Slovo sv. Jána Kronštadtského k sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky

Čo znamená, drahí bratia a sestry, že Cirkev odchod Božej Matky z tohto života vôbec nenazýva smrťou, ako je to zvyčajne u ľudí, ale zosnutím, alebo odpočinkom, pokojným spánkom, a dokonca nesmúti, ani neplače pri Jej hrobe, ale naopak, spieva slávnostné a radostné piesne Jej odchodu?

To, že Preblahoslavená Matka nášho Hospodina v skutočnosti nezomrela, ako obyčajne zomierajú ľudia, ale akoby nakrátko usnula pokojným spánkom po ťažkých životných trápeniach a Jej hrob sa pre Ňu stal bránou do Nebeského Kráľovstva, skrýva v sebe mnoho radosti pre kresťana. Z toho hrobu, ako z hrobu Vzkrieseného Hospodina, aj na nás vanie závan nebeskej nesmrteľnosti, alebo lepšie povedané – tento hrob nám sľubuje nesmrteľnosť duše a neporušenosť tela a ženie z nášho srdca strach zo smrti.

Sláva Víťazovi nad smrťou, Hospodinovi Isusovi Christovi! Do Jeho príchodu bola smrť veľmi strašná pre človeka, pretože svoju korisť brala nenávratne, naveky a nebolo žiadnych prostriedkov, ako sa pred ňou zachrániť, tak ako hriech, cez ktorý silnou bola smrť, rozlievala sa ako morská záplava a túto povodeň nič nemohlo zastaviť. Takisto ľudia vedeli, že tí, ktorých uniesla smrť, ako zajatci ostávali v jej moci – na mieste, kde všetci zvyčajne odchádzali po smrti. Boli, pravda, dva-tri prípady, keď dvaja z ľudí vôbec neokúsili smrti a ďalší cez modlitby a slzy dostal milosť, hoci už nad ním visela jej smrtiaca ruka a smrti nebolo dovolené dotknúť sa ho ešte pätnásť rokov. No čo znamenali tieto dva-tri príklady v porovnaní s miliónmi tých, ktorí umreli?! Veď je to len kvapka v oceáne! Pritom posledný príklad ani nebol nijako uspokojivým pre ľudí, keďže kráľ Ezechiáš sa nemohol úplne vyhnúť smrti, akurát, že si vyprosil jej odklad. Prví zas dvaja – Enoch a Eliáš – boli vnímaní cez ich nenapodobniteľný svätý spôsob života a pre ten aj boli zaživa vzatí na nebo.

A čo vidíme teraz po zjavení sa nášho Hospodina v tele a po Jeho víťazstve nad hriechom a smrťou? Všetka hrôza smrti zmizla. Smrť sa stala skôr pokojným spánkom, po ktorom nastane nové ráno všeobecného vzkriesenia plné radosti. Podľa miery, ako každý z nás víťazi nad hriechom v nás, - a teraz nám boli dané aj všetky prostriedky ako nad ním zvíťaziť (2 Pt 1, 3), - mizne aj strach zo smrti, takže víťazi nad hriechom s radosťou vítajú smrtné lôžko a už neumierajú, no v pravde zaspávajú spokojným snom. „Teraz, - hovorí sv. Ján Zlatoústy, - Hospodin zlomil brány pekla a zničil samotnú tvar smrti. Čo hovorím, že „tvár smrti“? Dokonca zmenil samotné jej meno, keďže teraz sa už nenazýva smrťou, ale uspením, pokojným spánkom“.

Najzreteľnejší príklad víťazstva nad smrťou vidíme v Prečistej Matke Hospodina. Ona spočinula v hrobe iba v krátkom sne. Môžeme si dovoliť povedať, že „v krátkom“, pretože podľa svedectva tradície, na tretí deň po Jej smrti nebolo nájdené Jej prečisté telo – bolo vzkriesené a vzaté do neba, kde sa spolu s dušou vnorilo do nebeskej blaženosti. Po Božej Matke vidíme takisto apoštolov i mučeníkov, ktorí sa so smrťou stretávajú v radosti, akoby sa stretli s najlepším priateľom, ktorý ich na výmenu za prchajúce radosti tohto sveta, alebo problémy, či trápenia, obdaruje večnou radosťou v Nebeskom Kráľovstve.

Za nimi vidíme všetkých svätých, ktorí pozerali na smrť takisto s radosťou, vidiac v nej koniec zemského trápenia a začiatok nebeskej slávy. Svätá Cirkev sa snaží aj v nás zasiať takýto pocit vnímania smrti bez strachu, odstraňujúc v sebe tento strach postupným vykoreňovaním hriechu zo svojho života a svojich mŕtvych už nenazýva inak ako zosnulými, pretože nesmrteľný život budúceho veku je pre nás už tak nespochybniteľný a naše právo neodňateľné, že nemôžeme smrť nazvať inak ako len sen.

Sláva nekonečne dobrotivému Bohu! Prv nad mŕtvymi dlho a bezútešne plakali, ba priam sa nakazovalo nad mŕtvym prelievať slzy. „Synu, - hovorí bohomosvietený mudrc, - nad mŕtvym vylievaj slzy a započni žalospev...; … konaj nad ním trpký žiaľ cez deň, a potom (hľadaj) útechu na svoju bolesť!“ (por. Sir 38, 16 – 17). A teraz namiesto pohrebného žiaľu spievame pieseň „Aleluja“, alebo „Chváľte Boha...“, oslavujúc božskú premúdrosť a dobrotu, ktoré zmenili smrť na prechod do nesmrteľnosti.

Bratia, účastníci nebeského pozvania, videli ste na ikone prečestného a slávneho Zosnutia Božej Matky, ako Ona pokojne spočíva! Aký pokoj a nebeskú radosť odráža Jej tvár! Skutočne je to len sen, krátky prechod zo zeme na nebo. Poučme sa a sami cez čnostný život urobme i svoju smrť pokojným zosnutím. Ako dlho bude v nás vládnuť hriech, dovtedy strašná bude pre nás smrť, pretože iba „smrť hriešnikov je krutá“ (por. Žalm 33, 22). Hriech je príčinou smrti, alebo takisto „...mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Christovi Isusovi, našom Hospodinovi (Rim 6, 23).

Vytínajme hriech zo svojho života, ako príčinu smrti. Zo začiatku bude tento boj veľmi ťažký, ale neskôr sa stane ľahkým a sladkým. Tak, ako sa budú úmerne zväčšovať strasti spôsobené bojom s hriechom, tak sa bude i zväčšovať Christova útecha v nás (por. 2 Kor 1, 5). Veď Sám povedal „moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké“ (Mt 11, 30) a urobí skutočne ľahkými a životodárnymi zmáhania Svojich podvyžníkov.

To, čo sa dosahuje s námahou je viac cenené, a tým viac prináša radosti. Sme stvorení pre prácu, napredovanie a nie pre nečinnosť, a nebeská sláva, ktorá nemá konca, bezpochybne stojí cenu práce a zmáhaní sa celého života. Táto neopísateľná blaženosť, kráľovstvo slávy, nedáva sa darom, ale „násilím sa dobíja (tzn. Silou), a len násilníci sa ho zmocňujú“ (por. Mt 11, 12).

Drahí! Nie preto sme tak leniví bojovať so svojimi vášňami a zlými návykmi, že máme slabú vieru v budúci život vo večnosti? Ale on je tak nepochybný, ako náš terajší život. Či Ten, Ktorý nám dal život tu na zemi, nedá nám plnosť skutočného života v nebi?! Veď to je samozrejmé! Slovo Božie nás v tom utvrdzuje: „Všetci v hroboch, - hovorí Písmo, - počujú hlas Syna Božieho, ožijú a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (por. Jn 5, 28 – 29).

Bratia! Večný život po smrti existuje bez najmenších pochýb, a takisto niet najmenšej pochyby, že tento život môže byť dvojaký: pre spravodlivých – blažený, a pre zatvrdilých hriešnikov – plný múk. Smrť je hranicou – hranicou medzi súčasným a budúcim životom, a my nevieme ako ďaleko, či blízko je od nás. Snažme sa preto vždy byť pripravení postaviť sa na tejto ohromujúcej hranici medzi dvoma životmi. Amen.

Preklad a úprava o. Nikodím

ČO ZNAMENÁ BYŤ KRESŤANOM

Pastor Jeremiach Steepek sa preobliekol za bezdomovca a šiel do chrámu, kde mal byť v ten deň predstavený a uvedený ako nový pastor.

Okolo pol hodiny chodil dookola chrámu, ktorý mu onedlho mali zveriť. V tom čase sa schádzalo množstvo ľudí k bohoslužbe do tzv. „kostola 10-tisícich“, keďže toľko veriacich malo toto spoločenstvo. Iba traja z nich sa s ním pozdravili... Prosil prichádzajúcich o pár drobných, aby si mohol kúpiť jedlo, … no nenašiel sa ani jeden. Vošiel do chrámu a chcel si sadnúť v prednej časti, ale zriadenci chrámu ho „poprosili“, aby si sadol niekde vzadu. Snažil sa pozdraviť s ľuďmi v laviciach, ale ako odpoveď sa mu dostalo len tvrdého, opovrhujúceho pohľadu, plného odsúdenia...

Keď už sedel v zadnej časti chrámu, starší (kurátor zboru) tohto spoločenstva predniesol nejaké cirkevné oznamy a ďalší program bohoslužby, a nakoniec zakončil, že by rád predstavil zboru nového pastora...

- „Chcem vám predstaviť pastora Jeremiacha Stepeeka!“

Všetci sa obzerali navôkol seba, tlieskajúc, plní radostného očakávania, … i vtedy, bezdomovec, sediaci vzadu kostola, vstal a uličkou pomedzi lavice začal kráčať dopredu. Aplauz ustal, oči všetkých boli upreté len na neho... Podišiel k oltáru, zobral do ruky starý mikrofón, na chvíľku urobil pauzu a potom začal čítať:

„Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“. Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma“. Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“.

Keď dočítal, pozrel na svoju pastvu a začal im hovoriť všetko, čo toto ráno zažil... Mnohí začali plakať...; mnoho hláv bolo sklonených v zahanbení a modlitbe... Vtedy zaznelo slovo nového pastora: „Dnes tu vidím spoločenstvo ľudí, a nie cirkev Isusa Christa! Vo svete je mnoho ľudí, ale nedostatok Christových učeníkov... Kedy sa rozhodnete stať učeníkmi?!" Potom rozpustil toto cirkevné zhromaždenie do ďalšej nedele...

BYŤ KRESŤANOM – ZNAMENÁ VIAC, AKO LEN O TOM HOVORIŤ !!! BYŤ KRESŤANOM – ZNAMENÁ TAK ŽIŤ A DELIŤ SA S TÝM S INÝMI !!!

- preklad o. Nikodím

Boh pomáha tam, kde končia naše ľudské možnosti

Prepodobný Pajsij Svätohorský

- Čo je tam za dym?, - spýtal sa starec.
- Pálime nepotrebné veci, otče.
- Čo ste ?!! Ako ste mohli za takého vetra rozložiť oheň ?!!!
- Ale, otče, veď ráno pršalo …

- Hoci by pršalo, hoci by prešla povodeň – takýto vietor zaraz všetko vysuší. A tak ako minule, z hlúposti, znova zapálite požiar ! Už ste zabudli ?!!! Keď raz vlezieš do kaluže, druhý krát by si mal už dávať väčší pozor. Boh pomáha tam, kde je potrebná Jeho pomoc, ... tam, kde končia ľudské možnosti. No našej hlúposti Boh pomáhať nebude !!! Tak na posmech pred svetom vystavujeme našou hlúposťou dokonca svätých.

- Otče, ako vedieť, do kedy treba konať podľa našich ľudských možností?

- Začnime od toho, že tú hranicu vidieť. Pripusťme, že človek mal možnosť niečo urobiť, no neurobil to, lebo sa mu niečo skomplikovalo, to Boh v tej najťažšej chvíli mu pomôže. Jednak, ak u neho boli možnosti, ale chýbalo odhodlanie, snaha, Boh mu pomáhať nebude. Príklad – Hovoria ti, aby si na noc zamykal dvere na závoru, no tebe sa nechce a nezamykáš, i hovoríš si, že teba ochraňuje Boh. Ty nezamykáš nie preto, že dôveruješ Bohu, ale preto, že si lenivý. No ako ti má potom pomôcť Boh? Či bude pomáhať lenivcovi? Veď keď niekoho upozornia, že je treba sa na noc zamykať závorou, a on to nerobí, či nemá byť za túto neposlušnosť potrestaný?

Je treba urobiť to, čo môžeme urobiť podľa našich možností, a Bohu nechať to, na čo naše sily nestačia. A ak sa pustíš aj do niečoho naviac, čo je ponad tvoje sily, nie z egoizmu, pýchy, ale z lásky, veriac v to, že si nevyužil ešte úplne všetky svoje možnosti, to Boh vidí aj toto. Táto námaha z lásky je mi príjemná a On Sám vtedy prichádza s pomocou. Boh preto, aby nám pomohol, potrebuje naše vlastné úsilie. Tak ako Noe – sto rokov sa trápil stavajúc archu. Drevo pílili drevenými pílami – a k tomu, museli nájsť oveľa tvrdšie drevo, aby z neho mohli urobiť pílu. Či nemohol Boh urobiť niečo, aby pomohol skôr postaviť koráb? Mohol, … no On povedal Noemu i tým, ktorí boli s ním, ako postaviť archu, i On im dodával síl (por. Genezis 6, 13*).

Preto snažme sa a robme to, čo môžeme, aby potom to, čo nemôžeme urobiť my, vykonal Boh.

Raz za mnou prišiel istý človek, - hovorí starec, - i začal dávať otázky. „Prečo vy mnísi sedíte tu a nejdete do sveta pomôcť národu?“ „Ak by sme šli do sveta a pomáhali národu, - odpovedal som mu, - vtedy by si sa pýtal, prečo sa mnísi motajú po svete. Nechodia po svete, no i ty sa pýtaš prečo...“ Hneď zadal ďalšiu otázku: „Prečo mnísi chodia za lekármi? Prečo ich neuzdraví Christos, či Bohorodička?“

„Takú istú otázku mi zadal jeden lekár – Žid“, - odpovedal starec. - „On nie je Žid!“ Hneď sa zastali spolubesedníka tí, ktorí prišli s ním. - „Nie je podstatné, že nie je Žid, - odpovedal starec, - ale otázka, ktorú položil, je čisto židovská. Preto vám zopakujem odpoveď, ktorú som dal tomu lekárovi – Židovi, nakoľko je situácia podobná : „Ty ako Žid by si mal poznať Starý Zákon. U proroka Izaiáša sa hovorí o tom, ako kráľovi Chizkijovi, ktorý bol veľmi dobrým človekom, Boh daroval naviac pätnásť rokov života. Boh poslal k nemu proroka, ktorý mu povedal, že Boh mu daruje ešte pätnásť rokov života za to, že zničil modlárske oltáre, a o jazve, ktorú kráľ mal, že vylieči tým, keď k nej priloží suché figy a bude zdravý (por. Iz 38, 4*; 21*). Či nemohol Boh, Ktorý mu daroval pätnásť rokov života, uzdraviť aj jeho jazvu? Samozrejme, že mohol – no táto jazva sa dala vyliečiť aj pár suchými figami. Preto, načo prosiť Boha o to, čo dokážu urobiť ľudia? Len sa treba niekedy upokoriť a poprosiť ich o pomoc“.

Človek má konať podľa ľudských možností do istej miery – a potom všetko nechať na Boha. Snažiť sa pomôcť v tom, čo vychádza poza naše ľudské hranice, by bolo pýchou. Často vidieť, ako taká tvrdohlavosť pomáhať za každú cenu prichádza od diabla a môže priviesť človeka k pádu.

Preto, keď nás prosia o pomoc, treba nám postupovať opatrne a pomáhať nakoľko môžeme. V tom, čo nedokážeme, môžeme pomôcť hoci len jednou modlitbičkou, či vzdaním celého problému na Boha, Ktorý najlepšie vie, akým spôsobom tento problém rozviazať, a to je takisto akousi tajomnou formou modlitby.

Preklad a úprava o. Nikodím (Dušan TOMKO)

Všetka naša námaha a starosť musí byť preplnená duchom nádeje na Nebeského Otca

Dni Veľkého Pôstu nesú sami v sebe špecifiká, ktoré sa opakujú z roka na rok, bez ohľadu na to, ako sme sa zdokonalili vo viere. Samozrejme, človek duchovne skúsený, ktorý nie prvý krát vstupuje do času sv. Štyridsiatnice, ich rozpoznáva a prekonáva ľahšie a spokojnejšie. Inokedy zase priam očakávaš, kedy aj v tomto pôste príde známa výčitka sebe samému: „... I ZASA SA TO NEDARÍ, … AKÝ SOM BOL – TAKÝ AJ OSTAL!“

Ak skutočne seriózne a s jasným cieľom pristupuješ k tomuto času pokánia, ako ku vážnemu a zložitému duchovnému zmáhaniu, tak pretenzie (pripomienky) k sebe samému zákonite prídu.

Prečo sa to deje? Prečo sa to opakuje? Príčiny sa javia dve.

Ako ľudia sme tak nastavení, že hoc akokoľvek správne by sme chápali to známe: „Že ak chceš rozosmiať Boha – rozpovedz Mu o svojich plánoch!“, stále sa zaoberáme plánovaním toho, čo budeme robiť zajtra, pozajtra ... A nakoniec, to ani inak nemôže byť – myslieť na zajtrajší deň je potrebné, ale s jednou podmienkou – a to, ÚPRIMNÝM PRESVEDČENÍM, ŽE ÚSPEŠNOU BUDE JEDINE TÁ PRÁCA, NÁMAHA, KTORÚ POŽEHNÁ BOH.

„V prvých rokoch svojho „mladého“ kňazstva, - hovorí otec Alexander, - som sa divil slovám skúseného a šedinami ozdobeného predstaveného katedrálneho chrámu, ktorý stále po odpuste (na konci bohoslužby), ohlašujúc ďalší bohoslužobný program, začínal slovami: „Ak Boh požehná, bohoslužby budú...“ Mne sa tieto slová zdali cudzie, o to viac, keďže v predsieni chrámu bol rozpis bohoslužieb na mesiac dopredu“.

Je treba čas, aby sme pochopili, že AK NAŠE NÁMAHY A PRÁCA NEBUDÚ PRENIKNUTÉ V PRVOM RADE NÁDEJOU A DÔVEROU V BOHA, TAK I DOBRÉ NÁPADY A NUTNÉ ROZHODNUTIA SA NEMUSIA NAPLNIŤ. Nádejať sa iba na svoje sily, zvlášť vo veciach duchovných, kde sa objavujú úskalia v tých najneočakávanejších momentoch, - je veľmi nebezpečné, a hoc po odbrobinách, ale stále vedúce k pýche. Alebo, v krátkosti, VŠETKY NAŠE STAROSTI A ZMÁHANIA MUSIA BYŤ PRENIKNUTÉ DUCHOM NÁDEJE NA NEBESKÉHO OTCA.

Akonáhle zabudneme na túto nespornú axiómu, okamžite začíname protirečiť Christovi, Ktorý hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?” alebo: „Čo budeme piť?” alebo: „Čo si oblečieme?”! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia” (Mt 6, 31 – 33).

Druhá príčina našich neúspešných pôstnych plánov pochádza z prvej – a to, že preceňujeme svoje sily. Výsledkom tohoto precenenia je nakoniec smútok, sklamanie, neraz až hriešna beznádej. Všetci dobre poznáme taký pojem ako "nevydarený deň, neúspešné obdobie", no prečo tento pojem často spájame len s ostatnými?

ĽUDIA NIE SÚ IDENTICKÍ, ROVNAKÍ – KAŽDÝ MÁ SVOJE VLASTNÉ ROZMEDZIE, HRANICE DUCHOVNÉHO I FYZICKÉHO ZDRAVIA, A PRETO ANI PÔSTNE PRAVIDLÁ NEMÔŽU BYŤ UNIVERZÁLNE. Pre každého je iná miera, ktorá závisí od mnohých faktorov. Okrem zdravia tu zohrávajú úlohu tiež nevyhnutné pozemské starosti, a takisto aj každé rodinné prostredie je odlišné. Je úplne iné žiť v rodine, obklopený ľuďmi, ktorí pôst vnímajú ako potrebu svojho života, a iné v prostredí, kde už len predstava stravovania sa bez mäsa, či časté návštevy chrámu, budia podráždenie, či vzdor. A takých rodín je veľmi veľa. Častá modlitba a dodržiavanie pôstnych pravidiel je vskutku nádherným a prospešným skutkom, no len do toho momentu, kým nevyvolávajú spory, nepriateľstvo a nakoniec, neprinášajú iba viac zla ako osohu.

Tiež je dôležité brať do úvahy vlastné zdravie a vek. Pre niekoho ranné a večerné modlitebné pravidlo, dokonca s čítaním nejakých kapitol Evanjelia, či kafiziem Žaltára, spojené s častejšími návštevami chrámu, prináša radosť, no pre iného to je jednoducho fyzicky náročné.

SKUTOČNOSŤ, ŽE DUŠA NESTÁRNE, NEMENÍ NA FAKTE, ŽE ČASOM NÁM UBÚDAJÚ SILY FYZICKÉ. To čo mohlo byť v 30-tke pre nás samozrejmosťou, v 60-tke už môže byť záťažou. Ale takisto, druhým faktom je, že pôstne zmáhanie, podvih, je skôr o kondícii duše a tu sa neraz aj „60 kg vrece“ môže zmeniť na „pierko“.

PRETO, AK CHCEME URČIŤ SVOJE PÔSTNE MÉTY, MUSÍME K TOMU ZAUJAŤ DIFERENCOVANÝ (ROZDIELNY) PRÍSTUP, ZOHĽADŇUJÚC OBJEKTÍVNE I SUBJEKTÍVNE OKOLNOSTI. Hoc naša duša je stále mladá, aby sme však nenavalili na seba viac, ako dokážeme uniesť, MIERU PÔSTU JE DOBRÉ USTÁLIŤ SO SVOJIM DUCHOVNÍKOM. V opačnom prípade veľmi skoro môže nastúpiť rozčarovanie a sklamanie zo seba samého, svojej slabosti a bezmocnosti. Potom pri rozhovore, či spovedi neraz príde počuť - „...nič sa mi nedarí; … aj keď sa snažím, stále som tam, kde som bol /-a; … mám pocit, že čím viac sa snažím, tým je to horšie; … preto to vzdávam a nebudem sa postiť...“, - i hľadáme množstvo príčin reálne i imaginárne potvrdzujúcich náš duchovný neúspech.

HRIECH A BIEDA NIE JE V TOM, ŽE SME „ZLOMILI“, „PORUŠILI“ PÔST, ALE V TOM, ŽE SME PREPADLI ZNECHUTENIU. Toto znechutenie zvyčajne má dve príčiny – po prvé, že sme začali pôst bez Božieho požehnania a po druhé, že nenaslúchame radám a skúsenostiam Cirkvi.

Porušil si pôst? - Jednoducho, naprav ho! Padol si, zhrešil počas pôstu? - Vstaň a začni sa kajať! A Boh, vidiac tvoju snahu o nápravu a pokánie, znova bude s tebou, veď On s radosťou víta a požehnáva naše dobré zámery a úmysly (por. Poučiteľné slovo sv. Jána Zlatoústeho – Na Paschu).

Spomeňte si radu prepodobného optinského starca Ambrózia: „Na zemi musíme žiť tak, ako točiace sa koleso, ktoré toľko, že sa jedným bodom dotýka zeme, i všetkým ostatným sa podníma hore... A my?! Ako často „zaľahneme“ na zem, a nie a nie sa zodvihnúť... ???

Na základe - Прот. Александр Авдюгин, ОСОБЕННОСТИ ПОСТОВЫХ ИСКУШЕНИЙ

preklad a úprava o. Dušan Nikodím TOMKO

Všade sú Boží ľudia. Nikdy nevieš, či ten, koho si dnes stretol, 

nebude zajtra svätec.

PÄŤ JAZYKOV

„Raz prišiel za mnou cudzí misionár, - hovorí matka Gavrijila, - a povedal mi: „Si zrejme dobrá žena, ale zlá kresťanka“.

„Prečo?“, - spýtala som sa.

„Pretože, si tu už dlho a stále rozprávaš iba anglicky. Aké miestne jazyky si sa naučila?“

„Žiadny“, - odpovedala som, - „pretože sa často sťahujem z miesta na miesto. Akonáhle sa naučím nejaký dialekt, ľudia už hovoria iným. Vždycky sa naučím iba „Dobré ráno“, „Dobrý večer“, … nič viac“.

„Potom, ale nie si kresťanka. Ako chceš inak evanjelizovať? Každý katolík, alebo protestant sa naučí všetky miestne dialekty, aby...“

V tom som si pre seba povedala: „Pane, daj mi pre neho odpoveď“. Z celého srdca som Ho o to prosila. A potom som mu odvetila: „Prepáč, zabudla som, že poznám päť jazykov“.

„Naozaj? Ktoré?“

„Prvým je úsmev, druhý slzy, tretí dotyk, štvrtý modlitba a piaty láska. S týmito piatimi jazykmi chodím po svete“.

S týmito piatimi jazykmi môžete precestovať celú zem a svet bude váš. Milujte každého – každého bez rozdielu.

zdroj: https://nitriaorthodoxy.blogspot.sk/

z českého prekladu pripravil o. Dušan N. TOMKO

Geronda Paisij (pozn. autora: prepodobný starec Paisij Svätohorský), hovorili nám, že príde čas, kedy budeme mať všetkého, no nič z toho sa nebude dať jesť. Dnes ľudia pochybujú o kvalite väčšiny produktov, prostredie, v ktorom žijeme je vo veľkej miere znečistené. Čo robiť?

Hlavne nemajte strach, - odpovedal starec. - Žehnajte, nad všetkým robte znamenie kríža a nebojte sa. Poznám ľudí, ktorí svoj život pretvoria v muky, pretože sa všetkého boja a dokonca sú kresťanmi, pokrstení, pomazaní svätým myrom, prijímajú Eucharistiu, čítajú Evanjelium, naspamäť poznajú celé state z neho, a predsa sa boja.

Či nevidia silu Božej milosti? "Ak aj vypijete niečo smrtonosné, neuškodí vám" (por. Mk 16, 18), - povedal Christos a dodal: "Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí" (por. Lk 10, 19).

Ak v človeku žije Božia milosť, nebojí sa ničoho. Preto vždy budeme prosiť o Božiu milosť a tak robiť znamenie kríža. Len si spomeňte na to, o čom sa hovorí v Lavsaiku – Istý mních šiel nabrať vody zo studne i zbadal tam zmiju. Zľakol sa a ušiel, ani nenabral vody. "Sme stratení, otče, - volal k svojmu starcovi, - v našej studni je zmija!" "Dobre, - povedal starec, - a keď vo všetkých studniach budú zmije, čo budeš robiť, zomrieš od smädu?" Starec šiel k studni, prežehnal ju, nabral vody a napil sa. „Kde je kríž, tam zloba satana nič nezmôže!“

‪

- A keď cítim strach vo svojom vnútri?

Tvoj strach, - povedal starec, - je požehnaním Božím, Božím riadením, aby si sa vždy utiekal k Nemu s modlitbou. Pozri, možno toto ti pomôže pochopiť toto Božie konanie – Niekedy, ak nepostrašíš dieťa, neuspokojí sa. A tak je aj s nami...

Podvih každodenného života prijímaj s láskou a s nádejou v Boha, i vtedy sa ničoho nebudeš báť. Veď či aj na Veľkom povečerii nespievame: "Stracha, že vašeho neubojimsja, niže smutimsja: Jako s nami Boh – Vašich hrozieb sa nezľakneme, ani nezarmútime sa nimi: Lebo s nami Boh“ ?!!

- pripravil o. Nikodim

Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18, 10 - 14) je v pravoslávnej Cirkvi prvým z cyklu vybraných evanjeliových čítaní, ktorým sa začína predpôstne obdobie. Inými slovami, každoročne, presne štyri týždne pred začatím Veľkého pôstu, počujeme toto podobenstvo v každom chráme na sv. liturgii. Zámer Isusa Christa pri tomto podobenstve je jasne vyjadrený v slávnostnom vyhlásení v nadväznosti na podobenstvo samotné: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14).

Hrdosť a sebecká „spravodlivosť“ farizeja, toho, kto sa „povyšuje“ - je pomerne v ostrom kontraste s pokorou a pokáním, toho, kto sa „ponížil“ - mýtnika. Z týchto dvoch príkladov, odhaľujúcich vnútorné dispozície týchto ľudí, je to len mýtnik, ktorý je „ospravedlnený“, ako hovorí Christos. S akousi „ľudovou múdrosťou“, ktorá by sa dotkla jeho vidieckeho „stáda“ na začiatku 20. stor. v Srbsku, biskup Nikolaj Velimirovič prepracováva toto podobenstvo do formy pozemského príbehu, ktorý sa snaží posilniť Christovo učenie.

„Muž išiel do lesa, aby si vybral strom, z ktorého by urobil strešné trámy. - píše. - A videl dva stromy, jeden vedľa druhého. Jeden bol hladký a vysoký, ale už prehnil zvnútra a druhý bol hrboľatý, drsný na vonkajšej strane a škaredý, ale jeho jadro bolo zdravé. Muž si vzdychol a povedal si: „K čomu mi je tento hladký, vysoký strom, ak je zhnitý vnútri a neužitočný pre trámy? Ten druhý, aj keď je drsný a škaredý, je prinajmenšom zdravý vnútri, a tak, keď dám trochu viac námahy do toho, môžem ho použiť na strešné trámy pre môj dom“. - A bez ďalšieho premýšľania si vybral ten druhý strom“.

Pre istotu biskup Nikolaj vyslovuje morálne poučenie v nasledujúcom závere: „Tak aj Boh vyberie medzi dvomi mužmi do Svojho domu a vyberie, nie toho, kto sa objaví navonok spravodlivý, ale toho, ktorého srdce je naplnené Božou spravodlivosťou“.

Farizej konal v súlade so Zákonom, držal sa navonok bez hriechu, postil sa dvakrát týždenne a platil desiatok zo všetkého, čo mal. Bolo by skvelé, keby aj členovia Cirkvi žili a správali sa podobne s takou vytrvalosťou a pravidelnosťou! Avšak, je to vnútorná orientácia srdca, ktorá zaujíma Christa - a to je to, že farizej prekrútil Spravodlivosť do „seba - spravodlivosti“, čo je v podstate forma modlárstva, alebo uctievanie svojho „Ja“. Či už niekto z nás dokázal uniknúť tejto klamlivej pasci? Ak nie, potom si to radšej priznajme, ako nám pripomína sv. Ján Zlatoústy, lebo „páchať hriech je zlo, hoci sa tomu dá pomôcť pokáním; ale páchať hriech, a nepriznať si to - tu už niet žiadnej pomoci“.

Pokora mýtnika je možno najlepšie vyjadrená v sérii krátkych opisov - neochota pozrieť sa hore k nebu; bitie sa do pŕs so žalostným výkrikom: „Pane, zmiluj sa nado mnou, hriešnym“. Dojatý vedomím Božej svätosti a jeho vlastnej hriešnosti, mýtnik sa nebál otvorene vyjadriť svoju pokoru pri vstupe do chrámu. Ale prečo my máme strach z pokory? Ako to, že už samotný pojem pokory nás vystraší, hoci len podvedome? Možno, že sa obávame, aby túto našu „slabosť“ nevyužili ostatní v našom každodennom úsilí, ani nie dosiahnuť niečo veľké, ale jednoducho prežiť v dnešnom tvrdom svete. Neprávom porovnávame, alebo zamieňame pokoru so slabosťou, plachosťou, strachom z konfliktu atď. Môžeme občas použiť „jazyk“ pokory, ale v hĺbke duše „to vieme lepšie“. Môžeme dokonca používať formu „opatrnej“ pokory, ale iba v prípade, že nám umožní zostať v našej „komfortnej zóne“. Ale naozaj to my vlastne „vieme lepšie“? Môžeme skutočne ignorovať všeobecne uznávanú kresťanskú cnosť bez toho, aby sme ju prežili sami? A napriek tomu sme doslova závislí na pokore Isusa Christa pre našu spásu! Uctievame a oslavujeme Christa práve kvôli Jeho pokore! A preto teda, ak sa nám niekedy podarí trvalé úsilie, aby sme boli pokorní, budeme hodnotiť túto základnú cnosť inak. Ako píše sv. Izák Sýrsky: „Pokiaľ človek nedosiahne pokoru, nedostane ani žiadnu odmenu za svoje duchovné úsilie. Odmena je nám daná, nie za naše úsilie, ale za našu pokoru!“ A podľa sv. Makária Veľkého, „pokorný človek nikdy nepadá. Ak už je najnižšie zo všetkých, kde ešte nižšie môže padnúť? Márnosť je veľká poníženosť, ale pokora je veľká ušľachtilosť, česť a vznešenosť“.

Evanjelium - založené na „hanbe“ Kríža – obrátilo veľa vecí hore nohami. U Boha, ako nám hovorí Christos, sú hrdí ponížení a pokorní sú povýšení. Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi kladie na nás, ako sa rozhodneme.

Podľa The power of humility by Fr. Steven Kostoff

preložil a upravil jer. Marek GUBÍK

/publikované v Mesačníku Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie 

PRAMEŇ, Február 2015/

„Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom“ (sv. Afanasij Alexandrijský)

Dnes slávime narodenie Hospodina Isusa Christa – udalosť, ktorú od stvorenia sveta nepredchádzalo nič podivuhodnejšie. Všemohúci Boh, Ktorý Svojím jediným slovom stvoril všetok viditeľný i neviditeľný svet, nebo a zem, i všetko, čo ich naplňuje, tento Boh sa ponížil a prijal na Seba telo skrze Najblahoslavenejšiu Devu Máriu, narodil sa v maštali a nechal sa uložiť do jaslí ako bezbranné dieťa. Nebo užaslo a zem sa zachvela. Stal sa neopísateľný zázrak, tajomstvo, ktoré nedokážu dokonca pochopiť nielen ľudia, ale ani samé nebeské mocnosti.

Prečo vlastne prišiel Boh na zem? Na to je iba jedna odpoveď – Urobil to pre spásu človeka ! Preto nám tiež neostáva iné, len pripustiť, že človek je niečím výnimočne cenným, pretože pre záchranu, spásu nejakého nižšieho, bezvýznamného stvorenia by Boh nebol použil tieto prostriedky. Už kráľ a prorok Dávid viac než tisíc rokov pred Christovým narodením volal v údive: „Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou“ (Žalm 8, 5 -6). O to skôr by sme my mali s bázňou a pokorou padnúť pred Hospodinom a volať: „Bože, čo je človek, že si nepohrdol panenskou útrobou, ... že si ukryl Svoje božstvo a stal si sa človekom?“

Čo je vlastne človek? Slovo Božie o tom hovorí – človek je najlepší zo všetkých stvorení, je obrazom Božím. Všetko je stvorené prostredníctvom všemohúceho Božieho slova. „Buď svetlo!“ (Genezis 1, 3), riekol Boh, a bolo svetlo. I povedal: „Nech zem vydá sviežu zeleň, semenné rastliny a ovocné stromy, ktoré rodia na zemi ovocie so semenom rôzneho druhu. ... Nech sa hmýria vody živými tvormi a vtáky nech lietajú nad zemou pod nebeskou oblohou“ (Gen 1, 11; 20) a všetko sa stalo podľa Božieho slova. Keď bolo všetko pripravené, stvoril Boh človeka: „Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gen 2, 7). Sv. Grigorij Nisský s úžasom uvažuje nad tým, že Boh sa akoby zamýšľal a radil sa i s ostatnými osobami Svätej Trojice. Najskôr totiž hovorí: „Utvorme človeka na Svoj obraz, na Svoju podobu“ (Gen 1, 26).

Človek bol stvorený zvláštnym spôsobom. Najprv stvoril Boh telo a potom do neho vdychol „dych života“, vložil do neho akoby časticu Svojej božskej existencie. Práve preto v Božom mene hovorí o ľuďoch v jednom zo svojich žalmov prorok Dávid: „Povedal som si: Ste bohovia, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Žalm 82, 6). Pravdivosť týchto slov potvrdil Židom i Sám vtelený Hospodin Isus Christos, keď Ho obvinili, že nazýva Boha Svojím Otcom a tým zo Seba robí rovného Bohu, i vzali do rúk kamene, aby Ho zabili. Hospodin im vtedy odpovedal: „Či vo vašom zákone nie je napísané: „Ja som povedal: Bohovia ste“?!. Ak nazval bohmi tých, ku ktorým zaznelo Božie slovo, - a Písmo nemožno zrušiť!, - ako teda, že Tomu, Ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: „Rúhaš sa!“, len preto, že som povedal: „Som Boží Syn?“ “ (Jn 10, 34 – 36).

Človek je teda obrazom neviditeľného Boha, nosí v sebe „čiastočku“ božstva. O človeku, tak krásnom pred svojím pádom, a ešte krajšom po Božom vykúpení, praví svätci, ktorým boli zjavené nebeské tajomstvá, ako napríklad Makarij Egyptský, hovorili, že „na zemi, ani na nebi nie je nič krajšie než ľudská duša“. Človek bol stvorený pre večnú blaženosť, ale kvôli diablovej závisti padol, zradil Boha, prešiel dobrovoľne na stranu odvekého luhára – diabla. Zatúžil poznať nielen dobro, ktoré dovtedy poznal, ale aj zlo, s ktorým sa v Raji nestretol. Keď však odpadol od Boha, splnilo sa na ňom to, pred čím ho Boh varoval: „... Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš“ (Gen 2, 17).

Duša Adama a Evy zahynula, ich duch sa zatemnil. Ich vôľa sa obrátila nesprávnym smerom, srdce sa skazilo a nebeské, duchovné telo zhrublo a stalo sa podobným zvieraciemu. Vinou prvých ľudí bola prekliata zem a oni sami boli odsúdení k utrpeniu, k poznaniu zla, po ktorom túžili zvedení diablom. A čím viac sa ľudstvo množilo, tým viac upadali ľudia do temnoty.

Aby človek neprepadol zúfalstvu a nenávratne nezahynul, Boh mu dal prísľub, že až sa naplní čas, potomok ženy (nie muža), Christos, narodený bez účasti muža z Ducha Svätého, pošliape hlavu hada a spasí človeka. Práve túto tajomnú udalosť teraz slávime. Boh sa zľutoval na Svojím stvorením a zostúpil na zem, aby zachránil Svoje stratené stádo; ... prišiel, aby nás priviedol späť do neba a preto prijal na Seba podobu človeka, vzal na seba hriechy celého ľudstva – „Lebo, Boh tak miloval svet, že vydal Svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto uverí v Neho nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3, 16).

Isus Christos otvoril bránu Raja, ktorá bola uzavrená. Obnovil duchovný rebrík, po ktorom môže človek vystúpiť do neba. Tým, že na seba vzal podobu človeka, povýšil ho nad anjelov a zaodel väčšou slávou, než bola sláva Adama v Raji pred pádom.

Pokiaľ sme skutočnými kresťanmi a snažíme sa zachovávať učenie Hospodina Isusa Christa, Ktorý kvôli nám prišiel na zem, budeme aj my prebývať s Bohom podľa Isusovho prisľúbenia daného pri rozlúčke s apoštolmi (pri Jeho nanebovstúpení). „Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca“, - hovorí Hospodin (Mt 13, 43). Na hore Tábor zjavil Hospodin budúcu slávu človeka. Jeho tvár sa zaskvela ako slnko, Jeho odev zažiaril ako blesk. Táto vonkajšia krása bola iba slabou predzvesťou nesmiernej vnútornej slávy, lebo ako hovorí prorok: „Celá je slávna dcéra kráľova vnútri paláca...“ (Žalm 45, 14). 

Igumen NIKON (Vorobjov), Slovo na Roždestvo Christovo 1945

preklad o. Nikodim

"Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje Môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so Mnou." (Zjav 3, 20)

"Vtedy povedal Isus svojim učeníkom: Ak niekto chce ísť za Mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje Ma." (Mt 16, 24)

Sú ľudia, ktorí ústami vyznávajú Christa, ale nevedia, čo znamená, nasledovať Ho. Myslia si, že nasledovať Christa znamená prinajlepšom viesť etický život. Hovoria, že nie je podstatné, v čo a ako veríš, stačí morálne žiť. No to nestačí. Nasledovať Christa znamená vyznávať Jeho Božstvo, vo viere prijať Jeho vykupiteľskú obetu! Je nevyhnutné prežiť svoje znovuzrodenie skrze Božie Slovo a Svätého Ducha. Vtedy, zriekajúc sa svojho "ega", seba samého, namiesto seba staviame samého Christa.

V srdci každého človeka sa nachádza trónna sála. V živote i v srdci neobráteného človeka na tróne sedí "JA", ktoré diktuje smer a konanie života. Keď dochádza k obráteniu, premene človeka, vtedy na prestol, na trón nášho srdca, znova zasadá Hospodin a naše ľudské "JA" kapituluje. Preto Christos hovorí, že po svojom obrátení, veriaci má zobrať svoj kríž a nasledovať Ho.

Keď už hovoríme o kríži, ktorí musíme niesť v našom kresťanskom živote, často nie celkom rozumieme významu tohto slova. Niekedy naším krížom nazývame fyzické choroby a neduhy tela. Lenže naše telesné trápenia nie vždy bývajú krížom v biblickom zmysle tohto slova. Tie môžu byť ešte tak "tŕňom v tele", ale nie krížom. Tak na svoje fyzické neduhy pozeral apoštol Pavol. Náš text však hovorí: "Zober svoj kríž". Inými slovami, kríž nie je niečím, čo sa prijíma pasívne. Kríž – je dobrovoľné zobratie na seba služby a všetky následky, ktoré sú zviazané s nasledovaním Christa. Nasledovať Isusa Christa znamená ŽIŤ PRE NEHO KAŽDÝ DEŇ! A to je vlastne aj nesenie kríža. Kríž je plným podriadením sa Christovi a Jeho vôli. Nasledovanie Hospodina má svoje dôsledky – Dáva radosť a šťastie už v tomto zemskom živote a vedie k večnému životu v blaženosti v nebi. Iba tí, ktorí dobrovoľne nasledovali za Christom, majú nádej večného života. A k tomuto šťastiu pozýva Christos aj nás! Zober svoj kríž a nasleduj úzku cestu za Christom, nenariekajúc, že si pod krížom. "Lebo moje jarmo je príjemné, a moje bremeno je ľahké" (Mt 11, 30). Hospodin Isus Christos chce, aby sme na seba prijali toto nové jarmo: "Zober, - hovorí, - na seba moje jarmo!" Lebo cez neho, unavení telesným trápením a chaosom sveta, nájdu pokoj, ak na seba zoberú nový duchovný podvih, duchovnú námahu; zmorení otroctvom diabla, zviazaní okovami zlých návykov, zavalení ťarchou hriechov, prenasledovaní a hnaní bičom vášní, nájdu slobodu a úľavu, pokiaľ sklonia svoju šiju pod Christove jarmo. "Moje jarmo je príjemné – hovorí Christos, - a moje bremeno je ľahké" (Mt 11, 30).

Bezpochyby, Christovo učenie káže človeku ísť proti niektorým naším prirodzeným náklonnostiam, ale takisto pomáha ich prekonávať a predložiť ako obeť, žertvu. To vyžaduje od kresťana skutočne strohé očistenie, nielen vonkajšieho, ale aj vnútorného hnutia človeka – nielen činy a slová, ale aj túžby a myšlienky. Nijaký úspech nemožno dosiahnuť bez toho, aby sme na seba zobrali nejaké-to jarmo, podvih, námahu. Týmto spôsobom Christos premieňa kruté a ťažké jarmo na ľahké a príjemné., jarmo zhubných túžob a vášní mení na jarmo spasiteľných prikázaní. Christovo jarmo je príjemné a bremeno Jeho je ľahké, pretože, čím ochotnejšie ho človek nesie, tým viac sa stáva lepším. A čím viac sa stáva lepším, tým ľahšie je pre neho plniť prikázania tak, že nakoniec koná Božiu vôľu s ľahkosťou, a to dokonca napĺňa jeho srdce radosťou. Zrazu to, čo malo človeka ťažiť, gniaviť a ubíjať do zeme, hľadiac na to našou ľudskou logikou, sa mení podľa Božej neobsiahnuteľnej logiky, na priam duchovné krídla, ktoré nás nesú k nebesiam. Preto má zmysel duchovný podvih, duchovná námaha majúca za cieľ intronizáciu Christa v našom srdci, cez ktoré sa bude môcť Isus Christos stať Hospodinom každej chvíle môjho života, každej myšlienky, túžby, konania a nakoniec, cez to takisto i mojím Spasiteľom, Mesiášom.

jerej Dušan N. TOMKO

... TRI KVAPKY

Raz, keď prišli za starcom Kyrilom Pavlovom, s nadšením mu začali rozprávať o tom, koľko ľudí začalo dnes chodiť do chrámu, ako to budí pocit radosti a nádeje, že sa v národe začala utvrdzovať viera. Otec Kyril sa zamyslel a riekol im, aby nabrali vedro vody a priniesli mu ho.

Za chvíľku mu doniesli vedro naplnené vodou. Vtedy otec Kyril povedal: "Toto je to množstvo ľudí, ktorí dnes chodia do chrámu"., ... i vzápätí im prikázal, aby ho vyliali ...

Keď vyliali vodu a vedro položili na miesto, starec Kyril ukázal na tri kvapky, ktoré stiekli naspäť na dno i riekol: "Toto sú tí, ktorí sa dnes spasia!!!"

"Väčšina ľudí totiž, - pokračoval starec, - chodia do chrámu poznajúc len slovo "DAJ". Bože, daj mi zdravie; ... daj, nech sa vyrieši moja finančná situácia; ... daj mi dobrého muža, ženu, ... dobré deti, ... daaaaj ... Veľmi málo je tých, čo prídu do chrámu so slovami "ODPUSŤ HOSPODI!" - "Prepáč, že som zhrešil; ... odpusť, že som nedokázal milovať; ... prepáč, odpusť, že som zabudol na Teba..." Bohužiaľ, len málokedy zaznejú tieto slová. Ľudia chodia celé roky do chrámu, ale neuvedomujú si, že do chrámu by mal prichádzať kajúci sa hriešnik, s pokorou v očiach, a nie domnelý spravodlivec, ktorý robí láskavosť Bohu tým, že prišiel do chrámu.