NA POČIATKU EVANJELIA BOLA JORDÁNSKA VODA

...alebo, ako sme sa cez Jordán dostali do Božieho Kráľovstva

Nie jeden vedecký článok nesie titulku "Voda, začiatok života", predávajúc informáciu, že voda stojí za zrodom života, že bez vody by bol život na zemi nemožný atď. Voda však bola aj na začiatku Evanjelia – voda z maličkej rieky Jordán, ktorá doslova urobila hranicu medzi Starým a Novým Zákonom a rozdelila históriu zeme na čas do Christa a kresťanskú epochu, v ktorej, chceme veriť, ešte stále žijeme aj my dnes...

Celá éra Starého Zákona bola poznačená očakávaním na príchod prisľúbeného Mesiáša a Boh, verný Svojím prisľúbeniam, nezabudol na Svoj ľud – poslal Záchrancu, Svojho Jednorodeného Syna, Isusa Christa, Ktorý sa narodil z Devy Márie v Judskom Betleheme (por. Mt 2, 1). Veľmi skoro novorodené Knieža Pokoja zakúsilo ľudskú zlobu. Nasledoval útek do Egypta, návrat po niekoľkých rokoch a nenápadný život v Jozefovej tesárskej dielni v Nazarete (por. Mt 2, 13*). Od tej doby však prešli roky a ľudia, okrem Márie, Isusovej Matky, Ktorá si to všetko ukladala v srdci (por. Lk 2, 51), už zabudli na to, čo sa udialo v tú tajomnú betlehemskú noc, kedy Boh poslal Svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný (por. Jn 3, 16).

No túžba po Vysloboditeľovi, Mesiášovi stále horela v srdciach veriaceho židovského ľudu. Preto aj mnohí s radosťou prijali človeka, o ktorom si mysleli, že je sľúbeným Mesiášom, človeka, ktorý žil v púšti, zaodieval sa do ťavej kože a živil sa kobylkami a divým medom. Tento človek volal národ k pokániu a na jordánskej rieke na znak pokánia vykonával rituálny obrad očistenia nad všetkými, ktorí zatúžili po zmene života. Preto aj tohto človeka, ktorý sa volal Ján nazývali Krstiteľom (por. Lk 3, 7 – 20). On, samozrejme nebol prisľúbeným Spasiteľom – bol posledným starozákonným prorokom, ktorého poslal Boh na zem, aby upozornil ľudstvo na prichádzajúceho Spasiteľa, Ktorý sa už bol narodil a chodil po našej hriešnej zemi.

A zrazu, jedného dňa v zástupe stojí Isus, neznámy okolitému svetu, ako jeden z tých, ktorý prišli prijať z Jánových rúk krst pokánia.

Zvláštny obraz nám ponúka táto biblická scéna – Veď v tom dave čakajúcich na Jánov krst bola zberba spoločnosti: verejní hriešnici, prostitútky, colníci a zlodeji, ... ľudia, ktorí zrazu zatúžili vrátiť sa do normálneho života a začať nanovo. Celú túto scenériu zas pozorujú "spravodliví" – farizeji a zákonníci. Oni sa nepotrebovali očistiť, napraviť, ... oni prišli pozrieť na divadlo, vysmievať sa a hádať sa s Jánom. A Ten, jediný spravodlivý, bez hriechu a viny, Isus z Nazareta, stojí ticho, skromne nikým nepoznaný v zástupe a čaká na Jánov krst. Avšak nie je to celkom tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ján z Božej milosti vidí, Kto stojí pred ním – "Hľa Baránok Boží, Ktorý sníma hriechy sveta!" (Jn 1, 29). Čuduje sa, zdráhajúc sa hovorí: "Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? - Ale Isus mu odvetil: "Nechaj to teraz tak. Lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé" (Mt 3, 14 – 15). A takisto Nebeský Otec svedčí o Svojom zasľúbení: "Toto je môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo" (Mt 3, 17).

Krst bol prvou udalosťou verejného pôsobenia Isusa Christa. O tom, ako žil, čo robil do Svojho krstu, takmer nič nevieme. Avšak krst na Jordáne sa stal počiatočným bodom, od ktorého sa začal odvíjať veľký príbeh Evanjelia, histórie Cirkvi, našej viery a spásy každého z nás.

Na Jordáne začína Christovo pozemské putovanie, o ktorom evanjelista hovorí, že "kade chodil, dobre robil". Stal sa priam senzáciou doby. Začali sa za Ním hrnúť ľudia – jedni preto, aby ich vyliečil z ich choroby., iní z túžby po senzácii a ďalší preto, že chceli počuť Jeho slovo (por. Mt 4, 23*). Isus však nebol populistom, nesnaží sa využiť popularitu, ale otvorene hovorí, že nestojí o tých, čo za Ním behajú, ale o tých, ktorí Ho nasledujú. A tak davy okolo začali rednúť – jedni odišli za inými senzáciami, iným sa zdal veľmi náročný. Keď sa zamyslíme, veď kto by chcel byť priateľom, učeníkom, nasledovníkom toho, kto si neustále nachádza nepriateľov, keď neustále kritizuje nadutosť, pýchu, egoizmus, honbu za mamonom, a žiaľ, stále sa v Jeho slovách našla elita a smotánka spoločnosti – učitelia národa, vysoké duchovenstvo, štátni úradníci a politici tamtej doby... Je len samozrejmé, že za tým všetkým prišla zrada, zinscenovaný súd a nakoniec kríž.

Ale či kríž bol koncom Jeho pozemskej misie? Nie! Tak ako na začiatku, ako i počas celého Jeho trojročného hlásania radostnej zvesti Evanjelia, tak aj nad krížom zneje „Ty si môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt 3, 17) Otcova láska Ho previedla ľudskou smrťou, aby cez ňu nakoniec prešiel do večného života ako Víťaz – Víťaz nad smrťou, hriechom a peklom.

A aký odkaz predáva udalosť Hospodinovho krstu na Jordáne do nášho života? V prvom rade uvedomenie si preveľkej hodnoty nášho vlastného krstu – toho tajomstva Cirkvi, cez ktoré sme boli napojení na život s Christom a v Christovi, kedy ponárajúc sa do krstných vôd sme sa zriekli diabla, jeho skutkov, jeho moci a zjednotili sme sa s Christom. V Ňom sa spojilo nebo so zemou a cez Neho sme sa stali deťmi Nebeského Otca a dedičmi Božieho Kráľovstva.

Pred našim krstom sme takisto stáli neznámi v dave, anonymní pred Bohom – tak, ako Isus na brehu Jordánu. Ale keď sme sa ako nový očistený človek vynorili z krstných vôd, skrze Isusov krst, zaľúbilo sa Nebeskému Otcovi aj v nás. Nebo sa otvorilo nad nami a Boh každého z nás osobne oslovil po mene a nazval Svojim milovaným synom, milovanou dcérou.

Jerej Dušan Nikodim Tomko