SVÄTOSŤ OBYČAJNÝCH ĽUDÍ

Neraz pri rozhovoroch s ľuďmi, zvlášť pri spovedi, počujeme slová: „Veď my nie sme svätí, … my sme len obyčajní ľudia...“ Z jednej strany pravda – svätí hľadia na nás z ikon, obraciame sa k nim v modlitbách, prosíme ich o pomoc, orodovníctvo pred Bohom. No keď sa zamyslíme – čím zvláštnym sa svätci líšia od nás? Možno ich Boh vybral a urobil svätými a nás nie... A potom nemá zmysel byť z toho rozčarovaný. Ale možno, podstata je kdesi inde, ... a možno, rozhodnutie výberu nerobí iba Boh...

Ak začneme pozorne čítať Evanjelium, veľmi skoro pochopíme, že je to veľmi pravdivá kniha – žiadna fantastika o super hrdinoch, ale udivujúco pravdivá kniha o skutočnom ľudskom živote.

Evanjelium hovorí o rybároch, ktorí spočiatku boli ustráchaní, dlho zmietaní v pochybnostiach, dokonca neverili, a zrazu s kázaním o Christovi obišli celý svet. Z Evanjelia sa ešte dozvedáme o ženách, ktoré v skoré nedeľné ráno šli k hrobu, aby myrom pomazali telo ich umučeného Učiteľa. Nevedeli, kto by im mohol pomôcť odvaliť obrovský kameň, ktorým bol zavalený Christov hrob, a zrazu sa ukázalo, že kameňa už vôbec niet, a dokonca, ani vonné masti im nie sú potrebné, lebo Hospodin vstal zmŕtvych... Môžeme pokračovať príkladmi, no najmocnejším príkladom je Sám Boh, Ktorý sa stal Človekom. Ako to čudne vyznieva na prvý pohľad, keď vidíme Boha, Ktorý sa narodil chudobný, Ktorý trpel, hladoval, bol smädný, unavený, okolie Ho nerozumelo, vysmievalo sa Mu … Ako veľmi sa to podobá na obyčajný, každodenný život. Evanjelium nám ukazuje realitu nášho života. A keď Sám Boh sa vo Svojom pozemskom živote neodlišoval od obyčajného človeka, čo to znamená pre nás samých?

Odpoveď je v skutku úplne jednoduchá: Boh sa stal takým, ako my, aby každý človek mohol zvíťaziť nad svojou hriešnosťou a stať sa takým, ako Boh.

Aj životy svätých nám hovoria o takých, ako my, ľuďoch, ktorí odpovedali na toto Božie pozvanie, a udivujúci je fakt, že sa neraz svätými stávali ľudia, ktorí podľa našich ľudských kritérií sa nimi vôbec nemali stať.

Veľmi dávno sa stala táto história – V Rímskom impériu žil istý vojak, ktorý sa dopracoval až na veliteľa oddielu, ktorý tvorilo sto vojakov, preto ho aj nazývali – stotníkom. Spolu s inými vojenskými jednotkami bol aj jeho oddiel poslaný do Palestíny, aby zabezpečoval poriadok tejto neveľkej rímskej provincie, a s poriadkom v tejto dobe bolo veľmi zložito. Obyvatelia Palestíny nemali radi Rímanov, ktorí im učinili nemálo zla a hlavným symbolom tohto zla boli rímski vojaci. Isto, nie raz aj náš stotník v uliciach Jeruzalema zažil nevraživé pohľady a mohol si vypočuť spŕšku nie najkrajších slov. Ale takisto ani sami vojaci neľutovali miestnych obyvateľov. Vzbura proti impériu mohla vzplanúť v ktoromkoľvek okamihu už len od malej iskry a dôvodom mohlo byť čokoľvek. V takej situácii sa ľahko, hoc nechtiac, staneš tvrdým – v inom prípade len ťažko budeš môcť plniť príkazy Ríma. Medzi tieto povinnosti patrili aj popravy. Ťažko povedať koľko krát náš stotník asistoval pri popravách, no o jednej z nich, ktorá otriasla celým Jeruzalemom, máme správu do najmenších podrobností.

V Palestíne sa neraz objavovali potulní kazatelia. Niektorí z nich nehovorili len o Bohu, no vyzývali i do zbrane a boja proti nenávidenej rímskej vláde, preto sa k nim úrady správali ostražito. No a jedného takého Kazateľa sami miestni obyvatelia vydali úradom. Rímsky prefekt po niekoľkých neúspešných pokusoch prepustiť Ho, keďže videl, že Ho vydali len zo závisti, odsúdil tohto Kazateľa z Nazareta na trest smrti. Iba Jeho Matka, niekoľko žien a jeden z Jeho učeníkov, keďže ostatní sa rozutekali, nasledovali Odsúdeného na miesto popravy.

Poprava nebola pre rímskych vojakov ničím výnimočným – ich každodenná robota. Ani táto poprava sa nemala líšiť od ostatných... No zrazu sa začali diať nevysvetliteľné veci. Odsúdenec nepreklínal vojakov, ktorí Ho križovali, modlil sa za nich, aby im Nebeský Otec odpustil. Odmietol omamný nápoj, ktorý hoci len na chvíľu, ale stlmil bolesť, … rozhodol sa vypiť Svoj kalich utrpenia do konca. Veľmi skoro podivný Ukrižovaný zomrel, ale pred smrťou z posledných síl a na plné ústa zvolal: „Dokonané je!“ Ľudia, ktorí sa Mu pred chvíľou posmievali sa začali rozchádzať, spustiac hlavu a bijúc sa do pŕs. Akoby celý svet, nebo i zem, zrazu zmeraveli a sústredili sa na mieste tejto strašnej a zvláštnej popravy. Zmeravel aj stotník, pohliadol na kríž a zvolal: „Naozaj On bol Syn Boží!“ Čo sa stalo s týmto rímskym vojakom, pre ktorého surovosť bola súčasťou života, ktorého samozrejmosťou jeho služby bolo ponižovať, zabíjať ľudí?

V skutku, kópia, ktorou prebodol srdce Ukrižovaného, v tej chvíli prerazila aj jeho srdce – stratila sa surovosť a srdcom sa rozlial pokoj. Longin - tak sa volal vojak, o ktorom je celé naše rozprávanie, - zrazu uvidel, že Ten, Ktorého ukrižoval jeho oddiel, Ktorého zradili vlastní ľudia, Ktorého opustili Jeho vlastní učeníci, - nie je jednoducho ďalším potrestaným buričom a narušiteľom poriadku, ale že je skutočným Synom Božím. Nie jedným zo „synov bohov“, ktorými boli preplnené rímske a grécke mýty., nie jedným z hrdinov, ktorí víťazili nad bájnymi netvormi, dobíjali staroveké legendárne mestá, dostávali za manželky od bohov najkrajšie devy... Nie! Tento bol úplne iný Syn Boží. Jeho víťazstvo nespočívalo v sile, v zbrani, ale v smrti, ktorá zmenila už celý život Longina. Ale toto bol iba začiatok...

Prešiel deň a Longin uvidel prázdny hrob, v ktorom ležalo telo ukrižovaného Isusa Christa. Smrť nemohla zadržať Božieho Syna. Presviedčanie, vyhrážky, úplatky nemohli zničiť svedectvo o Vzkriesenom, ohlasovateľom Ktorého sa stal aj veliteľ jeruzalemskej rímskej vojenskej jednotky – Longin. Tu sa nám odkrýva nepochopiteľnosť Božej logiky – učeníci, ktorí tak dlho boli s Christom, videli zázraky, počuli slová o blížiacej sa smrti, ale aj Vzkriesení, neveria, a rímsky vojak zanecháva všetko, čím doteraz žil a stáva sa svedkom a zvestovateľom Ukrižovaného a Vzkrieseného Christa. Nakoniec aj sám zomiera za Toho, za Ktorého popravu bol sám zodpovedný na golgotskej hore.

My už teraz históriu mučeníka Longina dobre poznáme. No skúsme sa preniesť na samý jej začiatok a prizrime sa stotníkovi Longinovi a jeho oddielu, stúpajúcim na golgotskú horu, kde je už pripravená surová poprava... A teraz si položme otázku: uverili by sme v tom momente, že len o tri dni z kata, popravcu Longina, sa stane svedok Christov?

Boh si vyberá to, čo je bláznivé, aby zahanbil múdrych, takisto ako si vyberá slabé a choré, aby pokoril mocných; neurodzené, odvrhnuté a bezvýznamné vyberá si Boh, aby sa nik pred Bohom nevystatoval (por. 1 Kor 1, 27 – 28). Tieto slová napísal sv. apoštol Pavol, ktorý vynaložil nemálo síl na to, aby svoje okolie presvedčil, že už viac nie je prenasledovateľom kresťanov, ale skutočným Christovým učeníkom, pripraveným položiť život za to, aby aj iným mohol zvestovať Christa a otvoriť cestu k spáse.

Takýchto príkladov by sme mohli doložiť mnoho. Ľudia sa nerodia svätými. Často dokonca vedú život, ktorý sa protiví akejkoľvek predstave svätosti. No neviditeľná Božia pravica dokáže meniť človeka. Otázka však spočíva v tom, či máme dostatok sily, aby sme to pocítili a dokázali prijať? Sv. mučeník Longin začul tento dotyk Christa, prebodávajúc jeho srdce kopijou... Vtedy ešte nič o Ňom nevedel., možno, že čo-to počul o Christovi, možno Ho videl zďaleka, ale blízko sa Mu mal možnosť prizrieť až pod krížom. Tu už nepochyboval, že pred ním nie je ďalší odsúdený vzbúrenec, narušiteľ poriadku, ale Syn Boží.

My poznáme Evanjelium, poznáme históriu mučeníka Longina i apoštola Pavla, či mnohých ďalších svätých. Čo nám bráni, aby sme sa stali takými istými svedkami Božej slávy?

Priznajúc si, že sme „obyčajnými ľuďmi“, nerobíme žiaden nový objav. A čím sme iní od druhých, tak isto obyčajných ľudí? V skutku – ničím.

V hluku tohto sveta, v radostiach i ťažkostiach nášho života, v momentoch zisku i životných strát je vždy Niekto, ku Komu sa môže každý obrátiť. Niekto povie, že v Evanjeliu je všetko tak zložité a nepochopiteľné... No keby to bolo skutočne tak, to blahej zvesti Evanjelia Christovho, by napríklad neporozumel ani jednoduchý galilejský rybár Šimon, z ktorého toto Evanjelium urobilo apoštola Petra. Jeho život osvietilo Christovo božské svetlo, ale Peter ostal naďalej takým ako my – obyčajným človekom, no v živote, ktorého už bol Christos. Na to netreba zabúdať. A takisto netreba zabúdať, že svätí, ktorí na nás hľadia z chrámových ikon, boli prv úplne obyčajnými ľuďmi.

Священник Василий КУЦЕНКО, СВЯТОСТЬ ОБЫЧНЫХ ЛЮДЕЙ,  in: Газета «Православная вера» №20 (495)

preklad a úprava jerej Dušan N. TOMKO