AKTUALITY 

ZO ŽIVOTA FARNOSTI, MIESTNEJ CIRKVI I PRAVOSLÁVNEHO SVETA

 

 

 

Aktuality

23.02.2020 21:39

Svätorečenie mučeníkov, ktorí po atentáte na Heydricha pomáhali parašutistom

 

 

Počas slávnostnej svätej Liturgie, ktorá sa konala 8. februára 2020 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe, boli kanonizovaní otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami umučení za Christa a sv. Pravoslávie, keďže po atentáte na Heydricha pomáhali skrývajúcim sa parašutistom v pravoslávnom chráme.

 

Parašutistom poskytli úkryt, čím prejavili lásku k blížnemu napriek riskovaniu vlastného života a preto ich Pravoslávna cirkev svätorečila. Vladimír Petřek, Václav Čikl a Jan Sonnevend spolupracovali s parašutistami, ktorí v roku 1942 uskutočnili útok na Reinharda Heydricha. Práve oni ukryli výsadkárov v krypte pravoslávneho chrámu, kde ich o niekoľko týždňov neskôr gestapo odhalilo. A práve v tomto chráme boli v sobotu Petřek, Čikl, Sonnevend a ich rodiny za svoje hrdinstvo v odboji kanonizovaní.

„Sú stelesnením všetkého, čo človek má mať k dokonalosti. Boli to vlastenci a to, čo hovorili, neboli iba slová bez obsahu, ale dokázali to svojimi činmi,“ vysvetľuje dôvody svätorečenia nových mučeníkov súčasný duchovný správca chrámu svätých Cyrila a Metoda prot. Václav Ježek.

Petřek ako tamojší pomocný duchovný, Čikl správca cirkevnej obce a Sonnevend ako predseda starších českej pravoslávnej cirkvi boli dôležitými spolupracovníkmi Jana Kubiša, Jozefa Gabčíka a ďalších piatich odbojárov práve preto, že im poskytli posledný úkryt pred ich vyzradením a aktívne sa podieľali na ich zásobovaní potravinami i oblečením.

 

 

Nacisti použili Petřeka ako živý štít

 

„Títo traja páni sa zapojili do odboja hneď po okupácii. Vystavovali krstné listy židovským občanom, aby mohli preukázať svoj árijský pôvod. Ďalej vieme, že už pred rokom 1942 sa v krypte ukrývali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. To zaisťoval Petřek a Sonnevend. Parašutisti tu začali prichádzať už 28. mája 1942, deň po atentáte na Heydricha,“ vysvetľuje bádateľ Vlastislav Janík.

Muži sa o výsadkárov starali, do krypty im nosili jedlo a správy o dianí v protektoráte. Otec Petřek ich mal taktiež duchovne povzbudiť potom, ako sa dozvedeli o vypálení Lidíc a zvažovali ďalší postup. Podľa niektorých bádateľov existoval plán, podľa ktorého sa mali parašutisti z chrámu následne presunúť inam, uprchnúť v prázdnych rakvách pohrebného ústavu. K tomu už ale nedošlo.

Výsadkárov a príslušníkov domáceho odboje udal gestapu člen paravýsadky Out Distance Karel Čurda. Začalo zatýkanie, ktoré vyvrcholilo dobytím krypty 18. júna 1942, samovraždou parašutistov a uväznením Petřeka, Čikla a Sonnevenda.

„Petřka dokonca pri dobývaní krypty nacisti nútili, aby výsadkárov prehovoril, aby sa vzdali,“ dodáva Janík. Gestapo malo kňaza údajne pri boji používať dokonca ako živý štít.

Na zatknutie starého otca si pamätá aj vnuk Jana Sonnevenda, ktorý mal v dobe heydrichiády 10 rokov. „Dedka som naposledy videl tesne predtým, ako bol zatknutý. Pamätám sa, že to bolo v stredu, pretože v ten deň sme chodili vždy k prarodičom na návštevu. To, že sa angažovali v odboji, som sa ale dozvedel až po vojne, pretože môj otec nemal záujem, aby sme o tom vedeli, pretože sme boli ešte malé deti,“ spomína Jaroslav Ort.

 

 

Pamiatku nových svätcov si budú veriaci pripomínať 5. septembra

 

Všetkých troch mužov nacisti väznili v pankráckej väznici. K brutálnemu výsluchu ich vozili do sídla gestapa v Petschkovom paláci. Informácie sa z nich snažili dostať tri mesiace. Márne, nikoho neprezradili. V tej dobe už ale natoľko pokročilo zatykanie, že väčšina spolupracovníkov parašutistov už bola zadržaná.

Väčšinu z nich čakal podobný osud – krátko po väznení v Terezíne a následnom prevoze do koncetračného tábora Mauthausen a smrť. Petřek, Čikl a Sonnevend sa však postavili spoločne s biskupom Gorazdom (svätorečený bol už v roku 1987) pred mimoriadny súd v Prahe. Ten ich 3. septembra 1942 odsúdil na trest smrti.

Čikla a Sonnevenda zastrelili na Kobyliskej strelnici hneď nasledujúci deň, Petřeka o dva dni neskôr. A práve 5. september je teraz v pravoslávnom kalendári deň, kedy si budú veriaci týchto nových mučeníkov pripomínať.

Ich kanonizácie sa zúčastnili traja archijereji: domáci pražský arcibiskup Michal, michalovsko-košický arcibiskup Juraj a mochačský episkop Isychije zo Srbskej pravoslávnej cirkvi, množstvo duchovných a veriacich z našej miestnej pravoslávnej cirkvi aj zo zahraničia.

 

Z orthodox.sk., spracované a upravené podľa zdroja: 

https://ct24.ceskatelevize.cz

 

04.12.2019 21:31

Noví svätí našej miestnej Cirkvi

 

 

10. októbra 2019 boli na zasadnutí Posvätnej Synody do zoznamu svätých našej miestnej Cirkvi zapísaní druhovia sv. vladyku mučeníka Gorazda 

– otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami, umučení za Christa a sv. Pravoslávie počas Heydrichiády.

 

Jan Sonnevend

Narodil se 25. prosince 1880 v obci Topolany u Vyškova na Moravě v rolnické rodině. Absolvoval obchodní akademii v Brně, kde také následně pracoval jako úředník pojišťovny. V jihomoravské metropoli se oženil roku 1907 s Marií rozenou Lorkovou a rok nato se jim narodila dcera Ludmila. Roku 1924 se aktivně podílel na založení brněnské pravoslavné církevní obce, která si jej zvolila do funkce místopředsedy sboru starších. Sonnevend napomohl v Brně vzniku pěveckého sboru a významně finančně podpořil stavbu tamního pravoslavného chrámu sv. Václava. Ve 30. letech působil jako ředitel Okresní nemocenské pojišťovny v Brně. Po penzionování roku 1938 se s manželkou přestěhoval za dcerou do Prahy. Zde se, kromě filatelie a charitativní činnosti v Ústřední Masarykově lize proti TBC, věnoval především práci ve prospěch místní pravoslavné církve jako předseda pražské rady starších katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Po německé okupaci se zapojil do odboje a byl v kontaktu se členy různých odbojových organizací. Vrcholem jeho protiokupační činnosti se stala pomoc parašutistům skupiny ANTHROPOID, kteří provedli 27. května 1942 v Praze úspěšný atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha. Sonnevend nabídl prchajícím parašutistům úkryt v kryptě pravoslavného katedrálního chrámu za spolupráce kaplana Vladimíra Petřka, představeného kněze Václava Čikla a kostelníků Václava Ornesta a Karla Loudy. Pražský vladyka Gorazd se o pobytu hledaných osob v chrámu dozvěděl od Sonnevenda teprve 11. června 1942 a nařídil jejich co nejrychlejší přestěhování na jiné bezpečné místo. Zradou kolegy parašutisty Karla Čurdy došlo kvyzrazení úkrytu a 18. června 1942 po mnohahodinovém boji k likvidaci skrývaných odbojářů. Sonnevand byl zatčen, podroben krutým výslechům a 3. září 1942 odsouzen stanným soudem v rámci procesu s představiteli pravoslavné církve k trestu smrti zastřelením vykonaném den nato na kobyliské střelnici. Manželku Marii s dcerou Ludmilou provdanou Ryšavou a jejího manžela zastřelili nacisté dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen.

 

Protojerej Václav Čikl

Narodil se dne 13. ledna 1900 ve Slavětíně u Litovle na Moravě. Po maturitě na litovelském reálném gymnáziu absolvoval dvouleté teologické studium organizované v Olomouci Československou církví zakončené roku 1922 vysvěcením na kněze vladykou Gorazdem v Chudobíně. Po odchodu konzervativního pravoslavného Gorazdova proudu z reformní Československé církve a konstituování samostatné československé pravoslavné církve roku 1924 se stal pravoslavným pomocným duchovním v Olomouci a Tovačově. Do manželství vstoupil roku 1925 s Marií rozenou Klyšovou (dcery Olga a Taťána) a v období let 1925 až 1938 působil jako duchovní v Přerově. V roce 1938 odešel na žádost vladyky Gorazda do Prahy, kde se stal představeným katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Od počátku německé okupace spolupracoval s odbojem, stíhaným Židům vystavoval falešné křestní listy a podílel se na ukrývání členů odboje. Po atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha pečoval o parašutisty ukryté v katedrálním chrámu. Po jejich odhalení byl 18. června 1942 zatčen, vězněn a při výsleších mučen, přičemž neprozradil své spolupracovníky. Na závěr procesu s pravoslavnými představiteli před stanným souden 3. září 1942 si vyslechl rozsudek smrti, jehož vykonání se uskutečnilo na kobyliské střelnici den nato. Smrt nalezla rovněž Čiklova manželka Marie zavražděná dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen (dcery strávily válku v internačních táborech).

 

Jerej Vladimír Petřek

Narodil se 19. června 1908 v Olomouci – Hodolanech v učitelské a sokolské rodině. Po absolvování měšťanské školy a gymnázia pokračoval, díky rodinnému příteli vladykovi Gorazdovi, v letech 1923 až 1928 ve studiu pravoslavného bohosloví v semináři ve Sremských Karlovcích v Srbsku, nato se vzdělával na teologické fakultě v Bělehradě. Po návratu domů odmítl nadějnou vojenskou kariéru, roku 1934 se oženil v Olomouci s Jiřinou rozenou Reinlovou (dcera Jiřina *1935) a ještě téhož roku jej vladyka Gorazd v Praze vysvětil na kněze. Nastoupil jako pomocný kněz při pražském chrámu sv. Cyrila a Metoděje, přičemž se věnoval bezpočtu bohulibých aktivit – přednášel, překládal, obhájil doktorát teologie, působil na pražském eparchiálním soudu, spolupracoval s mezinárodní organizací YMCA, přátelil se s významnými osobnostmi tehdejšího kulturního života (např. básníkem Jaroslavem Seifertem) atd. Hovořil německy, francouzsky, srbsky i rusky. Po německé okupaci se okamžitě zapojil do odbojové činnosti, podílel se na ukrývání členů odboje a Gestapo proti němu vedlo vyšetřování pro vystavování křestních listů pronásledovaným Židům. Po realizaci atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se ujal prchajících parašutistů a významně napomáhal jejich urývání v kryptě chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Pravděpodobně s nimi přicházel nejvíce do styku, protože je každodenně zásoboval potravinami. Po vyzrazení došlo 18. června 1942 k Petřekově zatčení a odvedení do chrámu, kde jej nacisté nutili vyjednávat s parašutisty kladoucími neohrožený ozbrojený odpor. Po dobytí krypty následovala kaplanova internace doprovázená krutým mučením a zakončená rozsudkem smrti vyneseným 3. září 1942 stanným soudem. Motivován silnou vírou a láskou k Československu při výsleších nikoho nevyzradil. Poprava zastřelením proběhla na kobyliské střelnici dne 5. září 1942. Obětmi nacistického režimu se stali též členové Petřekovy rodiny – oba rodiče a mnozí sourozenci.

 

Václav Ornest a Karel Louda

Václav Ornest se narodil 6. listopadu 1887 v Praze a pracoval jako krejčí. Roku 1911 se v Českých Budějovicích oženil s Františkou rozenou Škrletovou a spolu měli dcery Marii a Miluši. Václav Ornest včasech německé okupace vykonával funkci kostelníka pravoslavného katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje v Praze. K ruce měl svého zetě učitele Karla Loudu (*3. května 1904 v Plzni), manžela dcery Marie. Oba kostelníci věděli o ukrývání parašutistů v chrámu, a proto byli po prozrazení zatčeni včetně členů svých rodin (Františky Ornestové, Miluše Ornestové a Marie Loudové). Členové rodin Ornestových a Loudových nalezli smrt v koncentračním táboře Mauthausen dne 24. října 1942.

 


Atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se stal nesmazatelným symbolem odboje československého lidu proti německé okupaci, který vzbudil mimořádný mezinárodní politický ohlas a značně posílil renomé československé exilové vlády při jednání o budoucí obnově Československa. Na druhou stranu zapříčinil vyhlazení obcí Lidice a Ležáky i smrt mnoha tisíců československých občanů v rámci tzv. heydrichiády. Celkem 262 příbuzných a nejbližších spolupracovníků parašutistů, z nichž mnozí vyznávali pravoslaví, bylo dne 24. října 1942 zastřeleno v koncentračním táboře Mauthausen (32 Čechoslováku následovalo jejich osud ze stejného důvodu o něco později). Protektorátní úřady v reakci na atentát rozpustily místní pravoslavnou církev, zakázaly její činnost, zabavily její majetek a pravoslavní kněží museli na nucené práce do Říše. Doplňme, že vladyka Gorazd byl mezi svaté mučedníky připočten místní církví v roce 1987.

 

Spracoval: historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca

 

25.11.2019 17:56

Malý odpust, … alebo sviatok sv. Kataríny v Nižnej Rybnici

 

 

NIŽNÁ RYBNICA, 24. november 2019 – Už desať rokov, odkedy bola v nižno – rybnickom pravoslávnom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená častica sv. ostatkov sv. veľkomučeníce Kataríny Alexandrijskej, sa stretávajú veriaci v deň jej sviatku, aby oslávili Boha, poďakovali Mu za premnohé milosti, ktoré vylieva do ich života, či prosili vo svojich potrebách, práve cez modlitebný príhovor svätej Božej služobníčky a patrónky nižno – rybnického pútnického chrámu – sv. Kataríny. 

Aj v túto Bohom požehnanú nedeľu sa tu zišli veriaci nielen zo všetkých kútov našej eparchie, ale aj z bratskej prešovskej eparchie, ako aj veriaci iných vyznaní, ktorí ako sami svedčia v nižno – rybnickom chráme, pri Matke Božej a Jej milostivej klokočovskej ikone, ako aj pri mnohých svätých, ktorých sv. ostatky sú uložené v chráme, našli svoj duchovný domov. 

Duchovné “sväto-katarínske” slávnosti začali v predvečer sviatku Veľkou večerňou, ktorú slúžil správca pútnického chrámu a farnosti o. ekonóm Dušan Nikodím Tomko. 

 

 

Samotné sviatočné nedeľné dopoludnie pútnici započali Akafistom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. Po privítaní nášho archijereja, Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola slúžená archijerejská sv. liturgia, pri ktorej mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia a Eucharistie, a ktorú s vladykom slúžili duchovní otcovia – miestny duchovný a sobranecký arcidekan, o. Dušan Nikodím Tomko; správca cirkevnej obce Podhoroď a Choňkovce, o. ekonóm Ivo Ozimanič a správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. 

 

 

V závere sv. liturgie, ako je už tradíciou, bolo požehnané kolivo a lámaný slávsky koláč v česť sv. mučeníce Kataríny. 

V tento slávnostný deň bol cez sv. iniciačné tajiny Krstu, Myropomazania a Eucharistie prijatý do spoločenstva Christovej Cirkvi malý Matúš, ktorému prajeme a u Boha vyprosujeme hojné Božie milosti, ochranu Matky Božej i sv. Kataríny. 

Všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto milej a Bohom požehnanej slávnosti, všetkým kresťanom i všetkým ľuďom dobrej vôle – Božie požehnanie, pokoj v srdci, potrebné zdravie NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA!

- o. Nikodím

 

05.11.2019 17:34

Sučavský vladyka Damaskin z Rumunska na Slovensku

 

 

V sprievode miestneho eparchu, vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, navštívil 5. novembra 2019 nižno – rybnický pútnický chrám preosvietený vladyka Damaskin, vikárny biskup sučavskej archieparchie Rumunskej pravoslávnej cirkvi.
Vladyka Damaskin, ktorý sa prišiel pokloniť Matke Božej uctievanej v našom chráme cez kópiu jej divotvornej klokočovskej ikony so sebou ako požehnanie priniesol ikonu s ostatkami sv. mučeníka a divotvorcu Jána Sučavského, i požehnal cirkevné obce, pútnické miesto, ako aj všetkých tých, ktorí prichádzajú na toto miesto prosiť o Božie požehnanie a skrze príhovor Matky Božej hľadať uzdravenie svojej duše i tela.

 


Obaja archijereji slúžili v tento deň ráno aj sv. archiejerejskú Liturgiu v košickom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého. Vladyka Damaskin priviezol nám požehnanie rumunského patriarchu Daniela a arcibiskupa Pimena Sučavského – ikonu s ostatkami sv. veľkomuč. Jána Nového Sučavského.


Jeho úcta bola v minulosti silná i u nás na východnom Slovensku, o čom svedčia dochované ikony v múzeách a drevených chrámoch. Prečo? Zvolení mukačevskí pravoslávni biskupi, súčasťou ktorých eparchie sme boli v minulosti aj my, totiž tradične cestovali po svätenie práve k sučavskému metropolitovi; navyše to bolo i významné centrum obchodu. Obnovujeme tak miestnu starobylú tradíciu! Navyše v dobách, kedy dochádza k nezdravému pnutiu vo vnútri pravoslávneho spoločenstva, je každá takáto slávnosť znakom duchovnej jednoty sv. Pravoslávia.

Ve stredu 6.11. bol vladyka Damaskin piijatý v Prešove Blaženejším Rastislavam, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska.

 

 

10.06.2019 19:03

Kanonizácia kňaza - mučeníka Stanislava Nasadila

 

V pravoslávnom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach sa v nedeľu 9. júna 2019 konala slávnostná kanonizácia svjaščenomučeníka Stanislava (Nasadila), ktorého týmto Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku zapísala medzi svojich svätých a v cirkevnom kalendári mu určila deň pamiatky 20. júna, kedy bol odvlečený do koncentračného tábora.

 

Novomučeník kňaz Stanislav (Nasadil) sa narodil 20. októbra 1907 v Lošticiach na Morave. Študoval pravoslávnu teológiu v Sremských Karlovciach a Bitolji v Juhoslávii (1923 – 1928). Ako pravoslávny kňaz slúžil v Ličkej Jesenici v dnešnom Chorvátsku. V roku 1941, počas Druhej svetovej vojny, sa spolu s tisíckami pravoslávnych Srbov, ale aj Rómov, Židov a chorvátskych antifašistov, stal obeťou ustašovského fašistického režimu, nakoľko aj napriek zastrašovaniu odmietol opustiť svojich veriacich a vrátiť sa do protektorátu Čechy a Morava alebo odísť do Srbska. So svojim nadriadeným, hornokarlovačským episkopom Savom Trlajičom, bol zajatý a mučený zo strany ustašovského vojnového zločinca Josipa Tomljenoviča a neskôr bol zavraždený v koncentračnom tábore v Gospiči. Jeho telo bolo hodené do spoločného hrobu v Šaranovej jame v Jadovne. 


Na pozvanie miestneho archijereja, Jeho Vysokopreosvietenosti Juraja, archiepiskopa michalovsko - košického, sa už v predvečer slávnosti, 8. júna 2019, zišlo v košickom katedrálnom chráme niekoľko archijerejov, ako aj väčší počet duchovných a veriacich. Veľkú večerňu s litiou slúžil miestny duchovný správca prot. Vladimír Spišák s ďalšími domácimi aj zahraničnými duchovnými. Čestné miesto na archijerejskom tróne pripadlo braničevskému episkopovi Ignatijovi, dekanovi Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Belehrade. Vo svojom bohoslovecky obsažnom príhovore vladyka Ignatije hovoril o význame mučeníctva v kontexte vzťahu človeka k Bohu a ľudí medzi sebou. Práve mučeníctvom dosvedčujeme plnosť spoločenstva s Christom. Ono totiž najviac dosvedčuje našu lásku k Bohu, keďže kvôli Nemu mučeníci obetovali to najcennejšie, čo mali, teda svoj život. Christos, ktorý jediný prekonal brány smrti, pominuteľnosti a nadvlády hriechu, je zárukou toho, že v spoločenstve s Ním nebude mať smrť trvalej moci ani nad nami. Po večerni slúžili prítomní archijereji a duchovenstvo poslednú panychídu za svjaščenika Stanislava, ako je to v predvečer kanonizácie svätca zvykom. 

Následne prítomným o živote Stanislava Nasadila porozprával historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca, ktorý o svätcovi zozbieral množstvo archívnych dokumentov a informácií. Podelil sa aj o vlastný zážitok, ktorý preňho osobne dosvedčil Stanislavovu svätosť: „Keď som hľadal informácie v archíve Olomoucko-brnenskej eparchie, mal som medzi obrovským množstvom archívneho materiálu veľký problém nájsť niečo, čo by sa týkalo otca Stanislava Nasadila. Keď som po dlhom a neúspešnom prehľadávaní rôznych krabíc nenašiel nič relevantné, začal som sa k nemu modliť, že ak je jeho vôľa, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli, nech mi pomôže nájsť tú správnu krabicu. Hneď prvá, ktorú som vzal do ruky a pritom vyzerala, že v nej o ňom určite nič nebude, bola plná práve informácií o tomto svätcovi. Považoval som to za Boží zázrak“.
S ďalšou prednáškou vystúpila srbská ikonografka Radmila Nestorovič z Belehradu, aby porozprávala o zobrazovaní novodobých srbských svätých na pravoslávnych ikonách a tiež o tom, ako vznikala kanonizačná ikona sv. Stanislava a prečo na nej zobrazila jednotlivé elementy. Spomenula aj veľké počty srbských mučeníkov z radov episkopov, duchovných a veriacich Srbskej pravoslávnej cirkvi počas Druhej svetovej vojny.

 

Na druhý deň, v nedeľu 9. júna, slúžil svätú archijerejskú Liturgiu Jeho Blaženosť Rastislav, archiepiskop prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska, spolu so záhrebsko - ľubľanským metropolitom Porfírijom, pražským archiepiskopom Michalom, przemyślsko - gorlickým archiepiskopom Paisijom, báčskym episkopom Irinejom, braničevským episkopom Ignatijom, buenosairesským a južno - stredoamerickým episkopom Kyrilom, mochačským episkopom Isychijom, šumperským episkopom Izaiášom a domácim archiepiskopom michalovsko - košickým Jurajom ako aj duchovenstvom zo Slovenska, Čiech, Poľska, Srbska, Čiernej Hory a Chorvátska. 
 

V kázni sa po Evanjeliu prihovoril báčsky episkop Irinej slovami: „Vo svätom Evanjeliu od Jána, ktorého úryvok sme práve počuli Spasiteľ svojim verným učeníkom hovorí: „Vy ste moji priatelia!“ Nenazývam vás viac sluhami, ale mojimi priateľmi“. Ďalej Spasiteľ pokračuje, že ako ľudia tohto sveta prenasledovali Jeho, tak budú prenasledovať aj Jeho učeníkov. Oba tieto odkazy nášho Spasiteľa sa sprítomnili na príklade jedného obdivuhodného Božieho následovníka, ktorým je svjaščenomučeník Stanislav Nasadil, ktorý je aj priateľ Boží podľa svojich cností, aj mučeník za Christa, ktorý svoj život položil za svojich blížnych a za svoje duchovné stádo. Nejestvuje väčšia láska ako táto. V našej Pravoslávnej cirkvi je láska a jednota medzi všetkými nami základný spôsob existencie a života. Pramení to zo svätej Liturgie, lebo prijímame jedno Telo Hospodina Christa a zjednocujeme sa s Hospodinom. Táto jednota je prameňom všeobecnej jednoty Cirkvi vo svete. Liturgia nie je prostriedok, ktorým dosiahneme jednotu Cirkvi, ale je to cieľ a účel, lebo len vo svätej Liturgii skutočne zažívame jednotu Cirkvi. Hospodin je Jeden vo Svätej Trojici, a preto my všetci, aj keď sme rozdielni ako osoby, ako národy a možno aj ako kultúry, aj tak sme jedno v Bohočloveku Hospodinovi Christovi. 

Po Hospodinovi, ktorý nás zjednocuje, v Jeho mene a Jeho blahodaťou nás zjednocujú aj svätí Boží nasledovníci, Jeho priatelia, ako ich On sám nazýva. Jednota, o ktorej nám oni svedčia a darujú, sa týka všetkých pravoslávnych. Ale my si aj tak všímame isté historické dimenzie, ktoré v nás vyvolávajú zvláštne pocity radosti a vďaky Hospodinovi. Vy všetci poznáte historické a duchovné zväzky medzi Srbskou Cirkvou a Vašou Cirkvou v českých krajinách a na Slovensku. Naši veľkí duchovní učitelia, medzi nimi sú už aj oslávení Boží následovníci, boli duchovní pastieri Vašich predkov v čase medzi dvoma svetovými vojnami. Rovnako tak aj synovia Vašich bratských národov, slovenského a českého, žili v našej krajine a tam svedčili o svojej pravoslávnej viere a ako svätci a mučeníci ukázali, čo znamená byť Christov priateľ. Najväčším príkladom toho je práve svjaščennomučenik Stanislav, ktorého dnes oslavujeme ako svätého. Pôvodom bol Čech, ale slúžil ako duchovný v Srbskej pravoslávnej cirkvi, v jednej eparchii, ktorá sa nachádza v Chorvátsku. V čase Druhej svetovej vojny vládol v Chorvátsku hrozný, satelitný nacistický režim, ktorý okrem iného prenasledoval pravoslávnych Srbov, Rómov, Židov a antifašistických Chorvátov. Výsledkom tohto zločineckého systému vlády bolo umučenie troch našich episkopov, stoviek kňazov a státisícov ľudí, ktorí trpeli iba preto, lebo boli pravoslávnej viery. Napriek všetkej tej neľudskosti však mučitelia preukázali aj jednu malú stopu ľudskosti. Ľuďom, ktorí nepochádzali z tých krajov, povedali, že môžu odísť, lebo sú cudzinci. To povedali aj našim episkopom, ale oni to odmietli slovami: „My sme tu so svojimi duchovnými deťmi a nemôžeme ich opustiť.“ Rovnako tak postupoval aj svjaščennomučeník Stanislav. On mohol opustiť svoju cirkevnú obec aj svojich veriacich a mohol prežiť. Mohol povedať, že nie je Srb alebo Žid, ale že je Čech a mohol odísť, ale ani on nechcel opustiť svoje duchovné deti a zaplatil zato svojím životom dosvedčiac, čo znamená byť kňazom Christovej Cirkvi. Preto ho Hospodin preslávil, aby sme sa k nemu dnes po prvýkrát obracali s modlitbou. 
Poviem aj niečo, čo aj u mňa osobne vzbudzuje pocit radosti a nadšenia. Po prvé je to to, že môj predchodca, svätý a veľký vladyka Irinej (Čirič) rukopoložil otca Stanislava do stavu diakona a kňaza. Po druhé, že je tu s nami dnes podľa Božej prozreteľnosti aj pravnuk o. Stanislava, monach Paisij z monastiera Kovilj v našej báčskej eparchii. 
Takto teda Hospodin oslavuje svojich pravých priateľov a pozýva všetkých nás, aby sme činili všetko vo svojom živote tak, aby sme sa aj my stali Jeho priateľmi, ako sú nimi svätci a ako ním je svjaščennomučeník Stanislav. Hospodin preto prišiel v ľudskom tele, preto zoslal Svätého Ducha a preto jestvuje Jeho Cirkev, aby sme my všetci mohli byť obožení Jeho blahodaťou. Takto svätí Boží nasledovníci, mučeníci a ostatní svätí nie sú pre pravoslávnych kresťanov nejakými nadľudskými bytosťami. Sú rovnako ako my ľudia z mäsa a krvi, ale milovali Hospodina Christa a sami sa stali jedno s Ním, ako je aj On jedno s Otcom. Takto aj svätý svjaščennomučeník Stanislav, na prvý pohľad skromný, bezvýznamný duchovný z provincie, bude od dnes preslávený po celom svete a v celej Pravoslávnej cirkvi ako svätec. On a jemu podobní sú skutočnou slávou a chválou vašej miestnej Cirkvi, ale aj Cirkvi sobornej - všeobecnej v celku.“

 

Po Božskej Liturgii, na ktorej sa zúčastnilo množstvo domácich aj zahraničných veriacich, sa konal slávnostný akt kanonizácie svjaščennomučeníka Stanislava, keď bolo prečítané a všetkými prítomnými archijerejmi, duchovnými a veriacimi podpísané uznesenie Posvätnej synody našej miestnej Pravoslávnej cirkvi o vyhlásení kňaza-mučeníka Stanislava za svätého. Uznesenie rovnako podpísal aj priamy potomok svätca, jeho pravnuk Paisij, brat srbského monastiera Kovilj. 

Blaženejší metropolita Rastislav potom požehnal veriaci ľud ikonou svjaščenno - mučeníka Stanislava, počas čoho zbor spieval jeho tropár v cirkevnoslovanskom jazyku. Po druhýkrát zbor spieval tropár po srbsky a ikonou ľud požehnávali srbskí archijereji metropolita Porfirije a episkop Ignatije. Napokon zaznel tropár aj v českom jazyku a ľud ikonou požehnali arcibiskupi Michal a Juraj.
Po posvätení slávskeho koláča, ktorý vladykovia rezali na viacerých miestach v chráme aj pred ním, sa blaženejší metropolita Rastislav poďakoval hlavnému organizátorovi arcibiskupovi Jurajovi, duchovenstvu a veriacim Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie, že sa podujali zorganizovať toto krásne modlitebné stretnutie, čo si vyžadovalo veľkú námahu a finančné zabezpečenie. Nech im to modlitbami sv. Stanislava Boh vynahradí. Svjatyj svjaščennomučeniče Stanislave, moli Boha o nas!

zdroj: https://orthodox.sk/kanonizacia-svjascennomucenika-stanislava-v-kosiciach/

 

29.12.2018 19:11

TIBAVSKÝ KRÍŽ SA ZASKVEL ZLATÝM PLÁŠŤOM

 

TIBAVA, 29. december 2018

Novopostavený kríž v obci Tibava, v miestach, kde pôvodne stál kríž, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia spolu s veriacimi a sympatizantmi Pravoslávia dal vyhotoviť blahej pamäti igumen Ignatij (Čokina), sa v týchto dňoch zaskvel "zlatým" plášťom.

 

Veľké poďakovanie patrí donorom tibavského kríža - rodine Čokinových z Košíc, rodine Čopákových z Uble a ďalším dobrým ľuďom, ktorí boli nápomocní tomuto Bohom požehnanému dielu - nech Vám Hospodin mnohonásobne vynahradí Svojím požehnaním NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA !

 

24.11.2018 20:20

Posvätenie nového kríža v Tibave

 

 

TIBAVA, 24. november 2018 - V toto sobotné popoludnie sa v obci Tibava, v sobraneckom okrese, uskutočnila milá a požehnaná slávnosť. 

V tejto, dnes prevažne katolíckej obci, sa zišli pravoslávni veriaci z cirkevných obcí sobraneckého arcidekanátu spolu so svojim archijerejom - Vysokopreosvieteným JURAJOM, arcibiskupom michalovsko - košickým a so svojimi duchovnými, aby posvätili nový poklonný kríž. 

Nový kríž nahradil pôvodný, už časom poškodený kríž, ktorý tu dal vyhotoviť v 20-tych rokoch minulého storočia blahej pamäti otec igumen Ignatij (Čokina), ktorý v tých časoch pôsobil ako pravoslávny misionár v mnohých obciach dolného Zemplína. 

 

FOTOALBUM

 

Zásluhu na vyhotovení nového tibavského kríža, ktorý je aj pamiatkou na osobu zbožného človeka, kňaza a modlitebníka otca Ignatija a jeho pôsobenie, majú príbuzní otca Ignatija, ktorí aj zrealizovali toto bohumilé dielo, za čo im aj vladyka Juraj vyslovil poďakovanie. Takisto vladyka poďakoval miestnej rodine Jančových, ktorí prijali ešte pôvodný kríž vo svojom dvore a s úctou sa o neho starali a na pamiatku na túto udalosť im daroval ikonu Presvätej Bohorodičky. 

Toto Bohom požehnané stretnutie zakončilo spoločné agapé, ktoré pripravila rodina Faťolových - dnes jediná pravoslávna rodina žijúca v Tibave. 

Sláva Bohu za všetko !

- nikodim

 

 

24.11.2018 13:12

Sviatok sv. Kataríny v Nižnej Rybnici

 

NIŽNÁ RYBNICA, 24.november 2018 - Pri príležitosti sviatku sv. mučenice Kataríny, alexandrijskej, sa stretli veriaci z rôznych farností v pútnickom chráme v Nižnej Rybnici, kde sa nachádza aj častica sv. ostatkov tejto svätice. 

Sviatočné modlitebné stretnutie začalo akafistom k sv. Kataríne, ktorý spolu s správcom chrámu o. Nikodímom Dušanom Tomkom, slúžil duchovný z Bežoviec o. Nikifor Miloš Surma. 

 

FOTOALBUM 

 

Po privítaní Vysokoprosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko - košického, pokračovali duchovné slávnosti sv. liturgiou, ktorú spolu s vladykom slúžili viacerí duchovní. Sv. liturgiu zakončila modlitba pred milostivou klokočovskou ikonou Bohorodičky a modlitbou o príhovor sv. Kataríny za našu eparchiu, naše farnosti a prosbou o Božie požehnanie a milosti Sv. Ducha pri obnove mníšskeho života v našej eparchii. 

V závere, už tradične, bol požehnaný slávsky koláč a kolivo v česť sv. mučenice Kataríny, patrónky nižno - rybnického chrámu.

- nikodím

 

04.09.2018 16:22

CELOEPARCHIÁLNE SLÁVNOSTI V NIŽNEJ RYBNICI

 

Poohliadnutie 

za tohtoročnými celoeparchiálnymi slávnosťami v Nižnej Rybnici

 

Aj tohto roku, v dňoch 18. - 19. augusta, pútnický chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky privítal pod svojimi kupolami veriacich zo všetkých kútov našej eparchie, ktorí tu prišli osláviť Matku nášho Spasiteľa a Pána Isusa Christa, Ktorá je v tomto chráme prítomná cez kópiu Jej milostivej klokočovskej ikony, ktorá pred 348 rokmi zaplakala v starom klokočovskom chráme, keď kraje Zemplína a ľud pod Vihorlatom bičovali rany stavovských a náboženských nepokojov tej doby.

Celoeparchiálne slávnosti už tretí rok začali pešou púťou z Klokočova do Nižnej Rybnice, na ktorú sa tohto roku vydalo na čele s vladykom Jurajom vyše dvadsať odhodlaných.

 

 

PÚŤ Z KLOKOČOVA DO NIŽNEJ RYBNICE 2018

 

Pred dvomi rokmi vznikla myšlienka spojiť tieto dve obce, historický Klokočov, kde pred 348 rokmi zaplakala Matka Božia nad ľudom Zemplína a duchovný pravoslávny ,,Nový Klokočov“ - pútnický chrám v Nižnej Rybnici, peším putovaním. Náš vladyka Juraj nielenže požehnal túto myšlienku, ale podporuje nás aj svojou pravidelnou prítomnosťou na našej púti. Tohto roku nás bolo 23 odhodlaných pútnikov.

 

 

Náš pochod sme začali prosbou k Všemohúcemu Bohu a Matke Božej, aby nám požehnali naše úsilie a túžbu dôjsť do cieľa. Bohu známy dobrodinec dal zhotoviť pre všetkých ikonky Bohorodičky a vlastnoručne vyrobil pútnický kríž. Nech Boh požehnáva jeho rodinu. Počas putovania sme sa snažili sústrediť naše myšlienky na prosbu k Matke Božej o požehnanie našich blízkych, našej eparchie, našej celej miestnej Cirkvi. Veríme, že obeta bola prijatá. Krátkymi zastávkami sme si uctili symboly našej spásy, kríže pri ceste. Po 20 km a 5 hodinovom putovaní sme dorazili do nášho cieľa. O. Dušan (Nikodím) Tomko nás všetkých srdečne privítal a vyjadril radosť z našej požehnanej cesty. Naše kroky smerovali samozrejme do chrámu k divotvornej ,,Klokočovskej“ ikone Bohorodičky. Počas modlitby sme okúsili skutočnú radosť. Prítomnosť ,,Ochrankyne Zemplína“ a vedomie, že sme to zvládli sa nedá opísať. Každý, kto sa chce presvedčiť, odporúčame budúci rok :) . Za všetko patrí vďaka Bohu!“ (zdroj: pravoslavieke.eu.)

 

 

V sobotu podvečer, po privítaní pútnikov, mariánskych piesňach prichádzajúcich ďalších veriacich, ktorí sa prišli pokloniť Matke Božej a privítaní Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, začali celonočné bohoslužby celoeparchiálnych slávností. Vsenočné bdenie za spoluslúženia o. arcidiakona Matúša Spišáka a duchovných otcov – mitr. prot. Bohuslava Seniča, tajomníka Úradu Eparchiálnej Rady MKPE a správcu farnosti v Sobranciach; jereja Patrika Hrica, správcu farnosti Šamudovce a miestneho správcu farnosti, o. ekonóma Dušana Nikodíma Tomka, slúžil Vysokopreosvietený vladyka Juraj. Duchovnú atmosféru umocňovala prítomnosť sv. ostatkov prepodobných Zosimu a Jakuba, tumanských divotvorcov.

 

 

Je už tradíciou, že počas Uspenských slávností v pútnickom chráme je slúžená Sv. Tajina Jeleopomazania, ktorej sa aj tohto roku zúčastnilo mnoho veriacich, ktorí cez pomazanie sv. olejom, a takisto cez Sv. Tajinu Pokánia a následne Eucharistiu, mohli prijať z Božieho odpustenia, Jeho požehnania a uzdravujúcej moci. Počas pomazovania sv. olejom bol čítaný akafist sv. Zosimovi a Jakubovi, skorým pomocníkom v ľudských trápeniach a horlivým orodovníkom pred Božím trónom.

 

Po polnoci nasledovala príprava k sv. liturgii, čítanie kánonu a modlitieb k Sv. Pričačšeniju - Prijatiu Darov sv. Tela a Krvi Hospodina a prvá sv. liturgia, ktorú slúžil a sviatočným slovom sa prihovoril mitr. prot. Bohuslav Senič, tajomník Úradu Eparchiálnej Rady MKPE a správca farnosti Sobrance. Počas nočnej sv. liturgie väčšina prítomných pristúpila k sv. Eucharistii. Celá ďalšia noc pokračovala striedaním sa molebnov, akafistov, panichýd s mariánskymi piesňami.

 

 

Eparchiálne slávnosti vyvrcholili nedeľnou archijerejskou sv. liturgiou, ktorú spolu s Jeho Vysokopreosvietenosťou Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým, slúžili duchovní eparchie – sobranecký arcidekan a správca farnosti Nižná Rybnica a Koňuš, o. ekonóm Dušan Nikodím Tomko; prot. Peter Bzík, správca PCO v Pozdišovciach; o. ekonóm Ivo Ozimanič, správca PCO v Choňkovciach a Podhorodi; o. ekonóm Marek Gubík, správca PCO v Zemplínskej Širokej; jerej Radoslav Paisij Lupjan, správca PCO v Cejkove a Kašove; jerej Miloš Nikifor Surma, správca PCO v Bežovciach a Blatných Remetách a jerej Patrik Hric, správca PCO v Šamudovciach. Liturgiu diakonským slúžením doprevádzal o. arcidiakon Matúš Spišák a svojim spevom bohoslužby skrášľovali členovia metropolitného vzdelávacieho zboru pod vedením dirigentky Mgr. Nadeždy Sičákovej.

 

 

Záver duchovných slávností v Nižnej Rybnici ukončil obchod okolo chrámu s čítaním Evanjelia a modlitbami za živých i zosnulých veriacich farnosti, za obec a našu miestnu Cirkev, ako aj posvätením koliva a lámaním slávskeho koláča.

Nech Matka Božia Klokočovská, Ochrankyňa Zemplína privinie všetkých, ktorí sa k Nej utiekajú pod Svoj materinský omofor.

 

o. Dušan Nikodím TOMKO

 

 

21.05.2018 09:11

Pútnici z Atén pri ikone Matky Božej v Nižnej Rybnici

 

 

FOTOGALÉRIA

 

NIŽNÁ RYBNICA, 20. máj 2018 - Pútnici z gréckej aténskej farnosti pri chráme sv. apoštola Tomáša počas svojej návštevy Michalovsko - košickej eparchie navštívili pútnický chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici. Pútnikov na čele s ich duchovným archimandritom Nektariom Malliom sprevádzal náš archiejerej, vladyka Juraj. V pútnickom chráme ich privítal miestny duchovný o. Nikodím (Dušan Tomko), ktorý krátko priblížil život miestnej farnosti a históriu pútnického miesta i s požehnaním vladyku Juraja pomazal pútnikov posväteným olejom. Nech Matka Božia, ktorá cez Svoju klokočovskú ikonu, ktorej "nová" kopia k nám prišla ako dar pravoslávnych Grékov požehnáva i pútnikov, ich rodiny, ako aj všetkých nás pravoslávnych veriacich i všetkých, ktorí k nej s vierou sa utiekame - PRESVJATAJA BOHORODICE SPASI NAS!

 

 

 

 

 

BARY, TALIANSKO (21. 5. 2017) - Ostatky sv. Nikolaja, čudotvorcu od čias keď boli križiakmi prenesené do Bary prichádzajú do pravoslávneho sveta - Začiatok cesty do Ruska, za hlaholu zvonov a zvolaní CHRISTOS VOSKRESE !!! 

MOSKVA, RUSKO (21. - 22. 5. 2017) - Svätú Rus navštívil sv. divotvorca Nikolaj - Jeho sv. ostatky po 930 rokoch, od ich prenesenia v talianske Bary, znova v pravoslávnom svete - SME SVEDKAMI VEĽKÝCH ZNAMENÍ ČASU - DAL BY HOSPODIN, ABY SME DOKÁZALI V NICH VIDIEŤ VEĽKÚ BOŽIU MILOSŤ A JEHO POŽEHNANIE !

 

 

 

Aktuality

SV. OSTATKY SV. DIVOTVORCU NIKOLAJA V MOSKVE

 

 

 

21. mája 2017 boli leteckým špeciálom z talianského Bary privezené do Moskvy ostatky sv. Nikolaja, čudotvorcu.

 

 

Túto veľkú svätyňu prišlo s kvetmi a ikonami v rukách na letisko Vnukovo privítať veľké množstvo veriacich, kde po oficiálnom privítaní s vojenskými poctami a krátkym molebnom, boli prenesené na večerné bohoslužby do chrámu Christa Spasiteľa. Tu budú k úcte veriacim vystavené do 12. júla.

Od 13. - 28. júla časť ostatkov, konkrétne rebro vybraté z oblasti srdca sv. Nikolaja, navštívia Petrohrad, po čom budú opäť vrátené do Talianska. Častica moščí – sv. ostatkov je uložená v zdobenej arche, zhotovenej z drahého kovu a zabezpečená ochranným sklom.

 

 

Prepožičanie časti ostatkov svätca Ruskej pravoslávnej Cirkvi je výsledkom stretnutia moskovského patriarchu Kyrila s rímskym pápežom Františkom vo februári 2016.

Takmer tisíc rokov sa svätyňa nachádzala v murovanej hrobke dolného chrámu baziliky v talianskom meste Bary, pod 30 tonovou mramorovou doskou.

 

 

V krátkom interview pre média metropolita Ilarion (Alfejev), predseda Oddelenia zahraničných vzťahov Moskovského patriarchátu, sa vyjadril: „Táto udalosť svojím významom pre našu Cirkev nemá obdobu. Práve Ruská Cirkev ešte v 11. stor., niekoľko rokov potom, čo ostatky sv. Nikolaja boli prenesené z Myr Lykijských do Bary, ustanovila sviatok pripomínajúcu túto udalosť. Zakaždým, keď prichádza letný sviatok svätiteľa Nikolaja, 22. mája, počujeme v bohoslužbe slová: „Prichádza deň veľkolepej slávnosti, mesto Bary sa raduje, a s ním celý svet jasá“. Aj dnes celá Ruská pravoslávna Cirkev sa raduje spolu s talianskym mestom Bary, pretože svätiteľ Nikolaj navštívil krajinu, kde ho uctieva a miluje národ. V samotnej Moskve, ako aj v ďalších ruských mestách, je množstvo chrámov zasvätených svätiteľovi a divotvorcovi Nikolajovi.

Svätý Nikolaj je tým, ktorý obzvlášť rýchlo odpovedá na modlitby a mnohí ľudia sa na svojej vlastnej skúsenosti utvrdili, že o čokoľvek ho prosíš, on spĺňa všetky prosby. A práve z toho dôvodu ľudia uctievajú svätiteľa a divotvorcu Nikolaja“.

 

z internetových zdrojov, o. Nikodím

 

 

 

 

 

 

ATHÉNY, 15. 5. 2017

 - Ostatky sv. apoštolom rovnej cisárovnej Heleny, po prvý krát v Grécku od času ich prenesenia do Benátok v čase križiackých výprav. 

Viac v naších AKTUALITÁCH.

 

 

Aktuality

19.03.2015 13:42

Opát Michael (Wood) – Pravoslávie je minulosťou i budúcnosťou Európy

 

Zrúcaniny opátstva v Lindisferne (Anglicko)

 

NEPOZNANÉ PRAVOSLÁVIE

 

V našich končinách, keď sa spomenie pojem Pravoslávie, pravoslávny atď., väčšinou sa nám vybaví východne kresťanstvo, východná kresťanská duchovnosť, ikony, východný liturgický spev... Ale veľmi málo aj pravoslávnych veriacich vníma fakt, že v Pravosláví existuje aj západný obrad. O histórii pravoslávneho západného liturgického rítu hovorí opát Michael (Wood), duchovný Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí, v jurisdikcii Moskovského Patriarchátu.

Narodil som sa a vyrastal vo Veľkej Británii, v Anglikánskej cirkvi,- hovorí otec Michael. - V 70-tych rokoch som nejaký čas žil v USA. Bolo to práve v čase, kedy miestni anglikáni začali udeľovať kňazské svätenia ženám. Vyjadriac svoj postoj k podobným "novinkám", veľa z nás sa spojilo v novom cirkevnom spoločenstve, ktoré prijalo názov Continuing Anglican Church (Pokračujúca anglikánska cirkev). Po niekoľkých rokoch som spozoroval, ako sa toto spoločenstvo začalo lámať a deliť, i pochopil som, že toto nie je Cirkev. Ako dieťa som bol vychovaný v duchu konzervatívnej časti Anglikánskej cirkvi, kde ma naučili prakticky v celku to isté, čo učí Pravoslávie. Začal som hľadať Cirkev – cirkevné spoločenstvo, v ktorom by sa zachovávalo apoštolské učenie a učenie Otcov Cirkvi. Na začiatku som spoznal Antiochijskú Pravoslávnu Cirkev, ale krátko na to som prešiel do Ruskej Pravoslávnej Cirkvi v Zahraničí (Ruská zarubežná Cirkev). V tom čase som už prijal mníšsky postrih a svoju pravoslávnu cestu som kontinuoval ako mních – pustovník, žijúc v odosobnení, v kélii na hore.


      

sv. Kolumban

 

Čo môže dať Pravoslávie Európe?

Európania môžu nájsť v Pravosláví skutočnú, pravú vieru, ktorá zachováva učenie Christa a apoštolov. My, pravoslávni, nemôžeme viniť (dnešných) katolíkov a protestantov z ich zásadných pochybení, pretože oni v nich boli vychovaní od mala. Preto sú presvedčení, že ich názor a presvedčenie je pravdivé. Našou úlohou je šírenie apoštolskej viery. Môžeme začať hoci od toho, že im predstavíme plnú Bibliu, nie v jej skrátenej verzii, ktorú používa väčšina protestantov. Mali by sme sa snažiť, aby sa diela otcov Cirkvi stali široko známe, publikujúc nedrahé, každému dostupné knihy s dielami svätých otcov v *zrozumiteľnom jazyku* (pozn. preklad.) Otvorí to obyvateľov Európy plnosti viery, ktorú učil Christos. Veľmi potrebujú fakty z histórie Cirkvi apoštolskej doby. Takýto spôsob osvety je však vhodný pre ľudí, ktorí sa pokladajú za kresťanov. Žiaľ, pravda je taká, že veľa Európanov už žije v postkresťanskom svete, a preto nevedia vôbec nič o kresťanskom učení. Ťažko povedať, ako k nim doniesť svetlo viery. A títo ľudia dnes tvoria drvivú väčšinu, a nám je potrebné nájsť vhodné prostriedky k osvieteniu týchto ľudí.

Patriarcha Cyril, podľa môjho názoru, - hovorí o. Michael, - má vynikajúcu možnosť zaniesť štandardu Pravoslávia do Západnej Európy. Ruská Pravoslávna Cirkev môže nanovo priniesť skutočné kresťanstvo do Európy. V očiach obyvateľov Európy sa západné cirkvi pošpinili problémom pedofílie v radoch duchovenstva, čo nevystupuje v Pravoslávnej Cirkvi.

Ruská Cirkev má reálnu šancu novej transformácie Európy. Ruský patriarchát by mal mať svojho stáleho splnomocnenca v Západnej Európe, … cez ktorého by videl a počul, čo sa deje. Do Európy však musí priniesť európske kresťanstvo, nie naspäť byzantizmus. Mal by reálnu možnosť zmeniť situáciu a stať sa patriarchom Západu, ak by však on a jeho poradcovia nenačúvali hlasu tých, ktorí tolerujú jedine „ruskosť“. Musí vidieť a zrozumieť, že Západ môže byť západný a zároveň pravoslávny. Zdá sa mi, že už prišiel čas, aby Ruská Cirkev začala s prípravou rechristianizácie Európy.


Pravoslávna liturgia podľa západného rítu

 

Západný rítus vo Veľkej Británii, jeho história a jeho význam pre Cirkev

V prvom rade musíme vyjasniť, čo vlastne je „západný rít“ v Pravosláví. Cirkev v Británii, takisto ako v Severozápadnej Európe má veľmi dávnu históriu. Sv. Dorotej z Tyru svedčí, že jeden zo 70-tich učeníkov Christa Arystobul prišiel do Británie ako biskup okolo r. 37 po Christovi. Vieme, že Arystobul založil prvé spoločenstvá pozdĺž bristolského kanála na západe Anglicka. To svedčí o tom, že Cirkev v Británii je staršou, než Cirkvi v Grécku, či v Ríme.

V r. 397 sv. Ninian založil prvý, v kronikách doložený, monastier vo Whithorne, v provincii Galloway, na juhu dnešného Škótska. Kresťania úspešne obracali miestnych vyznávačov druidizmu k Christovej viere. Cirkev na Britských ostrovoch zapožičala prvú liturgiu z Efezu, z obdobia, kedy tam prebýval sv. Ján a rozvíjala ju počas celého prvého tisícročia. Dnes máme plnú Liturgiu sv. Jána Bohoslova. Túto liturgiu po Veľkej schizme nepoužívali ani katolíci, ani protestanti, preto neobsahuje chyby a bludy. Je to striktne pravoslávna liturgia, tak isto stará, ako aj Liturgia sv. Jána Zlatoústeho.

V Británii bolo od začiatku veľa monastierov, a počínajúc r. 450, objavujú sa aj také, v ktorých žilo ponad tisíc mníchov. Cirkev v Británii sa neorientovala na Rím, či Konštantínopol, ale na Jeruzalem. Veľký svätec Dávid, arcibiskup Británie, bol vysvätený práve v Jeruzaleme, podobne ako aj jeho ďalší nástupcovia.

V r. 600 vo veľkom monastieri v Jarrowe na severe Anglicka žil učený mních menom Beda. Vo svojich písomných svedectvách spomína na to, ako sv. biskup Benedikt budoval v monastieri kaplnku. Podľa opisu Bedy, sv. Benedikt umiestnil ikony na stenách, a tiež ikonostase pred oltárom (v ang. jazyku sa ikonostas nazýva Rood Screen). Podobné ikonostasy sú dodnes v mnohých anglických chrámoch. To svedčí o tom, že chrámy v druhej polovici prvého tisícročia v Británii sa nejako výrazne nelíšili od prvých chrámov na území Rusi.

Bohoslužby boli slúžené s ikonostasom, ktorý delil priestor medzi oltárom a veriacimi. Táto oltárna stena mala iba jedny dvere v strede, po stranách, ktorých viseli ikony. Nad dverami sa nachádzal kríž. Kňaz nosil rúcha, ktoré v tom čase sa používali rovnako na Západe, ako i Východe. Bohoslužbu mohol slúžiť s jedným či viacerými diakonmi, či hypodiakonmi. Sama Liturgia, na rozdiel od východných i západných liturgických rítov obdobia po Veľkej schizme, ešte nemala triumfujúci charakter, keďže ešte stále naokolo boli pohania nepoznajúci Christa. Dnes naokolo nás sú takisto neveriaci, sme v takej istej situácii, ako v tamtých časoch, preto pre nás je Liturgia tak isto aktuálna, ako vtedy.

Čo sa dialo ďalej? Treba mať na pamäti, že západný obrad v Pravoslávii sa po Veľkej Schizme nestratil. Bol naďalej praktikovaný v Konštantínopole, Jeruzaleme, takisto na Sv. Hore Athos, ešte ponad tri storočia po rozkole. V časoch, pre nás nie tak dávnych, Svätý Synod Ruskej Cirkvi dvakrát, v r. 1870 a v r. 1907, blahoslovil užívanie západného rítu pre pravoslávnych na Západe. Ruská Pravoslávna Cirkev v Zahraničí (Zarubežná) ho používa dodnes. Antiochijský Patriarchát požehnal slúženie Liturgie v západnom obrade v r. 1958 a používa ho dodnes. Srbská Pravoslávna Cirkev používa západný liturgický obrad na svojich farnostiach vo Francúzsku. Netreba zabúdať, že od času Veľkej Schizmy (r. 1054) 15 pravoslávnych patriarchov, 7 metropolitov, 8 arcibiskupov a 17 biskupov požehnalo používanie západného rítu v Jeruzaleme, Konštantínopole, Poľsku, Československu, Francúzsku, USA, Austrálii, Kanade a Novom Zélande. Veľký svätý Ján Maximovič osobne slúžil Liturgie podľa západného obradu v Paríži, spravoval eparchiu západného obradu, a takisto vysvätil biskupa pre západný pravoslávny rítus. Iný zase, ruský hierarcha, metropolita Antonij (Chrapovickij), sa zúčastnil chirotónie biskupa sväteného pre západný rítus, nášho sv. mučeníka Gorazda (Pavlíka), a takisto biskupa Dositeja (Ivančenka), prijatého v r. 1965 do pravoslávneho monastiera západného obradu v jurisdikcii Moskovského Patriarchátu.

Žiaľ, medzi pravoslávnymi je mnoho tých, ktorým sa nepáči už len sama myšlienka o západnom obrade. Takisto veľa rusofilov, či grekofilov, ktorí prijali Pravoslávie, nedokáže plne zrezignovať zo svojej katolíckej, či protestantskej minulosti. Sú presvedčení, že ich bývalé cirkevné spoločenstvá zradili, preto sa kategoricky stavajú voči všetkému, čo hoci len trochu pripomína ich minulosť. Iní zase tvrdia, že západný obrad „vnáša rozkol“ do Pravoslávia. Ťažko povedať, z akej príčiny zabúdajú, že Pravoslávie praktizovalo rovnako západný ako i východný obrad počas 1300 rokov svojej existencie, ako aj to, že kresťanskú Cirkev vonkoncom nerozdelila Liturgia.

 

sv. Ján Maximovič, San Franciský divotvorca, pri chirotónii pravoslávneho biskupa západného rítu

 

Pravoslávny západný obrad nemá nič spoločného so súčasným rímskokatolíckym obradom

Či je nejaký zásadný rozdiel v bohoslužbách západného a východného obradu? Fakticky, liturgia západného obradu od východnej liturgie sa v ničom nelíši. Nesie všetky elementy východnej liturgie. Je akurát o čosi kratšia ako východná liturgia.


Pravoslávni v Anglicku a ich vzťah k dominujúcej Anglikánskej cirkvi

V súčasnosti počet pravoslávnych všetkých jurisdikcií vo Veľkej Británii je okolo 331 tisíc. Predpokladá sa, že v blízkom čase ich počet narastie na 7 % celkového počtu obyvateľstva. Väčšinu tvoria pravoslávni Gréci. Iba 30 – 40 tisíc veriacich patrí k iným pravoslávnym jurisdikciám. Biskup Kallistos (Ware) z Konštantínopolského patriarchátu je jediným pravoslávnym biskupom – Britom. Medzi duchovenstvom väčšina kňazov patrí k Antiochijskej Cirkvi, a samozrejme takisto k Ruskej Zarubežnej Cirkvi.

Z dôvodu krajného liberalizmu, ktorý v posledných štyroch desaťročiach celkom ovládol Anglikánsku cirkev, dnes skoro neexistujú žiadne vzťahy pomedzi anglikánmi a Pravoslávnou Cirkvou. Jednak, väčšina bohoslužobných priestorov, ktoré pravoslávni užívajú, sú bývalé anglikánske alebo metodistické chrámy, ktoré majú pravoslávny v árende.

 

 

Silné i slabé stránky Pravoslávia v Británii

Možno to znie divne, ale veľmi mocným pozitívom je fakt, že Pravoslávie je tu nepoznané; nie je zakalené v očiach ľudu škandálami, s ktorými sa spája katolícka, či anglikánska cirkev. Čo sa stáva pozitívom pre ľudí, ktorí kontaktujúc sa s Pravoslávím, nie sú ovplyvnení negatívnymi emóciami a predsudkami. Ďalším faktom je, ako už bolo spomenuté, že Pravoslávie bolo v Británii prítomné vyše tisíc rokov. Toto obdobie zahŕňa dve najlepšie epochy britskej histórie – keltskú a anglosaskú. Keď sa ľudia dozvedajú, že sv. Kolumban (540 - 615) bol pravoslávnym kresťanom, a že skvosty cirkevnej architektúry, ako katedrála v Ely, či monastier na ostrove Lindisfarne, boli založené pravoslávnymi misionármi, zrazu cítia, že Pravoslávie je ich podstatou. Britské kresťanstvo vyšlo z pravoslávnej kolísky - Jeho matkami boli opátky Hilda (614 - 680) a Brigita (451 - 525), učiteľmi Culbert a Aidan, a v čase nápadov Vikingov a Normanov, prelialo ono veľa svojej krvi.

Slabou stránkou Pravoslávia je nedostatok zainteresovania sa misiou. Niektoré jurisdikcie sú nastavené službe iba svojej etnickej skupine., iné zase sú zavalené množstvom nových imigrantov, ktorí tu prišli v posledných 20-tich rokoch, a ako stále, je nedostatok kňazov – čiže všetci naokolo posväcujú svoj čas pomoci Rusom, Rumunom, Grékom atď. A samozrejme, potom nie sú v takej „kondícii“, aby sa doklopali k miestnym ľuďom, jednoducho už neostáva čas, ani síl.

Podľa mňa, - hovorí otec Michael, - je tu ešte jeden problém. Byzantská liturgia pre mnohých Angličanov nie je „svojou“ pre jej okázalosť, majestátnosť, kvetnatosť. Vnútorne sme skôr nastavení na viac prihasené formy skladania bohoúcty. Napriek tomu, že v mnohých prípadoch sa používa angličtina, skôr sa mi zdá, že v Anglicku (na Západe), ak chceme osloviť širšie vrstvy spoločnosti, nie len ľudí s univerzitným vzdelaním, či ľudí strednej vrstvy, naklonených prijať byzantskú, resp. slovianskú harmóniu, sú veľké predpoklady úspechu s používaním starých západných liturgií.

 

Sv. litúrgia slúžená západným rítom

 

Pravoslávie, budúcnosť Európy

Samozrejme, Pravoslávie má veľkú budúcnosť v Európe, či už Západnej alebo Severnej. Svet nemôže žiť bez Christa. Jednak musíme seriózne preanalyzovať to, čo Pravoslávie už prinieslo a rozvíjať to. Potrebujeme viac bohoslužieb v anglickom jazyku (národnom). Na žiaľ, máme v angličtine iba jednu liturgiu, slúženú v centre Londýna, kňaz je z Kanady. Treba nám začať slúžiť viac bohoslužieb v západnom ríte, lebo v mnohých miestach a situáciach, len čisto použitie hoc hovorového jazyka nestačí. Musíme ľudí osloviť na konkrétnom mieste. Toto vlastne robili aj apoštoli. Len výnimočne citujem Tillicha (Paul Tillich, protestantský teológ a filozof), ale mali by sme byť „viac účastní v konkrétnych situáciach“. A situácia je taká, že dnes po uplynutí tisícročia, v Anglicku, vďaka histórii a láske k nej, sa stále zachovávajú zbytky nebyzantského Pravoslávia. Výzvou pre nás je oživiť ich a pracovať ďalej, ak chceme napredovať.

 

Zdroj: ПРАВОСЛАВИЕ.RU., АББАТ МАЙКЛ (ВУД): ПРАВОСЛАВИЕ – ЭТО ПРОШЛОЕ И БУДУЩЕЕ ЕВРОПЫ

preklad a úprava: o. Dušan N. Tomko


 

09.03.2015 21:02

Bojovník Islamského Štátu prijal kresťanstvo

 

Aleppo, 3. marca 2015

Bojovník "Islamského Štátu" (IS), ktorý prežil klinickú smrť a bol zachránený mníchmi, v pokáni prijíma kresťanstvo a vstupuje do katolíckeho kláštora na severe Sýrie, - informuje agentúra Linga.

Ako potvrdzujú svedkovia, 32-ročný muž zázrakom prežil prestrelku medzi bojovníkmi IS a vládnymi vojskami neďaleko východnej hranice Sýrie.

Ťažko raneného bojovníka nechali v púšti jeho vlastní spolubojovníci, fakticky bez akejkoľvek šance na prežitie. Po niekoľkých hodinách ho objavili bez známok života mnísi z Rádu sv. Dominika, ktorí pokladajúc ho za mŕtveho, chceli jeho telo dôstojne odovzdať zemi. Ako sa ukázalo, mnísi, ktorí jeho telo niesli 26 km do najbližšie obývaného miesta, zachránili jeho život. Po ťažkom zranení a krvácaní srdce bojovníka zastalo, upadol, ako sa zdá, do stavu klinickej smrti, a neskôr sa zázrakom vrátil do života.

Podľa slov o. Germana Dzruslinna, muž, hneď ako prišiel k vedomiu, začal rozprávať o videniach, ktoré ho priviedli ku kresťanstvu.

"Myslel som, - hovorí sám bývalý terorista, - že keď zomriem v boji, to mi otvorí dvere Raja. No, keď som sa začal vznášať hore, k svetlu, predo mnou sa zjavili džinovia, ktorí ma odvliekli do pekla – tam som pocítil všetok bôľ, ktorý som spôsobil ľuďom za tie roky. Bol som odsúdený k osobitnému trestu, dozerať a sledovať popravy očami mojich obetí. Tieto obrazy ma budú prenasledovať počas celého môjho zostávajúceho života“.

Potom muž začul hlas, ktorý mu vysvetlil jeho údel. „Povedali mu, že ako človek utrpel porážku, a preto bude zbavený Raja, ak si vyberie smrť. No, ak si vyberie život, tak dostane ešte jednu šancu zmeniť sa a kajať sa zo svojich hriechov. Vybral si život“, - vysvetľuje o. German.

Dnes už ako novopokrstený kresťan žije v kláštore svojich záchrancov. Uvedomiac si svoju chybu, rozhodol sa k tejto radikálnej zmene, cítiac, že doteraz bol počas celého svojho života, čo sa týka viery, klamaný. Na údiv lekárov sa jeho zdravotný stav rýchlo zlepšuje. Jeho želaním je, aby jeho príbeh slúžil ako varovanie iným radikálom, ktorí možno, keď započujú, aký osud ich čaká, obrátia sa k pravému Bohu a Stvoriteľovi.

Zdroj: pravoslavie.ru.,

- nikodim

 

09.03.2015 20:54

Svätí novomučeníci dneška

 

V polovici februára obletela svet správa o hromadnej poprave 21 egyptských kresťanov, veriacich dochalcedonskej Koptskej pravoslávnej cirkvi. Boli zavraždení islamskými fundamentalistami na brehu Stredozemného mora v Lýbii, ktorých previnením bolo, že sa odmietli zriecť kresťanstva a Christa, v ktorého uverili ako pravého Boha a Spasiteľa.

Títo mladí ľudia, otcovia rodín, ktorí mali celý život pred sebou, mohli spokojne žiť, ale nezradili vieru a prijali mučenícky veniec, za čo boli započítaní do radov mučeníkov a zapísaní do Synaxára Koptskej pravoslávnej cirkvi a ich pamiatka sa bude pripomínať každý rok 15. februára, v deň ich mučeníckej smrti.

- nikodim

 

11.02.2015 21:01

Prvá liturgia na slobode

 

Svoju prvú liturgiu po 3 a pol roku väzenia slúžil v sobotu 7. februára, v deň spomienky sv. Grigorija Bohoslova, vladyka Ján, arcibiskup ochridský, hlava kanonickej Cirkvi v Macedónsku, ktorá patrí do jurisdikcie Srbskej Pravoslávnej Cirkvi.

Vladyka Ján, ktorý bol uväznený pre vernosť kanonickej cirkvi, počas tohoto obmedzenia slobody nemohol vykonávať sv. liturgiu, dokonca ani prijať tajinu Eucharistie.

Liturgiu slúžil v stauropigiálnom monastieri sv. Jána Zlatoústeho v Bitoli. Tu tiež ustanovil sestru Magdalénu, igumenou (predstavenou) tohto mníšskeho spoločenstva, a takisto vykonal postrih poslušnice Emílie na rjasofornú mníšku s menom Anastázia.

Vo svojom príhovore vladyka Ján priblížil osobu sv. Gregora, ale takisto rozpovedal o svojich ťažkých skúsenostiach z väzenia. Po liturgii sa stretol s veriacimi.

Ešte v ten istý večer odcestoval vladyka Ján do Petrohradu, kde absolvuje nutné liečenie.


Zdroj: poa-info.org., cerkiew.pl.

- nikodim

 

29.01.2015 19:43

Vyhlásenie Posvätnej Synody Pravoslávnej Cirkvi v českých krajinách a na Slovensku k Referendu o ochrane rodiny

 

V duchu kresťanského učenia našej cirkvi vyjadrujeme podporu referendu o ochrane rodiny, ktoré sa bude konať 7. februára 2015. Pre pravoslávnych kresťanov manželstvo vždy bolo a je zväzkom jedného muža a jednej ženy, ktorí si sľubujú vzájomnú vernosť, úctu a lásku pred Bohom a spoločenstvom cirkvi. Zároveň si uvedomujeme, že úlohou cirkvi nie je prázdne moralizovanie, ale predovšetkým príkladný osobný a spoločenský život každého veriaceho kresťana, ktorý sa vzťahuje k Bohu a Bohom zjavenej pravde o zmysle ľudskej existencie.

Cirkev vždy mala pochopenie pre ľudí s akýmikoľvek ťažkosťami a slabosťami. Bolo by však nesprávne vyberať si z mnohých pokleskov, ktorým dnes podliehame, iba jeden a nehovoriť o ďalších, ktoré sú v súčasnosti považované za prijateľné a dokonca sa stávajú normatívom. Je potrebné hovoriť v prvom rade o nepamätaní na Boha, z ktorého následne plynú ďalšie problémy, či už v manželstve, alebo mimo neho, napríklad manželská nevera, vysoká miera rozvodovosti a potraty. Rovnako je potrebné hovoriť o deštrukcii medziľudských vzťahov, či už v rodine, alebo celej spoločnosti. Cirkev preto apeluje hlavne na mladých ľudí, ktorí si zakladajú rodiny, aby si uvedomovali svoje poslanie, zodpovednosť a úlohu v tomto posvätnom zväzku. Zároveň vyzýva k celospoločenskej diskusii na tému vytvárania vhodných ekonomických a spoločenských podmienok pre správne fungovanie rodín.

Pravoslávna cirkev na Slovensku má vo svojej pôsobnosti detský domov, v ktorom žiaľ každoročne pribúdajú deti. Nechceme polemizovať o subjektívnych, či objektívnych príčinách týchto osobných tragédií. Sme presvedčení, že deti by mali žiť v rodinách, z ktorých vzišli s matkou, otcom a súrodencami.

Čo sa týka vyučovania v oblasti sexuálnej výchovy a eutanázie na školách, myslíme si, že je potrebná širšia spoločenská diskusia, ktorej by sa mali zúčastniť aj predstavitelia cirkví a kresťanských spoločenstiev, ktorí zatiaľ reprezentujú významnú časť obyvateľstva Slovenskej republiky.

Pravoslávna cirkev preto vyzýva veriacich, aby sa referenda zúčastnili a prejavili tak legitímnym demokratickým spôsobom svoj kresťanský názor v podobe trojitého „áno“. Zároveň sa modlíme za pokoj a porozumenie v spoločnosti.

V Prešove, 29. januára 2015

 

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode