Návrat k Eucharistii

04.03.2013 17:44

O častom pristupovaní k Eucharistii

 

Často sú medzi našimi veriacimi zakorenené podivné názory vo vzťahu k Tajine Tajin – Svätej Eucharistii. Jedným z nich je aj otázka častého pristupovania k Eucharistii, či prípravy pred prijímaním Eucharistie. Viac svetla do tejto problematiky môže priniesť aj tento článok, spracovaný na základe rozhovoru s metropolitom Ilarijonom (Alfejevom) z Ruskej Pravoslávnej Cirkvi, publikovanom na poľskom portáli cerkiew.pl.

Ako často možno, dokonca treba, pristupovať k Svätej Tajine Eucharistie? Vo svojej eparchii a farnostiach, - hovorí vladyka Ilarijon, - všade sa usilujem hovoriť a zdôrazňovať to, že základom duchovného života kresťana a z toho i základom života cirkevného spoločenstva je vlastne Eucharistia, Liturgia, Sväté Prijímanie.

Eucharistické vedomie je základným kameňom, na ktorom sa buduje duchovné spoločenstvo. Môžem svedčiť, že tam, kde nie je regulárne pristupovanie k Eucharistii, kde ľudia prichádzajú k Čaši len počas veľkých sviatkov, alebo pri nejakých výnimočných situáciách, tam je ťažko, či dokonca nemožné, vytvoriť silné cirkevné spoločenstvo. Prečo? Lebo to spoločenstvo nemá základ, na ktorom by sa mohlo budovať. Bez tohto základu nie je možné vytvoriť silnú rodinu, ktorá je povolaná tvoriť „MALÚ CIRKEV“, lebo to sa môže dokonať iba vtedy, keď všetci členovia rodiny budú regulárne pristupovať k Eucharistii“. ŽIŤ SKUTOČNÝ ŽIVOT NIE JE MOŽNÉ, AK NIE SME NEUSTÁLE NAPOJENÍ NA ZDROJ SKUTOČNÉHO, VEČNÉHO ŽIVOTA – CHRISTA !!!

Preto aj vo svojich kázňach, - pokračuje vladyka Ilarijon, - vždy vyzývam veriacich, aby pristupovali k Eucharistii, čo najčastejšie, ako len môžu. Som presvedčený, že každý kresťan má právo prijať Eucharistiu na každej Liturgii, ktorej je účastný. Samozrejme, pod podmienkou, že dodržiava cirkevné kánony, žije v zhode s cirkevným kalendárom (žije bohoslužobným životom) a spôsob jeho života odpovedá prirodzeným normám, ktoré ustálila Cirkev. Ak sú tieto podmienky splnené, potom niet žiadnych prekážok, aby tento veriaci mohol pristupovať k Prijímaniu na každej Liturgii. Christove slová, ktoré vyhlasuje kňaz: „Prijmite a jedzte, toto je Moje Telo; Pijte z neho všetci, toto je Moja Krv Nového Zákona“., či slová diakona „So strachom Božím, vierou a láskou pristúpte“ sú adresované všetkým, ktorí sú v chráme, a nie len jednej kategórii veriacich.

Samozrejme, aby sme neupadli do iného extrému, treba mať na pamäti slová apoštola Pavla, aby sme s vnímaním prijímali Sväté Christove Tajiny, aby sa Prijímanie nezmenilo na formalitu, rutinu, aby tak človek, často pristupujúci k Sv. Čaši, neprepadol do pustého zvyku. (pozn. Prekl., - por. 1 Kor 11, 27 – 28 „Preto ktokoľvek by nehodne jedol Chlieb alebo pil z Kalicha Hospodinovho, previní sa proti Telu a Krvi Hospodinovej. Skúmaj sa teda, človeče,… lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva Telo Hospodinovo“). Opakujem však, že časté a regulárne prijímanie musí byť základom duchovného života každého kresťana. Ťažko si dokážem predstaviť môj život bez prijímania, hoci len raz v týždni. V istom zmysle tak žijem od nedele do nedele, od jedného sviatku k druhému, a v skutočnosti, Eucharistia dáva silu byť kresťanom“.

Čo sa týka prípravy k prijímaniu, často sa veriaci pýtajú na spôsob, pravidlá, ako sa čo najlepšie pripraviť k prijatiu tohto preveľkého tajomstva Eucharistie. Poznáme modlitby pred prijímaním, ktoré môžeme nájsť v našich modlitebníkoch. No mnohí, ospravedlňujúc svoju absenciu v eucharistickom živote, poukazujú na fakt, že pri dnešnom spôsobe života, hlavne pracujúci, študujúca mládež, si jednoducho nestačia nájsť čas, aby sa mohli takýmto spôsobom pripraviť.

„Po prvé, - odpovedá vladyka Ilarijon na túto otázku, - niet v Ruskej Pravoslávnej Cirkvi žiadne oficiálne pravidlo, ktoré by hovorilo, čo je prikázané „prečítať“ pred prijatím Svätých Darov Tela a Krvi Christovych. V modlitebníkoch sú modlitby pred Svätým Prijímaním a nimi sa treba riadiť. Myslím si, že čítanie týchto modlitieb počas týždňa, či raz v týžni v predvečer nedele, nie je niečim, čo zaberie až tak veľa času a námahy. Takisto, som presvedčený, že aj študenti, pracujúci, či rodičia vychovávajúci deti, si môžu nájsť 20 minút, aby prečítali toto modlitebné pravidlo. Úmyslom nie je zväčšovať množstvo predpísaných modlitieb, ale vhodným spôsobom sa duchovne pripraviť k prijatiu Svätých Christových Tajomstiev. Niekedy býva osožnejšie prečítanie jednej modlitby, hoci niekoľko ráz – pomaly, s vnímaním a pochopením, ako prečítanie celého modlitebníka s mysľou rozutekanou na všetky strany. Oproti tomu existuje prax čítania kánonu a akafistu pred prijímaním Eucharistie. Sú tiež duchovníci, ktorí túto prax pre svoje duchovné deti kladú za záväznú. Tiež sa napríklad hovorí, že pred Prijímaním je potrebné prečítať minimálne tri kánony, jeden akafist a modlitby pred prijatím Eucharistie. Nesúhlasím s týmito podmienkami, - hovorí vladyka Ilarijon. - Po prvé, nie je to ustanovené žiadnymi cirkevnými pravidlami., je to iba pobožná tradícia, ktorá nie je zapísaná v žiadnych cirkevných predpisoch a ustanoveniach. Po druhé, ak daná osoba chce čítať kánony a akafisty a má na to čas, ich čítanie, samozrejme, je iba k dobru, ale postaviť „prečítanie troch kánonov“ (a pod.) za podmienku pristúpenia k Eucharistii, považujem za veľmi chybné. Týmto spôsobom iba odháňame ľudí od Čaše, zbavujúc ich podstaty – jadra kresťanského života, ktorým je Sväté Tajomstvo Christovho Tela a Krvi.

Často ľudí trápi ešte jedna otázka dotýkajúca sa pôstu pred prijímaním Svätých Tajin, známa a niektorými duchovnými prezentovaná prax trojdenného pôstu pred prijímaním, čo je pre mnohých nie celkom reálne.

Vladyka Ilarijon odpovedá aj na túto otázku: „Odpoveď na túto otázku, ako aj na ďalšie podobné, treba hľadať v typikone. Kde typikon predpisuje pôsty poza tie, ktoré ustanovila Cirkev? Nikde. Pre ľudí, ktorí málo pristupujú k Eucharistii, ktorí nie veľmi dodržiavajú pôsty, ktorí sú ďaleko od Cirkvi, je naozaj prospešné, keď sa popostia niekoľko dní pred Prijímaním. Ale, keď človek dodržiava pôsty, ktoré ustanovila Cirkev, nie je potrebné mu pridávať nejaké dodatkové pôsty. Práve naopak, všetkým tým, ktorí regulárne dodržiavajú pôst, odporúčal by som, každú nedeľu a vo sviatočné dni so spokojným svedomím pristúpiť k Svätému Prijímaniu – k Svätej Eucharistii".

Na základe: Metropolita Hilarion (Alfejew) O częstym przystępowaniu do Eucharystii

preklad jerej Dušan N. Tomko

 

26.02.2013 10:39

Natoľko sme v Cirkvi, nakoľko v nás prúdi Christova Krv

V súčasnej dobe, kvôli našej ľahostajnosti voči  sv. viere v Hospodina nášho Isusa Christa, kvôli našej nespôsobnosti vnímať pôsobenie Jeho Božskej prozreteľnosti v našom živote, sme došli do toho, že môžeme povedať, že sme sa takmer úplne vzdialili od skutočného kresťanského života. (prepodobný Serafím Sarovský)

 

Sme, alebo nie sme v Cirkvi?

Ťažko definovať, ako sa nám podarilo skĺznuť k tomu, že sme dnes stupeň duchovnej úrovne – cerkovnosti / necerkovnosti človeka začali vnímať podľa toho, či dotyčný vie, alebo nie, kedy, kde a pred ktorou ikonou treba postaviť sviečku, kedy sa žehnať a kedy nie... A keď ponad to ešte niekto ovláda bohoslužobný poriadok, typikon, taký je vskutku hodný najvyšších pochvál. Ale je to naozaj tak? Je možné, aby k tomu, že budem pravoslávnym kresťanom stačilo poznať cirkevný poriadok? Je možné Pravoslávie, a to znamená aj Christovo kázanie, Jeho spásonosnú misiu v tomto svete, znížiť na úroveň noriem správania alebo súboru pravidiel? A možno, to všetko – poznať pravidlá Cirkvi a byť členom Cirkvi, byť pravoslávnym kresťanom, - sú dve rôzne veci? Ale vtedy vzniká otázka: „Čo znamená byť v Cirkvi?“

 

Sme katechumeni alebo veriaci?

V ranokresťanskej dobe ľudia, ktorí prichádzali do chrámu a boli účastní na živote Cirkvi, delili sa na dve skupiny - na katechumenov (ohlašených) a veriacich. Katechumeni boli nepokrstení ľudia, ktorí sa však pripravovali k prijatiu tajomstva Krstu. Tak, ako veriaci (tj. pokrstení, ktorí boli riadnymi členmi Cirkvi), počúvali Sv. Písma, ich výklad, kázne, modlili sa spolu s kresťanmi, učili sa kresťanskému spôsobu života a zbožnosti, no v určitom momente bohoslužby, tesne pred začiatkom Eucharistie (kedy veriaci prijímajú sv. dary Tela a Krvi Christa), títo ľudia museli opustiť chrám (por.: Собрание древних литургий; 1874. Возглас диакона в армянской Литургии "Целуйте друг друга лобзанием святым, и те из вас, которые не могут причаститься сего божественного таинства, да выйдут за двери" (Вып. 2.) Возглас в коптской Литургии св. Кирилла Александрийского - "непричащающиеся, изыдите" (Вып. З.). Vedeli, ako sa správať, poznali Sv. Písmo, poznali kresťanské modlitby, no neboli členmi Christovej Cirkvi. Bolo niečo, čo im ešte chýbalo a oddeľovalo ich od toho, aby sa mohli podieľať na sviatostiach, na tajomstvách Cirkvi. Ako svedčí apoštol Pavol, Cirkev – je Telo Christovo. A preto, aby sme sa stali verným, v prvom rade bolo potrebné prijať Krst a Myropomazanie, tj. vstúpiť do Cirkvi a ponoriť sa do Christa. A po druhé, bolo potrebné stať sa účastníkom Christovho Tela, čiže Cirkvi. Aby sme sa však stali členom Cirkvi, nestačí len počuť alebo čosi vedieť o Christovi, potrebné je byť s Ním a v Ňom, s Christom a v Christovi. A preto na otázku: „Či sme, alebo nie sme v Cirkvi?, môžeme kladne odpovedať iba v prípade, že v nás ozaj prúdi Christova Krv.

 

Načo chodiť do chrámu?

Skúsili ste si niekedy dať odpoveď na túto otázku? Veľa totiž od tejto odpovede záleží aj náš osobný vzťah ku chrámu, a vôbec, spoločenstvu veriacich.

Načo teda chodiť do chrámu? Aby sme v ňom získali spasenie? A je k tomu nevyhnutne potrebný chrám? A keď áno, akými prostriedkami v chráme dosiahnuť spásu? Možno cez modlitbu? Ale, či k tomu treba chrám? Veď modliť sa dá na každom mieste... Či možno sú k tomu potrebné špeciálne predpísané formuly, pred tou či onou ikonou, s určeným počtom sviečok a zapálených lampád? No, ale to možno robiť aj doma... Načo sa potom nedeľu čo nedeľu veriaci schádzajú v chráme? Aby sme dali odpoveď na túto otázku, v prvom rade je potrebné zamyslieť sa nám, prečo vôbec Christos prišiel na túto zem, prečo  založil Cirkev, prečo poslal apoštolov zvestovať Evanjelium.

Dobre vieme, že od prvého pádu do hriechu našich prarodičov Adama i Evy je ľudský rod nakazený hriechom a táto smrtonosná rana sa s nami nesie z pokolenia na pokolenie. Čím ďalej, tým viac a viac nákaza hriechu pokrýva a zožiera naše srdcia, a niet takého človeka, ktorý by netrpel touto chorobou. Christos nás však prišiel vyliečiť z tejto choroby. No akým spôsobom spásonosné udalosti, ktoré sa udiali 2 tisíc rokov nazad v Palestíne, sa môžu dnes dotknúť môjho života? Akým spôsobom, ja hriešny, môžem získať dar, ktorý dostali Christovi apoštoli a učeníci?

V súčasnej medicíne sa používa liečebná procedúra, pri ktorej sa človeku filtráciou, následným zachytením škodlivín a pridaním chýbajúcich pre život potrebných komponentov, mení jeho vlastná krv. Čosi podobné s nami koná Christos. 2 tisíc rokov nazad sa On sám, Jednorodený Boží Syn, vtelil a prijal naše človečenstvo. Očistil ho od hriechu, prekliatia a smrti, premenil ho a podáva nám ho v tajomstve Eucharistie. My, prijímajúc tento dar, - cez túto „duchovnú transfúziu“ - získavame možnosť zmeniť, napraviť svoj život., a uzdraviť našu ľudskú prirodzenosť. Takýmto spôsobom dostávame možnosť sa spasiť. A tak, v Cirkvi – v mystickom Christovom Tele, - sa dokonáva spasenie, prostredníctvom kajúcnej premeny ľudského srdca, spojenej so svätými Christovými tajomstvami (por.: Архиепископ Брюссельский и Бельгийский Василий; "Спасительное дело Христа на Кресте и в Воскресении". - ЖМП, №2, 1973).

V čase prijímania (pričaščenija) sv. Darov Tela a Krvi Christových chrám prestáva byť jednoducho budovou, a stáva sa Nebom na zemi, a my sa ocitáme nie na novej, či inej, ale na tej istej tajnej večery, ktorú dokonal Christos so svojimi učeníkmi., Vchádzame do večeradla a stávame sa „spolupričastníkmi“ sv. apoštolov. Lebo neprináša sa žiadna iná, ani nová žertva, ale my hriešni sa cez Eucharistiu dotýkame tajomstva večnosti v Božom kráľovstve (por. Иеромонах Иннокентий (Ивлев); В Церкви ли мы?).

Tam, kde nieto prijímania, niet ani Cirkvi !!! A kde niet Cirkvi – niet prijímania, a nakoniec ani spasenia !!! Len si predstavte, čo sa stane, keby ste si zaviazali prst a tuho priškrtili – prv by zmodrel, odkrvil sa, a nakoniec odumrel. To isté sa deje i s tým, kto neprijíma zo životodárneho prameňa Eucharistie a tak sa pomaly postupne mení v chodiacu mŕtvolu. A čo keď takýchto neprijímajúcich v cirkevnom spoločenstve (farnosti, eparchii, miestnej cirkvi) je viac – ... štvrtina, ... polovica, ... či nedaj Bože, väčšina? Čo s takým neživým, mŕtvolne zapáchajúcim spoločenstvom?

Podobne sú na tom aj všetci tí, ktorí stoja mimo Cirkev – heretici, rozkolníci, sektári, hoci by aj každý deň lámali chlieb (tj. schádzali sa na Eucharistii). Cirkev je živý bohoľudský organizmus., k nemu sa možno priblížiť, zjednotiť sa s ním, ale nemožno ho nanovo založiť, tak ako nemožno chcieť od Christa, aby znova prišiel na zem, znova dokonal poslednú večeru a znova sa dal ukrižovať... Preto ich spoločenstva, ktoré nemajú základ v Christovi, ale v ľudskom hriechu a pýche, nie sú Cirkvou, a tým ani nemôžu mať podiel na prijímaní spásonosných darov Tela a Krvi Christovej (por.: Блаженный Августин; Прибавления к творениям св. Отцов, 1843. „Кто не между членами Христовыми, тот неможет иметь християнского спасения. ...нигде кроме православной кафолической Церкви, нельзя найти спасения“).

No čo je horšie – koľko pravoslávnych sa podobá týmto heretikom a sektárom, keď sami seba odlučujú od prijímania a následne od jednoty so spoločenstvom Cirkvi, neraz prikrývajúc sa rúškom „ospravedlnenia“ zvaným pseudo-pokora.

A tak, poznať spamäti všetky dátumy sviatkov, cirkevné obyčaje a tradície, pravidlá a predpisy, a nebyť účastný Eucharistie – znamená len toľko, že sme ostali len pri chrámových dverách a napriek tomu všetkému sme stále mimo Cirkev. A možno práve v tejto chvíli sa v nás zrodila túžba po eucharistickom prijímaní, ... a možno otázka: „Ako často prijímať?“ Jedni hovoria, že stačí raz v roku, druhí zas, dva raz na rok, a ešte ďalší sa chvála Bohu posunuli k prijímaniu na veľké sviatky, no sv. otcovia nás nabádajú k ustavičnému prijímaniu. Ako to vlastne je, sa pokúsime hľadať odpoveď v pokračovaní v tejto téme, v ďalšom článku.

Na základe internetových zdrojov, preložil a spracoval jerej Dušan N. Tomko

15.11.2012 10:38

Natoľko sme v Cirkvi, nakoľko v nás prúdi Christova Krv II.

V predchádzajúcom čísle PRAMEŇA sme v článku „Natoľko sme v Cirkvi, nakoľko v nás prúdi Christova Krv“, začali tému venujúcu sa návratu cirkevného spoločenstva k Eucharistii a neustálemu prijímaniu. Z vlastnej skúsenosti po katechézach na farnosti môžem potvrdiť, že je veľmi potrebné o tom rozprávať, ale tiež s radosťou skonštatovať, že ani mnohogeneračne zakorenený neblahý zvyk občasného prijímania (raz za rok, či žiaľ neraz aj raz za niekoľko rokov) nedokáže vykoreniť túžbu duše po blízkosti Christa. Potom je vskutku radosť odpovedať veriacim, keď prídu s otázkou – prečo sa vlastne odtrhli veriaci od čaše?, ... ako sa chystať k prijímaniu?, ... a nakoniec, ako často vlastne prijímať? Ako to vlastne je, sa pokúsime nájsť odpoveď v dnešnom pokračovaní, započúvajúc sa do apoštolskej tradície a učenia svätých Otcov.

Ako často prijímať?

Hneď na začiatku môžeme povedať, že všetci svätí našej Cirkvi, v zhode s apoštolskými ustanoveniami a učením Snemov, nás vedú ku každodennému prijímaniu. Len v relatívne nedávnom čase, niektorí, odvrhnúc všeobecnú cirkevnú prax, sa odchýlili od učenia Cirkvi a začali učiť „o nebezpečenstve častého prijímania“.

Sv. Ján Kronštadtský o sv. prijímaní hovorí: „Sväté Dary majú v sebe veľkú silu, lebo sú Telom a Krvou Hospodina Boha Slova a Vševládcu Isusa Christa, preložené Duchom Svätým počas liturgie z chleba a vína, preto sami napravujú, uzdravujú, posväcujú každého, kto pristupuje k tomuto veľkému tajomstvu“.

„Preto ty, duchovný otče, - hovoril sv. Serafim Sarovský, - nezabraňuj prijímať. Pretože milosť, ktorá sa nám daruje prijímaním je tak veľká, že hoc ako by bol človek nedôstojný a hoc ako by bol hriešny, ale v pokornom poznaní svojej hriešnosti by pristúpil k Hospodinovi, Ktorý nás vykúpil., ... a hoc by bol od hlavy do nôh pokrytý jazvami hriechov, bude sa očisťovať milosťou Christovou a stále belšou bude jeho duša, až nakoniec zažiari i spasí sa. Preto ti to, otče môj, hovorím, - lebo si im duchovným otcom, - aby si to vedel“ (por. Митр. Вениамин (Федченков), Всемирный светильник преподобный Серафим Саровский, Москва 1997, с. 43 - 44).

Iba neustále spoločenstvo s Bohom, cez Jeho Telo a Krv, spasí dušu človeka. Ako je nemožné prežiť telu bez jedla, tak i duša hynie bez duchovnej potravy – darov Božskej Eucharistie. „Tomu nás učil Hospodin, - hovorí sv. Ignatij Brjančaninov, - keď nás učil slovám modlitby. – „Otče náš, ... chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Táto prosba nesie v sebe aj prikázanie pre kresťana – záväzok každodenného prijímania, od ktorého sme, žiaľ Bohu, teraz ušli. Slovami „každodenný - na každý deň“, Hospodin vyjadril, že bez tohto chleba nie sme schopní prežiť čo i len deň duchovného života. A keď povedal „daj nám dnes“, vyjadril tým, že ho máme prijímať každý deň., že prijať ho včera – v predchádzajúci deň, nestačí, keď nám tento chlieb života nebude daný dnes znova. Táto každodenná potreba nás má naviesť k neustálej prosbe - „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, ktorú spečatíme prijímaním a tak posilníme nášho vnútorného človeka“.

To isté učili i sv. Christovi apoštoli, preto aj prví kresťania „neustále prebývali na lámaní chleba“ (por. Sk 2, 42), a keď sa konala tajomná Božská Eucharistia, všetci prítomní na liturgii, okrem ohlašených – katechumenov, prijímali Sv. Dary. Práve v tom je hĺbka tajomstva Eucharistie – „aby roztratené Božie deti zhromaždiť v jedno“ Telo Christovo (por.: Jn 11, 52); „i nás všetkých, ktorí prijímame z toho istého Chleba a Čaše, zjednoť v Duchu Svätom...“.  

Sv. Ján Zlatoústy tvrdo karhal tých, ktorí sa zúčastňovali na Božskej liturgii a neprijímali: „Tak, ako hosť pozvaný na hostinu uráža svojho hostiteľa, keď sadne za stôl a neponúkne sa z neho, tak i tí, ktorí prídu k Božskej Hostine a neprijímajú, opovrhnú ňou, keď z nej bez ponúknutia odídu“. Preto v ranej Cirkvi tí, ktorí bez príčiny neboli účastní Eucharistie, odlučovali sa od Cirkvi, ako takí, ktorí sami seba odťali od živého spoločenstva Christovho Tela.

„Kto je moje Telo a pije moju Krv, - hovorí Hospodin, - má v sebe život večný“. Keď sa však pozrieme po našich chrámoch, musíme sa pýtať: Už sa úplne vytratila túžba po večnom živote? „Veď slová, „So strachom Božim i viroju pristupite“, sa stali iba pustou formulou, - hovorí sv. Teofan Zátvorník. Boží kňaz volá, a nikto neprichádza, ... ani len nezaregistruje, že je to pozvanie na Božiu hostinu“.

„A tak skutočne, kto neprichádza pravidelne k prijímaniu, sám sa ochudobňuje o nebeské a božské požehnanie. Navyše, porušuje príkaz samého nášho Hospodina Isusa Christa (o čom bola už reč skôr), takisto apoštolské pravidlá, učenie sv. snemov, ako aj našich svätých, a tak sám sa odlučuje od Cirkvi. Vzdiaľujúc sa od Cirkvi a Prijímania, stáva sa nepriateľom Božím a priateľom démonov“, - hovorí sv. Cyril Alexandrijský.

Prečo sa veriaci začali strániť veľkého tajomstva, ktorým je Cirkev povinná žiť?

Odpoveď na túto otázku možno dať v pár slovách – Jednoducho je to výsledok novej „duchovnosti“, nemajúcej základ v svätootcovskom učení, ale v babských rozprávkach. Bohužiaľ sa to „zažralo“ do života cirkevných spoločenstiev tak, že dnes je to prezentované ako „norma pravoslávnej duchovnosti“, ktorá pod rúškom „blagočestija“ odlúčila laikov od čaše.

„Mladostarci“ zaviedli surové prípravy k prijímaniu., zo spovede, ktorá by mala pomôcť človeku sa obnoviť, urobili výsluch a veriacich začali deliť na „dôstojných“ a „nedôstojných“ atď. Nepostrehli však popri tom, že človek, ktorý sa cíti dôstojným prijímania po dlhej a náročnej príprave, ktorú hoc blahoslovil „duchovnik“, padá v extrémny stupeň hrdosti. Pretože neskladá svoju nádej do Božej milosti, ale na svoj „podvih“, ktorý ho nakoniec nepribližuje k Bohu, ale naopak – stáva sa stenou, bariérou, na ceste človeka k Stvoriteľovi.

„Prvotná Cirkev vedela, že nikto z celého stvorenstva nie je dôstojný svojimi duchovnými podvihmi, svojou „dôstojnosťou“ priblížiť sa Telu a Krvi Christovym., a tiež to že príprava k prijímaniu nespočíva v „odčítaní“ x- kanónov, ale v analýze pripravenosti nášho srdca a odpoveďou láskou na lásku Božiu“ (prot. Alexander Schmeman).

„Čo urobili ľudia s pravou vierou, ktorú s celým učením a Bohom potvrdenými tajinami (sviatosťami) priniesol Christos z neba? - pýta sa sv. Ján Kronštadtský. – Skazili ich na nepoznanie, niektorí ich odvrhli a na miesto Jeho učenia postavili svoje výmysly tak, ako zákonníci a farizeji“. (por. Св. Иоанн Кронштадтский, Живой колос с духовной нивы, 1909 г. стр. 70).

Preto ten, kto sa chce nazvať pravoslávnym kresťanom – musí mať v prvom rade jasno v tom, či je v Cirkvi, alebo či ešte stále blúdi popred jej brány. A môže byť ešte horší prípad - keď podvedený diabolskou prelesťou sám seba vyzdvihne na výšinu svätosti, no v skutočnosti doteraz neprekročil prah Cirkvi. Sám seba sa musí pýtať, či nenecháva dlhé týždne, mesiace, nedaj Bože roky, hladovať svoju dušu? Tečie v jeho žilách Christova Krv? Je účastníkom Christovho Tela – Cirkvi? Neodvracia sa sám od Kalicha Života, keď chrámom zaznie hlas Božieho kňaza: „So strachom Božim i viroju pristupite“? Neopovrhuje vlastne práve týmto nekonečnou Božou láskou a nestavia sa na stranu nepriateľov Christových? Skutočne sa snaží vidieť seba v pravde, zmeniť svoj život a zbaviť sa hriechu, alebo odvolávajúc sa na vlastnú nehodnosť, v skutočnosti hľadá iba ako seba ospravedlniť pred očami okolia, Boha, a nakoniec aj seba-samého? A nakoniec, nemení sa vlastne jeho „blagočestivije“ hranie sa na „nedôstojnosť“, na drámu s názvom „Prečo nie som v Cirkvi?“

... veľa silných otázok... Keď znova zaznie v chráme pozvanie – So strachom Božim, viroju, ľuboviju pristupite..., skúsme si v pravde dať na ne odpoveď. Hospodin sa stále dá nájsť každému, kto Ho hľadá.

preložil a spracoval jerej Dušan N. Tomko

 

01.10.2012 21:57

Prioritou Cirkvi je obnova eucharistického vedomia

Začiatkom septembra /r. 2011/ zaznela v patriaršom centre pre deti a mládež pri Danilovskom monastieri v Moskve prednáška metropolitu Ilarijona (Alfejeva), predsedu Oddelenia zahraničných vzťahov Moskovského Patriarchátu, pod názvom  – Eucharistia ako srdce kresťanského života.

Keďže sa daný materiál dotýka problému, ktorý sa netýka len Ruskej Cirkvi, ale celosvetového pravoslávneho spoločenstva, a tiež ponúka hodnotné postrehy z tejto oblasti, dovoľujeme si aj nášmu čitateľovi predložiť spracovanie tejto lekcie.

Hneď na začiatku poukázal vladyka Ilarijon na problém účasti laikov v bohoslužbe, na význam Eucharistie pri vytváraní cirkevného spoločenstva a vzájomné prepojenie „Tajinstva tajinstv“ (Eucharistie) s ostatnými tajinami (sviatosťami). Hovoril o potrebe častého prijímania veriacich, a takisto odpovedal na praktické otázky týkajúce sa prípravy k častejšiemu prijímaniu.

Aj pre prostredie našej miestnej Cirkvi môžeme použiť slová metropolitu Ilarijona, keď hovorí, „že prvú etapu obnovy Cirkvi máme za sebou“ (pozn. vybudované chrámy, farské budovy, podchytené cirkevné spoločenstvá), ale je čas hovoriť o „normálnom plnohodnotnom živote zrelého organizmu Cirkvi“.

Srdcom tohtoorganizmu, „koreňom, z ktorého vyrastá a oživuje sa“, je tajomstvo Eucharistie.

Zaiste všetky aspekty života Cirkvi sú dôležité, či je to výchova, vzdelávanie, sociálna služba, verejný záujem., no obnovenie eucharistického vedomia u veriacich je omnoho dôležitejšie ako všetky ostatné priority. Kvalitatívne úspechy Cirkvi vo všetkých oblastiach života sú podmienené tým, - povedal vladyka Ilarijon, - že Cirkev si musí byť jasne vedomá svojej podstaty a v súlade s týmto vedomím formulovať svoju misiu v dnešnom svete.

Prečo nutnosť obnovy eucharistického vedomia? Pretože sa počas častokrát spoločensko-politicky ovplyvnenej histórie Cirkvi z nášho duchovného života vytratil princíp spoluslúženia laikátu a kléru, Božieho ľudu a duchovných, ktorý priamo vychádza z podstaty Eucharistie. Dnes tento princíp už ako pravidlo vzťahujeme k duchovenstvu a pozícia veriacich – laikov, ostáva viac menej pasívna, čo neraz so sebou nesie „individuálny bohoslužobný rytmus / arytmiu“ (meškanie do chrámu, výročná účasť na bohoslužbách) s vedomím „veď služba začne aj bezo mňa“. Jednak, zhromaždenie veriacich je „prvým aktom Eucharistie“, bez ktorého sa ona nemôže konať. „Preto len zhromaždení môžu prijímať, to znamená – byť účastnými Tela a Krvi Christovej, pretože svojim spoločenstvom zjavujú Jeho... V čom tkvie zázrak cirkevného spoločenstva?,  - pýta sa vladyka. - V tom, že to spoločenstvo už nie je skupina hriešnikov, ale Telo Christovo“. 

Veľmi dôležitým aspektom pri tejto eucharistickej obnove, a tým aj obnove cirkevného spoločenstva, je aktívna účasť laikov v bohoslužobnom živote, čo malo svoje jasné miesto v prvotnej Cirkvi. Veriaci musí seba vnímať ako nevyhnutnú súčasť liturgie – z gr. spoločného diela, lebo len vtedy môže pochopiť, že v tomto tajomstve Eucharistie je reálne prítomný Christos, nie iba spomienka, či idea.

Čo sa týka otázky častého prijímania, „bohužiaľ, dnes mnoho našich ľudí v tomto vidí nevídané novátorstvo“. Nie najšťastnejšia praktika občasného prijímania (na veľké sviatky, počas pôstu, či neraz iba raz do roka), ktorá vznikla v čase Synodálneho periódu Ruskej Cirkvi, úmerná miere oslabenia eucharistického vedomia veriacich, sa stala skoro dogmou a výraznou črtou fanatickej quasi pravoslávnej zbožnosti.

Treba pripomenúť nielen to, že starovekí kresťania prijímali veľmi často, - povedal vladyka Ilarijon, - ale treba poukázať aj na súčasnejšie uznesenie miestneho snemu Ruskej Cirkvi z r. 1917 – 1918, kde sa odporúča s odkazmi na svätootcovské diela návrat k ranokresťanskej tradícii spoločného prijímania každú nedeľu.

Ako často by sme mali teda prijímať? „Ideálne by bolo prijímať pri každej liturgii“, - povedal metropolita. – „Avšak, v súčasných podmienkach, je ťažko stanoviť jednotnú normu pre všetkých: každý veriaci by mal vycítiť svoj vnútorný rytmus a určiť si, ako často by mal pristupovať k prijímaniu Eucharistie“. Ale, čo je veľmi podstatné, aby neostalo pri prijímaní ako občasnej výnimočnej udalosti, ale aby sa Eucharistia stala „osou, na ktorej bude stáť celý náš život“.

Ďalšou otázkou pri častejšom prijímaní je fenomén dôstojnosti / nedôstojnosti, o ktorom počujeme stále z úst veriacich, čoho sa takisto dotkol vo svojej prednáške vladyka Ilarijon. „Samozrejme, musíme si byť vedomí faktu, že sme nedôstojní a nikdy ani nebudeme dôstojní tajomstva prijatia Eucharistie. Ale tiež si musíme byť vedomí toho, že dôstojnejšími sa nestaneme, keď nebudeme prijímať, či budeme menej prijímať, aby sme sa mohli dôkladnejšie pripraviť k tomuto veľkému tajomstvu. Stále ostaneme nehodní!“ Podľa slov metropolitu Ilarijona je prípravou k prijatiu Tela a Krvi Christových „nie previerka svojej pripravenosti – dôstojnosti, ale práve naopak, vedomie svojej nedôstojnosti a hriešnosti, hlboká túžba po náprave života, čiže skutočné pokánie“.

Práve takéto duchovné nastavenie dovoľuje veriacemu pochopiť „paradox a tajomstvo Eucharistie, ku ktorej je potrebné pristupovať s pokáním, ale zároveň s radosťou“.

Ak máme prekonať „individualistickú paradigmu“, ktorú veriacemu človeku podsúva dnešný svet, skutočne musíme obrátiť pozornosť v našom cirkevnom spoločenstve na to „tajomstvo tajomstiev“ – Eucharistiu. A v prvom rade je pre nás potrebné odraziť sa od pôvodného významu gr. slova „liturgia“ – „spoločné dielo“, aby sme mohli dôjsť k zrozumeniu Eucharistie ako nášho zjednotenia sa s Christom, ale aj zjednotenia sa druh s druhom, jeden s druhým v spoločenstve Cirkvi, mystickom Christovom Tele. „Toto spoločenstvo, - zakončil vladyka Ilarijon, - je hlbšie než akékoľvek spoločenské, či rodinné puto, lebo je jednotou života v Christovi“.

spracoval otec Nikodim

28.09.2012 17:47

NÁVRAT K EUCHARISTII - INEJ CESTY NIET

Na základe interview s o. Jerzym Tofilukom, Nie ma inej drogi..., Cerkiew.pl., spracoval jerej Dušan N. Tomko

publikované v Prameni - Mesačníku Michalovsko-košickej Pravoslávnej Eparchie

Nedávno poľská pravoslávna internetová stránka CERKIEW.PL priniesla interview pod názvom „Nie ma innej drogi“ s rektorom Pravoslávneho Duchovného Seminára vo Varšave, otcom mitr. prot. Jerzym Tofilukom. Interview prináša odpoveď na témy, ktoré sa dotýkajú prežívania pravoslávnej viery, pravoslávnej duchovnosti v každodennom živote, a preto môžu byť zaujímavým prínosom aj pre našich čitateľov. Veď počuť, že náš tradičný pozdrav „Slava Isusu Christu!“ nie je z celkom pravoslávnej tradície., alebo na ktorej ruke nosia pravoslávni manželskú obrúčku, a prečo ju zas poniektorí kňazi nosia na druhej ruke., prečo na pravoslávny vianočný stôl nepatrí aj u nás rozšírená oblátka., alebo ako je to so zmiešanými manželstvami, sobášmi a následne krstami detí po strane otca, či matky a mnohé ďalšie. Myslím, že sú to veľmi zaujímavé témy, ktoré v nás z jednej strany môžu rozkývať ustálenú hladinu, povedzme otvorene, skôr ľudových tradícií, než cirkevného učenia a praxe, ale z druhej strany môžu priniesť do týchto otázok trochu viac svetla. V tomto prvom článku si dovolíme spracovať časť tohto interview, aby sme sa dotkli stredobodu nášho života v spoločenstve Cirkvi – Eucharistie.

Účasť na Eucharistii je základným elementom tradície Cirkvi, na čo sme žiaľbohu pozabudli. Človek utratil to, čo je najpodstatnejšie, - hovorí otec Jerzy Tofiluk. - Nie je nič väčšieho na tejto Zemi, čo by viac vystihovalo našu jednotu s Christom, ako je tajina (sviatosť) Eucharistie. Tak ako povedal Christos: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, prebýva vo mne a ja v ňom“. To je závdavok večného života. Niet iného spôsobu ako vstúpiť do tohto spoločenstva, ako cez Eucharistiu.

Je potrebné veľmi veľa práce, aby ľudia zrozumeli, aký je zmysel Eucharistie. Ak sa nám podarí vysvetliť úlohu Eucharistie v našom živote, tak ľudia budú po nej túžiť a budú robiť všetko, aby mohli k nej čo najčastejšie pristupovať.

Eucharistia je daná pre našu spásu, k odpusteniu hriechov. Je výrazom jednoty s Bohom, ale aj výrazom našej lásky k Bohu, a tiež poďakovaním za Jeho lásku k nám. Boh nám dal túto tajinu, aby sme mohli byť v jednote s Ním, aby sme sa mohli k Nemu navrátiť. Boh nikdy neodvracia Svoju tvár od nás - práve naopak, to my sa neustále obraciame od Neho. No On je stále pripravený prijať nás a znova a znova nám odpustiť.

Všetky tajiny sú výnimočným darom Boha, aby sme sa nestratili v tomto svete ponorení do jeho chaosu, aby sme mali nádej a možnosť dosiahnuť iný život. Kto sa nenarodí z vody i ducha, nemôže vojsť do Kráľovstva - i v pravde treba povedať, kto nepristupuje k tajinám, sám sa odlučuje od Cirkvi. Pre nás Eucharistia je jednotou s našim Spasiteľom a Bohom, ale takisto jednotou s tými, ktorí sú vôkol nás. Eucharistia pôsobí nielen v rozmere vertikálnom, ale i horizontálnom. Do takej miery sme skutočne pravoslávni, do akej miery pristupujeme k tajine Eucharistie.

Kanóny Cirkvi hovoria, že ak niekto počas troch nedelí za sebou bez vážneho dôvodu nepristupuje k Eucharistii, má byť odlúčený od Cirkvi. Preto aj duchovný, ktorý tri nedele za sebou neslúži Liturgiu a nepristupuje k sv. tajine Eucharistie, má byť potrestaný. V minulosti sa to týkalo všetkých veriacich. Dnes sa od sv. tajiny Tela a Krvi Hospodinovej odlučujeme sami, nechce sa nám pripravovať k ich prijatiu, prečítať modlitby, pozastaviť sa sami nad sebou a svojim životom...

Tajiny sú nám dané Bohom cez Cirkev, aby sme sa zdokonaľovali. Pristupovanie k Eucharistii nie je cieľom samým v sebe – cieľom je dosiahnutie spásy. Ak skutočne milujeme Boha, tak musíme prichádzať k tejto tajine. Práve to je výraz našej lásky k Bohu, pripravenosti a túžby byť spolu s Ním.

V slovanskej tradícii je tajina Eucharistie tesne spojená s tajinou Pokánia (spoveďou), čo je dedičstvom 18. stor., žiaľ, ktoré so sebou prinieslo a pevne zakorenilo medzi nami zvyk pristupovať k spovedi a Eucharistii raz – dva krát v roku. Samozrejme, že ak niekto k Eucharistii pristupuje raz v roku, jeho život nie je aktívne prepojený so životom Cirkvi, tak je spoveď potrebná. Ale, ak niekto žije s Cirkvou, modlitbou, vedomím Božej prítomnosti vo svojom živote a má v sebe túžbu po jednote s Christom cez tajinu Eucharistie, tomu je spoveď potrebná natoľko, nakoľko v sebe cíti potrebu urovnať svoj vzťah s Hospodom Bohom, ktorý sa narušil niečím nevydareným – hriechom v našom živote. Ak niekto žije s normami a pravdami viery, u toho sv. tajina Eucharistie nemusí byť podmienená predchádzajúcou spoveďou.

V gréckej tradícii nie každý duchovný má právo spovedať, a tak sú v každej eparchii vyznačení spovedníci. (Napríklad, na 100 kňazov v eparchii je vyznačených okolo 12 spovedníkov., a to je fyzicky nemožné, aby čo týždeň obišli a spovedali všetky farnosti). Gréci pritom k Eucharistii pristupujú veľmi často., Eucharistia nie je zviazaná so spoveďou – spoveď slúži k zjednoteniu sa s Bohom vtedy, keď sme sa od Boha odvrátili. Samotné pokánie – metanoia (μετάνοια) – je tajomstvom prísľubu zmeny svojho spôsobu myslenia i konania.

Vôbec nie je namieste strach, ktorý často krát iba maskuje našu ľahostajnosť v duchovnom živote, keď argumentujeme, že nie sme dôstojní častejšieho prijímania Eucharistie, tobôž, aby sme si ju vedeli predstaviť bez predchádzajúcej spovede. Skôr opak je pravdou, tí ktorí často pristupujú k Eucharistii, žijú silnejším vedomím, či tajina spovede a skutočné pokánie je.

Ak začujeme vo svojom srdci túžbu po častejšom prijímaní sv. Darov, je potrebné porozprávať sa so svojim spovedníkom. Na začiatku každej cesty je potrebné vedenie, a to zvlášť na ceste duchovnej. V duchovnom živote je veľmi nebezpečné fungovať na „ZDÁ SA MI“., vtedy sa ľahko dá upadnúť do pýchy. V pevnej viere je potrebné byť si vedomý dvoch právd, ktoré nám zvestoval Boží Syn, Hospodin Isus Christos, ktoré sú neodmysliteľné jedna od druhej: „Kto je Moje Telo a pije Moju Krv, prebýva vo Mne a Ja v ňom (Jn 6, 56), ... i má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54), ale aj „Skúmaj sa teda človeče, a tak jedz z Chleba a pi z Kalicha; lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva Telo Hospodinovo“ (1 Kor 11, 28*). A tu je veľká výzva pre každého z nás naučiť sa znova vnímať Eucharistiu ako centrum života Cirkvi. Výzva pre duchovných, aby slovom a príkladom vlastného života zapálili veriacich túžbou po Chlebe života a Kalichu spásy a naučili ich, ako sa pripravovať k tejto Tajine tajin., a tiež výzva pre veriacich prekročiť všetok strach, ale hlavne vlastnú pohodlnosť a ľahostajnosť, ktorá nás odrádza od Eucharistie, ako každodenného chleba pre dušu.

Nikdy sa nedokážeme pripraviť tak, aby sme mohli povedať „Teraz som už pripravený k prijatiu Eucharistie“. Vo chvíli, kedy povieme, že sme toho dôstojní, sme práve najmenej hodní toho, lebo nás pohltila pýcha. Nikdy nie sme, ani nebude pripravení. Hodnými prijatia Eucharistie nás robí sám Boh, nie my sami. A o tom, či nám Boh povolí hodne prijať sv. Dary nerozhoduje ani duchovný, ani my sami. Všetci sme povolaní k spáse, a k nej niet inej cesty ako cez sv. tajiny, zvlášť sv. tajinu Eucharistie. Inej cesty niet.

*    *    *    *    *    *    *    *    *    *    *    *

V predchádzajúcom čísle Prameňa sme priniesli článok NÁVRAT K EUCHARISTII..., spracovaný na základe interview s rektorom Pravoslávneho Duchovného Seminára vo Varšave, otcom Jerzym Tofilukom. V ďalšej časti by sme sa prizreli nemenej dôležitej súčasti duchovného života, a to príprave k prijímaniu sv. darov, spovedi a pokániu.

Keďže však mnohým pošteklilo uši, počuť, že náš tradičný pozdrav „Slava Isusu Christu!“ nie je z celkom pravoslávnej tradície, začneme v krátkosti práve týmto pozdravom.

Skutočne, v našom slovensko - rusínskom pravoslávnom prostredí si ľudia, okrem paschálneho, či roždestvenského pozdravu, len veľmi ťažko dokážu predstaviť iný pozdrav. Avšak v gréckej, či ruskej pravoslávnej tradícii, takýto pozdrav nepoznajú. Naše „Slava Isusu Christu!“ je výsledkom nábožensko - kultúrneho stretu východu a západu, čo bolo neskôr prijaté ako „pravidlo“, ktoré líši východných kresťanov od západných. V skutočnosti je to však poupravený preklad latinského pozdravu „Laudetur Iesus Christus - Pochváleny Ježiš Kristus“, s ktorým sa stretávame na hraniciach stretu pravoslávnych, uniatov a rímskych katolíkov, či už u nás na Slovensku, v Poľsku alebo Ukrajine.

V gréckej, či ruskej tradícii, si veriaci medzi sebou navzájom jednoducho prajú „Dobrý deň!“, obracajúc sa k duchovným je to spojené s prosbou o požehnanie „Požehnajte!“ (Dobryj deň, ... zdrastvujte, ... blahoslovite).

Týmto nechceme povedať, že náš pozdrav nám nepatrí, nedaj Bože, že je zlý, práve naopak, patrí do koloritu našej miestnej cirkevnej tradície, ktorá prešla svojim historicko – spoločenským  vývojom. Ale aj takáto informácia môže rozšíriť náš pohľad na iné miestne pravoslávne tradície a napomôcť nám prekročiť neraz nezdravú utkvelosť, že centrom pravoslávneho učenia a tradície sú spomienky „našich praotcov a pramaterí východného Slovenska“.

Všetci sme povolaní k spáse - Inej cesty ako cez sv. tajiny niet

Ak chceme ako cirkevné spoločenstvo obstáť v dnešnej dobe, musíme odpovedať na veľkú výzvu, ktorá stojí pred nami, a to navrátiť sa k eucharistickému stolu, ako centru života Cirkvi. Je to mocná výzva pre duchovných, aby slovom a príkladom vlastného života zapálili veriacich túžbou po Chlebe života a Kalichu spásy a naučili ich, ako sa pripravovať k tejto Tajine tajin., a tiež výzva pre veriacich, aby prekročili všetok strach, ale hlavne vlastnú pohodlnosť a ľahostajnosť, ktorá nás odrádza od Eucharistie, ako každodenného chleba pre dušu.

Keď hovoríme o príprave k Eucharistii, často od veriacich počujeme otázku, ktorá je ozaj na mieste, vychádzajúcu zo zbožnosti srdca - Ako sa hodne pripraviť k prijatiu sv. Darov? Znova musíme zopakovať, že hodnými prijatia Eucharistie nás robí sám Boh, nie my sami a nikdy sa nedokážeme pripraviť tak, aby sme mohli povedať „Teraz som už pripravený“. Svätá tajina Eucharistie je sviatosťou, ktorá nás vedie k jednote a nesmrteľnosti, a čo je veľmi dôležité, nie je sviatosťou pre svätých, ale pre hriešnikov.

Je našou veľkou duchovnou biedou, keď prijímanie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina si dokonca „zdogmatizovane“ obkrešeme na raz - dvakrát v roku a na namiesto pokánia, ako priepustku k prijímaniu, splníme podmienku neraz formálnej spovede. Skutočne je treba zdôrazniť - že spoveď nie je priepustkou k Eucharistii. Takéto vnímanie, tak veľkého tajomstva, akým je sv. tajina pokánia, by bolo iba zúbožením tejto tajiny.

 Ako sa teda pripravovať k prijatiu Chleba života a Kalicha spásy? Pôstom, modlitbami pred prijatím Eucharistie, ktoré už v sebe nesú rozmer pokánia, vstúpením do seba, a hlavne rozhodnutím sa zmeniť svoj život.

Tajina spovede je vyznaním hriechov, ktoré nás ťažia. Nie je to vyhľadávanie hriechov v zoznamoch hriechov často publikovaných v rôznych príručkách, modlitebníkoch, ale vyznaním našich vlastných hriechov, ktoré nás odtrhli od Boha a trápia našu dušu. V pravde musíme povedať a nenamýšľať si, že sa dokážeme dokonale „dobre“ vyspovedať zo všetkých hriechov. Každý z nás je hriešny, a uvedomenie si tohto stavu je už počiatkom pokánia. Podstatným je uvedomenie si hriechu, jeho pomenovanie, a nie opísanie situácie, ktorá viedla do hriechu, k zrade Boha.

Samotné tajomstvo pokánia zase znamená ochotu odtrhnúť sa od konkrétneho hriechu. Spovedáme sa nie duchovnému, ale pred Evanjeliom a krížom samotnému Christovi. Boh pozná naše hriechy, len v nás chce splodiť ľútosť, vyvolať pocit pokánia nad tým, čo sme vykonali a duchovný je iba svedkom. Svoje slová ľútosti vyznávame pred skutočným Slovom. Nakoniec kňaz nad nami číta v mene Cirkvi – nie v svojom vlastnom – modlitbu s prosbou, aby Boh odpustil hriechy a znova nás pripojil do Cirkvi. Donedávna bola aj u nás používaná modlitba na rozhrešenie, ktorá sa v našej Cirkvi objavila pod vplyvom západnej tradície od sv. Petra Mohylu – „...i ja nehodný sluha rozhrešujem ťa...“. Nie je to východná modlitba. V súčasnosti sa používa modlitba z východnej tradície, ktorá je prosbou k Bohu, aby sám Boh kajúcnikovi odpustil hriechy.

Ďalším fenoménom cirkevného života, ktorý sa u nás zmenil na pravidlo, je prijímanie detí bez spovede ohraničené 7 rokom života (mladším školským vekom). Častokrát sa bohužiaľ stáva, že tu pristupovanie k Eucharistii končí. „Nebráňte maličkým prísť ku Mne“, - hovorí Christos. Duchovní i rodičia majú učiť deti pristupovať k tajomstvu Eucharistie. Vek 7 rokov je dohodnutou hranicou, ktorá hovorí, že dieťa v tom čase už dokáže rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Ale to všetko je individuálne., sú deti, ktoré sú si toho vedomé vo veku 5 – 6 rokov, ale sú deti, ktoré si hranice dobra a zla začínajú uvedomovať oveľa neskôr. Preto je potrebný individuálny prístup, treba dieťa pozorovať, časom možno poslať k spovedi, ale neodlúčiť dieťa od prijímania Eucharistie. Je potrebné deti učiť, aby naďalej prijímali Eucharistiu, a čím sú staršie, učiť ich zodpovednosti a vedomiu, že tiež sú zodpovední za svoje konanie a majú aj povinnosť počas týždňa pripraviť sa k prijatiu sv. Darov.

Ešte jedna vec, veľmi dôležitá pre naše časy, ktorú povedal metropolita Kallistos (Ware): Spovedník by nemal hriešnika viazať surovými epitimiami. V dnešnom svete človek potrebuje lásku a podporu. Ak niekto prichádza k spovedi s túžbou zmeniť svoj život, nemožno ho prestrašiť, ale posilniť ho v jeho rozhodnutí a ukázať mu, že Boh je láskou.

 

 

 

 

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode