AKO SA CHOVAŤ, KEĎ SOM ZANEPRÁZDNENÝ KAŽDODENNÝMI SVETSKÝMI STAROSŤAMI

Svetských vecí a záležitostí, ktoré je treba urobiť, je veľmi mnoho a majú rôzny charakter, keď sa zahľadíme na to, akú máme prácu a s ňou spojené postavenie a povinnosti.

Všetky naše každodenné svetské záležitosti, ktoré neprotirečia mravnému zákonu, a ktoré musíme vykonať preto, že to vyplýva z našich povinností, je potrebné vykonať a hľadieť na ne, ako na dielo Božie, ktoré nám je zverené od samotného Hospodina. Lebo Boh, ako Kráľ celej zeme (Ž 47, 7), ustanovil rôzne povinnosti, hodnosti a postavenia, a je to práve On, nie my – ľudia, kto dopúšťa, aby sme prijímali tieto svetské tituly a hodnosti. Bez Božej vôle alebo bez Jeho dopustenia sa nič na svete nedeje. A preto, hoci by si konal akúkoľvek prácu či skutky, všetko rob, ako by si to robil pre samotného Boha, od Ktorého za to dostaneš svoju odmenu. Výsledky práce toho, kto nepracuje a nenamáha sa pre Boha, sú veľmi biedne, a tiež odmenu nedostane od Boha, ale od seba samého, či od ľudí. A aká je to odmena, ktorú získame od seba či od ľudí? Pozemská, dočasná, pominuteľná. Budeš však konať všetky svoje povinnosti a svoju prácu pre samotného Hospoda Boha, rob to tak, ako je to potrebné, aby bolo Božie dielo dokonané; to znamená, rob všetko z celej duše, ochotne a s radosťou, starostlivo, nerob nič neochotne a nedbalo, ale s čistým svedomím, lebo je povedané: "Buď prekliaty, kto koná Hospodinovo dielo nespoľahlivo!" (Jeremiáš 48, 10).

Ak to, čo robíš, úspešne vychádza, nepýš sa tým, a hlavne nepripisuj úspech toho, čo robíš, svojim vlastným silám a schopnostiam, lebo sám Hospodin povedal Svojim učeníkom: "Bezo mňa nič nemôžete učiniť" (Jn 15, 5). Ak, naopak to, čo máš urobiť, čím sa máš zaoberať, je zložité, nepríjemné, dokonca ponižujúce, neprináša to náležitú úctu, nedarí sa ti to a ide to veľmi pomaly, je k tomu potrebná obzvlášť veľká dávka trpezlivosti, potom nebuď malodušný, nebuď lenivý, nezlosti sa kvôli tomu, neprepadaj zlosti, netrpezlivosti ani reptaniu. Ale oživuj a posilňuj sa skôr myšlienkou na to, že to, čo robíš, čo ťa tak ťaží, čo ti je tak nepríjemné a čo ťa rozčuľuje, nebude trvať večne. Uplynutím pozemského života všetko toto skončí a potom Hospodin "odplatí každému podľa jeho skutkov" (Rim 2, 6). A v tom, čo máš teraz urobiť, udržuj sa zbožným spevom, skrytou modlitbou, premýšľaním o Božej pravde, premýšľaním o tom, čo robíme, a vôbec, povznášaj svoje srdce k Bohu v krátkych modlitebných povzdychoch – strelných modlitbách, vysielaným k Jeho osobe, ako napr:

• Ako nekonečná je Božia láska k nám!

• Čo všetko pre nás Boh vykonal a čo neustále koná!

• Čim všetkým nás obohacuje!

• Bože, aká veľká vďaka patrí Tebe!

• Hospodi, požehnaj ma! Očisť ma, ó, Hospodi! Osvieť ma Svojim svetlom!

• Iba Ty, Hospodi, nás nekonečne miluješ!

• Keby všetci ľudia poznali, aký si preblahý, Hospodi!

• Kiežby som Ťa, Hospodi, dokázal milovať celým srdcom!

• Hospodi, kiež Ťa budem večne oslavovať spolu so všetkými svätými!

• Hospodi! Ty si moje útočisko, Ty si moja útecha, Ty si moja nádej, Ty si môj pokoj. Ty si moje svetlo. Ty si moja sláva. Ty si moja radosť. Ty si moja blaženosť!

Tieto a podobné zvolania, ak si navykneš v duchu prednášať, budú ti v čase tvojej práce drahocenným a neoceniteľným pomocníkom. Neustále preto udržuj svoju dušu v spojení s Bohom. Tieto zvolania a spojenia ťa budú neustále oživovať, budú odháňať od teba akékoľvek zlo, posilňovať v dobre a blahodárne posilňovať aj tvoje fyzické sily. Kto sa takto snaží pri vykonávaní všetkých svojich svetských záležitostí a povinností, ten sa snaží a všetko koná v súlade s tým, čo je potrebné konať na slávu Božiu. Samozrejme, že je potrebné týmto spôsobom vykonať najmä tie veci, ktoré sú naliehavé a veľmi dôležité; také, ktoré sú neodkladné. Najprv je potrebné popremýšľať o tom, ako a čo najlepšie urobiť, a tiež myslieť na to, že nikdy nie je potrebné robiť to, čo sa nezhoduje s Božím zákonom.

Keď začíname akúkoľvek svoju povinnosť, je predovšetkým potrebné usilovne sa modliť k Bohu o zoslanie Božieho požehnania pre našu prácu. Je potrebné prosiť Boha pred začiatkom akejkoľvek práce, potom popremýšľať ako najlepšie vykonať tú či onú vec a až tak pristúpiť k samotnému dielu. Obvykle po práci nasleduje obed a malý odpočinok. Kresťan by mal vedieť aj to, ako sa má chovať aj v čase obeda i v čase odpočinku, ktorý nasleduje. Pred obedom a pred večerou vždy vznes horlivú modlitbu k Bohu a modli sa aj po obede i večeri. Lebo všetko potrebné k utíšeniu nášho hladu a smädu nám nezosiela nikto iný ako Sám Hospodin. On dáva nášmu jedlu výživnú silu pre naše telo a nášmu telu zas dáva schopnosť obrátiť túto výživnú silu v zdravie. Ten, kto sa pred obedom, večerou a po ich skončení nemodlí, je zrejme úplne nechápavý človek alebo zatvrdilý egoista. Tiež, náš stôl má byť vždy striedmy. Jedlo je pre telo nevyhnutné; nesmieme ho nášmu telu odmietať, ale pre zachovanie striedmosti je lepšie, keď prestaneme jesť v tom momente, keď začíname mať nutkanie k ďalšiemu jedlu. "Jedz toľko, aby si zahnal hlad", - hovorí sv. Ján Zlatoústý. "Zdržanlivo pi a málo jedz, a budeš zdravý", - hovorí ďalší svätý, svätiteľ Boží Mitrofán. Skúsenosť dosvedčuje, že zdržanliví ľudia žijú zdravšie, dlhšie a dobre. Veľmi nerozumne robia tí, ktorí si doprajú viac, presycujú sa príliš sýtym jedlom, lebo prejedanie sa je veľmi škodlivé ako pre naše telo, tak i pre našu dušu. Žalúdočné problémy, a s tým spojené rôzne choroby, či dokonca predčasná smrť, sú následkom prejedania. Nezdržanlivý človek nie je spôsobný ani k žiadnym duchovným cvičeniam – nemôže sa modliť, ani uvažovať o tom, čo je božské. U toho, kto je presýtený, je bohom jeho žalúdok a celá priepasť nečistých myšlienok a túžob. V čase obeda a večere nikdy nehovor nič zlé a hriešne. To je urážlivé a potupné pre Boha, Ktorého dary požívaš a môže sa to stať tiež pokušením pre tvojich blížnych. Naopak, pri obede je potrebné hovoriť, či vypočuť si niečo poučné, alebo len v hlbokej tichosti, so zbožnosťou prijímať pokrm. Skutoční kresťania sa prevažne v čase jedla starali, aby pamätali na smrť a na strašný súd. Zbytočné reči – sú príznakom nerozumných a prázdnych ľudí, každodenné poučovanie sa v múdrosti – je údelom ľudí múdrych. Kto takto prijíma svoj pokrm, s mierou a s vďačnosťou Bohu, ten činí tak, ako je potrebné, správne a milé Bohu. Odpočinok je takisto bezpochyby nutný a potrebný. Ale aj odpočinok je potrebné prijímať ako liek pre obnovu telesných i duševných síl. Preto je treba, aby odpočinok nebol príliš dlhý. "Záhaľčivosť učí všelijakému zlu" (Sir 33, 28). "Nemilý je pred Bohom telesný pokoj", - hovorí sv. Varsonofij Veľký. Takto je potrebné rozmýšľať tomu, kto vstal od stola. Je treba poďakovať Bohu a po malom oddychu opäť pokračovať vo svojej práci. Čas odpočinku nevyužívaj k tomu, ako to robia mnohí nerozumní, k radovánkam alebo márnostiam či nezmyselným hrám. Hra a kresťan sú dve nezmieriteľné veci. Aby neprenikli v čase potrebného odpočinku do našej mysle Bohu protivné myšlienky a do srdca Bohu protivné túžby, kresťan, ktorý strežie stav svojej duše, stará sa a sýti sa rôznymi duchovnými myšlienkami a vrúcnymi volaniami srdca k Bohu. Takéto myšlienky a vzývania, strelné modlitby, viac než čokoľvek iné, omnoho viac posilnia naše telesné sily, a okrem toho tiež posilnia a utvrdia našu dušu v dobre.

Schiigumen Sáva (Ostapenko)

preložil o. Nikodim

Veľký Pôst je pre kresťanov výnimočným časom z mnohých pohľadov. Preto aj, ako mnohí z nás môžu postrehnúť, v tomto čase sa objavuje mnoho publikácií, článkov posvätených tejto téme – ako postiť, kvôli čomu a či vôbec... Články o pôste nájde v časopisoch náboženských, vedeckých, svetských, či dnes populárnych – ezoterických. Jedni píšu o tom, ako si v pôste radiť v kuchyni, podávajúc množstvo pôstnych receptov a gastronomických rád, iní sa koncentrujú na možnosť boja s nadváhou, čo je tiež plusom, keďže obezita podľa štatistických daných trápi, čo druhého človeka u nás. Sú tiež takí, ktorí pri pôste hovoria ako o veľkej šanci očistenia nášho organizmu s blahodarným účinkom na pokožku, rast vlasov, trávenie, celkovú pohodu. Dokonca možno stretnúť na internete, či v časopisoch úžasné ponuky rôznych „špecialistov“, ktorí v čase pôstu v akciových cenách ponúkajú „dôkladné vnútorné očistenie vášho organizmu a úpravu vašich energetických zón“. Nájdu sa aj takí, ktorí budú rozpisovať o tom, ako Cirkev zaťažuje svojich biednych veriacich zákazmi používať stravu, pokrmy nevyhnutné pre život človeka a tak ohrozuje ich zdravie, dokonca život. Ale keďže títo ľudia už zo zásady obviňujú Cirkev z chamtivosti, hrabivosti, ich logika sa zdá byť krátkozrakou – Ak by Cirkev bola naozaj tak chamtivou, práve naopak, odporúčala by svojim ovečkám užiť si života v každej sfére, v jedle i pití, zábavách., ... dopriala by im civilizačných chorôb, rozpustenosti so všetkými jej následkami – a tak by z jednej strany získala na popularite más a zo zaopatrení chorých, či pohrebov atď. by ešte niečo získala.

Popri tom všetkom fungujú ešte omnoho surovšie, priam zverské diéty, vychádzajúce z ekonomickej situácie jednotlivých vrstiev obyvateľstva, ktoré vymáhajú omnoho viac odriekania sa ako náboženský pôst, a nikto neobviňuje tých, ktorí ho nariadili z pokusu o zabitie, či za ohrozenie zdravia...

TAK AKO JE TO POTOM S PÔSTOM?

Pomôžeme si príkladom – pokúsime sa prirovnať pôst k autu. Jedni v ňom môžu vidieť vynikajúcu možnosť skryť sa pred dažďom, či naopak, pred slnkom., iní zase, vidia v ňom možnosť uloženia vecí., nadšenci estetického cítenia ho budú neustále umývať..., ale koľkých napadne, že auto v prvom rade slúži k doprave? Ako vidíme – jeden pôst, ale koľko uhlov pohľadu...

Predstavme ten náš. Pravoslávny pohľad na pôst je pohľadom asketickým. Toto grécke slovo vyjadruje cvičenia, pripravujúce človeka k zápasu, k boju. A čo znamená samo slovo „pôst“, keď sme už pri pojmoch? Máme tu niekoľko prekladov. Prvý podáva Alexander Bruckner, píšuc, že to slovo je prebrané zo staronemeckého „fasta“, čo znamená „spratať, zjesť“ a vošlo do užívania slovanských jazykov v VIII. – IX. stor., a ktoré v súčasnej nemčine znie ako „Fasten“. Ďalším vysvetlením, z ruskojazyčných kruhov, publikované v klasickom slovníku ruského jazyka vydanom v r. 1863 – 66 od Vladimíra Dala, ukazuje spojenie slova „pôst“ s oblasťou armády: „pôst“ ako „varta, hliadka, stráž“. Autori iných východných slovníkov a encyklopédií vysvetľujú tento pojem podobne, vidiac v ňom latinské slovo „positus“ - „bojová pozícia, základňa“., čiže vojenská rétorika, ukazujúca na vojnu, boj. O akú vojnu, s čím - s kým a o čo tu vlastne ide?

Nie je žiadnym tajomstvom, že človek pozostáva nielen z tela. Má ešte niečo – materialisti to nazvú „nadstavbou“, veriaci - „duchom, dušou“. Často dokonca i v myslení kresťanov je pôst vnímaný ako boj s telom, boj, ktorý má pomôcť našej duši. Telo, ako niečo materiálne, je považované ako záťaž, ako čosi čo zväzuje dušu, čo jej prekáža. Ale to nie je pravda, aspoň nie do konca. Na objasnenie tejto otázky sa pokúsime znova definovať niektoré pojmy.

TELO

Pozrime sa najprv na telo z pohľadu Sv. Písma. Aj tu narážame na paradoxy. Sv. Pavol v Liste Rímanom v 7. hlave píše: „Viem totiž, že vo mne, teda v mojom tele, neprebýva dobro. Mám vôľu robiť dobro, ale nemám schopnosť uskutočniť ho. Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem (…). Lebo podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a drží ma v zajatí zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? (…) A tak teda ja sám svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu“ (por. Rim 7, 18*). Z druhej strany, v prvom Liste Korinťanom sa pýta adresátov: „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16), a ďalej ešte dôraznejšie hovorí: „Neviete azda, že vaše telá sú Christovými údmi?“ (1 Kor 6, 15). A nakoniec, v závere, jednoznačne vraví: „Vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha? Boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 19). Čo by to malo znamenať? Ak odhliadneme od podrobnejšieho vysvetlenia tohto zdanlivého rozporu, prizrieme sa jednému zo základných právd kresťanstva, obsiahnutého vo Vyznaní viery: „Verím v zmŕtvychvstanie (vzkriesenie tela) a život večný“. Koľkým z nás tento fakt uniká z vedomia! Ak zmŕtvychvstal Christos, tak zmŕtvychvstal dušou i telom. Našou úlohou ako kresťanov je nasledovať príklad Isusa, snažiac sa prejsť do večnosti – dušou, ale i telom. Odtiaľ plynie jedno krátke, ale dôležité tvrdenie – Telo človeka je spoluúčastnikom jeho večnosti! Ak má telo zmŕtvychvstať, tak nemôže byť považované za záťaž, prekážku duše. „Christos je Spasiteľom duše i tela“, - hovoril sv. Thallasios, mních, žijúci v V. stor. Dôsledkom pádu Adama, telo i duša boli poškvrnené hriechom, utratili prvotnú krásu, a aby sa nanovo stali nositeľmi Sv. Ducha, musia sa očisťovať pre večnosť. Telo môže byť preplnené vášňami, ale takisto naopak – môže byť naplnené Duchom. Pripomeňme si dilemu sv. Pavla: „ ...svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu“ (por. Rim 7, 18). Takýto výkrik človeka na duchovnom rázcestí nachádzame aj v jednom z veršov Veľkého kajúcneho kánonu prep. Andreja Krétskeho: „Ó, ako následujúc Lámecha, bývalého vraha, svojimi túžbami zabil som dušu ako tamten muža, a rozum ako tamten mladíka, svoje telo som zbavil života, ako Kain svojho brata“.

O pravdu o ľudskom tele, o jeho krásu a jeho znovunasmerovanie ku Bohu treba bojovať. Koľko úsilia vynakladáme na skrášľovanie nášho tela? Aby sme boli štíhli, šikovní, atraktívni, dokonca zmyselne vyzývaví – to je zabezpečená práca pre mnohé odvetia priemyslu, či ľudskej kultúry. Ale v skutočnosti je to iba make-up pre chorého človeka. Nikto netvrdí, že človek má byť špinavým, strapatým, … obklopeným nepríjemnou „aurou“. Chcem iba poukázať na to, ako veľa času obetujeme na to, čo v skutočnosti neprináša dobré ovocie, ale skôr sa pohybuje v nebezpečných sférach: plodí márnivosť, zmyselné túžby, pokušenie; chceme, aby nás obdivovali, závideli nám, aby nás okolie chápalo ako iných, lepších, krajších, ako skutočne sme... A jednako, taký svet pomíňa, a deje sa to tak rýchlo, že nestačíme ani len držať krok s týmito zmenami – celý čas sa chceme cítiť mladí, pekní a atraktívni, investujúc pre to čoraz viac a viac prostriedkov, emócií a námahy. Dokonca, vytvorili sme si celkom špecifické pojmy, ktoré ukazujú naše vzory: módne ikony, ikony trendu, štýlu, životosprávy, či čohokoľvek iného...

Lenže, nie je žiadnym tajomstvom, že spolu s hriechom do našich tiel i duší prišli choroby a smrť. Z tohto pohľadu, dokonca zdanlivo zdravé telá mladých ľudí nie sú takými v skutočnosti. Takisto oni prepadajú chorobám, túžbam a vášňam, plných našich slabých stránok. Ak človek nasleduje hlas týchto túžob (bez ohľadu na ich motiváciu), tak bude intenzívne hľadať spôsob ako ich uspokojiť. A preto akákoľvek myšlienka o asketizme a potrebe námahy, ktorá má krotiť negatívne sily v človeka, nenachádza pochopenia. Čo je zaujímavé, otcovia – askéti, nazvime to praktikujúci zdravý spôsob života, nevymáhali od svojho tela príliš veľa. Samozrejme, poznáme veľa príkladov extrémnej askézy a odriekania, ale tie neodporúčam z pochopiteľných dôvodov, keďže dokonca ani medzi dávnymi askétami, nie všetci boli schopní dodržiavať tak prísny spôsob života, skoncentrujme sa skôr na tzv. základ. V podstate, otcovia odporúčali konať všetko po (A) – s mierou, a po (B) – dôkladne. S mierou jedli, s mierou pili, s mierou spali – nič viac. A to trvalo celé roky. Sám fakt pritvrdzovania týchto regúl, zásad, vynikal z ich dobrovoľnej túžby zdokonaliť sa a dosiahnuť vysokej duchovnej úrovne. Telo je priateľom duše a bez neho ani duša nemôže získavať čností a dosiahnuť spasenia, preto sa treba o telo starať. „Staraj sa o svoje telo, - hovorí sv. mních Izaiáš, - lebo je to Boží chrám. Malo by zmŕtvychvstať, a ty budeš musieť zložiť účet pred Bohom, čo si s ním urobil. Toľko námahy, koľko vkladáš do liečenia chorého tela, vlož aj do starosti o to, aby si ho pripravil k vzkrieseniu očistením od všetkých vášní“.

Očistenie od vášní, čiže od zlých túžob, hlboko v nás ukrytých, ktoré z nás neraz robia otrokov, vyžaduje ohromnú námahu. A to je práve ten zjavný rozpor – telo, „ktoré vedie k smrti“, bojuje s telom „chrámom Ducha Svätého“. Askéza, alebo ako už vieme – príprava k boju, pomáha obmedziť túžby a týmto spôsobom očisťuje telo. Askéza nezabíja, nehubí telo, ako to niektorí odporcovia pôstu, duchovnosti a vôbec kresťanstva tvrdia; to hriech ničí telo človeka. Ale tu takisto je potreba rozvahy a miery. Sv. Eliáš, presbyter, zdôrazňuje túto racionálnosť vo vnímaní vlastného tela: „Askéta musí vedieť, kedy a čím nasýtiť telo ako nepriateľa – z dôvodu ukrytých v ňom vášní a zlých túžob., a kedy ho treba posilniť, ako vyslabnutého priateľa.

DUŠA

Hovorili sme o tele, jeho možnostiach i slabostiach, preto sa prizrime aj duši. „Iné sú túžby tela, a iné sú túžby duše. Kto s prvými bojuje a na druhé nekladie pozornosť, podobá sa človeku, ktorý, hoci vybudoval mocný a vysoký plot ako obranu pred divými zvermi, no dovoľuje vtáctvu vyzobať tie najlepšie bobule z hrozna svojej vinice – ktorými sú vlastné myšlienky“, - varuje už spomínaný sv. Eliáš, presbyter. Naopak, keď človek vedie vojnu o svoju dušu, môžeme pozorovať úžasný vzťah duše a tela: „Kedy sa duša stáva krajšou, takisto telo, ktoré sa spojilo s dušou, bude vo svojom čase obdarené krásou vtedy, kedy „pominuteľné, prioblečie sa nepomynuteľnosťou“, - konštatuje sv. Pavol v Liste Korinťanom (por. 1 Kor 15, 53). Čím viac sa duša teraz skrášľuje, tým väčšiu krásu obdrží telo po zmŕtvychvstaní“, - píše sv. Tichon Zadonský.

Otcovia tiež poukazujú na fakt vzájomného pôsobenia medzi dušou a telom už teraz, v tomto svete. Odkiaľ to otcovia – askéti mohli vedieť? Z vlastnej skúsenosti. V modlitbe, rozjímaní a duchovnom zdokonaľovaní boli schopní vnímať a chápať samých seba, svojich bratov i svojich učiteľov. Preto tiež v plnom presvedčení píšu o „predzmŕtvychvstaní tela“: „Pred vzkriesením duší, - píše sv. Simeon Nový Teológ, - uskutočňuje sa vzkriesenie tela. Vzkriesená duša aj telo osvecuje svojim vlastným leskom a svetlom, vylievaných cez Ducha“. Sv. Gregor Palama potvrdil túto myšlienku: „Ľudia, ktorí nasmerovali svoju myseľ a dušu k Bohu, takisto i telom, zmeniac svoj postoj, vznášajú sa spolu s ich mysľou i pocítia radosť Božej blízkosti“. Nezažili ste nikdy situáciu, kedy zdanlivo príjemný človek sa po bližšom spoznaní ukáže byť odporným? Keď jeho milý zjav, ako sa nám na prvý pohľad zdalo, v nás zrazu začína vyvolávať prinajlepšom akési obavy? Nevieme presne povedať, čo nie je v poriadku, ale inštinktívne cítime, že by sme mali vycúvať... Že čosi sedí v duši tohto človeka a to vytvára negatívny vplyv na telo. Inak povedané – nie je všetko zlato, čo sa blyští. A naopak – sú ľudia dobrí, srdeční, ktorí vôbec nemusia byť kandidátmi / -tkami na miss, a aby nebolo málo – neraz bývajú skaličení, a mimo to, sú nádhernými ľuďmi vo svojom človečenstve a máme pocit, že je nám s nimi dobre, že chceme byť s nimi. Ale, aby sa tak stalo, človek musí vykročiť na cestu askézy. A tu niet obmedzení – žiadny rozdiel pre mníchov a svetských, pre duchovných a laikov – každý z nás sme totiž povolaný vykročiť úzkou cestou, prekonávať prekážky podľa svojich možností a schopností, a pôst, zvlášť Veľký Pôst, je k tomu dobrou príležitosťou. Ale o tom v ďalšom čísle Prameňa.

Podľa artikulu ks. Mariusza Synaka - (Nie) samym chlebem...?; 

publikované v mesačníku Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie PRAMEŇ, marec 2014

spracoval jerej Dušan N. TOMKO

Tak, ako počas života pomáhal sv. Spiridon vo svojej dobrote mnohým ľuďom,

tak, aj do dnešného dňa pomáha každému, kto sa v modlitbe k nemu obracia.

Stalo sa to minulého roku, - hovorí Oľga. - Do toho času sme žili s mužom a troma detičkami v tesnom dvojizbovom byte. Keď sa na svete objavilo naše štvrté malé, bolo jasné, že žiť tu šiestim pohromade bude dosť ťažko a bolo potrebné hľadať priestrannejšie bývanie. Vec bola naliehavá, čas plynul a vhodného bytu nebolo.

Vtedy si Oľga spomenula na sv. Spiridona, o ktorom počula, že pomáha ľuďom s hľadaním si strechy nad hlavou a začala v blízkom chráme dávať na molebny k svätému. Dala raz na moleben, no vec sa nijako nepohla dopredu. Dala na moleben druhý krát, no i ten istý výsledok. Tu zrazu, jeden známy, veľmi dobrý človek, podaroval Oľge len tak, z ničoho nič, malú ikonku pre deti – ikonku sv. Spiridona Trimifuntského. "Počul som, - povedal, - že sv. Spiridon pomáha deťom".

Mala som pocit, akoby nám svätý chcel povedať cez tohto človeka: nedajte sa odradiť, nezúfajte, váš problém sa rieši, hoc to ešte nevidíte. A skutočne, skoro sa našiel byt – štyri izby, priestranná kuchyňa s veľkou halou, dokonca celkom lacno, keďže to bolo na prvom poschodí. My sme boli šťastní, všetko dobre dopadlo a naši štyria drobci mali miesta na naháňanie do sýtosti bez toho, aby rušili susedov. Dokonca z okna bytu vidieť chrám, kde som dávala slúžiť moleben sv. Spiridonovi.

Čo je zaujímavé – tento byt pred 20-timi rokmi slúžil ako "detský klub" – schádzali sa tu deti z okolitých blokov a tú trávili daždivé dni hrajúc šach, stolný tenis... No takú "detskú izbu" nám vyhliadol dobrý sluha Boží, ktorý "pomáha deťom". Tesne k Novému roku sme sa nasťahovali, - spomína Oľga. - Netreba isto hovoriť, koľko bolo radosti.

Sv. Spiridon teraz hľadí na nás z ikony a priam nahlas hovorí: "Nikdy nezúfajte a radujte sa, Hospodin je s nami!"

pripravil otec Nikodím

Hovoria, že v láske. No, počkajte: láska – to je kvitnúci a plody prinášajúci sad. Ale najprv je potrebné očistiť pôdu, zorať ju, zasiať a až tak môže všetko rásť. Čo riekol Hospodin o Svojom príchode? Prečo prišiel? Nájsť a spasiť stratených, hynúcich. A ako budú hynúci zachránení? Tým, že odložia staré a oblečú sa v nové. Predovšetkým je treba vyzliecť, zhodiť zo seba a zahodiť všetku starinu vášní a hriechov, a z toho sa potom zrodí nové. Prichádza bázeň Božia a rodí sa pokánie, pokánie privádza ku konaniu dobrých skutkov, z ktorých sa potom zrodí láska.

Sv. Izák Sýrsky hovorí takto: "Tak, ako je nemožné preplávať veľké more bez lode a člnu, tak nikto nemôže bez bázne dostihnúť lásku. Páchnuce more medzi nami a duchovným rajom môžeme prekonať iba na lodi pokánia, na ktorej sú veslármi cnosti, bázeň pred Bohom. Ak títo veslári neriadia loď pokánia, ktorou po mori tohto sveta prichádzame k Bohu, potom sa v tomto páchnucom mori topíme. Pokánie je loďou, korábom a bázeň pred Bohom je jej kormidelníkom, láska potom Božským prístavom. Preto nás bázeň privádza na loď pokánia, vezie nás páchnucim morom života a privádza do Božského prístavu, ktorým je láska. K tomuto prístavu prichádzajú všetci, ktorí sa namáhajú a sú preťažení pokánim".

MODLITBA

Modlitba je prvým skutkom, prvotným činom kresťanského života. Modlitba je dýchaním duše. Keď existuje modlitba, žije duch, keď modlitby nieto, niet ani života v duchu.

Stáť pred ikonou a robiť poklony nie je modlitba, ale iba súčasť modlitby; čítať modlitby z pamäte alebo z knižky, či ich len poslúchať, takisto ešte nie je modlitba, ale iba nástroj modlitby, spôsob jej hľadania či jej prebudenia. Samotná modlitba je postupné zrodenie v našom srdci zbožných myšlienok a pocitov k Bohu – pocitu sebaponíženia, oddanosti, vďačnosti, chvály, prosby, ľútosti a pocitu pokory voči vôli Božej.

VO SVETE JE POTREBNÉ NEŽIŤ SVETSKY

Názor, že vo svete sa nedá dosiahnuť spasenia, je správnou výzvou, pokiaľ v ňom žije svetsky, svetským životom...

Ak je vo svete potrebné nežiť svetsky, pre spásu to potom neznamená žiadne nešťastie. Koľko bolo a je tých, ktorí si získavali a získavajú spásu vo svete? Prečo nevstúpiť do ich zástupov? Svet – to sú vášne a ľudia žijúci vo svete výhradne pre ne, v zajatí zvykov a prostriedkov svetského života, vymyslených pre uspokojenie týchto vášní... Ak toto všetko zanecháme, tak zanecháme a zriekneme sa sveta, hoci by aj navôkol všetci žili svetsky, či čiastočne svetsky – raz svetácky, inokedy nie.

Rodinný a občiansky život sám o sebe nie je svetský, ale stáva sa takým, keď do každodenného života preniknú vášne a ich uspokojovanie. Existujú prikázania pre rodinný a občiansky život (Exodus 20, 2 – 17; Matúš 22, 37 – 39). Ak si zariadime náš život tak, aby v ňom vládli prikázania a vyženieme z neho všetko, čo je plné svetskej vášne a náruživosti, potom nebudeme žiť svetským, ale svätým, Bohom požehnaným životom.

OBRAZ A PODOBA BOŽIA

Obraz a podoba Božia sa vzťahuje nie k telu, ale k duši. Obraz Boží spočíva v podstate duše a podoba spočíva v slobodne a dobrovoľne ňou samou získaných Bohu podobných vlastností. To, že naša duša je nehmotná, jednoduchá, duchovná, nesmrteľná a rozumne slobodná, to náleží k Božiemu obrazu. A keď cez patričné využitie rozumu a slobody pozná pravdu, začne ju vrúcne a úprimne zachovávať, srdce okrášli rôznymi cnosťami ako sú: miernosť, milosrdenstvo, zdržanlivosť, mierumilovnosť, trpezlivosť, vtedy v nej tieto vlastnosti utvoria Božiu podobu. Podoba, otlačená pomocou milosti v Božom obraze, objíma všetko vnútorné v nás: naše myšlienky, vnútorné rozpoloženie, pocity a činí Bohu podobným i náš úmysel, vôľu a srdce. Naša Bohu podobná myseľ, keď si je jasne vedomá Vyznania viery, pridržiava sa potom všetkého, čo ono obsahuje bez výnimky. Apoštol Pavol hovorí o sebe a o všetkých apoštoloch: My však máme Christovo zmýšľanie (1 Kor 2, 16). A toto Christovo zmýšľanie apoštoli nezadržiavali v sebe samých, ale predali ho Cirkvi a veriacim v živom slove a v Písme. Svätá Cirkev ho zhromaždila a v krátkosti vyjadrila vo Vyznaní viery. Tak teda ten, kto verí vrúcne a úprimne, pevne zachováva všetko, čo učí Vyznanie viery, ten má Christovo zmýšľanie, lebo má podobné zmýšľanie Christovmu a jeho myslenie sa stáva Bohu podobným. Aj tvorčia moc sa stáva podobná Bohu vtedy, keď sa ozdobí všetkými cnosťami, ktoré boli ukázané v Hospodinovom učení o Blahoslovenstvách (Mt 5, 3 – 12). Že je to tak, o tom pre nás vydáva svedectvo sv. apoštol Pavol.

ČO MÔŽE ČLOVEKA OŽIVIŤ?

Koľko rokov počúvame Evanjelium, a jeho slová útechy sa míňajú svojim účinkom, prelietajú popri nás... A nakoniec, Boh dá človeku nejakú príležitosť a on napokon započuje ich svojim srdcom... Vtedy slovo vstúpi dovnútra a vykoná svoje podivuhodné, ničiace, a zároveň obnovujúce dielo, podstatou ktorého je skutočný a pravý život.

NESENIE VLASTNÉHO KRÍŽA

Každý z nás máme svoj vlastný kríž. Skladá sa zo všetkého, čo znepokojuje a ťaží nášho ducha, čo mučí naše srdce na pravej skutočnej ceste k Hospodinovi, a čo sa deje po všetky dni nášho života.

Prvý druh kríža predstavujú neduhy našej prirodzenej povahy a zlé nasmerovanie našich síl, ktorými sú – obmedzenosť, nesúdnosť a nezrelosť v rozhodnutiach, nedostatok síl našej vôle, jej strnulosť a neochota reagovať na dlh, ktorý máme voči nášmu Spasiteľovi. Skleslosť našich zmyslov a ich náklonnosť k márnivosti, predovšetkým k potomkom nášho „ja“ - zástupom vášní a žiadostí tela každého druhu. Prebudeného ducha, ktorý toto všetko v sebe vidí, toto všetko ťaží a on to na sebe nosí ako nejaký zločinec, ktorému bola za trest k ramenám priviazaná rozkladajúca sa mŕtvola. Toto je kríž padlého ľudského pokolenia.

Druhý druh kríža predstavujú všetky životné námahy a problémy. Prajeme si pokoj, dobré vzťahy so všetkými, aby všetko, čo robíme, prebiehalo v poriadku, ale väčšinou vo všetkých stránkach nášho života, skoro každú minútu sa stretávame s nepríjemnosťami i nešťastiami. V našej snahe vyhnúť sa nepríjemnostiam, bojujeme s nimi a svoj život vlečieme podobne ako ten, čo sa prediera pomedzi tŕnie a každú chvíľu akurát získava nejaký škrabanec. To je kríž života.

Tretí druh kríža sa skladá z práce, ktorú máme zverenú a máme ju konať. Každý z nás je obklopený povinnosťami a každá povinnosť má svoju oblasť činností; pri každej činnosti je pritom potrebná námaha a trpezlivosť, aby bola vykonávaná od začiatku až do konca v tom duchu, poriadku a naplno, aká je jej podstata.

Každý, kto začne žiť kresťanským životom, si začne krok za krokom uvedomovať a chápať, aké obtiažné je „nesenie kríža“, a túto skutočnosť poznáva tým viac, čím viac sa pod krížom zastavuje, čím viac s ním zakopáva, dokonca s ním padá. Prijíma to však ako najväčšie požehnanie.

Božia útecha je preveľká pre tých, ktorí nesú takýto kríž; a ako prvé dary Božej útechy prijímajú títo veriaci slzy pokánia, pocit vlastnej hriešnosti, ale súčasne aj Božej lásky.

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím

...alebo, ako sme sa cez Jordán dostali do Božieho Kráľovstva

Nie jeden vedecký článok nesie titulku "Voda, začiatok života", predávajúc informáciu, že voda stojí za zrodom života, že bez vody by bol život na zemi nemožný atď. Voda však bola aj na začiatku Evanjelia – voda z maličkej rieky Jordán, ktorá doslova urobila hranicu medzi Starým a Novým Zákonom a rozdelila históriu zeme na čas do Christa a kresťanskú epochu, v ktorej, chceme veriť, ešte stále žijeme aj my dnes...

Celá éra Starého Zákona bola poznačená očakávaním na príchod prisľúbeného Mesiáša a Boh, verný Svojím prisľúbeniam, nezabudol na Svoj ľud – poslal Záchrancu, Svojho Jednorodeného Syna, Isusa Christa, Ktorý sa narodil z Devy Márie v Judskom Betleheme (por. Mt 2, 1). Veľmi skoro novorodené Knieža Pokoja zakúsilo ľudskú zlobu. Nasledoval útek do Egypta, návrat po niekoľkých rokoch a nenápadný život v Jozefovej tesárskej dielni v Nazarete (por. Mt 2, 13*). Od tej doby však prešli roky a ľudia, okrem Márie, Isusovej Matky, Ktorá si to všetko ukladala v srdci (por. Lk 2, 51), už zabudli na to, čo sa udialo v tú tajomnú betlehemskú noc, kedy Boh poslal Svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný (por. Jn 3, 16).

No túžba po Vysloboditeľovi, Mesiášovi stále horela v srdciach veriaceho židovského ľudu. Preto aj mnohí s radosťou prijali človeka, o ktorom si mysleli, že je sľúbeným Mesiášom, človeka, ktorý žil v púšti, zaodieval sa do ťavej kože a živil sa kobylkami a divým medom. Tento človek volal národ k pokániu a na jordánskej rieke na znak pokánia vykonával rituálny obrad očistenia nad všetkými, ktorí zatúžili po zmene života. Preto aj tohto človeka, ktorý sa volal Ján nazývali Krstiteľom (por. Lk 3, 7 – 20). On, samozrejme nebol prisľúbeným Spasiteľom – bol posledným starozákonným prorokom, ktorého poslal Boh na zem, aby upozornil ľudstvo na prichádzajúceho Spasiteľa, Ktorý sa už bol narodil a chodil po našej hriešnej zemi.

A zrazu, jedného dňa v zástupe stojí Isus, neznámy okolitému svetu, ako jeden z tých, ktorý prišli prijať z Jánových rúk krst pokánia.

Zvláštny obraz nám ponúka táto biblická scéna – Veď v tom dave čakajúcich na Jánov krst bola zberba spoločnosti: verejní hriešnici, prostitútky, colníci a zlodeji, ... ľudia, ktorí zrazu zatúžili vrátiť sa do normálneho života a začať nanovo. Celú túto scenériu zas pozorujú "spravodliví" – farizeji a zákonníci. Oni sa nepotrebovali očistiť, napraviť, ... oni prišli pozrieť na divadlo, vysmievať sa a hádať sa s Jánom. A Ten, jediný spravodlivý, bez hriechu a viny, Isus z Nazareta, stojí ticho, skromne nikým nepoznaný v zástupe a čaká na Jánov krst. Avšak nie je to celkom tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ján z Božej milosti vidí, Kto stojí pred ním – "Hľa Baránok Boží, Ktorý sníma hriechy sveta!" (Jn 1, 29). Čuduje sa, zdráhajúc sa hovorí: "Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? - Ale Isus mu odvetil: "Nechaj to teraz tak. Lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé" (Mt 3, 14 – 15). A takisto Nebeský Otec svedčí o Svojom zasľúbení: "Toto je môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo" (Mt 3, 17).

Krst bol prvou udalosťou verejného pôsobenia Isusa Christa. O tom, ako žil, čo robil do Svojho krstu, takmer nič nevieme. Avšak krst na Jordáne sa stal počiatočným bodom, od ktorého sa začal odvíjať veľký príbeh Evanjelia, histórie Cirkvi, našej viery a spásy každého z nás.

Na Jordáne začína Christovo pozemské putovanie, o ktorom evanjelista hovorí, že "kade chodil, dobre robil". Stal sa priam senzáciou doby. Začali sa za Ním hrnúť ľudia – jedni preto, aby ich vyliečil z ich choroby., iní z túžby po senzácii a ďalší preto, že chceli počuť Jeho slovo (por. Mt 4, 23*). Isus však nebol populistom, nesnaží sa využiť popularitu, ale otvorene hovorí, že nestojí o tých, čo za Ním behajú, ale o tých, ktorí Ho nasledujú. A tak davy okolo začali rednúť – jedni odišli za inými senzáciami, iným sa zdal veľmi náročný. Keď sa zamyslíme, veď kto by chcel byť priateľom, učeníkom, nasledovníkom toho, kto si neustále nachádza nepriateľov, keď neustále kritizuje nadutosť, pýchu, egoizmus, honbu za mamonom, a žiaľ, stále sa v Jeho slovách našla elita a smotánka spoločnosti – učitelia národa, vysoké duchovenstvo, štátni úradníci a politici tamtej doby... Je len samozrejmé, že za tým všetkým prišla zrada, zinscenovaný súd a nakoniec kríž.

Ale či kríž bol koncom Jeho pozemskej misie? Nie! Tak ako na začiatku, ako i počas celého Jeho trojročného hlásania radostnej zvesti Evanjelia, tak aj nad krížom zneje „Ty si môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt 3, 17) Otcova láska Ho previedla ľudskou smrťou, aby cez ňu nakoniec prešiel do večného života ako Víťaz – Víťaz nad smrťou, hriechom a peklom.

A aký odkaz predáva udalosť Hospodinovho krstu na Jordáne do nášho života? V prvom rade uvedomenie si preveľkej hodnoty nášho vlastného krstu – toho tajomstva Cirkvi, cez ktoré sme boli napojení na život s Christom a v Christovi, kedy ponárajúc sa do krstných vôd sme sa zriekli diabla, jeho skutkov, jeho moci a zjednotili sme sa s Christom. V Ňom sa spojilo nebo so zemou a cez Neho sme sa stali deťmi Nebeského Otca a dedičmi Božieho Kráľovstva.

Pred našim krstom sme takisto stáli neznámi v dave, anonymní pred Bohom – tak, ako Isus na brehu Jordánu. Ale keď sme sa ako nový očistený človek vynorili z krstných vôd, skrze Isusov krst, zaľúbilo sa Nebeskému Otcovi aj v nás. Nebo sa otvorilo nad nami a Boh každého z nás osobne oslovil po mene a nazval Svojim milovaným synom, milovanou dcérou.

Jerej Dušan Nikodim Tomko

ĎAKUJME A BUĎME ZA VŠETKO VĎAČNÍ

Ľudia zvyčajne často na všetko len nadávajú, dokonca aj na to, čo je im neraz osožné. Medzi tými, čo sú nevďační sú aj veriaci. Nadávame na policajtov, futbalových rozhodcov, dokonca aj na svojich duchovných. Rodičia nadávajú na deti a deti na rodičov, lebo sú aj zlí rodičia a aj zlé deti. Netvrdím, že nie sú aj zlí policajti, futbaloví rozhodcovia a aj zlí duchovní. Isté je, že medzi dobrými sa vždy nájdu aj zlí. Ale život a spoločnosť si vyžaduje, aby boli aj policajti, futbaloví rozhodcovia, duchovní, rodičia a deti. Sú ľudia zlí a nevďační, ale sú aj dobrí a vďační. Aj nevďak patrí k životu. Ak sa však stretneme s nevďakom, nerobme si z toho nič. Ani Isus Christos nebol výnimkou, aj On sa stretol s nevďačnosťou a nesťažoval sa. Pravda, vyčítal, že keď vyliečil desať nemocných, len jeden sa prišiel poďakovať a aj ten bol Samaritán. Ostatní deviati prijali vyliečenie a dobrodenie ako samozrejmosť, ktorú Boh musí dať. Tak je to s poďakovaním sa Bohu aj dnes.

Príčinou nevďačnosti môže byť aj povaha človeka, že považuje všetko za samozrejmosť, alebo má všetko a je ešte nespokojný a stáva sa nevďačníkom. Lenže nevďačný človek škodí sebe aj druhým. Čítal som, čo napísal jeden starý chirurg - koľkých ľudí vytrhol od smrti a odchádzali bez vďaky, zaiste si mysleli, že to je jeho práca... Ale ako sa hovorí, že výnimky potvrdzujú pravidlo, že jeden predsa len pamätal na vďačnosť, a bolo to počas fronty, kedy mu cez ruky prešlo veľmi veľa vojakov. Raz doniesli jedného vojaka s roztrhanou tvárou, pozošívali všetko a postavili ho na nohy a hovorili mu, aby niečo povedal a on povedal: ĎAKUJEM ! Na tisíce som zabudol písal chirurg, ale na toho vojaka som nezabudol.

Ani neviem, kde som čítal, že v jednom africkom jazyku slovo ďakujem prekladajú ako „dívať sa späť“. K ďakovaniu sa dostane len ten človek, ktorý sa pozrie späť a uváži, čo sa stalo, čo sa aj mohlo stať. Preto sv. apoštol Pavel píše, buďte vďační. Hovorí sa, že kto ďakuje duchovne sa dotýka lásky darujúceho a zapaľuje lásku.

Ak sa nad tým všetkým zamyslíme, v našom živote nám mnohí ľudia ďakovali, pomáhali a prišli nám na pomoc, ak to bolo treba. Mnohí, ale zabudli na vďačnosť, poďakovať sa a mnohí nás ešte aj pourážali. Zvykne sa hovoriť, že ak chceme mať hnevníka, treba len požičať peniaze a je to. Ale aj toto je osožné pre náš život, lebo je to pre nás ako horká tabletka alebo horká kvapka lieku, čo nám pomôže. Takže treba za všetko ďakovať, aj za toto.

Pozerajme sa pri rôznych príležitostiach, takou je aj začiatok nového roku, späť a uviďme lásku a dobrotu Božiu, ktorú nám preukázal Boh počas celého roka a vrúcne ďakujme, chváľme a oslavujme Boha. Viďme lásku a dobrotu ľudí, a aj im buďme vďační za všetko dobre aj za zlé. V ďakovaní Bohu nech nám pomôže modlitba: Ďakujem ti Bože, že som tu, že žijem, že môžem rozprávať, smiať sa a tešiť zo všetkého, čo si mi Bože dal. Ďakujem za čas, že si mi dožičil sa dožiť toho dnešného dňa, za slnko, dážď, za priateľov aj nepriateľov. Ďakujem ti, že som tu, že žijem a radujem sa zo všetkého.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

Keď sa zahľadíme do víru udalostí dnešného sveta, so všetkou jeho neistotou, rozpínajúcim sa, a dokonca triumfujúcim sekularizmom – chce sa na plné ústa zakričať: „Kresťania, veď my sme a máme byť soľou zeme a svetlom tohto sveta !!!“ Prečo čím ďalej tým menej cítiť chuť Evanjelia v každodennom živote? Nie je chyba v nás samých? Sám Christos sa pýta: Keď soľ stratí svoju chuť, k čomu vlastne bude?

Možno nedokážeme tak precítiť silu tohto Christovho prirovnania, tak ako ho vnímali Christovi súčasníci, ľudia tamtej doby – Prečo? Možno preto, že sa nestretávame so soľou tamtoho, biblického času. Soľ bola potrebná pri konzervácii jedla, soľ sa používala aj ako žertva Bohu, a ani zďaleka nebola takej kvality ako ju vidíme my dnes. Táto soľ, aj spôsobom, akým bola skladovaná, časom navlhla, zvetrala a nakoniec zostala iba zmesou piesku bez akejkoľvek chuti. No, a k čomu je vhodná taká soľ, ktorá nesolí ???, - pýtal sa aj Sám Hospodin Isus Christos.

Soľ v strave, v jedle my nevidíme, ale chuťovými bunkami cítime jej prítomnosť, alebo ešte lepšie povedané – cítime, keď tam nie je. A to je duchovná pravda aj o dnešnom svete, o medziľudských vzťahoch i o nás, súčasných kresťanoch. Po dvoch tisícročiach kresťanskej misie začína byť citeľný akútny nedostatok duchovnej soli, soli Evanjelia v našom každodennom živote, v živote ľudskej spoločnosti.

Soľ pri varení, pri konzervácii jedla nie je zložkou, ktorá by vytvárala nejaký vonkajší efekt. Jej funkcia má vnútorný charakter. A v tomto kontexte nám o soli hovorí aj Christos v Evanjeliu, … o soli, ktorá nás má preniknúť do nášho najhlbšieho vnútra – Táto soľ ukazuje na náš vzťah s Hospodom Isusom Christom – vzťah, ktorý prv ako vzíde na povrch, aby sa stal svetlom pre ostatných, musí byť do hĺbky presiaknutý soľou Christovej prítomnosti.

Soľ, keď už hovoríme z aspektu jedla, potravy – mu nielen dodáva chuť, ale ho aj konzervuje, udržiava v dobrom stave. … V akom stave je naše srdce, náš vnútorný, duchovný svet? Je preniknutý evanjeliovou soľou, ktorá nie je ničím iným než intenzívnym vzťahom s Christom tak, aby sa ako žiariace svetlo dokázal z nášho vnútra odzrkadliť v našej činnosti, našej práci, vzájomných medziľudských vzťahoch, tak, aby aj dnes cez nás dokázal osloviť hľadajúcich v bludisku dnešného sveta? Preto Christos k slovám: „Vy ste soľou, … vy ste svetlom...“, - dodáva: :Nech vaše svetlo svieti pred ľuďmi...!“

Keď sa vrátime k začiatku našej úvahy, prečo je náš súčasný svet taký ako je, treba si nám takisto položiť otázku – či svieti naše svetlo dostatočne pred ľuďmi, pred dnešným svetom? Či vidí svet cez nás to SKUTOČNÉ, PRAVÉ SVETLO, SVETLO, KTORÉ ODKRÝVA CESTU SKUTOČNÉHO ŽIVOTA? TO JE NAŠA MISIA, TO JE NAŠA ÚLOHA V TOMTO SVETE AKO CHRISTOVÝCH NASLEDOVNÍKOV – MISIA KAŽDÉHO NA SVOJOM MIESTE, POZÍCII, … KAŽDÉHO S JEHO DARMI, CHARIZMAMI, KTORÉ NÁM K TEJTO MISII DAROVAL HOSPODIN.

Aj v našom čase by sa našlo mnoho tých, aj medzi nami, ktorí by chceli byť s Christom v momentoch, kedy Ho dav za aplauzu vítal ako Kráľa, ako Mesiáša. No už nie veľa je tých, ktorí by s Ním chceli ostať na ceste každodenného života. A práve v tých chvíľach, – bez publika, bez davu, iba sám s Christom, – duša zakúša príchuť neba, … a môžeme si byť istí, že za krátky čas táto milosť v srdci, v ktorom tróni Christos, začne ako svetlo cez naše skutky osvecovať ľudí okolo nás.

AKÁ OHROMUJÚCA VÝZVA PRED KAŽDÝM Z NÁS !!! - VÝZVA, NEOSTAŤ LAMENTOVAŤ NAD DNEŠNÝM SVETOM, ALE SAMÉMU SA PRIČINIŤ K PREMENE SVETA !!! Akým spôsobom? V prvom rade, začnúc od samého seba – pustiť Christa do svojho života a dovoliť Mu preniknúť naše srdce, našu dušu, celý náš život, do samej jeho hĺbky... A On, zjavený v našom živote, ako svetlo začne cez nás osvecovať všetkých.

Jerej Dušan N. TOMKO

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

O PRENASLEDOVANÍ KRESŤANOV, ZRADE A VERNOSTI VIERE

Tohto roku si kresťanský svet pripomína 1700. výročie vydania Milánskeho ediktu, ktorý v konečnom dôsledku ukončil tristoročné prenasledovanie kresťanov.

Kresťanstvo bolo prenasledované prakticky od svojho zrodu – najprv Židmi, následne Rimanmi, ktorí si všimli skutočnosti, že kresťania odmietajú uctievať bohov štátnych pohanských kultov a prinášať im žertvy. Skutočnosť, že kresťania považujú kresťanstvo za nezlúčiteľné s pohanstvom vnímal rímsky štát za prejav nelojálnosti kresťanov voči Rímskemu impériu, a preto aj považoval kresťanov za nepriateľov cisára a rímskej ríše. Krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho cisára sa datuje od 17. júla r. 64, kedy vypukol v Ríme požiar (trval 6 dní a 7 nocí). Aby sa cisár Nero očistil od podozrenia zo založenia požiaru, označil za vinníkov práve kresťanov, proti ktorým sa obrátil hnev ľudu.

Pomsta kresťanom bola páchaná tak krutými a neľudskými spôsobmi, aké len ľudská vynaliezavosť dokáže vymyslieť. Potom, až do r. 94, nastal relatívny pokoj a kresťania boli považovaní za sektu povoleného židovského náboženstva. Oficiálne bolo dlhodobé prenasledovanie kresťanov zahájené ediktom cisára Trajana, ktorým odpovedal na otázku Plinia ml. ( v r. 111 – 113), ako zachádzať s kresťanmi, ktorých počty sa v tom čase značne rozširovali. Trajanov edikt síce stanovuje, že kresťania nemajú byť aktívne vyhľadávaní, ani nemajú byť brané do úvahy anonymné udania (čo sa nedodržovalo), ale keď sú usvedčení, musia byť potrestaní – usmrtení. Od tejto doby sa stalo zločinom už len prihlásenie sa k menu „kresťan“. Kresťanom bolo prisudzované všetko zlo, všetky nešťastia a katastrofy. Boli pokladaní za nepriateľov štátu a ľudstva. Boli popravovaní najbolestivejšími a najzdĺhavejšími spôsobmi. Ich zabíjanie sa konalo pre zábavu počestných občanov.

Podľa odborníka na demografiu kresťanstva Davida B. Barretta, počas 2 tisíc rokov existencie kresťanstva pre svoju vieru zahynulo okolo 70 mil. kresťanov, z toho asi 45 mil. v priebehu dvadsiateho storočia. Sociológ Massimo Introvogne upozorňuje, že tento odhad je ešte mierny a skutočné číslo môže byť oveľa vyššie, a nakoniec, vo väčšine prípadov prenasledovanie nemusí byť spojené so zabitím, ale tiež s inými formami útlaku.

Toto všetko ukončil cisár sv. Konštantín, ktorý sa narodil vo vtedajšom rímskom meste Naissus (dnešné Niš v Srbsku), niekde medzi rokmi 272 až 285. S jeho otcom Konstanciom Chlorom, veliteľom rímskych vojsk, je spojená zaujímavá história – Raz chcel preveriť spoľahlivosť svojich dôstojníkov. Nechal ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech vystúpi z radu!“ Z radu vystúpila časť vojakov. Bol to prejav odvahy, pretože všetci mali pred očami krvavé prenasledovanie kresťanov, ktoré v tom čase prebiehalo. Po chvíli Konstancius svoj rozkaz zopakoval. Ďalší vojaci urobili krok vpred. V tábore nastalo hrobové ticho. Každý s napätím čakal, čo prísny, ale spravodlivý, veliteľ urobí. Po chvíli Konstancius rozvinul papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená, počnúc od najvyššej hodnosti: „Quintus Fabius, ty si kresťan! Nenašiel si však odvahu sa priznať, preto si degradovaný. Bol by si schopný zradiť aj Rím, keď si schopný zradiť svojho Pána. Julius Naso, i ty si schopný zradiť Rím, ako si teraz zradil Boha. Degradujem ťa!“ A takto postupne vylúčil z armády zradcov viery a vyhlásil, že kresťanským dôstojníkom a vojakom dôveruje, pretože zachovali vernosť svojmu presvedčeniu.

Po r. 313 započal sv. Konštantín premenu rímskej ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve vyhlásil, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. To však neznamená, že z kresťanstva urobil jediné štátne náboženstvo, ako je to neraz mylne interpretované. Pretože starý Rím ako hlavné mesto rímskej ríše z vojenského hľadiska nevyhovoval, založil cisár nové hlavné mesto Konštantinopol, ktoré vybudoval na mieste rozpadnutého gréckeho mestečka Byzantion. To sa potom stalo prvým kresťanským mestom. Neskôr, z dôvodu šíriacich sa heréz, zvolal Konštantín prvý Všeobecný snem (r. 325), ktorého sa zúčastnilo 318 biskupov. Cisár snem zahájil slovami, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.

Sám cisár Konštantín sa dal pokrstiť až tri dni pred smrťou a zomrel ako kresťan r. 337. Milánsky edikt, ktorý vydal, znamenal pre Cirkev zastavenie vyhladzovania kresťanov a značnú úľavu pre život Cirkvi, ktorý sa po tak dlhej dobe „podzemnej činnosti“ mohol začať slobodne rozvíjať. Na druhej strane znamenala sloboda kresťanstva aj slobodu rozvíjania a činnosti heréz, ktoré predstavovali pre kresťanstvo záludnejšie a väčšie nebezpečenstvo než pohanstvo. Tým, že sa kresťanstvo stalo uznávaným štátnym náboženstvom a kvôli sympatiám cisára si získalo aj statut spoločenskej prestíže, začína v ňom pôsobiť duch zosvetštenia a poklesu morálky kresťanov. Na to Cirkev reagovala rozmachom mníšstva, ktoré sa v púštnych komunitách snažilo udržiavať morálnu ideu prvotného kresťanstva, vysokú mravnosť, a hlavne intenzitu duchovného života. Zvlášť kinoviálne monastiere dodnes pestujú spôsob života a prax prvej jeruzalemskej cirkevnej obce, kde mali všetci všetko spoločné a neustále bdeli na modlitbách.

Spracované podľa ambon.or.cz, Oslavy 1700. výročí vydání Milánského ediktu

- nikodim

Dva roky nazad ma zavolali vyspovedať a dať prijímanie starenke, ktorá zomierala. Keď sa už približovali k domu, kde žila, príbuzní, ktorí ma sprevádzali, ma nesmelo upozornili:

• Baťuška, viete, ona dokonca fajčí.

• No, čo, - odvetil som, - veď to nie je až taký veľký hriech.

Príbuzní sa trocha upokojili, pokračovali sme v ceste, no po chvíli znova pokračovali v upozorneniach.

• Viete, baťuška, ona bola celý život bezbožnica, ateistka, nadávala na Cirkev a popov nemohla ani cítiť...

No, to sa už zdalo serióznejšie upozornenie. Dosť často ľudia, ktorí práve prišli ku viere, chcú za každú cenu zachrániť všetkých svojich blízkych. Robia to často nemotorne, a svojim presviedčaním, či dokonca zastrašovaním, akurát odbíjajú ľudí od Cirkvi. Jednak neofiti bývajú vytrvalí, dokážu čakať, a keď sa neveriaci príbuzný dostáva do stavu, ktorý mu znemožňuje akýkoľvek odpor, utekajú za kňazom, aby pomazal umierajúceho a dal mu prijať sv. Dary Tela a Krvi Christovej. V týchto prípadoch sa vykonáva takzvaná „hluchá spoveď“ - kedy kňaz vymenúva hriechy v nádeji, že človek, ktorý už utratil dar reči, ešte ho počuje, rozumie tomu, čo sa deje, … a možno sa kajá zo svojich hriechov vo svojom srdci. Hĺbka Božieho milosrdenstva je nekonečná. Možno súhlasiť s „hluchou spoveďou“, no v tom prípade, keď človek, v prvom rade bol veriacim a v čase, kým bol ešte pri sile, sa sám spovedal a kajal zo svojich hriechov. A tu, … bezbožnica, … a k tomu ešte aj fajčí...

• Možno je lepšie sa vrátiť, - povedal som. - Žiaden osoh neprinesie formálne prijímanie, - je iba na hriech.

• Nie, nie, baťuška, - ozvali sa príbuzní. - Ona sama prosila zavolať kňaza a menovite Vás. Je pri zdravom úsudku, pamäť má výbornú, až ťažko veriť, že má ďaleko po osemdesiatke. Viete, ona do chrámu nikdy nechodila, ale stále podávala zápisku za pokoj zosnulého; … pravda, stále s jedným a tým istým menom. Takže, prosím, poďte...

Došli sme. Z babičky, chystajúcej sa zomrieť, sa nakoniec ukázala známa lekárka v tomto meste. Obklopená niekoľkými staršími príbuznými, sedela v kresle, obložená vankúšmi, a bolo zrejmé, že len v tejto polohe ešte dokáže dýchať a rozprávať. Miestnosť, v ktorej sme boli, žiarila oslnivou čistotou a harmóniou štýlu zariadenia – skutočná atmosféra filmového retro štýlu. Nábytok 50-tych rokov žiaril ako nový; stolná lampa zeleného odtieňa, pokrytá krajkovou tkaninou, vedľa prvého sovietského televízora „KVN“, ktorý, zdalo sa, akoby len včera zišiel z výrobnej linky.

Zvítajúc sa, stará ateistka ma požiadala, aby som prečítal modlitby z činu spovede. Skutočne mňa i všetkých naokolo prekvapila jej suverénnosť v otázke spovede. Požiadal som prítomných, aby nás nechali osamote, jednak, stará dáma si želala spovedať sa verejne. Taká nepravoslávna odpoveď sa mi nie celkom páčila, ale rozhodol som sa nevzdorovať umierajúcej, v domnení, že ak bude treba, preruším rozhovor, keby sa uberal nesprávnym smerom. Odkašľajúc si, začala:

• Bola som hypodiakonom posledného voľského biskupa Georgija...

Táto informácia ma neskutočne prekvapila. V hlave mi preblesla myšlienka o prepodobnej Maríne, ktorá sa vydávala za mnícha Marína, o vojakovi – dievčine Durovej, o ktorej bol natočený aj film „Husarska balada“ … Starenka, akoby čítala moje myšlienky, pokračovala:

• Nepočítajte ma za bláznivú … Na všetko si veľmi dobre spomínam. Bola som skutočne hypodiakonom u biskupa Georgija (Sadkovského) v rokoch 1933 – 1936, v rokoch, kedy slúžil vo Voľsku.

Stará dáma sa ukázala skutočne pri plnom a zdravom vedomí, navyše mala vynikajúcu pamäť. Rozprávala o tom, ako dvanásťročná rada chodila do chrámu. V druhej polovici 30-tych rokov bol vo Voľsku jediný pravoslávny chrám, ktorý pred tým, než ho komunisti zabrali a dali pravoslávnym, patril staroobradovcom. Ostatné chrámy v meste boli zatvorené.

• V zime som chodila v čiapke – ušianke a veľmi som sa podobala na chlapca, o to viac, že som bola ostrihaná na krátko, - rozprávala Jekaterina Michailovna Ivancová. - Ženy v chráme ma stále upozorňovali, aby som dala dolu čiapku, vraviac, že chlapci s čiapkou do chrámu nemôžu. Skutočných (ozajstných) chlapcov v chráme nebolo.

No, aby bolo možné slúžiť bohoslužby archijerejským činom, bolo nevyhnutné nájsť aspoň štyroch hypodiakonov, akými oddávna boli chlapci. A tu boli iba dvaja starčekovia a mníška z už zničeného Vladimírskeho monastiera. Tak vladyka za štvrtého hypodiakona ustanovil mňa. Posluhovala som v oltári, chodila so sviečkou, stála s posohom, pomáhala pri obliekaní archijereja. Vladyka si ma veľmi obľúbil, stále ma ponúkol s čím mohol v týchto rokoch hladu, a vždy pre mňa nechal veľkú prosforu... Prisluhovať mu, vôbec byť v chráme, bolo vždy pre mňa veľkou radosťou.

Jekaterina Michailovna spomínala, že vladyka trpel nejakou ťažkou chorobou nôh. Už ako lekárka vedela, že to boli otvorené vredy, ktoré dostal v čase väzenia. S veľkou námahou odstál dlhé bohoslužby. Ušili mu mäkké topánky, ktoré boli neraz pred koncom Vsenočného bdenia premočené krvou.

• Vladyka Georgij mal nádherné rúcha, ktoré mu posielali mníšky z Beleva, kde predtým slúžil. Pred Trojicou v r. 1936 som mala priniesť na bohoslužbu zelené rúcho, ktoré práve poslali. Keď som s balíkom prichádzala ku chrámu, stretla som plačúcu mníšku, ktorá mi povedala, že služba nebude, lebo vladyku zatkli.

Smútok, ktorý doľahol na dvanásťročné dievča, sa zdal neznesiteľný. Plakala a neprestávala plakať ešte počas ďalších niekoľkých dní. Vyšla na vyššie stromy pred budovou miestneho oddelenia NKVD, aby za plotom vo dvore zazrela vladyku, ktorého niekedy vyvádzali z cely. Neskôr ho previezli do Saratova.

• Od mníšok som vedela, že modlitba dieťaťa skôr prichádza k Bohu. Modlila som sa, ako som vedela, zo všetkých síl, dňom i nocou... Prišli prázdniny. Nič mi nebránilo, aby som sa mohla modliť celé dni. I tak som sa modlila! Asi po mesiaci prišla do Voľska zvesť, že vladyka Georgij bol zastrelený... Vtedy, - zaplakala stará žena, - vtedy, som stratila vieru. Pochopila som, že Boh, Ktorý nepočuje, alebo nechce odpovedať na modlitbu dieťaťa, jednoducho neexistuje. Celý život som potom prežila bez viery. Prázdnota, ktorá sa zrodila v mojej duši, bola nielen popretím existencie Boha, ale naplnila ma odporom voči tomuto neexistujúcemu Bohu, odporom voči Cirkvi, voči kňazom, ktorí z hlúposti alebo vypočítavosti klamú ľudí. Keď po vojne znova vo Voľsku otvorili chrám, znechutene som prechádzala popri jej otvorených dverách, a keď som náhodou započula cirkevný spev, tak mi jednoducho bolo zle pár dní...

Hospodi, aký hrozný omyl, - pomyslel som si. - Veď biskup Georgij dožil do r. 1948. Ale stará dáma pokračovala:

• Nedávno som však zistila, že moja modlitba došla k Bohu a vladyka Georgij nebol zastrelený. Keby som to bola vtedy vedela... Bola by som šla za ním, … do lágra, na vyhnanie... Žila by som vedľa neho, prala mu oblečenie, pripravovala jedlo... Môj život by bol úplne iný. A toto je hlavný hriech môjho života, z ktorého sa kajám teraz pred smrťou! Odpusťte, baťuška!

Jekaterina Michailovna večer zomrela. Na tretí deň som ju pochoval, rozmýšľajúc o tom, ako úžasne sa dokážu poskladať ľudské osudy a ako milostivý Hospodin k Sebe prinavracia, nie svojou vôľou, stratené duše.

Cвященник Михаил Воробьев, Газета «Православная вера» № 18 (374), 2008 г.

Preklad jerej Dušan N. TOMKO

V našej pravoslávnej tradícii sme zvyčajne veľmi opatrní v rozlišovaní medzi „Zosnutím“ Matky Božej a Jej „Nanebovzatím“. Cítime, že ten prvý pojem je správny, pravoslávny, zatiaľ čo druhý nám pripadá ako rýdzo západné označenie, odvodené od rímsko-katolíckeho „nepochopenia“ významu tohto sviatku, ktorý sa všeobecne slávi 15. augusta.

Je pravda, že niektoré veľmi originálne, ale zavádzajúce, interpretácie smrti Panny Márie a Jej oslávenie možno nájsť, tak v katolíckych duchovných spisoch, ako aj v súčasných západných vyobrazeniach: tendencie, napríklad vyvyšovať Pannu Máriu na úroveň „božstva“, ktoré účinne vymazuje zásadný a absolútny rozdiel medzi ľudským a božským životom. Pravoslávni teológovia budú trvať na tom, že „zbožštenie“ (theosis) známe u Matky Božej v žiadnom prípade nezahŕňa ontologickú premenu Jej bytia z ľudského, stvoreného do božskosti. Ona bola a vždy zostane ľudskou bytosťou: najvznešenejšou zo všetkých tých, ktorí nesú Boží obraz, a napriek tomu vždy človekom, ktorého sláva sa objavuje v Jej pokore, Jej prostej túžbe „nech sa stane“ podľa Božej vôle.

Tradičné pravoslávne ikony jej „Uspenija“ sa teda sústreďujú predovšetkým na Jej smrť a pohreb. Učeníci, “zhromaždení zo všetkých končín zeme“, Ju obklopujú v postoji smútku a náreku. Za márami, na ktorých je položená, stojí jej oslávený Syn, držiaci v náručí dieťa, oblečené do bieleho rúcha - obraz duše Jeho Matky. Na každom pravoslávnom ikonastase sa nájde posvätný obraz Matky Božej, držiacej v náručí Svoje novonarodené Dieťa, Boha-človeka, ktorý „sa stal telom“, aby bolo možné zachrániť a posvätiť padlý, hriešny, skazený svet. Tu, na ikone Uspenija, Syn víta a ponúka tomuto svetu Svoju Presvätú Matku, ako Ho dala ona v čase Jeho narodenia. V momente Jej zosnutia prijíma Jej dušu, Jej život, aby Ju oslávila v Sebe a so Sebou, k sláve, kráse a radosti večného života.

Avšak na mnohých pravoslávnych ikonách je tento prvotný obraz dopĺňaný ďalším javom: zobrazenie Matky Božej vystupujúcej do neba, sprevádzanej rádmi anjelov. Tento dvojaký motív nájdeme najmä na post-byzantských ikonách, ako je Koimesis (Zosnutie) v monastieri Koutloumousiou na Hore Athos, pochádzajúcej z r. 1657. (Vladimir Losský uvádza ďalšie takéto príklady vo svojom komentári na Uspenije, v diele The Meaning of Icons (Význam ikon), Boston, 1969, s. 215). Máme sa teda uspokojiť so záverom, že tento dvojitý spôsob vyobrazenia, zachytávajúceho ako Zosnutie, tak Nanebovzatie Matky Božej, je jednoducho výsledok západného vplyvu?

V skutočnosti, nech už ho označíme „Nanebovzatia Panny Márie“ alebo „Vystúpenie na nebo“ Bohorodičky, tento obraz dopĺňa danú udalosť spôsobom, ktorý je v dokonalom súlade s pravoslávnou teológiou. Rovnako ako Christos zomrel a ležal v hrobe, aby bol vzkriesený a vyvýšený do neba, tak aj Jeho Matka “zosnula“, aby bola oslávená Svojím Synom a Ním vznesená do neba. Christos Svojím Vzkriesením a Nanebovstúpením poskytuje možnosť, aby aj „Matka Života“, spolu so všetkými, ktorí veria v Neho, mohli byť pozdvihnutí zo smrti a vyvýšení k večnému životu.

Ak chápeme „Nanebovzatie“ Matky Božej vo svetle Nanebovstúpenia Svojho Božieho Syna, potom môžeme oceniť dvojaké znázornenie Zosnutia a Nanebovstúpenia, ktoré môžeme nájsť na mnohých našich pravoslávnych ikonách. Svätá Matka Božia, Bohorodička alebo „Tá, ktorá nosí Boha“, je prvým plodom eschatologického napĺňania, ktoré privedie tvorivé a vykupujúce Božie dielo k zavŕšeniu. Ona je nádoba, v ktorej druhá osoba Najsvätejšej Trojice „stala sa telom“, s cieľom priniesť spásu ľudskému rodu. Jej „lono, priestrannejšie než nebo“, obsiahlo Neobsažiteľné. Vzal od Nej Svoju ľudskú podstatu a ona ho sprevádzala s láskou a modlitbou po celú dobu Jeho pozemskej služby, a to až k drevu kríža. Zdieľala Jeho utrpenie až do konca, nesúc Jeho ukrižovanie a smrť v hĺbke Svojej duše. Preto je dokonalým obrazom Cirkvi, večného spoločenstva všetkých, ktorí žijú a umierajú v Christovi.

Oni, rovnako ako Ona, budú pozdvihnutí v Ňom a oslávení rovnakou slávou, ktorou podvihol a premenil ich padlú ľudskú prirodzenosť. Ona je preto predchodcom ich spásy, prorocký obraz osláveného života, ktorý čaká všetkých, ktorí nesú Christa vo vnútorných hlbinách svojho bytia, podobne ako Ona porodila Jeho z hlbín Jej lona.

Avšak Presvätá Bohorodička je viac než iba toto. Ona nie je len príkladom spoločného osudu kresťanov. Ona ich tiež sprevádza na každom kroku ich životnej cesty, ponúka im - ponúka nám -Jej neustále modlitby a lásku. V Jej Zosnutí a Jej Nanebovzatí, „neopustila tento svet“, ale zostáva - ako liturgické piesne Jej sviatku vyjadrujú - Matkou Života, Ktorá je „neustála v modlitbe“ a „Našou pevnou nádejou“, ktorá svojimi modlitbami „vyslobodí naše duše zo smrti!“.

preložil a spracoval jerej Marek GUBÍK