… NIET INÉHO MENA

V týchto dňoch, keď Cirkev číta knihu Skutkov apoštolských, môžeme byť nanovo účastní samého počiatku kresťanskej histórie. Apoštoli vychádzajú so svojim kázaním a smelo zvestujú – ISUS, TEN UKRIŽOVANÝ, VSTAL ZMŔTVYCH, ON JE HOSPODIN, SUDCA I SPASITEĽ. VŠETCI – ŽIDIA AJ POHANIA – SA MUSIA K NEMU OBRÁTIŤ, ABY DOSIAHLI VEČNÚ SPÁSU. Apoštoli neohlasujú Christa ateistom, neveriacim – veď židia mali starú uznávanú monoteistickú tradíciu, ktorú si udržali počas storočí tvrdej výchovy a skúšok, a pohania – tí zas mali množstvo bohov. Nakoniec, niektorí filozofi hovorili, že pod ich maskami možno vidieť jednu a tú istú božskú podstatu. Apoštoli prichádzajú so svojim kázaním k ľuďom, ktorí majú svoje náboženstvo.

Nemuseli svojim súčasníkom dokazovať, že nadprirodzenosť je skutočnosťou. Pre ľudí tamtej doby a následných epoch to bolo tak reálne, ako skutočnosť preháňajúceho sa vetra či oblakov na oblohe. V tom čase, tak ako aj teraz, bolo nadmieru učiteľov, náboženských škôl a tradícií, i ľudí, tak či onak spôsobných komunikovať s nadprirodzeným svetom. Ale apoštoli ohlasovali Isusa nie ako jedného z duchovných učiteľov, ktorý založil nejakú školu – filozofickú tradíciu. ONI OHLASOVALI CHRISTA AKO JEDINÚ CESTU SPÁSY. Evanjelium nám predkladá Jeho slová: „JA SOM CESTA, PRAVDA I ŽIVOT; NIKTO NEPRICHÁDZA K OTCOVI NEŽ SKRZE MŇA“ (por. Jn 14, 6), a apoštoli podávajú ďalej: „NIET INÉHO MENA POD NEBOM, DANÉHO ĽUĎOM, V KTOROM BY SME MALI BYŤ SPASENÍ“ (Sk 4, 12).

AK PRIJÍMATE CHRISTA, JE SAMOZREJMÉ, ŽE SA ZRIEKATE INÝCH BOHOV

Pre pohanov to bola novinka., mohli vidieť niektoré paralely medzi svojimi mysterióznymi kultami a kresťanstvom, no jeden rozdiel priam bil do očí. V pohanstve mohli byť zasvätení do mystérií rozličných božstiev, a čím viac tým lepšie, apoštolská viera však niesla exkluzívny charakter – Ak prijímate Christa, je samozrejmé, že sa zriekate iných bohov. To nebolo pohanom celkom jasné, a žiaľ, často to nie je jasné ani našim súčasníkom.

Mnohým sa zdá omnoho rozumnejšou pozícia, ktorá sa nazýva „náboženským pluralizmom“, hovoriacim povedzme, že všetky náboženstvá (dajme tomu s výnimkou otvoreného satanizmu), tak či onak nejako vedú k pravde a spáse, a deliť ich na pravé či falošné, by sa javilo ako príznak obmedzenosti a fanatizmu. No musíme priznať, že apoštoli takú pozíciu nepoznali. AKÝ ZMYSEL BY POTOM MALA ICH SNAHA OBRÁTIŤ ĽUDÍ K VIERE V CHRISTA, PRETRPIAC PRI TOM PRENASLEDOVANIE, MUČENIE, AK BY NÁBOŽENSTVO, VIERA, KTOROU TÍTO ĽUDIA ŽILI, NEBOLI NIČÍM HORŠIE? Prečo potom „náboženského pluralizmu“ sa pridržiavajú mnohí naši súčasníci? Dôvodov je niekoľko, a dokonca na prvý pohľad vyzerajú dosť hodnoverne. Zvážme ich po poriadku.

Hovoria nám, že ľudia v stredoveku, na dedine, dokonca v meste, mohli prežiť svoj život a nevidieť žiadneho inoverca. Ani na um im neprišlo, že vyznávať Boha možno aj nejako inak. My dnes žijeme v globálnom svete a máme vynikajúce vedomosti o mnohých iných náboženstvách a kultúrach., o tom, že ľudia môžu všemožnými spôsobmi budovať svoj vzťah s nadprirodzenom, a v tejto situácii je náboženský pluralizmus najrozumnejšou pozíciou.

Ale aj apoštoli žili v pluralitnej spoločnosti Rímskeho impéria a okrem toho, v tej dobe kresťanstvo vôbec nezastávalo pozíciu svetového náboženstva, a predsa sa nedali stiahnuť týmto prúdom myslenia...

REŠPEKTOVAŤ ĽUDÍ A PRIJÍMAŤ ICH VIERU SÚ DVE RÔZNE VECI

Hovoria nám, že musíme rešpektovať ľudí vyznávajúcich iné náboženstvo a je to skutočne férová požiadavka. Je samozrejmosťou, že by sme sa mali s láskou a úctou správať voči svojim blížnym – bratom vo viere, inoverným, či neveriacim. NO REŠPEKTOVAŤ ĽUDÍ A PRIJÍMAŤ ICH VIERU, SÚHLASIŤ S ŇOU, SÚ ÚPLNE ROZLIČNÉ VECI. Veď ani sami zástancovia "náboženského pluralizmu" sa nezhodujú s tradičným kresťanským učením, čo ešte neznamená, že sa zle správajú ku kresťanom ako k ľuďom. Láska a úcta k druhému človeku nepotrebuje nutnú zhodu vo všetkom, takisto ako aj nesúhlas nemusí viesť k nepriateľstvu.

ĽUDIA, KTORÍ SA DOMNIEVAJÚ, ŽE JE JEDNO AKO SA KLAŇAŤ BOHU, NAKONIEC SA MU NEKLAŇAJÚ NIJAK

Navyše, paradoxom pluralizmu vo viere ako takého, ktorý chce vytvárať jednotu medzi všetkými, je, že sa nezhoduje s nikým, a v snahe byť svojim pre všetky náboženské tradície, stáva sa cudzí každému. Ľudia, ktorí sa domnievajú, že je jedno ako vyznávajú Boha, ako sa Mu klaňajú, nakoniec Ho nevyznávajú nijako.

Ďalším faktorom, ktorý podnecuje náboženskú pluralitu – je presvedčenie, že výnimočná pozícia Evanjelia je príčinou konfliktov, náboženských vojen, prenasledovania heretikov a pod. Ako príklad kresťanskému svetu sa stavia kultúra hinduizmu, kde je množstvo rôznych škôl, praktík, ktoré koexistujú vedľa seba. Inokedy sa za príklad "mierovej" relígie ukazuje na budhizmus. Obidva tieto príklady však iba svedčia o nedostatočnej znalosti problému. Žiaľbohu, India bola a do istej miery stále je arénou zúrivých spoločenských a kastových konfliktov, v ktorých sa hinduisti javia o nič menej bojachtiví a neznášanliví ako ktokoľvek iní. História budhizmu pozná aj náboženské vojny a prenasledovanie inoverných, a dokonca do našich dní na Barme pretrváva krvavý konflikt pod budhistickými štandardami. Samozrejme, príčina tohto zla je skazené ľudské srdce. Absencia dogiem a náboženská benevolentnosť nerobí ľudí viac tolerantnými a pokojamilovnými.

Čo je však najdôležitejšie, v čom sa "náboženský pluralizmus" rozchádza s kresťanstvom, a nielen s ním, je vzťah k pravde. V kresťanstve je odpoveď na otázku, ktorej sa pluralizmus vyhýba – a to je otázka pravdy. Za náboženským pluralizmom stojí akýsi zahmlený ateizmus – náboženské tradície sú ničím iným ako snahou nájsť nejaký zmysel, útechu, nádej v chaotickom a nezmyselnom svete. Ich hodnota je v ich psychoterapeutickom či spoločenskom efekte. Zbytočne sa potom dohadovať aká cesta „skutočne vedie k spaseniu“, keď sa vychádza z pozície, že žiadneho spasenia niet, … zakopať a lopúchy nech rastú – i to všetko...

APOŠTOLI VŠAK OHLASUJÚ, ŽE SPÁSA JE SKUTOČNÁ. CHRISTOS REÁLNE, FYZICKY VSTAL ZMŔTVYCH A POZÝVA NÁS K VEČNÉMU ŽIVOTU, ktorý dokážeme nájsť cez pokánie a vieru, alebo ho odmietneme svojou nevierou a zatvrdilosťou., zvestujú absolútne reálne veci – skutočnejšie než čokoľvek iné.

CHRISTOS JE SKUTOČNE TÝM, ZA KOHO SA VYHLASOVAL – SYN BOŽÍ, HOSPODIN, SUDCA I SPASITEĽ

Christos je skutočne Tým, za koho sa vyhlasoval – Boh, Hospodin, Sudca i Spasiteľ. V Ňom nájdeme nielen Posla Pravdy, či Učiteľa Pravdy – my v Ňom stretávame Pravdu Samú. A tu je potom nezmyslom hovoriť o "rôznych cestách k pravde", kedy Sama Pravda zostúpila na zem a čaká na moju a vašu odpoveď. Nezmyslom je hovoriť o "rozličných cestách k spáse", kedy Samo Spasenie prišlo k nám a ponúka sa nám, len aby sme Ho prijali

Сергей Худиев, НЕТ ДРУГОГО ИМЕНИ

preklad jerej Dušan N. Tomko