Sv. Teofan Zatvorník - V ČOM TKVIE PODSTATA KRESŤANSTVA?

Hovoria, že v láske. No, počkajte: láska – to je kvitnúci a plody prinášajúci sad. Ale najprv je potrebné očistiť pôdu, zorať ju, zasiať a až tak môže všetko rásť. Čo riekol Hospodin o Svojom príchode? Prečo prišiel? Nájsť a spasiť stratených, hynúcich. A ako budú hynúci zachránení? Tým, že odložia staré a oblečú sa v nové. Predovšetkým je treba vyzliecť, zhodiť zo seba a zahodiť všetku starinu vášní a hriechov, a z toho sa potom zrodí nové. Prichádza bázeň Božia a rodí sa pokánie, pokánie privádza ku konaniu dobrých skutkov, z ktorých sa potom zrodí láska.

Sv. Izák Sýrsky hovorí takto: "Tak, ako je nemožné preplávať veľké more bez lode a člnu, tak nikto nemôže bez bázne dostihnúť lásku. Páchnuce more medzi nami a duchovným rajom môžeme prekonať iba na lodi pokánia, na ktorej sú veslármi cnosti, bázeň pred Bohom. Ak títo veslári neriadia loď pokánia, ktorou po mori tohto sveta prichádzame k Bohu, potom sa v tomto páchnucom mori topíme. Pokánie je loďou, korábom a bázeň pred Bohom je jej kormidelníkom, láska potom Božským prístavom. Preto nás bázeň privádza na loď pokánia, vezie nás páchnucim morom života a privádza do Božského prístavu, ktorým je láska. K tomuto prístavu prichádzajú všetci, ktorí sa namáhajú a sú preťažení pokánim".

MODLITBA

Modlitba je prvým skutkom, prvotným činom kresťanského života. Modlitba je dýchaním duše. Keď existuje modlitba, žije duch, keď modlitby nieto, niet ani života v duchu.

Stáť pred ikonou a robiť poklony nie je modlitba, ale iba súčasť modlitby; čítať modlitby z pamäte alebo z knižky, či ich len poslúchať, takisto ešte nie je modlitba, ale iba nástroj modlitby, spôsob jej hľadania či jej prebudenia. Samotná modlitba je postupné zrodenie v našom srdci zbožných myšlienok a pocitov k Bohu – pocitu sebaponíženia, oddanosti, vďačnosti, chvály, prosby, ľútosti a pocitu pokory voči vôli Božej.

VO SVETE JE POTREBNÉ NEŽIŤ SVETSKY

Názor, že vo svete sa nedá dosiahnuť spasenia, je správnou výzvou, pokiaľ v ňom žije svetsky, svetským životom...

Ak je vo svete potrebné nežiť svetsky, pre spásu to potom neznamená žiadne nešťastie. Koľko bolo a je tých, ktorí si získavali a získavajú spásu vo svete? Prečo nevstúpiť do ich zástupov? Svet – to sú vášne a ľudia žijúci vo svete výhradne pre ne, v zajatí zvykov a prostriedkov svetského života, vymyslených pre uspokojenie týchto vášní... Ak toto všetko zanecháme, tak zanecháme a zriekneme sa sveta, hoci by aj navôkol všetci žili svetsky, či čiastočne svetsky – raz svetácky, inokedy nie.

Rodinný a občiansky život sám o sebe nie je svetský, ale stáva sa takým, keď do každodenného života preniknú vášne a ich uspokojovanie. Existujú prikázania pre rodinný a občiansky život (Exodus 20, 2 – 17; Matúš 22, 37 – 39). Ak si zariadime náš život tak, aby v ňom vládli prikázania a vyženieme z neho všetko, čo je plné svetskej vášne a náruživosti, potom nebudeme žiť svetským, ale svätým, Bohom požehnaným životom.

OBRAZ A PODOBA BOŽIA

Obraz a podoba Božia sa vzťahuje nie k telu, ale k duši. Obraz Boží spočíva v podstate duše a podoba spočíva v slobodne a dobrovoľne ňou samou získaných Bohu podobných vlastností. To, že naša duša je nehmotná, jednoduchá, duchovná, nesmrteľná a rozumne slobodná, to náleží k Božiemu obrazu. A keď cez patričné využitie rozumu a slobody pozná pravdu, začne ju vrúcne a úprimne zachovávať, srdce okrášli rôznymi cnosťami ako sú: miernosť, milosrdenstvo, zdržanlivosť, mierumilovnosť, trpezlivosť, vtedy v nej tieto vlastnosti utvoria Božiu podobu. Podoba, otlačená pomocou milosti v Božom obraze, objíma všetko vnútorné v nás: naše myšlienky, vnútorné rozpoloženie, pocity a činí Bohu podobným i náš úmysel, vôľu a srdce. Naša Bohu podobná myseľ, keď si je jasne vedomá Vyznania viery, pridržiava sa potom všetkého, čo ono obsahuje bez výnimky. Apoštol Pavol hovorí o sebe a o všetkých apoštoloch: My však máme Christovo zmýšľanie (1 Kor 2, 16). A toto Christovo zmýšľanie apoštoli nezadržiavali v sebe samých, ale predali ho Cirkvi a veriacim v živom slove a v Písme. Svätá Cirkev ho zhromaždila a v krátkosti vyjadrila vo Vyznaní viery. Tak teda ten, kto verí vrúcne a úprimne, pevne zachováva všetko, čo učí Vyznanie viery, ten má Christovo zmýšľanie, lebo má podobné zmýšľanie Christovmu a jeho myslenie sa stáva Bohu podobným. Aj tvorčia moc sa stáva podobná Bohu vtedy, keď sa ozdobí všetkými cnosťami, ktoré boli ukázané v Hospodinovom učení o Blahoslovenstvách (Mt 5, 3 – 12). Že je to tak, o tom pre nás vydáva svedectvo sv. apoštol Pavol.

ČO MÔŽE ČLOVEKA OŽIVIŤ?

Koľko rokov počúvame Evanjelium, a jeho slová útechy sa míňajú svojim účinkom, prelietajú popri nás... A nakoniec, Boh dá človeku nejakú príležitosť a on napokon započuje ich svojim srdcom... Vtedy slovo vstúpi dovnútra a vykoná svoje podivuhodné, ničiace, a zároveň obnovujúce dielo, podstatou ktorého je skutočný a pravý život.

NESENIE VLASTNÉHO KRÍŽA

Každý z nás máme svoj vlastný kríž. Skladá sa zo všetkého, čo znepokojuje a ťaží nášho ducha, čo mučí naše srdce na pravej skutočnej ceste k Hospodinovi, a čo sa deje po všetky dni nášho života.

Prvý druh kríža predstavujú neduhy našej prirodzenej povahy a zlé nasmerovanie našich síl, ktorými sú – obmedzenosť, nesúdnosť a nezrelosť v rozhodnutiach, nedostatok síl našej vôle, jej strnulosť a neochota reagovať na dlh, ktorý máme voči nášmu Spasiteľovi. Skleslosť našich zmyslov a ich náklonnosť k márnivosti, predovšetkým k potomkom nášho „ja“ - zástupom vášní a žiadostí tela každého druhu. Prebudeného ducha, ktorý toto všetko v sebe vidí, toto všetko ťaží a on to na sebe nosí ako nejaký zločinec, ktorému bola za trest k ramenám priviazaná rozkladajúca sa mŕtvola. Toto je kríž padlého ľudského pokolenia.

Druhý druh kríža predstavujú všetky životné námahy a problémy. Prajeme si pokoj, dobré vzťahy so všetkými, aby všetko, čo robíme, prebiehalo v poriadku, ale väčšinou vo všetkých stránkach nášho života, skoro každú minútu sa stretávame s nepríjemnosťami i nešťastiami. V našej snahe vyhnúť sa nepríjemnostiam, bojujeme s nimi a svoj život vlečieme podobne ako ten, čo sa prediera pomedzi tŕnie a každú chvíľu akurát získava nejaký škrabanec. To je kríž života.

Tretí druh kríža sa skladá z práce, ktorú máme zverenú a máme ju konať. Každý z nás je obklopený povinnosťami a každá povinnosť má svoju oblasť činností; pri každej činnosti je pritom potrebná námaha a trpezlivosť, aby bola vykonávaná od začiatku až do konca v tom duchu, poriadku a naplno, aká je jej podstata.

Každý, kto začne žiť kresťanským životom, si začne krok za krokom uvedomovať a chápať, aké obtiažné je „nesenie kríža“, a túto skutočnosť poznáva tým viac, čím viac sa pod krížom zastavuje, čím viac s ním zakopáva, dokonca s ním padá. Prijíma to však ako najväčšie požehnanie.

Božia útecha je preveľká pre tých, ktorí nesú takýto kríž; a ako prvé dary Božej útechy prijímajú títo veriaci slzy pokánia, pocit vlastnej hriešnosti, ale súčasne aj Božej lásky.

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím