NIE TELO JE HLADNÉ A TÚŽIACE PO CHLEBE, ALE CELÝ ČLOVEK – DUŠA I TELO JE VYHLADOVANÉ PO BOHU

Pôst je bližší človeku viac, ako sa nám zdá. A to nielen preto, že od raných počiatkov človečenstva človek sa časom od niečoho odriekal, že pôsty boli známe a praktizované v spoločenstvách všetkých kultúr, preto nás nemôže diviť, že je tomu tak dodnes.

Príčina tkvie v niečom inom. V pravoslávnom liturgickom kalendári môžeme napočítať vyše dvesto pôstnych dní, z čoho veľmi jasne plynie, že skutočným, prirodzeným stavom človeka je vlastne pôst. Prečo toľko dní?, - môže sa niekto spýtať. Veľký pôst – v jari, pôst pred sviatkom sv. Petra a Pavla – na začiatku leta, pôst pred sviatkom Zosnutia Bohorodičky – v lete a pôst pred Božím Narodením v zime. Treba pripomenúť, že tieto pôsty v minulosti zaväzovali celú Cirkev (hoc pravdou je, že v rôznom čase a v rôznej miere). A k tomu máme ešte jednodňové pôsty počas niektorých sviatkov – Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa, Povýšenie Čestného a Životodárneho Kríža, a nakoniec, všetky stredy a piatky počas celého roka s malými výnimkami voľníc. Tieto dni zaväzovali donedávna nielen kresťanský Východ, ale aj Západ. Prečo to teraz tak nie je? - Už to nie je otázka pre nás.

BOŽIE PRIKÁZANIE

Dnes vytrácajúce sa pôsty v živote veriacich nemenia fakt, že pôst je s človekom veľmi mocne zviazaný a siaha oveľa hlbšie, ako si to dnes pripúšťame, o čom sme hovorili v prvej časti tohoto artikulu (Prameň, Marec 2014) – otázky stravovania, zdravotné, relaxačno-kondičné, ale ktoré sú iba na okraji pôstu a jeho významu. Pôst má pomôcť človeku priblížiť sa k Bohu. Prečo? Lebo kedysi človek od Boha odišiel. Odtiaľ v myšlienke pôstu je tak veľa podobností s udalosťami z Raja. Len si pripomeňme – Boh dáva prikázanie o pôste Adamovi: „Z každého stromu záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš“ (Gn 2, 16). Podstata pôstu je tak v poslušnosti Božiemu prikázaniu – Toho sa nedotýkaj! Úlohou ľudí bolo na to pamätať a ponad všetky možné pokušenia cvičiť svoju vôľu, aby nad nimi zvíťazil. Čo je zaujímavé, ľudia nemali žiadne iné zákazy, z čoho možno vydedukovať, že prikázanie „poslušnosti Božiemu slovu, aby sme nesiahali po niečom, čo sa nám satan snaží nahovoriť, že to môže zmeniť náš život a oslobodiť človeka spod Božej nadvlády“, - bolo najdôležitejšou úlohou človeka.

Hoci pozrieme na pôst ako na obmedzenie sa v jedle, aj tento pohľad má svoje korene v Raji. V knihe Genezis, hneď po stvorení Adama a Evy, Boh riekol: „Hľa, dal som vám všetky byliny, ktoré prinášajú semeno...; to vám bude za pokrm“ (por. Gn 1, 29). Aké výrazné podobenstvo s pokrmami, ktoré používame v čase Veľkého Pôstu. Nejeme vtedy nielen mäso, vajcia, ale ani rybu, s výnimkou niektorých sviatočných dní počas pôstu. Mäso a ryby začali ľudia používať až po vyhnaní z Raja, po páde, po vzdialení sa od Boha.

ADAM

V čase Veľkého Pôstu akoby sme boli prenesení do udalostí Edénskej záhrady, a tým získavame aj možnosť bližšieho kontaktu s Bohom. Stvoriteľ jednak, tak ako niekedy prvému páru ľudí, aj nám kladie výzvu, ktorú neustáli Adam s Evou. Vo Svojej starosti o nás, dáva nám tiež radu, aby sme neurobili tú istú chybu ako naši prarodičia. V dôsledku ich pádu sa do ľudskej prirodzenosti vkradlo zlo, ktoré sa týka každého z nás. Rodíme sa do tohto sveta spútaní a nakazení zlom. Zlé sklonnosti sa v nás objavujú priam automaticky, bez „žiadnej pomoci“, „bez niečieho našepkávania“, zato o dobré sa musíme krvopotne snažiť. Len pozrime na dieťa – hneď prinesie z dvora, zo školy slovo, ktoré započulo raz, či dvakrát, či nejaký neprístojný žart, ktorý si zapamätá bleskovo, ale koľko trvá, aby sa naučilo používať „kúzelných slov – prosím, ďakujem, prepáč“, celé roky, a efekt vskutku nie je garantovaný... Stali sme sa slabými a neistými. Naša vôľa sa ocitla pod vplyvom troch žiadostí: žiadostí tela, žiadostí očí a pýchy“ (por. 1 Jn 2, 16). Pôst, jeho pravidlá a prostriedky nám majú pomôcť v prekonaní týchto chýb. A to všetko preto, aby sme si mohli dať odpoveď na kardinálnu otázku – KÝM JE PRE MŇA BOH A OD ČOHO ZÁVISÍ MÔJ ŽIVOT?

PREKVAPENIE – NIE STVORITEĽ, ALE SATAN SA BUDE DOMÁHAŤ NAŠEJ ODPOVEDE „KÝM JE PRE NÁS BOH“

Had pokúšal Evu v Raji, presviedčajúc ju, že Boh nie je až tak potrebný, že si poradí sama; že sa spokojne bez Neho obíde, že Boh cielene čosi pred ľuďmi tají, lebo sa čohosi bojí; že Boh činí človeku krivdu, keď mu nechce dovoliť naplno roztvoriť krídla. V krátkosti – Bohu netreba veriť, Boh klame, - tak sa dá niekoľkými slovami zhrnúť syčanie starého hada. Hrdina z prvých stránok Biblie, ktorý sa objavuje na samom začiatku Starého Zákona – Adam, bol pokúšaný a podľahol tomuto pokušeniu. Hriech to nie je iba porušenie prikázania, za ktorým prichádza spravodlivý trest. Hriech je znetvorením života, ktorý nám dal Boh. Ako hlboko bola hriechom poznačená ľudská podstata? Tak hlboko, že až na začiatku Nového Zákona sa objavuje nový Adam, a aj ten je takisto vystavený skúške. Predmetom tejto skúšky bolo takisto jedlo a poslušnosť Bohu. Prečo tak? Prečo v oboch prípadoch je pokrm, jedlo, charakteristickým znakom vzťahu s Bohom? Inštinktívne tušíme odpoveď, že pokrm dáva život. Zabezpečenie dostatočného množstva stravy zabezpečuje existenciu. Je to pravda z pohľadu biológie. Ale človek nie je zvieraťom; hovorili sme, že okrem tela má takisto dušu. Biologický, fyzický život, hoc by bol akokoľvek pekný, končí smrťou, lebo jedenie samo o sebe nenesie v sebe priamy zdroj života.

Tu badáme isté spojenie – svet bol daný človeku, aby mu slúžil ako miesto pre život a pokrm, aby človek prebýval v Bohu a tešil sa večným životom. Ten istý pokrm, ale bez Boha, sa namiesto očakávaného žriedla šťastia a povznesenia hodnosti človeka – „ako bohovia budete“, stal príčinou smrti. Svet predtým slúžil ako priestor pre kontakt človeka s Bohom, ale krátko po tom, keď človek zavrhol to, čo mu Boh daroval pre život, svet sa stal nepriateľským voči človeku. Život s Bohom zamenila smrť bez Boha.

NOVÝ ADAM

Situácia sa mení, keď sa na začiatku Nového Zákona zjavuje Christos. Pred tým, než začne Svoju misiu, vychádza do púšte. Tu je vystavený skúške: „Vtedy Duch vyviedol Isusa na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Tu sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol. Vtedy prišiel k Nemu pokušiteľ a povedal: "Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby". On mu však odpovedal: "Je napísané: Nie len z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (por Mt 4, 1 – 4). Vidíme tu veľmi silné podobenstvo, dokonca reprízu "pokušenia v Raji" – vyber si pokrm, jedlo, lebo iba ono ti zabezpečí život.

Ďalším pokušením, s ktorým diabol prichádza pred Isusa, je dôvera Bohu. V Raji sa podarilo satanovi zasiať pochybnosti - presvedčiť človeka, že Boh je klamárom, že Mu netreba dôverovať. Tu skúša Christa tým istým: "Či skutočne Boh splní Svoje zasľúbenie, aby si nezranil Svoju nohu o kameň? Hoď sa do priepasti, a Boh Ťa zachráni, predsa o tom nepochybuješ? ... A možno, ... možno, Boh klame...?" Ale Isus nemusí preverovať, či zdôvodňovať Božiu pravdovravnosť – On je poslušný prikázaniu: "Nebudeš pokúšať Hospodina, svojho Boha". Poslušnosť prikázaniu víťazí nad ľstivosťou starého klamára, diabla (por. Mt 4, 6 – 8).

Posledným pokušením sú "všetky kráľovstvá sveta, ich bohatstvo a sláva", ako hovoria slová Matúšovho evanjelia: "Toto všetko ti dám ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať", - hovorí pokušiteľ. Odpoveď Isusa bola kategorická: "Odíď satan! Lebo napísané je: "Hospodinovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine Jemu budeš slúžiť!" Vtedy Ho diabol opustil" (por. Mt 4, 10 – 11). Akú cenu má život bez Boha? To už vieme zo života Adama.

HISTÓRIA SA OPAKUJE

Ako vidíme, hoci sa história opakuje, aj tak má možnosť dôjsť k inému koncu. Teraz, keď sa vrátime k výzve, ktorú pred každým z nás kladie Boh, máme na výber dve možnosti – prvého Adama, z prvých stránok Starého Zákona a nového Adama, Christa, zo začiatku Nového Zákona. Diabol zostáva stále ten istý, s tými istými pokušeniami. Z opísaných situácií nám vyplýva zásadná otázka o podstate nášho bytia: "OD ČOHO ZÁLEŽÍ MÔJ ŽIVOT?" Aby sme pocítili silu tejto otázky a skutočne zo srdca na ňu odpovedali, Boh nám dáva možnosť prežiť situácie podobné tým z Evanjelia. A práve PÔST – odriekanie si čohosi, čo máme radi, modlitebný podvih, fyzická únava, hlad, je stavom, v ktorom si môžeme bolestne začať uvedomovať fakt, že náš život je od niečoho závislý., že nedostatok čohosi, dokonca môže ohroziť naše bytie. I tu vlastne nastupuje diabol so svojimi pokušeniami: "Zjedz, nasýť sa, sám si zabezpeč svoje šťastie a pohodlie..., Len natiahni ruku a zober: Všetko je tvoje. Nie je pravda, že Boh dáva život. Sám ho máš vo svojich rukách..." Také myšlienky podsúva diabol človeku, ktorý postí, či len začína myslieť o pôste. Čo mu odpovieme? Či žijeme iba chlebom, a možno nie len chlebom, ale aj Božími prikázaniami, slovom Božím? Tu prichádzame k skutočnému zmyslu pôstu. Každý z nás má možnosť odpovedať na toto pokušenie po svojom. Čo si vyberieme? Svet si vyberá to, čo je ľahšie – chlieb, úžasné, a zároveň zakázané ovocie. Rozhoduje sa pre to, čo je zrozumiteľné, ľahké a nevyžaduje posvätenia, a zároveň, čo by malo moc človeka "povzniesť medzi bohov" – Bude ma presviedčať, že musím mať istý image, štýl, účes i vôňu, ktorá letí, ... MUSÍM MAŤ A MUSÍM BYŤ... Práve v tom spočíva obludnosť klamstva toho, ktorý je od počiatku "ohováračom a otcom klamstva". Budeme mať odvahu postaviť sa tomuto klamstvu? Budeme môcť príkladom svojho života ukázať, že to nie je pravda? Či sa nám podarí presvedčiť samých seba, že pokrm, vnímaný nie ako "boh" môjho života, ale ako Boží dar a požehnanie, mi môže slúžiť, aby ma priblížil k Bohu? Dal by Hospodin Boh.

Bez pochyby, ako pomoc, nám slúži tajomstvo – mystérium Tela a Krvi Hospodinej, ktoré posilňujú človeka. Aj preto je tak potrebné pristupovanie k tejto Sviatosti v čase pôstu, v čase opísaných skúšok a pokušení. Dôležitá je takisto modlitba, ktorá nám dovoľuje nejakým spôsobom zmierniť negatívnu stranu hladu, a tým aj ukázať, že v skutočnosti po prekročení hranice obáv, ktoré sa vynárajú s pôstom, obáv o naše zdravie atď., existuje sféra, ktorá nám umožňuje, nie iba vegetatívne existovať, ale normálne fungovať v rodine, práci, v spoločenstve. A tak v skutočnosti prichádzame k pravde – že NIE TELO JE HLADNÉ A TÚŽIACE PO CHLEBE, ALE CELÝ ČLOVEK – DUŠA I TELO JE VYHLADOVANÉ PO BOHU.

Drahí moji, postrehli sme, ako ďaleko v našom uvažovaní o pôste sme odišli od toho, čím sme začali, spájajúc pôst s diétami, očistením organizmu, príležitosťou boja s nadváhou a ktovie čím ešte? Avšak ešte jedna vec, na ktorú nám netreba zabúdať – Christove slová o tom, že je istý rod zlých duchov (našich chorôb, slabostí, vášní a závislostí), "ktorí možno vyhnať iba modlitbou a pôstom" (por. Mk 9, 29). Nezabúdajme a nezavrhujme ani túto možnosť, ktorá je veľkým Božím darom, čo všetkým Vám i sebe zo srdca prajem.

Podľa artikulu ks. Mariusza Synaka - (Nie) samym chlebem...?

preložil a spracoval jerej Dušan N. TOMKO

Neraz pri rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť pri spovedi, počujeme slová: „Veď my nie sme svätí, … my sme len obyčajní ľudia...“ Z jednej strany pravda – svätí hľadia na nás z ikon, obraciame sa k nim v modlitbách, prosíme ich o pomoc, orodovníctvo pred Bohom. No keď sa zamyslíme – čím zvláštnym sa svätci líšia od nás? Možno ich Boh vybral a urobil svätými a nás nie... A potom nemá zmysel byť z toho rozčarovaný. Ale možno, podstata je kdesi inde, ... a možno, rozhodnutie výberu nerobí iba Boh...

Ak začneme pozorne čítať Evanjelium, veľmi skoro pochopíme, že je to veľmi pravdivá kniha – žiadna fantastika o super hrdinoch, ale udivujúco pravdivá kniha o skutočnom ľudskom živote.

Evanjelium hovorí o rybároch, ktorí spočiatku boli ustráchaní, dlho zmietaní v pochybnostiach, dokonca neverili, a zrazu s kázaním o Christovi obišli celý svet. Z Evanjelia sa ešte dozvedáme o ženách, ktoré v skoré nedeľné ráno šli k hrobu, aby myrom pomazali telo ich umučeného Učiteľa. Nevedeli, kto by im mohol pomôcť odvaliť obrovský kameň, ktorým bol zavalený Christov hrob, a zrazu sa ukázalo, že kameňa už vôbec niet, a dokonca, ani vonné masti im nie sú potrebné, lebo Hospodin vstal zmŕtvych... Môžeme pokračovať príkladmi, no najmocnejším príkladom je Sám Boh, Ktorý sa stal Človekom. Ako to čudne vyznieva na prvý pohľad, keď vidíme Boha, Ktorý sa narodil chudobný, Ktorý trpel, hladoval, bol smädný, unavený, okolie Ho nerozumelo, vysmievalo sa Mu … Ako veľmi sa to podobá na obyčajný, každodenný život. Evanjelium nám ukazuje realitu nášho života. A keď Sám Boh sa vo Svojom pozemskom živote neodlišoval od obyčajného človeka, čo to znamená pre nás samých?

Odpoveď je v skutku úplne jednoduchá: Boh sa stal takým, ako my, aby každý človek mohol zvíťaziť nad svojou hriešnosťou a stať sa takým, ako Boh.

Aj životy svätých nám hovoria o takých, ako my, ľuďoch, ktorí odpovedali na toto Božie pozvanie, a udivujúci je fakt, že sa neraz svätými stávali ľudia, ktorí podľa našich ľudských kritérií sa nimi vôbec nemali stať.

Veľmi dávno sa stala táto história – V Rímskom impériu žil istý vojak, ktorý sa dopracoval až na veliteľa oddielu, ktorý tvorilo sto vojakov, preto ho aj nazývali – stotníkom. Spolu s inými vojenskými jednotkami bol aj jeho oddiel poslaný do Palestíny, aby zabezpečoval poriadok tejto neveľkej rímskej provincie, a s poriadkom v tejto dobe bolo veľmi zložito. Obyvatelia Palestíny nemali radi Rímanov, ktorí im učinili nemálo zla a hlavným symbolom tohto zla boli rímski vojaci. Isto, nie raz aj náš stotník v uliciach Jeruzalema zažil nevraživé pohľady a mohol si vypočuť spŕšku nie najkrajších slov. Ale takisto ani sami vojaci neľutovali miestnych obyvateľov. Vzbura proti impériu mohla vzplanúť v ktoromkoľvek okamihu už len od malej iskry a dôvodom mohlo byť čokoľvek. V takej situácii sa ľahko, hoc nechtiac, staneš tvrdým – v inom prípade len ťažko budeš môcť plniť príkazy Ríma. Medzi tieto povinnosti patrili aj popravy. Ťažko povedať koľko krát náš stotník asistoval pri popravách, no o jednej z nich, ktorá otriasla celým Jeruzalemom, máme správu do najmenších podrobností.

V Palestíne sa neraz objavovali potulní kazatelia. Niektorí z nich nehovorili len o Bohu, no vyzývali i do zbrane a boja proti nenávidenej rímskej vláde, preto sa k nim úrady správali ostražito. No a jedného takého Kazateľa sami miestni obyvatelia vydali úradom. Rímsky prefekt po niekoľkých neúspešných pokusoch prepustiť Ho, keďže videl, že Ho vydali len zo závisti, odsúdil tohto Kazateľa z Nazareta na trest smrti. Iba Jeho Matka, niekoľko žien a jeden z Jeho učeníkov, keďže ostatní sa rozutekali, nasledovali Odsúdeného na miesto popravy.

Poprava nebola pre rímskych vojakov ničím výnimočným – ich každodenná robota. Ani táto poprava sa nemala líšiť od ostatných... No zrazu sa začali diať nevysvetliteľné veci. Odsúdenec nepreklínal vojakov, ktorí Ho križovali, modlil sa za nich, aby im Nebeský Otec odpustil. Odmietol omamný nápoj, ktorý hoci len na chvíľu, ale stlmil bolesť, … rozhodol sa vypiť Svoj kalich utrpenia do konca. Veľmi skoro podivný Ukrižovaný zomrel, ale pred smrťou z posledných síl a na plné ústa zvolal: „Dokonané je!“ Ľudia, ktorí sa Mu pred chvíľou posmievali sa začali rozchádzať, spustiac hlavu a bijúc sa do pŕs. Akoby celý svet, nebo i zem, zrazu zmeraveli a sústredili sa na mieste tejto strašnej a zvláštnej popravy. Zmeravel aj stotník, pohliadol na kríž a zvolal: „Naozaj On bol Syn Boží!“ Čo sa stalo s týmto rímskym vojakom, pre ktorého surovosť bola súčasťou života, ktorého samozrejmosťou jeho služby bolo ponižovať, zabíjať ľudí?

V skutku, kópia, ktorou prebodol srdce Ukrižovaného, v tej chvíli prerazila aj jeho srdce – stratila sa surovosť a srdcom sa rozlial pokoj. Longin - tak sa volal vojak, o ktorom je celé naše rozprávanie, - zrazu uvidel, že Ten, Ktorého ukrižoval jeho oddiel, Ktorého zradili vlastní ľudia, Ktorého opustili Jeho vlastní učeníci, - nie je jednoducho ďalším potrestaným buričom a narušiteľom poriadku, ale že je skutočným Synom Božím. Nie jedným zo „synov bohov“, ktorými boli preplnené rímske a grécke mýty., nie jedným z hrdinov, ktorí víťazili nad bájnymi netvormi, dobíjali staroveké legendárne mestá, dostávali za manželky od bohov najkrajšie devy... Nie! Tento bol úplne iný Syn Boží. Jeho víťazstvo nespočívalo v sile, v zbrani, ale v smrti, ktorá zmenila už celý život Longina. Ale toto bol iba začiatok...

Prešiel deň a Longin uvidel prázdny hrob, v ktorom ležalo telo ukrižovaného Isusa Christa. Smrť nemohla zadržať Božieho Syna. Presviedčanie, vyhrážky, úplatky nemohli zničiť svedectvo o Vzkriesenom, ohlasovateľom Ktorého sa stal aj veliteľ jeruzalemskej rímskej vojenskej jednotky – Longin. Tu sa nám odkrýva nepochopiteľnosť Božej logiky – učeníci, ktorí tak dlho boli s Christom, videli zázraky, počuli slová o blížiacej sa smrti, ale aj Vzkriesení, neveria, a rímsky vojak zanecháva všetko, čím doteraz žil a stáva sa svedkom a zvestovateľom Ukrižovaného a Vzkrieseného Christa. Nakoniec aj sám zomiera za Toho, za Ktorého popravu bol sám zodpovedný na golgotskej hore.

My už teraz históriu mučeníka Longina dobre poznáme. No skúsme sa preniesť na samý jej začiatok a prizrime sa stotníkovi Longinovi a jeho oddielu, stúpajúcim na golgotskú horu, kde je už pripravená surová poprava... A teraz si položme otázku: uverili by sme v tom momente, že len o tri dni z kata, popravcu Longina, sa stane svedok Christov?

Boh si vyberá to, čo je bláznivé, aby zahanbil múdrych, takisto ako si vyberá slabé a choré, aby pokoril mocných; neurodzené, odvrhnuté a bezvýznamné vyberá si Boh, aby sa nik pred Bohom nevystatoval (por. 1 Kor 1, 27 – 28). Tieto slová napísal sv. apoštol Pavol, ktorý vynaložil nemálo síl na to, aby svoje okolie presvedčil, že už viac nie je prenasledovateľom kresťanov, ale skutočným Christovým učeníkom, pripraveným položiť život za to, aby aj iným mohol zvestovať Christa a otvoriť cestu k spáse.

Takýchto príkladov by sme mohli doložiť mnoho. Ľudia sa nerodia svätými. Často dokonca vedú život, ktorý sa protiví akejkoľvek predstave svätosti. No neviditeľná Božia pravica dokáže meniť človeka. Otázka však spočíva v tom, či máme dostatok sily, aby sme to pocítili a dokázali prijať? Sv. mučeník Longin začul tento dotyk Christa, prebodávajúc jeho srdce kopijou... Vtedy ešte nič o Ňom nevedel., možno, že čo-to počul o Christovi, možno Ho videl zďaleka, ale blízko sa Mu mal možnosť prizrieť až pod krížom. Tu už nepochyboval, že pred ním nie je ďalší odsúdený vzbúrenec, narušiteľ poriadku, ale Syn Boží.

My poznáme Evanjelium, poznáme históriu mučeníka Longina i apoštola Pavla, či mnohých ďalších svätých. Čo nám bráni, aby sme sa stali takými istými svedkami Božej slávy?

Priznajúc si, že sme „obyčajnými ľuďmi“, nerobíme žiaden nový objav. A čím sme iní od druhých, tak isto obyčajných ľudí? V skutku – ničím.

V hluku tohto sveta, v radostiach i ťažkostiach nášho života, v momentoch zisku i životných strát je vždy Niekto, ku Komu sa môže každý obrátiť. Niekto povie, že v Evanjeliu je všetko tak zložité a nepochopiteľné... No keby to bolo skutočne tak, to blahej zvesti Evanjelia Christovho, by napríklad neporozumel ani jednoduchý galilejský rybár Šimon, z ktorého toto Evanjelium urobilo apoštola Petra. Jeho život osvietilo Christovo božské svetlo, ale Peter ostal naďalej takým ako my – obyčajným človekom, no v živote, ktorého už bol Christos. Na to netreba zabúdať. A takisto netreba zabúdať, že svätí, ktorí na nás hľadia z chrámových ikon, boli prv úplne obyčajnými ľuďmi.

Священник Василий КУЦЕНКО, СВЯТОСТЬ ОБЫЧНЫХ ЛЮДЕЙ,  in: Газета «Православная вера» №20 (495)

preklad a úprava jerej Dušan N. TOMKO

AKO SA CHOVAŤ, KEĎ SOM ZANEPRÁZDNENÝ KAŽDODENNÝMI SVETSKÝMI STAROSŤAMI

Svetských vecí a záležitostí, ktoré je treba urobiť, je veľmi mnoho a majú rôzny charakter, keď sa zahľadíme na to, akú máme prácu a s ňou spojené postavenie a povinnosti.

Všetky naše každodenné svetské záležitosti, ktoré neprotirečia mravnému zákonu, a ktoré musíme vykonať preto, že to vyplýva z našich povinností, je potrebné vykonať a hľadieť na ne, ako na dielo Božie, ktoré nám je zverené od samotného Hospodina. Lebo Boh, ako Kráľ celej zeme (Ž 47, 7), ustanovil rôzne povinnosti, hodnosti a postavenia, a je to práve On, nie my – ľudia, kto dopúšťa, aby sme prijímali tieto svetské tituly a hodnosti. Bez Božej vôle alebo bez Jeho dopustenia sa nič na svete nedeje. A preto, hoci by si konal akúkoľvek prácu či skutky, všetko rob, ako by si to robil pre samotného Boha, od Ktorého za to dostaneš svoju odmenu. Výsledky práce toho, kto nepracuje a nenamáha sa pre Boha, sú veľmi biedne, a tiež odmenu nedostane od Boha, ale od seba samého, či od ľudí. A aká je to odmena, ktorú získame od seba či od ľudí? Pozemská, dočasná, pominuteľná. Budeš však konať všetky svoje povinnosti a svoju prácu pre samotného Hospoda Boha, rob to tak, ako je to potrebné, aby bolo Božie dielo dokonané; to znamená, rob všetko z celej duše, ochotne a s radosťou, starostlivo, nerob nič neochotne a nedbalo, ale s čistým svedomím, lebo je povedané: "Buď prekliaty, kto koná Hospodinovo dielo nespoľahlivo!" (Jeremiáš 48, 10).

Ak to, čo robíš, úspešne vychádza, nepýš sa tým, a hlavne nepripisuj úspech toho, čo robíš, svojim vlastným silám a schopnostiam, lebo sám Hospodin povedal Svojim učeníkom: "Bezo mňa nič nemôžete učiniť" (Jn 15, 5). Ak, naopak to, čo máš urobiť, čím sa máš zaoberať, je zložité, nepríjemné, dokonca ponižujúce, neprináša to náležitú úctu, nedarí sa ti to a ide to veľmi pomaly, je k tomu potrebná obzvlášť veľká dávka trpezlivosti, potom nebuď malodušný, nebuď lenivý, nezlosti sa kvôli tomu, neprepadaj zlosti, netrpezlivosti ani reptaniu. Ale oživuj a posilňuj sa skôr myšlienkou na to, že to, čo robíš, čo ťa tak ťaží, čo ti je tak nepríjemné a čo ťa rozčuľuje, nebude trvať večne. Uplynutím pozemského života všetko toto skončí a potom Hospodin "odplatí každému podľa jeho skutkov" (Rim 2, 6). A v tom, čo máš teraz urobiť, udržuj sa zbožným spevom, skrytou modlitbou, premýšľaním o Božej pravde, premýšľaním o tom, čo robíme, a vôbec, povznášaj svoje srdce k Bohu v krátkych modlitebných povzdychoch – strelných modlitbách, vysielaným k Jeho osobe, ako napr:

• Ako nekonečná je Božia láska k nám!

• Čo všetko pre nás Boh vykonal a čo neustále koná!

• Čim všetkým nás obohacuje!

• Bože, aká veľká vďaka patrí Tebe!

• Hospodi, požehnaj ma! Očisť ma, ó, Hospodi! Osvieť ma Svojim svetlom!

• Iba Ty, Hospodi, nás nekonečne miluješ!

• Keby všetci ľudia poznali, aký si preblahý, Hospodi!

• Kiežby som Ťa, Hospodi, dokázal milovať celým srdcom!

• Hospodi, kiež Ťa budem večne oslavovať spolu so všetkými svätými!

• Hospodi! Ty si moje útočisko, Ty si moja útecha, Ty si moja nádej, Ty si môj pokoj. Ty si moje svetlo. Ty si moja sláva. Ty si moja radosť. Ty si moja blaženosť!

Tieto a podobné zvolania, ak si navykneš v duchu prednášať, budú ti v čase tvojej práce drahocenným a neoceniteľným pomocníkom. Neustále preto udržuj svoju dušu v spojení s Bohom. Tieto zvolania a spojenia ťa budú neustále oživovať, budú odháňať od teba akékoľvek zlo, posilňovať v dobre a blahodárne posilňovať aj tvoje fyzické sily. Kto sa takto snaží pri vykonávaní všetkých svojich svetských záležitostí a povinností, ten sa snaží a všetko koná v súlade s tým, čo je potrebné konať na slávu Božiu. Samozrejme, že je potrebné týmto spôsobom vykonať najmä tie veci, ktoré sú naliehavé a veľmi dôležité; také, ktoré sú neodkladné. Najprv je potrebné popremýšľať o tom, ako a čo najlepšie urobiť, a tiež myslieť na to, že nikdy nie je potrebné robiť to, čo sa nezhoduje s Božím zákonom.

Keď začíname akúkoľvek svoju povinnosť, je predovšetkým potrebné usilovne sa modliť k Bohu o zoslanie Božieho požehnania pre našu prácu. Je potrebné prosiť Boha pred začiatkom akejkoľvek práce, potom popremýšľať ako najlepšie vykonať tú či onú vec a až tak pristúpiť k samotnému dielu. Obvykle po práci nasleduje obed a malý odpočinok. Kresťan by mal vedieť aj to, ako sa má chovať aj v čase obeda i v čase odpočinku, ktorý nasleduje. Pred obedom a pred večerou vždy vznes horlivú modlitbu k Bohu a modli sa aj po obede i večeri. Lebo všetko potrebné k utíšeniu nášho hladu a smädu nám nezosiela nikto iný ako Sám Hospodin. On dáva nášmu jedlu výživnú silu pre naše telo a nášmu telu zas dáva schopnosť obrátiť túto výživnú silu v zdravie. Ten, kto sa pred obedom, večerou a po ich skončení nemodlí, je zrejme úplne nechápavý človek alebo zatvrdilý egoista. Tiež, náš stôl má byť vždy striedmy. Jedlo je pre telo nevyhnutné; nesmieme ho nášmu telu odmietať, ale pre zachovanie striedmosti je lepšie, keď prestaneme jesť v tom momente, keď začíname mať nutkanie k ďalšiemu jedlu. "Jedz toľko, aby si zahnal hlad", - hovorí sv. Ján Zlatoústý. "Zdržanlivo pi a málo jedz, a budeš zdravý", - hovorí ďalší svätý, svätiteľ Boží Mitrofán. Skúsenosť dosvedčuje, že zdržanliví ľudia žijú zdravšie, dlhšie a dobre. Veľmi nerozumne robia tí, ktorí si doprajú viac, presycujú sa príliš sýtym jedlom, lebo prejedanie sa je veľmi škodlivé ako pre naše telo, tak i pre našu dušu. Žalúdočné problémy, a s tým spojené rôzne choroby, či dokonca predčasná smrť, sú následkom prejedania. Nezdržanlivý človek nie je spôsobný ani k žiadnym duchovným cvičeniam – nemôže sa modliť, ani uvažovať o tom, čo je božské. U toho, kto je presýtený, je bohom jeho žalúdok a celá priepasť nečistých myšlienok a túžob. V čase obeda a večere nikdy nehovor nič zlé a hriešne. To je urážlivé a potupné pre Boha, Ktorého dary požívaš a môže sa to stať tiež pokušením pre tvojich blížnych. Naopak, pri obede je potrebné hovoriť, či vypočuť si niečo poučné, alebo len v hlbokej tichosti, so zbožnosťou prijímať pokrm. Skutoční kresťania sa prevažne v čase jedla starali, aby pamätali na smrť a na strašný súd. Zbytočné reči – sú príznakom nerozumných a prázdnych ľudí, každodenné poučovanie sa v múdrosti – je údelom ľudí múdrych. Kto takto prijíma svoj pokrm, s mierou a s vďačnosťou Bohu, ten činí tak, ako je potrebné, správne a milé Bohu. Odpočinok je takisto bezpochyby nutný a potrebný. Ale aj odpočinok je potrebné prijímať ako liek pre obnovu telesných i duševných síl. Preto je treba, aby odpočinok nebol príliš dlhý. "Záhaľčivosť učí všelijakému zlu" (Sir 33, 28). "Nemilý je pred Bohom telesný pokoj", - hovorí sv. Varsonofij Veľký. Takto je potrebné rozmýšľať tomu, kto vstal od stola. Je treba poďakovať Bohu a po malom oddychu opäť pokračovať vo svojej práci. Čas odpočinku nevyužívaj k tomu, ako to robia mnohí nerozumní, k radovánkam alebo márnostiam či nezmyselným hrám. Hra a kresťan sú dve nezmieriteľné veci. Aby neprenikli v čase potrebného odpočinku do našej mysle Bohu protivné myšlienky a do srdca Bohu protivné túžby, kresťan, ktorý strežie stav svojej duše, stará sa a sýti sa rôznymi duchovnými myšlienkami a vrúcnymi volaniami srdca k Bohu. Takéto myšlienky a vzývania, strelné modlitby, viac než čokoľvek iné, omnoho viac posilnia naše telesné sily, a okrem toho tiež posilnia a utvrdia našu dušu v dobre.

Schiigumen Sáva (Ostapenko)

preložil o. Nikodim

Veľký Pôst je pre kresťanov výnimočným časom z mnohých pohľadov. Preto aj, ako mnohí z nás môžu postrehnúť, v tomto čase sa objavuje mnoho publikácií, článkov posvätených tejto téme – ako postiť, kvôli čomu a či vôbec... Články o pôste nájde v časopisoch náboženských, vedeckých, svetských, či dnes populárnych – ezoterických. Jedni píšu o tom, ako si v pôste radiť v kuchyni, podávajúc množstvo pôstnych receptov a gastronomických rád, iní sa koncentrujú na možnosť boja s nadváhou, čo je tiež plusom, keďže obezita podľa štatistických daných trápi, čo druhého človeka u nás. Sú tiež takí, ktorí pri pôste hovoria ako o veľkej šanci očistenia nášho organizmu s blahodarným účinkom na pokožku, rast vlasov, trávenie, celkovú pohodu. Dokonca možno stretnúť na internete, či v časopisoch úžasné ponuky rôznych „špecialistov“, ktorí v čase pôstu v akciových cenách ponúkajú „dôkladné vnútorné očistenie vášho organizmu a úpravu vašich energetických zón“. Nájdu sa aj takí, ktorí budú rozpisovať o tom, ako Cirkev zaťažuje svojich biednych veriacich zákazmi používať stravu, pokrmy nevyhnutné pre život človeka a tak ohrozuje ich zdravie, dokonca život. Ale keďže títo ľudia už zo zásady obviňujú Cirkev z chamtivosti, hrabivosti, ich logika sa zdá byť krátkozrakou – Ak by Cirkev bola naozaj tak chamtivou, práve naopak, odporúčala by svojim ovečkám užiť si života v každej sfére, v jedle i pití, zábavách., ... dopriala by im civilizačných chorôb, rozpustenosti so všetkými jej následkami – a tak by z jednej strany získala na popularite más a zo zaopatrení chorých, či pohrebov atď. by ešte niečo získala.

Popri tom všetkom fungujú ešte omnoho surovšie, priam zverské diéty, vychádzajúce z ekonomickej situácie jednotlivých vrstiev obyvateľstva, ktoré vymáhajú omnoho viac odriekania sa ako náboženský pôst, a nikto neobviňuje tých, ktorí ho nariadili z pokusu o zabitie, či za ohrozenie zdravia...

TAK AKO JE TO POTOM S PÔSTOM?

Pomôžeme si príkladom – pokúsime sa prirovnať pôst k autu. Jedni v ňom môžu vidieť vynikajúcu možnosť skryť sa pred dažďom, či naopak, pred slnkom., iní zase, vidia v ňom možnosť uloženia vecí., nadšenci estetického cítenia ho budú neustále umývať..., ale koľkých napadne, že auto v prvom rade slúži k doprave? Ako vidíme – jeden pôst, ale koľko uhlov pohľadu...

Predstavme ten náš. Pravoslávny pohľad na pôst je pohľadom asketickým. Toto grécke slovo vyjadruje cvičenia, pripravujúce človeka k zápasu, k boju. A čo znamená samo slovo „pôst“, keď sme už pri pojmoch? Máme tu niekoľko prekladov. Prvý podáva Alexander Bruckner, píšuc, že to slovo je prebrané zo staronemeckého „fasta“, čo znamená „spratať, zjesť“ a vošlo do užívania slovanských jazykov v VIII. – IX. stor., a ktoré v súčasnej nemčine znie ako „Fasten“. Ďalším vysvetlením, z ruskojazyčných kruhov, publikované v klasickom slovníku ruského jazyka vydanom v r. 1863 – 66 od Vladimíra Dala, ukazuje spojenie slova „pôst“ s oblasťou armády: „pôst“ ako „varta, hliadka, stráž“. Autori iných východných slovníkov a encyklopédií vysvetľujú tento pojem podobne, vidiac v ňom latinské slovo „positus“ - „bojová pozícia, základňa“., čiže vojenská rétorika, ukazujúca na vojnu, boj. O akú vojnu, s čím - s kým a o čo tu vlastne ide?

Nie je žiadnym tajomstvom, že človek pozostáva nielen z tela. Má ešte niečo – materialisti to nazvú „nadstavbou“, veriaci - „duchom, dušou“. Často dokonca i v myslení kresťanov je pôst vnímaný ako boj s telom, boj, ktorý má pomôcť našej duši. Telo, ako niečo materiálne, je považované ako záťaž, ako čosi čo zväzuje dušu, čo jej prekáža. Ale to nie je pravda, aspoň nie do konca. Na objasnenie tejto otázky sa pokúsime znova definovať niektoré pojmy.

TELO

Pozrime sa najprv na telo z pohľadu Sv. Písma. Aj tu narážame na paradoxy. Sv. Pavol v Liste Rímanom v 7. hlave píše: „Viem totiž, že vo mne, teda v mojom tele, neprebýva dobro. Mám vôľu robiť dobro, ale nemám schopnosť uskutočniť ho. Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem (…). Lebo podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a drží ma v zajatí zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? (…) A tak teda ja sám svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu“ (por. Rim 7, 18*). Z druhej strany, v prvom Liste Korinťanom sa pýta adresátov: „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16), a ďalej ešte dôraznejšie hovorí: „Neviete azda, že vaše telá sú Christovými údmi?“ (1 Kor 6, 15). A nakoniec, v závere, jednoznačne vraví: „Vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý vo vás prebýva a ktorého máte od Boha? Boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 19). Čo by to malo znamenať? Ak odhliadneme od podrobnejšieho vysvetlenia tohto zdanlivého rozporu, prizrieme sa jednému zo základných právd kresťanstva, obsiahnutého vo Vyznaní viery: „Verím v zmŕtvychvstanie (vzkriesenie tela) a život večný“. Koľkým z nás tento fakt uniká z vedomia! Ak zmŕtvychvstal Christos, tak zmŕtvychvstal dušou i telom. Našou úlohou ako kresťanov je nasledovať príklad Isusa, snažiac sa prejsť do večnosti – dušou, ale i telom. Odtiaľ plynie jedno krátke, ale dôležité tvrdenie – Telo človeka je spoluúčastnikom jeho večnosti! Ak má telo zmŕtvychvstať, tak nemôže byť považované za záťaž, prekážku duše. „Christos je Spasiteľom duše i tela“, - hovoril sv. Thallasios, mních, žijúci v V. stor. Dôsledkom pádu Adama, telo i duša boli poškvrnené hriechom, utratili prvotnú krásu, a aby sa nanovo stali nositeľmi Sv. Ducha, musia sa očisťovať pre večnosť. Telo môže byť preplnené vášňami, ale takisto naopak – môže byť naplnené Duchom. Pripomeňme si dilemu sv. Pavla: „ ...svojím rozumom slúžim Božiemu zákonu, ale telom zákonu hriechu“ (por. Rim 7, 18). Takýto výkrik človeka na duchovnom rázcestí nachádzame aj v jednom z veršov Veľkého kajúcneho kánonu prep. Andreja Krétskeho: „Ó, ako následujúc Lámecha, bývalého vraha, svojimi túžbami zabil som dušu ako tamten muža, a rozum ako tamten mladíka, svoje telo som zbavil života, ako Kain svojho brata“.

O pravdu o ľudskom tele, o jeho krásu a jeho znovunasmerovanie ku Bohu treba bojovať. Koľko úsilia vynakladáme na skrášľovanie nášho tela? Aby sme boli štíhli, šikovní, atraktívni, dokonca zmyselne vyzývaví – to je zabezpečená práca pre mnohé odvetia priemyslu, či ľudskej kultúry. Ale v skutočnosti je to iba make-up pre chorého človeka. Nikto netvrdí, že človek má byť špinavým, strapatým, … obklopeným nepríjemnou „aurou“. Chcem iba poukázať na to, ako veľa času obetujeme na to, čo v skutočnosti neprináša dobré ovocie, ale skôr sa pohybuje v nebezpečných sférach: plodí márnivosť, zmyselné túžby, pokušenie; chceme, aby nás obdivovali, závideli nám, aby nás okolie chápalo ako iných, lepších, krajších, ako skutočne sme... A jednako, taký svet pomíňa, a deje sa to tak rýchlo, že nestačíme ani len držať krok s týmito zmenami – celý čas sa chceme cítiť mladí, pekní a atraktívni, investujúc pre to čoraz viac a viac prostriedkov, emócií a námahy. Dokonca, vytvorili sme si celkom špecifické pojmy, ktoré ukazujú naše vzory: módne ikony, ikony trendu, štýlu, životosprávy, či čohokoľvek iného...

Lenže, nie je žiadnym tajomstvom, že spolu s hriechom do našich tiel i duší prišli choroby a smrť. Z tohto pohľadu, dokonca zdanlivo zdravé telá mladých ľudí nie sú takými v skutočnosti. Takisto oni prepadajú chorobám, túžbam a vášňam, plných našich slabých stránok. Ak človek nasleduje hlas týchto túžob (bez ohľadu na ich motiváciu), tak bude intenzívne hľadať spôsob ako ich uspokojiť. A preto akákoľvek myšlienka o asketizme a potrebe námahy, ktorá má krotiť negatívne sily v človeka, nenachádza pochopenia. Čo je zaujímavé, otcovia – askéti, nazvime to praktikujúci zdravý spôsob života, nevymáhali od svojho tela príliš veľa. Samozrejme, poznáme veľa príkladov extrémnej askézy a odriekania, ale tie neodporúčam z pochopiteľných dôvodov, keďže dokonca ani medzi dávnymi askétami, nie všetci boli schopní dodržiavať tak prísny spôsob života, skoncentrujme sa skôr na tzv. základ. V podstate, otcovia odporúčali konať všetko po (A) – s mierou, a po (B) – dôkladne. S mierou jedli, s mierou pili, s mierou spali – nič viac. A to trvalo celé roky. Sám fakt pritvrdzovania týchto regúl, zásad, vynikal z ich dobrovoľnej túžby zdokonaliť sa a dosiahnuť vysokej duchovnej úrovne. Telo je priateľom duše a bez neho ani duša nemôže získavať čností a dosiahnuť spasenia, preto sa treba o telo starať. „Staraj sa o svoje telo, - hovorí sv. mních Izaiáš, - lebo je to Boží chrám. Malo by zmŕtvychvstať, a ty budeš musieť zložiť účet pred Bohom, čo si s ním urobil. Toľko námahy, koľko vkladáš do liečenia chorého tela, vlož aj do starosti o to, aby si ho pripravil k vzkrieseniu očistením od všetkých vášní“.

Očistenie od vášní, čiže od zlých túžob, hlboko v nás ukrytých, ktoré z nás neraz robia otrokov, vyžaduje ohromnú námahu. A to je práve ten zjavný rozpor – telo, „ktoré vedie k smrti“, bojuje s telom „chrámom Ducha Svätého“. Askéza, alebo ako už vieme – príprava k boju, pomáha obmedziť túžby a týmto spôsobom očisťuje telo. Askéza nezabíja, nehubí telo, ako to niektorí odporcovia pôstu, duchovnosti a vôbec kresťanstva tvrdia; to hriech ničí telo človeka. Ale tu takisto je potreba rozvahy a miery. Sv. Eliáš, presbyter, zdôrazňuje túto racionálnosť vo vnímaní vlastného tela: „Askéta musí vedieť, kedy a čím nasýtiť telo ako nepriateľa – z dôvodu ukrytých v ňom vášní a zlých túžob., a kedy ho treba posilniť, ako vyslabnutého priateľa.

DUŠA

Hovorili sme o tele, jeho možnostiach i slabostiach, preto sa prizrime aj duši. „Iné sú túžby tela, a iné sú túžby duše. Kto s prvými bojuje a na druhé nekladie pozornosť, podobá sa človeku, ktorý, hoci vybudoval mocný a vysoký plot ako obranu pred divými zvermi, no dovoľuje vtáctvu vyzobať tie najlepšie bobule z hrozna svojej vinice – ktorými sú vlastné myšlienky“, - varuje už spomínaný sv. Eliáš, presbyter. Naopak, keď človek vedie vojnu o svoju dušu, môžeme pozorovať úžasný vzťah duše a tela: „Kedy sa duša stáva krajšou, takisto telo, ktoré sa spojilo s dušou, bude vo svojom čase obdarené krásou vtedy, kedy „pominuteľné, prioblečie sa nepomynuteľnosťou“, - konštatuje sv. Pavol v Liste Korinťanom (por. 1 Kor 15, 53). Čím viac sa duša teraz skrášľuje, tým väčšiu krásu obdrží telo po zmŕtvychvstaní“, - píše sv. Tichon Zadonský.

Otcovia tiež poukazujú na fakt vzájomného pôsobenia medzi dušou a telom už teraz, v tomto svete. Odkiaľ to otcovia – askéti mohli vedieť? Z vlastnej skúsenosti. V modlitbe, rozjímaní a duchovnom zdokonaľovaní boli schopní vnímať a chápať samých seba, svojich bratov i svojich učiteľov. Preto tiež v plnom presvedčení píšu o „predzmŕtvychvstaní tela“: „Pred vzkriesením duší, - píše sv. Simeon Nový Teológ, - uskutočňuje sa vzkriesenie tela. Vzkriesená duša aj telo osvecuje svojim vlastným leskom a svetlom, vylievaných cez Ducha“. Sv. Gregor Palama potvrdil túto myšlienku: „Ľudia, ktorí nasmerovali svoju myseľ a dušu k Bohu, takisto i telom, zmeniac svoj postoj, vznášajú sa spolu s ich mysľou i pocítia radosť Božej blízkosti“. Nezažili ste nikdy situáciu, kedy zdanlivo príjemný človek sa po bližšom spoznaní ukáže byť odporným? Keď jeho milý zjav, ako sa nám na prvý pohľad zdalo, v nás zrazu začína vyvolávať prinajlepšom akési obavy? Nevieme presne povedať, čo nie je v poriadku, ale inštinktívne cítime, že by sme mali vycúvať... Že čosi sedí v duši tohto človeka a to vytvára negatívny vplyv na telo. Inak povedané – nie je všetko zlato, čo sa blyští. A naopak – sú ľudia dobrí, srdeční, ktorí vôbec nemusia byť kandidátmi / -tkami na miss, a aby nebolo málo – neraz bývajú skaličení, a mimo to, sú nádhernými ľuďmi vo svojom človečenstve a máme pocit, že je nám s nimi dobre, že chceme byť s nimi. Ale, aby sa tak stalo, človek musí vykročiť na cestu askézy. A tu niet obmedzení – žiadny rozdiel pre mníchov a svetských, pre duchovných a laikov – každý z nás sme totiž povolaný vykročiť úzkou cestou, prekonávať prekážky podľa svojich možností a schopností, a pôst, zvlášť Veľký Pôst, je k tomu dobrou príležitosťou. Ale o tom v ďalšom čísle Prameňa.

Podľa artikulu ks. Mariusza Synaka - (Nie) samym chlebem...?; 

publikované v mesačníku Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie PRAMEŇ, marec 2014

spracoval jerej Dušan N. TOMKO

Tak, ako počas života pomáhal sv. Spiridon vo svojej dobrote mnohým ľuďom,

tak, aj do dnešného dňa pomáha každému, kto sa v modlitbe k nemu obracia.

Stalo sa to minulého roku, - hovorí Oľga. - Do toho času sme žili s mužom a troma detičkami v tesnom dvojizbovom byte. Keď sa na svete objavilo naše štvrté malé, bolo jasné, že žiť tu šiestim pohromade bude dosť ťažko a bolo potrebné hľadať priestrannejšie bývanie. Vec bola naliehavá, čas plynul a vhodného bytu nebolo.

Vtedy si Oľga spomenula na sv. Spiridona, o ktorom počula, že pomáha ľuďom s hľadaním si strechy nad hlavou a začala v blízkom chráme dávať na molebny k svätému. Dala raz na moleben, no vec sa nijako nepohla dopredu. Dala na moleben druhý krát, no i ten istý výsledok. Tu zrazu, jeden známy, veľmi dobrý človek, podaroval Oľge len tak, z ničoho nič, malú ikonku pre deti – ikonku sv. Spiridona Trimifuntského. "Počul som, - povedal, - že sv. Spiridon pomáha deťom".

Mala som pocit, akoby nám svätý chcel povedať cez tohto človeka: nedajte sa odradiť, nezúfajte, váš problém sa rieši, hoc to ešte nevidíte. A skutočne, skoro sa našiel byt – štyri izby, priestranná kuchyňa s veľkou halou, dokonca celkom lacno, keďže to bolo na prvom poschodí. My sme boli šťastní, všetko dobre dopadlo a naši štyria drobci mali miesta na naháňanie do sýtosti bez toho, aby rušili susedov. Dokonca z okna bytu vidieť chrám, kde som dávala slúžiť moleben sv. Spiridonovi.

Čo je zaujímavé – tento byt pred 20-timi rokmi slúžil ako "detský klub" – schádzali sa tu deti z okolitých blokov a tú trávili daždivé dni hrajúc šach, stolný tenis... No takú "detskú izbu" nám vyhliadol dobrý sluha Boží, ktorý "pomáha deťom". Tesne k Novému roku sme sa nasťahovali, - spomína Oľga. - Netreba isto hovoriť, koľko bolo radosti.

Sv. Spiridon teraz hľadí na nás z ikony a priam nahlas hovorí: "Nikdy nezúfajte a radujte sa, Hospodin je s nami!"

pripravil otec Nikodím

Hovoria, že v láske. No, počkajte: láska – to je kvitnúci a plody prinášajúci sad. Ale najprv je potrebné očistiť pôdu, zorať ju, zasiať a až tak môže všetko rásť. Čo riekol Hospodin o Svojom príchode? Prečo prišiel? Nájsť a spasiť stratených, hynúcich. A ako budú hynúci zachránení? Tým, že odložia staré a oblečú sa v nové. Predovšetkým je treba vyzliecť, zhodiť zo seba a zahodiť všetku starinu vášní a hriechov, a z toho sa potom zrodí nové. Prichádza bázeň Božia a rodí sa pokánie, pokánie privádza ku konaniu dobrých skutkov, z ktorých sa potom zrodí láska.

Sv. Izák Sýrsky hovorí takto: "Tak, ako je nemožné preplávať veľké more bez lode a člnu, tak nikto nemôže bez bázne dostihnúť lásku. Páchnuce more medzi nami a duchovným rajom môžeme prekonať iba na lodi pokánia, na ktorej sú veslármi cnosti, bázeň pred Bohom. Ak títo veslári neriadia loď pokánia, ktorou po mori tohto sveta prichádzame k Bohu, potom sa v tomto páchnucom mori topíme. Pokánie je loďou, korábom a bázeň pred Bohom je jej kormidelníkom, láska potom Božským prístavom. Preto nás bázeň privádza na loď pokánia, vezie nás páchnucim morom života a privádza do Božského prístavu, ktorým je láska. K tomuto prístavu prichádzajú všetci, ktorí sa namáhajú a sú preťažení pokánim".

MODLITBA

Modlitba je prvým skutkom, prvotným činom kresťanského života. Modlitba je dýchaním duše. Keď existuje modlitba, žije duch, keď modlitby nieto, niet ani života v duchu.

Stáť pred ikonou a robiť poklony nie je modlitba, ale iba súčasť modlitby; čítať modlitby z pamäte alebo z knižky, či ich len poslúchať, takisto ešte nie je modlitba, ale iba nástroj modlitby, spôsob jej hľadania či jej prebudenia. Samotná modlitba je postupné zrodenie v našom srdci zbožných myšlienok a pocitov k Bohu – pocitu sebaponíženia, oddanosti, vďačnosti, chvály, prosby, ľútosti a pocitu pokory voči vôli Božej.

VO SVETE JE POTREBNÉ NEŽIŤ SVETSKY

Názor, že vo svete sa nedá dosiahnuť spasenia, je správnou výzvou, pokiaľ v ňom žije svetsky, svetským životom...

Ak je vo svete potrebné nežiť svetsky, pre spásu to potom neznamená žiadne nešťastie. Koľko bolo a je tých, ktorí si získavali a získavajú spásu vo svete? Prečo nevstúpiť do ich zástupov? Svet – to sú vášne a ľudia žijúci vo svete výhradne pre ne, v zajatí zvykov a prostriedkov svetského života, vymyslených pre uspokojenie týchto vášní... Ak toto všetko zanecháme, tak zanecháme a zriekneme sa sveta, hoci by aj navôkol všetci žili svetsky, či čiastočne svetsky – raz svetácky, inokedy nie.

Rodinný a občiansky život sám o sebe nie je svetský, ale stáva sa takým, keď do každodenného života preniknú vášne a ich uspokojovanie. Existujú prikázania pre rodinný a občiansky život (Exodus 20, 2 – 17; Matúš 22, 37 – 39). Ak si zariadime náš život tak, aby v ňom vládli prikázania a vyženieme z neho všetko, čo je plné svetskej vášne a náruživosti, potom nebudeme žiť svetským, ale svätým, Bohom požehnaným životom.

OBRAZ A PODOBA BOŽIA

Obraz a podoba Božia sa vzťahuje nie k telu, ale k duši. Obraz Boží spočíva v podstate duše a podoba spočíva v slobodne a dobrovoľne ňou samou získaných Bohu podobných vlastností. To, že naša duša je nehmotná, jednoduchá, duchovná, nesmrteľná a rozumne slobodná, to náleží k Božiemu obrazu. A keď cez patričné využitie rozumu a slobody pozná pravdu, začne ju vrúcne a úprimne zachovávať, srdce okrášli rôznymi cnosťami ako sú: miernosť, milosrdenstvo, zdržanlivosť, mierumilovnosť, trpezlivosť, vtedy v nej tieto vlastnosti utvoria Božiu podobu. Podoba, otlačená pomocou milosti v Božom obraze, objíma všetko vnútorné v nás: naše myšlienky, vnútorné rozpoloženie, pocity a činí Bohu podobným i náš úmysel, vôľu a srdce. Naša Bohu podobná myseľ, keď si je jasne vedomá Vyznania viery, pridržiava sa potom všetkého, čo ono obsahuje bez výnimky. Apoštol Pavol hovorí o sebe a o všetkých apoštoloch: My však máme Christovo zmýšľanie (1 Kor 2, 16). A toto Christovo zmýšľanie apoštoli nezadržiavali v sebe samých, ale predali ho Cirkvi a veriacim v živom slove a v Písme. Svätá Cirkev ho zhromaždila a v krátkosti vyjadrila vo Vyznaní viery. Tak teda ten, kto verí vrúcne a úprimne, pevne zachováva všetko, čo učí Vyznanie viery, ten má Christovo zmýšľanie, lebo má podobné zmýšľanie Christovmu a jeho myslenie sa stáva Bohu podobným. Aj tvorčia moc sa stáva podobná Bohu vtedy, keď sa ozdobí všetkými cnosťami, ktoré boli ukázané v Hospodinovom učení o Blahoslovenstvách (Mt 5, 3 – 12). Že je to tak, o tom pre nás vydáva svedectvo sv. apoštol Pavol.

ČO MÔŽE ČLOVEKA OŽIVIŤ?

Koľko rokov počúvame Evanjelium, a jeho slová útechy sa míňajú svojim účinkom, prelietajú popri nás... A nakoniec, Boh dá človeku nejakú príležitosť a on napokon započuje ich svojim srdcom... Vtedy slovo vstúpi dovnútra a vykoná svoje podivuhodné, ničiace, a zároveň obnovujúce dielo, podstatou ktorého je skutočný a pravý život.

NESENIE VLASTNÉHO KRÍŽA

Každý z nás máme svoj vlastný kríž. Skladá sa zo všetkého, čo znepokojuje a ťaží nášho ducha, čo mučí naše srdce na pravej skutočnej ceste k Hospodinovi, a čo sa deje po všetky dni nášho života.

Prvý druh kríža predstavujú neduhy našej prirodzenej povahy a zlé nasmerovanie našich síl, ktorými sú – obmedzenosť, nesúdnosť a nezrelosť v rozhodnutiach, nedostatok síl našej vôle, jej strnulosť a neochota reagovať na dlh, ktorý máme voči nášmu Spasiteľovi. Skleslosť našich zmyslov a ich náklonnosť k márnivosti, predovšetkým k potomkom nášho „ja“ - zástupom vášní a žiadostí tela každého druhu. Prebudeného ducha, ktorý toto všetko v sebe vidí, toto všetko ťaží a on to na sebe nosí ako nejaký zločinec, ktorému bola za trest k ramenám priviazaná rozkladajúca sa mŕtvola. Toto je kríž padlého ľudského pokolenia.

Druhý druh kríža predstavujú všetky životné námahy a problémy. Prajeme si pokoj, dobré vzťahy so všetkými, aby všetko, čo robíme, prebiehalo v poriadku, ale väčšinou vo všetkých stránkach nášho života, skoro každú minútu sa stretávame s nepríjemnosťami i nešťastiami. V našej snahe vyhnúť sa nepríjemnostiam, bojujeme s nimi a svoj život vlečieme podobne ako ten, čo sa prediera pomedzi tŕnie a každú chvíľu akurát získava nejaký škrabanec. To je kríž života.

Tretí druh kríža sa skladá z práce, ktorú máme zverenú a máme ju konať. Každý z nás je obklopený povinnosťami a každá povinnosť má svoju oblasť činností; pri každej činnosti je pritom potrebná námaha a trpezlivosť, aby bola vykonávaná od začiatku až do konca v tom duchu, poriadku a naplno, aká je jej podstata.

Každý, kto začne žiť kresťanským životom, si začne krok za krokom uvedomovať a chápať, aké obtiažné je „nesenie kríža“, a túto skutočnosť poznáva tým viac, čím viac sa pod krížom zastavuje, čím viac s ním zakopáva, dokonca s ním padá. Prijíma to však ako najväčšie požehnanie.

Božia útecha je preveľká pre tých, ktorí nesú takýto kríž; a ako prvé dary Božej útechy prijímajú títo veriaci slzy pokánia, pocit vlastnej hriešnosti, ale súčasne aj Božej lásky.

Z internetových zdrojov pripravil o. Nikodím

...alebo, ako sme sa cez Jordán dostali do Božieho Kráľovstva

Nie jeden vedecký článok nesie titulku "Voda, začiatok života", predávajúc informáciu, že voda stojí za zrodom života, že bez vody by bol život na zemi nemožný atď. Voda však bola aj na začiatku Evanjelia – voda z maličkej rieky Jordán, ktorá doslova urobila hranicu medzi Starým a Novým Zákonom a rozdelila históriu zeme na čas do Christa a kresťanskú epochu, v ktorej, chceme veriť, ešte stále žijeme aj my dnes...

Celá éra Starého Zákona bola poznačená očakávaním na príchod prisľúbeného Mesiáša a Boh, verný Svojím prisľúbeniam, nezabudol na Svoj ľud – poslal Záchrancu, Svojho Jednorodeného Syna, Isusa Christa, Ktorý sa narodil z Devy Márie v Judskom Betleheme (por. Mt 2, 1). Veľmi skoro novorodené Knieža Pokoja zakúsilo ľudskú zlobu. Nasledoval útek do Egypta, návrat po niekoľkých rokoch a nenápadný život v Jozefovej tesárskej dielni v Nazarete (por. Mt 2, 13*). Od tej doby však prešli roky a ľudia, okrem Márie, Isusovej Matky, Ktorá si to všetko ukladala v srdci (por. Lk 2, 51), už zabudli na to, čo sa udialo v tú tajomnú betlehemskú noc, kedy Boh poslal Svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný (por. Jn 3, 16).

No túžba po Vysloboditeľovi, Mesiášovi stále horela v srdciach veriaceho židovského ľudu. Preto aj mnohí s radosťou prijali človeka, o ktorom si mysleli, že je sľúbeným Mesiášom, človeka, ktorý žil v púšti, zaodieval sa do ťavej kože a živil sa kobylkami a divým medom. Tento človek volal národ k pokániu a na jordánskej rieke na znak pokánia vykonával rituálny obrad očistenia nad všetkými, ktorí zatúžili po zmene života. Preto aj tohto človeka, ktorý sa volal Ján nazývali Krstiteľom (por. Lk 3, 7 – 20). On, samozrejme nebol prisľúbeným Spasiteľom – bol posledným starozákonným prorokom, ktorého poslal Boh na zem, aby upozornil ľudstvo na prichádzajúceho Spasiteľa, Ktorý sa už bol narodil a chodil po našej hriešnej zemi.

A zrazu, jedného dňa v zástupe stojí Isus, neznámy okolitému svetu, ako jeden z tých, ktorý prišli prijať z Jánových rúk krst pokánia.

Zvláštny obraz nám ponúka táto biblická scéna – Veď v tom dave čakajúcich na Jánov krst bola zberba spoločnosti: verejní hriešnici, prostitútky, colníci a zlodeji, ... ľudia, ktorí zrazu zatúžili vrátiť sa do normálneho života a začať nanovo. Celú túto scenériu zas pozorujú "spravodliví" – farizeji a zákonníci. Oni sa nepotrebovali očistiť, napraviť, ... oni prišli pozrieť na divadlo, vysmievať sa a hádať sa s Jánom. A Ten, jediný spravodlivý, bez hriechu a viny, Isus z Nazareta, stojí ticho, skromne nikým nepoznaný v zástupe a čaká na Jánov krst. Avšak nie je to celkom tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ján z Božej milosti vidí, Kto stojí pred ním – "Hľa Baránok Boží, Ktorý sníma hriechy sveta!" (Jn 1, 29). Čuduje sa, zdráhajúc sa hovorí: "Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? - Ale Isus mu odvetil: "Nechaj to teraz tak. Lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé" (Mt 3, 14 – 15). A takisto Nebeský Otec svedčí o Svojom zasľúbení: "Toto je môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo" (Mt 3, 17).

Krst bol prvou udalosťou verejného pôsobenia Isusa Christa. O tom, ako žil, čo robil do Svojho krstu, takmer nič nevieme. Avšak krst na Jordáne sa stal počiatočným bodom, od ktorého sa začal odvíjať veľký príbeh Evanjelia, histórie Cirkvi, našej viery a spásy každého z nás.

Na Jordáne začína Christovo pozemské putovanie, o ktorom evanjelista hovorí, že "kade chodil, dobre robil". Stal sa priam senzáciou doby. Začali sa za Ním hrnúť ľudia – jedni preto, aby ich vyliečil z ich choroby., iní z túžby po senzácii a ďalší preto, že chceli počuť Jeho slovo (por. Mt 4, 23*). Isus však nebol populistom, nesnaží sa využiť popularitu, ale otvorene hovorí, že nestojí o tých, čo za Ním behajú, ale o tých, ktorí Ho nasledujú. A tak davy okolo začali rednúť – jedni odišli za inými senzáciami, iným sa zdal veľmi náročný. Keď sa zamyslíme, veď kto by chcel byť priateľom, učeníkom, nasledovníkom toho, kto si neustále nachádza nepriateľov, keď neustále kritizuje nadutosť, pýchu, egoizmus, honbu za mamonom, a žiaľ, stále sa v Jeho slovách našla elita a smotánka spoločnosti – učitelia národa, vysoké duchovenstvo, štátni úradníci a politici tamtej doby... Je len samozrejmé, že za tým všetkým prišla zrada, zinscenovaný súd a nakoniec kríž.

Ale či kríž bol koncom Jeho pozemskej misie? Nie! Tak ako na začiatku, ako i počas celého Jeho trojročného hlásania radostnej zvesti Evanjelia, tak aj nad krížom zneje „Ty si môj milovaný Syn, v Ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt 3, 17) Otcova láska Ho previedla ľudskou smrťou, aby cez ňu nakoniec prešiel do večného života ako Víťaz – Víťaz nad smrťou, hriechom a peklom.

A aký odkaz predáva udalosť Hospodinovho krstu na Jordáne do nášho života? V prvom rade uvedomenie si preveľkej hodnoty nášho vlastného krstu – toho tajomstva Cirkvi, cez ktoré sme boli napojení na život s Christom a v Christovi, kedy ponárajúc sa do krstných vôd sme sa zriekli diabla, jeho skutkov, jeho moci a zjednotili sme sa s Christom. V Ňom sa spojilo nebo so zemou a cez Neho sme sa stali deťmi Nebeského Otca a dedičmi Božieho Kráľovstva.

Pred našim krstom sme takisto stáli neznámi v dave, anonymní pred Bohom – tak, ako Isus na brehu Jordánu. Ale keď sme sa ako nový očistený človek vynorili z krstných vôd, skrze Isusov krst, zaľúbilo sa Nebeskému Otcovi aj v nás. Nebo sa otvorilo nad nami a Boh každého z nás osobne oslovil po mene a nazval Svojim milovaným synom, milovanou dcérou.

Jerej Dušan Nikodim Tomko

ĎAKUJME A BUĎME ZA VŠETKO VĎAČNÍ

Ľudia zvyčajne často na všetko len nadávajú, dokonca aj na to, čo je im neraz osožné. Medzi tými, čo sú nevďační sú aj veriaci. Nadávame na policajtov, futbalových rozhodcov, dokonca aj na svojich duchovných. Rodičia nadávajú na deti a deti na rodičov, lebo sú aj zlí rodičia a aj zlé deti. Netvrdím, že nie sú aj zlí policajti, futbaloví rozhodcovia a aj zlí duchovní. Isté je, že medzi dobrými sa vždy nájdu aj zlí. Ale život a spoločnosť si vyžaduje, aby boli aj policajti, futbaloví rozhodcovia, duchovní, rodičia a deti. Sú ľudia zlí a nevďační, ale sú aj dobrí a vďační. Aj nevďak patrí k životu. Ak sa však stretneme s nevďakom, nerobme si z toho nič. Ani Isus Christos nebol výnimkou, aj On sa stretol s nevďačnosťou a nesťažoval sa. Pravda, vyčítal, že keď vyliečil desať nemocných, len jeden sa prišiel poďakovať a aj ten bol Samaritán. Ostatní deviati prijali vyliečenie a dobrodenie ako samozrejmosť, ktorú Boh musí dať. Tak je to s poďakovaním sa Bohu aj dnes.

Príčinou nevďačnosti môže byť aj povaha človeka, že považuje všetko za samozrejmosť, alebo má všetko a je ešte nespokojný a stáva sa nevďačníkom. Lenže nevďačný človek škodí sebe aj druhým. Čítal som, čo napísal jeden starý chirurg - koľkých ľudí vytrhol od smrti a odchádzali bez vďaky, zaiste si mysleli, že to je jeho práca... Ale ako sa hovorí, že výnimky potvrdzujú pravidlo, že jeden predsa len pamätal na vďačnosť, a bolo to počas fronty, kedy mu cez ruky prešlo veľmi veľa vojakov. Raz doniesli jedného vojaka s roztrhanou tvárou, pozošívali všetko a postavili ho na nohy a hovorili mu, aby niečo povedal a on povedal: ĎAKUJEM ! Na tisíce som zabudol písal chirurg, ale na toho vojaka som nezabudol.

Ani neviem, kde som čítal, že v jednom africkom jazyku slovo ďakujem prekladajú ako „dívať sa späť“. K ďakovaniu sa dostane len ten človek, ktorý sa pozrie späť a uváži, čo sa stalo, čo sa aj mohlo stať. Preto sv. apoštol Pavel píše, buďte vďační. Hovorí sa, že kto ďakuje duchovne sa dotýka lásky darujúceho a zapaľuje lásku.

Ak sa nad tým všetkým zamyslíme, v našom živote nám mnohí ľudia ďakovali, pomáhali a prišli nám na pomoc, ak to bolo treba. Mnohí, ale zabudli na vďačnosť, poďakovať sa a mnohí nás ešte aj pourážali. Zvykne sa hovoriť, že ak chceme mať hnevníka, treba len požičať peniaze a je to. Ale aj toto je osožné pre náš život, lebo je to pre nás ako horká tabletka alebo horká kvapka lieku, čo nám pomôže. Takže treba za všetko ďakovať, aj za toto.

Pozerajme sa pri rôznych príležitostiach, takou je aj začiatok nového roku, späť a uviďme lásku a dobrotu Božiu, ktorú nám preukázal Boh počas celého roka a vrúcne ďakujme, chváľme a oslavujme Boha. Viďme lásku a dobrotu ľudí, a aj im buďme vďační za všetko dobre aj za zlé. V ďakovaní Bohu nech nám pomôže modlitba: Ďakujem ti Bože, že som tu, že žijem, že môžem rozprávať, smiať sa a tešiť zo všetkého, čo si mi Bože dal. Ďakujem za čas, že si mi dožičil sa dožiť toho dnešného dňa, za slnko, dážď, za priateľov aj nepriateľov. Ďakujem ti, že som tu, že žijem a radujem sa zo všetkého.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

Keď sa zahľadíme do víru udalostí dnešného sveta, so všetkou jeho neistotou, rozpínajúcim sa, a dokonca triumfujúcim sekularizmom – chce sa na plné ústa zakričať: „Kresťania, veď my sme a máme byť soľou zeme a svetlom tohto sveta !!!“ Prečo čím ďalej tým menej cítiť chuť Evanjelia v každodennom živote? Nie je chyba v nás samých? Sám Christos sa pýta: Keď soľ stratí svoju chuť, k čomu vlastne bude?

Možno nedokážeme tak precítiť silu tohto Christovho prirovnania, tak ako ho vnímali Christovi súčasníci, ľudia tamtej doby – Prečo? Možno preto, že sa nestretávame so soľou tamtoho, biblického času. Soľ bola potrebná pri konzervácii jedla, soľ sa používala aj ako žertva Bohu, a ani zďaleka nebola takej kvality ako ju vidíme my dnes. Táto soľ, aj spôsobom, akým bola skladovaná, časom navlhla, zvetrala a nakoniec zostala iba zmesou piesku bez akejkoľvek chuti. No, a k čomu je vhodná taká soľ, ktorá nesolí ???, - pýtal sa aj Sám Hospodin Isus Christos.

Soľ v strave, v jedle my nevidíme, ale chuťovými bunkami cítime jej prítomnosť, alebo ešte lepšie povedané – cítime, keď tam nie je. A to je duchovná pravda aj o dnešnom svete, o medziľudských vzťahoch i o nás, súčasných kresťanoch. Po dvoch tisícročiach kresťanskej misie začína byť citeľný akútny nedostatok duchovnej soli, soli Evanjelia v našom každodennom živote, v živote ľudskej spoločnosti.

Soľ pri varení, pri konzervácii jedla nie je zložkou, ktorá by vytvárala nejaký vonkajší efekt. Jej funkcia má vnútorný charakter. A v tomto kontexte nám o soli hovorí aj Christos v Evanjeliu, … o soli, ktorá nás má preniknúť do nášho najhlbšieho vnútra – Táto soľ ukazuje na náš vzťah s Hospodom Isusom Christom – vzťah, ktorý prv ako vzíde na povrch, aby sa stal svetlom pre ostatných, musí byť do hĺbky presiaknutý soľou Christovej prítomnosti.

Soľ, keď už hovoríme z aspektu jedla, potravy – mu nielen dodáva chuť, ale ho aj konzervuje, udržiava v dobrom stave. … V akom stave je naše srdce, náš vnútorný, duchovný svet? Je preniknutý evanjeliovou soľou, ktorá nie je ničím iným než intenzívnym vzťahom s Christom tak, aby sa ako žiariace svetlo dokázal z nášho vnútra odzrkadliť v našej činnosti, našej práci, vzájomných medziľudských vzťahoch, tak, aby aj dnes cez nás dokázal osloviť hľadajúcich v bludisku dnešného sveta? Preto Christos k slovám: „Vy ste soľou, … vy ste svetlom...“, - dodáva: :Nech vaše svetlo svieti pred ľuďmi...!“

Keď sa vrátime k začiatku našej úvahy, prečo je náš súčasný svet taký ako je, treba si nám takisto položiť otázku – či svieti naše svetlo dostatočne pred ľuďmi, pred dnešným svetom? Či vidí svet cez nás to SKUTOČNÉ, PRAVÉ SVETLO, SVETLO, KTORÉ ODKRÝVA CESTU SKUTOČNÉHO ŽIVOTA? TO JE NAŠA MISIA, TO JE NAŠA ÚLOHA V TOMTO SVETE AKO CHRISTOVÝCH NASLEDOVNÍKOV – MISIA KAŽDÉHO NA SVOJOM MIESTE, POZÍCII, … KAŽDÉHO S JEHO DARMI, CHARIZMAMI, KTORÉ NÁM K TEJTO MISII DAROVAL HOSPODIN.

Aj v našom čase by sa našlo mnoho tých, aj medzi nami, ktorí by chceli byť s Christom v momentoch, kedy Ho dav za aplauzu vítal ako Kráľa, ako Mesiáša. No už nie veľa je tých, ktorí by s Ním chceli ostať na ceste každodenného života. A práve v tých chvíľach, – bez publika, bez davu, iba sám s Christom, – duša zakúša príchuť neba, … a môžeme si byť istí, že za krátky čas táto milosť v srdci, v ktorom tróni Christos, začne ako svetlo cez naše skutky osvecovať ľudí okolo nás.

AKÁ OHROMUJÚCA VÝZVA PRED KAŽDÝM Z NÁS !!! - VÝZVA, NEOSTAŤ LAMENTOVAŤ NAD DNEŠNÝM SVETOM, ALE SAMÉMU SA PRIČINIŤ K PREMENE SVETA !!! Akým spôsobom? V prvom rade, začnúc od samého seba – pustiť Christa do svojho života a dovoliť Mu preniknúť naše srdce, našu dušu, celý náš život, do samej jeho hĺbky... A On, zjavený v našom živote, ako svetlo začne cez nás osvecovať všetkých.

Jerej Dušan N. TOMKO

/publikované v mesačníku PRAMEŇ, December 2013/

O PRENASLEDOVANÍ KRESŤANOV, ZRADE A VERNOSTI VIERE

Tohto roku si kresťanský svet pripomína 1700. výročie vydania Milánskeho ediktu, ktorý v konečnom dôsledku ukončil tristoročné prenasledovanie kresťanov.

Kresťanstvo bolo prenasledované prakticky od svojho zrodu – najprv Židmi, následne Rimanmi, ktorí si všimli skutočnosti, že kresťania odmietajú uctievať bohov štátnych pohanských kultov a prinášať im žertvy. Skutočnosť, že kresťania považujú kresťanstvo za nezlúčiteľné s pohanstvom vnímal rímsky štát za prejav nelojálnosti kresťanov voči Rímskemu impériu, a preto aj považoval kresťanov za nepriateľov cisára a rímskej ríše. Krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho cisára sa datuje od 17. júla r. 64, kedy vypukol v Ríme požiar (trval 6 dní a 7 nocí). Aby sa cisár Nero očistil od podozrenia zo založenia požiaru, označil za vinníkov práve kresťanov, proti ktorým sa obrátil hnev ľudu.

Pomsta kresťanom bola páchaná tak krutými a neľudskými spôsobmi, aké len ľudská vynaliezavosť dokáže vymyslieť. Potom, až do r. 94, nastal relatívny pokoj a kresťania boli považovaní za sektu povoleného židovského náboženstva. Oficiálne bolo dlhodobé prenasledovanie kresťanov zahájené ediktom cisára Trajana, ktorým odpovedal na otázku Plinia ml. ( v r. 111 – 113), ako zachádzať s kresťanmi, ktorých počty sa v tom čase značne rozširovali. Trajanov edikt síce stanovuje, že kresťania nemajú byť aktívne vyhľadávaní, ani nemajú byť brané do úvahy anonymné udania (čo sa nedodržovalo), ale keď sú usvedčení, musia byť potrestaní – usmrtení. Od tejto doby sa stalo zločinom už len prihlásenie sa k menu „kresťan“. Kresťanom bolo prisudzované všetko zlo, všetky nešťastia a katastrofy. Boli pokladaní za nepriateľov štátu a ľudstva. Boli popravovaní najbolestivejšími a najzdĺhavejšími spôsobmi. Ich zabíjanie sa konalo pre zábavu počestných občanov.

Podľa odborníka na demografiu kresťanstva Davida B. Barretta, počas 2 tisíc rokov existencie kresťanstva pre svoju vieru zahynulo okolo 70 mil. kresťanov, z toho asi 45 mil. v priebehu dvadsiateho storočia. Sociológ Massimo Introvogne upozorňuje, že tento odhad je ešte mierny a skutočné číslo môže byť oveľa vyššie, a nakoniec, vo väčšine prípadov prenasledovanie nemusí byť spojené so zabitím, ale tiež s inými formami útlaku.

Toto všetko ukončil cisár sv. Konštantín, ktorý sa narodil vo vtedajšom rímskom meste Naissus (dnešné Niš v Srbsku), niekde medzi rokmi 272 až 285. S jeho otcom Konstanciom Chlorom, veliteľom rímskych vojsk, je spojená zaujímavá história – Raz chcel preveriť spoľahlivosť svojich dôstojníkov. Nechal ich nastúpiť a zavelil: „Kto je kresťan, nech vystúpi z radu!“ Z radu vystúpila časť vojakov. Bol to prejav odvahy, pretože všetci mali pred očami krvavé prenasledovanie kresťanov, ktoré v tom čase prebiehalo. Po chvíli Konstancius svoj rozkaz zopakoval. Ďalší vojaci urobili krok vpred. V tábore nastalo hrobové ticho. Každý s napätím čakal, čo prísny, ale spravodlivý, veliteľ urobí. Po chvíli Konstancius rozvinul papyrus so zoznamom kresťanov a začal čítať mená, počnúc od najvyššej hodnosti: „Quintus Fabius, ty si kresťan! Nenašiel si však odvahu sa priznať, preto si degradovaný. Bol by si schopný zradiť aj Rím, keď si schopný zradiť svojho Pána. Julius Naso, i ty si schopný zradiť Rím, ako si teraz zradil Boha. Degradujem ťa!“ A takto postupne vylúčil z armády zradcov viery a vyhlásil, že kresťanským dôstojníkom a vojakom dôveruje, pretože zachovali vernosť svojmu presvedčeniu.

Po r. 313 započal sv. Konštantín premenu rímskej ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve vyhlásil, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. To však neznamená, že z kresťanstva urobil jediné štátne náboženstvo, ako je to neraz mylne interpretované. Pretože starý Rím ako hlavné mesto rímskej ríše z vojenského hľadiska nevyhovoval, založil cisár nové hlavné mesto Konštantinopol, ktoré vybudoval na mieste rozpadnutého gréckeho mestečka Byzantion. To sa potom stalo prvým kresťanským mestom. Neskôr, z dôvodu šíriacich sa heréz, zvolal Konštantín prvý Všeobecný snem (r. 325), ktorého sa zúčastnilo 318 biskupov. Cisár snem zahájil slovami, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.

Sám cisár Konštantín sa dal pokrstiť až tri dni pred smrťou a zomrel ako kresťan r. 337. Milánsky edikt, ktorý vydal, znamenal pre Cirkev zastavenie vyhladzovania kresťanov a značnú úľavu pre život Cirkvi, ktorý sa po tak dlhej dobe „podzemnej činnosti“ mohol začať slobodne rozvíjať. Na druhej strane znamenala sloboda kresťanstva aj slobodu rozvíjania a činnosti heréz, ktoré predstavovali pre kresťanstvo záludnejšie a väčšie nebezpečenstvo než pohanstvo. Tým, že sa kresťanstvo stalo uznávaným štátnym náboženstvom a kvôli sympatiám cisára si získalo aj statut spoločenskej prestíže, začína v ňom pôsobiť duch zosvetštenia a poklesu morálky kresťanov. Na to Cirkev reagovala rozmachom mníšstva, ktoré sa v púštnych komunitách snažilo udržiavať morálnu ideu prvotného kresťanstva, vysokú mravnosť, a hlavne intenzitu duchovného života. Zvlášť kinoviálne monastiere dodnes pestujú spôsob života a prax prvej jeruzalemskej cirkevnej obce, kde mali všetci všetko spoločné a neustále bdeli na modlitbách.

Spracované podľa ambon.or.cz, Oslavy 1700. výročí vydání Milánského ediktu

- nikodim