V roku 2019 si pripomíname 349 rokov od udalosti, ktorá dala zrod mariánskej úcty v našom kraji spojenej s klokočovskou ikonou Bohorodičky, ktorá v čase keď kraje Zemplína a ľud pod Vihorlatom bičovali rany stavovských a náboženských nepokojov tej doby, zaplakala v starom klokočovskom chráme.

Taktiež v tomto roku si pripomenieme 10. VÝROČIE ZRODU DUCHOVNÉHO „NOVÉHO KLOKOČOVA“ - keď sa v r. 2009 s požehnaním vladyku Juraja, vtedajšieho biskupa michalovského, nižno-rybnický chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky, stáva miestom prenesenia novej kópie divotvornej klokočovskej ikony a obnovenia úcty k nej medzi pravoslávnym národom.

OCHRAKYŇA ZEMPLÍNA

Pravoslávny národ mal stále vo veľkej úcte Presvätú Bohorodičku. Ona, Matka nášho Hospodina a Spasiteľa Isusa Christa, sa práve v tých spasiteľných chvíľach Jeho golgotského utrpenia stala aj našou Matkou. A práve Ona bola po stáročia tou milujúcou Matkou celých generácií našich predkov, ktorí k Nej so zbožnosťou, vierou a nádejou hľadeli – neraz bití neprávosťou, prenasledovaní nepriateľom, morení nemocami tela i duše.

Matka Božia Svoju lásku k nám prejavovala a do dnes prejavuje na mnohých miestach cez Jej čudotvorné ikony. V našom kraji pod Vihorlatom sa Jej materinská láska už skoro tristopäťdesiat rokov vylieva skrze Jej čudotvornú klokočovskú ikonu.

Zázrak v Klokočove

V r. 1670, v malej rusínskej dedine Klokočov, začala v drevenej, vtedy ešte pravoslávnej cerkvi Uspenija Presvätej Bohorodičky, slziť ikona Božej Matky.

Zbožný národ sa stále s láskou utiekal pod pokrov Nebeskej Matky a tak to bolo aj vtedy, keď Bohorodička začala prelievať slzy nad ľudom Zemplína. Ľudia mali dôvod na modlitbu o ochranu, keďže sa v tom čase Uhorsko zmietalo v krvavých politických a náboženských bojoch. V týchto ťažkých chvíľach pre pravoslávny národ, keď sa mocní skrze úniu pokúšali vytrhnúť zo sŕdc ľudí ich pradedovskú pravoslávnu vieru, aj vtedy národ hľadal ochranu a útechu v chrámoch, pri nohách Božej Matky.

Aj Klokočovčania sa vrúcne modlili pred Jej ikonou, keď už nepriateľské vojská stáli neďaleko Michalovciec a všetko sa zdalo beznádejné. Vtedy, podľa historických svedectiev, začala ikona Bohorodičky slziť. Zvesť sa rýchlo rozniesla okolím a tento zázrak si do Klokočova prišli pozrieť aj nepriateľskí vojaci. Nechceli uznať, že ikona skutočne plače, preto ju vytrhli z ikonostasu, hodili na zem a pošliapali. Údajne ju aj poškodili, ale keď ju veriaci znova uložili na miesto, začala slziť oveľa intenzívnejšie. Svedčí nám o tom text na kópii čudotvornej ikony v Klokočove: „Skutočná ikona Bohorodičky, ktorá v r. 1670, v chráme rusínskej dediny Klokočov, patriacej k Viňanskému zámku v Hornom Uhorsku, pred zrakmi mnohých slzila. Keď ju potom akýsi heretik nožom prebodol, zalievajúc sa slzami plakala“.

Keď sa udial tento zázrak pred očami heretických vojakov, mnohí z nich padli na kolená a prosili o odpustenie svojho previnenia. Ďalší ušli do tábora a oznámili, čo sa v stalo v klokočovskej cerkvi. V noci vojaci drevený chrám zapálili a zhorel do tla. Ikonu Božej Matky zachránil istý bohabojný dôstojník, ktorý ju odniesol a daroval prešovskému magistrátu.

Z iného podania sa dozvedáme, že v čase zázraku okolie Michaloviec obliehali maďarské kalvínske vojská, ktoré ničili všetko. Bola pravdepodobne nedeľa, alebo sviatok, pretože v chráme bolo veľa ľudí, ktorí sa tu zišli, pretože počuli o slzení drevenej ikony Bohorodičky, ktoré trvalo niekoľko dní. Ľudia ani nespozorovali, že do dediny vošlo kalvínske vojsko. Spamätali sa až vtedy, keď vojaci s krikom vtrhli do chrámu a začali nožmi a bajonetmi rezať ikony. Keď zastali pred ikonou Bohorodičky, v Jej očiach uvideli slzy. Vojak zdvihol bajonet, aby prebodol ikonu a vtedy ľudia zbadali, že z očí ikony cícerkami tiekli slzy. Presvätá Bohorodička plakala... Či sa vojak zľakol a ustúpil od ikony, alebo mu ľudia zastali cestu k ikone, to už nie je známe. Ale s ikonou ušli do lesa a chrám vojaci vypálili do tla. Ikona bola zachránená, aby budúcim generáciám hovorila o tomto zázraku a o materinskom milujúcom srdci Matky Božej.

Čo sa stalo s ikonou po zázraku ?

Ikona bola prenesená do Prešova, kde bola pomerne dlhý čas. Veriaci ju mali vo veľkej úcte. Z historických prameňov sa dozvedáme, že sa pred ňou často modlila grófka Sofia Báthory, ktorá ju neskôr dala preniesť do zámku v Mukačeve, kde bola umiestnená v zámockej kaplnke. Grófka ikonu dala ozdobiť perlami a drahokamami. Po jej smrti vzácnu ikonu, ako rodinný poklad, zdedila nevesta grófky Báthoryovej - Ilona Zrinska. Neskôr ikona ešte pár krát zmenila miesto, až napokon, v r. 1711, bola z Mukačeva prenesená do Viedne a stala sa majetkom Habsburgovcov.

V r. 1769 dala cisárovná Mária Terézia vyhotoviť vernú kópiu čudotvornej ikony, ktorú darovala mestu Prešov, kde bol tento obraz do r. 1907, kedy ho získal vtedajší prešovský uniatský biskup Ján Vályi, ktorý ikonu umiestnil v biskupskej kaplnke.

Ďalší osud pôvodnej ikony, tak ako aj jej prvej kópie, nie je známy. Začiatkom 20. stor. boli namaľované ďalšie dva obrazy, ktoré boli kópiami prešovskej ikony. Jeden bol umiestnený v uniatskej katedrále Povýšenia sv. Kríža v Užhorode, druhý bol namaľovaný pre klokočovský chrám, ktorý v súčasnosti takisto patrí uniatskej cirkvi.

Klokočovská ikona a duchovný 

„Nový Klokočov“

Matka Božia bola neustále s nami a aj nad ľudom Zemplína rozprestrela Svoj materinský omofor.

Aj keď dnes nemáme originál čudotvornej klokočovskej ikony a z Klokočova bolo Sväté Pravoslávie vytlačené, nič to nemení na význame klokočovskej Matky Božej – Ochrankyne Zemplína pre nás pravoslávnych, žijúcich na tomto kúsku zeme pod Vihorlatom.

Pred 10-tími rokmi (r. 2009) bola z Božej milosti napísaná nová kópia Jej čudotvornej klokočovskej ikony, ktorá bola uložená v Uspenskom chráme v Nižnej Rybnici, ktorý sa za tých desať rokov stal pútnickým chrámom, kde sa už dnes denne prichádzajú pokloniť veriaci nielen z blízkeho okolia – prichádzajú prosiť o pomoc vo svojich každodenných biedach, či podeliť sa so svojimi radosťami, ktorými nás Boh požehnáva – Tak Hospodin Boh požehnal aj zrodenie duchovné centra NOVÉHO PRAVOSLÁVNEHO KLOKOČOVA, ktorý cez prítomnosť milostivej klokočovskej ikony Matky Božej, Jej materinskú lásku rozlieva Božie požehnanie medzi nami.

Matka Božia bola a je stále s nami, vráťme sa pod Jej materinský pokrov.

o. Nikodím Dušan Tomko

„ Zvláštny zázrak! Prameň života sa ukladá do hrobu 

a hrob sa stáva rebríkom vedúcim do neba “.

Sviatok, ktorý si pravoslávna Cirkev pripomína 15. / 28. augusta, je bohorodičným sviatkom.

Sviatok a jeho samotné slávenie má korene v rannom kresťanstve, celý kresťanský východ slávi tento sviatok od konca 6. storočia. Naša svätá pravoslávna Cirkev nás vopred pripravuje k dôstojnej oslave, dvojtýždňovou pôstnou predprípravou, tzv. Uspenským pôstom.

Uspenský pôst sa nespája len so samotným sviatkom Zosnutia Bohorodičky, ale stretneme sa aj s pomenovaním ako sú „jesenný pôst“, „spasivka“, či „koncoročný pôst“, pretože završuje etapu cirkevného roka, vzhľadom na fakt, že práve 1. / 14. september je začiatkom nového ročného cyklu života Cirkvi.

Pred svojím zosnutím žila Presvätá Bohorodička v Jeruzaleme. Bohorodička, žijúc vo svätosti, nepotrebovala očisťovať svoju dušu prostredníctvom pôstu a modlitby, no aj napriek tomu to robila. Svätý Simeon Solúnsky vo svojom rozprávaní, kde vyzdvihuje dôležitosť a svätosť Matky nášho Spasiteľa Isusa Christa, hovorí: „A preto sme povinní aj my sa postiť a ospevovať Ju, napodobňujúc Jej život a vyzývajúc Ju k modlitbe za nás“. Práve v česť sviatku Jej zosnutia je zasvätených mnoho chrámov, veď Bohorodička je tá, ku ktorej sa mnoho ľudí utieka a prosí Ju vo svojich modlitbách o pomoc.

Sviatok Zosnutia Bohorodičky je radostnou udalosťou v živote každého kresťana. Mnohí sa pozastavíme nad tým, a určite si položíme otázku, ako môže byť smrť radostná? Ale skutočne, „smrť“ Bohorodičky, ukončenie Jej pozemského putovania, je veľkým a radostným okamihom. Samotný názov sviatku vystihuje podstatu, akou došlo k ukončeniu pozemského života Christovej Matky.

Sviatkom Uspénija -Zosnutia, si pripomíname smrť, vzkriesenie a Jej pozdvihnutie do nebeskej slávy. Celá duchovná a telesná existencia Márie na tomto svete bola ukončená Božím „vzatím“ do nebeského kráľovstva. Gréci sviatok Uspénija nazývajú „Božije pereselenije – božské premiestnenie“.

Tak, ako o narodení Bohorodičky a Jej uvedení do chrámu, tak aj o samotnom zosnutí neexistujú žiadne biblické, či historické pramene. Tradícia hovorí, že tri dni pred zosnutím sa Jej zjavil archanjel Gabriel a oznámil Jej, že sa blíži čas Jej odchodu do večného života. Podľa podania, mŕtve telo Bohorodičky bolo uložené do hrobu, ale po troch dňoch bolo vzaté na nebo. Svätý Ján Damaský o tom zvestuje, že najsvätejšie telo Bohorodičky bolo uložené do hrobu, ale po troch dňoch bolo vzkriesené a vznieslo sa na nebo. Podľa podania sa svätý apoštol Tomáš nezúčastnil na pohrebe Panny Márie. Avšak, keď prišiel, po troch dňoch, sa nad ním apoštoli zľutovali a odvalili kameň od hrobu, aby mu aspoň ukázali telo Božej Matky. Po odvalení kameňa v hrobe videli ležať len kus plátna, v ktorom bolo zavinuté Jej telo. Apoštolom bolo zjavené, ako sa Panna Mária aj s telom vznáša do neba.

Všetky bohoslužobné texty sviatku Zosnutia Bohorodičky sa sústreďujú práve na myšlienku, ktorá hovorí, že Matka života „odišla do nebeskej radosti, Božej slávy a nekonečnej blaženosti.“ Bohoslužobné texty v mnohých častiach ospevujú Bohorodičku ako „radosť celej zeme, nevädnúca ratolesť stromu života, pevná opora našej viery, nádej večnej radosti...“. V tropári samotného sviatku sa píše, že pri svojom zosnutí neopustila svet, ale usnula k životu, lebo je Matkou života a svojimi modlitbami zbavuje od smrti naše duše.

„V Roždeství dívstvo sochraníla jesí, vo uspéniji míra neostávila jesí Bohoródice, prestávilasja jesí k Životú, Máti súšči Životá: i molítvami Tvojími izbavľáješi ot smertí dúšy náša“.

Ak sa zahľadíme na ikonu v česť sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky, vidíme Christa, ako prijíma dieťa ovinuté v plienkach, čo symbolizuje prijatie duše Bohorodičky ako malého dieťatka, ktorým bol aj On sám v betlehemských jasliach – symbol nevinnosti. Nebeské mocnosti, cherubíni, serafíni, anjeli, apoštoli, biskupi a ostatní sa prizerajú na tajomstvo „Uspénija- Zosnutia“ Matky Božej. Veľkosť sviatku je zahalená v rúšku veľkého, a možno aj nepochopiteľného zázraku. Ako spievame na večerni sviatku „Zvláštny zázrak! Prameň života sa ukladá do hrobu a hrob sa stáva rebríkom vedúcim do neba“.

Pripravil: JUDr. MELICHÁREK Peter

MATKA BOŽIA JU PRIVIEDLA SPÄŤ DO ŽIVOTA, ABY NEZAHYNULA NA VEKY

Istá žena menom Anna, ktorá žila v Konštantínopole spolu so svojím manželom, ťažko ochorela, na tele sa jej vytvorili nádory a nakoniec zomrela. Jej matka a sestry ju oplakávali a poslali správu jej manželovi, aby sa rýchlo vrátil, nech môže byť na jej pohrebe, pretože bol na ceste, kvôli nejakým rodinným záležitostiam. Pretože sa jeho príchod omeškal, oplakávali mŕtvu celý deň.

Večer sa jej začal hýbať prst na pravej ruke. Potom mŕtva vystrela ruky a povedala: „Sláva Ti Presvätá Bohorodička!“ a objala svojich dvoch švagrov, matku a sestry, ktorí pri nej sedeli. Všetci boli prekvapení, udivení a pýtali sa jej, čo sa s ňou stalo. Ona im však nedokázala odpovedať. Potom prišiel kňaz, aby sa za ňou pomodlil. Keď začal na ňu naliehať, aby povedala, čo sa s ňou stalo, začala rozprávať: „Mala som telo plné národov a bojovala o život ako všetci, ktorí zomierajú. Počula som plač svojej matky a sestier, ale nemohla som vydať ani hláska. Po nejakej dobe som počula ich hlasy už len z diaľky. Potom som videla prichádzať ohromných mužov. Ich výšku, nádheru a dôstojnosť nie je možné popísať ľudskými slovami. Tí muži ma chytili a vyniesli do nebies. Poznali všetky moje myšlienky a ja som vedela, o čom premýšľajú oni. Myslela som na to, že som hriešnica, že ma čaká veľa zlého. Oni zase premýšľali o tom, či ma neodniesť dole. Keď ma vyniesli do neba, uvidela som nespočítateľné množstvo anjelov, ktorí všetci oslavovali Boha, klaňali sa a volali: „Svätý, Svätý, Svätý, Bože zástupov, celé nebo a zem sú tu kvôli Tvojej sláve“.

Prikázali mi kľaknúť, a vtedy si ma prevzali anjeli. Keď som sa klaňala, začula som hlas: „Odneste ju dole“. Komu sme sa klaňali som nevidela. Anjeli ma chytili a odniesli na hrozivé a temné miesto, myslím si, že to bolo podsvetie. Nechali ma tam a vzdialili sa. Na tom mieste bolo ohromné množstvo ľudí, všade sa ozýval neutíchajúci plač a škrípanie zubami. Aj ja som sa pridala a nariekala. „Beda mi úbohej hriešnici, kto ma vypočuje, kto mi pomôže, aby som mohla učiniť pokánie? Boháč veľmi prosil Abraháma, aby poslal Lazara do jeho rodného domu varovať jeho bratov, aby sa kajali a nebol vypočutý (por. Lk 16, 19 -31). Kto sa nado mnou zmiluje? Presvätá Bohorodička, zmiluj sa nado mnou a osloboď ma z tejto čierno - čiernej tiesne, aby som sa mohla po svojom odchode kajať.

Moji spoluväzni mi hovorili: „Aj ty nešťastnica si sem prišla? Čo si nebola poslušná Svätému Písmu a Evanjeliu? My sme na to počas svojho života nedbali, porušovali sme evanjeliové prikázania, ale prečo si tu ty? Kým tak hovorili, uvidela som tých istých anjelov, ktorí ma sem priniesli. Priblížili sa a povedali: „Pamätaj, že svätá nepoškvrnená Panna, Matka nášho Boha, vyslyšala tvoju prosbu a prihovorila sa za teba, aby si sa mohla vrátiť do svojho tela, aby si sa mohla úprimne kajať a aby si sa uzmierila so svojimi bratmi. Za dva mesiace po teba zase prídeme. Keď to povedali, chytili ma a vrátili ma späť do tela. Teraz ťa otče prosím, s Božou pomocou povedz môjmu mužovi, keď príde, nech ma nechá odísť do monastiera oplakávať svoje hriechy, pretože za dva mesiace zomriem.

Kňaz sa jej spýtal: „Čo zlého sa prihodilo medzi tebou a tvojimi bratmi?“ Anna odpovedala: „Mali sme zlé vzťahy a chovali sme k sebe také nepriateľstvo, že sme sa nechceli ani vidieť“. Nakoniec prišiel jej manžel. Keď ju videl rozprávať, veľmi sa zaradoval. Kňaz mu povedal. „Tvojej žene sa stalo niečo, čo som ešte nevidel. Rozpráva neuveriteľné veci. Hovorí, že za dva mesiace znovu zomrie a prosí ťa, aby si ju nechal odísť do monastiera“. On mu na to odpovedal: „Nehodí sa otče, aby si hovoril, aby som svoju ženu nechal stať sa mníškou, ani to, že o ňu prídem, veď má iba dvadsaťdva rokov“. Kňaz mu odpovedal: „Veď hovorí, že o dva mesiace zomrie“. Jej muž odpovedal: „Nezomrie, nič jej nie je. Niečo ju posadlo a má halucinácie, ani nevie, čo vypúšťa z úst“, i nenechal ju odísť do monastiera. Presne po dvoch mesiacoch zomrela. Po jej smrti jej matka hovorila: „Od toho zvláštneho videnia sa denne postila. Večer rozdrobila do teplej vody kúsok chleba a to zjedla, žiadne iné jedlo nejedla. Každý večer robila nespočetné množstvo poklonov s očami plnými sĺz a tak strávila celé dva mesiace. I potom v pokoji odišla k Bohu“.

Mgr. Ján PILKO, PhD.

zdroj: pcobecherov.kreativ.sk

Milosť Presvätej Bohorodičky

V 70-tych rokoch minulého storočia skupina ruských duchovných prišla na Svätú Horu Athos. Keď sa jeden deň vyšli prejsť po okolí, narazili na opustený skýt. Rozhodli sa, že v nasledujúci deň tam poslúžia liturgiu. Keď sa pýtali athoských mníchov na ten skýt, dozvedeli sa, že tam už dávno nikto nežije ani neslúži.

Keď začali slúžiť liturgiu, zrazu vidia, ako sa do tohto starého chrámu plazí staručký mních. Bol veľmi starý, staroba mu už dávno nedovoľovala chodiť, akurát takto - plaziac sa, presúval sa z miesta na miesto. O ňom ani najstarší mnísi Sväto – Pantelejmonského monastiera nepočuli. Zdá sa, že to bol jeden z ešte predrevolučných mníchov z Ruska. Keď sa doplazil tichučko zašeptal:

- Matka Božia ma nesklamala., … sľúbila, že ešte pred smrťou príjmem Sväté Dary.

Prijal Eucharistiu, a skutočne, zomrel priamo v chráme.

Athoské histórie otca Savvatija

- pripravil o. Nikodím

Spasenie Ruska v čase Veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941 – 1945

Záchrana Ruska pred hitlerovskými Nemcami cez pôsobenie Presvätej Božej Matky, vždy Panny Márie, súvisí s jedným miestom Akafistu.

Raduj sa, Matka hviezdy, ktorá nehasne! Raduj sa, zora dňa tajomného a večného! Raduj sa, lebo ty si oheň pokušení zhasila! Raduj sa, lebo ty osvecuješ ctiteľov Najsvätejšej Trojice! Raduj sa, lebo skrze teba bol neľudský tyran svojej moci zbavený! Raduj sa, lebo si Christa milujúceho ľudí zrodila! Raduj sa, lebo si nás vyslobodila z otroctva pohanstva! Raduj sa, snímajúca z nás blato nerestí! Raduj sa, lebo si urobila koniec modlárstvu! Raduj sa, lebo ty hasíš utrpení plamene!... (Ikos 5. chválospevu Bohorodičke).

Ctiteľmi ohňa sú pravdepodobne mienení Peržania, porazení cisárom Herakliom (610 – 641), ako sa o tom zmieňuje komentár k tomuto ikosu Akafistu. Je známe, že ideológia hitlerovského nacizmu bola vybudovaná na rôznych orientálnych náboženstvách (napr. Niektoré zložky SS mali povahu bratstiev zasvätených do démonských kultov; sám zlovestný znak hitlerovcov – hákový kríž – je vlastne zrkadlovo obrátená hinduistická svastika. Zo staroperzského náboženstva nacistická ideológia prebrala práve uctievanie ohňa (z historických fotografií a filmových záznamov si môžeme overiť záľubu hitlerovcov v horiacich pochodniach, bez ktorých sa nezaobišiel žiadny nacistický oficiálny akt). Skrze hitlerovcov vstúpilo do sveta démonické zlo sprevádzané reštaurovaním starobylých pohanských náboženstiev a démonických kultov. Táto démonická sila sa samozrejme osopila predovšetkým na srdce Christovej Cirkvi – na pravoslávnu Rus, na tretí Rím – Moskvu. Podobne, ako bol pred 15-timi storočiami démonický kult uctievačov ohňa potlačený mocou Bohorodičky, ako sa to spomína v Akafiste, tak aj démonskí ctitelia ohňa, fašisti, boli zničení a Rusko zachránené jedine zázračným pôsobením Matky Božej. Zo starých proroctiev vieme, že Rusku a ruskému Pravosláviu pripadne kľúčová úloha v duchovných udalostiach súvisiacich s koncom tohto sveta. V posledných dobách to bude iba nebeská ochrana Matky Božej, ktorá bude pomocou prenasledovaným pravoslávnym kresťanom, aby udržali vieru až do konca.

Pred samotným začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny mal jeden zo starcov Valaamského monastiera tri zjavenia. V prvom videl, ako Matka Božia, sv. Ján Krstiteľ, sv. Nikolaj Čudotvorca a zbor svätých prosili Spasiteľa, aby neopustil Rusko. Spasiteľ odpovedal, že v Rusku je tak veľký úpadok viery a cností, že nie je možné trpieť tieto neprávosti. Všetci svätí a Presvätá Bohorodička so slzami pokračovali v modlitbe. Nakoniec Spasiteľ riekol: „Neopustím Rusko“. V druhom videní Matka Božia a sv. Ján Krstiteľ stáli pred prestolom Spasiteľa a prosili Ho o záchranu Ruska. Spasiteľ znova odpovedal: „Neopustím Rusko!“ V treťom videní bola Matka Božia sama pred Svojim Synom a so slzami Ho prosila za spasenie Ruska: „Rozpomeň sa, Synu môj“, - hovorila, - „ako som stála pod Tvojim krížom“., - a chcela pokľaknúť. „Nie, to nie je potrebné“, - riekol Spasiteľ, - „viem, ako miluješ Rusko, a pre Tvoje slová ho neopustím. Potrestám ho, ale zachovám“. Starec, ktorý mal toto zjavenie, ukončil svoju pozemskú púť v Pskovsko-pečerskom monastieri vo veku sto rokov.

Na začiatku vojny vyzval patriarcha antiochijský Alexander III. kresťanov celého sveta k modlitebnej a materiálnej pomoci ruskej zemi. Hoc boli veľkí modlitebníci i v Rusku (napr. Jeroschimonach Serafim Vyrický, ktorý tisíc dní a nocí, keď bola krajina v rukách nepriateľa, prestál v modlitbe za záchranu Ruska), predsa bol rovnako, ako v r. 1612, Božou prozreteľnosťou vyvolený priateľ a modlitebnik z bratskej Cirkvi – z antiochijského patriarchátu, metropolita libanónskych hôr Eliáš. Vladyka Eliáš zostúpil do podzemia, kde neprenikal z povrchu žiaden zvuk, a kde nebolo nič okrem ikony Matky Božej a tu sa uzatvoril. Neprijímal pokrm, nepil, nespal, iba sa modlil k Presvätej Bohorodičke a prosil Ju o radu, ako možno pomôcť Rusku. Asi za tri dni sa mu zjavila sama Presvätá Bohorodička v ohnivom stĺpe a oznámila, že on, ako pravý modlitebník a priateľ Ruska, bol vyvolený pre to, aby odovzdal Boží pokyn pre túto zem. Ak nebude tento pokyn splnený, Rusko zahynie.

Pre záchranu Ruska je nutné, aby boli po celej zemi otvorené chrámy, monastiere, duchovné semináre a akadémie. Duchovní, ktorí sa vrátili z frontu a väzníc musia začať slúžiť bohoslužby. Leningrad nesmie padnúť do rúk nepriateľa. Pre jeho záchranu nech vynesú čudotvornú Kazanskú ikonu Matky Božej a krestným chodom s ikonou nech obídu mesto. Potom ani jeden nepriateľ nevstúpi na svätú zem mesta na Neve. Pred Kazanskou ikonou Matky Božej nech je slúžený aj moleben v Moskve. Potom tiež v Stalingrade, ktorý tiež nesmie byť vydaný nepriateľovi. Kazanská ikona Matky Božej musí ísť s armádou až na hranice Ruska, a keď bude vojna končiť, metropolita Eliáš musí prísť do Ruska a vyrozprávať, ako bolo Rusko zachránené. Vtedy sa vladyka Eliáš spojil s predstaviteľmi ruskej pravoslávnej Cirkvi i so sovietskou vládou a tlmočil im Božie posolstvo. Stalin si zavolal metropolitu Sergeja a metropolitu Alexeja (neskorší patriarcha Alexej I.) a sľúbil splniť všetko, čo mu odovzdal metropolita Eliáš.

Z Vladimírskeho katedrálneho chrámu v Leningrade vyniesli Kazanskú ikonu Bohorodičky a obišli s ňou celé mesto. Obliehanie Leningradu bolo zastavené v deň pamiatky sv. apoštolomrovnej Niny, osvietiteľky Gruzínska. Potom Kazanská ikona začala svoje putovanie po Rusku. Zázrakom, zjaveným v modlitbách a ochranou Matky Božej, bola zachránená aj Moskva. Nemci utekali v panike. Z Moskvy previezli ikonu do Stalingradu, kde sa pred ňou neustále slúžili molebny a panachídy. Ikona sa nachádzala na pravom brehu rieky Volgy uprostred ruských vojakov. Bol dokonca okamih, kedy obrancovia mesta ostali na úplne malom území pri Volge, ale Nemcom sa ani tak nepodarilo prelomiť obranu Stalingradu.

Veľké ťažkosti nastali pre našich vojakov pri oslobodzovaní starej nemeckej pevnosti – Königsbergu. Rozpráva dôstojník, ktorý sám bol v centre bojov o mesto: „Naša armáda bola vysilená, ale Nemci boli pri sile stále... Zrazu vidím, ako prišiel veliteľ frontu a s ním veľa dôstojníkov, a takisto duchovní s ikonami. Mnohí si robili žarty: „Pozri, priviezli popov, teraz nás oni zachránia“. Ale veliteľ zakázal akékoľvek žarty a prikázal, aby sa všetci postavili a sňali dole čiapky. Kňazi poslúžili moleben a premiestnili sa s ikonou do prvej bojovej línie. Všetci nechápavo pozerali, kde idú. „Veď ich všetkých zabijú!“, - každý šepkal. Ale oni šli rovno, s pokojom, do stredu ohňa. A zrazu paľba z nemeckej strany ustala. V tom momente bol daný signál a naša armáda začala konečný útok na pevnosť zo zeme i z mora. Ako potom jednohlasne svedčili zajatci, tesne pred samotným útokom Rusov sa na nebi zjavila Madona, ktorú videla celá nemecká armáda a úplne všetkým Nemcom zlyhali zbrane. Vtedy naša armáda zlomila odpor nepriateľa a dobyla toto mesto. Počas zjavenia Nemci padali na kolená a mnohí z nich pochopili, kto pomáha Rusom...“

Kyjev, matka ruských miest, bol oslobodený v deň sviatku „Kazanskej“ ikony Matky Božej. V tej dobe bolo otvorených 22-tisíc chrámov. Boli otvorené duchovné semináre, akadémie, Trojicko-sergejevská lavra, Kyjevo-pečerská lavra a ďalšie monastiere. Bolo dovolené preniesť ostatky sv. Alexeja, metropolitu moskovského a celého Ruska do moskovskej katedrály – Bohojavlenského chrámu, kde sa počas celej vojny nachádzala čudotvorná Kazanská ikona Bohorodičky, ktorá bola s obrancami aj v r. 1612. Nastalo obrodenie viery na Rusi.

V r. 1947 Stalin splnil sľub a v októbri t. r. pozval metropolitu Eliáša do Ruska, keďže sa vyplnili všetky jeho proroctvá. Pred návštevou hosťa sa Stalin radil s patriarchom Alexejom, čím sa odvďačiť metropolitovi Eliášovi. Na návrh Alexeja darovali antiochijskému hierarchovi kópiu Kazanskej ikony Bohorodičky, kríž s drahokamami a panagiu vykladanú drahými kameňmi zo všetkých kútov zeme. Vláda odmenila metropolitu stalinskou prémiou za pomoc Rusku v čase vojny. Vladyka však prémiu odmietol a povedal, že mních peniaze nepotrebuje. „Nech sú venované pre potreby krajiny. Sami sme sa rozhodli takisto darovať Rusku 200-tisíc dolárov na pomoc sirotám, ktorých rodičia zahynuli vo vojne“, - povedal Boha milujúci antiochijský hierarcha.

Po Moskve navštívil metropolita Leningrad. Ráno, 9. novembra 1947, slúžil liturgiu v katedrálnom chráme sv. Nikolaja, ktorému tiež daroval časť ostatkov tohto svätého. Druhý deň slúžil metropolita Eliáš spolu s metropolitom Grigorijom a duchovenstvom malú večerňu vo vladimírskom katedrálnom chráme, po ktorej bola Kazanská ikona Matky Božej ozdobená drahocenným venčekom – darom metropolitu Eliáša. „Modlil som sa za vaše mesto“, - povedal vo svojom príhovore vladyka Eliáš, - „a som vďačný Hospodinovi, že ma urobil hodným byť tu. Videl som vieru, videl som, že Matka Božia neopustila Svoje dietky...“ Pri týchto slová v chráme plakali všetci. Bolo cítiť silu tohto duchovného momentu - mohutnú silu modlitby, ktorá rozhorela srdcia prítomných a všetci sa cítili bratmi a sestrami, navzájom si najdrahšími ľuďmi. „Zastupnice userdnaja – Horlivá Orodovnica“, spievali všetci a zdalo sa, že spieva celý chrám a celý národ sa povznáša do neba.

Jeromonach FILADELF, Ruské duchovní centrum, Moskva 1992

úprava a preklad o. Dušan Nikodim Tomko

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

V dnešných časoch pre pravoslávnych veriacich našej eparchie napísal v r. 2001 ikonu Matky Božej Klokočovskej náš pravoslávny ikonopisec, duchovný Mgr. Miroslav Pirchala zo Sukova pri Medzilaborciach, ktorý je verným nasledovníkom sv. Cyrila a Metoda a ich žiakov, ktorí v našich krajoch našli svoje útočisko a ku ktorých odkazu sa Pravoslávna cirkev na Slovensku s hrdosťou hlási. Táto ikona je dnes v Michalovciach, v pravoslávnom katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda. Podarovala ju rodina Ivanova s tým, že keď sa v Klokočove postaví chrám pre pravoslávnych veriacich, tak ikonu prenesú do tohto chrámu. Z tejto ikony je urobená kópia ikony, ktorá je uložená v pravoslávnom chráme Uspenija Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici. V r. 2009 ju napísal grécky ikonopisec Theodoros Vogdanos.

Ikonopisec o. M. Pirchala napísal ikonu podľa prvej kópie, ktorú dala v r. 1769 cisárovná Mária Terézia pre magistrát v Prešove, a takisto aj podľa fotodokumentácií ďalších kopií z Užhorodu a Klokočova. Naša ikona Bohorodičky Klokočovskej je kópia napísaná podľa viacerých kópií tejto ikony. Samotný originál ikony sa stratil a dodnes nikto nevie, kde sa nachádza. Stopa po originále slziacej Klokočovskej ikony sa stráca vo Viedni. Viacerí ho už hľadali vo Viedni, v cisárskom paláci, v chrámoch a kaplnkách. Nič však nenašli, ani len náznak, kde by sa mohla nachádzať. Viacerí konštatovali, že ikona bola pravdepodobne odnesená niektorým z Habsburgovcov. Bolo by treba prehľadať byty všetkých Habsburgovcov a ich príbuzenstva. Tam sa najskôr môže nachádzať ikona, ak ju však nezobrali iní, ktorí nechceli, aby do dreveného pravoslávneho chrámu, k zázračnej drevenej pravoslávnej ikone Bohorodičky v malej “rusínskej” dedinke Klokočov prichádzali veriaci zo široka - ďaleka, zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Ikona môže byť aj v rukách niektorého z Habsburgovcov, ktorý poznal jej veľkú cenu so všetkými jej drahocennosťami. Bolo by naivné myslieť si, že by ikona s toľkými veľkými cennosťami mohla byť niekde vo Viedni zabudnutá v nejakom chráme. Daj Bože, aby som sa mýlil.

Dnes sa čudujeme, prečo ikonu zobrali do Viedne. Jednak preto, že bola obložená veľkým bohatstvom, drahocennými kameňmi. Takisto bola v r. 1696 na kráľovský dvor vo Viedni zobraná aj ikona z Mária Povči. Keď prešovský uniatský biskup Ján Valyi dostal ikonu z magistrátu, takisto ju neodovzdal do Klokočova, ale zobral si ju do svojej kaplnky. Tak vidíte, prečo niet ani pôvodnej ikony v Klokočove.

Klokočovský chrám až v r. 1904 dostal z prvej prešovskej kópie namaľovaný obraz, a aj to len vďaka tomu, že užhorodský profesor gymnázia Emanuel Roškovič dal namaľovať profesorovi Maxovi Kurzovi ikonu pre biskupstvo v Užhorode, a vtedy pravdepodobne namaľovali aj druhú ikonu do Klokočova. Tradícia odpustov v Klokočove sa začala až začiatkom 20. storočia.

Pravoslávna Cirkev je vďačná Klokočovskej ikone Bohorodičky, že dodnes je tu Pravoslávie a cirkev, pre ktorú pred (vyše) 340 rokmi plakala Matka Božia, Ktorá svojimi slzami zachránila náš veriaci ľud po stránke náboženskej, národnostnej a citovej. Mali sme zabudnúť na všetko to, čo nás postavilo na úroveň iných národov, zriecť sa svojej hrdinskej histórie, kultúry, jazyka a svojich práv? Chceli nám vziať všetko, aby sme prijali cudzie. Ale národ vydržal vo viere svojich predkov. Oni nechceli, aby veriaci chodili do Klokočova. Preto aj archívy sú pevne zatvorené, rôzne dokumenty, ak sú, tak isto sú dobre ukryté. Možno sa niekto o stratu ikony postaral, aby ju už veriaci nevideli a ešte s týmto množstvom drahokamov. Mnohí píšu jednostranne o tom, kto tu bol prenasledovaný. Myslím si, že uniati - gréckokatolíci, asi nie, veď oni boli s cisárom. Najskôr to boli len pravoslávni duchovní a veriaci. Dnes, keby tu nebola pravoslávna Cirkev, už by tu nebola ani uniatská - gréckokatolícka. Bola tu násilná latinizácia, reformácia a unionizácia. Unionizácia sa tu tlačila až za biskupa De Camelisa. Treba, aby veriaci poznali históriu slzenia a plaču ikony Klokočovskej Presvätej Bohorodičky, aby sme všetci vedeli o boji našich predkov za existenciu pravoslávnej Cirkvi, i to, že Presvätá Bohorodička vždy stála pri veriacich a pomáhala im Svojim príhovorom u Svojho Syna a nášho Spasiteľa Isusa Christa. Matka Božia nám cez Jej plačúcu ikonu ukázala, že nie sme opustení v našom boji za svoju vieru, že Ona vždy prosí Boha o ochranu a dáva nám sily vydržať vo viere. Veriaci neprestali veriť, že Presvätá Bohorodička darmo nevylievala slzy a pošle raz oslobodenie, že pravoslávna Cirkev a jej veriaci nebudú utláčaní a prenasledovaní.

Pre nás je dnes podstatné to, že tu máme novú ikonu Matky Božej Klokočovskej, pred ktorou sa môžeme spoločne modliť, aby sa prihovárala za naše terajšie problémy a ťažkosti, ktorých máme viac než dosť, aby nás neopustila a pomáhala nám. Žijeme vo viere, nádeji a vďake Matke Božej za to, že pravoslávna Cirkev nezahynula a s Jej pomocou ani nemôže zahynúť až do konca sveta. V r. 1670 zúrili vojny, prelievala sa krv, poddaní utekali, bol nedostatok, hlad, choroby, cholera zničila celé dediny, drancovanie. Urijil Meteor píše, že z veľkej farnosti Užhorod v r. 1679 v čase cholery zostalo len 6 rodín, ostatní vymreli a tak to bolo na mnohých miestach. Všetko naše nám zaberali a predkladali nám cudzie na prijatie. S pravoslávnym duchovenstvom a veriacimi utlačovatelia tvrdo narábali, ako so svojimi poddanými, národ hynul následkom hladu a chorôb, vyhynuli celé dediny, preto sem prichádzali kolonisti. Dnes nás takisto trápia problémy - choroby osobné, rodinné, spoločenské problémy, rôzne krízy, svetové, cirkevné, problémy svetového Pravoslávia, našej Cirkvi, našej eparchie i našej farnosti. Tých problémov je veľa, ktoré čakajú, aby sme ich riešili osobne aj spoločne. Preto sa modlíme a voláme Matku Božiu, Bohorodičku, aby sa prihovárala aj za nás, za našu Cirkev a za celý svet, za každého, aj za našich nepriateľov u Svojho Syna Spasiteľa Isusa Christa, aby nám pomáhal, aby Všemohúci Boh, Syn Boží a Svätý Duch nám dali dostatok sily, viery a múdrosti, nám samým, ako aj predstaviteľom našej vlasti, cirkevným predstaviteľom, aby vyriešili všetko k spokojnosti a šťastiu nám aj celému svetu.

Ikona nie je len ochrankyňou Zemplína, ale aj našej Michalovsko - košickej pravoslávnej eparchie i celého Slovenska. Volajme pred ikonou Presvätej Bohorodičky Klokočovskej slovami piesne Štefana Tertinského k Presvätej Dive Márii Klokočovskej, aby nám Isus Christos odpustil naše hriechy, aby Bohorodička nad nami držala Svoju záštitu, aby sa za nás prihovárala u Isusa Christa - Buď preslávená biela rajská Ľalia, v tejto klokočovskej cerkvi Ty si slzila. „Spasi selo ot nesčastija, hladu, vojny, podaj vsim nam christijanom život spokojny“.

Preslavnaja Prisnodivo, Mati Christa Boha našeho, prijmi molitvy naši i prinesi ich Synu Tvojemu a Bohu našemu, Boh naš da spaset i prosvitit Tebe radi duši naša - Vždy slávna, Vždy Panna, Matka Christa Boha, prines našu modlitbu Synovi Tvojemu a Bohu nášmu, nech vďaka Tebe zachráni naše duše.

/publikované na pokračovanie v mesačníku PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

Ako vyzerala obec Klokočov a klokočovský chrám v čase slzenia ikony Presvätej Bohorodičky, to či veriaci bránili ikonu, alebo či s ňou utiekli do lesa, o tom nemáme zachované žiadne dokumenty. Až o 80 rokov spísaný protokol kanonickej vizitácie mukačevského biskupa M. E. Olšavského z r. 1750 uvádza, že obec bola biedna a mohlo tam byť asi 150 veriacich. Obec patrila grófom - Sztárayovcom, Semeriovcom, Draveckým a Nickým. Duchovný je tu Ján Laboš, vysvätený mukačevským biskupom M. E. Olšavským. Farský grunt nie je žiadny, pozemky a lúky žiadne, správca farnosti býva v dome, ktorý si sám postavil. V Klokočove je 5 gazdov, na filiálke Kaluža 9 gazdov, v Kusíne 7 gazdov. V Klokočove a Kaluži platia ročne dva vika zrna a v Kusíne jedno viko. K spovedi je tu 84 veriacich. Veriaci Ján Spišák a Alexij Spišák prepadli duchovného a aj kalvín Peter. Matriku majú, aj krstiteľnicu. Pôrodnú babicu nemajú. Kantorom je tu syn duchovného, zvoníka nemajú. Chrám je drevený, pokrytý šindľami, blízko rozpadu. Ikony všetky, apoštoli na plátne, antimins od biskupa Bizancia, čaše dve - cínové, dvoje rizy. V chráme je všetko čisté. Knihy bohoslužobné všetky, okrem Triody pôstnej. Zvony dva, jeden posvätený od biskupa Bizancia, druhý nie je posvätený. Chrám je zasvätený Uspeniu - Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.

Kalužský chrám na filiálke je dobrý, má všetky ikony, je zasvätený sv. Bazilovi Veľkému a je posvätený arcidekanom Hažinským. Čaša cínová, knihy - Evanjelium, Apoštol, Trebnik, Psaltyr, antimins nemá, má jeden zvon. Cintorín ohradený palankami. Chrám má 13 florénov v hotovosti, vypožičaných 20 florénov a jeden kus dobytka (por. Hadžega, V.: Dodatki do istorii Rusinov I ruskich cerkvej v Užanskoj župi. In: Naukovij zbornik tovarišstva Procvita, 1924, r. III. Užhorod, s. 179-180).

Dnešný murovaný chrám v Klokočove je z r. 1834. Nestojí na tom mieste, kde stal drevený chrám, v ktorom slzila ikona Bohorodičky, ale o trochu ďalej, asi o 400 metrov smerom do Kaluži. Pôvodné miesto, kde stál chrám, je na druhej strane cesty, ktorá ide do Kusína, blízko dnešného Domu smútku. Podľa rozprávania starších ľudí z Klokočova, práve tu stal drevený chrám. Donedávna tu stál veľký drevený kríž; tak mi to hovorili starší klokočovčania, aj tunajší rodák Ján Vajanský.

Rôzne knižočky, ktoré opisujú históriu Klokočovskej ikony, sú odpustové knižočky a mnohokrát ich autorom veľmi nezáležalo na tom, aby boli podložené historicky a pravdivo, ale písali sa tak, aby sa páčili cirkevným a štátnym predstaviteľom a aby sa dobre predávali na odpustoch. Vždy boli ľudia, čo sa snažili poprekrúcať udalosti a písať, ako im to vyhovovalo. Veľa sa napríklad píše o tom, čo sa zdá byť neskutočné, ako dlho bola ikona v Prešove. Pravda je taká, že tam mohla byť len veľmi krátko, lebo Žofia Bathoryová (ktorá ju previezla do Mukačeva) zomrela v r. 1680. Ďalšou takou krásne znejúcou tézou bolo, že ikonu si v Prešove veriaci veľmi uctievali. Ale ako ju mohli uctievať, keď bola uložená na magistráte a v Prešove bolo veľmi málo veriacich východného obradu. Prešov bol centrom protestantizmu.

Máme mnoho zázračných ikon - klokočovská, povčanská, rafajovská, ľutinská, čenstovská v Poľsku, počajevská na Ukrajine, kazanská v Rusku a mnoho iných, ktoré sú uctievané vo východnej pravoslávnej Cirkvi. Mnohé zázraky pri týchto ikonách doznali veriaci v čase biedy, nešťastia, a zvlášť v čase vojen.,už len fakt slzenia ikon Bohorodičky. V r. 1670 slzila ikona Bohorodičky v Klokočove, v r. 1696 v Mária Povči, v r. 1699 v Nikole v Sedmohradsku a na iných miestach.

Keď sa pozrieme do Schematizmu Uhorska z r. 1840, biskupstvo Szathmáriensis (s. 924) zistíme, že reformácia sa v tomto kraji neujala, o tom svedčia počty veriacich v obciach vôkol Klokočova.

Napr. : Vinné - katolíci /559/, gr.kat. /503/, evanj. /5/, kalvíni /5/, židia /104/; Zbudza – katolíci /136/, gr.kat. /158/, evanj. /5/, kalvíni /4/, židia /27/; Jovsa - katolíci /98/, gr.kat. /330/, evanj. /1/, kalvíni /0/, židia /26/; Kaluža - katolíci /21/, gr.kat. /313/, evanj. /0/, kalvíni /0/, židia /12/; Klokočov - katolíci /21/, gr.kat. /332/, evanj. /0/, kalvíni /0/, židia /18/; Kusín - katolíci /8/, gr.kat. /356/, evanj. /0/, kalvíni /0/, židia /7/; Podháj - katolíci /4/, gr.kat. /0/, evanj. /0/, kalvíni /0/, židia /6/; Trnava n./Lab. - katolíci /153/, gr.kat. /364/, evanj. /0/, kalvíni /0/, židia /18/; Varkond - katolíci /4/, gr.kat. /8/, evanj. /0/, kalvíni /0/, židia /0/.

Ľudová tradícia v okolí Sobraniec hovorí, že keď ideme cestou z Michaloviec do Užhorodu, po ľavej strane cesty sú rusnáci (pravoslávni a gréckokatolíci) a po pravej strane cesty sú kalvíni. A skutočne, na ľavej strane cesty niet dnes ani jedného kalvínskeho kostola.

Naši predkovia boli skutoční ochrancovia pravej Christovej viery, t.j. Pravoslávia. To dostali ako dedičstvo z Byzantskej ríše, pravej ochrankyne kresťanov, zastúpenej jej konštantínopolským patriarchom, sv. Fótiom Veľkým, ktorý na základe žiadosti sv. Rastislava, panovníka Veľkej Moravy, vyslal spolu s cisárom Michalom III., sv. apoštolomrovných bratov Cyrila a Metoda, ktorí tu za krátky čas svojej misie vychovali z domorodého obyvateľstva vyše 200 žiakov v ich znamenitom Veľkomoravskom učilišti, z ktorých nám sú známi sv. sedmopočetníci Kliment, Gorazd, Angelár, Naum a Sáva, a tí ktorí po vyhnaní z územia Veľkej Moravy západným franským duchovenstvom ďalej šírili vieru v pravého Trojjediného Boha medzi bratskými národmi južných Slovanov. Naši predkovia museli čeliť nielen vpádom inoverných vojsk, ale hlavne násilnej latinizácii, reformácii a unionizácii.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

V knihe János Balogh, Munkács – vár története,(Munkács 1890) sa píše, že ikona bola prevezená do Prešova a tam uložená. Ikona bola z Klokočova odvezená právom silnejšieho. Kedy bola odvezená, v ktorom roku, to sa nevie. Žofia Bathoryová ju musela zobrať skôr, keďže zomrela v r. 1680. Mária Terézia po mnohých žiadostiach Prešovčanov, aby sa ikona vrátila na svoje miesto, dala v r. 1769 zhotoviť ikonopiscovi F. G. Kramárovi z pôvodnej klokočovskej ikony kópiu. Na zadnej strane ikony je latinský nápis, že obraz namaľoval Kramár a cisárovná ho namiesto originálu 12. marca 1769 poslala na magistrát do Prešova. Kópiu ikony poslala po michalovskom grófovi Jánovi Sztárayovi a kráľovskom komorníkovi Jánovi Neuholdovi. Vzadu na ikone je takisto zaznamené, že táto kópia bola v r. 1802 obnovená, či reštaurovaná ikonopiscom Bodom (PAPP Š.: Kalendár Blahovistnika 1971, Trnava). Na prednej strane ikony je po maďarsky napísané: „Obraz Blahoslavenej Panny Márie, ktorý v chráme rusínskej dediny Klokočov v hornom Uhorsku v r. 1670 mnohí veriaci videli slziť a potom plakať slzami tečúcimi po tvári Panny, keď ho niektorí prítomní heretici nožom dopichali”. Táto ikona Presvätej Bohorodičky Klokočovskej je vernou kópiou originálu. Originálnu ikonu odvtedy nikto nevidel. Tu sa končia stopy. O stratu sa mohli postarať tí, ktorí zo zákulisia viedli k tomu, aby sa všetko ututlalo a nebolo žiadnych dôkazov.

Prvá kópia klokočovskej ikony dlhé roky visela na magistráte v Prešove a nikto sa o ňu nezaujímal. Až o 140 rokov, teda v r. 1904, bola napísaná z prvej kópie pre potreby užhorodskej katedrály na žiadosť Emanuela Roškoviča, profesora histórie na gymnáziu v Užhorode, nová ikona, ktorej autorom bol profesor prešovského gymnázia Max. Kurz. V tom čase bola napísaná aj ikona do Klokočova.

Na Klokočovskej ikone na zadnej strane je napísané po maďarsky: „Tento duplikát bol zhotovený v r. 1904 z obrazu, ktorý bol potom v r. 1907 uložený v biskupskej kaplnke v Prešove“. Tradovalo sa, že Max. Kurz napísal aj druhú ikonu, ktorá je dnes v Klokočove. Peter Žeňuch na základe farskej kroniky v Klokočove tvrdí, že túto ikonu napísal Benedek Ratay z Budapešti. Neuvádza však, z ktorej ikony ju písal Ratay - či vo Viedni z originálu, či v Prešove z prvej kópie (ŽEŇUCH P.: Po stopách klokočovskej ikony, 1991). Keby bol tento maliar maľoval pre mecenášov v Prešove, či Sztárayovcov v Michalovciach, tak by to mohlo byť aj pravdou. Nezabúdajme na nápis na ikone, že bola napísaná z ikony, ktorá je v Prešove a to je dosť jasné svedectvo - nápis v maďarskom jazyku: „Ezen képrol laly most az Eperjesi púspóki kápolnában von let e mósolát készitne 1904-ben - Tento duplikát bol zhotovený v r. 1904 z obrazu, ktorý je teraz uložený v biskupskej kaplnke v Prešove“. Je preto pravdepodobnejšie, že vytvoriť kópie obrazu podľa prešovskej ikony bolo jednoduchšie prešovskému ikonopiscovi Max. Kurzovi, ako Benedekovi Ratayovi z Budapešti.

V r. 1907 bola ikona (prvá kópia) z magistrátu v Prešove prenesená do kaplnky biskupského úradu. Žofia Bathoryová si klokočovskú ikonu privlastnila, tak, ako neskôr aj jej nevesta Ilona Zrínyi (zomrela v r. 1703, matka Františka II. Rákóczyho). V r. 1711 si ikonu prisvojil cisársky dvor vo Viedni. Tu bola umiestnená v kráľovskej kaplnke, kde veriaci nemali žiaden prístup, ale to nemrzelo nikoho, tak, ako nemrzelo to, že ikona je majetkom klokočovskej cerkvi. Mali si z nej zobrať všetky drahocennosti, diamanty, smaragdy a perly, veď boli ich, ale drevenú pravoslávnu ikonu mali vrátiť do Klokočova, tam, kam patrí. To by bolo od nich čestné a statočné. Inak to nebolo ani na Prešovskom magistráte, kde k nej tiež veriaci nemali prístup. Lepší nebol ani prešovský uniatský biskup Ján Valyi, ktorý v r. 1907 ikonu bez problémov dostal od magistrátu a dal ju umiestniť do svojej kaplnky, kde veriaci znova nemali prístup. Nepatrilo sa ju dať do Klokočova, aby si ju mohli všetci veriaci uctiť, modliť sa pred ňou a vyprosovať si nebeských milostí? Tak vidíte, tak to na tomto svete býva medzi nami ľuďmi...

Andrej Kavčák, v článku Tradičný odpust v Klokočove, História zázračného obrazu Panny Márie Klokočovskej píše, že z prvej kópie zázračnej ikony boli urobené ďalšie dve, ktoré napísal prof. Emanuel Roškovič z Užhorodu. Jedna kópia sa nachádzala v sakristii katedrálneho chrámu v Užhorode. Aj tu bolo treba dať klokočovskej ikone väčšiu úctu a dať ju do chrámu, aby si ju veriaci mohli uctiť, a nie do sakristie. Druhá kópia, ktorá je vernou kópiou prešovskej, je umiestnená v klokočovskom chráme (Odkaz sv. Cyrila a Metoda, č.8/1957).

V čase zázraku v Klokočove boli dva drevené chrámy: Uspenija Presvätej Bohorodičky a sv. Bazila Veľkého. Pri jednom z nich bol aj monastier, píše I. Timkovič v knihe Letopis Bukovského monastyra. Chrámy boli drevené s dreveným ikonostasom. Lenže vizitácia biskupa Olšavského v r. 1750 uvádza, že chrám sv. Bazila Veľkého bol na filiálke Kaluža. Tieto chrámy neboli ďaleko od seba (asi jeden kilometer), ale vizitácia ho uvádza v Kaluži (chrám sv. Bazila Veľkého). Vizitácia biskupa Olšavského v r. 1750 uvádza, že v Klokočove na ikonostase boli hlavné ikony drevené, len ikony sv. apoštolov boli na platne. Z tejto vizitácie sa zachoval dokument, ktorému je možné veriť, tak ako aj tomu, že tu bol monastier. O tomto máme takisto knižný zápis zo Služebníka, ktorý zaznamenal I. Pankevič: „Vo imja Otca i Syna i Svjataho Ducha, Amiň. Siju knihu rekomuju služebník kupila raba boža Hudak Anna roku Božoho 1730… Kupila jeju na monastyr za zol 9 uhorských a pridaje tuju knihu rekomuju služebnik do sela Klokočova do chrámu Uspenija vičnymi časy…” (PANKEVIČ I.: Pokrajni zapisi na pidkarpatskich cerkovnich knihách. In: Naukovyj Zbornik Tov. Procvita, Užhorod VI. (1929); TIMKOVIČ J.V.: Letopis Bukovského monastyra, Prešov 2004). Nie je to nič divné, že tu v Klokočove boli dva chrámy, lebo dva boli aj v Jovse, v časti Paseka, v osade prisťahovalcov, ktorá zanikla, ale zvon je dodnes v murovanom chráme na zvonici, ktorý tam dnes stojí. Tento druhý chrám bol chrámom domáceho obyvateľstva. Dva chrámy boli aj v Jasenove, jeden chrám bol domáceho obyvateľstva a druhý prisťahovalcov, Valachov. Schematizmus Munkacsiensis (Budae 1825) uvádza, že v Jasenove je reč Linqua valachica (s.137). Jeden drevený chrám bol sv. proroka Eliáša a druhý Premenenia Hospoda Isusa Christa.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

Jedna z verzií o ďalších osudoch klokočovskej ikony hovorí, že ikonu v noci po incidente v chráme veriaci ukryli v lese, čo sa javí skôr pravdivé. To potvrdzuje aj historik Peter Kónya v Knihe Dejiny Klokočova, vyvracajúc tézu o jej prenesení do Prešova na magistrát. Prešov bol v tom čase silne protestantský, na magistráte boli evanjelici, ktorí o ikonu nemali záujem. Takže najpravdepodobnejšie ikonu, ktorú veriaci ukryli v lese, neskôr odniesli do Mukačeva na hrad, keďže aj samotný Klokočov patril do Užskej župy. Táto téza je pravdepodobnejšia aj tým, že pani mukačevského zámku, Žofia rod. Bathoryová, bola rodená katolíčka. Zomrela v r. 1680. Kvôli manželovi, Jurajovi Rákoczymu, ktorý prenasledoval latiníkov, sa stala protestantkou, hoci sa potajomky spovedala u jezuitov, po smrti manžela prešla do latinskej cirkvi a stala sa horlivou katolíčkou. Všetky majetky protestantskej cirkvi dala latiníkom. Do Mukačeva pozvala jezuitov, ktorí vychovávali jej syna Františka II. a potláčali reformáciu. Ona dala vyhnať pravoslávneho biskupa z Mukačeva a biskupské sídlo s monastierom sv. Nikolaja v Mukačeve odovzdala uniatskému biskupovi. Preto mohla mať záujem o túto ikonu. To ona zobrala zázračnú pravoslávnu ikonu z Klokočova a ozdobila ju diamantami, smaragdami, perlami a inými drahocennosťami. To by potvrdzovala aj pieseň z rukopisného zborníka duchovných piesní z r. 1724, nájdená v obci Kamienka na Spiši, o obraze klokočovskom: „Plakal obraz Prečistoj v Klokočovi, Kotryj vzjatyj, postavlenyj v Mukačevi” (PETRAŠEVIČ, A.: Lit. sbornik Matici 1886). Po jej smrti ikona prešla do majetku panej mukačevského zámku, Ilony Zrinyi, ktorá sa vydala za Tököliho a udatne ochraňovala Mukačevský zámok dlhé roky. Keď nakoniec zradou kapitána Andreja Radiča v r. 1711 bol dobitý mukačevský zámok, ikona spolu s korisťou bola odnesená do Viedne. Tu bola umiestnená v kráľovskej kaplnke. Ikona mala veľkú cenu, keďže bola ozdobená mnohými drahokamami. Domáci správca Františka Rákoczyho II., Juraj Körössy, v dokumente z r. 1688, uloženom v kráľovskom archíve, píše, že keď Ilona Zrinyi išla do Turecka, medzi cennosťami mala ikonu Bohorodičky, ktorú pred tým „dostala z Klokočova“ Žofia Bathory, ktorú umiestnila v mukačevskej zámockej kaplnke. Ikona bola ozdobená rubínmi, smaragdami, diamantami, množstvom veľkých i menších perál, náhrdelníkmi z veľkých i menších zŕn, všetko v počte 3813 kusov a ďalšie drahocennosti, čo k ikone prislúchali. Žofia Bathoryová bola fanatička., ešte ako protestantka vyhnala z monastiera v Mukačeve biskupa a mníchov, zobrala ich majetok a potom, keď prešla do latinskej cirkvi, násilne rekatolicizovala a latinizovala. Vo Viedni mali záujem o klokočovskú ikonu hlavne pre množstvo drahocenností, ktoré k ikone náležali.

Keď sa pozeráme do dejín, tak v r. 1670 žiadne maďarské protestantské vojsko netiahlo smerom na Michalovce, ale až v r. 1672 a 1678. Veď vojsko si nechodilo len tak hore dole, ako sa mu zachcelo. Preto sa táto udalosť v Klokočove musela udiať, ako píše aj Peter Kónya a kol. v knihe Dejiny Klokočova (Prešov 2005), v neskorších rokoch. Vznik tradície Klokočovskej ikony nemôžeme datovať do r. 1670, a to vzhľadom na historické skutočnosti, odporujúce samotnej legende o nej. V tom roku totiž neprebiehali na východe krajiny žiadne ozbrojené stretnutia. Wesselényiho sprisahanie bolo potlačené bez väčších bojov, ktoré sa obmedzovali na hrady Muráň, Orava a niektoré slobodné kráľovské mestá (Prešov). V žiadnom prípade vtedy do Uhorska nevtiahlo sedmohradské vojsko. K ozbrojenému konfliktu kurucov s cisárskymi vojskami na tomto území došlo až r. 1672, počas letnej výpravy kuruckých povstalcov do krajiny, takisto v lete 1678, keď východné Slovensko na krátky čas obsadilo sedmohradské vojsko Michala Telekyho, na začiatku povstania Imricha Tökölyho a napokon v r. 1703 po vypuknutí povstania Františka II. Rákoczyho. Tieto boje sprevádzalo drancovanie katolíckych kostolov (ako reakcia na násilnú rekatolicizáciu z r. 1670 – 1681) iba v prvých troch prípadoch - r. 1672, r. 1678 a na začiatku Tökölyho odboja (1678 – 1680). Vzhľadom na to, že ústna tradícia uvádza sedmohradské vojsko, možno sa domnievať, že vznik tradície Klokočovskej ikony je možné s najväčšou pravdepodobnosťou datovať rokom 1678.

Už spomenutá druhá verzia hovorí, že ikona po klokočovskom zázraku mala byť prevezená do Prešova a tam uložená na radnici. To je však len veľmi málo pravdepodobné, či presnejšie, celkom vylúčené. Väčšinu obyvateľstva Prešova tvorili v tom období evanjelici a ťažko predpokladať, že by protestantskí mešťania mali nejakú motiváciu získať túto gréckokatolícku (teda katolícku) relikviu. Ak by sme aj pripustili, že ikonu dala na radnicu inštalovať úradmi dosadená katolícka mestská rada, tá by určite neprečkala udalosti povstania Imricha Tökölyho, počas ktorých boli zničené všetky katolícke súčasti vnútorného zariadenia chrámu sv. Mikuláša i františkánskeho kostola.” P. Kónya predpokladá na základe týchto skutočností, že ikonu Bohorodičky z Klokočova odniesli do Mukačeva. Pani hradu a grófka Žofia Bathoryová bola v tom čase horlivá katolíčka, podporovateľka násilnej rekatolicizácie na svojich obrovských majetkoch v Zemplínskej a Berežskej stolici. Keďže umrela v r. 1680, potom prenesenie ikony muselo byť v 70-tych rokoch. Ikonu poškodili podľa neho vojská Michala Telekyho a odniesli ju na Mukačevský hrad.

Treba pripomenúť skutočnosť, že pravoslávni neraz povstali na obranu pravoslávnej Cirkvi a viery. Veriaci boli ochrancami pravoslávnej viery. V čase rekatolicizácie katolícke vládnuce kruhy, za účelom likvidácie Pravoslávia a zavádzania únie, vysielali aj do tohto regiónu zvláštne vojenské ozbrojené oddiely. Trestné výpravy boli vysielané proti nepoddajným veriacim veľmi často. Významnú úlohu tu zohrávali jezuiti pracujúci v záujmoch Ríma a Viedne. Napríklad v r. 1748 jágerský biskup František Barkóczy urobil vizitáciu Mukačevskej farnosti za ochrany 200 žoldnierov a usadil sa v stanoch medzi mestom Mukačevo a Černečou Horou. Dal si nasilu predviesť biskupa Michala M. Olšavského do svojho stanu a obvinil ho z neusilovnosti a neštudovanosti gréckych kňazov. Biskup a duchovní museli zložiť prísahu poslušnosti a podriadenosti jágerskému biskupovi (VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18. storočie), Košice 2004). Vojenské ozbrojené oddiely prenasledovali pravoslávnu Cirkev, oddaných pravoslávnych duchovných a veriacich. Duchovných pozbavovali služby, vyháňali ich z farností a veriacich nemilosrdne týrali a prenasledovali. Veriaci z vojska mali vždy strach. Preto je prirodzené, že vystrašené, bezmocné obyvateľstvo Klokočova, sa zhromaždilo do svojho dreveného chrámu, aby prosili Boha a Matku Božiu o pomoc a záchranu, … a vtedy všetci v chráme spozorovali, že ikona na ikonostase Presvätej Bohorodičky sa zatemnila a začala plakať. Toto ich ešte viac upevnilo v ich modlitbách a v odhodlaní trpieť za svoju vieru, za vieru svojich otcov, dedov a pradedov.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku Michalovsko – košickej Pravoslávnej Eparchie PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

Z histórie Klokočovskej ikony Matky Božej, ktorej kópia je uložená v pravoslávnom chráme v Nižnej Rybnici

V Symbole našej viery vyznávame, že Isus Christos „narodil sa z Panny Márie, trpel, bol ukrižovaný, pochovaný, vstal z mŕtvych a odišiel na nebo, sedí na pravici Boha Otca”. Panna Mária sa podieľala na našej spáse. K nám úctu k Bohorodičke priniesli už apoštoli, keďže apoštoli Andrej a Pavol sú podľa tradície apoštolmi Slovanov. Túto úctu k Nej k nám neskôr prinášali aj misionári z Byzancie i kresťanského Západu, aby nakoniec v 9. stor. sv. Cyril a Metod upevnili v našom národe úctu k Bohorodičke takú, akú ju poznáme dnes. Pravoslávna cirkev, aj čo sa týka úcty k Bohorodičke, sa posluhuje dvoma prameňmi - Svätým Písmom a Svätou Tradíciou. Vo Svätom Písme sa o Panne Márii veľa nehovorí, ale to dopĺňa sv. Tradícia. Práve z Tradície Cirkvi sa dozvedáme, že Bohorodička po Christovom nanebovstúpení a Zoslaní Sv. Ducha žila v Efeze a tam si ju ctila a vážila miestna, efezská Cirkev. Oni prví vedeli o tom, že Bohorodička po svojom zosnutí bola aj s telom vzatá na nebo. Tu, v Efeze, sa dozvedáme z Tradície, sv. evanjelista Lukáš, napísal niekoľko ikon Božej Matky, z ktorých kópie dodnes poznáme, a ktoré sa zázrakmi preslávili v celom pravoslávnom svete. Medzi nimi sú ikony Vladimírska, Kazanská, Počajevská, Čenstochovská, Ľutinská, Mário-Povčanská, Rafajovská a mnohé ďalšie, i medzi nimi naša, Klokočovská. Nemožno prehliadnuť ani skutočnosť, že medzi najstaršie a najčastejšie patrocíniá chrámov na Slovensku patrí práve ich zasvätenie Presvätej Bohorodičke. Z 3953 chrámov východného a západného obradu na Slovensku pred r. 1984 bolo 1351 zasvätených Bohorodičke a z 739 zaniknutých 105 bolo zasvätených Presvätej Bohorodičky, rovnako mnoho kaplniek na Slovensku je jej zasvätených (pozri: HUDÁK, J.: Patrocíniá na Slovensku, Bratislava 1984, s. 18; 43 – 49).

Čo sa týka Klokočova, počas 16. stor. poklesol počet obyvateľov v tomto kraji, čo mohlo byť dôsledkom nejakej epidémie alebo vojenského pustošenia. Preto sa vyľudnené dediny osídľovali Valachmi a Rusínmi. Takisto v 16. stor. sa tu tlačila reformácia, silne podporovaná miestnym panstvom. V 17. stor. reformáciu zamenila silná rekatolicizácia, krajom zmietali mnohé povstania., regiónom sa viackrát prehnali vojská povstalcov i habsburgskej armády., v r. 1679 v kraji vypukla morová epidémia, boli časté úteky poddanského obyvateľstva a to všetko umenšovalo počet obyvateľstva v tomto regióne. Z dobových zápisov sa dozvedáme, že v r. 1649 zlapaného Petra Ivančina z Klokočova, ktorý sa dal na zbojnícke chodníky, vykúpilo panstvo za 100 uhorských zlatých, keďže v obci bol nedostatok pracovných síl. V r. 1699 v Klokočove sú zaznamenané iba tri obývané a štyri opustené poddanské usadlosti (usadlosť = viac rodín, hlavou rodiny bol jeden zo synov)., spolu tu žilo asi 14 rodín, ktorí pracovali v poľnohospodárstve a lese. Ich mená poukazujú na starší slovenský, ale aj na valašský a rusínsky pôvod.

Klokočovská ikona Matky Božej dostala meno podľa obce Klokočov. Obec leží na južnom svahu pohoria Vihorlat a patrí do Užskej župy. Podľa tradície bola ikona napísaná na dreve pravoslávnym ikonopiscom z Haliče, o čom svedčí vizitácia mukačevského biskupa Olšavského z r. 1750. Meno ikonopisca nepoznáme, nezachovali ho ani archívy, ani tradícia.

V 17. stor. zúrili vojny. Boli to predovšetkým protihabsburgské povstania, počas ktorých aj východným Slovenskom viackrát prechádzali vojská povstalcov, sedmohradských kniežat i habsburgskej armády. Dôsledkom toho kraj postihla bieda, choroby, hlad, ktoré doľahli na veriaci ľud pod Vihorlatom. Preháňali sa tu kurucké, kalvínske a labanské, cisárske vojská, či tiež latinské vojsko nemeckých žoldnierov. Rabovali jedni aj druhí. Výstižne to opísal Štefan Papp vo svojom článku - 300 ľiťja sleziňja i plaču ikony Presvjatoji Bohorodici v Klokočovi. Čomu plakala ikona Presvjatoji Bohorodici v Klokočovi? - „Rozbroje, ničenie a násilnosti nemali ani hranice, ani konca kraja. To robili kalvínske maďarské vojská, ale nebolo od nich lepšie ani cisárske vojsko. Tí, keď nedostali poriadne zaplatené, boli nútení rabovať národ, rozbíjali chrámy, znásilňovali ženy, ba často za peniaze predávali národ Turkom…” ( pozri: KALENDÁR BLAHOVISTNIKA 1971, s. 45). To píše aj Jozafat V. Timkovič: „Baziliánske monastyry vypaľovali nielen protestanti (kuruci), ale i rímskokatolíci (labanci). Keď sa v dejinách nejakého baziliánskeho monastyra uvádza, že bol zničený za toho-ktorého povstania (napr. Krásnobrodský, Bukovský, Sninský, Hruševský monastyr… za Rákoczyho povstania), to ešte vôbec nutne neznamená, že ho zničili povstalci - protestanti. Rovnako pravdepodobne to mohli byť i cisárske, teda rímskokatolícke vojská, pretože latinský živel gréckokatolíkov v danom čase vždy pokladal alebo za pravoslávnych, alebo za nejakých polovičatých katolíkov, pseudokresťanov, dokonca za pohanov, respektíve Židov…

Na spodných margináliách staroslovanského, rukou písaného Evanjeliára z 15. alebo 16. stor. baziliánskeho monastyra na Černečej Hore pri Mukačeve nachádzame z r. 1703 napr. tento zápis o pustošení Mukačeva cisárskymi - labanskými, teda rímskokatolíckymi vojskami: „Roku Božieho 1703. Toho roku František Rákoczy prišiel z Poľska do mesta Mukačeva a bol tam tri dni, ale potom jedného dňa veľmi zavčas ráno prišiel (cisársky) generál Montecuccali so svojím regimentom a vyhnal všetko z mesta, mnoho ľudí dal sťať, veľa z nich bolo i nevinných a jednoduchých ľudí a s diabolským úmyslom (gréckokatolícke) cerkvi v Mukačeve i Rosvigove zváľali, mesto podpálili a z tejto knihy listy povyrezávali“.

Keď katolícki labanci vedení generálom Montecuccolim dokázali r. 1703 vytrhnúť zo staroslovankého, rukou písaného, Evanjeliára ležiaceho na prestole gréckokatolíckeho baziliánskeho monastyra na Černečej Hore pri Mukačeve 40-50 strán, a pritom vypáliť Mukačevo a dve gréckokatolícke cerkvi…, „koniec“ Bukovskému monastyru počas Rákoczyovho povstania mohli urobiť rovnako pravdepodobne ako kalvíni (kuruci), tak i katolícke cisárske vojská (labanci)““ (pozri: TIMKOVIČ, J.V.: Letopis Bukovského monastyra (Bukovej Hory), Prešov 2004, s. 43-44) V r. 1664 - 1671 došlo v Uhrách k stavovskému povstaniu, známe ako Wesselinyiho vzbura. Jeho heslom bolo ochraňovať šľachtické práva uhorskej šľachty proti panovníkovi. Na povstaní sa zúčastnila katolícka a protestantská šľachta. Vzbura bola v r. 1670 potlačená a to využila viedenská vláda k násilnému a krvavému pokatoličovaniu protestantov. Veriaci vedeli, kvôli koho záujmom sa krajom preháňalo vojsko, spôsobovalo škody na majetkoch pravoslávnych veriacich a komu boli odtiaľ odnášané kultúrne pamiatky pravoslávnych veriacich.

Veriaci vždy v ťažkých a strašných chvíľach nachádzali útočište a ochranu v chrámoch, kde sa modlili k Isusovi Christovi a Jeho Presvätej Matke o záchranu. Tradícia hovorí, že v r. 1670, keď vojská tiahli smerom na Michalovce, prestrašený veriaci ľud sa zišiel do maličkého pravoslávneho dreveného chrámu. Pravoslávneho preto, lebo tento chrám bol postavený ešte pred užhorodskou úniou a pre tento chrám v Klokočove bol na drevenej doske namaľovaný aj originál ikony neznámym pravoslávnym ikonopiscom z Haliče. Veriaci sa tu vrúcne modlili k svojej Nebeskej Ochrankyni, Panne Márii, ktorej ikona sa v tej dobe nachádzala na ikonostase, aj v čase, keď im násilne vnucovali úniu. Či to bolo počas sv. liturgie, alebo Akafistu, či Molebnu k Matke Božej, či iných modlitieb, nevieme. Vieme len to, že zbožný ľud zbadal, že sa počas modlitieb tvár Presvätej Bohorodičky zmenila, stmavla a z Jej očí sa vynorili slzy.

Pravoslávna viera, dedičstvo otcov tu bolo násilne utláčané podľa hesla - „Koho je moc, toho je aj náboženstvo“., aj samotnú ikonu sa snažili vojaci iného vyznania zneuctiť a zničiť, preto Matka Božia vyliala nad Zemplínom slzy. Treba pripomenúť, že podobné zázračné javy sa udiali aj na druhých miestach, kde sa násilne zavádzala únia a prenasledovala sa pravoslávna viera. To bola príčina, prečo sa ozvala Bohorodička a prehovorila k modliacim sa veriacim. Preto plakala Bohorodička nielen v Klokočove, ale aj 4. novembra 1696 v Mária Póvči; v r. 1717 v Nikoli, pri Kluži /Koložvár/, v r. 1699 za 26 dní, v Pavlove – Pálfalva pri Miškolci. Ikony plakali medzi tými veriacimi, ktorí najviac trpeli. Bohorodička sa objavuje vždy tam, kde sa k nej veriaci modlia v biede, nešťastí a utrpení.

Ikona Bohorodičky je ikona pravoslávna, ktorá bola zabudovaná v ikonostase pravoslávneho chrámu v Klokočove, kde prelievala slzy nad Svojim národom, pre ich bolesť a ťažkosť a na ich prosby.

Samotná obec „po administratívnej stránke patrila, ako sme už uviedli, do Užskej župy, z náboženskej pod pravoslávnu Mukačevskú diecézu… Je historicky nesporné, že usadzovaním valašského, rumunského a rusínskeho obyvateľstva sa v tomto kraji udomácnilo grécko-byzantské náboženstvo so staroslovienskym bohoslužobným jazykom, teda pravoslávne. Pravoslávni kňazi a obce od 14. stor. patrili pod právomoc predstaveného kláštora a neskôr mukačevského biskupa. Pravoslávni kňazi dostávali od zemepánov pozemky, obyčajne jednu sedliacku usadlosť a sami ju obrábali a chovali aj domáce zvieratá pre svoju obživu. Za poskytnuté pozemky odvádzali dávky, ak mali väčšie pozemky, boli dokonca zemepánom povinní aj robotou. Toto pravidlo ostalo aj po Užhorodskej únii”. „Ďalšie zistiteľné fakty sú až z krajinského súpisu zdaniteľného obyvateľstva z r. 1715, hovorí že tu bolo 190 sídliskových jednotiek a 30 pravoslávnych kostolov” (ČURMOVÁ, V.: Kaluža 1336 – 2001, Michalovce 2001, s. 6). Po vydaní dekrétu Márie Terézie v r. 1773 o tom, že všetci pravoslávni sú tu už považovaní za gréckokatolíkov, by mohli už niektorí hovoriť o gréckokatolíkoch, ale nie o ikone, ktorá slzila v Klokočove, ktorú nikdy nemôžu nazvať gréckokatolíckou.

/redakčne upravené, publikované na pokračovanie v mesačníku Michalovsko – košickej Pravoslávnej Eparchie PRAMEŇ/

mitr. prot. ThDr. Štefan HORKAJ

Medzi prvými kresťanmi sa Presvätá Bohorodička tešila veľkej úcte nielen preto, že bola Matkou Spasiteľa, ale preto, že Jej život žiaril veľkou svätosťou, hlbokou vierou a dokonalým poznaním evanjeliových právd. Napriek tomu, Najsvätejšia Deva Mária sa nepodieľala na učení, ale toto právo poučovania nechávala mužom – apoštolom, ako tým, ktorí boli k tomu povolaní. Aj týmto spôsobom Matka Božia dávala príklad ženskej skromnosti a pokory. Odo dňa Nanebovstúpenia Isusa Christa pracovala Matka Božia na poli dobročinnosti, posluhovala biednym, chorým, sirotám a vdovám. Každodenne navštevovala miesto, kde bolo tri dni v hrobe zložené telo Jej Syna a tam sa modlila za všetkých ubiedených a zmáhaných životom.

Sláva Matky Božej sa rozišla po všetkých končinách zeme. Mnohí novonavrátení kresťania prichádzali do Jeruzalema z ďalekých  krajov, aby Ju mohli vidieť, zoznámiť sa s Ňou. Ako veľmi túžili kresťania mať to šťastie a privilégium stretnúť Bohorodičku, vidíme na príklade listu sv. Ignatija Teofora, ktorý napísal v Antiochii sv. Jánovi Teológovi. „Veľa naších pannien – píše Ignatij – túži navštíviť Najsvätejšiu Devu, aby z Jej úst počuli slová o zázračných tajomstvách. Lebo došla k nám zvesť o tom, že Božia Matka je plná lásky a každej čnosti“. V inom liste sa sv. Ignatij znova zdôveruje sv. Jánovi: „Najviac túžim vidieť Isusovu Matku, o ktorej hovoria, že vo všetkých vzbudzuje údiv, úctu a lásku. Každý Ju túži vidieť. Lebo, či je možné netúžiť stretnúť sa, porozprávať s Tou, ktorá porodila pravého Boha?“ Ale ani hlboká pokora Matky Božej nedokázala zakryť Jej veľkosť a svätosť.

V r. 34 židia ukameňovali arcidiakona Štefana. Keď ho kameňovali nad Cédronským potokom, na druhom brehu spolu so sv. apoštolom Jánom stála Presvätá Bohorodička. Horlivo sa modlila k Bohu, aby v posledných chvíľach života posilňoval prvého mučeníka, aby mu dal síl trpieť a prijal jeho dušu do Svojho náručia.

V r. 44. kráľ Herodes Agryppa začal prenasledovanie kresťanov. Vtedy Jánov brat – Jakub, zahynul mučeníckou smrťou a Petra uväznili. Po týchto udalostiach sa apoštoli so súhlasom Matky Božej rozhodli odísť z Jeruzalema. Losom medzi sebou rozdelili krajiny, do ktorých sa mali vydať s blahozvesťou Evanjelia. Losovania sa zúčastnila aj Deva Mária a vybrala si los s teritóriom dnešného Gruzínska. S veľkou radosťou prijala Svoj los a začala sa chystať na cestu. Vtedy sa Jej zjavil Anjel, ktorý Jej zvestoval Božiu vôľu, aby ostala v Jeruzaleme. Anjel Jej oznámil, že Ona má niesť zvesť Evanjelia do inej krajiny a Gruzínsko bude osvietené neskôr. Mária, poslušná Božej vôli, ostala v Jeruzaleme spolu s Jánom a Jakubom, prvým biskupom jeruzalemskej Cirkvi. Ostatní apoštoli sa vydali do krajov, ktoré im pripadli v lose.

Tradícia hovorí, že Matka Božia prebývajúc v Jeruzaleme, často navštevovala miesta zviazané s pôsobením a umučením Jej Syna. Židia, ktorí pozorne sledovali každý krok kresťanov, informovali veľkňazov, že Mária Matka Isusova, každý deň chodí na Golgotu, kľačí pred Isusovým hrobom, páli kadidlo a plače. Veľkňazi dali postaviť ku hrobu stráž, aby sa tam nikto z kresťanov nemohol nepriblížiť. Dokonca mali rozkaz zabiť Božiu Matku, keby prišla ku hrobu. Mária neprestala prichádzať na toto sväté miesto. Božia moc spravila to, že Bohorodička sa stala neviditeľnou pred zrakom strážnikov. Boh zázračným spôsobom uchránil Svoju Vyvolenú pred nenávisťou židovského Sanhedrynu.

V tomto čase na Cypre žil Lazar, ktorého vzkriesil Christos. Keď ho Isus vrátil do života mal 30 rokov a ďalších 30 rokov prežil na Cypre. Apoštol Barnabáš ho vysvätil na biskupa. Veľmi sa trápil, lebo dávno nevidel Božiu Matku. Nemal odvahu ísť do Jeruzalema, lebo sa bál židovského prenasledovania, ktorí ho chceli zabiť. Keď sa o tom dozvedala Deva Mária, napísala Lazarovi list s prosbou, aby poslal za Ňou loď. Lazar tak hneď aj urobil a Matka Božia v doprovode sv. Jána vydala sa na plavbu na Cyprus. Plavba začala bez problémov, ale keď boli na mori, privalila sa búrka a silné vetry ju zaniesli opačným smerom, na Egejske more – až k brehom Hory Atos. Matka Božia videla v tejto udalosti prejav Božej vôle, tak ako Jej zjavil Anjel.  Hneď bez váhania vyšla na breh doposiaľ Jej neznámej krajiny.

Od chvíle, keď noha Presvätej Bohorodičky vstúpila na tento ostrov, nastali tu veľké zmeny. Deva Mária obyvateľom ostrova zvestovala o tajomstve vtelenia nášho Spasiteľa Isusa Christa, o Jeho Umučení, Zmŕtvychvstaní a Nanebovstúpení. Túto zvesť potvrdzovala zázrakmi tak, že mnohí prijali vieru v Christa. Ľudia s otvoreným srdcom prijímali Jej slová, velebili Boha a túžili prijať krst. Na Atose Božia Matka nechala jedného zo spolupracovníkov apoštolov, aby tam umocňoval vieru. Keď opúšťala Atos, požehnala ľud a vypovedala slová: „Toto miesto mi je dané mojím Synom a Bohom, ako môj údel-diel. Nech láska Božia spočinie na tomto mieste a jeho obyvateľoch. Nech prekvitá zemskými darmi a jeho bohabojným obyvateľom, nech bude pripravený život v nebi. Budem orodovníčkou toho miesta a prostredníčkou medzi Bohom a jeho obyvateľmi v ich spáse“.

Potom Presvätá Bohorodička vyplávala na Cyprus. Navštívila Lazara a vrátila sa do Jeruzalema. Tu k Nej prichádzali zástupy, Ona všetkých srdečne prijímala, potešovala, blahoslovila. Uzdravovala chorých, viedla hriešnikov k pokániu, každého potešovala na duchu a posilňovala vo viere.

Veľmi ťažko znášala slávu, preto sa často uchyľovala na Olivovú Horu, kde sa modlila. Prosila Boha, aby sa čo najskôr mohla stretnúť so svojim Synom., prosila Boha za rozšírenie kresťanskej viery, za novopovstávajúce kresťanské spoločenstvá. A tu, na tomto mieste, Jej Anjel (15 dní a 3 dni napred) zvestoval príchod Jej smrti. Keď sa vrátila z poslednej modlitby na Olivovej Hore, nadpozemská sláva naplnila Jej dom, nebeské zástupy Ju obstúpili, usnula v Hospodinovi a Jej Syn, Hospodin Isus Christos, vzal ju k sebe do Nebeského Kráľovstva.

Spracované podľa: Żywot Przenajświętszej Bogarodzicy w świetle Pisma i Świętej tradycji   

jerej Dušan N. Tomko