Zosnutie alebo Nanebovzatie?

V našej pravoslávnej tradícii sme zvyčajne veľmi opatrní v rozlišovaní medzi „Zosnutím“ Matky Božej a Jej „Nanebovzatím“. Cítime, že ten prvý pojem je správny, pravoslávny, zatiaľ čo druhý nám pripadá ako rýdzo západné označenie, odvodené od rímsko-katolíckeho „nepochopenia“ významu tohto sviatku, ktorý sa všeobecne slávi 15. augusta.

Je pravda, že niektoré veľmi originálne, ale zavádzajúce, interpretácie smrti Panny Márie a Jej oslávenie možno nájsť, tak v katolíckych duchovných spisoch, ako aj v súčasných západných vyobrazeniach: tendencie, napríklad vyvyšovať Pannu Máriu na úroveň „božstva“, ktoré účinne vymazuje zásadný a absolútny rozdiel medzi ľudským a božským životom. Pravoslávni teológovia budú trvať na tom, že „zbožštenie“ (theosis) známe u Matky Božej v žiadnom prípade nezahŕňa ontologickú premenu Jej bytia z ľudského, stvoreného do božskosti. Ona bola a vždy zostane ľudskou bytosťou: najvznešenejšou zo všetkých tých, ktorí nesú Boží obraz, a napriek tomu vždy človekom, ktorého sláva sa objavuje v Jej pokore, Jej prostej túžbe „nech sa stane“ podľa Božej vôle.

Tradičné pravoslávne ikony jej „Uspenija“ sa teda sústreďujú predovšetkým na Jej smrť a pohreb. Učeníci, “zhromaždení zo všetkých končín zeme“, Ju obklopujú v postoji smútku a náreku. Za márami, na ktorých je položená, stojí jej oslávený Syn, držiaci v náručí dieťa, oblečené do bieleho rúcha - obraz duše Jeho Matky. Na každom pravoslávnom ikonastase sa nájde posvätný obraz Matky Božej, držiacej v náručí Svoje novonarodené Dieťa, Boha-človeka, ktorý „sa stal telom“, aby bolo možné zachrániť a posvätiť padlý, hriešny, skazený svet. Tu, na ikone Uspenija, Syn víta a ponúka tomuto svetu Svoju Presvätú Matku, ako Ho dala ona v čase Jeho narodenia. V momente Jej zosnutia prijíma Jej dušu, Jej život, aby Ju oslávila v Sebe a so Sebou, k sláve, kráse a radosti večného života.

Avšak na mnohých pravoslávnych ikonách je tento prvotný obraz dopĺňaný ďalším javom: zobrazenie Matky Božej vystupujúcej do neba, sprevádzanej rádmi anjelov. Tento dvojaký motív nájdeme najmä na post-byzantských ikonách, ako je Koimesis (Zosnutie) v monastieri Koutloumousiou na Hore Athos, pochádzajúcej z r. 1657. (Vladimir Losský uvádza ďalšie takéto príklady vo svojom komentári na Uspenije, v diele The Meaning of Icons (Význam ikon), Boston, 1969, s. 215). Máme sa teda uspokojiť so záverom, že tento dvojitý spôsob vyobrazenia, zachytávajúceho ako Zosnutie, tak Nanebovzatie Matky Božej, je jednoducho výsledok západného vplyvu?

V skutočnosti, nech už ho označíme „Nanebovzatia Panny Márie“ alebo „Vystúpenie na nebo“ Bohorodičky, tento obraz dopĺňa danú udalosť spôsobom, ktorý je v dokonalom súlade s pravoslávnou teológiou. Rovnako ako Christos zomrel a ležal v hrobe, aby bol vzkriesený a vyvýšený do neba, tak aj Jeho Matka “zosnula“, aby bola oslávená Svojím Synom a Ním vznesená do neba. Christos Svojím Vzkriesením a Nanebovstúpením poskytuje možnosť, aby aj „Matka Života“, spolu so všetkými, ktorí veria v Neho, mohli byť pozdvihnutí zo smrti a vyvýšení k večnému životu.

Ak chápeme „Nanebovzatie“ Matky Božej vo svetle Nanebovstúpenia Svojho Božieho Syna, potom môžeme oceniť dvojaké znázornenie Zosnutia a Nanebovstúpenia, ktoré môžeme nájsť na mnohých našich pravoslávnych ikonách. Svätá Matka Božia, Bohorodička alebo „Tá, ktorá nosí Boha“, je prvým plodom eschatologického napĺňania, ktoré privedie tvorivé a vykupujúce Božie dielo k zavŕšeniu. Ona je nádoba, v ktorej druhá osoba Najsvätejšej Trojice „stala sa telom“, s cieľom priniesť spásu ľudskému rodu. Jej „lono, priestrannejšie než nebo“, obsiahlo Neobsažiteľné. Vzal od Nej Svoju ľudskú podstatu a ona ho sprevádzala s láskou a modlitbou po celú dobu Jeho pozemskej služby, a to až k drevu kríža. Zdieľala Jeho utrpenie až do konca, nesúc Jeho ukrižovanie a smrť v hĺbke Svojej duše. Preto je dokonalým obrazom Cirkvi, večného spoločenstva všetkých, ktorí žijú a umierajú v Christovi.

Oni, rovnako ako Ona, budú pozdvihnutí v Ňom a oslávení rovnakou slávou, ktorou podvihol a premenil ich padlú ľudskú prirodzenosť. Ona je preto predchodcom ich spásy, prorocký obraz osláveného života, ktorý čaká všetkých, ktorí nesú Christa vo vnútorných hlbinách svojho bytia, podobne ako Ona porodila Jeho z hlbín Jej lona.

Avšak Presvätá Bohorodička je viac než iba toto. Ona nie je len príkladom spoločného osudu kresťanov. Ona ich tiež sprevádza na každom kroku ich životnej cesty, ponúka im - ponúka nám -Jej neustále modlitby a lásku. V Jej Zosnutí a Jej Nanebovzatí, „neopustila tento svet“, ale zostáva - ako liturgické piesne Jej sviatku vyjadrujú - Matkou Života, Ktorá je „neustála v modlitbe“ a „Našou pevnou nádejou“, ktorá svojimi modlitbami „vyslobodí naše duše zo smrti!“.

preložil a spracoval jerej Marek GUBÍK