S požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola v r. 2008 v nižno - rybnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená ikona sv. veľkomučenice Kataríny, alexandrijskej s časticou jej sv. ostatkov. Od toho času, v čase  jej liturgickej spomienky /24. novembra (nov. štýl)/, sa tu schádzajú veriaci, aby oslávili Hospodina Boha a sv. Katarínu, ktorá Ho tak milovala, že pre Neho a svätú Christovu vieru bola ochotná obetovať aj svoj vlastný život, za čo ju Boh obdaroval korunou víťazstva a Cirkev ju slávi ako Christovu veľkomučenicu.

SVIATOK SV. KATARÍNY 

- SPOLUPATRÓNKY NIŽNO-RYBNICKÉHO CHRÁMU

Už 15 rok sa schádzajú ctitelia sv. veľkomučenice Kataríny vo farskom a zaroveň pútnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici, kde je uložená častica sv. ostatkov tejto svätice.

Tohtoročné svätokatarínske duchovné slávnosti, v sobotu 25. novembra 2023, začali Molebenom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca nižno – rybnickej farnosti a pútnického chrámu prot. Nikodim Dušan Tomko, ktorý v závere molebenu aj privítal zhromaždených tu pútnikov.

Tento sviatočný deň sme oslávili aj s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým. Archijerejskú sv. liturgiu, pri ktorej mnohí pristúpili k sv. tajinám Pokánia a Eucharistie, slúžil vladyka s duchovnými otcami – mitr. prot. Bohuslavom Seničom zo Sobraniec, tajomníkom Úradu ER MKPE., o. Nikiforom Milošom Surmom z Bežoviec., o. Marekom Balogom z Michaloviec, protodiakonom Viliamom Fencikom z michalovského katedrálneho chrámu, a miestnym správcom farnosti a sobraneckým arcidekanom, prot. Nikodímom Dušanom Tomkom.

Pozvanie na svätokarínske duchovné slávnosti prijal aj správca gr. kat. farnosti v Nižnej Rybnici o. Slavomír Gallik s manželkou.

Spolu s ostatkami sv. Kataríny boli k úcteniu veriacim na tento deň prinesené vladykom Jurajom aj ostatky sv. mučeníka Merkurija a sv. mučeníka Klimenta, rimského biskupa.

V závere sv. liturgie vladyka Juraj prosil pred milostivou klokočovskou ikonou Bohorodičky, ktorá je nielen svätyňou nášho chrámu, ale aj pokroviteľkou našej eparchie, o vyliatie Božích milostí cez ruky Matky Božej pre náš každodenny život na ceste spásy, ako jednotlivcov, tak aj celého eparchiálneho spoločenstva.

Táto naša milá slávnosť „malého rybnického odpustu“ – sviatku sv. Kataríny, už tradične bola zakončená požehnaním koliva, pomazaním posväteným olejom a malým pohostením, ktoré sme z lásky pripravili pre pútnikov.

SVÄTÁ VEĽKOMUČENÍČKA KATARÍNA, ALEXANDRIJSKÁ, PREMÚDRA NEVESTA CHRISTOVA, PROS BOHA ZA NÁS!

viac fotografií na našej facebookovej stránke

Napriek obmedzeniam, s ktorými sme sa stretávali posledné mesiace z dôvodu ohrorozenia Covidom-19, milostivý Boh požehnal, aby pútnický chrám Zosnutia Presvätaje Bohorodičky v Nižnej Rybnici aj tohto roku mohol privítať pútnikov, ktorí sa tu už vyše 10 rokov stretávajú pri kópii milostivej Klokočovskej ikony Bohorodičky, ktorá sa za tento čas už dostala do povedomia veriacich ako Ikona klokočovsko – nižnorybnická.

Tohtoročné duchovné slávnosti, ktoré sa konali v dňoch 22. – 23. augusta, sa niesli v duchu 350. výročia zázračného slzenia ikony Božej Matky v klokočovskom chráme.

5. ročník pešej púte 

„ZO STARÉHO DO NOVÉHO KLOKOČOVA“

V r. 2016 sa zrodila myšlienka pešej púte z obce Klokočov, kde pred 350. rokmi ikona Bohorodičky zaplakala nad ľudom Zemplína do pravoslávneho pútnického chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici – duchovného Nového Klokočova.

Prvej púte, ktorá činí ponad 20 km sa zúčastnili šiesti nadšenci, na čele s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým, a každým rokom sa počet pútnikov znásoboval. Bolo neskutočnou radosťou pozerať, keď aj tohto roku k pútnickému chrámu v Nižnej Rybnici, za páľavy slnka, cestami, poliami, kráčalo viac ako 40 pútnikov, duchovní otcovia spolu s veriacimi, maličké deti, mladí i tí starší.

Tohtoročný, už 5. ročník púte, začal v obci Klokočov, kde sa naši pútnici poklonili miestnej kópii klokočovskej ikony, ktorá je už vyše 100 rokov uloženená v klokočovskom, dnes gréckokatolíckom chráme (tento klokočovský obraz Bohorodičky, namaľovaný v r. 1904 je kópiou z druhej kópie, ktorá bola uložená v Prešove). Tu pútnikov, na čele s vladykom Jurajom, privítal a pozdravil Mons. Milan Chautur, košický gréckokatolícky eparcha.

Na začiatku púte vladyka Juraj posvätil novú zástavu, štandardu púte, ako aj pútnického nižno-rybnického chrámu, vyobrazujúcu z jednej strany klokočovskú ikonu a z druhej erb Michalovsko-košickej eparchie.

MICHALOVSKO – KOŠICKÁ EPARCHIA 

ZASVÄTENÁ MATKE BOŽEJ KLOKOČOVSKEJ 

– PANEJ ZEMPLÍNA

Samotné duchovné slávnosti začali v sobotu podvečer, kedy po privítaní pútnikov a vladyku Juraja, začali celonočné bohoslužby, ktoré vyvrcholili nedeľnou archijerejskou sv. liturgiou.

Počas slávností mali veriaci možnosť pokloniť sa nielen milostivej ikone Bohorodičky, ale aj ostatkom svätých, ktorí počas svojho života boli zviazaní s našim krajom a odovzdávaním pravoslávnej viery – sv. mučeník a divotvorca Ján Sučavský, sv. kňaz a mučeník Maxim Sandovič – Gorlický, sv. prepodobný Alexej Karpatoruský a sv. prepodobný Jov Uhoľský a Michalovský.

Vsenočné bdenie (Veľká večerňa s Utreňou) spolu s Vysokopreosvieteným vladykom Jurajom slúžili – mitr. prot. Bohuslav Senič, tajomník biskupského úradu a správca farnosti v Sobranciach, prot. Sergej Barilik, správca farnosti v Michalovciach, jerej Pajsij Radoslav Lupjan, správca farnosti Cejkov a Kašov.

Mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia, aby sa mohli aj pri nočnej sv. liturgii, cez prijatie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina zjednodiť so svojim Spasiteľom.

Nočnú sv. liturgiu slúžili duchovní otcovia - prot. Pavol Novák z Inoviec, prot. Marián Čičvák z Úbreža a jerej Pajsij Radoslav Lupjan z Cejkova.

Modlitebný celonočný maratón v pútnickom chráme zakončil Molebnom Bohorodičke s prosbami za chorých a o požehnanie pre naše rodiny, ktorý pred milostivou ikonou zneje počas celého roka a ktorý slúžil správca farnosti a pútnického chrámu o. Nikodim D. Tomko.

Nedeľnú Archijerejskú sv. liturgiu, pri príležitosti 350. výročia slzenia Klokočovskej ikony slúžil Vysokopreosvietený vladyka Juraj, arcibiskup michalovsko – košický, s duchovenstvom a veriacimi z rôznych kútov našej eparchie, susednej prešovskej eparchie, ako aj mnohých priateľov a sympatizantov pútnického nižno - rybnického chrámu.

Počas sv. liturgie bola Michalovsko - košická eparchia zverená do materinskej opatery Bohorodičky a pod Jej omofor, ktorý nad ľudom Zemlína už 350 rokov rozprestiera cez Jej milostivú ikonu. Na znak tohto zasvätenia bola k milostivej klokočovsko - nižnorybnickej ikone pripnutá strieborná votívna plaketa znázorňujúca "DOM ZALOŽENÝ NA SKALE", ktorý je symbolom nášho eparchiálneho spoločenstva.

Ako je už zvykom, duchovné slávnosti boli zakončené posvätením koliva a požehnaním slávskeho koláča. SLÁVA BOHU ZA TENTO MILOSTIVÝ ČAS !

o. Dušan Nikodím Tomko, 

správca farnosti a pútnického chrámu v Nižnej Rybnici

Počas slávnostnej svätej Liturgie, ktorá sa konala 8. februára 2020 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe, boli kanonizovaní otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami umučení za Christa a sv. Pravoslávie, keďže po atentáte na Heydricha pomáhali skrývajúcim sa parašutistom v pravoslávnom chráme.

Parašutistom poskytli úkryt, čím prejavili lásku k blížnemu napriek riskovaniu vlastného života a preto ich Pravoslávna cirkev svätorečila. Vladimír Petřek, Václav Čikl a Jan Sonnevend spolupracovali s parašutistami, ktorí v roku 1942 uskutočnili útok na Reinharda Heydricha. Práve oni ukryli výsadkárov v krypte pravoslávneho chrámu, kde ich o niekoľko týždňov neskôr gestapo odhalilo. A práve v tomto chráme boli v sobotu Petřek, Čikl, Sonnevend a ich rodiny za svoje hrdinstvo v odboji kanonizovaní.

„Sú stelesnením všetkého, čo človek má mať k dokonalosti. Boli to vlastenci a to, čo hovorili, neboli iba slová bez obsahu, ale dokázali to svojimi činmi,“ vysvetľuje dôvody svätorečenia nových mučeníkov súčasný duchovný správca chrámu svätých Cyrila a Metoda prot. Václav Ježek.

Petřek ako tamojší pomocný duchovný, Čikl správca cirkevnej obce a Sonnevend ako predseda starších českej pravoslávnej cirkvi boli dôležitými spolupracovníkmi Jana Kubiša, Jozefa Gabčíka a ďalších piatich odbojárov práve preto, že im poskytli posledný úkryt pred ich vyzradením a aktívne sa podieľali na ich zásobovaní potravinami i oblečením.

Nacisti použili Petřeka ako živý štít

„Títo traja páni sa zapojili do odboja hneď po okupácii. Vystavovali krstné listy židovským občanom, aby mohli preukázať svoj árijský pôvod. Ďalej vieme, že už pred rokom 1942 sa v krypte ukrývali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. To zaisťoval Petřek a Sonnevend. Parašutisti tu začali prichádzať už 28. mája 1942, deň po atentáte na Heydricha,“ vysvetľuje bádateľ Vlastislav Janík.

Muži sa o výsadkárov starali, do krypty im nosili jedlo a správy o dianí v protektoráte. Otec Petřek ich mal taktiež duchovne povzbudiť potom, ako sa dozvedeli o vypálení Lidíc a zvažovali ďalší postup. Podľa niektorých bádateľov existoval plán, podľa ktorého sa mali parašutisti z chrámu následne presunúť inam, uprchnúť v prázdnych rakvách pohrebného ústavu. K tomu už ale nedošlo.

Výsadkárov a príslušníkov domáceho odboje udal gestapu člen paravýsadky Out Distance Karel Čurda. Začalo zatýkanie, ktoré vyvrcholilo dobytím krypty 18. júna 1942, samovraždou parašutistov a uväznením Petřeka, Čikla a Sonnevenda.

„Petřka dokonca pri dobývaní krypty nacisti nútili, aby výsadkárov prehovoril, aby sa vzdali,“ dodáva Janík. Gestapo malo kňaza údajne pri boji používať dokonca ako živý štít.

Na zatknutie starého otca si pamätá aj vnuk Jana Sonnevenda, ktorý mal v dobe heydrichiády 10 rokov. „Dedka som naposledy videl tesne predtým, ako bol zatknutý. Pamätám sa, že to bolo v stredu, pretože v ten deň sme chodili vždy k prarodičom na návštevu. To, že sa angažovali v odboji, som sa ale dozvedel až po vojne, pretože môj otec nemal záujem, aby sme o tom vedeli, pretože sme boli ešte malé deti,“ spomína Jaroslav Ort.

Pamiatku nových svätcov si budú veriaci pripomínať 5. septembra

Všetkých troch mužov nacisti väznili v pankráckej väznici. K brutálnemu výsluchu ich vozili do sídla gestapa v Petschkovom paláci. Informácie sa z nich snažili dostať tri mesiace. Márne, nikoho neprezradili. V tej dobe už ale natoľko pokročilo zatykanie, že väčšina spolupracovníkov parašutistov už bola zadržaná.

Väčšinu z nich čakal podobný osud – krátko po väznení v Terezíne a následnom prevoze do koncetračného tábora Mauthausen a smrť. Petřek, Čikl a Sonnevend sa však postavili spoločne s biskupom Gorazdom (svätorečený bol už v roku 1987) pred mimoriadny súd v Prahe. Ten ich 3. septembra 1942 odsúdil na trest smrti.

Čikla a Sonnevenda zastrelili na Kobyliskej strelnici hneď nasledujúci deň, Petřeka o dva dni neskôr. A práve 5. september je teraz v pravoslávnom kalendári deň, kedy si budú veriaci týchto nových mučeníkov pripomínať.

Ich kanonizácie sa zúčastnili traja archijereji: domáci pražský arcibiskup Michal, michalovsko-košický arcibiskup Juraj a mochačský episkop Isychije zo Srbskej pravoslávnej cirkvi, množstvo duchovných a veriacich z našej miestnej pravoslávnej cirkvi aj zo zahraničia.

Z orthodox.sk., spracované a upravené podľa zdroja: 

https://ct24.ceskatelevize.cz

10. októbra 2019 boli na zasadnutí Posvätnej Synody do zoznamu svätých našej miestnej Cirkvi zapísaní druhovia sv. vladyku mučeníka Gorazda 

– otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami, umučení za Christa a sv. Pravoslávie počas Heydrichiády.

Jan Sonnevend

Narodil se 25. prosince 1880 v obci Topolany u Vyškova na Moravě v rolnické rodině. Absolvoval obchodní akademii v Brně, kde také následně pracoval jako úředník pojišťovny. V jihomoravské metropoli se oženil roku 1907 s Marií rozenou Lorkovou a rok nato se jim narodila dcera Ludmila. Roku 1924 se aktivně podílel na založení brněnské pravoslavné církevní obce, která si jej zvolila do funkce místopředsedy sboru starších. Sonnevend napomohl v Brně vzniku pěveckého sboru a významně finančně podpořil stavbu tamního pravoslavného chrámu sv. Václava. Ve 30. letech působil jako ředitel Okresní nemocenské pojišťovny v Brně. Po penzionování roku 1938 se s manželkou přestěhoval za dcerou do Prahy. Zde se, kromě filatelie a charitativní činnosti v Ústřední Masarykově lize proti TBC, věnoval především práci ve prospěch místní pravoslavné církve jako předseda pražské rady starších katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Po německé okupaci se zapojil do odboje a byl v kontaktu se členy různých odbojových organizací. Vrcholem jeho protiokupační činnosti se stala pomoc parašutistům skupiny ANTHROPOID, kteří provedli 27. května 1942 v Praze úspěšný atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha. Sonnevend nabídl prchajícím parašutistům úkryt v kryptě pravoslavného katedrálního chrámu za spolupráce kaplana Vladimíra Petřka, představeného kněze Václava Čikla a kostelníků Václava Ornesta a Karla Loudy. Pražský vladyka Gorazd se o pobytu hledaných osob v chrámu dozvěděl od Sonnevenda teprve 11. června 1942 a nařídil jejich co nejrychlejší přestěhování na jiné bezpečné místo. Zradou kolegy parašutisty Karla Čurdy došlo kvyzrazení úkrytu a 18. června 1942 po mnohahodinovém boji k likvidaci skrývaných odbojářů. Sonnevand byl zatčen, podroben krutým výslechům a 3. září 1942 odsouzen stanným soudem v rámci procesu s představiteli pravoslavné církve k trestu smrti zastřelením vykonaném den nato na kobyliské střelnici. Manželku Marii s dcerou Ludmilou provdanou Ryšavou a jejího manžela zastřelili nacisté dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen.

Protojerej Václav Čikl

Narodil se dne 13. ledna 1900 ve Slavětíně u Litovle na Moravě. Po maturitě na litovelském reálném gymnáziu absolvoval dvouleté teologické studium organizované v Olomouci Československou církví zakončené roku 1922 vysvěcením na kněze vladykou Gorazdem v Chudobíně. Po odchodu konzervativního pravoslavného Gorazdova proudu z reformní Československé církve a konstituování samostatné československé pravoslavné církve roku 1924 se stal pravoslavným pomocným duchovním v Olomouci a Tovačově. Do manželství vstoupil roku 1925 s Marií rozenou Klyšovou (dcery Olga a Taťána) a v období let 1925 až 1938 působil jako duchovní v Přerově. V roce 1938 odešel na žádost vladyky Gorazda do Prahy, kde se stal představeným katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Od počátku německé okupace spolupracoval s odbojem, stíhaným Židům vystavoval falešné křestní listy a podílel se na ukrývání členů odboje. Po atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha pečoval o parašutisty ukryté v katedrálním chrámu. Po jejich odhalení byl 18. června 1942 zatčen, vězněn a při výsleších mučen, přičemž neprozradil své spolupracovníky. Na závěr procesu s pravoslavnými představiteli před stanným souden 3. září 1942 si vyslechl rozsudek smrti, jehož vykonání se uskutečnilo na kobyliské střelnici den nato. Smrt nalezla rovněž Čiklova manželka Marie zavražděná dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen (dcery strávily válku v internačních táborech).

Jerej Vladimír Petřek

Narodil se 19. června 1908 v Olomouci – Hodolanech v učitelské a sokolské rodině. Po absolvování měšťanské školy a gymnázia pokračoval, díky rodinnému příteli vladykovi Gorazdovi, v letech 1923 až 1928 ve studiu pravoslavného bohosloví v semináři ve Sremských Karlovcích v Srbsku, nato se vzdělával na teologické fakultě v Bělehradě. Po návratu domů odmítl nadějnou vojenskou kariéru, roku 1934 se oženil v Olomouci s Jiřinou rozenou Reinlovou (dcera Jiřina *1935) a ještě téhož roku jej vladyka Gorazd v Praze vysvětil na kněze. Nastoupil jako pomocný kněz při pražském chrámu sv. Cyrila a Metoděje, přičemž se věnoval bezpočtu bohulibých aktivit – přednášel, překládal, obhájil doktorát teologie, působil na pražském eparchiálním soudu, spolupracoval s mezinárodní organizací YMCA, přátelil se s významnými osobnostmi tehdejšího kulturního života (např. básníkem Jaroslavem Seifertem) atd. Hovořil německy, francouzsky, srbsky i rusky. Po německé okupaci se okamžitě zapojil do odbojové činnosti, podílel se na ukrývání členů odboje a Gestapo proti němu vedlo vyšetřování pro vystavování křestních listů pronásledovaným Židům. Po realizaci atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se ujal prchajících parašutistů a významně napomáhal jejich urývání v kryptě chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Pravděpodobně s nimi přicházel nejvíce do styku, protože je každodenně zásoboval potravinami. Po vyzrazení došlo 18. června 1942 k Petřekově zatčení a odvedení do chrámu, kde jej nacisté nutili vyjednávat s parašutisty kladoucími neohrožený ozbrojený odpor. Po dobytí krypty následovala kaplanova internace doprovázená krutým mučením a zakončená rozsudkem smrti vyneseným 3. září 1942 stanným soudem. Motivován silnou vírou a láskou k Československu při výsleších nikoho nevyzradil. Poprava zastřelením proběhla na kobyliské střelnici dne 5. září 1942. Obětmi nacistického režimu se stali též členové Petřekovy rodiny – oba rodiče a mnozí sourozenci.

Václav Ornest a Karel Louda

Václav Ornest se narodil 6. listopadu 1887 v Praze a pracoval jako krejčí. Roku 1911 se v Českých Budějovicích oženil s Františkou rozenou Škrletovou a spolu měli dcery Marii a Miluši. Václav Ornest včasech německé okupace vykonával funkci kostelníka pravoslavného katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje v Praze. K ruce měl svého zetě učitele Karla Loudu (*3. května 1904 v Plzni), manžela dcery Marie. Oba kostelníci věděli o ukrývání parašutistů v chrámu, a proto byli po prozrazení zatčeni včetně členů svých rodin (Františky Ornestové, Miluše Ornestové a Marie Loudové). Členové rodin Ornestových a Loudových nalezli smrt v koncentračním táboře Mauthausen dne 24. října 1942.

—
Atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se stal nesmazatelným symbolem odboje československého lidu proti německé okupaci, který vzbudil mimořádný mezinárodní politický ohlas a značně posílil renomé československé exilové vlády při jednání o budoucí obnově Československa. Na druhou stranu zapříčinil vyhlazení obcí Lidice a Ležáky i smrt mnoha tisíců československých občanů v rámci tzv. heydrichiády. Celkem 262 příbuzných a nejbližších spolupracovníků parašutistů, z nichž mnozí vyznávali pravoslaví, bylo dne 24. října 1942 zastřeleno v koncentračním táboře Mauthausen (32 Čechoslováku následovalo jejich osud ze stejného důvodu o něco později). Protektorátní úřady v reakci na atentát rozpustily místní pravoslavnou církev, zakázaly její činnost, zabavily její majetek a pravoslavní kněží museli na nucené práce do Říše. Doplňme, že vladyka Gorazd byl mezi svaté mučedníky připočten místní církví v roce 1987.

Spracoval: historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca

NIŽNÁ RYBNICA, 24. november 2019 – Už desať rokov, odkedy bola v nižno – rybnickom pravoslávnom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená častica sv. ostatkov sv. veľkomučeníce Kataríny Alexandrijskej, sa stretávajú veriaci v deň jej sviatku, aby oslávili Boha, poďakovali Mu za premnohé milosti, ktoré vylieva do ich života, či prosili vo svojich potrebách, práve cez modlitebný príhovor svätej Božej služobníčky a patrónky nižno – rybnického pútnického chrámu – sv. Kataríny. 

Aj v túto Bohom požehnanú nedeľu sa tu zišli veriaci nielen zo všetkých kútov našej eparchie, ale aj z bratskej prešovskej eparchie, ako aj veriaci iných vyznaní, ktorí ako sami svedčia v nižno – rybnickom chráme, pri Matke Božej a Jej milostivej klokočovskej ikone, ako aj pri mnohých svätých, ktorých sv. ostatky sú uložené v chráme, našli svoj duchovný domov. 

Duchovné “sväto-katarínske” slávnosti začali v predvečer sviatku Veľkou večerňou, ktorú slúžil správca pútnického chrámu a farnosti o. ekonóm Dušan Nikodím Tomko. 

Samotné sviatočné nedeľné dopoludnie pútnici započali Akafistom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. Po privítaní nášho archijereja, Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola slúžená archijerejská sv. liturgia, pri ktorej mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia a Eucharistie, a ktorú s vladykom slúžili duchovní otcovia – miestny duchovný a sobranecký arcidekan, o. Dušan Nikodím Tomko; správca cirkevnej obce Podhoroď a Choňkovce, o. ekonóm Ivo Ozimanič a správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. 

V závere sv. liturgie, ako je už tradíciou, bolo požehnané kolivo a lámaný slávsky koláč v česť sv. mučeníce Kataríny. 

V tento slávnostný deň bol cez sv. iniciačné tajiny Krstu, Myropomazania a Eucharistie prijatý do spoločenstva Christovej Cirkvi malý Matúš, ktorému prajeme a u Boha vyprosujeme hojné Božie milosti, ochranu Matky Božej i sv. Kataríny. 

Všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto milej a Bohom požehnanej slávnosti, všetkým kresťanom i všetkým ľuďom dobrej vôle – Božie požehnanie, pokoj v srdci, potrebné zdravie NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA!

- o. Nikodím

V sprievode miestneho eparchu, vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, navštívil 5. novembra 2019 nižno – rybnický pútnický chrám preosvietený vladyka Damaskin, vikárny biskup sučavskej archieparchie Rumunskej pravoslávnej cirkvi.
Vladyka Damaskin, ktorý sa prišiel pokloniť Matke Božej uctievanej v našom chráme cez kópiu jej divotvornej klokočovskej ikony so sebou ako požehnanie priniesol ikonu s ostatkami sv. mučeníka a divotvorcu Jána Sučavského, i požehnal cirkevné obce, pútnické miesto, ako aj všetkých tých, ktorí prichádzajú na toto miesto prosiť o Božie požehnanie a skrze príhovor Matky Božej hľadať uzdravenie svojej duše i tela.

Obaja archijereji slúžili v tento deň ráno aj sv. archiejerejskú Liturgiu v košickom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého. Vladyka Damaskin priviezol nám požehnanie rumunského patriarchu Daniela a arcibiskupa Pimena Sučavského – ikonu s ostatkami sv. veľkomuč. Jána Nového Sučavského.

Jeho úcta bola v minulosti silná i u nás na východnom Slovensku, o čom svedčia dochované ikony v múzeách a drevených chrámoch. Prečo? Zvolení mukačevskí pravoslávni biskupi, súčasťou ktorých eparchie sme boli v minulosti aj my, totiž tradične cestovali po svätenie práve k sučavskému metropolitovi; navyše to bolo i významné centrum obchodu. Obnovujeme tak miestnu starobylú tradíciu! Navyše v dobách, kedy dochádza k nezdravému pnutiu vo vnútri pravoslávneho spoločenstva, je každá takáto slávnosť znakom duchovnej jednoty sv. Pravoslávia.

Ve stredu 6.11. bol vladyka Damaskin piijatý v Prešove Blaženejším Rastislavam, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska.

V pravoslávnom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach sa v nedeľu 9. júna 2019 konala slávnostná kanonizácia svjaščenomučeníka Stanislava (Nasadila), ktorého týmto Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku zapísala medzi svojich svätých a v cirkevnom kalendári mu určila deň pamiatky 20. júna, kedy bol odvlečený do koncentračného tábora.

Novomučeník kňaz Stanislav (Nasadil) sa narodil 20. októbra 1907 v Lošticiach na Morave. Študoval pravoslávnu teológiu v Sremských Karlovciach a Bitolji v Juhoslávii (1923 – 1928). Ako pravoslávny kňaz slúžil v Ličkej Jesenici v dnešnom Chorvátsku. V roku 1941, počas Druhej svetovej vojny, sa spolu s tisíckami pravoslávnych Srbov, ale aj Rómov, Židov a chorvátskych antifašistov, stal obeťou ustašovského fašistického režimu, nakoľko aj napriek zastrašovaniu odmietol opustiť svojich veriacich a vrátiť sa do protektorátu Čechy a Morava alebo odísť do Srbska. So svojim nadriadeným, hornokarlovačským episkopom Savom Trlajičom, bol zajatý a mučený zo strany ustašovského vojnového zločinca Josipa Tomljenoviča a neskôr bol zavraždený v koncentračnom tábore v Gospiči. Jeho telo bolo hodené do spoločného hrobu v Šaranovej jame v Jadovne. 

Na pozvanie miestneho archijereja, Jeho Vysokopreosvietenosti Juraja, archiepiskopa michalovsko - košického, sa už v predvečer slávnosti, 8. júna 2019, zišlo v košickom katedrálnom chráme niekoľko archijerejov, ako aj väčší počet duchovných a veriacich. Veľkú večerňu s litiou slúžil miestny duchovný správca prot. Vladimír Spišák s ďalšími domácimi aj zahraničnými duchovnými. Čestné miesto na archijerejskom tróne pripadlo braničevskému episkopovi Ignatijovi, dekanovi Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Belehrade. Vo svojom bohoslovecky obsažnom príhovore vladyka Ignatije hovoril o význame mučeníctva v kontexte vzťahu človeka k Bohu a ľudí medzi sebou. Práve mučeníctvom dosvedčujeme plnosť spoločenstva s Christom. Ono totiž najviac dosvedčuje našu lásku k Bohu, keďže kvôli Nemu mučeníci obetovali to najcennejšie, čo mali, teda svoj život. Christos, ktorý jediný prekonal brány smrti, pominuteľnosti a nadvlády hriechu, je zárukou toho, že v spoločenstve s Ním nebude mať smrť trvalej moci ani nad nami. Po večerni slúžili prítomní archijereji a duchovenstvo poslednú panychídu za svjaščenika Stanislava, ako je to v predvečer kanonizácie svätca zvykom. 

Následne prítomným o živote Stanislava Nasadila porozprával historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca, ktorý o svätcovi zozbieral množstvo archívnych dokumentov a informácií. Podelil sa aj o vlastný zážitok, ktorý preňho osobne dosvedčil Stanislavovu svätosť: „Keď som hľadal informácie v archíve Olomoucko-brnenskej eparchie, mal som medzi obrovským množstvom archívneho materiálu veľký problém nájsť niečo, čo by sa týkalo otca Stanislava Nasadila. Keď som po dlhom a neúspešnom prehľadávaní rôznych krabíc nenašiel nič relevantné, začal som sa k nemu modliť, že ak je jeho vôľa, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli, nech mi pomôže nájsť tú správnu krabicu. Hneď prvá, ktorú som vzal do ruky a pritom vyzerala, že v nej o ňom určite nič nebude, bola plná práve informácií o tomto svätcovi. Považoval som to za Boží zázrak“.
S ďalšou prednáškou vystúpila srbská ikonografka Radmila Nestorovič z Belehradu, aby porozprávala o zobrazovaní novodobých srbských svätých na pravoslávnych ikonách a tiež o tom, ako vznikala kanonizačná ikona sv. Stanislava a prečo na nej zobrazila jednotlivé elementy. Spomenula aj veľké počty srbských mučeníkov z radov episkopov, duchovných a veriacich Srbskej pravoslávnej cirkvi počas Druhej svetovej vojny.
 

Na druhý deň, v nedeľu 9. júna, slúžil svätú archijerejskú Liturgiu Jeho Blaženosť Rastislav, archiepiskop prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska, spolu so záhrebsko - ľubľanským metropolitom Porfírijom, pražským archiepiskopom Michalom, przemyślsko - gorlickým archiepiskopom Paisijom, báčskym episkopom Irinejom, braničevským episkopom Ignatijom, buenosairesským a južno - stredoamerickým episkopom Kyrilom, mochačským episkopom Isychijom, šumperským episkopom Izaiášom a domácim archiepiskopom michalovsko - košickým Jurajom ako aj duchovenstvom zo Slovenska, Čiech, Poľska, Srbska, Čiernej Hory a Chorvátska. 
 

V kázni sa po Evanjeliu prihovoril báčsky episkop Irinej slovami: „Vo svätom Evanjeliu od Jána, ktorého úryvok sme práve počuli Spasiteľ svojim verným učeníkom hovorí: „Vy ste moji priatelia!“ Nenazývam vás viac sluhami, ale mojimi priateľmi“. Ďalej Spasiteľ pokračuje, že ako ľudia tohto sveta prenasledovali Jeho, tak budú prenasledovať aj Jeho učeníkov. Oba tieto odkazy nášho Spasiteľa sa sprítomnili na príklade jedného obdivuhodného Božieho následovníka, ktorým je svjaščenomučeník Stanislav Nasadil, ktorý je aj priateľ Boží podľa svojich cností, aj mučeník za Christa, ktorý svoj život položil za svojich blížnych a za svoje duchovné stádo. Nejestvuje väčšia láska ako táto. V našej Pravoslávnej cirkvi je láska a jednota medzi všetkými nami základný spôsob existencie a života. Pramení to zo svätej Liturgie, lebo prijímame jedno Telo Hospodina Christa a zjednocujeme sa s Hospodinom. Táto jednota je prameňom všeobecnej jednoty Cirkvi vo svete. Liturgia nie je prostriedok, ktorým dosiahneme jednotu Cirkvi, ale je to cieľ a účel, lebo len vo svätej Liturgii skutočne zažívame jednotu Cirkvi. Hospodin je Jeden vo Svätej Trojici, a preto my všetci, aj keď sme rozdielni ako osoby, ako národy a možno aj ako kultúry, aj tak sme jedno v Bohočloveku Hospodinovi Christovi. 

Po Hospodinovi, ktorý nás zjednocuje, v Jeho mene a Jeho blahodaťou nás zjednocujú aj svätí Boží nasledovníci, Jeho priatelia, ako ich On sám nazýva. Jednota, o ktorej nám oni svedčia a darujú, sa týka všetkých pravoslávnych. Ale my si aj tak všímame isté historické dimenzie, ktoré v nás vyvolávajú zvláštne pocity radosti a vďaky Hospodinovi. Vy všetci poznáte historické a duchovné zväzky medzi Srbskou Cirkvou a Vašou Cirkvou v českých krajinách a na Slovensku. Naši veľkí duchovní učitelia, medzi nimi sú už aj oslávení Boží následovníci, boli duchovní pastieri Vašich predkov v čase medzi dvoma svetovými vojnami. Rovnako tak aj synovia Vašich bratských národov, slovenského a českého, žili v našej krajine a tam svedčili o svojej pravoslávnej viere a ako svätci a mučeníci ukázali, čo znamená byť Christov priateľ. Najväčším príkladom toho je práve svjaščennomučenik Stanislav, ktorého dnes oslavujeme ako svätého. Pôvodom bol Čech, ale slúžil ako duchovný v Srbskej pravoslávnej cirkvi, v jednej eparchii, ktorá sa nachádza v Chorvátsku. V čase Druhej svetovej vojny vládol v Chorvátsku hrozný, satelitný nacistický režim, ktorý okrem iného prenasledoval pravoslávnych Srbov, Rómov, Židov a antifašistických Chorvátov. Výsledkom tohto zločineckého systému vlády bolo umučenie troch našich episkopov, stoviek kňazov a státisícov ľudí, ktorí trpeli iba preto, lebo boli pravoslávnej viery. Napriek všetkej tej neľudskosti však mučitelia preukázali aj jednu malú stopu ľudskosti. Ľuďom, ktorí nepochádzali z tých krajov, povedali, že môžu odísť, lebo sú cudzinci. To povedali aj našim episkopom, ale oni to odmietli slovami: „My sme tu so svojimi duchovnými deťmi a nemôžeme ich opustiť.“ Rovnako tak postupoval aj svjaščennomučeník Stanislav. On mohol opustiť svoju cirkevnú obec aj svojich veriacich a mohol prežiť. Mohol povedať, že nie je Srb alebo Žid, ale že je Čech a mohol odísť, ale ani on nechcel opustiť svoje duchovné deti a zaplatil zato svojím životom dosvedčiac, čo znamená byť kňazom Christovej Cirkvi. Preto ho Hospodin preslávil, aby sme sa k nemu dnes po prvýkrát obracali s modlitbou. 
Poviem aj niečo, čo aj u mňa osobne vzbudzuje pocit radosti a nadšenia. Po prvé je to to, že môj predchodca, svätý a veľký vladyka Irinej (Čirič) rukopoložil otca Stanislava do stavu diakona a kňaza. Po druhé, že je tu s nami dnes podľa Božej prozreteľnosti aj pravnuk o. Stanislava, monach Paisij z monastiera Kovilj v našej báčskej eparchii. 
Takto teda Hospodin oslavuje svojich pravých priateľov a pozýva všetkých nás, aby sme činili všetko vo svojom živote tak, aby sme sa aj my stali Jeho priateľmi, ako sú nimi svätci a ako ním je svjaščennomučeník Stanislav. Hospodin preto prišiel v ľudskom tele, preto zoslal Svätého Ducha a preto jestvuje Jeho Cirkev, aby sme my všetci mohli byť obožení Jeho blahodaťou. Takto svätí Boží nasledovníci, mučeníci a ostatní svätí nie sú pre pravoslávnych kresťanov nejakými nadľudskými bytosťami. Sú rovnako ako my ľudia z mäsa a krvi, ale milovali Hospodina Christa a sami sa stali jedno s Ním, ako je aj On jedno s Otcom. Takto aj svätý svjaščennomučeník Stanislav, na prvý pohľad skromný, bezvýznamný duchovný z provincie, bude od dnes preslávený po celom svete a v celej Pravoslávnej cirkvi ako svätec. On a jemu podobní sú skutočnou slávou a chválou vašej miestnej Cirkvi, ale aj Cirkvi sobornej - všeobecnej v celku.“
 

Po Božskej Liturgii, na ktorej sa zúčastnilo množstvo domácich aj zahraničných veriacich, sa konal slávnostný akt kanonizácie svjaščennomučeníka Stanislava, keď bolo prečítané a všetkými prítomnými archijerejmi, duchovnými a veriacimi podpísané uznesenie Posvätnej synody našej miestnej Pravoslávnej cirkvi o vyhlásení kňaza-mučeníka Stanislava za svätého. Uznesenie rovnako podpísal aj priamy potomok svätca, jeho pravnuk Paisij, brat srbského monastiera Kovilj. 

Blaženejší metropolita Rastislav potom požehnal veriaci ľud ikonou svjaščenno - mučeníka Stanislava, počas čoho zbor spieval jeho tropár v cirkevnoslovanskom jazyku. Po druhýkrát zbor spieval tropár po srbsky a ikonou ľud požehnávali srbskí archijereji metropolita Porfirije a episkop Ignatije. Napokon zaznel tropár aj v českom jazyku a ľud ikonou požehnali arcibiskupi Michal a Juraj.
Po posvätení slávskeho koláča, ktorý vladykovia rezali na viacerých miestach v chráme aj pred ním, sa blaženejší metropolita Rastislav poďakoval hlavnému organizátorovi arcibiskupovi Jurajovi, duchovenstvu a veriacim Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie, že sa podujali zorganizovať toto krásne modlitebné stretnutie, čo si vyžadovalo veľkú námahu a finančné zabezpečenie. Nech im to modlitbami sv. Stanislava Boh vynahradí. Svjatyj svjaščennomučeniče Stanislave, moli Boha o nas!

zdroj: https://orthodox.sk/kanonizacia-svjascennomucenika-stanislava-v-kosiciach/

TIBAVA, 29. december 2018

Novopostavený kríž v obci Tibava, v miestach, kde pôvodne stál kríž, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia spolu s veriacimi a sympatizantmi Pravoslávia dal vyhotoviť blahej pamäti igumen Ignatij (Čokina), sa v týchto dňoch zaskvel "zlatým" plášťom.

Veľké poďakovanie patrí donorom tibavského kríža - rodine Čokinových z Košíc, rodine Čopákových z Uble a ďalším dobrým ľuďom, ktorí boli nápomocní tomuto Bohom požehnanému dielu - nech Vám Hospodin mnohonásobne vynahradí Svojím požehnaním NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA !

TIBAVA, 24. november 2018 - V toto sobotné popoludnie sa v obci Tibava, v sobraneckom okrese, uskutočnila milá a požehnaná slávnosť. 

V tejto, dnes prevažne katolíckej obci, sa zišli pravoslávni veriaci z cirkevných obcí sobraneckého arcidekanátu spolu so svojim archijerejom - Vysokopreosvieteným JURAJOM, arcibiskupom michalovsko - košickým a so svojimi duchovnými, aby posvätili nový poklonný kríž. 

Nový kríž nahradil pôvodný, už časom poškodený kríž, ktorý tu dal vyhotoviť v 20-tych rokoch minulého storočia blahej pamäti otec igumen Ignatij (Čokina), ktorý v tých časoch pôsobil ako pravoslávny misionár v mnohých obciach dolného Zemplína. 

FOTOALBUM

Zásluhu na vyhotovení nového tibavského kríža, ktorý je aj pamiatkou na osobu zbožného človeka, kňaza a modlitebníka otca Ignatija a jeho pôsobenie, majú príbuzní otca Ignatija, ktorí aj zrealizovali toto bohumilé dielo, za čo im aj vladyka Juraj vyslovil poďakovanie. Takisto vladyka poďakoval miestnej rodine Jančových, ktorí prijali ešte pôvodný kríž vo svojom dvore a s úctou sa o neho starali a na pamiatku na túto udalosť im daroval ikonu Presvätej Bohorodičky. 

Toto Bohom požehnané stretnutie zakončilo spoločné agapé, ktoré pripravila rodina Faťolových - dnes jediná pravoslávna rodina žijúca v Tibave. 

Sláva Bohu za všetko !

- nikodim

Dňa 2. júna 2014 začalo v Minsku (Bielorusko) stretnutie IV. Euróskeho pravoslávno – katolíckeho fóra, ktorého sa zúčastnil aj Vysokopreosvietený vladyka Juraj, arcibiskup michalovsko – košický.

Európske pravoslávno – katolícke fórum pôsobí od r. 2008. Bolo založené z iniciatívy rímskokatolíckeho ostrihomsko – budapeštianskeho arcibiskupa, kardinála Petra Erdő a pravoslávneho biskupa viedenského a Rakúska Ilarijona (Alfejeva), súčasného metropolitu volokolamského a predsedu Oddelenia zahraničných vzťahov Moskovského Patriarchátu. Predchádzajúce stretnutia Fóra v Tridente, na Rodose i v Lisabone boli posvätené otázkam rodiny, vzájomných vzťahov Cirkvi a štátu, či problémom ekonomickej krízy a chudoby. Tohtoročné stretnutie je venované téme - Náboženstvo a kultúrny pluralizmus: výzvy kresťanským cirkvám v Európe.

V utorok, 3. júna, prijal účastníkov Fóra – pravoslávnych i katolíckych hierarchov a teológov z 22 krajín Európy bieloruský prezident A. G. Lukašenko. Zo strany účastníkov Fóra prezidenta Bieloruska pozdravili patriarší exarcha celého Bieloruska a minsky a slucký metropolita Pavel, metropolita sasimský Genadij z Konštantínopolského patriarchátu a srdečné posolstvo Jeho Svätosti patriarchu moskovského a celej Rusi Kyrila prezidentovi odovzdal volokalamský metropolita Ilarijon. Za rímskokatolícku stranu vystúpili - ostrihomsko – budapeštiansky arcibiskup, kardinál Erdő, arcibiskup minsko – mohylevský Tadeusz Kondrucewicz, arcibiskup grandský kardinál Matinés a apoštolský nuncius v Bielorusku Claudio Gugerotti.

V stredu, 4 júna, vladyka Juraj spoluslúžil sv. liturgiu v minskom chráme Pokrovu Presvätej Bohorodičky v Krupcach. Liturgii predsedal metropolita volokolamský Ilarijon z Ruskej Pravoslávnej Cirkvi a spoluslúžil taktiež biskup Siluán, spravujúci farnosti Rumunskej Pravoslávnej Cirkvi v Taliansku.

Po príhovore vladyku Ilarijona odovzdal vladyka Juraj prítomným pozdrav a požehnanie Blaženejšieho Rastislava, arcibiskupa prešovského, metropolitu českých zemí a Slovenska, podčiarknúc, že „je pre našu miestnu Cirkev veľkou radosťou byť účastný tejto slávnosti, v jednote pri svätom Prestole, kde sme svedčili, že sme jednou Christovou Cirkvou“. Vladyka tiež poďakoval za veľký dar Michalovsko – košickej eparchii. S požehnaním metropolitu minského a sluckého Pavla, patriaršieho exarchu v Bielorusku, bola našej eparchii darovaná častica moščí sv. blahovernej kňažnej Sofie Sluckej, ktorá bola veľkou ochrankyňou pravoslávnych chrámov a pravoslávneho národa pred prenasledovaním zo strany uniatov.

*  *  *  *  *  *  *  *

Pokrovský chrám v Krupcach bol postavený na mieste, kde sa v r. 1612 práve na sviatok Pokrovu Presvätej Bohorodičky zjavila čudotvorná Krupecká ikona Matky Božej. Našli ju mnísi Vilenského monastiera Sv. Ducha, ktorí prišli do minského kraja na prosbu pravoslávnych veriacich, aby pomohli obnoviť sväté Pravoslávie, ktoré si v tomto čase zavádzania únie pretrpelo od uniatov veľmi veľa prenasledovaní.

Spracované na základe internetových správ Oddelenia zahraničných vzťahov Moskovského Patriarchátu

- nikodim

O odovzdávaní rímskokatolíckych chrámov vo viedenskej arcidiecéze rôznym pravoslávnym jurisdikciám sme už  písali skôr.

Aj 27. mája 2014 sa vo Viedni uskutočnilo slávnostné odovzdanie kľúčov ďalšieho rímskokatolíckého chrámu, tentoraz kostola Neulerchenfelder. Akt darovania chrámu Srbskej Pravoslávnej Cirkvi dokonal viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn. Pravoslávnu stranu reprezentovali – biskup bačský Irenej, biskup kruševacký Dávid, biskup požarecký Ignatij a novovybraný správca rakúsko – švajčiarskej eparchie biskup Andrej. Prítomný bol takisto rakúsky metropolita Arsenij z jurisdikcie Ekumenického Patriarchátu, ktorý predsedá Biskupskej konferencii pravoslávnych biskupov v Rakúsku.

Vo svojom príhovore kardinál Schönborn spomenul, že v niektorých častiach Viedne počet rímskych katolíkov výrazne poklesol, pričom počet pravoslávnych vzrástol, a pre miestnu rímskokatolícku cirkev je dôležité zachovanie kresťanstva v tomto kraji, a preto tiež týmto spôsobom s radosťou pomáhajú pravoslávnym v dušpastierskej práci.

Bačský biskup Irenej, doterajší administrátor srbskej rakúsko - švajčiarskej eparchie, vyjadril veľkú vďačnosť slovami: "Dostali sme neoceniteľný dar, ktorý bude slúžiť na slávu Božiu a spasenie mnohých, ktorí sa budú modliť v tomto chráme". Následne pravoslávny hierarcha daroval kardinálovi Schönbornovi ikonu Bohorodičky a známy obraz Bieleho Anjela, ktorého freska sa nachádza v monastieri Mileševa. Na záver bola prednesená modlitba Otčenáš v srbskom a nemeckom jazyku.

Na základe cerkiew.pl., spc.rs.

- nikodim

23. mája 2014 začala oficiálna návšteva konštantínopolského patriarchu Bartolomeja v Jeruzalemskom Patriarcháte. Konštanstínopolského prvohierarchu sprevádzala početná delegácia konštantínopolskej Cirkvi, medzi inými, prvý hierarcha gréckej Cirkvi v Amerike, arcibiskup Dimitrij, metropolita parížsky a Západnej Európy Emanuel a taliansky metropolita Genadij.

Večer prvého dňa, po oficiálnom privítaní na letisku jeruzalemským patriarchom Teofilom III. a miestnymi diplomatmi, sa delegácia z Konštantínopola presunula do Baziliky Zmŕtvychvstania v Jeruzaleme, kde bola slúžená krátka doxológia.

Nasledujúci deň, v sobotu 24. mája, navštívil patriarcha Bartolomej Baziliku Narodenia Christovho v Betleheme. V nedeľu, 25. mája, kedy sme si v liturgickom kalendári pripomenuli Uzdravenie slepého od narodenia, koštantínopolský patriarcha Bartolomej, spolu s jeruzalemským patriarchom Teofilom, slúžil slávnostnú liturgiu v Chráme Christovho Zmŕtvychvstania za hojnej účasti biskupov, kňazov, diakonov i veriacich.

V popoludňajších hodinách toho istého dňa sa uskutočnilo stretnutie patriarchov Bartolomeja a Teofila s hlavou rímskokatolíckej cirkvi – rímskym pápežom Františkom, ktorý v týchto dňoch takisto prebýval s oficiálnou vizitou v Jordánsku, Palestíne a Izraeli. Toto stretnutie malo pripomenúť 50. výročie stretnutia patriarchu konštantínopolského Athenagorasa s rímskym pápežom Pavlom VI., ktoré sa takisto uskutočnilo vo Svätej Zemi.

Tohtoročné stretnutie začalo súkromným rozhovorom v letnej rezidencii jeruzalemského patriarchu a podpísaním spoločnej deklarácie pápeža Františka a patriarchu Bartolomeja. Neskôr sa predstavitelia konštantínopolskej Cirkvi a rímskokatolíckej cirkvi spoločnej poklonili miestu ukrižovania Spasiteľa na Golgote a Hrobu Hospodinovmu. Túto časť ekumenického stretnutia, ktorého sa zúčastnili aj predstavitelia ďalších kresťanských cirkví, otvoril svojim príhovorom patriarcha jeruzalemský Teofil, pokračovali čítania Evanjelia v gréčtine a latinčine, po ktorých sa prihovorili patriarcha Bartolomej i pápež František.

Hlavnou témou arcipastierského slova patriarchu Bartolomeja bola nádej a radosť prameniaca z víťazstva nad smrťou a zlom, ktoré sa dokonalo práve v Christovom Hrobe, o ktorom ako prvé počuli ženy – myronosice, ktoré s láskou a vernosťou prišli namastiť telo Vykupiteľa, čo sa ukázalo zbytočným, keď sa ono ukázalo nepodliehajúcim rozkladu. Prvý hierarcha koštantínopolskej Cirkvi taktiež poznamenal, že smrť a Christovo zmŕtvychvstanie poukazujú na fakt, že história sa nedá "naprogramovať" – lebo nepatrí človeku, ale Bohu; vtedy tiež, privalili k hrobu kameň a postavili stráž... Márne sú dlhodobé stratégie mocných tohto sveta, v konečnom dôsledku sa stále ukazujú ako závislé od Božieho plánu a Jeho vôle. Každé úsilie súčasnej spoločnosti, nezávisle vytvárať vlastnú budúcnosť bez Boha, je len výsledkom márnosti, domýšľavosti a pýchy. V poslednej časti svojho príhovoru sa patriarcha odvolal k tomuto ekumenickému stretnutiu. Poznamenal, že všetci kresťania – bez ohľadu na to, k akej cirkvi patria, musia svedčiť a dávať príklad v láske ostatným ľuďom.

Nakoniec sa obaja predstavitelia oboch cirkví pomodlili slovami modlitby "Otče náš", patriarcha Bartolomej grécky a pápež František latinsky.

Posledný deň návštevy vo Svätej Zemi navštívil patriarcha Inštitút Yad Vashem, kde sa modlil za obete holokaustu a následne sa stretol s predstaviteľmi Izraela - premiérom Benjaminom Nethanyahu a prezidentom Shymonom Peresom. V popoludňajších hodinách sa patriarcha Bartolomej presunul do Ramallahu, kde sa stretol s prezidentom Palestínskej Autonómie, Mahmudom Abbasom.

Na základe: cerkiew.pl.

- nikodim

Začiatkom mája tohto roku prijal gruzínsky parlament tzv. "antidiskriminačný" zákon, v ktorom sa m. in. hovorí o rovnakých právach homosexuálov a transsexuálov. Gruzínska Cirkev sa jasne vyjadrila, že bezprávie sa nemôže nazvať právom a vyjadrila znepokojenie o práva veriacich ľudí.

Z tohto dôvodu tiež gruzínsky patriarcha Ilija II. vyhlásil 17. máj za Deň Rodiny – v opozícii k Medzinárodnému Dňu boja proti Homofóbii a Transfóbii.

V tento deň sa v Tbilisi po bohoslužbách, konaných z patriarchovho požehnania, vo všetkých chrámoch hlavného mesta konala manifestácia, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc Gruzíncov. Protestného pochodu proti novému zákonu sa zúčastnili aj duchovní, ktorí cestou požehnávali sv. vodou domy, ulice i rodiny.

Jeden z účastníkov, otec Georgi Razmadze, vyjasňuje cieľ podujatia: „Ľudia, ktorí sa pokúšajú v Gruzínsku zasiať nemorálnosť, musia zrozumieť raz a navždy, že sa im to nepodarí! V súčastnosti náš národ veľmi potrebuje posilniť pozíciu rodiny, a mám nádej, že vďaka naším modlitbám sa tak aj stane. Cirkev nikdy nebojovala s tými ľuďmi, ktorí tu vnášajú nemorálnosť, … ale jednoducho, keď nejaký človek vyhlasuje, že je Napoleonom, podstupuje liečenie. Prečo by sme nemali liečiť mužov, ktorí tvrdia, že sú ženami (a opačne)?!“

BUDEM PROSIŤ HOSPODINA, ABY DAL SILU NÁRODU (patriarcha Ilija II.)

Hneď nasledujúci deň potom, ako Gruzínsko modlitebným pochodom, požehnaním sv. vodou ulíc a domovov oslávilo Deň svätosti rodiny a úcty k rodičom, patriarcha Ilija II., katholikos celej Gruzie, sa tak, ako obyčajne, po nedeľnej liturgii obrátil k národu. Treba pripomenúť, že v Gruzínsku bol v týchto dňoch prijatý tzv. "antidiskriminačný" zákon, proti ktorému pozdvihli hlas patriarcha i celá gruzínska Cirkev.

„Často prosíme Boha – daj, daruj nám... Ale veľmi často zabúdame poďakovať, vzdať Bohu chválu. Keď pozrieme na našu minulosť, súčasnosť aj budúcnosť, uvidíme, že Hospodin bol, je a bude s nami. Hospodin drží Gruzínsko za ruku tak ako dieťa a sprevádza nás púšťou“, - povedal patriarcha vo svojom príhovore.

„Ďakujeme Bohu, že nás neopúšťa. Gruzínsko prešlo mnohými skúškami, a tá posledná ešte len prichádza. Dokedy je človek na zemi - vždy budú skúšky. No nikdy nemôžeme zabúdať, že Hospodin nikdy nenechal Gruzínsko bez Svojho pokrovu, pretože Gruzia je dedičným dielom Presvätej Bohorodičky. Bohorodička je jej Zástankyňou pred Božou tvárou“.

„Včerajší deň (pozn. red. - 17. máj) – je historickým dňom, - povedal patriarcha. - Včera nám dal Hospodin veľkú milosť. Bolo požehnané Gruzínsko, naši spoluobčania, ktorí nežijú iba tu, ale i za hranicou, v druhých krajinách. Ďakujeme Bohu za túto veľkú milosť“, - dodal patriarcha a vyzval národ modliť sa za zosnulých cárov, prepodobných i patriarchov. - „Dostanete pomjanniky s menami našich cárov a cárovien, našich svätých otcov a katholikosov – patriarchov. Títo ľudia, ktorí svoj život žertvovali službe, pomôžu aj nám. Posledné časy sú blízko, preto ich pomoc je nevyhnutná. Budem prosiť Boha, aby dal silu národu. Nech Hospodin požehná pokojom Svoj ľud“, - dodal patriarcha Ilija II.

Zdroj: pravoslavie.ru., cerkiew.pl

- nikodim

"20 rokov na teritóriu Ukrajiny prebiehajú zložité politické procesy, výsledkom ktorých sa javí aj tragické rozdelenie našej Cirkvi. V uplynulých rokoch boli pokusy použiť politickú silu na to, aby sa vyriešila cirkevná otázka na Ukrajine. Chcem dnes povedať, obracajúc sa k celému ukrajinskému národu: Štátna moc sa nemôže miešať do cirkevných záležitostí. Silou sa nedajú riešiť cirkevné problémy. Jednota Cirkvi sa nedá dosiahnuť prostredníctvom násilia", - povedal patriarcha moskovský a celej Rusi Kyrill po liturgii 23. februára 2014 v moskovskom chráme sv. Michala Archanjela v Tropareve, informuje Patriarchia.ru.

"Nikdy v histórii sa nepodarilo silou riešiť cirkevné problémy. Je potrebné, aby Cirkev sama, bez vplyvu akýchkoľvek vonkajších vplyvov, riešila všetky svoje otázky, ktoré pred ňou stoja", - uviedol patriarcha Kyrill.

"Aj dnes, tak ako v minulosti, apelujem na bratov a sestry na Ukrajine, ktorí sú v rozkole, s pozvaním k jednote. Ale nie k jednote, ktorá je výsledkom meniacej sa politickej situácie; nie k tej jednote, ktorá sa bude opierať o silu, ale k jednote, ktorá bude prameniť z vyvierajúcej úprimnej túžby vrátiť sa ku kanonickym princípom, bez ktorých Cirkev nemôže žiť", - dodal vladyka Kyrill.

"Prekonanie rozkolu by vždy malo ísť cestou návratu ku kanonickym princípom cirkevného života. Iba taká jednota bude stabilná a spasiteľná. Verím, že modlitbami svätých prepodobných Kyjevo-pečerských, modlitbami všetkých svätých oslávených v našej Cirkvi, Hospodin zachová Cirkev na Ukrajine a daruje ukrajinskému národu silu prekonať mnohé duchovné a materiálne ťažkosti, v prvom rade – legitímne a spravodlivo prekonať rozdelenie Cirkvi, - povedal patriarcha. - Verím, že duchovná sila prameniaca z kyjevského krstného kúpeľa, pomáhajuca nám zachovať duchovnú jednotu počas celého tisícročia, aj dnes pomôže prekonať ťažkosti a rozdelenia, opierajúc sa na pravoslávnej viere a na Božom slove".

Zdroj: patriarchia.ru.

- nikodim