S požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola v r. 2008 v nižno - rybnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená ikona sv. veľkomučenice Kataríny, alexandrijskej s časticou jej sv. ostatkov. Od toho času, v čase  jej liturgickej spomienky /24. novembra (nov. štýl)/, sa tu schádzajú veriaci, aby oslávili Hospodina Boha a sv. Katarínu, ktorá Ho tak milovala, že pre Neho a svätú Christovu vieru bola ochotná obetovať aj svoj vlastný život, za čo ju Boh obdaroval korunou víťazstva a Cirkev ju slávi ako Christovu veľkomučenicu.

SVIATOK SV. KATARÍNY 

- SPOLUPATRÓNKY NIŽNO-RYBNICKÉHO CHRÁMU

Už 15 rok sa schádzajú ctitelia sv. veľkomučenice Kataríny vo farskom a zaroveň pútnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici, kde je uložená častica sv. ostatkov tejto svätice.

Tohtoročné svätokatarínske duchovné slávnosti, v sobotu 25. novembra 2023, začali Molebenom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca nižno – rybnickej farnosti a pútnického chrámu prot. Nikodim Dušan Tomko, ktorý v závere molebenu aj privítal zhromaždených tu pútnikov.

Tento sviatočný deň sme oslávili aj s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým. Archijerejskú sv. liturgiu, pri ktorej mnohí pristúpili k sv. tajinám Pokánia a Eucharistie, slúžil vladyka s duchovnými otcami – mitr. prot. Bohuslavom Seničom zo Sobraniec, tajomníkom Úradu ER MKPE., o. Nikiforom Milošom Surmom z Bežoviec., o. Marekom Balogom z Michaloviec, protodiakonom Viliamom Fencikom z michalovského katedrálneho chrámu, a miestnym správcom farnosti a sobraneckým arcidekanom, prot. Nikodímom Dušanom Tomkom.

Pozvanie na svätokarínske duchovné slávnosti prijal aj správca gr. kat. farnosti v Nižnej Rybnici o. Slavomír Gallik s manželkou.

Spolu s ostatkami sv. Kataríny boli k úcteniu veriacim na tento deň prinesené vladykom Jurajom aj ostatky sv. mučeníka Merkurija a sv. mučeníka Klimenta, rimského biskupa.

V závere sv. liturgie vladyka Juraj prosil pred milostivou klokočovskou ikonou Bohorodičky, ktorá je nielen svätyňou nášho chrámu, ale aj pokroviteľkou našej eparchie, o vyliatie Božích milostí cez ruky Matky Božej pre náš každodenny život na ceste spásy, ako jednotlivcov, tak aj celého eparchiálneho spoločenstva.

Táto naša milá slávnosť „malého rybnického odpustu“ – sviatku sv. Kataríny, už tradične bola zakončená požehnaním koliva, pomazaním posväteným olejom a malým pohostením, ktoré sme z lásky pripravili pre pútnikov.

SVÄTÁ VEĽKOMUČENÍČKA KATARÍNA, ALEXANDRIJSKÁ, PREMÚDRA NEVESTA CHRISTOVA, PROS BOHA ZA NÁS!

viac fotografií na našej facebookovej stránke

Napriek obmedzeniam, s ktorými sme sa stretávali posledné mesiace z dôvodu ohrorozenia Covidom-19, milostivý Boh požehnal, aby pútnický chrám Zosnutia Presvätaje Bohorodičky v Nižnej Rybnici aj tohto roku mohol privítať pútnikov, ktorí sa tu už vyše 10 rokov stretávajú pri kópii milostivej Klokočovskej ikony Bohorodičky, ktorá sa za tento čas už dostala do povedomia veriacich ako Ikona klokočovsko – nižnorybnická.

Tohtoročné duchovné slávnosti, ktoré sa konali v dňoch 22. – 23. augusta, sa niesli v duchu 350. výročia zázračného slzenia ikony Božej Matky v klokočovskom chráme.

5. ročník pešej púte 

„ZO STARÉHO DO NOVÉHO KLOKOČOVA“

V r. 2016 sa zrodila myšlienka pešej púte z obce Klokočov, kde pred 350. rokmi ikona Bohorodičky zaplakala nad ľudom Zemplína do pravoslávneho pútnického chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici – duchovného Nového Klokočova.

Prvej púte, ktorá činí ponad 20 km sa zúčastnili šiesti nadšenci, na čele s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým, a každým rokom sa počet pútnikov znásoboval. Bolo neskutočnou radosťou pozerať, keď aj tohto roku k pútnickému chrámu v Nižnej Rybnici, za páľavy slnka, cestami, poliami, kráčalo viac ako 40 pútnikov, duchovní otcovia spolu s veriacimi, maličké deti, mladí i tí starší.

Tohtoročný, už 5. ročník púte, začal v obci Klokočov, kde sa naši pútnici poklonili miestnej kópii klokočovskej ikony, ktorá je už vyše 100 rokov uloženená v klokočovskom, dnes gréckokatolíckom chráme (tento klokočovský obraz Bohorodičky, namaľovaný v r. 1904 je kópiou z druhej kópie, ktorá bola uložená v Prešove). Tu pútnikov, na čele s vladykom Jurajom, privítal a pozdravil Mons. Milan Chautur, košický gréckokatolícky eparcha.

Na začiatku púte vladyka Juraj posvätil novú zástavu, štandardu púte, ako aj pútnického nižno-rybnického chrámu, vyobrazujúcu z jednej strany klokočovskú ikonu a z druhej erb Michalovsko-košickej eparchie.

MICHALOVSKO – KOŠICKÁ EPARCHIA 

ZASVÄTENÁ MATKE BOŽEJ KLOKOČOVSKEJ 

– PANEJ ZEMPLÍNA

Samotné duchovné slávnosti začali v sobotu podvečer, kedy po privítaní pútnikov a vladyku Juraja, začali celonočné bohoslužby, ktoré vyvrcholili nedeľnou archijerejskou sv. liturgiou.

Počas slávností mali veriaci možnosť pokloniť sa nielen milostivej ikone Bohorodičky, ale aj ostatkom svätých, ktorí počas svojho života boli zviazaní s našim krajom a odovzdávaním pravoslávnej viery – sv. mučeník a divotvorca Ján Sučavský, sv. kňaz a mučeník Maxim Sandovič – Gorlický, sv. prepodobný Alexej Karpatoruský a sv. prepodobný Jov Uhoľský a Michalovský.

Vsenočné bdenie (Veľká večerňa s Utreňou) spolu s Vysokopreosvieteným vladykom Jurajom slúžili – mitr. prot. Bohuslav Senič, tajomník biskupského úradu a správca farnosti v Sobranciach, prot. Sergej Barilik, správca farnosti v Michalovciach, jerej Pajsij Radoslav Lupjan, správca farnosti Cejkov a Kašov.

Mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia, aby sa mohli aj pri nočnej sv. liturgii, cez prijatie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina zjednodiť so svojim Spasiteľom.

Nočnú sv. liturgiu slúžili duchovní otcovia - prot. Pavol Novák z Inoviec, prot. Marián Čičvák z Úbreža a jerej Pajsij Radoslav Lupjan z Cejkova.

Modlitebný celonočný maratón v pútnickom chráme zakončil Molebnom Bohorodičke s prosbami za chorých a o požehnanie pre naše rodiny, ktorý pred milostivou ikonou zneje počas celého roka a ktorý slúžil správca farnosti a pútnického chrámu o. Nikodim D. Tomko.

Nedeľnú Archijerejskú sv. liturgiu, pri príležitosti 350. výročia slzenia Klokočovskej ikony slúžil Vysokopreosvietený vladyka Juraj, arcibiskup michalovsko – košický, s duchovenstvom a veriacimi z rôznych kútov našej eparchie, susednej prešovskej eparchie, ako aj mnohých priateľov a sympatizantov pútnického nižno - rybnického chrámu.

Počas sv. liturgie bola Michalovsko - košická eparchia zverená do materinskej opatery Bohorodičky a pod Jej omofor, ktorý nad ľudom Zemlína už 350 rokov rozprestiera cez Jej milostivú ikonu. Na znak tohto zasvätenia bola k milostivej klokočovsko - nižnorybnickej ikone pripnutá strieborná votívna plaketa znázorňujúca "DOM ZALOŽENÝ NA SKALE", ktorý je symbolom nášho eparchiálneho spoločenstva.

Ako je už zvykom, duchovné slávnosti boli zakončené posvätením koliva a požehnaním slávskeho koláča. SLÁVA BOHU ZA TENTO MILOSTIVÝ ČAS !

o. Dušan Nikodím Tomko, 

správca farnosti a pútnického chrámu v Nižnej Rybnici

Počas slávnostnej svätej Liturgie, ktorá sa konala 8. februára 2020 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe, boli kanonizovaní otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami umučení za Christa a sv. Pravoslávie, keďže po atentáte na Heydricha pomáhali skrývajúcim sa parašutistom v pravoslávnom chráme.

Parašutistom poskytli úkryt, čím prejavili lásku k blížnemu napriek riskovaniu vlastného života a preto ich Pravoslávna cirkev svätorečila. Vladimír Petřek, Václav Čikl a Jan Sonnevend spolupracovali s parašutistami, ktorí v roku 1942 uskutočnili útok na Reinharda Heydricha. Práve oni ukryli výsadkárov v krypte pravoslávneho chrámu, kde ich o niekoľko týždňov neskôr gestapo odhalilo. A práve v tomto chráme boli v sobotu Petřek, Čikl, Sonnevend a ich rodiny za svoje hrdinstvo v odboji kanonizovaní.

„Sú stelesnením všetkého, čo človek má mať k dokonalosti. Boli to vlastenci a to, čo hovorili, neboli iba slová bez obsahu, ale dokázali to svojimi činmi,“ vysvetľuje dôvody svätorečenia nových mučeníkov súčasný duchovný správca chrámu svätých Cyrila a Metoda prot. Václav Ježek.

Petřek ako tamojší pomocný duchovný, Čikl správca cirkevnej obce a Sonnevend ako predseda starších českej pravoslávnej cirkvi boli dôležitými spolupracovníkmi Jana Kubiša, Jozefa Gabčíka a ďalších piatich odbojárov práve preto, že im poskytli posledný úkryt pred ich vyzradením a aktívne sa podieľali na ich zásobovaní potravinami i oblečením.

Nacisti použili Petřeka ako živý štít

„Títo traja páni sa zapojili do odboja hneď po okupácii. Vystavovali krstné listy židovským občanom, aby mohli preukázať svoj árijský pôvod. Ďalej vieme, že už pred rokom 1942 sa v krypte ukrývali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. To zaisťoval Petřek a Sonnevend. Parašutisti tu začali prichádzať už 28. mája 1942, deň po atentáte na Heydricha,“ vysvetľuje bádateľ Vlastislav Janík.

Muži sa o výsadkárov starali, do krypty im nosili jedlo a správy o dianí v protektoráte. Otec Petřek ich mal taktiež duchovne povzbudiť potom, ako sa dozvedeli o vypálení Lidíc a zvažovali ďalší postup. Podľa niektorých bádateľov existoval plán, podľa ktorého sa mali parašutisti z chrámu následne presunúť inam, uprchnúť v prázdnych rakvách pohrebného ústavu. K tomu už ale nedošlo.

Výsadkárov a príslušníkov domáceho odboje udal gestapu člen paravýsadky Out Distance Karel Čurda. Začalo zatýkanie, ktoré vyvrcholilo dobytím krypty 18. júna 1942, samovraždou parašutistov a uväznením Petřeka, Čikla a Sonnevenda.

„Petřka dokonca pri dobývaní krypty nacisti nútili, aby výsadkárov prehovoril, aby sa vzdali,“ dodáva Janík. Gestapo malo kňaza údajne pri boji používať dokonca ako živý štít.

Na zatknutie starého otca si pamätá aj vnuk Jana Sonnevenda, ktorý mal v dobe heydrichiády 10 rokov. „Dedka som naposledy videl tesne predtým, ako bol zatknutý. Pamätám sa, že to bolo v stredu, pretože v ten deň sme chodili vždy k prarodičom na návštevu. To, že sa angažovali v odboji, som sa ale dozvedel až po vojne, pretože môj otec nemal záujem, aby sme o tom vedeli, pretože sme boli ešte malé deti,“ spomína Jaroslav Ort.

Pamiatku nových svätcov si budú veriaci pripomínať 5. septembra

Všetkých troch mužov nacisti väznili v pankráckej väznici. K brutálnemu výsluchu ich vozili do sídla gestapa v Petschkovom paláci. Informácie sa z nich snažili dostať tri mesiace. Márne, nikoho neprezradili. V tej dobe už ale natoľko pokročilo zatykanie, že väčšina spolupracovníkov parašutistov už bola zadržaná.

Väčšinu z nich čakal podobný osud – krátko po väznení v Terezíne a následnom prevoze do koncetračného tábora Mauthausen a smrť. Petřek, Čikl a Sonnevend sa však postavili spoločne s biskupom Gorazdom (svätorečený bol už v roku 1987) pred mimoriadny súd v Prahe. Ten ich 3. septembra 1942 odsúdil na trest smrti.

Čikla a Sonnevenda zastrelili na Kobyliskej strelnici hneď nasledujúci deň, Petřeka o dva dni neskôr. A práve 5. september je teraz v pravoslávnom kalendári deň, kedy si budú veriaci týchto nových mučeníkov pripomínať.

Ich kanonizácie sa zúčastnili traja archijereji: domáci pražský arcibiskup Michal, michalovsko-košický arcibiskup Juraj a mochačský episkop Isychije zo Srbskej pravoslávnej cirkvi, množstvo duchovných a veriacich z našej miestnej pravoslávnej cirkvi aj zo zahraničia.

Z orthodox.sk., spracované a upravené podľa zdroja: 

https://ct24.ceskatelevize.cz

10. októbra 2019 boli na zasadnutí Posvätnej Synody do zoznamu svätých našej miestnej Cirkvi zapísaní druhovia sv. vladyku mučeníka Gorazda 

– otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami, umučení za Christa a sv. Pravoslávie počas Heydrichiády.

Jan Sonnevend

Narodil se 25. prosince 1880 v obci Topolany u Vyškova na Moravě v rolnické rodině. Absolvoval obchodní akademii v Brně, kde také následně pracoval jako úředník pojišťovny. V jihomoravské metropoli se oženil roku 1907 s Marií rozenou Lorkovou a rok nato se jim narodila dcera Ludmila. Roku 1924 se aktivně podílel na založení brněnské pravoslavné církevní obce, která si jej zvolila do funkce místopředsedy sboru starších. Sonnevend napomohl v Brně vzniku pěveckého sboru a významně finančně podpořil stavbu tamního pravoslavného chrámu sv. Václava. Ve 30. letech působil jako ředitel Okresní nemocenské pojišťovny v Brně. Po penzionování roku 1938 se s manželkou přestěhoval za dcerou do Prahy. Zde se, kromě filatelie a charitativní činnosti v Ústřední Masarykově lize proti TBC, věnoval především práci ve prospěch místní pravoslavné církve jako předseda pražské rady starších katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Po německé okupaci se zapojil do odboje a byl v kontaktu se členy různých odbojových organizací. Vrcholem jeho protiokupační činnosti se stala pomoc parašutistům skupiny ANTHROPOID, kteří provedli 27. května 1942 v Praze úspěšný atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha. Sonnevend nabídl prchajícím parašutistům úkryt v kryptě pravoslavného katedrálního chrámu za spolupráce kaplana Vladimíra Petřka, představeného kněze Václava Čikla a kostelníků Václava Ornesta a Karla Loudy. Pražský vladyka Gorazd se o pobytu hledaných osob v chrámu dozvěděl od Sonnevenda teprve 11. června 1942 a nařídil jejich co nejrychlejší přestěhování na jiné bezpečné místo. Zradou kolegy parašutisty Karla Čurdy došlo kvyzrazení úkrytu a 18. června 1942 po mnohahodinovém boji k likvidaci skrývaných odbojářů. Sonnevand byl zatčen, podroben krutým výslechům a 3. září 1942 odsouzen stanným soudem v rámci procesu s představiteli pravoslavné církve k trestu smrti zastřelením vykonaném den nato na kobyliské střelnici. Manželku Marii s dcerou Ludmilou provdanou Ryšavou a jejího manžela zastřelili nacisté dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen.

Protojerej Václav Čikl

Narodil se dne 13. ledna 1900 ve Slavětíně u Litovle na Moravě. Po maturitě na litovelském reálném gymnáziu absolvoval dvouleté teologické studium organizované v Olomouci Československou církví zakončené roku 1922 vysvěcením na kněze vladykou Gorazdem v Chudobíně. Po odchodu konzervativního pravoslavného Gorazdova proudu z reformní Československé církve a konstituování samostatné československé pravoslavné církve roku 1924 se stal pravoslavným pomocným duchovním v Olomouci a Tovačově. Do manželství vstoupil roku 1925 s Marií rozenou Klyšovou (dcery Olga a Taťána) a v období let 1925 až 1938 působil jako duchovní v Přerově. V roce 1938 odešel na žádost vladyky Gorazda do Prahy, kde se stal představeným katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Od počátku německé okupace spolupracoval s odbojem, stíhaným Židům vystavoval falešné křestní listy a podílel se na ukrývání členů odboje. Po atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha pečoval o parašutisty ukryté v katedrálním chrámu. Po jejich odhalení byl 18. června 1942 zatčen, vězněn a při výsleších mučen, přičemž neprozradil své spolupracovníky. Na závěr procesu s pravoslavnými představiteli před stanným souden 3. září 1942 si vyslechl rozsudek smrti, jehož vykonání se uskutečnilo na kobyliské střelnici den nato. Smrt nalezla rovněž Čiklova manželka Marie zavražděná dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen (dcery strávily válku v internačních táborech).

Jerej Vladimír Petřek

Narodil se 19. června 1908 v Olomouci – Hodolanech v učitelské a sokolské rodině. Po absolvování měšťanské školy a gymnázia pokračoval, díky rodinnému příteli vladykovi Gorazdovi, v letech 1923 až 1928 ve studiu pravoslavného bohosloví v semináři ve Sremských Karlovcích v Srbsku, nato se vzdělával na teologické fakultě v Bělehradě. Po návratu domů odmítl nadějnou vojenskou kariéru, roku 1934 se oženil v Olomouci s Jiřinou rozenou Reinlovou (dcera Jiřina *1935) a ještě téhož roku jej vladyka Gorazd v Praze vysvětil na kněze. Nastoupil jako pomocný kněz při pražském chrámu sv. Cyrila a Metoděje, přičemž se věnoval bezpočtu bohulibých aktivit – přednášel, překládal, obhájil doktorát teologie, působil na pražském eparchiálním soudu, spolupracoval s mezinárodní organizací YMCA, přátelil se s významnými osobnostmi tehdejšího kulturního života (např. básníkem Jaroslavem Seifertem) atd. Hovořil německy, francouzsky, srbsky i rusky. Po německé okupaci se okamžitě zapojil do odbojové činnosti, podílel se na ukrývání členů odboje a Gestapo proti němu vedlo vyšetřování pro vystavování křestních listů pronásledovaným Židům. Po realizaci atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se ujal prchajících parašutistů a významně napomáhal jejich urývání v kryptě chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Pravděpodobně s nimi přicházel nejvíce do styku, protože je každodenně zásoboval potravinami. Po vyzrazení došlo 18. června 1942 k Petřekově zatčení a odvedení do chrámu, kde jej nacisté nutili vyjednávat s parašutisty kladoucími neohrožený ozbrojený odpor. Po dobytí krypty následovala kaplanova internace doprovázená krutým mučením a zakončená rozsudkem smrti vyneseným 3. září 1942 stanným soudem. Motivován silnou vírou a láskou k Československu při výsleších nikoho nevyzradil. Poprava zastřelením proběhla na kobyliské střelnici dne 5. září 1942. Obětmi nacistického režimu se stali též členové Petřekovy rodiny – oba rodiče a mnozí sourozenci.

Václav Ornest a Karel Louda

Václav Ornest se narodil 6. listopadu 1887 v Praze a pracoval jako krejčí. Roku 1911 se v Českých Budějovicích oženil s Františkou rozenou Škrletovou a spolu měli dcery Marii a Miluši. Václav Ornest včasech německé okupace vykonával funkci kostelníka pravoslavného katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje v Praze. K ruce měl svého zetě učitele Karla Loudu (*3. května 1904 v Plzni), manžela dcery Marie. Oba kostelníci věděli o ukrývání parašutistů v chrámu, a proto byli po prozrazení zatčeni včetně členů svých rodin (Františky Ornestové, Miluše Ornestové a Marie Loudové). Členové rodin Ornestových a Loudových nalezli smrt v koncentračním táboře Mauthausen dne 24. října 1942.

—
Atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se stal nesmazatelným symbolem odboje československého lidu proti německé okupaci, který vzbudil mimořádný mezinárodní politický ohlas a značně posílil renomé československé exilové vlády při jednání o budoucí obnově Československa. Na druhou stranu zapříčinil vyhlazení obcí Lidice a Ležáky i smrt mnoha tisíců československých občanů v rámci tzv. heydrichiády. Celkem 262 příbuzných a nejbližších spolupracovníků parašutistů, z nichž mnozí vyznávali pravoslaví, bylo dne 24. října 1942 zastřeleno v koncentračním táboře Mauthausen (32 Čechoslováku následovalo jejich osud ze stejného důvodu o něco později). Protektorátní úřady v reakci na atentát rozpustily místní pravoslavnou církev, zakázaly její činnost, zabavily její majetek a pravoslavní kněží museli na nucené práce do Říše. Doplňme, že vladyka Gorazd byl mezi svaté mučedníky připočten místní církví v roce 1987.

Spracoval: historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca

NIŽNÁ RYBNICA, 24. november 2019 – Už desať rokov, odkedy bola v nižno – rybnickom pravoslávnom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená častica sv. ostatkov sv. veľkomučeníce Kataríny Alexandrijskej, sa stretávajú veriaci v deň jej sviatku, aby oslávili Boha, poďakovali Mu za premnohé milosti, ktoré vylieva do ich života, či prosili vo svojich potrebách, práve cez modlitebný príhovor svätej Božej služobníčky a patrónky nižno – rybnického pútnického chrámu – sv. Kataríny. 

Aj v túto Bohom požehnanú nedeľu sa tu zišli veriaci nielen zo všetkých kútov našej eparchie, ale aj z bratskej prešovskej eparchie, ako aj veriaci iných vyznaní, ktorí ako sami svedčia v nižno – rybnickom chráme, pri Matke Božej a Jej milostivej klokočovskej ikone, ako aj pri mnohých svätých, ktorých sv. ostatky sú uložené v chráme, našli svoj duchovný domov. 

Duchovné “sväto-katarínske” slávnosti začali v predvečer sviatku Veľkou večerňou, ktorú slúžil správca pútnického chrámu a farnosti o. ekonóm Dušan Nikodím Tomko. 

Samotné sviatočné nedeľné dopoludnie pútnici započali Akafistom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. Po privítaní nášho archijereja, Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola slúžená archijerejská sv. liturgia, pri ktorej mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia a Eucharistie, a ktorú s vladykom slúžili duchovní otcovia – miestny duchovný a sobranecký arcidekan, o. Dušan Nikodím Tomko; správca cirkevnej obce Podhoroď a Choňkovce, o. ekonóm Ivo Ozimanič a správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. 

V závere sv. liturgie, ako je už tradíciou, bolo požehnané kolivo a lámaný slávsky koláč v česť sv. mučeníce Kataríny. 

V tento slávnostný deň bol cez sv. iniciačné tajiny Krstu, Myropomazania a Eucharistie prijatý do spoločenstva Christovej Cirkvi malý Matúš, ktorému prajeme a u Boha vyprosujeme hojné Božie milosti, ochranu Matky Božej i sv. Kataríny. 

Všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto milej a Bohom požehnanej slávnosti, všetkým kresťanom i všetkým ľuďom dobrej vôle – Božie požehnanie, pokoj v srdci, potrebné zdravie NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA!

- o. Nikodím

V sprievode miestneho eparchu, vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, navštívil 5. novembra 2019 nižno – rybnický pútnický chrám preosvietený vladyka Damaskin, vikárny biskup sučavskej archieparchie Rumunskej pravoslávnej cirkvi.
Vladyka Damaskin, ktorý sa prišiel pokloniť Matke Božej uctievanej v našom chráme cez kópiu jej divotvornej klokočovskej ikony so sebou ako požehnanie priniesol ikonu s ostatkami sv. mučeníka a divotvorcu Jána Sučavského, i požehnal cirkevné obce, pútnické miesto, ako aj všetkých tých, ktorí prichádzajú na toto miesto prosiť o Božie požehnanie a skrze príhovor Matky Božej hľadať uzdravenie svojej duše i tela.

Obaja archijereji slúžili v tento deň ráno aj sv. archiejerejskú Liturgiu v košickom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého. Vladyka Damaskin priviezol nám požehnanie rumunského patriarchu Daniela a arcibiskupa Pimena Sučavského – ikonu s ostatkami sv. veľkomuč. Jána Nového Sučavského.

Jeho úcta bola v minulosti silná i u nás na východnom Slovensku, o čom svedčia dochované ikony v múzeách a drevených chrámoch. Prečo? Zvolení mukačevskí pravoslávni biskupi, súčasťou ktorých eparchie sme boli v minulosti aj my, totiž tradične cestovali po svätenie práve k sučavskému metropolitovi; navyše to bolo i významné centrum obchodu. Obnovujeme tak miestnu starobylú tradíciu! Navyše v dobách, kedy dochádza k nezdravému pnutiu vo vnútri pravoslávneho spoločenstva, je každá takáto slávnosť znakom duchovnej jednoty sv. Pravoslávia.

Ve stredu 6.11. bol vladyka Damaskin piijatý v Prešove Blaženejším Rastislavam, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska.

V pravoslávnom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach sa v nedeľu 9. júna 2019 konala slávnostná kanonizácia svjaščenomučeníka Stanislava (Nasadila), ktorého týmto Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku zapísala medzi svojich svätých a v cirkevnom kalendári mu určila deň pamiatky 20. júna, kedy bol odvlečený do koncentračného tábora.

Novomučeník kňaz Stanislav (Nasadil) sa narodil 20. októbra 1907 v Lošticiach na Morave. Študoval pravoslávnu teológiu v Sremských Karlovciach a Bitolji v Juhoslávii (1923 – 1928). Ako pravoslávny kňaz slúžil v Ličkej Jesenici v dnešnom Chorvátsku. V roku 1941, počas Druhej svetovej vojny, sa spolu s tisíckami pravoslávnych Srbov, ale aj Rómov, Židov a chorvátskych antifašistov, stal obeťou ustašovského fašistického režimu, nakoľko aj napriek zastrašovaniu odmietol opustiť svojich veriacich a vrátiť sa do protektorátu Čechy a Morava alebo odísť do Srbska. So svojim nadriadeným, hornokarlovačským episkopom Savom Trlajičom, bol zajatý a mučený zo strany ustašovského vojnového zločinca Josipa Tomljenoviča a neskôr bol zavraždený v koncentračnom tábore v Gospiči. Jeho telo bolo hodené do spoločného hrobu v Šaranovej jame v Jadovne. 

Na pozvanie miestneho archijereja, Jeho Vysokopreosvietenosti Juraja, archiepiskopa michalovsko - košického, sa už v predvečer slávnosti, 8. júna 2019, zišlo v košickom katedrálnom chráme niekoľko archijerejov, ako aj väčší počet duchovných a veriacich. Veľkú večerňu s litiou slúžil miestny duchovný správca prot. Vladimír Spišák s ďalšími domácimi aj zahraničnými duchovnými. Čestné miesto na archijerejskom tróne pripadlo braničevskému episkopovi Ignatijovi, dekanovi Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Belehrade. Vo svojom bohoslovecky obsažnom príhovore vladyka Ignatije hovoril o význame mučeníctva v kontexte vzťahu človeka k Bohu a ľudí medzi sebou. Práve mučeníctvom dosvedčujeme plnosť spoločenstva s Christom. Ono totiž najviac dosvedčuje našu lásku k Bohu, keďže kvôli Nemu mučeníci obetovali to najcennejšie, čo mali, teda svoj život. Christos, ktorý jediný prekonal brány smrti, pominuteľnosti a nadvlády hriechu, je zárukou toho, že v spoločenstve s Ním nebude mať smrť trvalej moci ani nad nami. Po večerni slúžili prítomní archijereji a duchovenstvo poslednú panychídu za svjaščenika Stanislava, ako je to v predvečer kanonizácie svätca zvykom. 

Následne prítomným o živote Stanislava Nasadila porozprával historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca, ktorý o svätcovi zozbieral množstvo archívnych dokumentov a informácií. Podelil sa aj o vlastný zážitok, ktorý preňho osobne dosvedčil Stanislavovu svätosť: „Keď som hľadal informácie v archíve Olomoucko-brnenskej eparchie, mal som medzi obrovským množstvom archívneho materiálu veľký problém nájsť niečo, čo by sa týkalo otca Stanislava Nasadila. Keď som po dlhom a neúspešnom prehľadávaní rôznych krabíc nenašiel nič relevantné, začal som sa k nemu modliť, že ak je jeho vôľa, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli, nech mi pomôže nájsť tú správnu krabicu. Hneď prvá, ktorú som vzal do ruky a pritom vyzerala, že v nej o ňom určite nič nebude, bola plná práve informácií o tomto svätcovi. Považoval som to za Boží zázrak“.
S ďalšou prednáškou vystúpila srbská ikonografka Radmila Nestorovič z Belehradu, aby porozprávala o zobrazovaní novodobých srbských svätých na pravoslávnych ikonách a tiež o tom, ako vznikala kanonizačná ikona sv. Stanislava a prečo na nej zobrazila jednotlivé elementy. Spomenula aj veľké počty srbských mučeníkov z radov episkopov, duchovných a veriacich Srbskej pravoslávnej cirkvi počas Druhej svetovej vojny.
 

Na druhý deň, v nedeľu 9. júna, slúžil svätú archijerejskú Liturgiu Jeho Blaženosť Rastislav, archiepiskop prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska, spolu so záhrebsko - ľubľanským metropolitom Porfírijom, pražským archiepiskopom Michalom, przemyślsko - gorlickým archiepiskopom Paisijom, báčskym episkopom Irinejom, braničevským episkopom Ignatijom, buenosairesským a južno - stredoamerickým episkopom Kyrilom, mochačským episkopom Isychijom, šumperským episkopom Izaiášom a domácim archiepiskopom michalovsko - košickým Jurajom ako aj duchovenstvom zo Slovenska, Čiech, Poľska, Srbska, Čiernej Hory a Chorvátska. 
 

V kázni sa po Evanjeliu prihovoril báčsky episkop Irinej slovami: „Vo svätom Evanjeliu od Jána, ktorého úryvok sme práve počuli Spasiteľ svojim verným učeníkom hovorí: „Vy ste moji priatelia!“ Nenazývam vás viac sluhami, ale mojimi priateľmi“. Ďalej Spasiteľ pokračuje, že ako ľudia tohto sveta prenasledovali Jeho, tak budú prenasledovať aj Jeho učeníkov. Oba tieto odkazy nášho Spasiteľa sa sprítomnili na príklade jedného obdivuhodného Božieho následovníka, ktorým je svjaščenomučeník Stanislav Nasadil, ktorý je aj priateľ Boží podľa svojich cností, aj mučeník za Christa, ktorý svoj život položil za svojich blížnych a za svoje duchovné stádo. Nejestvuje väčšia láska ako táto. V našej Pravoslávnej cirkvi je láska a jednota medzi všetkými nami základný spôsob existencie a života. Pramení to zo svätej Liturgie, lebo prijímame jedno Telo Hospodina Christa a zjednocujeme sa s Hospodinom. Táto jednota je prameňom všeobecnej jednoty Cirkvi vo svete. Liturgia nie je prostriedok, ktorým dosiahneme jednotu Cirkvi, ale je to cieľ a účel, lebo len vo svätej Liturgii skutočne zažívame jednotu Cirkvi. Hospodin je Jeden vo Svätej Trojici, a preto my všetci, aj keď sme rozdielni ako osoby, ako národy a možno aj ako kultúry, aj tak sme jedno v Bohočloveku Hospodinovi Christovi. 

Po Hospodinovi, ktorý nás zjednocuje, v Jeho mene a Jeho blahodaťou nás zjednocujú aj svätí Boží nasledovníci, Jeho priatelia, ako ich On sám nazýva. Jednota, o ktorej nám oni svedčia a darujú, sa týka všetkých pravoslávnych. Ale my si aj tak všímame isté historické dimenzie, ktoré v nás vyvolávajú zvláštne pocity radosti a vďaky Hospodinovi. Vy všetci poznáte historické a duchovné zväzky medzi Srbskou Cirkvou a Vašou Cirkvou v českých krajinách a na Slovensku. Naši veľkí duchovní učitelia, medzi nimi sú už aj oslávení Boží následovníci, boli duchovní pastieri Vašich predkov v čase medzi dvoma svetovými vojnami. Rovnako tak aj synovia Vašich bratských národov, slovenského a českého, žili v našej krajine a tam svedčili o svojej pravoslávnej viere a ako svätci a mučeníci ukázali, čo znamená byť Christov priateľ. Najväčším príkladom toho je práve svjaščennomučenik Stanislav, ktorého dnes oslavujeme ako svätého. Pôvodom bol Čech, ale slúžil ako duchovný v Srbskej pravoslávnej cirkvi, v jednej eparchii, ktorá sa nachádza v Chorvátsku. V čase Druhej svetovej vojny vládol v Chorvátsku hrozný, satelitný nacistický režim, ktorý okrem iného prenasledoval pravoslávnych Srbov, Rómov, Židov a antifašistických Chorvátov. Výsledkom tohto zločineckého systému vlády bolo umučenie troch našich episkopov, stoviek kňazov a státisícov ľudí, ktorí trpeli iba preto, lebo boli pravoslávnej viery. Napriek všetkej tej neľudskosti však mučitelia preukázali aj jednu malú stopu ľudskosti. Ľuďom, ktorí nepochádzali z tých krajov, povedali, že môžu odísť, lebo sú cudzinci. To povedali aj našim episkopom, ale oni to odmietli slovami: „My sme tu so svojimi duchovnými deťmi a nemôžeme ich opustiť.“ Rovnako tak postupoval aj svjaščennomučeník Stanislav. On mohol opustiť svoju cirkevnú obec aj svojich veriacich a mohol prežiť. Mohol povedať, že nie je Srb alebo Žid, ale že je Čech a mohol odísť, ale ani on nechcel opustiť svoje duchovné deti a zaplatil zato svojím životom dosvedčiac, čo znamená byť kňazom Christovej Cirkvi. Preto ho Hospodin preslávil, aby sme sa k nemu dnes po prvýkrát obracali s modlitbou. 
Poviem aj niečo, čo aj u mňa osobne vzbudzuje pocit radosti a nadšenia. Po prvé je to to, že môj predchodca, svätý a veľký vladyka Irinej (Čirič) rukopoložil otca Stanislava do stavu diakona a kňaza. Po druhé, že je tu s nami dnes podľa Božej prozreteľnosti aj pravnuk o. Stanislava, monach Paisij z monastiera Kovilj v našej báčskej eparchii. 
Takto teda Hospodin oslavuje svojich pravých priateľov a pozýva všetkých nás, aby sme činili všetko vo svojom živote tak, aby sme sa aj my stali Jeho priateľmi, ako sú nimi svätci a ako ním je svjaščennomučeník Stanislav. Hospodin preto prišiel v ľudskom tele, preto zoslal Svätého Ducha a preto jestvuje Jeho Cirkev, aby sme my všetci mohli byť obožení Jeho blahodaťou. Takto svätí Boží nasledovníci, mučeníci a ostatní svätí nie sú pre pravoslávnych kresťanov nejakými nadľudskými bytosťami. Sú rovnako ako my ľudia z mäsa a krvi, ale milovali Hospodina Christa a sami sa stali jedno s Ním, ako je aj On jedno s Otcom. Takto aj svätý svjaščennomučeník Stanislav, na prvý pohľad skromný, bezvýznamný duchovný z provincie, bude od dnes preslávený po celom svete a v celej Pravoslávnej cirkvi ako svätec. On a jemu podobní sú skutočnou slávou a chválou vašej miestnej Cirkvi, ale aj Cirkvi sobornej - všeobecnej v celku.“
 

Po Božskej Liturgii, na ktorej sa zúčastnilo množstvo domácich aj zahraničných veriacich, sa konal slávnostný akt kanonizácie svjaščennomučeníka Stanislava, keď bolo prečítané a všetkými prítomnými archijerejmi, duchovnými a veriacimi podpísané uznesenie Posvätnej synody našej miestnej Pravoslávnej cirkvi o vyhlásení kňaza-mučeníka Stanislava za svätého. Uznesenie rovnako podpísal aj priamy potomok svätca, jeho pravnuk Paisij, brat srbského monastiera Kovilj. 

Blaženejší metropolita Rastislav potom požehnal veriaci ľud ikonou svjaščenno - mučeníka Stanislava, počas čoho zbor spieval jeho tropár v cirkevnoslovanskom jazyku. Po druhýkrát zbor spieval tropár po srbsky a ikonou ľud požehnávali srbskí archijereji metropolita Porfirije a episkop Ignatije. Napokon zaznel tropár aj v českom jazyku a ľud ikonou požehnali arcibiskupi Michal a Juraj.
Po posvätení slávskeho koláča, ktorý vladykovia rezali na viacerých miestach v chráme aj pred ním, sa blaženejší metropolita Rastislav poďakoval hlavnému organizátorovi arcibiskupovi Jurajovi, duchovenstvu a veriacim Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie, že sa podujali zorganizovať toto krásne modlitebné stretnutie, čo si vyžadovalo veľkú námahu a finančné zabezpečenie. Nech im to modlitbami sv. Stanislava Boh vynahradí. Svjatyj svjaščennomučeniče Stanislave, moli Boha o nas!

zdroj: https://orthodox.sk/kanonizacia-svjascennomucenika-stanislava-v-kosiciach/

TIBAVA, 29. december 2018

Novopostavený kríž v obci Tibava, v miestach, kde pôvodne stál kríž, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia spolu s veriacimi a sympatizantmi Pravoslávia dal vyhotoviť blahej pamäti igumen Ignatij (Čokina), sa v týchto dňoch zaskvel "zlatým" plášťom.

Veľké poďakovanie patrí donorom tibavského kríža - rodine Čokinových z Košíc, rodine Čopákových z Uble a ďalším dobrým ľuďom, ktorí boli nápomocní tomuto Bohom požehnanému dielu - nech Vám Hospodin mnohonásobne vynahradí Svojím požehnaním NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA !

TIBAVA, 24. november 2018 - V toto sobotné popoludnie sa v obci Tibava, v sobraneckom okrese, uskutočnila milá a požehnaná slávnosť. 

V tejto, dnes prevažne katolíckej obci, sa zišli pravoslávni veriaci z cirkevných obcí sobraneckého arcidekanátu spolu so svojim archijerejom - Vysokopreosvieteným JURAJOM, arcibiskupom michalovsko - košickým a so svojimi duchovnými, aby posvätili nový poklonný kríž. 

Nový kríž nahradil pôvodný, už časom poškodený kríž, ktorý tu dal vyhotoviť v 20-tych rokoch minulého storočia blahej pamäti otec igumen Ignatij (Čokina), ktorý v tých časoch pôsobil ako pravoslávny misionár v mnohých obciach dolného Zemplína. 

FOTOALBUM

Zásluhu na vyhotovení nového tibavského kríža, ktorý je aj pamiatkou na osobu zbožného človeka, kňaza a modlitebníka otca Ignatija a jeho pôsobenie, majú príbuzní otca Ignatija, ktorí aj zrealizovali toto bohumilé dielo, za čo im aj vladyka Juraj vyslovil poďakovanie. Takisto vladyka poďakoval miestnej rodine Jančových, ktorí prijali ešte pôvodný kríž vo svojom dvore a s úctou sa o neho starali a na pamiatku na túto udalosť im daroval ikonu Presvätej Bohorodičky. 

Toto Bohom požehnané stretnutie zakončilo spoločné agapé, ktoré pripravila rodina Faťolových - dnes jediná pravoslávna rodina žijúca v Tibave. 

Sláva Bohu za všetko !

- nikodim

( Kigali, 17 december 2014) 

126 domorodých obyvateľov afrického štátu Rwanda prijali svätý krst, - informuje agentúra Orthodox News Journal.

Spoločný krst vykonal biskup Alexandrijskej Pravoslávnej Cirkvi, rodený afričan – vladyka Inokentij (Byakatonda), spravujúci pravoslávne katedry v Burundi a Rwande. Novopokrstení pravoslávni kresťania patria ku kmeňom Kaziba, Ruabutazi a Gashongora.

V r. 2014 v Rwande už koncom augusta prijalo vo vodách rieky Nyamazi sv. krst z rúk vladyku Inokentija vyše 200 miestnych afričanov a 14. septembra táto novorodiaca sa kresťanská komunita zažila významnú udalosť – vysviacku prvého pravoslávneho kňaza z Rwandy. V tento deň bolo takisto pokrstených vyše 2 tisíc katechumenov.

Pravoslávna misia Alexandrijskej Cirkvi v Rwande prosí o sväté modlitby.

- nikodim

Pravoslávie na sobranecku pretrvalo od misie sv. solúnskych bratov Cyrila a Metoda do naších dní. Prešlo obdobiami rozkvetu, ale takisto pod vplyvom rôznych politicko - spoločenských okolností, aj útlaku, prenasledovania, vytlačovania do úzadia. Žiaľ tých negatívnych období bolo dosť. Priaznivejšie podmienky pre obnovu Pravoslávia na našom území prinieslo až vytvorenie prvej Československej republiky v r. 1918, kedy sa otvorili aj možností slobodného pôsobenie cirkví a náboženských spoločností. Dnes pravoslávni veriaci na sobranecku sa sústreďujú do 13 cirkevných obcí (farností), kde sú aj postavené pravoslávne chrámy. Samozrejme, pravoslávni veriaci žijú aj v iných obciach, ale sústreďujú sa okolo týchto 13 farských chrámoch. Podľa posledného sčítania ľudu na sobranecku žije okolo 1450 pravoslávnych veriacich.

Čas Vianoc – Christovho Roždestva, je pre pravoslávnych, tak ako pre všetkých kresťanov, časom radostného pripomenutia si spasiteľnej udalosti spred 2 tisíc rokov, kedy Boh podľa Svojho prisľubenia prichádza do tohto sveta a rodí sa ako malé Dieťa v betlehemskej maštali, aby priniesol svetu spasenie. Samozrejme, aj naše sviatky Narodenia Isusa Christa (Ježiša Krista) sú plné krásnych ľudových tradícii, spojené so stromčekom, rodinným stretnutím pri štedrovečernom stole, koledníkmi a starými krásnymi koledami, ale to všetko iba doplňuje podstatu sviatku - a tou je STRETNUTIE S BOHOM, KTORÝ SÁM PRICHÁDZA K ČLOVEKU, ABY MU NAVRÁTIL UTRATENÚ RAJSKÚ KRÁSU A DOSTOJNOSŤ. Tak by to malo byť. No, žiaľ duch prekomercionalizovaného sveta neobchádza ani nás.

Čo sa týka dátumu sviatkovania Christovho Narodenia, všeobecne je známe, že Pravoslávna Cirkev na Slovensku sa pridržiava juliánskeho kalendára, ktorý laicky povedané sa zdá byť posunutý voči gregoriánskemu, či občianskému kalendáru o 13 dní, a tak sviatky Narodenia Hospodina pripadajú na 7. januára (v skutočnosti je to stále 25. december podľa kalendára juliánskeho). Čo sa však týka pravoslávnych veriacich na sobranecku, tí patria do Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie (biskupstva), kde väčšina cirkevných obcí sa pridržiava tzv. gréckeho kalendára, to znamená, že sviatkovanie paschálnych (veľkonočných) sviatkov je podľa pravoslávneho počítania dátumu Paschy a tu môže dochádzať k rozdielom v porovnání napr. s katolími, či protestantmi, a ostatné nepohyblivé sviatky počas celého roka, čiže aj vianočné sú slávené podľa nového, gregoriánskeho kalendára. Takže časť našich veriacich na sobranecku bude oslavovať sviatky Narodenia Spasiteľa spolu s ostatnými kresťanmi, okrem veriacich v piatich cirkevných obciach (Inovce, Beňatina, Ruských Hrabovec, Dubrova a Koňuš), kde sviatky oslávia podľa starého juliánskeho kalendára, 7. januára.

Sviatky Christovho Narodenia predchádza prípravné obdobie pôstu tzv. filipovka. Je to 40 dňové obdobie duchovnej prípravy na sviatky a toto obdobie svoj názov vyvádza od apoštola Filipa, po sviatku ktorého (15. novembra) filipovský pôst začína a trvá až do sviatku Christovho Narodenia. Čo môže byť novinkou pre čitateľov je fakt, že nielen štedrý deň sa nesie v duchu prísneho pôstu, ale aj samotná štedrá večera, ktorá hoci je bohatá podľa našíc zemplínskych zvykov na množstvo tradičných chodov, je prísne pôstna - čiže na pravoslávnom štedrovečernom stole by ste kapra, či inú rybu a už vonkoncom mäso márne hľadali. Takže aj naša vianočná kapustnica je bez klobásy, čo však vôbec neuberá na jej chuti a čare tejto zemplínskej kuchárskej vianočnej tradície.

Neodmysliteľnou súčasťou akýchkoľvek sviatkov pre veriacého človeka je samozrejme chrám a účasť na bohoslužbách. Sviatky Narodenia Syna Božieho sa slávia počas niekoľkých dní. V predvečer sviatku, čiže 24. decembra (6. januára podľa juliánskeho kalendára) sa koná vo večerných hodiná bohoslužba Veľkého povečeria. Pravoslávna tradícia nepozná tzv. polnočnú omšu, ako ju poznáme napr. u rímskokatolíkov. Bohoslužby sa slávia počas celého dňa - ráno sa slúžia tzv. Cárske časy. Sú to bohoslužobné texty spojené s čítaním žalmov a státi Evanjelia, ktoré sa viažu s udalosťou Christovho narodenia. Poobednajších hodinách sa slúži liturgia sv. Vasilija Veľkého s večerňou, kde sa čítajú starozákonné proroctvá hovoriace o príchode Božieho Syna. Neskôr, už vo večerných hodinách veriaci v kruhu svojich blízkych zasadajú k štedrovečernému stolu, kde samozrejme ako v kresťanskej rodine začínajú modlitbou. Ja sám ako kňaz za niekoľko rokov mojej kňazskej služby mám taký zvyk, že v čase kedy moji veriaci zasadajú k štedrovečernému stolu, sám ručne vyzváňam na zvonoch, aby takto začať túto "domácu bohoslužbu" za hlaholu našho chrámového zvona a v tom čase sa modlím o požehnanie pre celú farnosť a každého jedného z tejto farskej rodiny. Potom sám so svojou rodinou, manželkou a deťmi sadám k našej spoločnej vianočnej večery. V neskorších večerných hodinách je ešte slúžená už spomenutá bohoslužba Veľkého povečeria.

V samotný deň sviatku Roždestva - Narodenia Isusa Christa, 25. decembra (7. januára) sa koná slávnostná svätá liturgia, samozrejme spievajú sa koledy. V tomto duchu pokračujú aj ďalšie dní vianočných roždestvenských sviatkov - v druhý deň zasvätený Soboru Presvätej Bohorodičky a tretí deň, prvému mučeníkovi za Christa, sv. Štefanovi. Veriaci v tomto čase tradičný pozdrav, ktorý používaju po väčšine roka "Slava Isusu Christu!" v čase sviatkov Christovho narodenia menia na pozdrav "Christos raždajetsja - Christos sa rodí!" a odpovedajú "Slavite Jeho - Oslavujte Ho!"

Týmto pozdravom a želaním všetkého dobrého chcem návštevníkom našej webovej stránky zapriať príjemné a požehnané sviatky Christovho Narodenia!

o. Dušan Nikodím Tomko,

správca pravoslávnych farností Nižná Rybnica a Blatné Remety

SVIATOK SV. KATARÍNY

Stáva sa už tradíciou, že čo ročne sa stretávajú ctitelia sv. veľkomučenice Kataríny v chráme v Nižnej Rybnici, aby si cez jej príhovor vyprosili u Hospodina hojné milosti a požehnanie. Práve tu, v Uspenskom pútnickom chráme, je od r. 2009 uložená častica ostatkov tejto veľkej a v celom kresťanskom svete uctievanej svätice.

Aj tohto roku sme sa v predvečer jej sviatku /v nedeľu, 23. novembra 2014/ v peknom počte stretli, aby sme modlitbami, cez svätú Božiu mučenicu oslávili Všemilostivého Hospoda Boha. Modlitebné stretnutie započalo privítaním Jeho Vysokopreosvietenosti vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického a následne Akafistom k sv. Kataríne pred ikonou, v ktorej je uložená častica jej svätých ostatkov.

Akafist spolu s vladykom Jurajom slúžili duchovní – mitr. prot. Bohuslav Senič zo Sobraniec, prot. Vitalij Krasij z Falkušoviec, prot. Marián Čičvák z Úbreža, ekonóm Ivo Ozimanič z Bežoviec a miestny duchovný Dušan N. Tomko.

Po skončení akafistu sa k duchovenstvu a veriacim prihovoril s požehnaním vladyku Juraja tajomník biskupského úradu a správca farnosti Sobrance, mitr. prot. Bohuslav Senič, ktorý priblížil život a odkaz mučeníckeho svedectva sv. Kataríny pre nás veriacich tejto doby.

Po vstupe duchovných a liturgických piesní v podaní mladých zo Zboru Presvätej Bohorodičky z Markoviec, ktorí svojimi piesňami sprevádzali toto modlitebné stretnutie a s im vlastným, rómskym temperamentom, nádherne rozozvučali rybnický chrám, nasledovala Veľká večerňa s lítijou, ktorej predsedal Jeho Vysokopreosvietenosť vladyka Juraj.

Celé toto nedeľné modlitebné popoludnie v pútnickom chráme sa zakončilo pomazovaním posväteným olejom a modlitbou a hymnom "Pod Tvoju milosť pribihajem" na kolenách pred ikonou Matky Božej Klokočovskej s poďakovaním, prosbou v srdci, pred Tou, Ktorá nad nami, tu na Zemplíne, rozprestiera Svoj materinský omofor.

V samotný deň sviatku sv. Kataríny /pondelok, 24. novembra/ bola slúžená vo farskom, rodinnom kruhu sv. liturgia, ktorú slúžil v asistencii miestneho duchovného Vysokopreosvietený vladyka Juraj.

jerej Dušan N. Tomko

Nech Všemilostivý Hospodin Boh na príhovor Prečistej Božej Matky i sv. veľkomučenice Kataríny požehná všetkých, ktorí sa s vierou, nádejou a láskou zúčastnili tohto milostivého času v pútnickom chráme.

Preblahoslovennaja jesi, Prečistaja Bohorodice Divo, * vsju zemľu Zemplinskuju obradovavšaja * javlenijem čudotvornaho obraza Tvojeho, * imže v cerkvi Klokočovstij * jeretik nečestivych ruhanije posramila jesi. * Toj že dnes aki znamenije pobidy vozvyšajušče, * k Tebi, Mati Božija, userdno vopijím: * Radujsja, Maríje Vladýčice, * pravoslávnych pochvaló, * i krípkoje zastuplenije.

Jehdá naródy vozburíšasja, * i vrémja honénija nastáše pravoslávnym christijánam, * tohdá plakáše óbraz Prečistýja Bohoródicy, * v cérkvi Klokočóvstij nečestívymi vójinami posičennyj. * Nemóžaše bo terpíti Máti Bóžija, * víry pravoslávnyja poruhánije. * O vsepítaja Caríce Nebésnaja, * ty že ímaši derznovénije ko Christú Bohú nášemu, * Jehó že móli usérdno, * da sochranít vsjá vírnyja čáda svojá, * ot bíd, napástej i vsjákija skórbi, * sojúzom ľubví da náši sémji utverdít, * i podásť nám velíkuju mílosť svojú.

Tropár /hl. 4./ a kondák /hl. 2./ Klokočovskej ikone, ktoré prvý krát zazneli počas tohtoročných slávnosti

Presvätá Bohorodička, Matka Klokočovská, Ochrankyňa Zemplína, ochraňuj a spas nás, ktorí sa k Tebe utiekame - Presvjataja Bohorodice, spasi nas! 

Už 15 rokov (od r. 1999) sa v Nižno-rybnickom chráme konajú celoeparchiálne duchovné slávnosti v česť Uspenija – Zosnutia Presvätej Bohorodičky. Od r. 2009 sú tieto slávnosti spojené s klokočovskou ikonou Bohorodičky, ktorej kópia je uložená v tomto chráme, a kde sa už piaty rok obnovuje tradícia úcty tejto ikony, skrze ktorú Božia Matka požehnáva náš zemplínsky ľud.

Aj tohto roku, v dňoch 16. – 17. augusta 2014, sa veriaci zo všetkých kútov našej eparchie zišli v pútnickom chráme v Nižnej Rybnici, aby oslávili Boha, ďakovali Mu za premnohé Jeho milosti a vyprosili si Božiu pomoc a požehnanie vo svojich biedach a žiaľoch práve skrze materinské ruky Bohorodičky pred Jej milostivou klokočovskou ikonou.

Slávnosti začali v sobotu večer Vsenočným bdením, ktorému predsedal Vysokopreosvietený Juraj, arcibiskup michalovsko-košický, s ktorým slúžili duchovní otcovia – igumen Serafím (Fedík) zo Zemplína, prot. Michal Džugan zo Strážskeho, prot. Peter Bzik z Pozdišoviec, prot. Marián Čičvák z Ubreža, jerej Vasilij Lembej z Ruského Hrabovca, archidiakon Matúš Spišák a miestny duchovný Dušan N. Tomko. Poďakovanie patrí veriacim zo Sobraniec, ktorí na čele so svojim duchovným otcom – mitr. prot. Bohuslavom Seničom viedli liturgický spev Vsenočného bdenia.

Tohtoročné slávnosti sa niesli v duchu spomienky 100. výročia Marmarošských procesov – obdobia obnovy Pravoslávia na Zakarpatí i u nás., obdobia plného prenasledovania, vyznávačstva, neraz aj mučeníctva. Preto po ukončení Vsenočného bdenia vladyka Juraj priblížil pútnikom toto obdobie a jeho odkaz pre nás, pravoslávnych žijúcich v dnešnej dobe. V tomto duchu vladyka tiež priblížil životy svätých, ktorí sú spojení s týmto obdobím a ostatky ktorých boli počas tohoročných slávností prinesené do nášho chrámu a vystavené k poklone a posilneniu veriacim – našich svätcov mučeníkov a vyznávačov Pravoslávia, mučeníka Maxima Gorlického, vyznávača Alexeja Kabaľuka a kňaza Alexeja Tótha. Vladyka tiež priblížil život sv. blahovernej kňažnej Sofie Sluckej, veľkej ochrankyne Pravoslávia v období vzniku Brest-litovskej cirkevnej únie, ktorej ostatky ako dar našej eparchii priviezol vladyka Juraj z nedávnej cesty z Bieloruska. K poklone boli vystavené tiež ostatky sv. spravodlivých rodičov Bohorodičky Joakima a Anny a sv. muč. Kypriána, ktorý ako bývalý mág, čarodej, je skorým pomocníkom tým, ktorí sú trápení pôsobením démonských a okultných síl. Vladyka zaujímavo poukázal na rôzne formy okultizmu, neraz hlboko cez generácie vrytého do kolorytu ľudových praktík a zvykov nášho regiónu, ktoré sú v skutočnosti duchovným ohrozením pre človeka, ale takisto ukázal na bezpečnú cestu, a tou je život s Christom a Jeho svätými.

Za veľkého počtu veriacich nasledovala sv. Tajina Jeleosvjaščenija – Pomazania chorých olejom, ktorú slúžili siedmi duchovní – mitr. prot. Bohuslav Senič zo Sobraniec, prot. Marián Čičvák z Ubreža, prot. Vitalij Krasij z Falkušoviec, prot. Michal Džugan zo Strážského, prot. Peter Bzik z Pozdišoviec, prot. Sergej Barilík z Michaloviec a ekonóm Ivo Ozimanič z Bežoviec. Počas celého večera a noci mnohí veriaci pristúpili k sv. Tajine Pokánia.

Bohoslužby, ktoré pokračovali počas celej noci,  vyvrcholili rannou sv. Liturgiou, počas ktorej pútnici, ktorí strávili noc na modlitbách v chráme pred ikonou Matky Božej, pristúpili k sv. Tajine Eucharistie – Darom Tela a Krvi Christovych. Liturgiu slúžili – prot. Pavol Novák z Inoviec, prot. Marek Sedlický z Lastomíra, mitr. prot. Štefan Horkaj z Choňkoviec a mitr. prot. Ladislav Fedor z Hažína, ktorý sa veriacim prihovoril v kázni.

Vyvrcholením tohtoročných celoeparchiálnych slávností v Nižnej Rybnici bola archijerejská sv. Liturgia. Spolu s vladykom Jurajom, ktorý jej predsedal, slúžili duchovní – tajomník arcibiskupského úradu MKPE mitr. prot. Bohuslav Senič zo Sobraniec, sobranecký arcidekan prot. Marián Čičvák z Ubreža, prot. Vladimír Mertzyn z Podhoroďa, ekonóm Ivo Ozimanič z Bežoviec a miestny duchovný Dušan N. Tomko.

Na začiatku liturgie vladyka ustanovil nového hypodiakona, doterajšieho čteca chrámu sv. Petra a Pavla v Trebišove, MUDr. Mgr. Miroslava Ščerbeja. Veľké poďakovanie patrí michalovskému katedrálnemu zboru sv. Rastislava, ktorý svojim spevom aj tento rok doprevádzal obidve slávnostné liturgie.

Celoeparchiálne duchovné slávnosti boli zakončené modlitbou pred kópiou čudotvornej klokočovskej ikony a sprievodom so sv. ostatkami okolo chrámu s čítaním Evanjelií.

Jerej Dušan Nikodim Tomko,

správca farností Nižná Rybnica a Blatné Remety

Nech Matka Božia cez Svoju milostivú ikonu požehná, chráni a vedie ku Svojmu Synovi a nášmu Hospodinovi Isusovi Christovi všetkých, ktorí sa k Nej s vierou utiekajú. 

Snem biskupov Ukrajinskej Pravoslávnej Cirkvi, ktorý sa konal 13. augusta v Kyjevo - Pečerskej Lavre, zvolil svojho nového prvohierarchu. Stal sa ním 69-ročný metropolita Onufrij.

Metropolita Onufrij (Berezovskij) sa narodil v r. 1944 v rodine duchovného. V r. 1969 začal teologické štúdia v Moskovskej Duchovnej seminarii. O dva roky neskôr prijal mníšsky postrih a bol vysvätený na kňaza. Od r. 1985 zastával funkciu predstaveného Trojicko-sergejevskej Lavry a od r. 1988 Uspenskej Počajvskej Lavry. V r. 1990 prijal biskupskú chirotóniu a stal sa biskupom černovicko – bukovinským. Túto katedru spravoval doteraz (od r. 2000 v hodnosti metropolitu). Vo februári tohto roku sa stáva strážcom trónu kyjevských metropolitov. Túto funkciu plnil už počas posledných mesiacov života Blaženejšieho metropolitu Vladimíra.

Intronizácia Blaženejšieho metropolitu Onufrija sa uskutočnila v nedeľu, 17. augusta 2014, v Uspenskom sobore Kyjevopečerskej Lavry.

Novému najvyššiemu predstaviteľovi Ukrajinskej Pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu pri príležitosti zvolenia a intronizácie poslal blahoprajný list aj Jeho Blaženosť vladyka Rastislav, arcibiskup prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska.

na podst. orthodox.org.ua; cerkiew.pl.

- nikodim