Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola beztvárna a pustá; tma bola nad prahlbinou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; vtedy Boh oddelil svetlo od tmy. Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A bol večer a bolo ráno: prvý deň (Gen 1, 1 – 5). Od toho času prešlo 7519 rokov.

Po páde prvého človeka do hriechu Boh začína Svoje dielo spásy, vedie Svoj ľud cez praotcov Noeho, Abraháma, Jakoba a ďalších, učí a napomína cez Svojich prorokov, až nakoniec, keď sa naplnil čas, posiela Svojho jednorodeného Syna, zrodeného z Devy Márie, Hospodina nášho Isusa Christa, aby vyviedol Boží národ z poroby hriechu a diabla, a prinavrátil mu utratené dedičstvo Božieho synovstva. Ten z lásky k človeku berie na seba naše neprávosti, prijíma potupnú smrť na dreve kríža, 14. nisana 33 r. po Christovi,  za panovania cisára Tibéria, pod rímskou správou Pontia Piláta a veľkňaza jeruzalemského chrámu Kajfáša.

Verný Svojmu slovu, na tretí deň vstal z hrobu, smrťou premohol smrť a Svojou slávnou paschou otvoril dvere do života večného všetkým, ktorí v Neho uverili – a tých, ktorí v Neho uverili, spojil do Svojho mystického Tela – do sv. Cirkvi.

Vznik Cirkvi sa uskutočnil v deň Päťdesiatnice na základe prísľubu Spasiteľa pri Jeho Nanebovstúpení. Vtedy na apoštolov, zhromaždených v Jeruzaleme, zostúpil Duch Svätý. Od tejto chvíle nastáva hlavná dejinná cesta Cirkvi.

Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“., má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice, vždy verila a verí, že jej jedinou hlavou je Isus Christos. V Christovi je svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, Ktorý je v nej stále prítomný. Pôsobí v nej Svätý Duch, Ktorý ju posväcuje a vedie. Vnútorne je teda riadená Svätým Duchom a navonok, v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov, podľa východnej kresťanskej tradície, je riadená biskupmi.

Štruktúra pravoslávnej Cirkvi

Usporiadanie Pravoslávnej (ortodoxnej) Cirkvi sa formovalo v dobe od 1. do 9. stor., čo nakoniec viedlo k štruktúre miestnych cirkví (rozdelených podľa štátnych a národných celkov) spojených do jednej všeobecnej (katholickej) Cirkvi. Do tohto systému všeobecnej cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V r. 1054 došlo k rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. Východné patriarcháty sa naďalej pevne držali pravoslávneho učenia a nesúhlasili s novým vývojom pomerov v rímskej cirkvi (s „Filioque“, pápežstvom, zavádzaním latinčiny, s ideou odpustkov, všeobecným celibátom duchovenstva a i.)

Historickým procesom sa v Pravoslávnej Cirkvi organizačne sformovalo 14 autokefálnych miestnych cirkví: carihradská, ktorého predstaviteľ je „prvý medzi rovnými“, alexandrijská, antiochijská, jeruzalemská, ruská, gruzínska, srbská, rumunská, bulharská, cyperská, grécka, poľská, albánska, Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku a autonómne cirkvi: americká, sinajská, fínska a japonská.

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi - svätými Cyrilom a Metodom. Po potlačení ich diela na území Veľkomoravskej ríše v IX. stor. sa udržiavala slovanská bohoslužba ešte do začiatku XII. stor. v Čechách a na Slovensku, kde v jeho východnej oblasti pretrvala až do našej doby. Na tomto fakte nič nezmenilo ani zavedenie únie v r. 1649.

V uhorskej časti Rakúsko - Uhorskej monarchie sa Pravoslávie udržalo vo svojej liturgickej podobe s cirkevnoslovanským jazykom a osobitými karpatoruskými spevmi, aj keď veriaci ľud bol od polovice 17. stor. násilím nútený formálne prijímať cirkevnú úniu s Rímom. Svedčí o tom i to, že tu nebola porušená kontinuita jestvujúcej pravoslávnej Cirkvi. Na začiatku 19. stor. sa pravoslávna Cirkev v oblasti Podkarpatska a východného Slovenska začala opäť obnovovať, ale úrady tieto pokusy tvrdo trestali. Ani to však nezabránilo slobodnému hnutiu obnovy Pravoslávia, ktoré na svojej sile nabralo hlavne po vzniku samostatného Československého štátu. Významným spôsobom k obnove Pravoslávia na Slovensku prispeli tí, ktorí v ťažkých časoch odišli za prácou do USA, prijali tam Pravoslávie a boli schopní morálne, finančne i organizačne podporiť obnovujúce sa cirkevné obce.

Situácia sa výrazne zmenila začiatkom 50-tych rokov minulého storočia, keď pod nátlakom štátnej moci bola 28. apríla 1950 na tzv. Prešovskom sobore zrušená Užhorodská únia a jej veriaci boli zo dňa na deň pričlenení k Pravoslávnej Cirkvi. Je mnoho pohľadov na túto udalosť, ale faktom je, že tento historický akt, ako neskôr ukázali ďalšie medzníky histórie našej miestnej Cirkvi, skôr priniesol viac škody, nepokojov a nepochopenia, ktoré sa neraz tiahnu do našich dní.

Na počiatku Michalovskej eparchie, do jurisdikcie ktorej patrí aj pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici, stála pravdupovediac potreba pastorácie úradne vyhlásených pravoslávnych veriacich. Dňa 28. 7. 1950 prijalo eparchiálne zhromaždenie v Prešove uznesenie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie na Prešovskú eparchiu pre Rusínov a Ukrajincov a Michalovskú eparchiu pre Slovákov a pre maďarské farnosti. Dňa 29. 7. 1950 sa zišlo ustanovujúce zhromaždenie Michalovskej pravoslávnej eparchie, na ktorom bol zvolený prvý michalovský biskup, vladyka Alexander (Viktor Mihalič), bývalý gréckokatolícky kanonik, ktorý sa spolu s veriacimi zjednotil s Pravoslávnou Cirkvou.

Tak sa Michalovce stali sídlom pravoslávneho biskupa. Pri zriadení v r. 1950 mala Michalovská eparchia 21 duchovných. V r. 1968 už mala 90 duchovných. V tom čase mala aj svoj generálny vikariát v Košiciach, ktorého generálnym vikárom bol prot. Peter Dudinský, neskôr tento vikariát zanikol.

Ďalším biskupom v Michalovciach bol vladyka Metod (Michal Millý). Narodil sa 11. 8. 1883 v Bardejove. Pôsobil ako gréckokatolícky farár v Jakubanoch a vo Veľkom Lipniku. Po zjednotení s Pravoslávnou Cirkvou prijíma mníšstvo a v r. 1953 sa stáva pomocným biskupom. Od r. 1954 sa stáva eparchiálnym biskupom michalovským a námestníkom metropolitu pražského. Vladyka Metod počas svojho pôsobenia usiloval o spojenie uniatov s Pravoslávnou Cirkvou a rozvoj cirkevného ukrajinského školstva. Zosnul 3. 10. 1966 v Michalovciach.

V rokoch 1962 - 1964 bol pomocným michalovským biskupom Metod (Kančuha), ktorý bol pre porušenie cirkevnej disciplíny suspendovaný.

Tretím eparchiálnym biskupom michalovskej katedry bol od r. 1965 vladyka Cyril (Mučička). Jeho služba na biskupskej katedre bola skúšaná zložitým obdobím spoločensko – politickej situácie, znovuobnovenia únie, násilného preberania chrámov a nátlaku na pravoslávnych veriacich, aby zanechali vieru svojich otcov. Mnohí nátlaku podľahli a odišli, ale tí, ktorí ostali, utvrdili sa vo svojej viere.

Po smrti vladyku Cyrila (1979) na uvoľnenú biskupskú katedru prichádza vladyka Nikanor (Juchimjuk), ktorý bol uvoľnený z moskovského patriarchátu pre biskupskú službu v našej Cirkvi. V Michalovciach bol biskupom v rokoch 1980 - 1983. V r. 1983 prechádza na olomoucko – brnenskú biskupskú katedru.

Od r. 1983 bol michalovským biskupom vladyka Ján (Holonič). Narodil sa 29. 1. 1937 v obci Kravany, v Trebišovskom okrese. Ako kňaz pôsobil na farnostiach Rakovec nad Ondavou, neskôr Šamudovce. V r. 1983 prijal mníšsky postrih v Trojicko – Sergejevskej Lavre v Zagorsku. 22. 5. 1983 bol zvolený za michalovského biskupa. Vladyka Ján vstúpil do biskupskej služby v čase, keď michalovská eparchia prežívala veľmi zložitú situáciu - eparchia stratila vyše 90 % užívaných chrámov, farských budov a sídlo eparchie. Ako biskup vynakladal úsilie na obnovu a rozvoj cirkevného života. Pod jeho vedením sa podarilo postaviť 24 nových pravoslávnych chrámov, vybudovať potrebný počet farských budov, získať sídlo eparchie, zriadiť niekoľko nových cirkevných obcí, strednú a materskú cirkevnú školu. Po zosnutí arcibiskupa prešovského, metropolitu českých krajín a Slovenska, Nikolaja, ho Eparchiálne zhromaždenie Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove zvolilo za arcibiskupa prešovského a Slovenska a dňa 7. apríla 2006 bol intronizovaný do tejto služby.

Od tohto času bola jeden a pol roka michalovská katedra bez eparchiálneho biskupa. Dočasným správcom eparchie bol prot. Bohuslav Senič.

1. septembra 2007 si Eparchiálne zhromaždenie michalovskej eparchie zvolilo za svojho nového biskupa archimandritu Juraja (Stránskeho), ktorý sa intronizáciou 30. septembra t.r. tak stal 6 – tym eparchiálnym biskupom michalovským.

Za 60 rokov svojej existencie prešla pravoslávna eparchia v Michalovciach zložitým vývojom a bola svedkom mnohých, neraz dramatických, udalostí Cirkvi, farností, ale aj jednotlivcov z radov duchovných i veriacich. Prešla obdobím, kedy pod jej správu patrilo okolo 400 chrámov, ale aj obdobiami, kedy veriaci, úradne „prepísaní“ na pravoslávnych, zrazu povstali proti duchovným, ktorí im do toho času ohlasovali Evanjelium, slúžili im, krstili, sobášili ich a vrátili sa tam, kde ich tiahlo ich srdce - do lona únie (r. 1968). Prešla časom, kedy sa pred pravoslávnymi veriacimi zatvorili dvere chrámov, ktoré stavali a skrášľovali sami, či ich predkovia (r. 1990). Ale zažila aj to, keď nakoniec bolo treba s odhodlaním, vierou a nádejou na Božiu pomoc vstúpiť na novú cestu hľadania vlastnej identity, do obdobia tvrdej práce budovania chrámov, farských budov... A Hospodin Boh pomáhal a žehnal všetkým tým, ktorí ostali verní. Tým všetkým s Božou pomocou prešla aj pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici.

Pravoslávna Cirkevná Obec Nižná Rybnica

Pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici, do ktorej správy spadajú obce Blatné Remety s filiálnym chrámom sv. Cyrila a Metoda (1976),  Blatné Revištia, Veľké Revištia, Svätuš, Gajdoš, Ruskovce, Porúbka, Koromľa, Orechová, Krčava, Husák a Vyšné Nemecké, patrí do historického územia Úžskej župy (AKTUALIZÁCIA - od 1. 4. 2016 filiálna PCO Blatné Remety prešla pod správu farnosti Bežovce).

Z historických prameňov sa dozvedáme, že dnešná obec Nižná Rybnica patrila k najstarším sídelným komunitám medzi potokmi Myslina (dnes Čierna voda) a Rybnicou (dnes Okna). Názov Nižná Rybnica sa používa od r. 1920. Obec bola založená na vlastníckom práve feudála. História obce sa za čias feudalizmu odvíjala od postavenia feudálneho majiteľa obce. Notitia hungariae novae historico geographica (1730) uvádza, že obec bola vo vlastníctve rodiny Draveckých (rod odvedený od dediny Dravce, dnešná Ukrajina).

Jurisdikčne farnosť leží na území sobraneckého arcidekanátu Michalovsko – košickej Pravoslávnej Eparchie.

Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia sa život pravoslávnych veriacich v tomto regióne znova výrazne zmenil, nižno-rybnickú farnosť nevynímajúc. Pokoj a spolunažívanie kresťanov v obci narušilo zákonné opatrenie Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. zo dňa 29. mája 1990, ktorým sa funkčné pravoslávne farnosti ocitli bez práva na vlastníctvo cirkevného majetku. Aj tunajší chrám Pokrovu Presvätej Bohorodičky museli pravoslávni veriaci opustiť. I keď po vydaní spomínaného zákonného opatrenia bolo spolunažívanie v chráme, silneli už útoky, ktoré znepríjemňovali vykonávanie bohoslužieb na farnosti. Zamykanie chrámu, výmena zámkov a podobné akcie trvali až do 31. 12. 1990, kedy naši veriaci, aj keď nedobrovoľne, museli chrám opustiť. Začalo sa slúžiť v náhradných priestoroch a uvažovať o výstavbe nového chrámu. Našiel sa vhodný pozemok, ktorý bolo potrebné doslova „vybojovať“ od obecného zastupiteľstva.

Dňa 13. októbra 1991 bol posvätený základný kameň nového bohostánku. Roky výstavby chrámu tiež neboli najľahšie. Finančné problémy, neochota úradov a prekážky aj zo strany spolubratov niekedy brzdili úspešný chod práce a znechucovali tých, ktorí sa tomu úplne oddali. Napokon nadišiel vytúžený deň, 15. máj 1994, kedy bol chrám za účasti Jeho Preosvietenosti vladyku Jána, duchovenstva a mnohých veriacich slávnostne vysvätený a daný do užívania. Tento chrám je zasvätený Uspeniju Presvätej Bohorodičky.

V tom istom roku sa v jeseni započalo aj s výstavbou farskej budovy. Práce, s väčšími či menšími problémami, trvali skoro 4 roky. V deň chrámového sviatku, v auguste 1998, bola farská budova posvätená a daná do užívania. V priebehu ďalších rokov boli ukončené potrebné práce – chodníky, plynové kúrenie, výsadba okrasných a ovocných kríkov a stromov atd.)

Od r. 1999 sa na chrámový sviatok konajú slávnostné bohoslužby za účasti veľkého počtu duchovenstva a veriacich, čo sa pomaly stáva tradíciou. V r. 2009 bola s požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko-košického v nižnorybnickom uspenskom chráme uložená kópia divotvornej ikony Bohorodičky Klokočovskej. Tým sa začala rozvíjať tradícia Nového Klokočova pre pravoslávnych tu pod Vihorlatom.

Takisto sú v chráme uložené mošči – sv. ostatky sv. veľkomučenice Kataríny Alexandrijskej, ktorá sa tiež za nás prihovára pred prestolom Najvyššieho.

Duchovní pôsobiaci na farnosti

o. Mikuláš Sobota /1950 - 1958/, administrátor zo Sobraniec, zjed., neskôr sa vrátil do únie

o. Juraj Guľa /1958 – 1968/ farár, prestúpil do únie

o. Štefan Papp /1968 – 1971/ farár, zjed., neskôr sa vrátil do únie

o. Jozef Frický /1971 – 1972/ farár

o. Juraj Mitrík /1973 – 1974/ farár

o. Ján Hatrák /1975 – 1984/ farár

o. Jozef Nadzam /1984/ administrátor zo Zemplínskej Širokej

o. Ladislav Kiraľ /1986 – 1994/ farár, excardinovaný do prešovskej eparchie

o. Bohuslav Senič /1994 – 2003/ farár

o. Juraj Halanda /2003 - 2004/ farár

o. Vitalij Krasij /2004 - 2005/ administrátor z Choňkoviec

o. Vasile Constantin Schirta /2005 – 2011/ farár, excardinovaný do prešovskej eparchie

o. Dušan N. Tomko /2011 - / farár

jerej Dušan N. Tomko

Tradícia Nového Klokočova 

v Nižnej Rybnici

Pravoslávny národ mal stále vo veľkej úcte Presvätú Bohorodičku. Ona, Matka nášho Hospodina a Spasiteľa Isusa Christa, sa práve v tých spasiteľných chvíľach Jeho golgotského utrpenia stala aj našou Matkou. A práve Ona bola po stáročia tou milujúcou Matkou celých generácií našich predkov, ktorí k Nej so zbožnosťou, vierou a nádejou hľadeli – neraz bití neprávosťou, prenasledovaní nepriateľom, morení nemocami tela i duše.

Matka Božia Svoju lásku k nám prejavovala a do dnes prejavuje na mnohých miestach cez Jej čudotvorné ikony. V našom kraji pod Vihorlatom sa Jej materinská láska už vyše tristo rokov vylieva skrze Jej čudotvornú klokočovskú ikonu.

V r. 1670, v malej rusínskej dedine Klokočov, začala v drevenej, vtedy ešte pravoslávnej cerkvi Uspenija Presvätej Bohorodičky, slziť ikona Božej Matky.

Zbožný národ sa stále s láskou utiekal pod pokrov Nebeskej Matky a tak to bolo aj vtedy, keď Bohorodička začala prelievať slzy nad ľudom Zemplína. Ľudia mali dôvod na modlitbu o ochranu, keďže sa v tom čase Uhorsko zmietalo v krvavých politických a náboženských bojoch. V týchto ťažkých chvíľach pre pravoslávny národ, keď sa mocní skrze úniu pokúšali vytrhnúť zo sŕdc ľudí ich pradedovskú pravoslávnu vieru, aj vtedy národ hľadal ochranu a útechu v chrámoch, pri nohách Božej Matky.

Aj Klokočovčania sa vrúcne modlili pred Jej ikonou, keď už nepriateľské vojská stáli  neďaleko Michalovciec a všetko sa zdalo beznádejné. Vtedy, podľa historických svedectiev, začala ikona Bohorodičky slziť. Zvesť sa rýchlo rozniesla okolím a tento zázrak si do Klokočova prišli pozrieť aj nepriateľskí vojaci. Nechceli uznať, že ikona skutočne plače, preto ju vytrhli z ikonostasu, hodili na zem a pošliapali. Údajne ju aj poškodili, ale keď ju veriaci znova uložili na miesto, začala slziť oveľa intenzívnejšie. Svedčí nám o tom text na kópii čudotvornej ikony v Klokočove: „Skutočná ikona Bohorodičky, ktorá v r. 1670, v chráme rusínskej dediny Klokočov, patriacej k Viňanskému zámku v Hornom Uhorsku, pred zrakmi mnohých slzila. Keď ju potom akýsi heretik nožom prebodol, zalievajúc sa slzami plakala“.

Keď sa udial tento zázrak pred očami heretických vojakov, mnohí z nich padli na kolená a prosili o odpustenie svojho previnenia. Ďalší ušli do tábora a oznámili, čo sa v stalo v klokočovskej cerkvi. V noci vojaci drevený chrám zapálili a zhorel do tla. Ikonu Božej Matky zachránil istý bohabojný dôstojník, ktorý ju odniesol a daroval prešovskému magistrátu.

Z iného podania sa dozvedáme, že v čase zázraku okolie Michaloviec obliehali maďarské kalvínske vojská, ktoré ničili všetko. Bola pravdepodobne nedeľa, alebo sviatok, pretože v chráme bolo veľa ľudí, ktorí sa tu zišli, pretože počuli o slzení drevenej ikony Bohorodičky, ktoré trvalo niekoľko dní. Ľudia ani nespozorovali, že do dediny vošlo kalvínske vojsko. Spamätali sa až vtedy, keď vojaci s krikom vtrhli do chrámu a začali nožmi a bajonetmi rezať ikony. Keď zastali pred ikonou Bohorodičky, v Jej očiach uvideli slzy. Vojak zdvihol bajonet, aby prebodol ikonu a vtedy ľudia zbadali, že z očí ikony cícerkami tiekli slzy. Presvätá Bohorodička plakala... Či sa vojak zľakol a ustúpil od ikony, alebo mu ľudia zastali cestu k ikone, to už nie je známe. Ale s ikonou ušli do lesa a chrám vojaci vypálili do tla. Ikona bola zachránená, aby budúcim generáciám hovorila o tomto zázraku a o materinskom milujúcom srdci Matky Božej.

Čo sa stalo s ikonou po zázraku? Ikona bola prenesená do Prešova, kde bola pomerne dlhý čas. Veriaci ju mali vo veľkej úcte. Z historických prameňov sa dozvedáme, že sa pred ňou často  modlila grófka Sofia Báthory, ktorá ju neskôr dala preniesť do zámku v Mukačeve, kde bola umiestnená v zámockej kaplnke. Grófka ikonu dala ozdobiť perlami a drahokamami. Po jej smrti vzácnu ikonu, ako rodinný poklad, zdedila nevesta grófky Báthoryovej - Ilona Zrinska. Neskôr ikona ešte pár krát zmenila miesto, až napokon, v r. 1711, bola z Mukačeva prenesená do Viedne a stala sa majetkom Habsburgovcov.

V r. 1769 dala cisárovná Mária Terézia vyhotoviť vernú kópiu čudotvornej ikony, ktorú darovala mestu Prešov, kde bol tento obraz do r. 1907, kedy ho získal vtedajší prešovský uniatský biskup Ján Vályi, ktorý ikonu umiestnil v biskupskej kaplnke.

Ďalší osud pôvodnej ikony, tak ako aj jej prvej kópie, nie je známy. Začiatkom 20. stor. boli namaľované ďalšie dva obrazy, ktoré boli kópiami prešovskej ikony. Jeden bol umiestnený v uniatskej katedrále Povýšenia sv. Kríža v Užhorode, druhý bol namaľovaný pre klokočovský chrám, ktorý v súčasnosti takisto patrí uniatskej cirkvi.

Aj keď nemáme originál čudotvornej klokočovskej ikony a z Klokočova bolo Sväté Pravoslávie vytlačené, nič to nemení na význame klokočovskej Matky Božej – Ochrankyni Zemplína pre nás pravoslávnych, žijúcich na tomto kúsku zeme pod Vihorlatom.

Matka Božia bola neustále s nami,  vráťme sa pod Jej omofor, ktorý už vyše tristo rokov drží nad nami, ľuďmi Zemplína. V týchto dňoch bola z Božej milosti napísaná nová kópia Jej čudotvornej ikony, ktorá bude uložená v Uspenskom chráme v Nižnej Rybnici, kde bude môcť prísť každý a pokloniť sa jej, prosiť o pomoc v našich každodenných biedach, či podeliť sa s radosťou,  ktorou nás Boh požehná – a dá Hospodin Boh, že sa zrodí nový pravoslávny Klokočov, ktorý svojou duchovnou históriou, a nie slzy Matky Božej, ale blahodať Božia a Jej materinská láska sa bude rozlievať medzi nami.

 Matka Božia bola a je stále s nami, vráťme sa pod Jej materinský pokrov.

jerej Dušan N. Tomko