SVOJICH BLÍZKYCH ZOSNULÝCH SPOMÍNAJTE TAK ČASTO, AKO JE TO LEN MOŽNÉ !

Bola zádušná sobota a končila sv. liturgia. Jedni z prítomných už odchádzali z chrámu, druhí sa zhromaždili vpredu, pripaľujúc sviece na svietniku a čakajúc na kňaza, ktorý mal slúžiť panychídu.

Stál som na klirose, - hovorí mních, ktorý mal toto videnie. - Z oltárnej časti vyšli kňaz s diakonom. "Blahosloven Boh naš, vsehda, nyni i prisno i vo viky vikov! - Blahoslovený Boh náš, teraz i vždycky i na veky vekov!", - začal kňaz panychídu. Diakon v tom čase prítomným rozdal zapálené sviece, a v tú chvíľu som uvidel, ako mnoho národa začalo dverami prichádzať do chrámu. Prichádzali nielen dverami, ale aj oknami, stenou... Chrám sa naplnil množstvom priezračných tieňov. V tejto mase som videl ženy, mužov, mladých i deti. Podľa výzoru som tam rozlišoval kňazov, biskupov, vladárov, tak isto ako aj obyčajných robotníkov, vojakov, bedárov...

Po vozhlase všetci títo nezvyčajne rýchlo, ale bez akéhokoľvek šumu, zaplnili celý chrám. Tíško stáli jeden pri druhom. Všetci, zdalo sa, snažili sa, čo najbližšie dostať k svietniku, kde horeli sviece zapálené veriacimi za pokoj duše ich blízkych, ale akosi nemohli k nemu podísť. Nemohol som odtrhnúť oči od tohto zvláštneho obrazu.

Zišlo sa ich tak veľa, že sa zdalo, akoby reálne modliaci sa, živí ľudia, boli pestro namaľovanými postavami na pozadí týchto úžas budiacich tieňov. Oni (tiene), ticho blížiac sa, zastali pred oltárnou časťou, pred ikonostasom. Niektorí sa snažili kľaknúť, druhí skloniť hlavu, s výrazom očakávania nejakého posolstva – slova, výroku... Deti vystierali ruky k sviečkam horiacim na svietniku, a takisto k rukám modliacich sa živých.

Keď diakon vybral zápisky a začal čítať mená na nich napísané, nemohol som skryť svoj ešte väčší údiv, keď som zbadal, ako chytro, radostne, sa tá-ktorá postava vyčlenila z tohto davu tieňov, a išla k tým, ktorí ich v modlitbe spomenuli. Stáli pri nich, hľadeli na nich pohľadom plným lásky, šťastia, pokoja. Zdalo sa, že v tú chvíľu sa v rukách duchov objavila akási duchovná horiaca svieca a oni sami sa modlili spolu s modliacimi sa za nich, prežiarení nezvyčajnými lúčmi svetla.

Keď sa vyčítavali mená, z davu nemých tieňov sa stále viac a viac vydeľovali postavy plné radosti. Tíško, bez akéhokoľvek šumu, zlievali sa s živými modliacimi sa. Nakoniec, keď sa všetky zápisky dočítali, ostalo ešte mnoho nevymenovaných – smutných, so pustenou hlavou, akoby boli prišli na nejakú cudziu oslavu, zabudnutí tými, ktorí ich mohli pozvať na túto, pre nich veľkú slávnosť. Niektoré z duší s úzkosťou pozerali na dvere, doslova akoby čakali, že ešte príde nejaký im blízky človek a pozve ich. No žiadne nové tváre sa neobjavili a nemenovaným ostalo iba potešiť sa z radosti tých, ktorých pozvali ich blízki k tomuto stretnutiu.

Díval som sa na toto spoločenstvo modliacich sa, ktoré akoby sa zmiešalo so svetlom žiariacimi prízrakmi z posmrtného sveta. Vtedy som zbadal ešte jeden úžasný obraz - V tom čase, kedy sa chrámom niesli slová modlitby "Blahosloven jesi, Hospodi, nauči mja opravdanijem Tvojim – Blahoslovený si Pane, nauč ma Svojim prikázaniam", alebo "Sam, Hospodi, upokoj duši usopšich rab Tvojich – Sám upokoj, Pane, duše zosnulých Tvojich služobníkov", bolo badať, ako sa tváre živých ožiarili rovnakým svetlom ako tváre zosnulých, ako sa srdcia zlievali v jedno spoločné srdce, ako po lícach nestekali slzy zármutku, ale radosti.

V oblaku dymu blahovonného kadidla, pri plamienkoch zažatých sviec, znel úžasný modlitebný výkrik: "So svjatymi upokoj... So svätými upokoj...", i ja som videl, ako celý chrám, do jedného padli na kolená a duše, ktorých mená boli spomínané, modlili sa za prítomných a za seba, a tí, na ktorých zabudli, sa modlili len za seba.

Keď skončila zádušná modlitba, sviece zhasli, kňaz prečítal posledný vozhlas a zaznela posledná pieseň "Vičnaja pamjať! - Večná pamiatka!", tiene, ktoré doposiaľ stáli predo mnou, začali sa strácať. Ostali iba ľudia, ktorí tak isto, jeden po druhom, pomaly, opúšťali chrám.

Svätý, drahocenný, veľký a radostný je pre tých, ktorí nás predišli na večnosť obrad modlitebnej spomienky zosnulých v pravoslávnej Cirkvi. A naopak, neopísateľne smutno je tým, ktorí ostali zabudnutí, zbavení nielen radosti, že sa na nich nezabudlo, ale takisto zbavení možnosti ich duchovného obnovenia a odpustenia hriechov v čase panychídy, o to viac v čase liturgie. Pretože za každým, keď kňaz pri proskomídii vyberá časticu za pokoj duše, týmto dušiam sa dostáva milosti, približujúc sa k Božiemu Kráľovstvu.

Nielen liturgická, modlitebná spomienka, ale aj každé naše slovo, myšlienka o zosnulom, okamžite vplýva na neho. Dobré spomienky vyžarujú spokojnosť, radosť; naopak zlé spomienky, spôsobujú bolesť, vyvolávajú výčitky svedomia a nevieme si ani predstaviť, aké strašné posmrtné muky zažíva ten, na koho ťažko v dobrom spomenúť... Výčitky, muky, nekonečný smútok, ktoré sú údelom večnosti...

Nezabúdajme preto na tento duchovný smäd zosnulých a spomínajme v modlitbe, v liturgii svojich zosnulých blízkych tak často, ako je to len možné!

- pripravil o. Nikodím

VZOR DUŠPASTIERA A SKUTOČNÉHO KRESŤANA

Sväté Písmo, Svätá Tradícia, liturgický a modlitebný život Christovej Cirkvi - to všetko je prameňom pravoslávnej duchovnosti. Táto je stará ako kresťanstvo samo. Celé dejiny Cirkvi nám hovoria o jej nezastupiteľnom mieste v živote veriaceho človeka. Zachovalo sa nám obrovské bohatstvo v patristických dielach Otcov, ktoré sú nasýtené svedectvami o nej, dokonca sa nájdu aj také, ktoré sú celé venované dôležitým otázkam duchovnosti.

Veľkým učiteľom pravoslávnej duchovnosti sa v 11. stor. stal ctihodný Simeon Nový Teológ. V 14. stor. sa objavujú dvaja veľkí teológovia východnej pravoslávnej duchovnosti - sv. Gregor Palama a Nikolaj Kabasilas. Treba pripomenúť aj nesporne veľký význam Athosu, ktorý sa stal významným centrom duchovného života a dal svetu vynikajúcich učiteľov tohto života a veľkú duchovnú skúsenosť, ktorá sa stala bohatstvom celého pravoslávia. Na túto tradíciu nadviazalo mníšstvo slovanských pravoslávnych Cirkví, najmä Ruskej, ktorá vybudovala viaceré centrá duchovného života. Z popredných učiteľov duchovnosti treba spomenúť sv. Paisija Veličkovského, Sergija Radonežského, Serafíma Sarovského a biskupa Teofana (Zatvornika)

Z nedávnej minulosti si bezpochyby zaslúži miesto medzi týmito veľkými osobnosťami Cirkvi aj prepodobný Ján Kronštadtský. Tento veľký služobník Christovej Cirkvi si zasluhuje pozornosť z viacerých dôvodov. Prvým je skutočnosť, že sa nejedná o človeka, ktorý žil niekedy v dávnej minulosti, čo je často krát príčinou nezáujmu našej mládeže. Dnešný mladý človek totiž často argumentuje slovami: „Veď to bolo dávno, vtedy to možno bolo možné, ale dnes je iná doba, pokrok, vedeckotechnická revolúcia, kybernetický svet, umelá inteligencia...“, alebo: „To sú len rozprávky, legendy, nie sú o tom dôkazy...“. Avšak sv. Ján Kronštadtský žil iba pred sto rokmi a zachovalo sa o ňom ohromné množstvo faktov!

Druhým dôvodom, prečo je o. Ján u nás neznámy, je skutočnosť, že počas trvania socializmu nebolo možné publikovať o ňom vôbec nič, ani u nás, ani vo vtedajšom Sovietskom Zväze a ak, tak len cenzurované diela socialistických autorov, ktoré mali protináboženský charakter. Privediem niekoľko slov o. Jána, ktoré pochopiteľne vyvolávali hnev, ba priam zúrivosť u neskorších mocipánov (komunistov) v Rusku: „...Ak to v Rusku pôjde takto a bezbožníci a anarchisti - šialenci nepodstúpia spravodlivý trest podľa zákona a ak sa Rusko neočistí od mnohej plevele, potom spustne ako dávne cárstva a mestá, ktoré Božia spravodlivosť zotrela z povrchu zemského za ich bezbožníctvo a hriešnosť ... Úbohá vlasť! Kedy budeš môcť bezstarostne žiť? Iba vtedy, keď sa budeš celým srdcom držať Boha, Cirkvi a lásky k cárovi ... Ruský človek! Kto ťa naučil nepokore a nezmyselným vzburám? Prestaňte šalieť! Stačí ... čím budeme my Rusi bez cára?“. Podobne sa sv. Ján Kronštadtský vyjadril aj na adresu tzv. ruskej inteligencie: „Čo povedať o mnohých duševných takzvaných inteligentoch, mladíkoch i dospelých, ba i sivovlasých, ktorí zavrhujú Christa a kresťanskú životnú filozofiu, a ktorí zbožšťujú svoj rozum? Čo povedať o týchto otrokoch tela a všetkých telesných žiadostivostí, o týchto zástancoch cudzoložného a hriešneho sveta, o odpadlíkoch Christa a Jeho Cirkvi, ... Jeho odkazu, bohoslužieb, tajín, pozemskej hierarchie podobnej nebeskej, anjelskej? Kto sú, odkiaľ a kam idú? Akí z nich budú občania, akí služobníci cára a vlasti, akí otcovia a matky rodín? Mnohým inteligentom nie je nič sväté, zákonné ... Pre inteligenta - tolstojovca neexistuje Slovo Božie, podľa ktorého má žiť, ktoré učí dať Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22, 21), to on neuznáva, preto žije ako mu diktujú jeho vášne, ... riadi sa svojím krátkozrakým, slepým, rozvášneným rozumom... A zdanliví mudrci urobili sami zo seba šialencov. Zavrhli pravú Božiu cestu a vybrali si novú - falošnú, bezútešnú, skazonosnú“.

19. október 1829 - v tento deň sa narodil veľký svätec ruského národa, svätý spravodlivý otec Ján, Kronštadtský Divotvorca, vlastným menom Joan Iljič Sergiev v dedinke Sura Pinežského ujezda v Archangeľskej gubernii. Tu, na ďalekom severe Ruska, v rodine chudobného dedinského klerika - ďjačka (žalmistu, čteca) Iliji Michajloviča Sergieva a jeho ženy Feodory, prvýkrát uzrel svetlo sveta tento veľký človek a ozajstný služobník nášho Pána Isusa Christa, ktorého prirovnávali k sv. Sergejovi Radonežskému. Je zaujímavé, že aj priezvisko o. Jána "Sergiev" je veľmi podobné menu tohto veľkého svätca ctihodného Sergeja.

Ani rodičom, ani nikomu druhému nemohla prísť na um myšlienka, že tomuto suchému chlapčekovi je súdené zosilnieť telom i duchom a prehovoriť potom k národu, nielen v celom Rusku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Už od raného detstva sa o. Ján javí ako ideál poslušnosti, pokory a nežnej synovskej lásky. Počas života vo vážnych prípadoch nepozerajúc na to, že sám je kňazom, učiteľom mravnosti, sa neustále obracal za radou k svojej matke, hoci to bola žena negramotná a podľa mnohých dnešných ľudí nemohla dávať žiadne rady človeku, ako bol o. Ján.

Po skončení Akadémie sa stal o. Ján jerejom - kňazom. S akými myšlienkami a pocitmi prijal na seba tento stav? Netreba zamlčovať to, že niektorí, ktorí prijímajú kňazský stav, nemyslia pritom na nič. Ich duša sa nenapĺňa pocitmi horúcej oduševnenosti slúženia Christovi „do poslednej kvapky krvi“. O. Ján nepristupoval k tomuto stavu s takými pocitmi. On sa pozeral na pastierske slúženie ako na najvyššiu službu na zemi, vyššiu než všetky ostatné služby. A túto službu, tento veľký dar, sa snažil zachovať si až do smrti.

Vo svojom Denníku o. Ján píše: „Stojím pred prestolom Boha Všemohúceho, Ktorý zveril do mojej modlitby a opatery cárov a kráľovstvá celého sveta, celý svet, hlavne cárstvo ruské a ruského cára s jeho domom, jeho palác a vojsko, celú Cirkev, hierarchiu, biskupov, kňazov, Christových diakonov, všetkých klerikov a ľudí, každé mesto a krajinu, s tými, čo vo viere v nich prebývajú, stojím pred prestolom Všemohúceho, v Ktorého moci je nebo i zem, všetky živly, svetlo, vzduch, oheň, voda, zem a všetky jej plody, súš i more, všetky živočíchy zemské i vodné, Ktorý mi dal právo orodovať pred Ním za príhodné počasie, za ochranu pred zemetrasením, ohňom, mečom, nájazdom nepriateľov a vnútornými, vzájomnými rozbrojmi, pred všetkým nešťastím, ktoré postihuje ľudí za ich hriechy. Stojím pri samotnom Prameni života všetkého stvorenstva, pri samotnom Prameni milosti, očistenia a spásy. Stojím pred samotnou nedostupnou, všemilostivou, nekonečne múdrou a všemohúcou Mocou, Ktorej sa klania všetko živé - na nebi i na zemi. Akým teda musím byť ja, postavený na takúto výšku, pri takejto svätyni, pri takej veľkoleposti, pri takej neopísanej Moci pri takej Vznešenosti? V pravde predstavujem Christovo tajomstvo, Cherubínov, vysoká je moja služba a ja som pritom hriešnik, trpiaci a nemocný. Hospodine, Ty sám ma upokoj, aby som mohol prijať túto službu".

Jeden z mnohých príkladov nevšednej úcty, v akej ho mal ruský národ uvádza redaktor kronštadských novín a neskorší autor jednej z mnohých biografií o. Jána N. I. Boľšakov vo svojej knihe Istočnik živoj vody, opisanije žizni i dejateľnosti otca Joanna Kronštadtskaho, kde píše: „Na svojich cestách po Rusku som sa stretával s fotografiami o. Jána ako v nádherných palácoch, tak v skromných chalúpkach. Tieto fotografie boli umiestnené na čestných miestach v dome, kam prostý človek dáva len to, čo mu je drahé. Raz som bol prinútený stráviť noc u jedného zámožného statkára v Saratovskej gubernii. V jeho dome visel portrét o. Jána spolu s portrétmi cára a cárovnej... - „To je náš modlitebník, Báťuška“, - spokojne objasňoval pán domáci. - „On sa za Cára, Cárovnú, za celý cársky palác Bohu modlí ... Skrze neho možnože aj ruská zem, my všetci sme silní a žijeme ... Predĺži Pane Bože jeho dni! ...“.

Popularita o. Jána siahala ďaleko za hranice Ruska. Dokazuje to celá séria listov, ktoré dostal v čase svojho pobytu na Kryme: z Ríma, Neapola, Benátok, Berlína, Viedne, Mníchova, Graca. Obsah všetkých listov je skoro rovnaký. V každom ide o nemocného, nemocnú, ktorí počuli o zázračnej sile modlitby o. Jána a preto sa naň obracajú s prosbou o pomoc. Modlitbou a skladaním rúk o. Jána sa liečili aj najťažšie choroby, keď medicína si už nevedela rady. Boli uzdravovaní posadnutí, slepí, ba dokonca sú svedectvá o vzkriesení mŕtvych!

Bohoslužby pravoslávnej Cirkvi pokladal o. Ján za vysokú školu teológie. Počas bohoslužby sa stával naozajstným prostredníkom medzi Bohom a národom, ktorý prosil o odpustenie ich hriechov, bol tým ohnivkom, ktoré spájalo Cirkev pozemskú, ktorú on viedol s Cirkvou nebeskou, medzi členov ktorej vystupoval v tieto minúty svojím duchom. Čítanie o. Jána z klirosu nebolo obyčajným čítaním, bol to skutočný, živý rozhovor s Bohom a Jeho svätými, čítal nahlas, jasne, zrozumiteľne a jeho hlas prenikal do hĺbky duše modliaceho sa človeka.

Všetky vozhlasy a výzvy vo sv. liturgii prednášal tak, akoby v chráme tvárou v tvár videl Boha a rozprával sa s Ním. Slzy dojatia mu stekali po tvári, no ani si ich neuvedomoval. Bolo viditeľné, že počas bohoslužieb o. Ján prežíval celú históriu našej spásy, hlboko a silne pociťoval celú lásku Spasiteľa k ľudskému rodu, cítil Jeho utrpenia. Takéto slúženie hlboko pôsobilo na všetkých prítomných. Nie všetci k nemu prišli s pevnou vierou, jedni s pochybami, iní s nedôverou, tretí zo zvedavosti. No tu všetci prechádzali duchovným prerodom, nedôvera a pochybnosti sa strácali a všetci pociťovali teplo viery. Prijímajúcich bývalo tak veľa, že na Prestole stálo niekoľko čiaš, z ktorých dávalo prijímať viacero kňazov. Takéto prijímanie trvalo aj dve hodiny.

Všeobecná spoveď bola jedinečnosťou v pastierskej službe o. Jána. Na vykonávanie tejto spovede v Kronštadte dostal o. Ján osobitné povolenie od Posvätnej Synody. Keďže v podstate dnes neexistuje poriadok takejto spovede, privediem ju podrobnejšie tak, ako ju opísal N. I. Boľšakov vo svojej knihe: „Pred tým, než bolo prijímanie o. Ján vychádzal na ambon a tu vykonával známu všeobecnú spoveď. Chrám bol stále plný, do Andrejevského chrámu sa vošlo až 5 000 ľudí. O. Ján oslovil tieto tisíce a vyzval ich k pokániu: "Hriešnici a hriešnice podobní ako ja! Prišli ste do tohto chrámu, aby ste priniesli Pánu Isusu Christu, nášmu Spasiteľovi pokánie v hriechoch a potom pristúpili k prijímaniu Sv. Tajín... či ste sa pripravili na prijatie toho veľkého Tajomstva? Či viete, akú veľkú zodpovednosť nesiem pred Prestolom Všemohúceho, ak pristúpite nepripravení? Vedzte, že sa kajáte nie mne, ale Samému Hospodinovi, Ktorý je neviditeľne prítomný medzi nami a Ktorého Telo a Krv sa v tejto minúte nachádza na oltári...“

Po niekoľkých precítených slovách pokračoval: „Počúvajte ... budem čítať modlitby pokánia! A začal čítať modlitby. Po prečítaní každej pripojil ešte jej vysvetlenie. Z národu najprv bolo počuť sem tam vzdychy, no postupne hukot narastal, až nakoniec celý chrám vrel ako rozbúrené more. Báťuška odpusť, báťuška zmiluj sa, všetci sme hriešnici, pomodli, pomodli sa za nás...“ Takéto hlasy sa ozývali odvšadiaľ. O. Ján sťažka utíšil národ a pokračoval v čítaní a objasňovaní modlitieb pokánia. Jeho slová sú jemné, hlas upokojujúci, trochu smutný. Po prečítaní modlitieb a ich výklade o. Ján hlasno zvolal: „Kajajte sa, kajajte v čom ste hrešili!“

To, čo nasledovalo v tieto minúty sa veľmi ťažko, ba nedá sa opísať. Napätie dosahovalo vrchol. Bolo to akoby sa rozbúril oceán. Niekto plakal potichu, niekto nahlas, iní stáli ticho. Ďalší zase nahlas pred všetkými kričali a vyznávali svoje hriechy: „Nemodlím sa, kľajem, hnevám sa, som zlostný...“ atď.

V tom čase o. Ján stál hlboko rozcítený tým všetkým. Jeho ústa šepkali modlitbu, ruky skrížené na prsiach, stál ako prostredník medzi nebeským Sudcom a kajúcimi sa hriešnikmi. Po jeho tvári sa kotúľali slzy, zakrýval si vtedy rukami tvár, no slzy pomaly padali na zem. Prečo plakal? Kto si môže dnes predstaviť jeho duševné rozpoloženie v takýchto minútach? O. Ján plakal a jeho slzy sa zlievali so slzami národa, ako pravý pastier Christovho stáda smútil a radoval sa so svojimi ovečkami. A tieto ovce, ktoré boli zablúdené a hriešne, keď videli slzy v očiach svojho pastiera ešte viac sa zahanbili a vyrazili ešte väčšie slzy a táto čistá rieka sĺz pokánia stekala ešte mohutnejšie k Prestolu Božiemu omývajúc svojimi vlnami začiernené hriechmi ľudské duše.

„Kajajte sa, kajajte!“ - opakoval čas od času o. Ján. Inokedy zase obrátil sa na ľubovoľnú časť chrámu a tam vtedy všetci cítili jeho pohľad. Vtedy na tom mieste ešte hlasnejšie sa ozývali náreky a vyznania. Potom zase ustali do predchádzajúcej intenzity, aby vypukli opäť na inom mieste, podľa toho, kam sa zahľadel o. Ján. Ako silne vládol touto masou národa! Vtedy by snáď skutočne stačilo vyzvať ich na cestu za o. Jánom a všetci by šli aj na smrť za svojím pastierom...

V takomto stave sa veriaci nachádzali zhruba päť, šesť minút. Potom ich o. Ján utišoval, a keď už bolo počuť len sem tam tiché stony, hovoril: „Počúvajte! Boh daroval mne, ako aj všetkým kňazom moc viazať a rozväzovať hriechy človeka... Počúvajte pozorne, budem čítať modlitbu rozhrešenia. Skloňte svoje hlavy a ja nad vami rozprestriem epitrachil, požehnám vás a dostanete od Boha odpustenie hriechov“.

Tisícky hláv sa pokorne sklonilo a čítala sa modlitba rozhrešenia. O. Ján zobral koniec epitrachila a pozdvihnúc ho na všetky štyri svetové strany, požehnal zhromaždenie. Aká je to slávna a tajomná chvíľa! Zmieruje sa nebo so zemou, hriešnici s Bezhriešnym. Po tejto modlitbe všetci pocítili akúsi ľahkosť na duši. Akoby každému spadol zo srdca kameň, ktorý ho tlačil. V tejto chvíli mnohí videli na soleji Samotného Christa, ako žehná a odpúšťa národu jeho previnenia! Aké rozmery dosahovala ich viera v tieto minúty!

Potom nasledovalo sv. Prijímanie. Po modlitbe Viruju Hospodi i ispoviduju... celý dav sa pohol smerom k čaši, Koľko pokoja a tichej radosti bolo možné vidieť na tvárach týchto ľudí. Po zaambonnej modlitbe o. Ján vychádzal na soleju a s krížom v ruke pozdravil radostne všetkých prijímajúcich. A bolo vidieť, ako radostne ďakoval národ drahému báťuškovi, táto masa žiariacich duchovnou radosťou veriacich, ktorí do spovede a prijímania boli ako bludné ovce a teraz sa prinavrátili k Pastierovi a Vládcovi našich duší (1 Petr. 2, 35)“.

Na záver uvediem jednu z jeho myšlienok, ktorá vyjadruje jeho celkový pohľad na dôležitosť bohoslužby: „Celý kruh bohoslužieb v pravoslávnej Cirkvi je usporiadaný tak, aby skutočný kresťan žil už tu na zemi nebeským životom, životom svätým, v neprestajnej službe Bohu, v jednote s Bohom a v spoločenstve s Božími anjelmi a so všetkými svätými“.

Jerej Marek Gubík

Je veľkým omylom, keď sa Boh nestane cieľom, ale prostriedkom života. Žiaľ, väčšine ľudí je Christos nepotrebný. Ľudia potrebujú, aby sa im darilo, aby v ich živote bolo všetko v poriadku; a Boh pre mnohých je potrebný len k naplneniu tejto túžby.

Aby sa nerozpadla rodina – treba sa v chráme zosobášiť; aby deti neboli choré, aby sa im darilo – treba ich pokrstiť, priniesť k Prijímaniu; aby sme nedostali „z očí“, aby nám „neporobili“ - treba piesok z mohyly nejakého populárneho svätca posýpať v uhloch domu, či svätenej soli...; pije ktosi v rodine – treba čítať Akafist k Neupivajemej Čaši; ... a mnoho, mnoho ďalšieho. Vidíme, že všetka námaha sa vynakladá nie k tomu, aby sme boli s Bohom a žili životom v Duchu Svätom, ale k tomu, aby sme to, či ono, dosiahli od Boha. Boh sa javí ako garant nášho vysnívaného bezproblémového života.

Syn môj, - hovorí Christos, - daj Mi svoje srdce, a všetko ostatné ti Sám dám, veď ľudské srdce dokonca môže pojať Božie kráľovstvo. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné sa vám pridá, - prikazuje Hospodin tým, ktorí Ho nasledujú.

- otec Nikodím

Baťuška krstil päťročného chlapca, ktorý celý čas neutíchajúco plakal a všemožne sa snažil brániť vykonaniu tajiny Krstu - utekal, odstrkoval od seba kňaza. Keď chlapca trojnásobne ponárali do krstného kúpeľa, tak kričal, ako keby ho ponárali do kotla s vriacou vodou. Prítomní dospelí boli priam otrasení z pohľadu na to všetko. Nakoniec matka chlapca nevydržala a podišla ku kňazovi a vraví:

- Nooo, ... bude to ešte dlho pokračovať? … Nemožno tento proces nejako skrátiť? Veď vidíte, ako je dieťa vystresované a zmorené?

- Nie, nemožno, - odpovedal kňaz. - Čin musí byť vykonaný od začiatku do konca, inak by nebol platný.

Matka si iba ťažko vzdychla: - No, čo robiť? Nevidíte, ako sa trápi? Ako silno plače, … už viac nevydrží...

- On sa trápi nie preto, - ticho pošepol baťuška.

- A od čoho? - s údivom sa spýtala chlapcova matka.

- Od hriechov dospelých, - odvetil kňaz.

- Ako? - Tvár ženy zrkadlila šok. Nemohla uveriť vlastným ušiam.

- Ste sobášení? - spýtal sa baťuška a nedávajúc jej šancu sa spamätať pokračoval. - Súdiac podľa všetkého nie, a zrejme ste už absolvovali aborty (potraty)... Žena iba mlčala.

- No baťuška pokračoval: do chrámu nechodíte, nespovedáte sa, neprijímate Sv. Dary... Žena znova iba krčila plecami.

- A vy chcete, aby sa váš syn cítil v chráme príjemne? Veď vám samej je tu ťažko, a jemu o to viac. Prišli ste, lebo chcete, aby sa život vášho dieťaťa zmenil k lepšiemu, … no v prvom rade začnite k lepšiemu meniť seba.

Po tvári mladej ženy tiekli slzy, vrátila sa na svoje miesto, utierajúc si oči. Sviatosť krstu pokračovala, no čo je zaujímavé, chlapček sa ukľudnil, prestal sa vzpierať a plakať, akoby baťuška hovoril s ním a nie s jeho matkou ...

- nikodim

Oslobodenie od bremena minulosti 

O R O L

Orol, majestátny dravec, je známe, že sa vo voľnej prírode dožíva úctyhodného veku - vyše 40 rokov. Z rozprávaní starých národov sa však dozvedáme, že práve tento vek je pre kráľa vtáčej ríše zlomovým - Vo veku 40 rokov sú orlie pazúry príliš dlhé a pružné, a tak nemôže chytiť svoju korisť. Jeho zobák je príliš dlhý a zahnutý, a tak mu ani neumožňuje jesť. Perie na krídlach a prsiach je už tak husté a ťažké, že mu zabraňuje lietať. Orol stojí pred voľbou: buď smrť, alebo dlhé a bolestivé obdobie zmeny, ktoré trvá 150 dní ... Letí do svojho hniezda na vrcholku skaly a tam dlho bije zobákom o skalu, pokiaľ sa zobák nezlomí a neodlúpne, ... a potom čaká, kým mu neodrastie nový a mocný, ktorým si povytrháva pazúry. Keď mu vyrastú nové, nimi si zasa povytrháva svoje príliš husté perie na hrudi a krídlach ... Vtedy, po 5-tich mesiacoch bolesti a trápenia, s novým zobákom, pazúrmi, operením, môže znovuzrodený orol prežiť ďalších niekoľko desiatok rokov.

Veľmi často, aby sme mohli začať žiť, je nám potrebné zmeniť sa. Tento proces neraz sprevádza bolesť, strach, pochybnosti ... Treba sa nám zbaviť spomienok, negatívnych zážitkov a starých zlozvykov. Iba oslobodenie od bremena minulosti nám umožňuje žiť, naplno vnímať prítomnosť a pripraviť sa na budúcnosť...

- nikodim

Tohto roku na sviatok Zoslania Svätého Ducha uplynie 400 rokov od neúspešného pokusu uzatvorenia únie v pravoslávnom monastieri v Krásnom Brode v r. 1614.

Tu, do Krásnobrodského monastiera, sa schádzali pravoslávni duchovní a veriaci zo Slovenska, Zakarpatska a Poľska. Návšteva chrámového sviatku v Krásnobrodskom monastieri, v Máriapovči a na iných miestach, bola aj obohatením spoločenského života a vzájomnej komunikácie pravoslávnych veriacich i duchovných. Niektorí autori píšu, že sa tu vtedy (r. 1614) na chrámový sviatok zišlo okolo 13-tisíc pravoslávnych pútnikov a viacero pravoslávnych kňazov. Nie je ani divné, že jágerský biskup František Barkoczi, po návšteve Papína 22. augusta 1749 prikázal, aby do monastiera v Krásnom Brode putovali len uniati. (por. Zubko, P.: Zemplínski a abovskí uniati v Barkócziho vizitácii, Ružomberok 2013, s. 86). Tieto pútnické miesta boli obľúbené aj u mnohých veriacich latinského obradu. V Krásnom Brode na chrámový sviatok Zoslania Sv. Ducha mal byť vysvätený nový kamenný chrám, ktorý bol postavený na náklady grófa Drugetha. Drugeth ho dal svojho času vypáliť a zachránila sa len zázračná ikona Bohorodičky. Gróf Drugeth, ktorý sa viezol v kočiari, v čase, keď prichádzali procesie do monastiera na chrámový sviatok, splašili sa mu kone, zranil sa, zlomil si ruku a jeho liečenie neprinášalo úspech. Vyliečil sa, až keď mu niekto poradil, že musí dať znovu vybudovať chrám v Krásnom Brode, a tak aj urobil. Úplne to však mohlo byť aj tak, že dal chrám znovu vybudovať, lebo tu plánoval urobiť centrum pre jezuitov k latinizácii pravoslávnych poddaných na svojich majetkoch. V r. 1614 užhorodskom a humenskom panstve mal 170 pravoslávnych duchovných.

Drugeth sa už v r. 1612 obrátil na latinského biskupa v Premyšli Stanislava Siečinského a ten mu poslal (pravdepodobne už v r. 1613) uniatského biskupa Atanáza Krupeckého. Sám Juraj Drugeth, predtým horlivý protestant, sa v r. 1609 vrátil z protestantizmu späť ku katolíckej viere a na jeho majetkoch sa započala horlivá rekatolizačná činnosť. Humenné, ako centrum reformácie, sa za krátku dobu pôsobením jezuitov a podporou Drugethovcov stalo ohniskom rekatolicizácie. S menom Juraja Drugetha sa spájajú aj prvé pokusy presvedčiť sľubmi a privilégiami pravoslávnych duchovných, aby prijali úniu a prešli pod jurisdikciu Ríma. Túto príležitosť chceli využiť nepriatelia Pravoslávia na pritiahnutie pravoslávneho ľudu do západnej latinskej cirkvi cez úniu. Sám uniatský historik píše, že na konci 16. stor. katolícka maďarská šľachta sa usilovala pomocou rôznych reholí „zatiahnuť celé Zakarpatsko do rímskeho katolicizmu, čo sa však nepodarilo“ (Narysi istorii cerkvi Zakarpaťja, s. 23) Neboli to iba jezuiti, ktorí preťahovali z protestantov a tiež pravoslávnych na katolicizmus, ale aj ostatné rehole na Slovensku. Pravoslávni veriaci sa tomu bránili. Nedali sa nalákať na sladké reči západných misionárov. Preto sa rozhodli latiníci na nárazové akcie. Vždy im v tom pomáhal politický tlak feudálov.

Humenský gróf Juraj Drugeth, ktorý sa s pomocou kardinála Pázmána, prímasa uhorského a iných, zmenil z protestanta na horlivého katolíka, ktorý chcel na svojom panstve priviesť aj iných do latinskej cirkvi. Na podnet kardinála Pázmániho založil v Humennom Juraj Drugeth de Homonnay jezuitské kolégium, ktoré malo za úlohu likvidovať protestantizmus aj Pravoslávie. Chcel sa zavďačiť kardinálovi aj cisárovi, preto sa fanatik Juraj Drugeth prihlásil ku kampani získať pravoslávnych do únie, a tak by už neboli podriadení pravoslávnemu konštantínopolskému patriarchovi, ale by uznali jurisdikciu rímského pápeža. Mala im byť zachovaná byzantská východná, cyrilometodská liturgia, východný obrad.

Prvý pokus sa uskutočnil v Poľsku pri Brestskej únii v r. 1596. Juraj Drugeth sa rozhodol uskutočniť takúto akciu aj na svojom panstve v spolupráci s jezuitami a latinskými cirkevnými predstavenými. Ťažké podmienky, v ktorých žili pravoslávni duchovní a veriaci, zľahčovali túto akciu zjednotenia pravoslávnych s latinskou cirkvou. Drugeth spolu s jezuitmi presviedčal pravoslávnych duchovných o potrebe a výhodách spojenia pravoslávnej Cirkvi s katolíckou. O únii jednali taktiež s vtedajším mukačevským pravoslávnym biskupom, avšak neúspešne. Príčinou tohto neúspechu mohla byť aj obava biskupa pred protestantským pánom mukačevského panstva, píše Ivan Pop v „Malé dejiny Rusinov“ (Bratislava 2010, s. 30). Preto prvý pokus obmedzili na pravoslávnych humenského a užského panstva Drugethovcov.

Drugeth pravoslávnym duchovným sľuboval sociálne zrovnoprávnenie s katolíckymi duchovnými. Počas niekoľkých mesiacov sa podarilo biskupovi Krupeckému a jeho pomocníkom z radov jezuitov získať niektorých pravoslávnych duchovných (por. Ivan Pop. Tamže, s. 30 - 31). Lenže misia sa nevydarila, aj keď zmenili nepriatelia Pravoslávia metódu presvedčovania, lebo pravoslávni duchovní a veriaci sa tomu bránili. Boli tu veľké plány pre misijne pôsobenie jezuitov na našom území. Pozvali tu biskupa Krupeckého, ktorý tu prišiel v r. 1613 aj s dvoma jezuitami a spolu s feudálom Drugethom sľubmi aj hrozbami presviedčali pravoslávnych duchovných.

Keď sa chystala vysviacka nového monastierského chrámu v Krásnom Brode, dohodli sa, že nepozvú zákonitého pravoslávneho biskupa z Mukačeva Sergeja (1600 - 1619), ktorý žil v tom čase v monastieri na Černečej hore. Sám uniatský biskup Atanáz Krupecký (Alexander) bol rodom z Litvy, z rodiny latinského obradu, vysvätený kyjevským metropolitom Ipatijom Pocejom v r. 1610. Krupecký tu prišiel z Premyšľa, kde bol ustanovený za biskupa poľským kráľom Žigmundom III. po smrti pravoslávneho premyšlského biskupa Michala Kapistenského. Prišiel tu proti vôli pravoslávneho mukačevského biskupa Sergeja. Krupecký tu prišiel v r. 1613, len „niekoľko mesiacov pred sviatkom Zoslania Svätého Ducha“ (por. Ivan Pop, tamže s. 30), a to ukazuje, že akcia bola dopredu pripravovaná.

Aj keď sa robila príprava a presviedčanie duchovných, zabudlo sa na veriacich, preto bol tento pokus neúspešný a stroskotal. Duchovných ani veriacich sa na odpuste Zoslania Sv. Ducha v Krásnom Brode (r. 1614) nepodarilo získať k únii. Vďaka odporcom únie, pravoslávnym kňazom a veriacim sa podarilo vyhnať aj biskupa Krupeckého a jeho prívržencov. Veriaci vedeli, o čo ide biskupovi Krupeckému a s akým zámerom tu prišiel, preto sa aj vzbúrili. K vzbure došlo počas liturgie a len - len, že sa Krupecký so svojimi stúpencami zachránili. Na pomoc im prišlo vojsko grófa Drugetha. Túto udalosť opisuje kniha „Ternista doroha do jednosti, do 350 ričča Užhorodskoi uniji“, vydaná v Užhorode v r. 1995 (por. s. 61). „Vzburení veriaci bili biskupa aj jeho prívržencov palicami. K incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký a jezuiti pokusom zavedenia únie, ktorú chceli pravdepodobne vyhlásiť v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha, došlo v predvečer sviatku Zoslania Sv. Ducha.

Gréckokatolícky biskup Dr. Vasil Hopko o tom píše: „Kohda peremyšlskij jepiskop Krupeckij positil našu storonu, to v krasnobrodskom monastyri, posli joho propovidi o uniji, majže zabili jeho, jedva spas svoju žizň“ (Greko-katoličeskaja cerkov 1646 - 1946, Prešov 1946, s. 31 – 32). Z toho vidieť, ako píše aj biskup Vasil Hopko, že incident vyprovokoval uniatský biskup Krupecký svojou kázňou o únii. Veriaci sa vzbúrili počas jeho kázne, úniu nemali radi a nechceli ju. Mysleli, že títo pravoslávni duchovní a veriaci sú až tak neuvedomelí, že nezbadajú, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom, že v pravoslávnom krásnobrodskom monastieri nie je ich zákonitý pravoslávny biskup Sergej z Mukačeva, ale nezákonný uniatský biskup Krupecký z Premyšla, ktorý má vysvätiť novopostavený chrám a začína im kázať o únii. Už táto skutočnosť je nemorálna a nečestná. Veď títo pravoslávni, duchovní a veriaci mali tiež svoj rozum, slobodnú vôľu a pravoslávnu vieru. Čo si dovoľovali a mysleli uniatský biskup Krupecký, jezuiti, Drugeth a spol. Ako vidieť, že nemali pravoslávnych vôbec za nič. Tak ako o pravoslávnych toho času napísal aj Jonáš Záborský: „Bývali i telesne trestaní, palicovaní, ako vidno z diplomu Leopoldovho od 23. aug. 1662. Katolíci i Kalvíni stíhali jich...; nakladali i ruskému ľudu jarmo ťažké“. Podľa „dekretu Karla VI. od 13. aug. 1720 pošlo tak ďaleko, že nie len za bezprávnych robotujúcich a platiacich sedliakov boli považovaní popovia, než synovia jich, boli predávaní ako otroci alebo hoviadka“ (Letopis Matice slov. VII.2, 1870, 11 – 15). Tak Isus Christos nekonal, ani Evanjelium nás takto neučí. Pravoslávni duchovní a veriaci tu pod Karpatami už vedeli všetko, čo si uniatskí biskupi po Brestskej únii z r. 1595 dovoľovali a robili s pravoslávnymi duchovnými a veriacimi na Ukrajine. To ešte aj dnes, keď niektorí píšu o tejto nemilej a násilnej udalosti, ktorú chceli spáchať na pravoslávnych Rusínoch a Slovákoch, to akoby títo neboli schopní o ničom uvažovať a rozhodovať, čo práve v Krásnom Brode ukázali, že nie je pravdou. Prívržencov únie, biskupa, mníchov a duchovných aj nabili. Ako píšu niektorí, že ich prepadli kyjakmi, palicami, biskupa Krupeckého zranili a tak sa im tú úniu nepodarilo uzatvoriť, ale len oddialiť. Čo tiež treba pripomenúť, pravoslávna Mukačevská eparchia vždy bola jurisdikčne pod správou Konštantínopola, a nikdy nie pod jurisdikciou Ríma.

Archimandrita Vasilij Pronin vo svojej knihe Istoria pravoslávnoj cerkvi na Zakarpatii, odvolávajúc sa na Istoriu Episkopov, Ľvov 1893, s. 14-15, Antona Dobrianského, píše, že v r. 1613 na chrámový sviatok prišiel do monastiera v Krásnom Brode biskup Krupecký a mal namierené slúžiť bohoslužbu. No prv chcel cerkev – chrám vysvätiť, a žeby bez prekážok to mohol urobiť, prikázal dvere chrámu uzamknúť. Pravoslávni veriaci, keď to videli, s krikom sa vlámali do chrámu, biskup ich chcel uspokojiť, no videl, že je to bezúspešné a ustúpil do sakristie. Veriaci sa valili za ním a údermi a palicami bili jeho aj jeho pomocníkov, a len-len, že ho živého vyniesli. Tak skončila misionárska práca biskupa Krupeckého v Uhorsku. (pozri: PRONIN, Tamže s. 189). Veriacich pobúril príkaz biskupa Krupeckého uzamknúť dvere chrámu, aby chrám mohol vysvätiť.

Správy očitých svedkov z archívov vybral a publikoval v knihe O Užhorodskej únii jezuita Michal Lacko. Vraj v predvečer sviatku chceli pripraviť chrám, ale pre veriacich to nebolo možné. Biskup prikázal, aby veriaci vyšli von z chrámu a nariadil zamknúť dvere. Tak nepriatelia zorganizovali vzburu, začali na biskupa nadávať a násilím si vynútili vstup do chrámu. On ich chcel uspokojiť, ale keď videl, že je to bezúspešné, ustúpil. S palicami sa vraj oborili na biskupa a jeho prívržencov, ktorí ušli do sakristie a tam ich napadli a bili palicami, až kým nezasiahlo vojsko Drugetha. Došlo k incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký, jezuiti s ich pomocníkmi. Pravdepodobne mala byť vtedy vyhlásená únia v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha. Na poľskej Ukrajine odoberali pravoslávnym chrámy jednoducho tak, že tieto presvätili latinským obradom. Takto v Poľsku latinici zaberali chrámy a monastiere aj od gréckokatolíkov ešte po 1. svetovej vojne v r. 1927, s tichým súhlasom vatikánskeho nuncia Rattu. Preto už v Zmluve Brestského dokumentu uniati žiadali, aby im bolo garantované „Bod 25 – Aby sa naše ruské kláštory a kostoly nemenili na kostoly rímskokatolíckej cirkvi. A ak by niektorý z rímsko-katolíkov poškodil alebo zničil jeden z našich kostolov alebo kláštorov na svojom území, nech je povinný ho opraviť alebo postaviť nový na výhradné použitie ruských ľudí“. Mali aj iné požiadavky. (pozri: BELEJKANIČ, I.: Stručné dejiny únie Brestu (1595) Zmluva Bretského dokumentu, In Historia Ecclesiastica, Prešovská univerzita, Roč. IV. 2013 č.1. s. 222). V Poľskom kráľovstve dominantné postavenie mala rímskokatolícka cirkev a ostatné kresťanské cirkvi boli vo výkone svojich bohoslužieb obmedzované alebo nebolo im umožnené slobodné vykonávanie liturgických obradov podľa ich platného poriadku. Bolo tu bežnou praxou meniť kláštory a kostoly podľa záujmu mocných a vplyvných ľudí (pozri: BELEJKANIČ, I.: Tamže, s. 236).

Vďaka vojsku Drugetha nedošlo ku krviprelievaniu. Juraj Drugeth, ako horlivý protestant, a z nenávisti voči pravoslávnym, dal monastier v r. 1603 vypáliť. Potom však, už zase ako horlivý katolík, ho dal v r. 1613 znovu vybudovať a odovzdal ho jezuitom v nádeji, že sa stane strediskom únie. Jezuiti odišli do Užhorodu a v Humennom ostali traja jezuiti a františkáni. Do Humenného sa jezuiti vrátili v r. 1634. Drugeth im ročne platil ešte o 500 zlatých viac ako dovtedy s prísľubom, že im ešte pridá a dal im do správy dediny Ptičie a Modru.

Archimandrita Vasilij Pronin v knihe Istoria Pravoslavnej cerkvi na Zakarpatii píše, že boli neúspešní aj preto, že si zle vybrali miesto, lebo tu, v Krásnom Brode v monastieri, sa schádzali prívrženci pravoslávnej viery a obradu (s. 188-189).

Po Krásnobrodskom neúspechu zaviesť úniu v r. 1614 si zaumienili, že úniu treba zaviesť tajne, preto začali sľubovať pravoslávnemu duchovenstvu rôzne materiálne výhody, ktoré malo duchovenstvo katolícke. Preto v Užhorode už jednali len s duchovnými bez veriacich. Všetci zainteresovaní organizátori únie predpokladali, že duchovenstvo bude súhlasiť a prejde na stranu únie a s duchovenstvom napokon prejde aj všetok veriaci ľud. KAVČÁK, A., (OCM č. 6/1956, s. 20 - 21) opisuje ďalší pokus zavedenia únie v Krásnom Brode, ktorý sa uskutočnil už po Užhorodskej únii z r. 1646: „Ľud so svojím pravoslávnym monastierom naďalej zostával neotrasiteľne pevným vo sv. Pravosláví. Nepriatelia pravoslávia usmrtili všetkých pravoslávnych mníchov v tomto monastieri, tajne ich pochovali a na ich miesto priviedli nových mníchov, ktorí boli pravoslávnymi len na oko, ale v skutočnosti boli uniati. Takýmto spôsobom bola zavedená únia vo všetkých obciach našich Karpát, aj v pevnosti Pravoslávia, krásnobrodskom monastieri. Od prechodu monastiera do rúk zradcov národa začal monastier postupne strácať svoj význam“. To bol aj zámer tých, čo zavádzali úniu. Autor Andrej Kavčák na konci svojho článku píše, že údaje do svojho článku pozbieral a zostavil z rôznych historických prameňov a pomôcok. Nikde inde som sa v histórií nestretol s takou neľudskou udalosťou. Úniu chceli najprv zaviesť násilne, ale keď sa to nepodarilo, tak sa ju rozhodli zaviesť tajne, násilne a brutálne. Krásnobrodský monastier vždy bol a bude svedkom a dôkazom, že naši predkovia boli pravoslávni. Najcennejším pokladom monastiera a pravoslávnych veriacich je zázračná ikona Božej Matky s Isusom Christom. Táto ikona sa preslávila mnohými zázrakmi (HORKAJ, Š.: Únia a Slovensko, In: Pravoslávny teologický zborník, XXX /15/ 2006, s. 192).

„Už všade sa pokúšali o šťastie, - píše Ľudovít Štúr o Poliakoch, kde sa im podarilo zaviesť Brest-litovskú úniu, - no bezúspešne… Sťažujete sa na tvrdosť Rusov, ale spomeňte si na to, že ste to boli kedysi práve vy, kto Rusom spôsobil toľko zla! Nechceli ste ich v čase svojho spojenectva s kozákmi uvrhnúť do otroctva, nechceli ste ich vydať do špinavých židovských rúk? Koľko zla ste napáchali pre brest-litovskú úniu s katolíckou cirkvou? Nepremenili ste pravoslávne kostoly na konské stajne pre vašich šľachticov, alebo ste ich nedali do prenájmu židom, a nebol chudák pravoslávny diakon, keď za každým, keď chcel slúžiť omšu, bol nútený pýtať si za vysoký poplatok od žida kľúče od kostola? A neboli tí, ktorí sa vzpierali únii, strašným spôsobom mučení? Za každé bezprávie je odplata, hoci aj z rúk brata” (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava 1993, s. 154 – 155).

Prekvapilo ma to, čo píše Andrej Kavčak v Odkaze sv. Cyrila a Metoda, ale prekvapilo ma aj to, čo píšu aj samotní uniati – gréckokatolíci, že monastierské eparchie a ich biskupov Rím nikdy neuznával za sídelných biskupov /v latinskom slova zmysle/. Niekedy ich označoval za “pseudoepiskopov”. „Takéto monastyrské eparchie postupne zanikli, zmizli z povrchu sveta, a to obyčajne, alebo po vypálení materského episkopského monastyra /napr. Spiš, Hrušovo, Krásny Brod…/, t.j. v podstate po fyzickom zničení episkopského sídla a pozabíjaní mníchov, alebo po inom zásahu zo strany latinskej cirkevnej a svetskej šľachty“ (VLADIMIRUS DE JUXTA HORNAD: Dejiny gréckokatolíckov Podkatpatska /9. – 18. storočie/, Košice 2004, s. 539). Tak toto sú už skutočne veľmi tvrdé zásahy do života Pravoslávnej cirkvi, ktoré veriaci človek nedokáže ani opísať a pochopiť.

Biskup Atanás Krupecký bol vymenovaný kráľom za biskupa do Premyšlu, ale zo začiatku nebol prijatý duchovenstvom a šľachtou. Biskup Krupecký žil na Poľskom území a obával sa cestovať na naše územie, kde ho poznali a o nevydarenom pokuse zaviesť úniu pravoslávni veriaci rozprávali. Tak sa skončila misionárska práca biskupa Krupeckého s úniou v monastieri v Krásnom Brode. Sťažoval sa na súdoch a tribunáloch na jednotlivcov, na pravoslávne bratstva, na celé farnosti, na dekanstva, aj na samú kapitulu Premyšelsku, ktorá sa silne držala Pravoslávia a Krupeckého nechceli priznať za svojho biskupa. Aj to mu bolo treba prežiť. Zomrel v r. 1652 v dedine Vaľova. (PRONIN: Tamže s. 190).

Monastier v Krásnom Brode zohral veľkú úlohu v živote pravoslávnych veriacich, veď aj pravoslávni mukačevskí biskupi si v titule písali “i Krasnobrodsky”. Hoci jezuiti s Drugethom v Humennom založili školu - kolégium na prípravu dlhodobej práce, aby s feudálnym násilím a zneužívaním sociálnej biedy pravoslávneho duchovenstva a veriacich mohla víťaziť únia, pravoslávni veriaci a duchovní ukázali, že svoje milované cyrilometodské dedičstvo otcov si vedeli hájiť a bojovať za svoju pravoslávnu vieru.

Prot. ThDr. Štefan HORKAJ

Do jedného monastiera na ostrove Cyprus raz prišli pútnici a našli tam poslušníka, ktorý sa volal Izidor. Títo návštevníci videli ako tento poslušník neustále plakal a spínal ruky k nebu. Snažili sa ho prehovoriť, aby aspoň na chvíľu prestal, ale on nesúhlasil. „Som veľký hriešnik, hovoril tento poslušník Izidor, takého ešte nebolo od Adama až do dnešného dňa. Pútnici mu na to s pochopením hovorili, že všetci sme hriešnici, veď kto je bez hriechu okrem Boha? „Uverte mi bratia“ - hovoril Izidor, - „ani vo Svätom Písme, ani v Tradícii, ani medzi ľuďmi som nenašiel hriešnika, ktorý by mi bol podobný v hriechu, ktorý som urobil. Keď si myslíte, že si sám nahováram, vypočujte si o mojom hriechu a pomodlite sa za mňa. Vo svete som bol ženatý a žil som v heréze Septima Severa. Keď som raz prišiel domov, nenašiel som svoju ženu doma, pochopil som, že išla k susede, aby spolu prijímali Eucharistiu, keďže moja žena bola kresťanka. Hneď som sa tam vybral, aby som jej v tom zabránil. Vbehol som do domu a uvidel som, že žena práve prijala Svätú Eucharistiu. Priskočil som k žene a schmatol som ju za hrdlo, aby som ju prinútil vypľuť Sväté Dary. Keď sa mi to podarilo, zdvihol som Eucharistiu a hádzal som s ňou na všetky strany, až nakoniec spadla do blata. V tom momente pred mojimi očami udrel blesk a zobral Eucharistiu z tohto miesta. Keď prešli dva dni, videl som pred sebou celého čierneho spáleného človeka. „Ja aj ty sme odsúdený na rovnaké utrpenie“ - povedal mi tento človek. - „Kto si ty?“ - spýtal som sa ho. „Ja som ten, ktorý udrel Tvorcu všetkého, Hospodina nášho Isusa Christa, po tvári v čase Jeho utrpenia“. - Vidíte, teraz aspoň viete, prečo nemôžem prestať plakať, keď si pomyslím, čo ma čaká za tento hriech, ktorý som vykonal“.

Aj v tomto príklade si môžeme všimnúť jednu zaujímavú vec. Prvotní kresťania prijímali Eucharistiu doma, každý deň. Bolo to kvôli prenasledovaniu, pretože nie vždy sa dalo ísť na liturgiu a prijímať spolu s ostatnými kresťanmi. Preto si veriaci brali Eucharistiu so sebou, aby mohli prijímať každý deň. Nevedeli si totiž predstaviť, že by zostali, čo i len jediný deň bez Christa.

Nielen v časoch svätých apoštolov, ale aj v nasledujúcich storočiach bolo zvykom prijímať každý deň. Takáto prax bola vo väčšine miestnych cirkví. V severoafrických miestnych pravoslávnych cirkvách bolo zvykom v nedeľu si po prijímaní brať časticu Eucharistie domov. Túto Eucharistiu kresťania prijímali každý deň ráno v čase ranej – utrenej modlitby pred začiatkom svojej práce, aby sa posvätili na celý deň. Tohto domáceho prijímania Eucharistie sa zúčastňovali aj malé deti.

V neskoršom období, kvôli rôznym príčinám, kresťania už neprijímajú každý deň. Prišli k myšlienke, že prijímanie nemôže byť bez dostatočnej prípravy. Už svätý Hyppolit Rímsky v 3. stor. písal na tému: „Je potrebné prijímať každý deň, alebo len v určitý čas?“

V 4. stor. na otázku, ako často treba prijímať, bola cirkevná prax odlišná. V Španielsku a v Ríme sa vo väčšine prípadov prijímalo každý deň. V Egypte bolo ponechané na každého kresťana, ako často bude prijímať zo svojej Eucharistie, ktorú mal doma odloženú. Väčšinou išlo o každodenné prijímanie, alebo každý druhý deň. V Kappadokii bolo prijaté pravidlo prijímať štyri krát do týždňa, čo môžeme vidieť u svätého Vasilija Veľkého. Obyčajne sa prijímalo v nedeľu, v stredu, v piatok a v sobotu, a tiež, ak na druhý deň pripadol sviatok nejakých mučeníkov. V iných miestnych cirkvách bolo dovolené prijímať raz v mesiaci, v prvú nedeľu v mesiaci, alebo dvanásť krát do roka. V Sýrskej Cirkvi štvrtého storočia svätý Ján Zlatoústy svedčí o tom, že tu väčšina kresťanov prijímala len raz či dvakrát do roka, čo bolo veľmi žalostné a svedčilo o duchovnom úpadku tohto obdobia.

V 5. stor. sa zvyk prijímať každý deň ráno pred jedlom, čoraz viac a viac vytráca zo života bežného kresťana a odchádza do oblasti asketického zápasu života do monastierov a pustovní, kde sa tento zvyk prvotných kresťanov uchovával. V súčasnosti sledujeme akýsi pokus o návrat do pôvodnej ranokresťanskej praxe častého prijímania Eucharistie, čo je vzhľadom na náročnosť doby, v ktorej žijeme, nevyhnutné pre zdravý duchovný život.

Mgr. Ján Pilko, PhD.

publikované v Prameň VI/2014

V týchto dňoch, keď Cirkev číta knihu Skutkov apoštolských, môžeme byť nanovo účastní samého počiatku kresťanskej histórie. Apoštoli vychádzajú so svojim kázaním a smelo zvestujú – ISUS, TEN UKRIŽOVANÝ, VSTAL ZMŔTVYCH, ON JE HOSPODIN, SUDCA I SPASITEĽ. VŠETCI – ŽIDIA AJ POHANIA – SA MUSIA K NEMU OBRÁTIŤ, ABY DOSIAHLI VEČNÚ SPÁSU. Apoštoli neohlasujú Christa ateistom, neveriacim – veď židia mali starú uznávanú monoteistickú tradíciu, ktorú si udržali počas storočí tvrdej výchovy a skúšok, a pohania – tí zas mali množstvo bohov. Nakoniec, niektorí filozofi hovorili, že pod ich maskami možno vidieť jednu a tú istú božskú podstatu. Apoštoli prichádzajú so svojim kázaním k ľuďom, ktorí majú svoje náboženstvo.

Nemuseli svojim súčasníkom dokazovať, že nadprirodzenosť je skutočnosťou. Pre ľudí tamtej doby a následných epoch to bolo tak reálne, ako skutočnosť preháňajúceho sa vetra či oblakov na oblohe. V tom čase, tak ako aj teraz, bolo nadmieru učiteľov, náboženských škôl a tradícií, i ľudí, tak či onak spôsobných komunikovať s nadprirodzeným svetom. Ale apoštoli ohlasovali Isusa nie ako jedného z duchovných učiteľov, ktorý založil nejakú školu – filozofickú tradíciu. ONI OHLASOVALI CHRISTA AKO JEDINÚ CESTU SPÁSY. Evanjelium nám predkladá Jeho slová: „JA SOM CESTA, PRAVDA I ŽIVOT; NIKTO NEPRICHÁDZA K OTCOVI NEŽ SKRZE MŇA“ (por. Jn 14, 6), a apoštoli podávajú ďalej: „NIET INÉHO MENA POD NEBOM, DANÉHO ĽUĎOM, V KTOROM BY SME MALI BYŤ SPASENÍ“ (Sk 4, 12).

AK PRIJÍMATE CHRISTA, JE SAMOZREJMÉ, ŽE SA ZRIEKATE INÝCH BOHOV

Pre pohanov to bola novinka., mohli vidieť niektoré paralely medzi svojimi mysterióznymi kultami a kresťanstvom, no jeden rozdiel priam bil do očí. V pohanstve mohli byť zasvätení do mystérií rozličných božstiev, a čím viac tým lepšie, apoštolská viera však niesla exkluzívny charakter – Ak prijímate Christa, je samozrejmé, že sa zriekate iných bohov. To nebolo pohanom celkom jasné, a žiaľ, často to nie je jasné ani našim súčasníkom.

Mnohým sa zdá omnoho rozumnejšou pozícia, ktorá sa nazýva „náboženským pluralizmom“, hovoriacim povedzme, že všetky náboženstvá (dajme tomu s výnimkou otvoreného satanizmu), tak či onak nejako vedú k pravde a spáse, a deliť ich na pravé či falošné, by sa javilo ako príznak obmedzenosti a fanatizmu. No musíme priznať, že apoštoli takú pozíciu nepoznali. AKÝ ZMYSEL BY POTOM MALA ICH SNAHA OBRÁTIŤ ĽUDÍ K VIERE V CHRISTA, PRETRPIAC PRI TOM PRENASLEDOVANIE, MUČENIE, AK BY NÁBOŽENSTVO, VIERA, KTOROU TÍTO ĽUDIA ŽILI, NEBOLI NIČÍM HORŠIE? Prečo potom „náboženského pluralizmu“ sa pridržiavajú mnohí naši súčasníci? Dôvodov je niekoľko, a dokonca na prvý pohľad vyzerajú dosť hodnoverne. Zvážme ich po poriadku.

Hovoria nám, že ľudia v stredoveku, na dedine, dokonca v meste, mohli prežiť svoj život a nevidieť žiadneho inoverca. Ani na um im neprišlo, že vyznávať Boha možno aj nejako inak. My dnes žijeme v globálnom svete a máme vynikajúce vedomosti o mnohých iných náboženstvách a kultúrach., o tom, že ľudia môžu všemožnými spôsobmi budovať svoj vzťah s nadprirodzenom, a v tejto situácii je náboženský pluralizmus najrozumnejšou pozíciou.

Ale aj apoštoli žili v pluralitnej spoločnosti Rímskeho impéria a okrem toho, v tej dobe kresťanstvo vôbec nezastávalo pozíciu svetového náboženstva, a predsa sa nedali stiahnuť týmto prúdom myslenia...

REŠPEKTOVAŤ ĽUDÍ A PRIJÍMAŤ ICH VIERU SÚ DVE RÔZNE VECI

Hovoria nám, že musíme rešpektovať ľudí vyznávajúcich iné náboženstvo a je to skutočne férová požiadavka. Je samozrejmosťou, že by sme sa mali s láskou a úctou správať voči svojim blížnym – bratom vo viere, inoverným, či neveriacim. NO REŠPEKTOVAŤ ĽUDÍ A PRIJÍMAŤ ICH VIERU, SÚHLASIŤ S ŇOU, SÚ ÚPLNE ROZLIČNÉ VECI. Veď ani sami zástancovia "náboženského pluralizmu" sa nezhodujú s tradičným kresťanským učením, čo ešte neznamená, že sa zle správajú ku kresťanom ako k ľuďom. Láska a úcta k druhému človeku nepotrebuje nutnú zhodu vo všetkom, takisto ako aj nesúhlas nemusí viesť k nepriateľstvu.

ĽUDIA, KTORÍ SA DOMNIEVAJÚ, ŽE JE JEDNO AKO SA KLAŇAŤ BOHU, NAKONIEC SA MU NEKLAŇAJÚ NIJAK

Navyše, paradoxom pluralizmu vo viere ako takého, ktorý chce vytvárať jednotu medzi všetkými, je, že sa nezhoduje s nikým, a v snahe byť svojim pre všetky náboženské tradície, stáva sa cudzí každému. Ľudia, ktorí sa domnievajú, že je jedno ako vyznávajú Boha, ako sa Mu klaňajú, nakoniec Ho nevyznávajú nijako.

Ďalším faktorom, ktorý podnecuje náboženskú pluralitu – je presvedčenie, že výnimočná pozícia Evanjelia je príčinou konfliktov, náboženských vojen, prenasledovania heretikov a pod. Ako príklad kresťanskému svetu sa stavia kultúra hinduizmu, kde je množstvo rôznych škôl, praktík, ktoré koexistujú vedľa seba. Inokedy sa za príklad "mierovej" relígie ukazuje na budhizmus. Obidva tieto príklady však iba svedčia o nedostatočnej znalosti problému. Žiaľbohu, India bola a do istej miery stále je arénou zúrivých spoločenských a kastových konfliktov, v ktorých sa hinduisti javia o nič menej bojachtiví a neznášanliví ako ktokoľvek iní. História budhizmu pozná aj náboženské vojny a prenasledovanie inoverných, a dokonca do našich dní na Barme pretrváva krvavý konflikt pod budhistickými štandardami. Samozrejme, príčina tohto zla je skazené ľudské srdce. Absencia dogiem a náboženská benevolentnosť nerobí ľudí viac tolerantnými a pokojamilovnými.

Čo je však najdôležitejšie, v čom sa "náboženský pluralizmus" rozchádza s kresťanstvom, a nielen s ním, je vzťah k pravde. V kresťanstve je odpoveď na otázku, ktorej sa pluralizmus vyhýba – a to je otázka pravdy. Za náboženským pluralizmom stojí akýsi zahmlený ateizmus – náboženské tradície sú ničím iným ako snahou nájsť nejaký zmysel, útechu, nádej v chaotickom a nezmyselnom svete. Ich hodnota je v ich psychoterapeutickom či spoločenskom efekte. Zbytočne sa potom dohadovať aká cesta „skutočne vedie k spaseniu“, keď sa vychádza z pozície, že žiadneho spasenia niet, … zakopať a lopúchy nech rastú – i to všetko...

APOŠTOLI VŠAK OHLASUJÚ, ŽE SPÁSA JE SKUTOČNÁ. CHRISTOS REÁLNE, FYZICKY VSTAL ZMŔTVYCH A POZÝVA NÁS K VEČNÉMU ŽIVOTU, ktorý dokážeme nájsť cez pokánie a vieru, alebo ho odmietneme svojou nevierou a zatvrdilosťou., zvestujú absolútne reálne veci – skutočnejšie než čokoľvek iné.

CHRISTOS JE SKUTOČNE TÝM, ZA KOHO SA VYHLASOVAL – SYN BOŽÍ, HOSPODIN, SUDCA I SPASITEĽ

Christos je skutočne Tým, za koho sa vyhlasoval – Boh, Hospodin, Sudca i Spasiteľ. V Ňom nájdeme nielen Posla Pravdy, či Učiteľa Pravdy – my v Ňom stretávame Pravdu Samú. A tu je potom nezmyslom hovoriť o "rôznych cestách k pravde", kedy Sama Pravda zostúpila na zem a čaká na moju a vašu odpoveď. Nezmyslom je hovoriť o "rozličných cestách k spáse", kedy Samo Spasenie prišlo k nám a ponúka sa nám, len aby sme Ho prijali

Сергей Худиев, НЕТ ДРУГОГО ИМЕНИ

preklad jerej Dušan N. Tomko

Spomínam si na svedectvo muža, ktorý vyrastal v kresťanskej rodine. Tento človek hovorí: „Ako malý chlapec, neviem ani koľko som mal rokov (možno 4 – 5, kedy som už dokázal všímať si a uvedomovať mnohé veci), som raz skoro ráno vstal a chcel som ísť do spálne k svojim rodičom, no nenašiel som ich tam. Zbadal som, že z otcovej pracovne svieti slabé svetlo. Nakukol som a škárou na dverách som uvidel svojho otca, ktorý kľačal pri svetle sviečky pred ikonou. Vtedy mi napadla myšlienka - Aký veľký musí byť ten Boh, ... keď môj otec, ktorý je taký veľký a silný, za noci, v tme, pred Ním kľačí na kolenách a modlí sa“.

Detské zmýšľanie, detská úvaha, ... ale úvaha dieťaťa nad obrazom, ktorý sa mu vryl do srdca na celý život. Obraz, ktorý sa mu vynáral, keď už sám ako dospelý dennodenne kľakal v modlitbe pred svojim Stvoriteľom a Spasiteľom, a čomu učil aj svoje deti.

Prečo to spomínam? Lebo vo svojom živote si pripomíname rôzne udalosti, slávime rôzne sviatky a dalo by sa povedať, že každý deň je niekomu, či niečomu zasvätený – či už v cirkevnom kalendári (kde si každý deň pripomíname spasiteľné dielo Hospodina nášho Isusa Christa, či tých, ktorí sú už vo večnosti a Boh ich odmenil korunou víťazstva), ale aj v svetskom kalendári, kde v dnešnej dobe už máme každý deň niečomu zasvätený. Druhá nedeľa po Pasche Christovej je zasvätená Ženám myronosicam. Je to deň, ktorý je sviatkom ŽIEN !!! Nie „medzinárodný deň žien“, nie „deň matiek“ ..., ale sviatok všetkých pravoslávnych žien, matiek, mladých dievčat., deň, kedy si pripomíname ich misiu, ich poslanie v Božom diele.

Biblia, či už Starý, alebo Nový Zákon, nám hovorí o ženách, ktoré výraznejšie vystupujú v histórii ľudstva, ale aj v histórii našej spásy: bola tu pramatka Eva, ktorá sa dala zlákať mámením falošného hada – satana a kvôli jej pádu toto démonské mámenie ovládlo človečenstvo. Bola tu Lótova žena, ktorá odmietla Božiu záchranu a v ľútosti za tým starým, čo mala zanechať, sa obzrela späť a zahynula. Bola tu Herodiada, ktorá nezniesla pravdu a preto si vyžiadala hlavu Jána Krstiteľa, ... ale bola tu aj Deva - Panna z rodu Dávidovho, Presvätá Bohorodička Mária, Ktorú si vyvolil Boh za Matku Svojho Jednorodeného Syna, Ktorý prišiel na tento svet zničiť okovy démonského mámenia, ktorými nás spútali naši prarodičia, Ktorý nás prišiel pretvoriť z toho starého na nového Božieho človeka, a Ktorý nám Svojim zmŕtvychvstaním prinavrátil stratenú rajskú dôstojnosť a všetkým tým, ktorí uveria v Jeho meno otvoril bránu Kráľovstva Božieho. A práve Presvätá Deva Mária je VZOROM A PRÍKLADOM TEJ SKUTOČNEJ ŽENY, MATKY, KRESŤANKY – nadovšetko veriacej v Boha, nekonečne milujúcej a pokornej, vnímavej pre prijatie Božej vôle. PRESVÄTÁ BOHORODIČKA MOŽE A MÁ BYŤ VZOROM AJ PRE DNEŠNÚ ŽENU, DNEŠNÚ MANŽELKU, DNEŠNÚ MATKU !!!

Často prepadáme tendencii, že keď sa nám dáva za príklad, či už Sám Hospodin, Presvätá Deva Mária, či ktorýkoľvek svätý, reagujeme tendenčne tým, že „to boli svätí, ... že žili v inej dobe“ atď. Lenže SVÄTÝMI MÁME BYŤ AJ MY – LEBO TO JE NAŠE POVOLANIE !!! A čím sa líši naša doba od hentej? ... Tým, že už chodíme autom a nechodíme na oslovi? Alebo korešpondenciu vybavujeme internetom a neposielame poštu po holuboch? Ale to nie je podstatné! Podstatné je, že tak, ako aj vtedy, aj teraz sa človek môže rozhodnúť pre život s Bohom, alebo bez Boha., môže prijať Božiu vôľu, alebo môže proti nej dokonca bojovať. Aj v tamtej dobe bola Herodiada, ktorá Boha nepotrebovala, ktorá proti Nemu bojovala, ale bola tam aj Presvätá Božia Matka, jednoduché dievča z Nazaretu, Ktorá v pokore so slovami: „Hľa, služobnica Hospodinova“ odpovedá na Božie pozvanie, alebo bola tam aj Mária Magdaléna, ktorá zanechala hriešny život a šla za Christom, a dnes ju spolu s ostatnými ženami myronosicami oslavujeme.

História nám ponúka tak isto ako aj dnešný svet rôzny pohľad na ženu. Či už je to pohľad, kde žena nemá žiadnu cenu, ktorá nemá žiadne slovo, alebo, pohľad súčasného prehnaného feminizmu, kde žena dobýjajúc sa po svojich právach, stráca to, čo je ženské a čo je vlastné žene.

V Evanjeliu nedeľe Myronosic sa nám ponúka obraz žien, ktoré zavčas rána niesli od prázdneho Christovho hrobu apoštolom tú radostnú zvesť, ŽE CHRISTOS VSTAL ZMŔTVYCH.

Tieto ženy Christos nepovolal nejakým zvláštnym spôsobom, ako povolal apoštolov, ale tieto ženy sami, dobrovoľne, šli za Ním, slúžili Mu, pomáhali. Vidíme, že tieto ženy Ho nasledovali všade – nasledovali Ho až do konca, krížovou cestou, na Golgotu, kde ostali sami, lebo všetci ho opustili, ktoré Ho odprevadili do hrobu, s plačom, slzami – tak precítene, žensky, nie prešpekulovane, s očakávaním náhrady ako mnohí, ktorí v Christovi videli svoje záujmy, lebo si mysleli, že obnoví slávu „vyvoleného národa“. No prišla smrť na kríži a pre nich to bol koniec. Ale ženy, ktoré Mu celý čas slúžili bez nároku na odmenu, či vďaku, hneď ako sa dalo po Pasche, pripravili masti, aby Ho pomazali, aby Mu ešte posledný raz poslúžili. A PRÁVE TÝMTO ŽENÁM SA ZMŔTVYCHVSTALÝ HOSPODIN ZJAVUJE AKO PRVÝM. Ich si vyberá, aby prvé zvestovali svetu, ŽE VSTAL ZMŔTVYCH – A TO BY MALO BYŤ AJ JEDNÝM Z HLAVNÝCH POSLANÍ AJ DNEŠNEJ ŽENY, A HLAVNE MATKY = NIESŤ RADOSTNÚ ZVESŤ O BOHU V TOM MALOM RODINNOM SPOLOČENSTVE, A TÝM AJ V CIRKVI, V CELOM SVETE !!!

Spomienka nedele Žien Myronosic vyzdvihuje ženu a toto jej poslanie, jej misiu – NIESŤ RADOSTNÚ ZVESŤ EVANJELIA DO TOHTO SVETA !!! Možno nie z kazateľne, v tom doslovnom ponímaní, čoho sa tiež dnes domáha nezdravý feminizmus, ALE Z KAZATEĽNE ŽIVOTA, SVEDČIAC A UČIAC MORÁLNYM, ĽUDSKÝM A KRESŤANSKÝM HODNOTÁM !!! A TU JE MIESTO ŽENY, PRE KTORÉ JU BLAHOSLOVIL BOH – MIESTO, KTORÉ NIE JE ANI UBERANÍM JEJ HODNOTY, ANI UBERANÍM Z JEJ PRÁV.

Veď akokoľvek dobrý psychológ, či rodinný poradca, nedokáže to, čo skutočne milujúca žena, ktorá dokáže stmeliť, ktorá dokáže dať v rodine dohromady to, čo sa sype, rozpadá. Akokoľvek snaživý učiteľ neurobí to, čo dokáže urobiť dobrá milujúca žena a matka. Lebo dobrá, milujúca kresťanská žena skutočne urobí viac ako tím najlepších psychológov a učiteľov dohromady.

Slovo Božie hovorí: „Boh stvoril človeka – A stvoril Ho na Svoj obraz a podobu ... A človeka stvoril ako muža a ženu“. Mužovi dal zo Svojho obrazu a podoby TÚ MOCNÚ PRAVICU, ... PRAVICU, ktorá vedie, ktorá ochraňuje, ktorá sa stará, a ŽENE dal zase zo Svojej LÁSKY, TRPEZLIVOSTI A NEKONEČNÉHO SÚCITU.

Preto, keď žena robí to, k čomu ju požehnal Boh pri stvorení – to dokáže urobiť najlepšie. TU JE JEJ VEĽKÁ ÚLOHA A POSLANIE V BOŽOM DIELE – čo si nám treba uvedomiť, že to nie je poslanie v našom malom ničotnom ľudskom diele, ALE V DIELE BOŽOM, a toho si musíme byť vedomí.

Koľko veľkých ľudí, velikánov, či už umenia, vedy, spoločenského života, neopomínajúc veľkých ľudí viery, ale aj jednoduchých prostých ľudí, ktorí právom nosia meno „človek“, vďačí za to, kde sú, akými sú, príkladu starostlivej a milujúcej matky. A takisto z druhej strany, zase ľudia, ktorí sa ocitli v morálnej i duchovnej biede, pri drogách, zločine, nemorálnom živote, ocitli sa často preto, lebo vo svojom živote – hoci každý jeden z nich mal, či má otca, matku - nepocítili ten jednoduchý, ale tak mocný cit materinskej lásky, či otcovho príkladu.

Je samozrejmé, že toto veľké dielo, ktoré nám zveruje Boh, dielo výchovy, nespočíva iba na žene, matke samej, ale na obidvoch, v Bohom požehnanom manželstve muža a ženy, ktorí spolu vo vzájomnej láske prosia Hospoda Boha o pomoc a blahoslovenie.

Ako príklad si zoberme ovocný sad, či vinicu - môžeme mať krásny sad, vinicu, môžeme ich mať vysadené tými najlepšími štepmi, ale ak my nepriložíme ruku k dielu a nebudeme pracovať, tak štepy zdivejú a výjdu nazmar. Z druhej strany, ak Hospodin Boh nepožehná úrodu, neochráni od nepriazne, škodcov, tak zbytočná je akákoľvek ľudská námaha. A tak je aj s výchovou, ktorú Hospodin zveril do našich rúk, a hlavne do rúk ženy - matky.

Boh nám zveruje deti – deti, ktoré sú synmi a dcérami Nebeského Otca, Ktorý všetko, čo tvorí, robí jedinečné, dobré a dokonalé. A tak aj deti, ktoré nám dáva, sú také. Práve my – tak ako v ovocnom sade, keď sa nestaráme, alebo sa nesprávne staráme, ich dokážeme pokaziť. Preto je nám potrebná pomoc, rada a požehnanie Toho, Ktorý Sám Je Dokonalý - Hospoda Boha. Preto je potrebná a nevyhnutná modlitba v živote našich rodín, aby to, k čomu sme boli povolaní, aby to naše úsilie, prinieslo aj hojné plody.

A TU SME ZNOVA PRI TEJ VEĽKEJ ÚLOHE, POSLANÍ ŽENY – Ženy, ktorá už v tom ľudskom ponímaní je tou, ktorá ochraňuje rodinný krb, ktorá stmeľuje rodinu – POVOLANÍ ŽENY, BYŤ TOU, KTORÁ PROSÍ BOHA ZA SVOJICH BLÍZKYCH. A tu by sme mohli dať príkladov a príkladov z nášho každodenného života, kedy veriaca žena zachránila rodinu, zachránila svojho manžela, kedy na kolenách a v slzách vymodlila návrat stratených detí, ktoré sa stratili na ceste života.

Pozerajúc na dnešnú mládež, na dnešné mladé dievčatá, na ich záujmy, na ich hodnoty, pozerajúc na médiá, ktoré vytvárajú ideál dnešnej modernej ženy – PODSÚVA SA OTÁZKA: AKO BUDE VYZERAŤ NÁŠ SVET, KEĎ TÍTO MLADÍ VSTÚPIA DO ŽIVOTA, DO VYTVÁRANIA SPOLOČNOSTI?!

Nedeľa Žien Myronosic nie je iba oslavou týchto žien, oslavou žien a ich poslania – ALE JE VÝZVOU, HLAVNE PRE ŽENY, ABY PRIJALI TÚ MILOSŤ, KTORÚ NÁM VŠETKÝM DÁVA HOSPODIN, KEĎ NÁS POZÝVA NA CESTU VIERY. Aby urobili ten krok, ktorý je síce ťažký – VYBRAŤ SI BOHA DO SVOJHO ŽIVOTA A V TEJTO MILOSTI, ABY SA STALI SKUTOČNÝMI ŽENAMI, SKUTOČNÝMI MANŽELKAMI, SKUTOČNÝMI MATKAMI, NIE ATRAPAMI ŽENY, KTORÉ PONÚKA DNEŠNÝ SVET !!! A TÝM BY BOLA VYRIEŠENÁ ISTO VIAC NEŽ POLOVICA PROBLÉMOV NAŠICH RODÍN, NAŠEJ SPOLOČNOSTI !!!

Nech Milostivý Hospodin Boh, na príhovor Presvätej Božej Matky i svätých žien Myronosic, udelí NÁM VŠETKÝM tú blahodať, aby sme dokázali vnímať SVETLO CHRISTOVHO VZKRIESENIA A ZAŽILI TÚ VEĽKÚ RADOSŤ ZO STRETNUTIA S CHRISTOM A AKO ŽENY MYRONOSICE NIESLI DO SVETA ZVESŤ O TOM - ŽE CHRISTOS VOSKRESE !!! CHRISTOS VSTAL ZMŔTVYCH !!!

jerej Dušan Nikodim TOMKO

Jeden brat sa raz spýtal starca: „Čo mám robiť? Moja hriešna myšlienka mi nedovolí ani na chvíľu zostať v kélii“. Starec mu povedal: „Choď synu, usaď sa vo svojej kélii, pracuj rukami a neustále sa modli k Bohu. Svoju starosť zlož na Boha a nech ťa nikto nezvedie, aby si odtiaľ odišiel“. I povedal mu jeden príbeh: „Jeden mladík žil vo svete so svojím otcom. Túžil po tom, aby sa stal mníchom. Ale hoci otca prosil o dovolenie, nedostal ho. Neskôr keď ho podporili aj jeho verní priatelia, otec súhlasil a tak tento mladý muž odišiel a vstúpil do monastiera. Keď sa stal mníchom, začal dokonale vykonávať všetko, čo sa má v monastiery konať a jedol iba raz denne. Potom sa začal každý druhý deň úplne zdržiavať od jedla, až nakoniec jedol iba raz za týždeň. Jeho duchovník ho pozoroval a s obdivom ďakoval Bohu za jeho zdržanlivosť a námahu. Po nejakej dobe začal tento mních prosiť svojho starca: „Otče, pusť ma do púšte“. On mu odpovedal: „Synu, pusť to z hlavy. Nemohol by si znieť takú námahu a k tomu pokušenia a diablove úskoky. Keď ťa tam zastihne pokušenie nenájdeš nikoho, kto ťa uteší v nepokoji, ktorý na teba znesie diabol“. On ale začal žiadať ešte naliehavejšie, aby mu dovolil odísť. Keď starec videl, že ho nedokáže zadržať, pomodlil sa a prepustil ho. Určil dvoch mníchov, aby mu ukázali kadiaľ má ísť.

Mnísi kráčali púšťou dva dni, keď sa unavili od horúčavy, natiahli sa na zem a zaspali. Zrazu priletel orol, dotkol sa ich krídlami a poodletel ďalej. Zobudiac sa povedali mladému mníchovi: „Pozri sa, tvoj anjel! Vstaň a nasleduj ho!“ Mladý mních vstal, rozlúčil sa s bratmi a vydal sa za orlom. Prišiel až k miestu, kde orol stál. Ten vzlietol a po niekoľkých sto metroch opäť pristál na zemi. Takto to robil tri hodiny. Mních šiel za ním až dovtedy, až kým orol neodletel napravo od neho a už sa viac neobjavil. Mních sa rozhliadol, uvidel tri palmy, prameň vody a skromnú jaskyňu. Povedal si: „To je miesto, ktoré mi Boh pripravil“. Živil sa ďatľami a pil vodu z prameňa. Takýmto spôsobom tam strávil šesť rokov osamote, bez toho, aby niekoho uvidel.

Tu k nemu jedného dňa prišiel diabol v podobe starého mnícha s prísnou tvárou. Keď ho mních uvidel dostal strach a začal sa modliť. Diabol mu povedal: „Ako dlho si tu?“ „Šesť rokov“, - odpovedal mních. Na to mu démon povedal: „Si môj sused a ja som to nevedel až teraz pred štyrmi dňami som to zistil. Mám pustovňu neďaleko od teba. Je to už jedenásť rokov čo som z nej nevyšiel. Až teraz keď som zistil že si tu v susedstve. Pomyslel som si, že zájdem k tomuto Božiemu mužovi a poradím sa s ním, čo môže prospieť spáse našich duší. Hovorím ti brat, že neuspejem, keď budeme sedieť v našich kéliach, pretože neprijímame Christovo Telo a Krv. Bojím sa, aby sme sa mu neodcudzili. Hovorím ti brat môj, že tri kilometre odtiaľ je monastier s kňazom, choďme tam každú nedeľu, alebo aspoň raz za dva týždne. Prijmeme tam Christove Telo a Krv a vrátime sa do svojich kélií“. Bratovi sa táto diabolská rada zapáčila. Keď prišla nedeľa, diabol prišiel k nemu a povedal mu. „Poď, už je čas“. Vyrazili a ponáhľali sa k monastieru. Vstúpili tam do chrámu a začali sa modliť. Brat potom vstal od modlitby, ohliadol sa ale toho starca, ktorý prišiel s ním nevidel. „Kam asi šiel? Žeby kvôli ľudskej potrebe?“ Čakal tam dlho, ale nikto neprichádzal. Vyšiel teda z chrámu, aby ho pohľadal. Keď ho nikde nenašiel, opýtal sa miestnych bratov: „Kde je ten starý mních, ktorý so mnou vstúpil do chrámu?“ Oni mu odpovedali: „My sme nikoho nevideli, iba teba.“ Vtedy brat pochopil, že to bol démon a povedal: „Pozrime sa s akou chytrosťou ma ten démon vyhnal z mojej kélie. Ale to ma predsa nemôže ohroziť, pretože ja som vyšiel za dobrým skutkom. Prijmem Christovo Telo a Krv a potom sa vrátim do svojej kélie“. Keď v chráme skončila bohoslužba, chcel sa vrátiť, ale zadržal ho igumen monastiera a povedal mu, že pokiaľ s nimi nebude jesť nepustia ho. Prijal teda pokrm a vrátil sa späť do púšte.

Tu znova prišiel diabol v podobe nejakého svetského mladíka. Mních si ho začal prezerať od hlavy až k pätám a hovoril si: „Je to on, nie je to on?“ Aj mladík sa na neho uprene pozeral. Mních mu povedal: „Prečo si ma tak obzeráš?“ Mladík mu odpovedal: „Uvažujem či ma spoznávaš. Po takej dobe predsa, akoby si ma mohol spoznať? Ja som sused tvojho otca, syn toho a toho. Či nevolá sa tvoj otec tak a tak, ... tvoja matka nemala také meno? A tvoja sestra sa volá tak a tak., a ty sa voláš tak. Dokonca poznám aj mená vašich otrokov. Tvoja matka a sestra zomreli pred troma rokmi a tvoj otec je už tiež po smrti, ale ešte predtým ťa ustanovil svojím dedičom. Povedal si: „Komu inému mám odkázať svoj majetok, než svojmu synovi, svätému človeku, ktorý opustil tento svet a odišiel nasledovať Boha. Jemu odkážem všetko svoje bohatstvo. Kto miluje Boha a vie, kde je môj syn, nech mu povie, aby prišiel, rozpredal všetok majetok a rozdal ho chudobným v prospech mojej i svojej duše“. Mnoho ľudí sa vydalo na cestu a hľadali ťa, ale nenašli. A ja som náhodou prišiel sem za akousi prácou a našiel som ťa. Tak neotáľaj, ale choď, všetko predaj a zariaď sa podľa vôle tvojho otca“. Mních mu povedal: „Nepotrebujem sa vracať do sveta“. Diabol mu na to odpovedal: „Keď neprídeš a ten majetok sa premárni, budeš z toho pred Bohom skladať účty. Čo ti snáď hovorím niečo zlého? Prídeš, rozdáš to chudobným ako dobrý správca, inak prostitútky a nedobrí ľudia rozoberú to, čo bolo zanechané chudobným, čo je na tom ťažkého prísť, rozdať almužnu podľa vôle svojho otca v prospech duše a potom sa vrátiť späť do svojej kélie?“ Tak mnícha presvedčil a vyhnal do sveta. Šiel s ním až k mestu a tam ho opustil.

Mních chcel práve vstúpiť do otcovho domu, mysliac si, že je jeho otec mŕtvy, ale tu on sám vyšiel von živý. Videl syna, ale nepoznal ho. Opýtal sa ho: „Kto si?“ Jeho syn bol prekvapený, že ho vidí živého a tak nebol schopný odpovedať. Otec sa ho znova opýtal odkiaľ je, a on zo seba nakoniec dostal slová: „Ja som tvoj syn“. Otec sa ho pýtal: „Prečo si sa vrátil?“ Mních sa mu hanbil povedať, prečo naozaj prišiel a povedal: „Tvoja láska ma prinútila vrátiť sa, pretože som po tebe túžil“. Nakoniec zostal u otca. Po nejakom čase upadol do smilstva, a hoci ho otec tvrdo trestal, nekonal pokánie i zostal nešťastný vo svete.

Preto mních nesmie zo svojej kélie nikam odísť, ani keď ho z nej niekto láka. Takáto je prefíkanosť diabla, ktorý využije všetky dostupné prostriedky, hoci na prvý pohľad aj veľmi dobré, kresťanské a šľachetné na to, aby človeka úplne zničil.

Mgr. Ján PILKO, PhD.