PRAVOSLÁVNE VYZNANIE VIERY
Niceo - carihradské vyznanie viery je zhrnutím pravoslávneho učenia, a bolo sformulované na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 a Carihrade v roku 381.
Viruju vo jedinaho Boha Otca, Vsederžiteľa, Tvorca nebu i zemli, vidimym že vsim i nevidimym. I vo jedinaho Hospoda Isusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik: Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu, imže vsja Byša. Nas radi čelovik i našeho radi spasenija, sšedšaho s nebes, i voplotivšahosja ot Ducha Svjata i Mariji Divy, i vočelovičšasja. Raspjataho že za ny pri Pontijstim Pilati, i stradavša, i pohrebenna, i voskresšaho v tretij deň, po pisanijem. I vozšedšaho na nebesa, i siďjašča odesnuju Otca. I paki hrjaduščaho so slavoju,suditi živym i mertvym, Jehože Carstviju ne budet konca. I v Ducha Svjataho, Hospoda, Životvorjaščaho, iže ot Otca ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i sslavima, hlaholavšaho proroki. Vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cerkov. Ispoviduju jedino kreščenije, vo ostavlenije hrichov. Čaju voskresenija mertvych: I žizni buduščaho vika. Amiň.
Verím v jedného Boha, Otca Vševládcu, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného a neviditeľného. I v jedného Pána Isusa Christa, Božieho Syna, jednorodeného, z Otca zrodeného pred všetkými vekmi. Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, tej istej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko bolo stvorené. Ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a vtelil sa zo Svätého Ducha a Panny Márie a stal sa človekom. Za Pontského Piláta bol za nás ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A v tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písiem. A vystúpil na nebesá a sedí po pravici Otca. A znova príde so slávou súdiť živých a mŕtvych, a Jeho Kráľovstvu nebude konca. I v Ducha Svätého, Pána, životvorného, ktorý vychádza z Otca, a ktorý s Otcom a Synom je spolu uctievaný a oslavovaný, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.
Základy pravoslávnej viery
1. Svätá tradícia – je každodenný život Božieho ľudu. Predstavuje súhrn skúseností v Cirkvi, tak ako bol predaný a dostal sa až k nám od Isusa Christa a Jeho apoštolov. Svätá tradícia je vlastný život Cirkvi inšpirovaný a vedený Svätým Duchom, je súhrnom všetkého potrebného pre život a spásu Božieho ľudu.
2. Sväté Písmo – je najdôležitejšie dielo svätej tradície. Veríme, že sväté Písmo je slovo Božie, bolo napísané ľuďmi vedenými a inšpirovanými Svätým Duchov, je zjavením samotného Boha. Sväté Písmo – bibliu tvoria: Starý Zákon – popisuje Božie zjavenie do príchodu Isusa Christa; a Nový Zákon – završujúci Božie zjavenie vyhlásením Isusa Christa za Spasiteľa sveta
3. Spisy svätých otcov – medzi spisy považované za pramene našej viery patria predovšetkým diela svätých Otcov, ktoré vysvetľujú základne učenie Cirkvi a bránia pravú vieru.
4. Modlitba a liturgická bohoslužba – sme pozvaní k uskutočňovaniu osobného modlitebného pravidla, ktoré je nerozlučne spojené s verejnými bohoslužbami Cirkvi. Najdôležitejšou z nich je svätá liturgia. Predstavuje spoločné dielo Božieho ľudu a stretnutie so samotným Bohom.
5. Životy svätých – sú svedectvom o Božej pravde. Slúžia nám ako vzory, podľa ktorých môžeme žiť skutočný kresťanský život.
6. Vyznanie viery – úplné vyznanie pravoslávnej viery je obsiahnuté v tzv. niceo – carihradskom vyznaní viery alebo symbole viery, ktorý zostavili svätí Otcovia na 1. a 2. ekumenickom sneme v Nicei v roku 325 a v Carihrade v roku 381. Spievame alebo čítame toto vyznanie pri každej sv. liturgii. Pravoslávni kresťania takto vyznávajú svoju vieru nepretržite od 4. storočia.
Dejinná cesta Brest - Litovskej cirkevnej únie
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Verím v jednu, svätú, sobornú a apoštolskú Cirkev
—————
—————
—————
—————
—————
—————
—————
Pravoslávna cirkevná obec NIŽNÁ RYBNICA
Prot. Dušan Nikodim Tomko,mob.: 0907 207 718
Prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.
PRAVOSLÁVIE
Od svojich rodičov, príbuzných a blízkych vieme, že sme boli pokrstení. Je nám známe, kto sú naši krstní rodičia, pretože sa s nimi stretávame pri rôznych rodinných príležitostiach.
Mnohí z krstných rodičov dávajú o sebe vedieť aj takým spôsobom, že pri príležitosti našich narodenín nám darujú nejaký vecný dar. O svojom krste vieme prípadne aj to, že v ktorom chráme sme boli pokrstení a mnohí z nás vedia aj to, ktorý kňaz nás pokrstil.
Starší zas vedia o tom, že pred sobášom sa kňaz vypytuje, či sme boli pokrstení, v ktorom chráme a zaujíma ho aj to, akého sme vierovyznania. To je stručná charakteristika dnešnej situácie a okolností, ktoré nám pripomínajú, že sme prijali svätú tajinu krstu. Možno uvedená charakteristika situácie sa nedá aplikovať na váš konkrétny prípad, ale vo všeobecnosti platí.
Dnes sa však v našich chrámoch akosi málo hovorí o krste. V niektorých farnostiach je ešte zvykom, že na záver kalendárneho roka, keď kňaz informuje o hospodárení na farnosti, uvedie aj to, koľko bolo vykonaných krstov počas uplynulého roka.
V tejto chvíli sa mnohým z vás núka otázka: „Prečo je to tak“? Čo je dôvodom toho, že dnes tak málo hovoríme i počujeme o krste? Mnohým tento stav natoľko vyhovuje, že sa im zdá už úplne prirodzeným a normálnym.
Ďalej už nebudeme uvažovať v tejto rovine. Ale položme si priamu otázku: „Čo znamená krst v živote človeka“? A súčasne dáme odpoveď aj na túto otázku: „Prečo nás naši rodičia, bez nášho súhlasu, dali hneď po narodení pokrstiť?“ Odpovede na položené otázky dáva samotný Christos.
On vysvetlil význam a zmysel svätej tajiny krstu v rozhovore so starcom Nikodémom. Stalo sa, že keď raz Christos hovoril o Kráľovstve nebeskom, počúval ho aj istý starec menom Nikodém. Christos sa vtedy vyjadril: Kto sa nenarodí z vody i Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Na to sa Ho Nikodém spýtal: Vysvetli mi, ako ja starec, na sklonku svojho života, sa môžem nanovo narodiť, či sa mám naspäť vrátiť do lona svojej matky? Christos mu však odpovedal: Ak sa nenarodíš z vody i Ducha, nemôžeš vojsť do Božieho kráľovstva (Jn 3, 1-7).
Z uvedeného rozhovoru je jasne vidieť, že krst, ktorý sme prijali, je nové narodenie z vody i Ducha. Je to narodenie, nie telesné, ale duchovné, pre nový život v Christu a s Christom. Preto aj Cirkev počas udeľovania svätej tajiny krstu prikazuje spievať oslavný hymnus: „Jelicy vo Christa krestistesja, vo Christa oblekostesja. Aleluja“. Všetci, ktorí sme pokrstení, prijali sme do svojho vnútra Christa a v Christov odev čistoty sme sa obliekli. To reálne manifestuje „križma“, biely odev čistoty.
Trojitým ponorením do vody v mene Svätej Trojice: Otca - Amiň, Syna - Amiň, i Svätého Ducha - Amiň, zomrel starý človek a narodil sa nový, pretože každý, kto sa narodil od telesných rodičov, sa pod vplyvom hriechu Adama a Evy v raji, rodí ako starý človek, zaťažený týmto prvotným hriechom. Prijatím krstu sa zbavujeme tohto hriechu, a aj ostatných hriechov, ak sme ich učinili svojim konaním.
Cirkev vykonáva svätú tajinu krstu v mene Svätej Trojice z toho dôvodu, že ju takto prikázal vykonávať samotný Christos. Písmo nám svedčí, že keď na misijnú činnosť posielal svojich učeníkov, povedal im: „ Choďte do celého sveta, krstite národy v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“(Mt 28, 19-20). Cirkev, keď vykonáva krst, nekoná podľa ľudského príkazu, ale podľa príkazu Božieho.
Krst sa vykonáva v mene Svätej Trojice, pretože krstom sa začleňujeme do života s trojjediným Bohom, respektíve vo svätej tajine krstu sme sa narodili pre tento život v jednote s našim Stvoriteľom, ktorým je Boh Trojica. Tento život sa uskutočňuje vo Svätom Duchu cez Christa k Otcovi.
Zo Svätého Písma vieme, že krst vykonával aj sv. Ján, Predchodca Christa, ktorého nazývame Krstiteľom, pretože od neho prijal krst aj Isus Christos v rieke Jordán. Ján krstil vodou. Táto udalosť je sprítomňovaná vo sviatku Bohozjavenia, kedy aj Cirkev vykonáva tzv. veľké svätenie vody. Jánov krst však nebol krstom nového narodenia, ale krstom pokánia, preto aj Ján povedal: „Ja vás krstím vo vode na pokánie, ale prichádzajúci za mnou (rozumej Isus Christos), je silnejší než ja, ktorému nie som hodný niesť jeho obuv. On vás bude krstiť Svätým Duchom“ (Mt 3, 11).
Tento prorok vyzýval Izrael, aby činil pokánie, lebo sa priblížilo Kráľovstvo nebeské a každému, kto sa s vierou v Boha, v pokore a v pokání dal pokrstiť, Boh odpustil hriechy. Christos, ako Boží Syn, však bol bez hriechu. Prečo teda prijal krst od Jána, nakoľko odpustenie hriechov, ako vtelený Boží Syn nepotreboval. Odpoveď na tieto naše úvahy nájdeme v evanjeliu podľa Matúša. Isus Jánovi, ktorý sa Ho zdráhal pokrstiť, povedal: „nám je dané naplniť každú pravdu“ (por. Mt 3, 15), čo znamená, že úlohou Christa bolo naplniť Zákon. Preto prijal krst pokánia od Jána. Jeho prijatím posvätil vody, aby sa voda stala opäť nositeľkou života, aby mala takú istú kvalitu, ako pri stvorení sveta, kedy: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gen 1, 2). Tým, že Christos posvätil vody, dal nám reálnu možnosť sa nanovo narodiť pre nový život, lebo voda sa znovu stala živlom, ktorý je nositeľom života. V tom spočíva kontinuita Jánovho krstu s našim krstom. Ak by sa Christos nedal pokrstiť od Jána, voda by nemala kvalitu pre nový život. Aj tu vidíme, že Duch Boží sa vo vide holubice vznáša nad vodami tak, ako to bolo pri stvorení.