S požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola v r. 2008 v nižno - rybnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená ikona sv. veľkomučenice Kataríny, alexandrijskej s časticou jej sv. ostatkov. Od toho času, v čase  jej liturgickej spomienky /24. novembra (nov. štýl)/, sa tu schádzajú veriaci, aby oslávili Hospodina Boha a sv. Katarínu, ktorá Ho tak milovala, že pre Neho a svätú Christovu vieru bola ochotná obetovať aj svoj vlastný život, za čo ju Boh obdaroval korunou víťazstva a Cirkev ju slávi ako Christovu veľkomučenicu.

SVIATOK SV. KATARÍNY 

- SPOLUPATRÓNKY NIŽNO-RYBNICKÉHO CHRÁMU

Už 15 rok sa schádzajú ctitelia sv. veľkomučenice Kataríny vo farskom a zaroveň pútnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici, kde je uložená častica sv. ostatkov tejto svätice.

Tohtoročné svätokatarínske duchovné slávnosti, v sobotu 25. novembra 2023, začali Molebenom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca nižno – rybnickej farnosti a pútnického chrámu prot. Nikodim Dušan Tomko, ktorý v závere molebenu aj privítal zhromaždených tu pútnikov.

Tento sviatočný deň sme oslávili aj s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým. Archijerejskú sv. liturgiu, pri ktorej mnohí pristúpili k sv. tajinám Pokánia a Eucharistie, slúžil vladyka s duchovnými otcami – mitr. prot. Bohuslavom Seničom zo Sobraniec, tajomníkom Úradu ER MKPE., o. Nikiforom Milošom Surmom z Bežoviec., o. Marekom Balogom z Michaloviec, protodiakonom Viliamom Fencikom z michalovského katedrálneho chrámu, a miestnym správcom farnosti a sobraneckým arcidekanom, prot. Nikodímom Dušanom Tomkom.

Pozvanie na svätokarínske duchovné slávnosti prijal aj správca gr. kat. farnosti v Nižnej Rybnici o. Slavomír Gallik s manželkou.

Spolu s ostatkami sv. Kataríny boli k úcteniu veriacim na tento deň prinesené vladykom Jurajom aj ostatky sv. mučeníka Merkurija a sv. mučeníka Klimenta, rimského biskupa.

V závere sv. liturgie vladyka Juraj prosil pred milostivou klokočovskou ikonou Bohorodičky, ktorá je nielen svätyňou nášho chrámu, ale aj pokroviteľkou našej eparchie, o vyliatie Božích milostí cez ruky Matky Božej pre náš každodenny život na ceste spásy, ako jednotlivcov, tak aj celého eparchiálneho spoločenstva.

Táto naša milá slávnosť „malého rybnického odpustu“ – sviatku sv. Kataríny, už tradične bola zakončená požehnaním koliva, pomazaním posväteným olejom a malým pohostením, ktoré sme z lásky pripravili pre pútnikov.

SVÄTÁ VEĽKOMUČENÍČKA KATARÍNA, ALEXANDRIJSKÁ, PREMÚDRA NEVESTA CHRISTOVA, PROS BOHA ZA NÁS!

viac fotografií na našej facebookovej stránke

Napriek obmedzeniam, s ktorými sme sa stretávali posledné mesiace z dôvodu ohrorozenia Covidom-19, milostivý Boh požehnal, aby pútnický chrám Zosnutia Presvätaje Bohorodičky v Nižnej Rybnici aj tohto roku mohol privítať pútnikov, ktorí sa tu už vyše 10 rokov stretávajú pri kópii milostivej Klokočovskej ikony Bohorodičky, ktorá sa za tento čas už dostala do povedomia veriacich ako Ikona klokočovsko – nižnorybnická.

Tohtoročné duchovné slávnosti, ktoré sa konali v dňoch 22. – 23. augusta, sa niesli v duchu 350. výročia zázračného slzenia ikony Božej Matky v klokočovskom chráme.

5. ročník pešej púte 

„ZO STARÉHO DO NOVÉHO KLOKOČOVA“

V r. 2016 sa zrodila myšlienka pešej púte z obce Klokočov, kde pred 350. rokmi ikona Bohorodičky zaplakala nad ľudom Zemplína do pravoslávneho pútnického chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici – duchovného Nového Klokočova.

Prvej púte, ktorá činí ponad 20 km sa zúčastnili šiesti nadšenci, na čele s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým, a každým rokom sa počet pútnikov znásoboval. Bolo neskutočnou radosťou pozerať, keď aj tohto roku k pútnickému chrámu v Nižnej Rybnici, za páľavy slnka, cestami, poliami, kráčalo viac ako 40 pútnikov, duchovní otcovia spolu s veriacimi, maličké deti, mladí i tí starší.

Tohtoročný, už 5. ročník púte, začal v obci Klokočov, kde sa naši pútnici poklonili miestnej kópii klokočovskej ikony, ktorá je už vyše 100 rokov uloženená v klokočovskom, dnes gréckokatolíckom chráme (tento klokočovský obraz Bohorodičky, namaľovaný v r. 1904 je kópiou z druhej kópie, ktorá bola uložená v Prešove). Tu pútnikov, na čele s vladykom Jurajom, privítal a pozdravil Mons. Milan Chautur, košický gréckokatolícky eparcha.

Na začiatku púte vladyka Juraj posvätil novú zástavu, štandardu púte, ako aj pútnického nižno-rybnického chrámu, vyobrazujúcu z jednej strany klokočovskú ikonu a z druhej erb Michalovsko-košickej eparchie.

MICHALOVSKO – KOŠICKÁ EPARCHIA 

ZASVÄTENÁ MATKE BOŽEJ KLOKOČOVSKEJ 

– PANEJ ZEMPLÍNA

Samotné duchovné slávnosti začali v sobotu podvečer, kedy po privítaní pútnikov a vladyku Juraja, začali celonočné bohoslužby, ktoré vyvrcholili nedeľnou archijerejskou sv. liturgiou.

Počas slávností mali veriaci možnosť pokloniť sa nielen milostivej ikone Bohorodičky, ale aj ostatkom svätých, ktorí počas svojho života boli zviazaní s našim krajom a odovzdávaním pravoslávnej viery – sv. mučeník a divotvorca Ján Sučavský, sv. kňaz a mučeník Maxim Sandovič – Gorlický, sv. prepodobný Alexej Karpatoruský a sv. prepodobný Jov Uhoľský a Michalovský.

Vsenočné bdenie (Veľká večerňa s Utreňou) spolu s Vysokopreosvieteným vladykom Jurajom slúžili – mitr. prot. Bohuslav Senič, tajomník biskupského úradu a správca farnosti v Sobranciach, prot. Sergej Barilik, správca farnosti v Michalovciach, jerej Pajsij Radoslav Lupjan, správca farnosti Cejkov a Kašov.

Mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia, aby sa mohli aj pri nočnej sv. liturgii, cez prijatie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina zjednodiť so svojim Spasiteľom.

Nočnú sv. liturgiu slúžili duchovní otcovia - prot. Pavol Novák z Inoviec, prot. Marián Čičvák z Úbreža a jerej Pajsij Radoslav Lupjan z Cejkova.

Modlitebný celonočný maratón v pútnickom chráme zakončil Molebnom Bohorodičke s prosbami za chorých a o požehnanie pre naše rodiny, ktorý pred milostivou ikonou zneje počas celého roka a ktorý slúžil správca farnosti a pútnického chrámu o. Nikodim D. Tomko.

Nedeľnú Archijerejskú sv. liturgiu, pri príležitosti 350. výročia slzenia Klokočovskej ikony slúžil Vysokopreosvietený vladyka Juraj, arcibiskup michalovsko – košický, s duchovenstvom a veriacimi z rôznych kútov našej eparchie, susednej prešovskej eparchie, ako aj mnohých priateľov a sympatizantov pútnického nižno - rybnického chrámu.

Počas sv. liturgie bola Michalovsko - košická eparchia zverená do materinskej opatery Bohorodičky a pod Jej omofor, ktorý nad ľudom Zemlína už 350 rokov rozprestiera cez Jej milostivú ikonu. Na znak tohto zasvätenia bola k milostivej klokočovsko - nižnorybnickej ikone pripnutá strieborná votívna plaketa znázorňujúca "DOM ZALOŽENÝ NA SKALE", ktorý je symbolom nášho eparchiálneho spoločenstva.

Ako je už zvykom, duchovné slávnosti boli zakončené posvätením koliva a požehnaním slávskeho koláča. SLÁVA BOHU ZA TENTO MILOSTIVÝ ČAS !

o. Dušan Nikodím Tomko, 

správca farnosti a pútnického chrámu v Nižnej Rybnici

Počas slávnostnej svätej Liturgie, ktorá sa konala 8. februára 2020 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe, boli kanonizovaní otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami umučení za Christa a sv. Pravoslávie, keďže po atentáte na Heydricha pomáhali skrývajúcim sa parašutistom v pravoslávnom chráme.

Parašutistom poskytli úkryt, čím prejavili lásku k blížnemu napriek riskovaniu vlastného života a preto ich Pravoslávna cirkev svätorečila. Vladimír Petřek, Václav Čikl a Jan Sonnevend spolupracovali s parašutistami, ktorí v roku 1942 uskutočnili útok na Reinharda Heydricha. Práve oni ukryli výsadkárov v krypte pravoslávneho chrámu, kde ich o niekoľko týždňov neskôr gestapo odhalilo. A práve v tomto chráme boli v sobotu Petřek, Čikl, Sonnevend a ich rodiny za svoje hrdinstvo v odboji kanonizovaní.

„Sú stelesnením všetkého, čo človek má mať k dokonalosti. Boli to vlastenci a to, čo hovorili, neboli iba slová bez obsahu, ale dokázali to svojimi činmi,“ vysvetľuje dôvody svätorečenia nových mučeníkov súčasný duchovný správca chrámu svätých Cyrila a Metoda prot. Václav Ježek.

Petřek ako tamojší pomocný duchovný, Čikl správca cirkevnej obce a Sonnevend ako predseda starších českej pravoslávnej cirkvi boli dôležitými spolupracovníkmi Jana Kubiša, Jozefa Gabčíka a ďalších piatich odbojárov práve preto, že im poskytli posledný úkryt pred ich vyzradením a aktívne sa podieľali na ich zásobovaní potravinami i oblečením.

Nacisti použili Petřeka ako živý štít

„Títo traja páni sa zapojili do odboja hneď po okupácii. Vystavovali krstné listy židovským občanom, aby mohli preukázať svoj árijský pôvod. Ďalej vieme, že už pred rokom 1942 sa v krypte ukrývali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. To zaisťoval Petřek a Sonnevend. Parašutisti tu začali prichádzať už 28. mája 1942, deň po atentáte na Heydricha,“ vysvetľuje bádateľ Vlastislav Janík.

Muži sa o výsadkárov starali, do krypty im nosili jedlo a správy o dianí v protektoráte. Otec Petřek ich mal taktiež duchovne povzbudiť potom, ako sa dozvedeli o vypálení Lidíc a zvažovali ďalší postup. Podľa niektorých bádateľov existoval plán, podľa ktorého sa mali parašutisti z chrámu následne presunúť inam, uprchnúť v prázdnych rakvách pohrebného ústavu. K tomu už ale nedošlo.

Výsadkárov a príslušníkov domáceho odboje udal gestapu člen paravýsadky Out Distance Karel Čurda. Začalo zatýkanie, ktoré vyvrcholilo dobytím krypty 18. júna 1942, samovraždou parašutistov a uväznením Petřeka, Čikla a Sonnevenda.

„Petřka dokonca pri dobývaní krypty nacisti nútili, aby výsadkárov prehovoril, aby sa vzdali,“ dodáva Janík. Gestapo malo kňaza údajne pri boji používať dokonca ako živý štít.

Na zatknutie starého otca si pamätá aj vnuk Jana Sonnevenda, ktorý mal v dobe heydrichiády 10 rokov. „Dedka som naposledy videl tesne predtým, ako bol zatknutý. Pamätám sa, že to bolo v stredu, pretože v ten deň sme chodili vždy k prarodičom na návštevu. To, že sa angažovali v odboji, som sa ale dozvedel až po vojne, pretože môj otec nemal záujem, aby sme o tom vedeli, pretože sme boli ešte malé deti,“ spomína Jaroslav Ort.

Pamiatku nových svätcov si budú veriaci pripomínať 5. septembra

Všetkých troch mužov nacisti väznili v pankráckej väznici. K brutálnemu výsluchu ich vozili do sídla gestapa v Petschkovom paláci. Informácie sa z nich snažili dostať tri mesiace. Márne, nikoho neprezradili. V tej dobe už ale natoľko pokročilo zatykanie, že väčšina spolupracovníkov parašutistov už bola zadržaná.

Väčšinu z nich čakal podobný osud – krátko po väznení v Terezíne a následnom prevoze do koncetračného tábora Mauthausen a smrť. Petřek, Čikl a Sonnevend sa však postavili spoločne s biskupom Gorazdom (svätorečený bol už v roku 1987) pred mimoriadny súd v Prahe. Ten ich 3. septembra 1942 odsúdil na trest smrti.

Čikla a Sonnevenda zastrelili na Kobyliskej strelnici hneď nasledujúci deň, Petřeka o dva dni neskôr. A práve 5. september je teraz v pravoslávnom kalendári deň, kedy si budú veriaci týchto nových mučeníkov pripomínať.

Ich kanonizácie sa zúčastnili traja archijereji: domáci pražský arcibiskup Michal, michalovsko-košický arcibiskup Juraj a mochačský episkop Isychije zo Srbskej pravoslávnej cirkvi, množstvo duchovných a veriacich z našej miestnej pravoslávnej cirkvi aj zo zahraničia.

Z orthodox.sk., spracované a upravené podľa zdroja: 

https://ct24.ceskatelevize.cz

10. októbra 2019 boli na zasadnutí Posvätnej Synody do zoznamu svätých našej miestnej Cirkvi zapísaní druhovia sv. vladyku mučeníka Gorazda 

– otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami, umučení za Christa a sv. Pravoslávie počas Heydrichiády.

Jan Sonnevend

Narodil se 25. prosince 1880 v obci Topolany u Vyškova na Moravě v rolnické rodině. Absolvoval obchodní akademii v Brně, kde také následně pracoval jako úředník pojišťovny. V jihomoravské metropoli se oženil roku 1907 s Marií rozenou Lorkovou a rok nato se jim narodila dcera Ludmila. Roku 1924 se aktivně podílel na založení brněnské pravoslavné církevní obce, která si jej zvolila do funkce místopředsedy sboru starších. Sonnevend napomohl v Brně vzniku pěveckého sboru a významně finančně podpořil stavbu tamního pravoslavného chrámu sv. Václava. Ve 30. letech působil jako ředitel Okresní nemocenské pojišťovny v Brně. Po penzionování roku 1938 se s manželkou přestěhoval za dcerou do Prahy. Zde se, kromě filatelie a charitativní činnosti v Ústřední Masarykově lize proti TBC, věnoval především práci ve prospěch místní pravoslavné církve jako předseda pražské rady starších katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Po německé okupaci se zapojil do odboje a byl v kontaktu se členy různých odbojových organizací. Vrcholem jeho protiokupační činnosti se stala pomoc parašutistům skupiny ANTHROPOID, kteří provedli 27. května 1942 v Praze úspěšný atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha. Sonnevend nabídl prchajícím parašutistům úkryt v kryptě pravoslavného katedrálního chrámu za spolupráce kaplana Vladimíra Petřka, představeného kněze Václava Čikla a kostelníků Václava Ornesta a Karla Loudy. Pražský vladyka Gorazd se o pobytu hledaných osob v chrámu dozvěděl od Sonnevenda teprve 11. června 1942 a nařídil jejich co nejrychlejší přestěhování na jiné bezpečné místo. Zradou kolegy parašutisty Karla Čurdy došlo kvyzrazení úkrytu a 18. června 1942 po mnohahodinovém boji k likvidaci skrývaných odbojářů. Sonnevand byl zatčen, podroben krutým výslechům a 3. září 1942 odsouzen stanným soudem v rámci procesu s představiteli pravoslavné církve k trestu smrti zastřelením vykonaném den nato na kobyliské střelnici. Manželku Marii s dcerou Ludmilou provdanou Ryšavou a jejího manžela zastřelili nacisté dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen.

Protojerej Václav Čikl

Narodil se dne 13. ledna 1900 ve Slavětíně u Litovle na Moravě. Po maturitě na litovelském reálném gymnáziu absolvoval dvouleté teologické studium organizované v Olomouci Československou církví zakončené roku 1922 vysvěcením na kněze vladykou Gorazdem v Chudobíně. Po odchodu konzervativního pravoslavného Gorazdova proudu z reformní Československé církve a konstituování samostatné československé pravoslavné církve roku 1924 se stal pravoslavným pomocným duchovním v Olomouci a Tovačově. Do manželství vstoupil roku 1925 s Marií rozenou Klyšovou (dcery Olga a Taťána) a v období let 1925 až 1938 působil jako duchovní v Přerově. V roce 1938 odešel na žádost vladyky Gorazda do Prahy, kde se stal představeným katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Od počátku německé okupace spolupracoval s odbojem, stíhaným Židům vystavoval falešné křestní listy a podílel se na ukrývání členů odboje. Po atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha pečoval o parašutisty ukryté v katedrálním chrámu. Po jejich odhalení byl 18. června 1942 zatčen, vězněn a při výsleších mučen, přičemž neprozradil své spolupracovníky. Na závěr procesu s pravoslavnými představiteli před stanným souden 3. září 1942 si vyslechl rozsudek smrti, jehož vykonání se uskutečnilo na kobyliské střelnici den nato. Smrt nalezla rovněž Čiklova manželka Marie zavražděná dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen (dcery strávily válku v internačních táborech).

Jerej Vladimír Petřek

Narodil se 19. června 1908 v Olomouci – Hodolanech v učitelské a sokolské rodině. Po absolvování měšťanské školy a gymnázia pokračoval, díky rodinnému příteli vladykovi Gorazdovi, v letech 1923 až 1928 ve studiu pravoslavného bohosloví v semináři ve Sremských Karlovcích v Srbsku, nato se vzdělával na teologické fakultě v Bělehradě. Po návratu domů odmítl nadějnou vojenskou kariéru, roku 1934 se oženil v Olomouci s Jiřinou rozenou Reinlovou (dcera Jiřina *1935) a ještě téhož roku jej vladyka Gorazd v Praze vysvětil na kněze. Nastoupil jako pomocný kněz při pražském chrámu sv. Cyrila a Metoděje, přičemž se věnoval bezpočtu bohulibých aktivit – přednášel, překládal, obhájil doktorát teologie, působil na pražském eparchiálním soudu, spolupracoval s mezinárodní organizací YMCA, přátelil se s významnými osobnostmi tehdejšího kulturního života (např. básníkem Jaroslavem Seifertem) atd. Hovořil německy, francouzsky, srbsky i rusky. Po německé okupaci se okamžitě zapojil do odbojové činnosti, podílel se na ukrývání členů odboje a Gestapo proti němu vedlo vyšetřování pro vystavování křestních listů pronásledovaným Židům. Po realizaci atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se ujal prchajících parašutistů a významně napomáhal jejich urývání v kryptě chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Pravděpodobně s nimi přicházel nejvíce do styku, protože je každodenně zásoboval potravinami. Po vyzrazení došlo 18. června 1942 k Petřekově zatčení a odvedení do chrámu, kde jej nacisté nutili vyjednávat s parašutisty kladoucími neohrožený ozbrojený odpor. Po dobytí krypty následovala kaplanova internace doprovázená krutým mučením a zakončená rozsudkem smrti vyneseným 3. září 1942 stanným soudem. Motivován silnou vírou a láskou k Československu při výsleších nikoho nevyzradil. Poprava zastřelením proběhla na kobyliské střelnici dne 5. září 1942. Obětmi nacistického režimu se stali též členové Petřekovy rodiny – oba rodiče a mnozí sourozenci.

Václav Ornest a Karel Louda

Václav Ornest se narodil 6. listopadu 1887 v Praze a pracoval jako krejčí. Roku 1911 se v Českých Budějovicích oženil s Františkou rozenou Škrletovou a spolu měli dcery Marii a Miluši. Václav Ornest včasech německé okupace vykonával funkci kostelníka pravoslavného katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje v Praze. K ruce měl svého zetě učitele Karla Loudu (*3. května 1904 v Plzni), manžela dcery Marie. Oba kostelníci věděli o ukrývání parašutistů v chrámu, a proto byli po prozrazení zatčeni včetně členů svých rodin (Františky Ornestové, Miluše Ornestové a Marie Loudové). Členové rodin Ornestových a Loudových nalezli smrt v koncentračním táboře Mauthausen dne 24. října 1942.

—
Atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se stal nesmazatelným symbolem odboje československého lidu proti německé okupaci, který vzbudil mimořádný mezinárodní politický ohlas a značně posílil renomé československé exilové vlády při jednání o budoucí obnově Československa. Na druhou stranu zapříčinil vyhlazení obcí Lidice a Ležáky i smrt mnoha tisíců československých občanů v rámci tzv. heydrichiády. Celkem 262 příbuzných a nejbližších spolupracovníků parašutistů, z nichž mnozí vyznávali pravoslaví, bylo dne 24. října 1942 zastřeleno v koncentračním táboře Mauthausen (32 Čechoslováku následovalo jejich osud ze stejného důvodu o něco později). Protektorátní úřady v reakci na atentát rozpustily místní pravoslavnou církev, zakázaly její činnost, zabavily její majetek a pravoslavní kněží museli na nucené práce do Říše. Doplňme, že vladyka Gorazd byl mezi svaté mučedníky připočten místní církví v roce 1987.

Spracoval: historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca

NIŽNÁ RYBNICA, 24. november 2019 – Už desať rokov, odkedy bola v nižno – rybnickom pravoslávnom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená častica sv. ostatkov sv. veľkomučeníce Kataríny Alexandrijskej, sa stretávajú veriaci v deň jej sviatku, aby oslávili Boha, poďakovali Mu za premnohé milosti, ktoré vylieva do ich života, či prosili vo svojich potrebách, práve cez modlitebný príhovor svätej Božej služobníčky a patrónky nižno – rybnického pútnického chrámu – sv. Kataríny. 

Aj v túto Bohom požehnanú nedeľu sa tu zišli veriaci nielen zo všetkých kútov našej eparchie, ale aj z bratskej prešovskej eparchie, ako aj veriaci iných vyznaní, ktorí ako sami svedčia v nižno – rybnickom chráme, pri Matke Božej a Jej milostivej klokočovskej ikone, ako aj pri mnohých svätých, ktorých sv. ostatky sú uložené v chráme, našli svoj duchovný domov. 

Duchovné “sväto-katarínske” slávnosti začali v predvečer sviatku Veľkou večerňou, ktorú slúžil správca pútnického chrámu a farnosti o. ekonóm Dušan Nikodím Tomko. 

Samotné sviatočné nedeľné dopoludnie pútnici započali Akafistom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. Po privítaní nášho archijereja, Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola slúžená archijerejská sv. liturgia, pri ktorej mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia a Eucharistie, a ktorú s vladykom slúžili duchovní otcovia – miestny duchovný a sobranecký arcidekan, o. Dušan Nikodím Tomko; správca cirkevnej obce Podhoroď a Choňkovce, o. ekonóm Ivo Ozimanič a správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. 

V závere sv. liturgie, ako je už tradíciou, bolo požehnané kolivo a lámaný slávsky koláč v česť sv. mučeníce Kataríny. 

V tento slávnostný deň bol cez sv. iniciačné tajiny Krstu, Myropomazania a Eucharistie prijatý do spoločenstva Christovej Cirkvi malý Matúš, ktorému prajeme a u Boha vyprosujeme hojné Božie milosti, ochranu Matky Božej i sv. Kataríny. 

Všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto milej a Bohom požehnanej slávnosti, všetkým kresťanom i všetkým ľuďom dobrej vôle – Božie požehnanie, pokoj v srdci, potrebné zdravie NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA!

- o. Nikodím

V sprievode miestneho eparchu, vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, navštívil 5. novembra 2019 nižno – rybnický pútnický chrám preosvietený vladyka Damaskin, vikárny biskup sučavskej archieparchie Rumunskej pravoslávnej cirkvi.
Vladyka Damaskin, ktorý sa prišiel pokloniť Matke Božej uctievanej v našom chráme cez kópiu jej divotvornej klokočovskej ikony so sebou ako požehnanie priniesol ikonu s ostatkami sv. mučeníka a divotvorcu Jána Sučavského, i požehnal cirkevné obce, pútnické miesto, ako aj všetkých tých, ktorí prichádzajú na toto miesto prosiť o Božie požehnanie a skrze príhovor Matky Božej hľadať uzdravenie svojej duše i tela.

Obaja archijereji slúžili v tento deň ráno aj sv. archiejerejskú Liturgiu v košickom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého. Vladyka Damaskin priviezol nám požehnanie rumunského patriarchu Daniela a arcibiskupa Pimena Sučavského – ikonu s ostatkami sv. veľkomuč. Jána Nového Sučavského.

Jeho úcta bola v minulosti silná i u nás na východnom Slovensku, o čom svedčia dochované ikony v múzeách a drevených chrámoch. Prečo? Zvolení mukačevskí pravoslávni biskupi, súčasťou ktorých eparchie sme boli v minulosti aj my, totiž tradične cestovali po svätenie práve k sučavskému metropolitovi; navyše to bolo i významné centrum obchodu. Obnovujeme tak miestnu starobylú tradíciu! Navyše v dobách, kedy dochádza k nezdravému pnutiu vo vnútri pravoslávneho spoločenstva, je každá takáto slávnosť znakom duchovnej jednoty sv. Pravoslávia.

Ve stredu 6.11. bol vladyka Damaskin piijatý v Prešove Blaženejším Rastislavam, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska.

V pravoslávnom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach sa v nedeľu 9. júna 2019 konala slávnostná kanonizácia svjaščenomučeníka Stanislava (Nasadila), ktorého týmto Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku zapísala medzi svojich svätých a v cirkevnom kalendári mu určila deň pamiatky 20. júna, kedy bol odvlečený do koncentračného tábora.

Novomučeník kňaz Stanislav (Nasadil) sa narodil 20. októbra 1907 v Lošticiach na Morave. Študoval pravoslávnu teológiu v Sremských Karlovciach a Bitolji v Juhoslávii (1923 – 1928). Ako pravoslávny kňaz slúžil v Ličkej Jesenici v dnešnom Chorvátsku. V roku 1941, počas Druhej svetovej vojny, sa spolu s tisíckami pravoslávnych Srbov, ale aj Rómov, Židov a chorvátskych antifašistov, stal obeťou ustašovského fašistického režimu, nakoľko aj napriek zastrašovaniu odmietol opustiť svojich veriacich a vrátiť sa do protektorátu Čechy a Morava alebo odísť do Srbska. So svojim nadriadeným, hornokarlovačským episkopom Savom Trlajičom, bol zajatý a mučený zo strany ustašovského vojnového zločinca Josipa Tomljenoviča a neskôr bol zavraždený v koncentračnom tábore v Gospiči. Jeho telo bolo hodené do spoločného hrobu v Šaranovej jame v Jadovne. 

Na pozvanie miestneho archijereja, Jeho Vysokopreosvietenosti Juraja, archiepiskopa michalovsko - košického, sa už v predvečer slávnosti, 8. júna 2019, zišlo v košickom katedrálnom chráme niekoľko archijerejov, ako aj väčší počet duchovných a veriacich. Veľkú večerňu s litiou slúžil miestny duchovný správca prot. Vladimír Spišák s ďalšími domácimi aj zahraničnými duchovnými. Čestné miesto na archijerejskom tróne pripadlo braničevskému episkopovi Ignatijovi, dekanovi Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Belehrade. Vo svojom bohoslovecky obsažnom príhovore vladyka Ignatije hovoril o význame mučeníctva v kontexte vzťahu človeka k Bohu a ľudí medzi sebou. Práve mučeníctvom dosvedčujeme plnosť spoločenstva s Christom. Ono totiž najviac dosvedčuje našu lásku k Bohu, keďže kvôli Nemu mučeníci obetovali to najcennejšie, čo mali, teda svoj život. Christos, ktorý jediný prekonal brány smrti, pominuteľnosti a nadvlády hriechu, je zárukou toho, že v spoločenstve s Ním nebude mať smrť trvalej moci ani nad nami. Po večerni slúžili prítomní archijereji a duchovenstvo poslednú panychídu za svjaščenika Stanislava, ako je to v predvečer kanonizácie svätca zvykom. 

Následne prítomným o živote Stanislava Nasadila porozprával historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca, ktorý o svätcovi zozbieral množstvo archívnych dokumentov a informácií. Podelil sa aj o vlastný zážitok, ktorý preňho osobne dosvedčil Stanislavovu svätosť: „Keď som hľadal informácie v archíve Olomoucko-brnenskej eparchie, mal som medzi obrovským množstvom archívneho materiálu veľký problém nájsť niečo, čo by sa týkalo otca Stanislava Nasadila. Keď som po dlhom a neúspešnom prehľadávaní rôznych krabíc nenašiel nič relevantné, začal som sa k nemu modliť, že ak je jeho vôľa, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli, nech mi pomôže nájsť tú správnu krabicu. Hneď prvá, ktorú som vzal do ruky a pritom vyzerala, že v nej o ňom určite nič nebude, bola plná práve informácií o tomto svätcovi. Považoval som to za Boží zázrak“.
S ďalšou prednáškou vystúpila srbská ikonografka Radmila Nestorovič z Belehradu, aby porozprávala o zobrazovaní novodobých srbských svätých na pravoslávnych ikonách a tiež o tom, ako vznikala kanonizačná ikona sv. Stanislava a prečo na nej zobrazila jednotlivé elementy. Spomenula aj veľké počty srbských mučeníkov z radov episkopov, duchovných a veriacich Srbskej pravoslávnej cirkvi počas Druhej svetovej vojny.
 

Na druhý deň, v nedeľu 9. júna, slúžil svätú archijerejskú Liturgiu Jeho Blaženosť Rastislav, archiepiskop prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska, spolu so záhrebsko - ľubľanským metropolitom Porfírijom, pražským archiepiskopom Michalom, przemyślsko - gorlickým archiepiskopom Paisijom, báčskym episkopom Irinejom, braničevským episkopom Ignatijom, buenosairesským a južno - stredoamerickým episkopom Kyrilom, mochačským episkopom Isychijom, šumperským episkopom Izaiášom a domácim archiepiskopom michalovsko - košickým Jurajom ako aj duchovenstvom zo Slovenska, Čiech, Poľska, Srbska, Čiernej Hory a Chorvátska. 
 

V kázni sa po Evanjeliu prihovoril báčsky episkop Irinej slovami: „Vo svätom Evanjeliu od Jána, ktorého úryvok sme práve počuli Spasiteľ svojim verným učeníkom hovorí: „Vy ste moji priatelia!“ Nenazývam vás viac sluhami, ale mojimi priateľmi“. Ďalej Spasiteľ pokračuje, že ako ľudia tohto sveta prenasledovali Jeho, tak budú prenasledovať aj Jeho učeníkov. Oba tieto odkazy nášho Spasiteľa sa sprítomnili na príklade jedného obdivuhodného Božieho následovníka, ktorým je svjaščenomučeník Stanislav Nasadil, ktorý je aj priateľ Boží podľa svojich cností, aj mučeník za Christa, ktorý svoj život položil za svojich blížnych a za svoje duchovné stádo. Nejestvuje väčšia láska ako táto. V našej Pravoslávnej cirkvi je láska a jednota medzi všetkými nami základný spôsob existencie a života. Pramení to zo svätej Liturgie, lebo prijímame jedno Telo Hospodina Christa a zjednocujeme sa s Hospodinom. Táto jednota je prameňom všeobecnej jednoty Cirkvi vo svete. Liturgia nie je prostriedok, ktorým dosiahneme jednotu Cirkvi, ale je to cieľ a účel, lebo len vo svätej Liturgii skutočne zažívame jednotu Cirkvi. Hospodin je Jeden vo Svätej Trojici, a preto my všetci, aj keď sme rozdielni ako osoby, ako národy a možno aj ako kultúry, aj tak sme jedno v Bohočloveku Hospodinovi Christovi. 

Po Hospodinovi, ktorý nás zjednocuje, v Jeho mene a Jeho blahodaťou nás zjednocujú aj svätí Boží nasledovníci, Jeho priatelia, ako ich On sám nazýva. Jednota, o ktorej nám oni svedčia a darujú, sa týka všetkých pravoslávnych. Ale my si aj tak všímame isté historické dimenzie, ktoré v nás vyvolávajú zvláštne pocity radosti a vďaky Hospodinovi. Vy všetci poznáte historické a duchovné zväzky medzi Srbskou Cirkvou a Vašou Cirkvou v českých krajinách a na Slovensku. Naši veľkí duchovní učitelia, medzi nimi sú už aj oslávení Boží následovníci, boli duchovní pastieri Vašich predkov v čase medzi dvoma svetovými vojnami. Rovnako tak aj synovia Vašich bratských národov, slovenského a českého, žili v našej krajine a tam svedčili o svojej pravoslávnej viere a ako svätci a mučeníci ukázali, čo znamená byť Christov priateľ. Najväčším príkladom toho je práve svjaščennomučenik Stanislav, ktorého dnes oslavujeme ako svätého. Pôvodom bol Čech, ale slúžil ako duchovný v Srbskej pravoslávnej cirkvi, v jednej eparchii, ktorá sa nachádza v Chorvátsku. V čase Druhej svetovej vojny vládol v Chorvátsku hrozný, satelitný nacistický režim, ktorý okrem iného prenasledoval pravoslávnych Srbov, Rómov, Židov a antifašistických Chorvátov. Výsledkom tohto zločineckého systému vlády bolo umučenie troch našich episkopov, stoviek kňazov a státisícov ľudí, ktorí trpeli iba preto, lebo boli pravoslávnej viery. Napriek všetkej tej neľudskosti však mučitelia preukázali aj jednu malú stopu ľudskosti. Ľuďom, ktorí nepochádzali z tých krajov, povedali, že môžu odísť, lebo sú cudzinci. To povedali aj našim episkopom, ale oni to odmietli slovami: „My sme tu so svojimi duchovnými deťmi a nemôžeme ich opustiť.“ Rovnako tak postupoval aj svjaščennomučeník Stanislav. On mohol opustiť svoju cirkevnú obec aj svojich veriacich a mohol prežiť. Mohol povedať, že nie je Srb alebo Žid, ale že je Čech a mohol odísť, ale ani on nechcel opustiť svoje duchovné deti a zaplatil zato svojím životom dosvedčiac, čo znamená byť kňazom Christovej Cirkvi. Preto ho Hospodin preslávil, aby sme sa k nemu dnes po prvýkrát obracali s modlitbou. 
Poviem aj niečo, čo aj u mňa osobne vzbudzuje pocit radosti a nadšenia. Po prvé je to to, že môj predchodca, svätý a veľký vladyka Irinej (Čirič) rukopoložil otca Stanislava do stavu diakona a kňaza. Po druhé, že je tu s nami dnes podľa Božej prozreteľnosti aj pravnuk o. Stanislava, monach Paisij z monastiera Kovilj v našej báčskej eparchii. 
Takto teda Hospodin oslavuje svojich pravých priateľov a pozýva všetkých nás, aby sme činili všetko vo svojom živote tak, aby sme sa aj my stali Jeho priateľmi, ako sú nimi svätci a ako ním je svjaščennomučeník Stanislav. Hospodin preto prišiel v ľudskom tele, preto zoslal Svätého Ducha a preto jestvuje Jeho Cirkev, aby sme my všetci mohli byť obožení Jeho blahodaťou. Takto svätí Boží nasledovníci, mučeníci a ostatní svätí nie sú pre pravoslávnych kresťanov nejakými nadľudskými bytosťami. Sú rovnako ako my ľudia z mäsa a krvi, ale milovali Hospodina Christa a sami sa stali jedno s Ním, ako je aj On jedno s Otcom. Takto aj svätý svjaščennomučeník Stanislav, na prvý pohľad skromný, bezvýznamný duchovný z provincie, bude od dnes preslávený po celom svete a v celej Pravoslávnej cirkvi ako svätec. On a jemu podobní sú skutočnou slávou a chválou vašej miestnej Cirkvi, ale aj Cirkvi sobornej - všeobecnej v celku.“
 

Po Božskej Liturgii, na ktorej sa zúčastnilo množstvo domácich aj zahraničných veriacich, sa konal slávnostný akt kanonizácie svjaščennomučeníka Stanislava, keď bolo prečítané a všetkými prítomnými archijerejmi, duchovnými a veriacimi podpísané uznesenie Posvätnej synody našej miestnej Pravoslávnej cirkvi o vyhlásení kňaza-mučeníka Stanislava za svätého. Uznesenie rovnako podpísal aj priamy potomok svätca, jeho pravnuk Paisij, brat srbského monastiera Kovilj. 

Blaženejší metropolita Rastislav potom požehnal veriaci ľud ikonou svjaščenno - mučeníka Stanislava, počas čoho zbor spieval jeho tropár v cirkevnoslovanskom jazyku. Po druhýkrát zbor spieval tropár po srbsky a ikonou ľud požehnávali srbskí archijereji metropolita Porfirije a episkop Ignatije. Napokon zaznel tropár aj v českom jazyku a ľud ikonou požehnali arcibiskupi Michal a Juraj.
Po posvätení slávskeho koláča, ktorý vladykovia rezali na viacerých miestach v chráme aj pred ním, sa blaženejší metropolita Rastislav poďakoval hlavnému organizátorovi arcibiskupovi Jurajovi, duchovenstvu a veriacim Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie, že sa podujali zorganizovať toto krásne modlitebné stretnutie, čo si vyžadovalo veľkú námahu a finančné zabezpečenie. Nech im to modlitbami sv. Stanislava Boh vynahradí. Svjatyj svjaščennomučeniče Stanislave, moli Boha o nas!

zdroj: https://orthodox.sk/kanonizacia-svjascennomucenika-stanislava-v-kosiciach/

TIBAVA, 29. december 2018

Novopostavený kríž v obci Tibava, v miestach, kde pôvodne stál kríž, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia spolu s veriacimi a sympatizantmi Pravoslávia dal vyhotoviť blahej pamäti igumen Ignatij (Čokina), sa v týchto dňoch zaskvel "zlatým" plášťom.

Veľké poďakovanie patrí donorom tibavského kríža - rodine Čokinových z Košíc, rodine Čopákových z Uble a ďalším dobrým ľuďom, ktorí boli nápomocní tomuto Bohom požehnanému dielu - nech Vám Hospodin mnohonásobne vynahradí Svojím požehnaním NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA !

TIBAVA, 24. november 2018 - V toto sobotné popoludnie sa v obci Tibava, v sobraneckom okrese, uskutočnila milá a požehnaná slávnosť. 

V tejto, dnes prevažne katolíckej obci, sa zišli pravoslávni veriaci z cirkevných obcí sobraneckého arcidekanátu spolu so svojim archijerejom - Vysokopreosvieteným JURAJOM, arcibiskupom michalovsko - košickým a so svojimi duchovnými, aby posvätili nový poklonný kríž. 

Nový kríž nahradil pôvodný, už časom poškodený kríž, ktorý tu dal vyhotoviť v 20-tych rokoch minulého storočia blahej pamäti otec igumen Ignatij (Čokina), ktorý v tých časoch pôsobil ako pravoslávny misionár v mnohých obciach dolného Zemplína. 

FOTOALBUM

Zásluhu na vyhotovení nového tibavského kríža, ktorý je aj pamiatkou na osobu zbožného človeka, kňaza a modlitebníka otca Ignatija a jeho pôsobenie, majú príbuzní otca Ignatija, ktorí aj zrealizovali toto bohumilé dielo, za čo im aj vladyka Juraj vyslovil poďakovanie. Takisto vladyka poďakoval miestnej rodine Jančových, ktorí prijali ešte pôvodný kríž vo svojom dvore a s úctou sa o neho starali a na pamiatku na túto udalosť im daroval ikonu Presvätej Bohorodičky. 

Toto Bohom požehnané stretnutie zakončilo spoločné agapé, ktoré pripravila rodina Faťolových - dnes jediná pravoslávna rodina žijúca v Tibave. 

Sláva Bohu za všetko !

- nikodim

V dňoch 14. – 17. februára 2013 pobýval na dušpastierskej vizitácii v Paraguaji arcibiskup Jeremiáš (Ferens), eparcha ukrajinskej pravoslávnej eparchie Južnej Ameriky, ktorá patrí do jurisdikcie Konštantínopolského patriarchátu. Do tejto eparchie patrí aj šesť farností v samotnom Paraguaji. Počas svojej dušpastierskej vizity arcibiskup Jeremiáš navštívil tri z nich – 14. februára v chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Santo Domingo slúžil Veľkú večerňu; 15. februára, na sviatok Stretnutia Hospodina so Simeónom (celá eparchia sa totiž riadi juliánskym kalendárom), slúžil archijerejskú liturgiu v chráme sv. Michala Archanjela v Capitan Miranda, kde tiež postrihol piatich hypodiakonov; a 16. februára v chráme Povýšenia sv. Kríža v meste Alvorada slúžil moleben.

Najvážnejším momentom celej jeho vizity bolo posvätenie prvého pravoslávneho monastiera v Paraguaji. Prvým igumenom nového Stritenského monastiera sa stal o. Dimitrij (Castilhos de Oliveira). Počas slávnostnej sv. liturgie bol pre paraguajské pravoslávne spoločenstvo vysvätený takisto nový diakon o. Michal Babak.

V Paraguaji žije skoro 7 miliónov obyvateľov. Úradným jazykom je španielčina a jazyk guarani (jeden z pôvodných jazykom miestnych indiánov). Najväčšiu skupinu medzi pravoslávnymi v Paraguaji tvoria ukrajinskí prisťahovalci, v mnohých prípadoch žijúci v imigrácii už tretiu generáciu. Svoj chrám v hlavnom meste Asunción majú takisto ruskí pravoslávni veriaci. Pravoslávne chrámy a farnosti zbudované pre potreby imigrantov z pravoslávnych krajín však čoraz viac priťahujú aj pôvodných, domorodých obyvateľov.

Na základe: ecclesia.com.br., cerkiew.pl.

- nikodim

V nedeľu 24.2.2013 bol Všenárodným cirkevným zhromaždením Bulharskej pravoslávnej cirkvi zvolený nový najvyšší predstaviteľ pravoslávnych kresťanov v Bulharsku, metropolita Neofit z Ruse, ktorý bol zároveň tohto dňa slávnostne uvedený (intronizovaný) v sofijskom katedrálnom chráme sv. Alexandra Nevského na stolec sofijských metropolitov a patriarchov Bulharska. Slávnostných obradov sa okrem predstaviteľov ďalších miestnych pravoslávnych cirkví, medzi ktorými bol aj náš metropolita Kryštof, zúčastnili i ďalšie významné osobnosti náboženského, kultúrneho a politického života.

Jeho Svätosť Neofit, patriarcha bulharský, občianskym menom Simeon Dimitrov, sa narodil v roku 1945. V roku 1971 ukončil Sofijskú teologickú akadémiu, svoje štúdia prehlboval i v Rusku. Mníšstvo a kňazské svätenie prijíma z rúk nedávno zosnulého bulharského patriarchu Maxima, ktorému slúžil od r. 1985 ako protosynkel s titulom levkijského biskupa. Zároveň sa venoval výučbe na svojej alma mater, ktorej bol rektorom až do roku 1994, kedy bol zvolený za eparchiálneho biskupa-metropolitu.

K Bulharskej pravoslávnej cirkvi sa hlási okolo 80%  zo 7,3 miliónov  Bulharov v samotnej krajine a v diaspore (vo svete). Bulharsko je podobne ako Česká republika silno zasiahnuté komunistickou a postkomunistickou ateizáciou spoločnosti, takže podľa niektorých údajov iba 10%  oficiálne prihlásených veriacich pravidelne navštevuje chrám.

Patriarcha Neofit sa ujíma kormidla Bulharskej cirkvi v zložitej situácií vnútorných politických turbolencií a silnej ekonomickej a duchovnej krízy. Vyprosujme mu teda veľa Božej milosti a darov Ducha Svätého v neľahkej službe, ku ktorej ho Pán povoláva.

vladyka Juraj

zdroj: mkpe.sk

Delegace Pravoslavné církve v českých zemích a na Slovensku vedené metropolitou Kryštofem s doprovodem tajemníka pro vnější vztahy a ekumenu Mgr. Ondřeje Chrásta se dne 17. ledna 2013 účastnila slavnostní bohoslužby u příležitosti intronizace nového patriarchy antiochijského a celého východu Jana X, Nový patriarcha byl zvolen na patriarší trůn namísto nedávno zesnulého patriarchy Ignatie IV. Přestože sídlo historického patriarchátu je v současném Damašku, z důvodu hrozivé občanské války, která rozvrací celý syrský národ se oficiální slavnostní Bohoslužba u příležitosti intronizace konala v sousedním libanonském Bejrútu, kde má Antiochijský patriarchát silné zastoupení. Patriarchát patří k nejstarším historickým místním pravoslavným církvím, byla zde založena jedna z prvních křesťanských obcí, dokonce právě zde byli podle Skutků apoštolů křesťané poprvé označení tímto jménem. V současné době má své farnosti prakticky po celém světě, silné zastoupení má i v USA či v západní Evropě, kde také jako biskup dlouhá léta působil nově zvolený patriarcha Jan X.

Oslavy vrcholily svatou liturgií, slouženou v katedrále sv. Mikuláše v centru Bejrútu, vedenou novým patriarchou Janem X, dále arcibiskupem Nové Justiniany a celého Kypru Chrysostomem a metropolitou českých zemí a Slovenska Kryštofem. Sv. liturgiie se také účastnilo více jak 50 pravoslavných biskupů celého světa - zástupci těměř všech autokefálních církví, autonomních církví, také vrcholní představitelé téměř všech církví působících v regionu i ve světě.

Z hostů z celého světa byl přítomen např. pařížský metropolita Konstantinopolského patriarchátu Emanuel, za Moskevský patriarchát metropolita Volokolamský Ilarion, dále např. kardinál Kurt Koch, předseda papežské rady pro jednotu křesťanů, Maronitský Patriarcha Bechara Boutros, Syrský Malabarský Patriarcha Ignatius Joseph II, Syrský Jacobitský Patriarcha Mar Ignatius Zakka I, katholikos Aram I z arménské orientálně pravoslavné církve a mnozí další vzácní hosté včetně libanonského prezidenta M. Suleimana a premiéra N. Mikati.

Celá událost intronizace probíhala ve stínu zmiňované občanské války v Sýrii, která zasahuje přímo srdce patriarchátu, srdce všech křesťanů blízkého východu, které nesou tradici přímého a nejstaršího svědectví o našem Pánu. Historické obce - farnosti, které vznikaly v raných dobách apoštolských jsou teď doslova pod palbou. Všichni přítomní vyjadřovali svá přesvědčení, že krvavý konflikt musí co nejdříve skončit a mír opět musí být obnoven. Přítomnost křesťanů na blízkém východě čelí vůbec nejvážnější krizi své historie, prohlásil libanonský arcibiskup antiochijského patriarchátu Eliáš, který sídlí a hostil slavnostní Bohoslužbu právě v katedrále sv. Mikuláše v Bejrútu.

zdroj: hlaspravoslavi.cz

Dňa 11. februára 2013 priniesli svetové média správu o rezignácii pápeža Benedikta XVI. z úradu rímskeho biskupa.

„Po opakovanom spytovaní si vlastného svedomia som pred Bohom dospel k istote, že moje sily pre pokročilý vek už nestačia na náležité vykonávanie úradu (…). Som si dobre vedomý, že táto služba svojou duchovnou povahou sa musí vykonávať nielen činmi a slovami, ale aj utrpením a modlitbou“. - povedal Benedikt XVI.

Je to druhý prípad v histórii, kedy pápež dobrovoľne abdikuje zo svojho úradu. V minulosti podobný krok urobil pápež Celestín V. 13. decembra 1294. Pápež Benedikt XVI. nastúpil na rímsku katedru po zosnulom pápežovi Jánovi Pavlovi II. v máji v r. 2005. Jeho pontifikát končí 28. februára tohto roku.

Benedikt XVI. sa mnohokrát stretol s predstaviteľmi pravoslávnej Cirkvi. Treba pripomenúť, že počas svojej vizity v nemeckom Fryburgu v r. 2011 so sympatiami pripomenul fakt nárastu pravoslávnych v Západnej Európe, pričom iba v Nemecku dnes žije už vyše jeden a pol milióna pravoslávnych veriacich.

Pápež podporoval spoluprácu medzi miestnymi pravoslávnymi Cirkvami, žičiac úspechu v prípravách panpravoslávneho snemu. Neraz pripomínal, že sa zúčastňoval dialógu medzi Pravoslávím a rímskou Cirkvou už ako profesor, a neskôr mníchovský arcibiskup. "To mi tiež pomáhalo spoznať Pravoslávie a zamilovať si ho“, - poznamenal Benedikt XVI.. Vyzýval k ďalšiemu teologickému dialógu, zvlášť k reflexii nad rolou biskupa Ríma. Nakoniec, svoju pozíciu, čoho sme svedkami, zademonštroval svojim odstúpením z tejto, doposiaľ v západnom kresťanskom svete, mystifikovanej úlohy.

- nikodim

Slavný monastýr Studion v Konstantinopoli (Istanbul) bude změněn na mešitu

Korespondent řecké agentury církevního zpravodajství sděluje, že známý historický pravoslavný monastýr (klášter) Studion bude vyňat ze správy tureckého ministerstva kultury a bude změněn z filiálky muzea "Agia Sofia" na fungující mešitu.

Starokřesťanský Studijský monastýr, zasvěcený sv. Janu Křtiteli, byl založen v Konstantinopoli uprostřed V. století patricijem Studiem. Monastýr hrál význačnou roli v historii byzantské kultury a duchovnosti. V druhé polovině VII. stol. a první pol. VIII. stol. se monastýr stal baštou ctitelů svatých ikon a střediskem zápasu proti herezi ikonoborectví.

Studijský monastýr by změněn osmanskými Turky na mešitu v r. 1486. Monastýr silně utrpěl požárem r. 1782, byl opraven v r. 1820, ale znovu byl vážně poškozen zemětřesením r. 1894. V r. 1908 se zřítila střecha chrámu. Až do současné doby budova nebyla restaurována a zůstává ve zruinovaném stavu.

Je jen málo monastýrů slavnějšího jména než Studion. Doposavad se podle tohoto monastýru nazývá jeden ze tří pravoslavných typikonů. Podle "studijského typikonu" se řídí řecké pravoslaví (typikon - bohoslužebný řád). Pozn. Překl.

Turecký parlament bude zkoumat využití konstantinopolského velechrámu Svaté Boží Moudrosti jako fungující mešity

Turecký parlament obdržel interpelaci, dle které zkoumá možnosti změnit chrám Boží Moudrosti (Agia Sofia) na fungující mešitu. Interpelace s požadavkem předpokládajícím vykonávání muslimských bohoslužeb v tomto chrámu byla zaslána do parlamentu soukromým tureckým občanem.

Celosvětové známý památník byzantské architektury (jeden z divů světa) byl postaven na místě, kde byl postaven v letech 324-337 za byzantského císaře Konstantina I. starší chrám Boží Moudrosti. Za císaře Justiniána zde byl vybudován současný velechrám, který byl vysvěcen r. 537.

Velechrám byl změněn na mešitu ihned po přepadení Konstantinopole v r. 1453. V r. 1935 dostal status muzea, v r. 1985 byl spolu s dalšími památkami historického centra Istanbulu zařazen do soupisu světového dědictví UNESCO.

Bylo oznámena, že parlamentní komise, která interpelaci obdržela, bude brát v úvahu názory různých organizací a institucí.

V Turecku byla zabita 85letá arménská křesťanka, do těla jí vyřezali kříž

Tělo 85leté Arménky Marissy se sedmi ránami od nože a proříznutým hrdlem bylo objeveno v jejím bytě v Istanbulu 29. prosince 2012. Příbuzní zavražděné vypověděli, že do jejího těla bylo vyřezáno znamení kříže (resp. obraz Ukřižování).

Minulý týden přepadl neznámý muž v masce jinou starou Arménku před vchodem do jejího bytu. Udeřil ji pěstí do hlavy. Když upadla na zem, začal do ní kopat. Kvůli křiku ženy přiběhli sousedé a útočník utekl.

V posledních dvou měsících je to už páté přepadení starých arménských žen (jedna z nich přišla o oči). Všechny se staly v městské čtvrti Istanbulu Samatie, kde má domov asi 8 tisíc Arménů.

Není dosud jasné, jaký je důvod těchto útoků. Zda nenávist k Arménům či náhodná krádež. Starosta města Istanbul trvá na tom, že to jsou pouhé krádeže. "Bylo to přepadení za účelem krádeže, skutek nemá nic společného s rasismem. Buďte si jisti, že odhalíme pachatele. Můžete klidně spát," prohlásil starosta.

Arméni mají v paměti genocidu ze začátku 20. století, kdy Turci vyvraždili 1,2 miliónu Arménů. Tuto genocidu Turecko dodnes neuznalo a protestuje, kdykoliv se někde ve světě začne o této genocidě oficiálně hovořit.

Zdroj: ambon.cz