetkých pravoslávnych žien, matiek, mladých dievčat., deň, kedy si pripomíname ich misiu, ich poslanie v Božom diele.

Biblia, či už Starý, alebo Nový Zákon, nám hovorí o ženách, ktoré výraznejšie vystupujú v histórii ľudstva, ale aj v histórii našej spásy: bola tu pramatka Eva, ktorá sa dala zlákať mámením falošného hada – satana a kvôli jej pádu toto démonské mámenie ovládlo človečenstvo. Bola tu Lótova žena, ktorá odmietla Božiu záchranu a v ľútosti za tým starým, čo mala zanechať, sa obzrela späť a zahynula. Bola tu Herodiada, ktorá nezniesla pravdu a preto si vyžiadala hlavu Jána Krstiteľa, ... ale bola tu aj Deva - Panna z rodu Dávidovho, Presvätá Bohorodička Mária, Ktorú si vyvolil Boh za Matku Svojho Jednorodeného Syna, Ktorý prišiel na tento svet zničiť okovy démonského mámenia, ktorými nás spútali naši prarodičia, Ktorý nás prišiel pretvoriť z toho starého na nového Božieho človeka, a Ktorý nám Svojim zmŕtvychvstaním prinavrátil stratenú rajskú dôstojnosť a všetkým tým, ktorí uveria v Jeho meno otvoril bránu Kráľovstva Božieho. A práve Presvätá Deva Mária je VZOROM A PRÍKLADOM TEJ SKUTOČNEJ ŽENY, MATKY, KRESŤANKY – nadovšetko veriacej v Boha, nekonečne milujúcej a pokornej, vnímavej pre prijatie Božej vôle. PRESVÄTÁ BOHORODIČKA MOŽE A MÁ BYŤ VZOROM AJ PRE DNEŠNÚ ŽENU, DNEŠNÚ MANŽELKU, DNEŠNÚ MATKU !!!

Často prepadáme tendencii, že keď sa nám dáva za príklad, či už Sám Hospodin, Presvätá Deva Mária, či ktorýkoľvek svätý, reagujeme tendenčne tým, že „to boli svätí, ... že žili v inej dobe“ atď. Lenže SVÄTÝMI MÁME BYŤ AJ MY – LEBO TO JE NAŠE POVOLANIE !!! A čím sa líši naša doba od hentej? ... Tým, že už chodíme autom a nechodíme na oslovi? Alebo korešpondenciu vybavujeme internetom a neposielame poštu po holuboch? Ale to nie je podstatné! Podstatné je, že tak, ako aj vtedy, aj teraz sa človek môže rozhodnúť pre život s Bohom, alebo bez Boha., môže prijať Božiu vôľu, alebo môže proti nej dokonca bojovať. Aj v tamtej dobe bola Herodiada, ktorá Boha nepotrebovala, ktorá proti Nemu bojovala, ale bola tam aj Presvätá Božia Matka, jednoduché dievča z Nazaretu, Ktorá v pokore so slovami: „Hľa, služobnica Hospodinova“ odpovedá na Božie pozvanie, alebo bola tam aj Mária Magdaléna, ktorá zanechala hriešny život a šla za Christom, a dnes ju spolu s ostatnými ženami myronosicami oslavujeme.

História nám ponúka tak isto ako aj dnešný svet rôzny pohľad na ženu. Či už je to pohľad, kde žena nemá žiadnu cenu, ktorá nemá žiadne slovo, alebo, pohľad súčasného prehnaného feminizmu, kde žena dobýjajúc sa po svojich právach, stráca to, čo je ženské a čo je vlastné žene.

V Evanjeliu nedeľe Myronosic sa nám ponúka obraz žien, ktoré zavčas rána niesli od prázdneho Christovho hrobu apoštolom tú radostnú zvesť, ŽE CHRISTOS VSTAL ZMŔTVYCH.

Tieto ženy Christos nepovolal nejakým zvláštnym spôsobom, ako povolal apoštolov, ale tieto ženy sami, dobrovoľne, šli za Ním, slúžili Mu, pomáhali. Vidíme, že tieto ženy Ho nasledovali všade – nasledovali Ho až do konca, krížovou cestou, na Golgotu, kde ostali sami, lebo všetci ho opustili, ktoré Ho odprevadili do hrobu, s plačom, slzami – tak precítene, žensky, nie prešpekulovane, s očakávaním náhrady ako mnohí, ktorí v Christovi videli svoje záujmy, lebo si mysleli, že obnoví slávu „vyvoleného národa“. No prišla smrť na kríži a pre nich to bol koniec. Ale ženy, ktoré Mu celý čas slúžili bez nároku na odmenu, či vďaku, hneď ako sa dalo po Pasche, pripravili masti, aby Ho pomazali, aby Mu ešte posledný raz poslúžili. A PRÁVE TÝMTO ŽENÁM SA ZMŔTVYCHVSTALÝ HOSPODIN ZJAVUJE AKO PRVÝM. Ich si vyberá, aby prvé zvestovali svetu, ŽE VSTAL ZMŔTVYCH – A TO BY MALO BYŤ AJ JEDNÝM Z HLAVNÝCH POSLANÍ AJ DNEŠNEJ ŽENY, A HLAVNE MATKY = NIESŤ RADOSTNÚ ZVESŤ O BOHU V TOM MALOM RODINNOM SPOLOČENSTVE, A TÝM AJ V CIRKVI, V CELOM SVETE !!!

Spomienka nedele Žien Myronosic vyzdvihuje ženu a toto jej poslanie, jej misiu – NIESŤ RADOSTNÚ ZVESŤ EVANJELIA DO TOHTO SVETA !!! Možno nie z kazateľne, v tom doslovnom ponímaní, čoho sa tiež dnes domáha nezdravý feminizmus, ALE Z KAZATEĽNE ŽIVOTA, SVEDČIAC A UČIAC MORÁLNYM, ĽUDSKÝM A KRESŤANSKÝM HODNOTÁM !!! A TU JE MIESTO ŽENY, PRE KTORÉ JU BLAHOSLOVIL BOH – MIESTO, KTORÉ NIE JE ANI UBERANÍM JEJ HODNOTY, ANI UBERANÍM Z JEJ PRÁV.

Veď akokoľvek dobrý psychológ, či rodinný poradca, nedokáže to, čo skutočne milujúca žena, ktorá dokáže stmeliť, ktorá dokáže dať v rodine dohromady to, čo sa sype, rozpadá. Akokoľvek snaživý učiteľ neurobí to, čo dokáže urobiť dobrá milujúca žena a matka. Lebo dobrá, milujúca kresťanská žena skutočne urobí viac ako tím najlepších psychológov a učiteľov dohromady.

Slovo Božie hovorí: „Boh stvoril človeka – A stvoril Ho na Svoj obraz a podobu ... A človeka stvoril ako muža a ženu“. Mužovi dal zo Svojho obrazu a podoby TÚ MOCNÚ PRAVICU, ... PRAVICU, ktorá vedie, ktorá ochraňuje, ktorá sa stará, a ŽENE dal zase zo Svojej LÁSKY, TRPEZLIVOSTI A NEKONEČNÉHO SÚCITU.

Preto, keď žena robí to, k čomu ju požehnal Boh pri stvorení – to dokáže urobiť najlepšie. TU JE JEJ VEĽKÁ ÚLOHA A POSLANIE V BOŽOM DIELE – čo si nám treba uvedomiť, že to nie je poslanie v našom malom ničotnom ľudskom diele, ALE V DIELE BOŽOM, a toho si musíme byť vedomí.

Koľko veľkých ľudí, velikánov, či už umenia, vedy, spoločenského života, neopomínajúc veľkých ľudí viery, ale aj jednoduchých prostých ľudí, ktorí právom nosia meno „človek“, vďačí za to, kde sú, akými sú, príkladu starostlivej a milujúcej matky. A takisto z druhej strany, zase ľudia, ktorí sa ocitli v morálnej i duchovnej biede, pri drogách, zločine, nemorálnom živote, ocitli sa často preto, lebo vo svojom živote – hoci každý jeden z nich mal, či má otca, matku - nepocítili ten jednoduchý, ale tak mocný cit materinskej lásky, či otcovho príkladu.

Je samozrejmé, že toto veľké dielo, ktoré nám zveruje Boh, dielo výchovy, nespočíva iba na žene, matke samej, ale na obidvoch, v Bohom požehnanom manželstve muža a ženy, ktorí spolu vo vzájomnej láske prosia Hospoda Boha o pomoc a blahoslovenie.

Ako príklad si zoberme ovocný sad, či vinicu - môžeme mať krásny sad, vinicu, môžeme ich mať vysadené tými najlepšími štepmi, ale ak my nepriložíme ruku k dielu a nebudeme pracovať, tak štepy zdivejú a výjdu nazmar. Z druhej strany, ak Hospodin Boh nepožehná úrodu, neochráni od nepriazne, škodcov, tak zbytočná je akákoľvek ľudská námaha. A tak je aj s výchovou, ktorú Hospodin zveril do našich rúk, a hlavne do rúk ženy - matky.

Boh nám zveruje deti – deti, ktoré sú synmi a dcérami Nebeského Otca, Ktorý všetko, čo tvorí, robí jedinečné, dobré a dokonalé. A tak aj deti, ktoré nám dáva, sú také. Práve my – tak ako v ovocnom sade, keď sa nestaráme, alebo sa nesprávne staráme, ich dokážeme pokaziť. Preto je nám potrebná pomoc, rada a požehnanie Toho, Ktorý Sám Je Dokonalý - Hospoda Boha. Preto je potrebná a nevyhnutná modlitba v živote našich rodín, aby to, k čomu sme boli povolaní, aby to naše úsilie, prinieslo aj hojné plody.

A TU SME ZNOVA PRI TEJ VEĽKEJ ÚLOHE, POSLANÍ ŽENY – Ženy, ktorá už v tom ľudskom ponímaní je tou, ktorá ochraňuje rodinný krb, ktorá stmeľuje rodinu – POVOLANÍ ŽENY, BYŤ TOU, KTORÁ PROSÍ BOHA ZA SVOJICH BLÍZKYCH. A tu by sme mohli dať príkladov a príkladov z nášho každodenného života, kedy veriaca žena zachránila rodinu, zachránila svojho manžela, kedy na kolenách a v slzách vymodlila návrat stratených detí, ktoré sa stratili na ceste života.

Pozerajúc na dnešnú mládež, na dnešné mladé dievčatá, na ich záujmy, na ich hodnoty, pozerajúc na médiá, ktoré vytvárajú ideál dnešnej modernej ženy – PODSÚVA SA OTÁZKA: AKO BUDE VYZERAŤ NÁŠ SVET, KEĎ TÍTO MLADÍ VSTÚPIA DO ŽIVOTA, DO VYTVÁRANIA SPOLOČNOSTI?!

Nedeľa Žien Myronosic nie je iba oslavou týchto žien, oslavou žien a ich poslania – ALE JE VÝZVOU, HLAVNE PRE ŽENY, ABY PRIJALI TÚ MILOSŤ, KTORÚ NÁM VŠETKÝM DÁVA HOSPODIN, KEĎ NÁS POZÝVA NA CESTU VIERY. Aby urobili ten krok, ktorý je síce ťažký – VYBRAŤ SI BOHA DO SVOJHO ŽIVOTA A V TEJTO MILOSTI, ABY SA STALI SKUTOČNÝMI ŽENAMI, SKUTOČNÝMI MANŽELKAMI, SKUTOČNÝMI MATKAMI, NIE ATRAPAMI ŽENY, KTORÉ PONÚKA DNEŠNÝ SVET !!! A TÝM BY BOLA VYRIEŠENÁ ISTO VIAC NEŽ POLOVICA PROBLÉMOV NAŠICH RODÍN, NAŠEJ SPOLOČNOSTI !!!

Nech Milostivý Hospodin Boh, na príhovor Presvätej Božej Matky i svätých žien Myronosic, udelí NÁM VŠETKÝM tú blahodať, aby sme dokázali vnímať SVETLO CHRISTOVHO VZKRIESENIA A ZAŽILI TÚ VEĽKÚ RADOSŤ ZO STRETNUTIA S CHRISTOM A AKO ŽENY MYRONOSICE NIESLI DO SVETA ZVESŤ O TOM - ŽE CHRISTOS VOSKRESE !!! CHRISTOS VSTAL ZMŔTVYCH !!!

jerej Dušan Nikodim TOMKO

 

13.05.2014 09:18

PREFÍKANOSŤ DÉMONA

 

Jeden brat sa raz spýtal starca: „Čo mám robiť? Moja hriešna myšlienka mi nedovolí ani na chvíľu zostať v kélii“. Starec mu povedal: „Choď synu, usaď sa vo svojej kélii, pracuj rukami a neustále sa modli k Bohu. Svoju starosť zlož na Boha a nech ťa nikto nezvedie, aby si odtiaľ odišiel“. I povedal mu jeden príbeh: „Jeden mladík žil vo svete so svojím otcom. Túžil po tom, aby sa stal mníchom. Ale hoci otca prosil o dovolenie, nedostal ho. Neskôr keď ho podporili aj jeho verní priatelia, otec súhlasil a tak tento mladý muž odišiel a vstúpil do monastiera. Keď sa stal mníchom, začal dokonale vykonávať všetko, čo sa má v monastiery konať a jedol iba raz denne. Potom sa začal každý druhý deň úplne zdržiavať od jedla, až nakoniec jedol iba raz za týždeň. Jeho duchovník ho pozoroval a s obdivom ďakoval Bohu za jeho zdržanlivosť a námahu. Po nejakej dobe začal tento mních prosiť svojho starca: „Otče, pusť ma do púšte“. On mu odpovedal: „Synu, pusť to z hlavy. Nemohol by si znieť takú námahu a k tomu pokušenia a diablove úskoky. Keď ťa tam zastihne pokušenie nenájdeš nikoho, kto ťa uteší v nepokoji, ktorý na teba znesie diabol“. On ale začal žiadať ešte naliehavejšie, aby mu dovolil odísť. Keď starec videl, že ho nedokáže zadržať, pomodlil sa a prepustil ho. Určil dvoch mníchov, aby mu ukázali kadiaľ má ísť.

Mnísi kráčali púšťou dva dni, keď sa unavili od horúčavy, natiahli sa na zem a zaspali. Zrazu priletel orol, dotkol sa ich krídlami a poodletel ďalej. Zobudiac sa povedali mladému mníchovi: „Pozri sa, tvoj anjel! Vstaň a nasleduj ho!“ Mladý mních vstal, rozlúčil sa s bratmi a vydal sa za orlom. Prišiel až k miestu, kde orol stál. Ten vzlietol a po niekoľkých sto metroch opäť pristál na zemi. Takto to robil tri hodiny. Mních šiel za ním až dovtedy, až kým orol neodletel napravo od neho a už sa viac neobjavil. Mních sa rozhliadol, uvidel tri palmy, prameň vody a skromnú jaskyňu. Povedal si: „To je miesto, ktoré mi Boh pripravil“. Živil sa ďatľami a pil vodu z prameňa. Takýmto spôsobom tam strávil šesť rokov osamote, bez toho, aby niekoho uvidel.

Tu k nemu jedného dňa prišiel diabol v podobe starého mnícha s prísnou tvárou. Keď ho mních uvidel dostal strach a začal sa modliť. Diabol mu povedal: „Ako dlho si tu?“ „Šesť rokov“, - odpovedal mních. Na to mu démon povedal: „Si môj sused a ja som to nevedel až teraz pred štyrmi dňami som to zistil. Mám pustovňu neďaleko od teba. Je to už jedenásť rokov čo som z nej nevyšiel. Až teraz keď som zistil že si tu v susedstve. Pomyslel som si, že zájdem k tomuto Božiemu mužovi a poradím sa s ním, čo môže prospieť spáse našich duší. Hovorím ti brat, že neuspejem, keď budeme sedieť v našich kéliach, pretože neprijímame Christovo Telo a Krv. Bojím sa, aby sme sa mu neodcudzili. Hovorím ti brat môj, že tri kilometre odtiaľ je monastier s kňazom, choďme tam každú nedeľu, alebo aspoň raz za dva týždne. Prijmeme tam Christove Telo a Krv a vrátime sa do svojich kélií“. Bratovi sa táto diabolská rada zapáčila. Keď prišla nedeľa, diabol prišiel k nemu a povedal mu. „Poď, už je čas“. Vyrazili a ponáhľali sa k monastieru. Vstúpili tam do chrámu a začali sa modliť. Brat potom vstal od modlitby, ohliadol sa ale toho starca, ktorý prišiel s ním nevidel. „Kam asi šiel? Žeby kvôli ľudskej potrebe?“ Čakal tam dlho, ale nikto neprichádzal. Vyšiel teda z chrámu, aby ho pohľadal. Keď ho nikde nenašiel, opýtal sa miestnych bratov: „Kde je ten starý mních, ktorý so mnou vstúpil do chrámu?“ Oni mu odpovedali: „My sme nikoho nevideli, iba teba.“ Vtedy brat pochopil, že to bol démon a povedal: „Pozrime sa s akou chytrosťou ma ten démon vyhnal z mojej kélie. Ale to ma predsa nemôže ohroziť, pretože ja som vyšiel za dobrým skutkom. Prijmem Christovo Telo a Krv a potom sa vrátim do svojej kélie“. Keď v chráme skončila bohoslužba, chcel sa vrátiť, ale zadržal ho igumen monastiera a povedal mu, že pokiaľ s nimi nebude jesť nepustia ho. Prijal teda pokrm a vrátil sa späť do púšte.

Tu znova prišiel diabol v podobe nejakého svetského mladíka. Mních si ho začal prezerať od hlavy až k pätám a hovoril si: „Je to on, nie je to on?“ Aj mladík sa na neho uprene pozeral. Mních mu povedal: „Prečo si ma tak obzeráš?“ Mladík mu odpovedal: „Uvažujem či ma spoznávaš. Po takej dobe predsa, akoby si ma mohol spoznať? Ja som sused tvojho otca, syn toho a toho. Či nevolá sa tvoj otec tak a tak, ... tvoja matka nemala také meno? A tvoja sestra sa volá tak a tak., a ty sa voláš tak. Dokonca poznám aj mená vašich otrokov. Tvoja matka a sestra zomreli pred troma rokmi a tvoj otec je už tiež po smrti, ale ešte predtým ťa ustanovil svojím dedičom. Povedal si: „Komu inému mám odkázať svoj majetok, než svojmu synovi, svätému človeku, ktorý opustil tento svet a odišiel nasledovať Boha. Jemu odkážem všetko svoje bohatstvo. Kto miluje Boha a vie, kde je môj syn, nech mu povie, aby prišiel, rozpredal všetok majetok a rozdal ho chudobným v prospech mojej i svojej duše“. Mnoho ľudí sa vydalo na cestu a hľadali ťa, ale nenašli. A ja som náhodou prišiel sem za akousi prácou a našiel som ťa. Tak neotáľaj, ale choď, všetko predaj a zariaď sa podľa vôle tvojho otca“. Mních mu povedal: „Nepotrebujem sa vracať do sveta“. Diabol mu na to odpovedal: „Keď neprídeš a ten majetok sa premárni, budeš z toho pred Bohom skladať účty. Čo ti snáď hovorím niečo zlého? Prídeš, rozdáš to chudobným ako dobrý správca, inak prostitútky a nedobrí ľudia rozoberú to, čo bolo zanechané chudobným, čo je na tom ťažkého prísť, rozdať almužnu podľa vôle svojho otca v prospech duše a potom sa vrátiť späť do svojej kélie?“ Tak mnícha presvedčil a vyhnal do sveta. Šiel s ním až k mestu a tam ho opustil.

Mních chcel práve vstúpiť do otcovho domu, mysliac si, že je jeho otec mŕtvy, ale tu on sám vyšiel von živý. Videl syna, ale nepoznal ho. Opýtal sa ho: „Kto si?“ Jeho syn bol prekvapený, že ho vidí živého a tak nebol schopný odpovedať. Otec sa ho znova opýtal odkiaľ je, a on zo seba nakoniec dostal slová: „Ja som tvoj syn“. Otec sa ho pýtal: „Prečo si sa vrátil?“ Mních sa mu hanbil povedať, prečo naozaj prišiel a povedal: „Tvoja láska ma prinútila vrátiť sa, pretože som po tebe túžil“. Nakoniec zostal u otca. Po nejakom čase upadol do smilstva, a hoci ho otec tvrdo trestal, nekonal pokánie i zostal nešťastný vo svete.

Preto mních nesmie zo svojej kélie nikam odísť, ani keď ho z nej niekto láka. Takáto je prefíkanosť diabla, ktorý využije všetky dostupné prostriedky, hoci na prvý pohľad aj veľmi dobré, kresťanské a šľachetné na to, aby človeka úplne zničil.

Mgr. Ján PILKO, PhD.

 

09.04.2014 20:37

PÔST – CESTA K PASCHE

NIE TELO JE HLADNÉ A TÚŽIACE PO CHLEBE, ALE CELÝ ČLOVEK – DUŠA I TELO JE VYHLADOVANÉ PO BOHU

Pôst je bližší človeku viac, ako sa nám zdá. A to nielen preto, že od raných počiatkov človečenstva človek sa časom od niečoho odriekal, že pôsty boli známe a praktizované v spoločenstvách všetkých kultúr, preto nás nemôže diviť, že je tomu tak dodnes.

Príčina tkvie v niečom inom. V pravoslávnom liturgickom kalendári môžeme napočítať vyše dvesto pôstnych dní, z čoho veľmi jasne plynie, že skutočným, prirodzeným stavom človeka je vlastne pôst. Prečo toľko dní?, - môže sa niekto spýtať. Veľký pôst – v jari, pôst pred sviatkom sv. Petra a Pavla – na začiatku leta, pôst pred sviatkom Zosnutia Bohorodičky – v lete a pôst pred Božím Narodením v zime. Treba pripomenúť, že tieto pôsty v minulosti zaväzovali celú Cirkev (hoc pravdou je, že v rôznom čase a v rôznej miere). A k tomu máme ešte jednodňové pôsty počas niektorých sviatkov – Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa, Povýšenie Čestného a Životodárneho Kríža, a nakoniec, všetky stredy a piatky počas celého roka s malými výnimkami voľníc. Tieto dni zaväzovali donedávna nielen kresťanský Východ, ale aj Západ. Prečo to teraz tak nie je? - Už to nie je otázka pre nás.

BOŽIE PRIKÁZANIE

Dnes vytrácajúce sa pôsty v živote veriacich nemenia fakt, že pôst je s človekom veľmi mocne zviazaný a siaha oveľa hlbšie, ako si to dnes pripúšťame, o čom sme hovorili v prvej časti tohoto artikulu (Prameň, Marec 2014) – otázky stravovania, zdravotné, relaxačno-kondičné, ale ktoré sú iba na okraji pôstu a jeho významu. Pôst má pomôcť človeku priblížiť sa k Bohu. Prečo? Lebo kedysi človek od Boha odišiel. Odtiaľ v myšlienke pôstu je tak veľa podobností s udalosťami z Raja. Len si pripomeňme – Boh dáva prikázanie o pôste Adamovi: „Z každého stromu záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16). Podstata pôstu je tak v poslušnosti Božiemu prikázaniu – Toho sa nedotýkaj! Úlohou ľudí bolo na to pamätať a ponad všetky možné pokušenia cvičiť svoju vôľu, aby nad nimi zvíťazil. Čo je zaujímavé, ľudia nemali žiadne iné zákazy, z čoho možno vydedukovať, že prikázanie „poslušnosti Božiemu slovu, aby sme nesiahali po niečom, čo sa nám satan snaží nahovoriť, že to môže zmeniť náš život a oslobodiť človeka spod Božej nadvlády“, - bolo najdôležitejšou úlohou človeka.

Hoci pozrieme na pôst ako na obmedzenie sa v jedle, aj tento pohľad má svoje korene v Raji. V knihe Genezis, hneď po stvorení Adama a Evy, Boh riekol: „Hľa, dal som vám všetky byliny, ktoré prinášajú semeno...; to vám bude za pokrm“ (por. Gn 1, 29). Aké výrazné podobenstvo s pokrmami, ktoré používame v čase Veľkého Pôstu. Nejeme vtedy nielen mäso, vajcia, ale ani rybu, s výnimkou niektorých sviatočných dní počas pôstu. Mäso a ryby začali ľudia používať až po vyhnaní z Raja, po páde, po vzdialení sa od Boha.

ADAM

V čase Veľkého Pôstu akoby sme boli prenesení do udalostí Edénskej záhrady, a tým získavame aj možnosť bližšieho kontaktu s Bohom. Stvoriteľ jednak, tak ako niekedy prvému páru ľudí, aj nám kladie výzvu, ktorú neustáli Adam s Evou. Vo Svojej starosti o nás, dáva nám tiež radu, aby sme neurobili tú istú chybu ako naši prarodičia. V dôsledku ich pádu sa do ľudskej prirodzenosti vkradlo zlo, ktoré sa týka každého z nás. Rodíme sa do tohto sveta spútaní a nakazení zlom. Zlé sklonnosti sa v nás objavujú priam automaticky, bez „žiadnej pomoci“, „bez niečieho našepkávania“, zato o dobré sa musíme krvopotne snažiť. Len pozrime na dieťa – hneď prinesie z dvora, zo školy slovo, ktoré započulo raz, či dvakrát, či nejaký neprístojný žart, ktorý si zapamätá bleskovo, ale koľko trvá, aby sa naučilo používať „kúzelných slov – prosím, ďakujem, prepáč“, celé roky, a efekt vskutku nie je garantovaný... Stali sme sa slabými a neistými. Naša vôľa sa ocitla pod vplyvom troch žiadostí: žiadostí tela, žiadostí očí a pýchy“ (por. 1 Jn 2, 16). Pôst, jeho pravidlá a prostriedky nám majú pomôcť v prekonaní týchto chýb. A to všetko preto, aby sme si mohli dať odpoveď na kardinálnu otázku – KÝM JE PRE MŇA BOH A OD ČOHO ZÁVISÍ MÔJ ŽIVOT?

PREKVAPENIE – NIE STVORITEĽ, ALE SATAN SA BUDE DOMÁHAŤ NAŠEJ ODPOVEDE „KÝM JE PRE NÁS BOH“

Had pokúšal Evu v Raji, presviedčajúc ju, že Boh nie je až tak potrebný, že si poradí sama; že sa spokojne bez Neho obíde, že Boh cielene čosi pred ľuďmi tají, lebo sa čohosi bojí; že Boh činí človeku krivdu, keď mu nechce dovoliť naplno roztvoriť krídla. V krátkosti – Bohu netreba veriť, Boh klame, - tak sa dá niekoľkými slovami zhrnúť syčanie starého hada. Hrdina z prvých stránok Biblie, ktorý sa objavuje na samom začiatku Starého Zákona – Adam, bol pokúšaný a podľahol tomuto pokušeniu. Hriech to nie je iba porušenie prikázania, za ktorým prichádza spravodlivý trest. Hriech je znetvorením života, ktorý nám dal Boh. Ako hlboko bola hriechom poznačená ľudská podstata? Tak hlboko, že až na začiatku Nového Zákona sa objavuje nový Adam, a aj ten je takisto vystavený skúške. Predmetom tejto skúšky bolo takisto jedlo a poslušnosť Bohu. Prečo tak? Prečo v oboch prípadoch je pokrm, jedlo, charakteristickým znakom vzťahu s Bohom? Inštinktívne tušíme odpoveď, že pokrm dáva život. Zabezpečenie dostatočného množstva stravy zabezpečuje existenciu. Je to pravda z pohľadu biológie. Ale človek nie je zvieraťom; hovorili sme, že okrem tela má takisto dušu. Biologický, fyzický život, hoc by bol akokoľvek pekný, končí smrťou, lebo jedenie samo o sebe nenesie v sebe priamy zdroj života.

Tu badáme isté spojenie – svet bol daný človeku, aby mu slúžil ako miesto pre život a pokrm, aby človek prebýval v Bohu a tešil sa večným životom. Ten istý pokrm, ale bez Boha, sa namiesto očakávaného žriedla šťastia a povznesenia hodnosti človeka – „ako bohovia budete“, stal príčinou smrti. Svet predtým slúžil ako priestor pre kontakt človeka s Bohom, ale krátko po tom, keď človek zavrhol to, čo mu Boh daroval pre život, svet sa stal nepriateľským voči človeku. Život s Bohom zamenila smrť bez Boha.

NOVÝ ADAM

Situácia sa mení, keď sa na začiatku Nového Zákona zjavuje Christos. Pred tým, než začne Svoju misiu, vychádza do púšte. Tu je vystavený skúške: „Vtedy Duch vyviedol Isusa na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Tu sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol. Vtedy prišiel k Nemu pokušiteľ a povedal: "Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby". On mu však odpovedal: "Je napísané: Nie len z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (por Mt 4, 1 – 4). Vidíme tu veľmi silné podobenstvo, dokonca reprízu "pokušenia v Raji" – vyber si pokrm, jedlo, lebo iba ono ti zabezpečí život.

Ďalším pokušením, s ktorým diabol prichádza pred Isusa, je dôvera Bohu. V Raji sa podarilo satanovi zasiať pochybnosti - presvedčiť človeka, že Boh je klamárom, že Mu netreba dôverovať. Tu skúša Christa tým istým: "Či skutočne Boh splní Svoje zasľúbenie, aby si nezranil Svoju nohu o kameň? Hoď sa do priepasti, a Boh Ťa zachráni, predsa o tom nepochybuješ? ... A možno, ... možno, Boh klame...?" Ale Isus nemusí preverovať, či zdôvodňovať Božiu pravdovravnosť – On je poslušný prikázaniu: "Nebudeš pokúšať Hospodina, svojho Boha". Poslušnosť prikázaniu víťazí nad ľstivosťou starého klamára, diabla (por. Mt 4, 6 – 8).

Posledným pokušením sú "všetky kráľovstvá sveta, ich bohatstvo a sláva", ako hovoria slová Matúšovho evanjelia: "Toto všetko ti dám ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať", - hovorí pokušiteľ. Odpoveď Isusa bola kategorická: "Odíď satan! Lebo napísané je: "Hospodinovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine Jemu budeš slúžiť!" Vtedy Ho diabol opustil" (por. Mt 4, 10 – 11). Akú cenu má život bez Boha? To už vieme zo života Adama.

HISTÓRIA SA OPAKUJE

Ako vidíme, hoci sa história opakuje, aj tak má možnosť dôjsť k inému koncu. Teraz, keď sa vrátime k výzve, ktorú pred každým z nás kladie Boh, máme na výber dve možnosti – prvého Adama, z prvých stránok Starého Zákona a nového Adama, Christa, zo začiatku Nového Zákona. Diabol zostáva stále ten istý, s tými istými pokušeniami. Z opísaných situácií nám vyplýva zásadná otázka o podstate nášho bytia: "OD ČOHO ZÁLEŽÍ MÔJ ŽIVOT?" Aby sme pocítili silu tejto otázky a skutočne zo srdca na ňu odpovedali, Boh nám dáva možnosť prežiť situácie podobné tým z Evanjelia. A práve PÔST – odriekanie si čohosi, čo máme radi, modlitebný podvih, fyzická únava, hlad, je stavom, v ktorom si môžeme bolestne začať uvedomovať fakt, že náš život je od niečoho závislý., že nedostatok čohosi, dokonca môže ohroziť naše bytie. I tu vlastne nastupuje diabol so svojimi pokušeniami: "Zjedz, nasýť sa, sám si zabezpeč svoje šťastie a pohodlie..., Len natiahni ruku a zober: Všetko je tvoje. Nie je pravda, že Boh dáva život. Sám ho máš vo svojich rukách..." Také myšlienky podsúva diabol človeku, ktorý postí, či len začína myslieť o pôste. Čo mu odpovieme? Či žijeme iba chlebom, a možno nie len chlebom, ale aj Božími prikázaniami, slovom Božím? Tu prichádzame k skutočnému zmyslu pôstu. Každý z nás má možnosť odpovedať na toto pokušenie po svojom. Čo si vyberieme? Svet si vyberá to, čo je ľahšie – chlieb, úžasné, a zároveň zakázané ovocie. Rozhoduje sa pre to, čo je zrozumiteľné, ľahké a nevyžaduje posvätenia, a zároveň, čo by malo moc človeka "povzniesť medzi bohov" – Bude ma presviedčať, že musím mať istý image, štýl, účes i vôňu, ktorá letí, ... MUSÍM MAŤ A MUSÍM BYŤ... Práve v tom spočíva obludnosť klamstva toho, ktorý je od počiatku "ohováračom a otcom klamstva". Budeme mať odvahu postaviť sa tomuto klamstvu? Budeme môcť príkladom svojho života ukázať, že to nie je pravda? Či sa nám podarí presvedčiť samých seba, že pokrm, vnímaný nie ako "boh" môjho života, ale ako Boží dar a požehnanie, mi môže slúžiť, aby ma priblížil k Bohu? Dal by Hospodin Boh.

Bez pochyby, ako pomoc, nám slúži tajomstvo – mystérium Tela a Krvi Hospodinej, ktoré posilňujú človeka. Aj preto je tak potrebné pristupovanie k tejto Sviatosti v čase pôstu, v čase opísaných skúšok a pokušení. Dôležitá je takisto modlitba, ktorá nám dovoľuje nejakým spôsobom zmierniť negatívnu stranu hladu, a tým aj ukázať, že v skutočnosti po prekročení hranice obáv, ktoré sa vynárajú s pôstom, obáv o naše zdravie atď., existuje sféra, ktorá nám umožňuje, nie iba vegetatívne existovať, ale normálne fungovať v rodine, práci, v spoločenstve. A tak v skutočnosti prichádzame k pravde – že NIE TELO JE HLADNÉ A TÚŽIACE PO CHLEBE, ALE CELÝ ČLOVEK – DUŠA I TELO JE VYHLADOVANÉ PO BOHU.

Drahí moji, postrehli sme, ako ďaleko v našom uvažovaní o pôste sme odišli od toho, čím sme začali, spájajúc pôst s diétami, očistením organizmu, príležitosťou boja s nadváhou a ktovie čím ešte? Avšak ešte jedna vec, na ktorú nám netreba zabúdať – Christove slová o tom, že je istý rod zlých duchov (našich chorôb, slabostí, vášní a závislostí), "ktorí možno vyhnať iba modlitbou a pôstom" (por. Mk 9, 29). Nezabúdajme a nezavrhujme ani túto možnosť, ktorá je veľkým Božím darom, čo všetkým Vám i sebe zo srdca prajem.

Podľa artikulu ks. Mariusza Synaka - (Nie) samym chlebem...?

preložil a spracoval jerej Dušan N. TOMKO

 

06.04.2014 17:17

SVÄTOSŤ OBYČAJNÝCH ĽUDÍ

 

Neraz pri rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť pri spovedi, počujeme slová: „Veď my nie sme svätí, … my sme len obyčajní ľudia...“ Z jednej strany pravda – svätí hľadia na nás z ikon, obraciame sa k nim v modlitbách, prosíme ich o pomoc, orodovníctvo pred Bohom. No keď sa zamyslíme – čím zvláštnym sa svätci líšia od nás? Možno ich Boh vybral a urobil svätými a nás nie... A potom nemá zmysel byť z toho rozčarovaný. Ale možno, podstata je kdesi inde, ... a možno, rozhodnutie výberu nerobí iba Boh...

 

Ak začneme pozorne čítať Evanjelium, veľmi skoro pochopíme, že je to veľmi pravdivá kniha – žiadna fantastika o super hrdinoch, ale udivujúco pravdivá kniha o skutočnom ľudskom živote.

Evanjelium hovorí o rybároch, ktorí spočiatku boli ustráchaní, dlho zmietaní v pochybnostiach, dokonca neverili, a zrazu s kázaním o Christovi obišli celý svet. Z Evanjelia sa ešte dozvedáme o ženách, ktoré v skoré nedeľné ráno šli k hrobu, aby myrom pomazali telo ich umučeného Učiteľa. Nevedeli, kto by im mohol pomôcť odvaliť obrovský kameň, ktorým bol zavalený Christov hrob, a zrazu sa ukázalo, že kameňa už vôbec niet, a dokonca, ani vonné masti im nie sú potrebné, lebo Hospodin vstal zmŕtvych... Môžeme pokračovať príkladmi, no najmocnejším príkladom je Sám Boh, Ktorý sa stal Človekom. Ako to čudne vyznieva na prvý pohľad, keď vidíme Boha, Ktorý sa narodil chudobný, Ktorý trpel, hladoval, bol smädný, unavený, okolie Ho nerozumelo, vysmievalo sa Mu … Ako veľmi sa to podobá na obyčajný, každodenný život. Evanjelium nám ukazuje realitu nášho života. A keď Sám Boh sa vo Svojom pozemskom živote neodlišoval od obyčajného človeka, čo to znamená pre nás samých?

Odpoveď je v skutku úplne jednoduchá: Boh sa stal takým, ako my, aby každý človek mohol zvíťaziť nad svojou hriešnosťou a stať sa takým, ako Boh.

Aj životy svätých nám hovoria o takých, ako my, ľuďoch, ktorí odpovedali na toto Božie pozvanie, a udivujúci je fakt, že sa neraz svätými stávali ľudia, ktorí podľa našich ľudských kritérií sa nimi vôbec nemali stať.

Veľmi dávno sa stala táto história – V Rímskom impériu žil istý vojak, ktorý sa dopracoval až na veliteľa oddielu, ktorý tvorilo sto vojakov, preto ho aj nazývali – stotníkom. Spolu s inými vojenskými jednotkami bol aj jeho oddiel poslaný do Palestíny, aby zabezpečoval poriadok tejto neveľkej rímskej provincie, a s poriadkom v tejto dobe bolo veľmi zložito. Obyvatelia Palestíny nemali radi Rímanov, ktorí im učinili nemálo zla a hlavným symbolom tohto zla boli rímski vojaci. Isto, nie raz aj náš stotník v uliciach Jeruzalema zažil nevraživé pohľady a mohol si vypočuť spŕšku nie najkrajších slov. Ale takisto ani sami vojaci neľutovali miestnych obyvateľov. Vzbura proti impériu mohla vzplanúť v ktoromkoľvek okamihu už len od malej iskry a dôvodom mohlo byť čokoľvek. V takej situácii sa ľahko, hoc nechtiac, staneš tvrdým – v inom prípade len ťažko budeš môcť plniť príkazy Ríma. Medzi tieto povinnosti patrili aj popravy. Ťažko povedať koľko krát náš stotník asistoval pri popravách, no o jednej z nich, ktorá otriasla celým Jeruzalemom, máme správu do najmenších podrobností.

V Palestíne sa neraz objavovali potulní kazatelia. Niektorí z nich nehovorili len o Bohu, no vyzývali i do zbrane a boja proti nenávidenej rímskej vláde, preto sa k nim úrady správali ostražito. No a jedného takého Kazateľa sami miestni obyvatelia vydali úradom. Rímsky prefekt po niekoľkých neúspešných pokusoch prepustiť Ho, keďže videl, že Ho vydali len zo závisti, odsúdil tohto Kazateľa z Nazareta na trest smrti. Iba Jeho Matka, niekoľko žien a jeden z Jeho učeníkov, keďže ostatní sa rozutekali, nasledovali Odsúdeného na miesto popravy.

Poprava nebola pre rímskych vojakov ničím výnimočným – ich každodenná robota. Ani táto poprava sa nemala líšiť od ostatných... No zrazu sa začali diať nevysvetliteľné veci. Odsúdenec nepreklínal vojakov, ktorí Ho križovali, modlil sa za nich, aby im Nebeský Otec odpustil. Odmietol omamný nápoj, ktorý hoci len na chvíľu, ale stlmil bolesť, … rozhodol sa vypiť Svoj kalich utrpenia do konca. Veľmi skoro podivný Ukrižovaný zomrel, ale pred smrťou z posledných síl a na plné ústa zvolal: „Dokonané je!“ Ľudia, ktorí sa Mu pred chvíľou posmievali sa začali rozchádzať, spustiac hlavu a bijúc sa do pŕs. Akoby celý svet, nebo i zem, zrazu zmeraveli a sústredili sa na mieste tejto strašnej a zvláštnej popravy. Zmeravel aj stotník, pohliadol na kríž a zvolal: „Naozaj On bol Syn Boží!“ Čo sa stalo s týmto rímskym vojakom, pre ktorého surovosť bola súčasťou života, ktorého samozrejmosťou jeho služby bolo ponižovať, zabíjať ľudí?

V skutku, kópia, ktorou prebodol srdce Ukrižovaného, v tej chvíli prerazila aj jeho srdce – stratila sa surovosť a srdcom sa rozlial pokoj. Longin - tak sa volal vojak, o ktorom je celé naše rozprávanie, - zrazu uvidel, že Ten, Ktorého ukrižoval jeho oddiel, Ktorého zradili vlastní ľudia, Ktorého opustili Jeho vlastní učeníci, - nie je jednoducho ďalším potrestaným buričom a narušiteľom poriadku, ale že je skutočným Synom Božím. Nie jedným zo „synov bohov“, ktorými boli preplnené rímske a grécke mýty., nie jedným z hrdinov, ktorí víťazili nad bájnymi netvormi, dobíjali staroveké legendárne mestá, dostávali za manželky od bohov najkrajšie devy... Nie! Tento bol úplne iný Syn Boží. Jeho víťazstvo nespočívalo v sile, v zbrani, ale v smrti, ktorá zmenila už celý život Longina. Ale toto bol iba začiatok...

Prešiel deň a Longin uvidel prázdny hrob, v ktorom ležalo telo ukrižovaného Isusa Christa. Smrť nemohla zadržať Božieho Syna. Presviedčanie, vyhrážky, úplatky nemohli zničiť svedectvo o Vzkriesenom, ohlasovateľom Ktorého sa stal aj veliteľ jeruzalemskej rímskej vojenskej jednotky – Longin. Tu sa nám odkrýva nepochopiteľnosť Božej logiky – učeníci, ktorí tak dlho boli s Christom, videli zázraky, počuli slová o blížiacej sa smrti, ale aj Vzkriesení, neveria, a rímsky vojak zanecháva všetko, čím doteraz žil a stáva sa svedkom a zvestovateľom Ukrižovaného a Vzkrieseného Christa. Nakoniec aj sám zomiera za Toho, za Ktorého popravu bol sám zodpovedný na golgotskej hore.

My už teraz históriu mučeníka Longina dobre poznáme. No skúsme sa preniesť na samý jej začiatok a prizrime sa stotníkovi Longinovi a jeho oddielu, stúpajúcim na golgotskú horu, kde je už pripravená surová poprava... A teraz si položme otázku: uverili by sme v tom momente, že len o tri dni z kata, popravcu Longina, sa stane svedok Christov?

Boh si vyberá to, čo je bláznivé, aby zahanbil múdrych, takisto ako si vyberá slabé a choré, aby pokoril mocných; neurodzené, odvrhnuté a bezvýznamné vyberá si Boh, aby sa nik pred Bohom nevystatoval (por. 1 Kor 1, 27 – 28). Tieto slová napísal sv. apoštol Pavol, ktorý vynaložil nemálo síl na to, aby svoje okolie presvedčil, že už viac nie je prenasledovateľom kresťanov, ale skutočným Christovým učeníkom, pripraveným položiť život za to, aby aj iným mohol zvestovať Christa a otvoriť cestu k spáse.

Takýchto príkladov by sme mohli doložiť mnoho. Ľudia sa nerodia svätými. Často dokonca vedú život, ktorý sa protiví akejkoľvek predstave svätosti. No neviditeľná Božia pravica dokáže meniť človeka. Otázka však spočíva v tom, či máme dostatok sily, aby sme to pocítili a dokázali prijať? Sv. mučeník Longin začul tento dotyk Christa, prebodávajúc jeho srdce kopijou... Vtedy ešte nič o Ňom nevedel., možno, že čo-to počul o Christovi, možno Ho videl zďaleka, ale blízko sa Mu mal možnosť prizrieť až pod krížom. Tu už nepochyboval, že pred ním nie je ďalší odsúdený vzbúrenec, narušiteľ poriadku, ale Syn Boží.

My poznáme Evanjelium, poznáme históriu mučeníka Longina i apoštola Pavla, či mnohých ďalších svätých. Čo nám bráni, aby sme sa stali takými istými svedkami Božej slávy?

Priznajúc si, že sme „obyčajnými ľuďmi“, nerobíme žiaden nový objav. A čím sme iní od druhých, tak isto obyčajných ľudí? V skutku – ničím.

V hluku tohto sveta, v radostiach i ťažkostiach nášho života, v momentoch zisku i životných strát je vždy Niekto, ku Komu sa môže každý obrátiť. Niekto povie, že v Evanjeliu je všetko tak zložité a nepochopiteľné... No keby to bolo skutočne tak, to blahej zvesti Evanjelia Christovho, by napríklad neporozumel ani jednoduchý galilejský rybár Šimon, z ktorého toto Evanjelium urobilo apoštola Petra. Jeho život osvietilo Christovo božské svetlo, ale Peter ostal naďalej takým ako my – obyčajným človekom, no v živote, ktorého už bol Christos. Na to netreba zabúdať. A takisto netreba zabúdať, že svätí, ktorí na nás hľadia z chrámových ikon, boli prv úplne obyčajnými ľuďmi.

 

Священник Василий КУЦЕНКО, СВЯТОСТЬ ОБЫЧНЫХ ЛЮДЕЙ,  in: Газета «Православная вера» №20 (495)

preklad a úprava jerej Dušan N. TOMKO

 

13.03.2014 15:02

Niekoľko rád na čas pôstu

 

AKO SA CHOVAŤ, KEĎ SOM ZANEPRÁZDNENÝ KAŽDODENNÝMI SVETSKÝMI STAROSŤAMI

 

Svetských vecí a záležitostí, ktoré je treba urobiť, je veľmi mnoho a majú rôzny charakter, keď sa zahľadíme na to, akú máme prácu a s ňou spojené postavenie a povinnosti.

Všetky naše každodenné svetské záležitosti, ktoré neprotirečia mravnému zákonu, a ktoré musíme vykonať preto, že to vyplýva z našich povinností, je potrebné vykonať a hľadieť na ne, ako na dielo Božie, ktoré nám je zverené od samotného Hospodina. Lebo Boh, ako Kráľ celej zeme (Ž 47, 7), ustanovil rôzne povinnosti, hodnosti a postavenia, a je to práve On, nie my – ľudia, kto dopúšťa, aby sme prijímali tieto svetské tituly a hodnosti. Bez Božej vôle alebo bez Jeho dopustenia sa nič na svete nedeje. A preto, hoci by si konal akúkoľvek prácu či skutky, všetko rob, ako by si to robil pre samotného Boha, od Ktorého za to dostaneš svoju odmenu. Výsledky práce toho, kto nepracuje a nenamáha sa pre Boha, sú veľmi biedne, a tiež odmenu nedostane od Boha, ale od seba samého, či od ľudí. A aká je to odmena, ktorú získame od seba či od ľudí? Pozemská, dočasná, pominuteľná. Budeš však konať všetky svoje povinnosti a svoju prácu pre samotného Hospoda Boha, rob to tak, ako je to potrebné, aby bolo Božie dielo dokonané; to znamená, rob všetko z celej duše, ochotne a s radosťou, starostlivo, nerob nič neochotne a nedbalo, ale s čistým svedomím, lebo je povedané: "Buď prekliaty, kto koná Hospodinovo dielo nespoľahlivo!" (Jeremiáš 48, 10).

Ak to, čo robíš, úspešne vychádza, nepýš sa tým, a hlavne nepripisuj úspech toho, čo robíš, svojim vlastným silám a schopnostiam, lebo sám Hospodin povedal Svojim učeníkom: "Bezo mňa nič nemôžete učiniť" (Jn 15, 5). Ak, naopak to, čo máš urobiť, čím sa máš zaoberať, je zložité, nepríjemné, dokonca ponižujúce, neprináša to náležitú úctu, nedarí sa ti to a ide to veľmi pomaly, je k tomu potrebná obzvlášť veľká dávka trpezlivosti, potom nebuď malodušný, nebuď lenivý, nezlosti sa kvôli tomu, neprepadaj zlosti, netrpezlivosti ani reptaniu. Ale oživuj a posilňuj sa skôr myšlienkou na to, že to, čo robíš, čo ťa tak ťaží, čo ti je tak nepríjemné a čo ťa rozčuľuje, nebude trvať večne. Uplynutím pozemského života všetko toto skončí a potom Hospodin "odplatí každému podľa jeho skutkov" (Rim 2, 6). A v tom, čo máš teraz urobiť, udržuj sa zbožným spevom, skrytou modlitbou, premýšľaním o Božej pravde, premýšľaním o tom, čo robíme, a vôbec, povznášaj svoje srdce k Bohu v krátkych modlitebných povzdychoch – strelných modlitbách, vysielaným k Jeho osobe, ako napr:

  • Ako nekonečná je Božia láska k nám!

  • Čo všetko pre nás Boh vykonal a čo neustále koná!

  • Čim všetkým nás obohacuje!

  • Bože, aká veľká vďaka patrí Tebe!

  • Hospodi, požehnaj ma! Očisť ma, ó, Hospodi! Osvieť ma Svojim svetlom!

  • Iba Ty, Hospodi, nás nekonečne miluješ!

  • Keby všetci ľudia poznali, aký si preblahý, Hospodi!

  • Kiežby som Ťa, Hospodi, dokázal milovať celým srdcom!

  • Hospodi, kiež Ťa budem večne oslavovať spolu so všetkými svätými!

  • Hospodi! Ty si moje útočisko, Ty si moja útecha, Ty si moja nádej, Ty si môj pokoj. Ty si moje svetlo. Ty si moja sláva. Ty si moja radosť. Ty si moja blaženosť!

Tieto a podobné zvolania, ak si navykneš v duchu prednášať, budú ti v čase tvojej práce drahocenným a neoceniteľným pomocníkom. Neustále preto udržuj svoju dušu v spojení s Bohom. Tieto zvolania a spojenia ťa budú neustále oživovať, budú odháňať od teba akékoľvek zlo, posilňovať v dobre a blahodárne posilňovať aj tvoje fyzické sily. Kto sa takto snaží pri vykonávaní všetkých svojich svetských záležitostí a povinností, ten sa snaží a všetko koná v súlade s tým, čo je potrebné konať na slávu Božiu. Samozrejme, že je potrebné týmto spôsobom vykonať najmä tie veci, ktoré sú naliehavé a veľmi dôležité; také, ktoré sú neodkladné. Najprv je potrebné popremýšľať o tom, ako a čo najlepšie urobiť, a tiež myslieť na to, že nikdy nie je potrebné robiť to, čo sa nezhoduje s Božím zákonom.

Keď začíname akúkoľvek svoju povinnosť, je predovšetkým potrebné usilovne sa modliť k Bohu o zoslanie Božieho požehnania pre našu prácu. Je potrebné prosiť Boha pred začiatkom akejkoľvek práce, potom popremýšľať ako najlepšie vykonať tú či onú vec a až tak pristúpiť k samotnému dielu. Obvykle po práci nasleduje obed a malý odpočinok. Kresťan by mal vedieť aj to, ako sa má chovať aj v čase obeda i v čase odpočinku, ktorý nasleduje. Pred obedom a pred večerou vždy vznes horlivú modlitbu k Bohu a modli sa aj po obede i večeri. Lebo všetko potrebné k utíšeniu nášho hladu a smädu nám nezosiela nikto iný ako Sám Hospodin. On dáva nášmu jedlu výživnú silu pre naše telo a nášmu telu zas dáva schopnosť obrátiť túto výživnú silu v zdravie. Ten, kto sa pred obedom, večerou a po ich skončení nemodlí, je zrejme úplne nechápavý človek alebo zatvrdilý egoista. Tiež, náš stôl má byť vždy striedmy. Jedlo je pre telo nevyhnutné; nesmieme ho nášmu telu odmietať, ale pre zachovanie striedmosti je lepšie, keď prestaneme jesť v tom momente, keď začíname mať nutkanie k ďalšiemu jedlu. "Jedz toľko, aby si zahnal hlad", - hovorí sv. Ján Zlatoústý. "Zdržanlivo pi a málo jedz, a budeš zdravý", - hovorí ďalší svätý, svätiteľ Boží Mitrofán. Skúsenosť dosvedčuje, že zdržanliví ľudia žijú zdravšie, dlhšie a dobre. Veľmi nerozumne robia tí, ktorí si doprajú viac, presycujú sa príliš sýtym jedlom, lebo prejedanie sa je veľmi škodlivé ako pre naše telo, tak i pre našu dušu. Žalúdočné problémy, a s tým spojené rôzne choroby, či dokonca predčasná smrť, sú následkom prejedania. Nezdržanlivý človek nie je spôsobný ani k žiadnym duchovným cvičeniam – nemôže sa modliť, ani uvažovať o tom, čo je božské. U toho, kto je presýtený, je bohom jeho žalúdok a celá priepasť nečistých myšlienok a túžob. V čase obeda a večere nikdy nehovor nič zlé a hriešne. To je urážlivé a potupné pre Boha, Ktorého dary požívaš a môže sa to stať tiež pokušením pre tvojich blížnych. Naopak, pri obede je potrebné hovoriť, či vypočuť si niečo poučné, alebo len v hlbokej tichosti, so zbožnosťou prijímať pokrm. Skutoční kresťania sa prevažne v čase jedla starali, aby pamätali na smrť a na strašný súd. Zbytočné reči – sú príznakom nerozumných a prázdnych ľudí, každodenné poučovanie sa v múdrosti – je údelom ľudí múdrych. Kto takto prijíma svoj pokrm, s mierou a s vďačnosťou Bohu, ten činí tak, ako je potrebné, správne a milé Bohu. Odpočinok je takisto bezpochyby nutný a potrebný. Ale aj odpočinok je potrebné prijímať ako liek pre obnovu telesných i duševných síl. Preto je treba, aby odpočinok nebol príliš dlhý. "Záhaľčivosť učí všelijakému zlu" (Sir 33, 28). "Nemilý je pred Bohom telesný pokoj", - hovorí sv. Varsonofij Veľký. Takto je potrebné rozmýšľať tomu, kto vstal od stola. Je treba poďakovať Bohu a po malom oddychu opäť pokračovať vo svojej práci. Čas odpočinku nevyužívaj k tomu, ako to robia mnohí nerozumní, k radovánkam alebo márnostiam či nezmyselným hrám. Hra a kresťan sú dve nezmieriteľné veci. Aby neprenikli v čase potrebného odpočinku do našej mysle Bohu protivné myšlienky a do srdca Bohu protivné túžby, kresťan, ktorý strežie stav svojej duše, stará sa a sýti sa rôznymi duchovnými myšlienkami a vrúcnymi volaniami srdca k Bohu. Takéto myšlienky a vzývania, strelné modlitby, viac než čokoľvek iné, omnoho viac posilnia naše telesné sily, a okrem toho tiež posilnia a utvrdia našu dušu v dobre.


Schiigumen Sáva (Ostapenko)

preložil o. Nikodim

 

03.03.2014 21:07

Ako je to s pôstom?

 

Veľký Pôst je pre kresťanov výnimočným časom z mnohých pohľadov. Preto aj, ako mnohí z nás môžu postrehnúť, v tomto čase sa objavuje mnoho publikácií, článkov posvätených tejto téme – ako postiť, kvôli čomu a či vôbec... Články o pôste nájde v časopisoch náboženských, vedeckých, svetských, či dnes populárnych – ezoterických. Jedni píšu o tom, ako si v pôste radiť v kuchyni, podávajúc množstvo pôstnych receptov a gastronomických rád, iní sa koncentrujú na možnosť boja s nadváhou, čo je tiež plusom, keďže obezita podľa štatistických daných trápi, čo druhého človeka u nás. Sú tiež takí, ktorí pri pôste hovoria ako o veľkej šanci očistenia nášho organizmu s blahodarným účinkom na pokožku, rast vlasov, trávenie, celkovú pohodu. Dokonca možno stretnúť na internete, či v časopisoch úžasné ponuky rôznych „špecialistov“, ktorí v čase pôstu v akciových cenách ponúkajú „dôkladné vnútorné očistenie vášho organizmu a úpravu vašich energetických zón“. Nájdu sa aj takí, ktorí budú rozpisovať o tom, ako Cirkev zaťažuje svojich biednych veriacich zákazmi používať stravu, pokrmy nevyhnutné pre život človeka a tak ohrozuje ich zdravie, dokonca život. Ale keďže títo ľudia už zo zásady obviňujú Cirkev z chamtivosti, hrabivosti, ich logika sa zdá byť krátkozrakou – Ak by Cirkev bola naozaj tak chamtivou, práve naopak, odporúčala by svojim ovečkám užiť si života v každej sfére, v jedle i pití, zábavách., ... dopriala by im civilizačných chorôb, rozpustenosti so všetkými jej následkami – a tak by z jednej strany získala na popularite más a zo zaopatrení chorých, či pohrebov atď. by ešte niečo získala.

Popri tom všetkom fungujú ešte omnoho surovšie, priam zverské diéty, vychádzajúce z ekonomickej situácie jednotlivých vrstiev obyvateľstva, ktoré vymáhajú omnoho viac odriekania sa ako náboženský pôst, a nikto neobviňuje tých, ktorí ho nariadili z pokusu o zabitie, či za ohrozenie zdravia...

TAK AKO JE TO POTOM S PÔSTOM?

Pomôžeme si príkladom – pokúsime sa prirovnať pôst k autu. Jedni v ňom môžu vidieť vynikajúcu možnosť skryť sa pred dažďom, či naopak, pred slnkom., iní zase, vidia v ňom možnosť uloženia vecí., nadšenci estetického cítenia ho budú neustále umývať..., ale koľkých napadne, že auto v prvom rade slúži k doprave? Ako vidíme – jeden pôst, ale koľko uhlov pohľadu...

Predstavme ten náš. Pravoslávny pohľad na pôst je pohľadom asketickým. Toto grécke slovo vyjadruje cvičenia, pripravujúce človeka k zápasu, k boju. A čo znamená samo slovo „pôst“, keď sme už pri pojmoch? Máme tu niekoľko prekladov. Prvý podáva Alexander Bruckner, píšuc, že to slovo je prebrané zo staronemeckého „fasta“, čo znamená „spratať, zjesť“ a vošlo do užívania slovanských jazykov v VIII. – IX. stor., a ktoré v súčasnej nemčine znie ako „Fasten“. Ďalším vysvetlením, z ruskojazyčných kruhov, publikované v klasickom slovníku ruského jazyka vydanom v r. 1863 – 66 od Vladimíra Dala, ukazuje spojenie slova „pôst“ s oblasťou armády: „pôst“ ako „varta, hliadka, stráž“. Autori iných východných slovníkov a encyklopédií vysvetľujú tento pojem podobne, vidiac v ňom latinské slovo „positus“ - „bojová pozícia, základňa“., čiže vojenská rétorika, ukazujúca na vojnu, boj. O akú vojnu, s čím - s kým a o čo tu vlastne ide?

Nie je žiadnym tajomstvom, že človek pozostáva nielen z tela. Má ešte niečo – materialisti to nazvú „nadstavbou“, veriaci - „duchom, dušou“. Často dokonca i v myslení kresťanov je pôst vnímaný ako boj s telom, boj, ktorý má pomôcť našej duši. Telo, ako niečo materiálne, je považované ako záťaž, ako čosi čo zväzuje dušu, čo jej prekáža. Ale to nie je pravda, aspoň nie do konca. Na objasnenie tejto otázky sa pokúsime znova definovať niektoré pojmy.

TELO

Pozrime sa najprv na telo z pohľadu Sv. Písma. Aj tu narážame na paradoxy. Sv. Pavol v Liste Rímanom v 7. hlave píše: „Viem totiž, že vo mne, teda v mojom tele, neprebýva dobro. Mám vôľu robiť dobro, ale nemám schopnosť uskutočniť ho. Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem (…). Lebo podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a drží ma v zajatí zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? (…) A tak teda ja sám svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu“ (por. Rim 7, 18*). Z druhej strany, v prvom Liste Korinťanom sa pýta adresátov: „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16), a ďalej ešte dôraznejšie hovorí: „Neviete azda, že vaše telá sú Christovými údmi?“ (1 Kor 6, 15). A nakoniec, v závere, jednoznačne vraví: „Vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha? Boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 19). Čo by to malo znamenať? Ak odhliadneme od podrobnejšieho vysvetlenia tohto zdanlivého rozporu, prizrieme sa jednému zo základných právd kresťanstva, obsiahnutého vo Vyznaní viery: „Verím v zmŕtvychvstanie (vzkriesenie tela) a život večný“. Koľkým z nás tento fakt uniká z vedomia! Ak zmŕtvychvstal Christos, tak zmŕtvychvstal dušou i telom. Našou úlohou ako kresťanov je nasledovať príklad Isusa, snažiac sa prejsť do večnosti – dušou, ale i telom. Odtiaľ plynie jedno krátke, ale dôležité tvrdenie – Telo človeka je spoluúčastnikom jeho večnosti! Ak má telo zmŕtvychvstať, tak nemôže byť považované za záťaž, prekážku duše. „Christos je Spasiteľom duše i tela“, - hovoril sv. Thallasios, mních, žijúci v V. stor. Dôsledkom pádu Adama, telo i duša boli poškvrnené hriechom, utratili prvotnú krásu, a aby sa nanovo stali nositeľmi Sv. Ducha, musia sa očisťovať pre večnosť. Telo môže byť preplnené vášňami, ale takisto naopak – môže byť naplnené Duchom. Pripomeňme si dilemu sv. Pavla: „ ...svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu“ (por. Rim 7, 18). Takýto výkrik človeka na duchovnom rázcestí nachádzame aj v jednom z veršov Veľkého kajúcneho kánonu prep. Andreja Krétskeho: „Ó, ako následujúc Lámecha, bývalého vraha, svojimi túžbami zabil som dušu ako tamten muža, a rozum ako tamten mladíka, svoje telo som zbavil života, ako Kain svojho brata“.

O pravdu o ľudskom tele, o jeho krásu a jeho znovunasmerovanie ku Bohu treba bojovať. Koľko úsilia vynakladáme na skrášľovanie nášho tela? Aby sme boli štíhli, šikovní, atraktívni, dokonca zmyselne vyzývaví – to je zabezpečená práca pre mnohé odvetia priemyslu, či ľudskej kultúry. Ale v skutočnosti je to iba make-up pre chorého človeka. Nikto netvrdí, že človek má byť špinavým, strapatým, … obklopeným nepríjemnou „aurou“. Chcem iba poukázať na to, ako veľa času obetujeme na to, čo v skutočnosti neprináša dobré ovocie, ale skôr sa pohybuje v nebezpečných sférach: plodí márnivosť, zmyselné túžby, pokušenie; chceme, aby nás obdivovali, závideli nám, aby nás okolie chápalo ako iných, lepších, krajších, ako skutočne sme... A jednako, taký svet pomíňa, a deje sa to tak rýchlo, že nestačíme ani len držať krok s týmito zmenami – celý čas sa chceme cítiť mladí, pekní a atraktívni, investujúc pre to čoraz viac a viac prostriedkov, emócií a námahy. Dokonca, vytvorili sme si celkom špecifické pojmy, ktoré ukazujú naše vzory: módne ikony, ikony trendu, štýlu, životosprávy, či čohokoľvek iného...

Lenže, nie je žiadnym tajomstvom, že spolu s hriechom do našich tiel i duší prišli choroby a smrť. Z tohto pohľadu, dokonca zdanlivo zdravé telá mladých ľudí nie sú takými v skutočnosti. Takisto oni prepadajú chorobám, túžbam a vášňam, plných našich slabých stránok. Ak človek nasleduje hlas týchto túžob (bez ohľadu na ich motiváciu), tak bude intenzívne hľadať spôsob ako ich uspokojiť. A preto akákoľvek myšlienka o asketizme a potrebe námahy, ktorá má krotiť negatívne sily v človeka, nenachádza pochopenia. Čo je zaujímavé, otcovia – askéti, nazvime to praktikujúci zdravý spôsob života, nevymáhali od svojho tela príliš veľa. Samozrejme, poznáme veľa príkladov extrémnej askézy a odriekania, ale tie neodporúčam z pochopiteľných dôvodov, keďže dokonca ani medzi dávnymi askétami, nie všetci boli schopní dodržiavať tak prísny spôsob života, skoncentrujme sa skôr na tzv. základ. V podstate, otcovia odporúčali konať všetko po (A) – s mierou, a po (B) – dôkladne. S mierou jedli, s mierou pili, s mierou spali – nič viac. A to trvalo celé roky. Sám fakt pritvrdzovania týchto regúl, zásad, vynikal z ich dobrovoľnej túžby zdokonaliť sa a dosiahnuť vysokej duchovnej úrovne. Telo je priateľom duše a bez neho ani duša nemôže získavať čností a dosiahnuť spasenia, preto sa treba o telo starať. „Staraj sa o svoje telo, - hovorí sv. mních Izaiáš, - lebo je to Boží chrám. Malo by zmŕtvychvstať, a ty budeš musieť zložiť účet pred Bohom, čo si s ním urobil. Toľko námahy, koľko vkladáš do liečenia chorého tela, vlož aj do starosti o to, aby si ho pripravil k vzkrieseniu očistením od všetkých vášní“.

Očistenie od vášní, čiže od zlých túžob, hlboko v nás ukrytých, ktoré z nás neraz robia otrokov, vyžaduje ohromnú námahu. A to je práve ten zjavný rozpor – telo, „ktoré vedie k smrti“, bojuje s telom „chrámom Ducha Svätého“. Askéza, alebo ako už vieme – príprava k boju, pomáha obmedziť túžby a týmto spôsobom očisťuje telo. Askéza nezabíja, nehubí telo, ako to niektorí odporcovia pôstu, duchovnosti a vôbec kresťanstva tvrdia; to hriech ničí telo človeka. Ale tu takisto je potreba rozvahy a miery. Sv. Eliáš, presbyter, zdôrazňuje túto racionálnosť vo vnímaní vlastného tela: „Askéta musí vedieť, kedy a čím nasýtiť telo ako nepriateľa – z dôvodu ukrytých v ňom vášní a zlých túžob., a kedy ho treba posilniť, ako vyslabnutého priateľa.

DUŠA

Hovorili sme o tele, jeho možnostiach i slabostiach, preto sa prizrime aj duši. „Iné sú túžby tela, a iné sú túžby duše. Kto s prvými bojuje a na druhé nekladie pozornosť, podobá sa človeku, ktorý, hoci vybudoval mocný a vysoký plot ako obranu pred divými zvermi, no dovoľuje vtáctvu vyzobať tie najlepšie bobule z hrozna svojej vinice – ktorými sú vlastné myšlienky“, - varuje už spomínaný sv. Eliáš, presbyter. Naopak, keď človek vedie vojnu o svoju dušu, môžeme pozorovať úžasný vzťah duše a tela: „Kedy sa duša stáva krajšou, takisto telo, ktoré sa spojilo s dušou, bude vo svojom čase obdarené krásou vtedy, kedy „pominuteľné, prioblečie sa nepomynuteľnosťou“, - konštatuje sv. Pavol v Liste Korinťanom (por. 1 Kor 15, 53). Čím viac sa duša teraz skrášľuje, tým väčšiu krásu obdrží telo po zmŕtvychvstaní“, - píše sv. Tichon Zadonský.

Otcovia tiež poukazujú na fakt vzájomného pôsobenia medzi dušou a telom už teraz, v tomto svete. Odkiaľ to otcovia – askéti mohli vedieť? Z vlastnej skúsenosti. V modlitbe, rozjímaní a duchovnom zdokonaľovaní boli schopní vnímať a chápať samých seba, svojich bratov i svojich učiteľov. Preto tiež v plnom presvedčení píšu o „predzmŕtvychvstaní tela“: „Pred vzkriesením duší, - píše sv. Simeon Nový Teológ, - uskutočňuje sa vzkriesenie tela. Vzkriesená duša aj telo osvecuje svojim vlastným leskom a svetlom, vylievaných cez Ducha“. Sv. Gregor Palama potvrdil túto myšlienku: „Ľudia, ktorí nasmerovali svoju myseľ a dušu k Bohu, takisto i telom, zmeniac svoj postoj, vznášajú sa spolu s ich mysľou i pocítia radosť Božej blízkosti“. Nezažili ste nikdy situáciu, kedy zdanlivo príjemný človek sa po bližšom spoznaní ukáže byť odporným? Keď jeho milý zjav, ako sa nám na prvý pohľad zdalo, v nás zrazu začína vyvolávať prinajlepšom akési obavy? Nevieme presne povedať, čo nie je v poriadku, ale inštinktívne cítime, že by sme mali vycúvať... Že čosi sedí v duši tohto človeka a to vytvára negatívny vplyv na telo. Inak povedané – nie je všetko zlato, čo sa blyští. A naopak – sú ľudia dobrí, srdeční, ktorí vôbec nemusia byť kandidátmi / -tkami na miss, a aby nebolo málo – neraz bývajú skaličení, a mimo to, sú nádhernými ľuďmi vo svojom človečenstve a máme pocit, že je nám s nimi dobre, že chceme byť s nimi. Ale, aby sa tak stalo, človek musí vykročiť na cestu askézy. A tu niet obmedzení – žiadny rozdiel pre mníchov a svetských, pre duchovných a laikov – každý z nás sme totiž povolaný vykročiť úzkou cestou, prekonávať prekážky podľa svojich možností a schopností, a pôst, zvlášť Veľký Pôst, je k tomu dobrou príležitosťou. Ale o tom v ďalšom čísle Prameňa.

 

Podľa artikulu ks. Mariusza Synaka - (Nie) samym chlebem...?; 

publikované v mesačníku Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie PRAMEŇ, marec 2014

spracoval jerej Dušan N. TOMKO

 

 

07.02.2014 17:47

NIKDY NEZÚFAJTE A RADUJTE SA, HOSPODIN JE S NAMI!

 

Tak, ako počas života pomáhal sv. Spiridon vo svojej dobrote mnohým ľuďom,

tak, aj do dnešného dňa pomáha každému, kto sa v modlitbe k nemu obracia.

Stalo sa to minulého roku, - hovorí Oľga. - Do toho času sme žili s mužom a troma detičkami v tesnom dvojizbovom byte. Keď sa na svete objavilo naše štvrté malé, bolo jasné, že žiť tu šiestim pohromade bude dosť ťažko a bolo potrebné hľadať priestrannejšie bývanie. Vec bola naliehavá, čas plynul a vhodného bytu nebolo.

Vtedy si Oľga spomenula na sv. Spiridona, o ktorom počula, že pomáha ľuďom s hľadaním si strechy nad hlavou a začala v blízkom chráme dávať na molebny k svätému. Dala raz na moleben, no vec sa nijako nepohla dopredu. Dala na moleben druhý krát, no i ten istý výsledok. Tu zrazu, jeden známy, veľmi dobrý človek, podaroval Oľge len tak, z ničoho nič, malú ikonku pre deti – ikonku sv. Spiridona Trimifuntského. "Počul som, - povedal, - že sv. Spiridon pomáha deťom".

Mala som pocit, akoby nám svätý chcel povedať cez tohto človeka: nedajte sa odradiť, nezúfajte, váš problém sa rieši, hoc to ešte nevidíte. A skutočne, skoro sa našiel byt – štyri izby, priestranná kuchyňa s veľkou halou, dokonca celkom lacno, keďže to bolo na prvom poschodí. My sme boli šťastní, všetko dobre dopadlo a naši štyria drobci mali miesta na naháňanie do sýtosti bez toho, aby rušili susedov. Dokonca z okna bytu vidieť chrám, kde som dávala slúžiť moleben sv. Spiridonovi.

Čo je zaujímavé – tento byt pred 20-timi rokmi slúžil ako "detský klub" – schádzali sa tu deti z okolitých blokov a tú trávili daždivé dni hrajúc šach, stolný tenis... No takú "detskú izbu" nám vyhliadol dobrý sluha Boží, ktorý "pomáha deťom". Tesne k Novému roku sme sa nasťahovali, - spomína Oľga. - Netreba isto hovoriť, koľko bolo radosti.

Sv. Spiridon teraz hľadí na nás z ikony a priam nahlas hovorí: "Nikdy nezúfajte a radujte sa, Hospodin je s nami!"

pripravil otec Nikodím

 

 

 

 

 

Kontakt

Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA

nikodim@centrum.sk

o. ekonóm Dušan Nikodim Tomko,
správca farnosti
Nižná Rybnica 159
073 01

mob.: 0907 207 718

Vyhľadávanie

 

 

Isus nemal sluhov, a predsa Ho nazývali Pánom;

nemal vzdelanie, a nazývali Ho Učiteľom;

nemal lieky, a volali Ho Liečiteľom;

nemal vojsko, a predsa sa Ho báli králi zeme;

On nevyhrával v bitkách, a predsa pokoril celý svet;

nevykonal žiadny zločin, no predsa bol odsúdený;

nakoniec Ho aj pochovali...,

... a On? Vstal z mŕtvych, žije a bude žiť na veky!

 

A k životu – životu vo večnom Jeho kráľovstve, pozýva aj Teba! 

 

Chlieb pre život

 

V bývalom Sovietskom Zväze bolo veľké prenasledovanie kresťanov. Keď prišla tajná polícia a našla Sväté Písmo, muselo sa počítať so zatknutím.

Rodina istého cerkovníka sa nedokázala s Bibliou rozlúčiť. Bola im ako každodenný chlieb, bez ktorého by nemohli žiť. Jedného dňa však prišla hliadka. Matka cez okno videla prichádzať dvoch cudzích mužov a začala premýšľať, kde Písmo Sväté schová.

Práve sa chystala piecť chlieb. Cesto už mala umiesené na stole. Rýchlo vzala Bibliu, zavinula ju do cesta a dala ho piecť. Polícia prehliadla dom, nič však nenašla. Keď na druhý deň položili chlieb na stôl a zbadali v ňom neporušenú Bibliu, všetci si uvedomili, že Biblia je chlebom pre život. Ako každodenný chlieb živí človeka, aj Božie Slovo, keď ho denne čítame, dáva nám silu pre život.

otec Nikodim

 

 

„Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi...“ (Mt 5,16)

Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných?

Cestou sa vliekla kolóna áut. V jednom z nich sedela žena, ktorá sa zjavne ponáhľala. Keď dorazila na križovatku a na semafore naskočila oranžová, vodič auta pred ňou šliapol na brzdy a ostal stáť. Spomínaná dáma zareagovala ako strela - trúbila, vulgárne nadávala a cez okno ho častovala šťavnatými gestami. V tomto jej hneve ju prerušilo nečakané zaklopanie na okno. S hrôzou zistila, že je to policajt. Vyzval ju, aby vystúpila z auta, odviezol ju na policajnú stanicu, kde ju vyšetrovali. Zobrali jej odtlačky prstov a dali do cely. Keď ju po niekoľkých hodinách prepustili, dôstojník na stanici, ktorý jej vydával osobné veci, povedal: „Prepáčte za omyl, pani. Bol som za vašim autom, keď ste začali trúbiť a vulgárne nadávať. Všimol som si nálepky na vašom aute – kríž., nápisy - „Čo by urobil Isus?“, „Zvoľ si život!“, a na okne tabuľku - „Nasleduj ma do nedeľnej školy!“., vskutku som si myslel, že ste to auto ukradli“.

Ako často sa stretávame v každodennom živote s týmto príbehom a jeho tisícirakými podobami, ktoré sú hrozným antisvedectvom o viere a kresťanoch ?!. Svet vytáčajú a od Christa vzďaľujú práve takí ľudia, ktorí majú svoje autá oblepené kresťanskými nálepkami, police preplnené kresťanskými knihami, v televízii a rádiu majú nastavené kresťanské stanice., pre deti majú kresťanské videá a kresťanské časopisy v konferenčnom stolíku., na krku ako „kresťanskú bižutériu“ nosia nádherne zdobené kríže., ale vo svojich kostiach nemajú život, ktorý dal Christos a v ich srdci len ťažko nájsť Christovu lásku.

Ako si odpovieme na otázku, ktorou sme začali toto zamyslenie - Akí sme kresťania? Žijeme tak, aby náš život bol svedectvom pre iných? Svieti naše svetlo pred ľuďmi, - ako nás vyzýva Hospodin, - aby svet videl naše dobré skutky a chválil nášho Otca, Ktorý je na nebesiach? Už nech sme si dali odpoveď akúkoľvek, nech sa tieto otázky stanú výzvou a novým pozvaním k uvedomeniu si veľkého povolania byť kresťanom.

otec Nikodím

 

 

Pokánie, liek tela i duše

 

Stáva sa, že Hospodin obdarúva ľudí výnimočnou láskou, keď ako sa hovorí, nachádzajú sa už na okraji priepasti. Napríklad v poslednom štádiu rakoviny, či inej choroby, kedy už posielajú ľudí z nemocnice domov zomrieť. Zrazu sa človek chytá aj slamky – lebo už nič iné nepomáha. Prichádza do cerkvi, spovedá sa, prijíma Eucharistiu, začina sa modliť ... a úplne mení svoj predchádzajúci bezbožný život. A zrazu sa vracia do plného zdravia.

„Stalo sa to v Berdsku v r. 1987. Do chrámu prišla mladá žena“., spomína otec Valentín Birjukov. „Otče, moju mamu poslali z onkológie domov zomrieť. Nepomáhajú už žiadne lieky. Chce, aby ste ju vyspovedali a pripravili na smrť“, hovorí žena.

Prišli sme k tejto žene, nevstávala už z postele. Celá opuchnutá, modrá, bolo už cítiť mŕtvolný zápach, ledva rozprávala. Vyspovedal som ju, jeleopomazal, prijala Sv. Telo a Krv Hospodina.

Pýtam sa: „Poznáš modlitby?“ „Poznám tri“., odpovedala mi. „Modli sa“, hovorím chorej. „Modli sa, nemysli na to čo bude, nemysli na nič a nikoho, rodina sa o teba postará, ty sa neustále modli. A Boh ťa uzdraví, ak to bude Jeho sv. vôľa “.

Nakázal som jej deťom, aby ju nezaťažovali, nevyrušovali. Nech sa len modlí.

Po dvoch mesiacoch prišli deti tejto ženy. Spočiatku som ich nespoznal. Známe tváre, ale nemohol som si ich vybaviť.

„Pamätáte , otče, ako ste boli u nás?“, spýtali sa a začali plakať.

Vtedy som ich spoznal po hlase. Pomyslel som si: „Niečo sa iste stalo“.

„Stal sa zázrak!“, povedala dcéra. „Mama urobila všetko, čo ste jej nakázali. Neustále sa modlila. Polepšilo sa jej a poslala nás poďakovať vám“.

„Nie mne treba ďakovať, ale Hospodu Bohu“, odvetil som.

Iba Boh mohol urobiť to, čo sa stalo s touto ženou. Z nemocnice jej chodili každý deň dať injekciu od bolesti. Pozerajú, čudujú sa. Opuchy zmizli, stratil sa zápach, bolo jej lepšie. Začala jesť, hovoriť, chodiť. Urobili vyšetrenia – a nenašli žiadnu rakovinu.

„Čím ste sa liečili? Veď to je nemožné“, čudovali sa. Žena im vyrozprávala, ako zavolala kňaza, vyspovedala sa, prijala Eucharistiu, začala sa modliť, no a vtedy sa jej začal  zlepšovať zdravotný stav. Kúpila lampadu, v dome zavesila ikony, pri ktorých prosí Boha a ďakuje Mu.

Tu je dôkaz, ako pôsobí spoveď, prijímanie Sv. Tela a Krvi Christa, modlitba. Nie samo od seba, ale z našej viery, z vôle Hospoda Boha.

otec Nikodim

 

DRŽTE SA CHRISTOVEJ RYZY
 

"Sú rôzne cesty k spaseniu, - hovorí optinsky starec, prepodobný Varsonofij. 

- Jedných Hospodin spasí v monastieri, druhých vo svete... Všade je možné sa spasiť, len neopusťte Spasiteľa! 

Chyťte sa, držte sa ryzy Christovej – a Christos bude s vami, neopustí vás!"

 

 

 

 

 

Čo ešte chceš?

POUČENIE OTCA NÁŠHO SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO

Ja som otec, - hovorí Christos, - ja som brat, som ženích, som dom, som pokrm i odev, som koreň i základ, všetko, čo by si si mohol priať, som ja.

Od nikoho nič nežiadaj, ja budem pracovať. Veď som prišiel, aby som ti slúžil, nie aby som bol obsluhovaný. Ja som tvoj priateľ, tvoje ruky i nohy, hlava, brat i sestra, matka, všetko som ja.

Chcem iba, aby si bol mojím priateľom a miloval ma. Stal som sa chudobným kvôli tebe i v hrobe som pre teba, hore za teba prosím Boha Otca, sem dole ma totiž poslal Otec, aby som sa stal tvojím zástancom. Ty si pre mňa všetkým, si mojím bratom, spoludedičom, priateľom, si časťou môjho tela. Čo ešte chceš?

 

 

 

Sme povinní žiť tak, aby v prípade, že sa stratia všetky Evanjelia, ich ľudia mohli vyčítať z našej tváre. (metropolita Antonij Surožskij)

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode