S požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola v r. 2008 v nižno - rybnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená ikona sv. veľkomučenice Kataríny, alexandrijskej s časticou jej sv. ostatkov. Od toho času, v čase  jej liturgickej spomienky /24. novembra (nov. štýl)/, sa tu schádzajú veriaci, aby oslávili Hospodina Boha a sv. Katarínu, ktorá Ho tak milovala, že pre Neho a svätú Christovu vieru bola ochotná obetovať aj svoj vlastný život, za čo ju Boh obdaroval korunou víťazstva a Cirkev ju slávi ako Christovu veľkomučenicu.

SVIATOK SV. KATARÍNY 

- SPOLUPATRÓNKY NIŽNO-RYBNICKÉHO CHRÁMU

Už 15 rok sa schádzajú ctitelia sv. veľkomučenice Kataríny vo farskom a zaroveň pútnickom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici, kde je uložená častica sv. ostatkov tejto svätice.

Tohtoročné svätokatarínske duchovné slávnosti, v sobotu 25. novembra 2023, začali Molebenom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca nižno – rybnickej farnosti a pútnického chrámu prot. Nikodim Dušan Tomko, ktorý v závere molebenu aj privítal zhromaždených tu pútnikov.

Tento sviatočný deň sme oslávili aj s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým. Archijerejskú sv. liturgiu, pri ktorej mnohí pristúpili k sv. tajinám Pokánia a Eucharistie, slúžil vladyka s duchovnými otcami – mitr. prot. Bohuslavom Seničom zo Sobraniec, tajomníkom Úradu ER MKPE., o. Nikiforom Milošom Surmom z Bežoviec., o. Marekom Balogom z Michaloviec, protodiakonom Viliamom Fencikom z michalovského katedrálneho chrámu, a miestnym správcom farnosti a sobraneckým arcidekanom, prot. Nikodímom Dušanom Tomkom.

Pozvanie na svätokarínske duchovné slávnosti prijal aj správca gr. kat. farnosti v Nižnej Rybnici o. Slavomír Gallik s manželkou.

Spolu s ostatkami sv. Kataríny boli k úcteniu veriacim na tento deň prinesené vladykom Jurajom aj ostatky sv. mučeníka Merkurija a sv. mučeníka Klimenta, rimského biskupa.

V závere sv. liturgie vladyka Juraj prosil pred milostivou klokočovskou ikonou Bohorodičky, ktorá je nielen svätyňou nášho chrámu, ale aj pokroviteľkou našej eparchie, o vyliatie Božích milostí cez ruky Matky Božej pre náš každodenny život na ceste spásy, ako jednotlivcov, tak aj celého eparchiálneho spoločenstva.

Táto naša milá slávnosť „malého rybnického odpustu“ – sviatku sv. Kataríny, už tradične bola zakončená požehnaním koliva, pomazaním posväteným olejom a malým pohostením, ktoré sme z lásky pripravili pre pútnikov.

SVÄTÁ VEĽKOMUČENÍČKA KATARÍNA, ALEXANDRIJSKÁ, PREMÚDRA NEVESTA CHRISTOVA, PROS BOHA ZA NÁS!

viac fotografií na našej facebookovej stránke

Napriek obmedzeniam, s ktorými sme sa stretávali posledné mesiace z dôvodu ohrorozenia Covidom-19, milostivý Boh požehnal, aby pútnický chrám Zosnutia Presvätaje Bohorodičky v Nižnej Rybnici aj tohto roku mohol privítať pútnikov, ktorí sa tu už vyše 10 rokov stretávajú pri kópii milostivej Klokočovskej ikony Bohorodičky, ktorá sa za tento čas už dostala do povedomia veriacich ako Ikona klokočovsko – nižnorybnická.

Tohtoročné duchovné slávnosti, ktoré sa konali v dňoch 22. – 23. augusta, sa niesli v duchu 350. výročia zázračného slzenia ikony Božej Matky v klokočovskom chráme.

5. ročník pešej púte 

„ZO STARÉHO DO NOVÉHO KLOKOČOVA“

V r. 2016 sa zrodila myšlienka pešej púte z obce Klokočov, kde pred 350. rokmi ikona Bohorodičky zaplakala nad ľudom Zemplína do pravoslávneho pútnického chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Nižnej Rybnici – duchovného Nového Klokočova.

Prvej púte, ktorá činí ponad 20 km sa zúčastnili šiesti nadšenci, na čele s našim vladykom Jurajom, arcibiskupom michalovsko – košickým, a každým rokom sa počet pútnikov znásoboval. Bolo neskutočnou radosťou pozerať, keď aj tohto roku k pútnickému chrámu v Nižnej Rybnici, za páľavy slnka, cestami, poliami, kráčalo viac ako 40 pútnikov, duchovní otcovia spolu s veriacimi, maličké deti, mladí i tí starší.

Tohtoročný, už 5. ročník púte, začal v obci Klokočov, kde sa naši pútnici poklonili miestnej kópii klokočovskej ikony, ktorá je už vyše 100 rokov uloženená v klokočovskom, dnes gréckokatolíckom chráme (tento klokočovský obraz Bohorodičky, namaľovaný v r. 1904 je kópiou z druhej kópie, ktorá bola uložená v Prešove). Tu pútnikov, na čele s vladykom Jurajom, privítal a pozdravil Mons. Milan Chautur, košický gréckokatolícky eparcha.

Na začiatku púte vladyka Juraj posvätil novú zástavu, štandardu púte, ako aj pútnického nižno-rybnického chrámu, vyobrazujúcu z jednej strany klokočovskú ikonu a z druhej erb Michalovsko-košickej eparchie.

MICHALOVSKO – KOŠICKÁ EPARCHIA 

ZASVÄTENÁ MATKE BOŽEJ KLOKOČOVSKEJ 

– PANEJ ZEMPLÍNA

Samotné duchovné slávnosti začali v sobotu podvečer, kedy po privítaní pútnikov a vladyku Juraja, začali celonočné bohoslužby, ktoré vyvrcholili nedeľnou archijerejskou sv. liturgiou.

Počas slávností mali veriaci možnosť pokloniť sa nielen milostivej ikone Bohorodičky, ale aj ostatkom svätých, ktorí počas svojho života boli zviazaní s našim krajom a odovzdávaním pravoslávnej viery – sv. mučeník a divotvorca Ján Sučavský, sv. kňaz a mučeník Maxim Sandovič – Gorlický, sv. prepodobný Alexej Karpatoruský a sv. prepodobný Jov Uhoľský a Michalovský.

Vsenočné bdenie (Veľká večerňa s Utreňou) spolu s Vysokopreosvieteným vladykom Jurajom slúžili – mitr. prot. Bohuslav Senič, tajomník biskupského úradu a správca farnosti v Sobranciach, prot. Sergej Barilik, správca farnosti v Michalovciach, jerej Pajsij Radoslav Lupjan, správca farnosti Cejkov a Kašov.

Mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia, aby sa mohli aj pri nočnej sv. liturgii, cez prijatie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina zjednodiť so svojim Spasiteľom.

Nočnú sv. liturgiu slúžili duchovní otcovia - prot. Pavol Novák z Inoviec, prot. Marián Čičvák z Úbreža a jerej Pajsij Radoslav Lupjan z Cejkova.

Modlitebný celonočný maratón v pútnickom chráme zakončil Molebnom Bohorodičke s prosbami za chorých a o požehnanie pre naše rodiny, ktorý pred milostivou ikonou zneje počas celého roka a ktorý slúžil správca farnosti a pútnického chrámu o. Nikodim D. Tomko.

Nedeľnú Archijerejskú sv. liturgiu, pri príležitosti 350. výročia slzenia Klokočovskej ikony slúžil Vysokopreosvietený vladyka Juraj, arcibiskup michalovsko – košický, s duchovenstvom a veriacimi z rôznych kútov našej eparchie, susednej prešovskej eparchie, ako aj mnohých priateľov a sympatizantov pútnického nižno - rybnického chrámu.

Počas sv. liturgie bola Michalovsko - košická eparchia zverená do materinskej opatery Bohorodičky a pod Jej omofor, ktorý nad ľudom Zemlína už 350 rokov rozprestiera cez Jej milostivú ikonu. Na znak tohto zasvätenia bola k milostivej klokočovsko - nižnorybnickej ikone pripnutá strieborná votívna plaketa znázorňujúca "DOM ZALOŽENÝ NA SKALE", ktorý je symbolom nášho eparchiálneho spoločenstva.

Ako je už zvykom, duchovné slávnosti boli zakončené posvätením koliva a požehnaním slávskeho koláča. SLÁVA BOHU ZA TENTO MILOSTIVÝ ČAS !

o. Dušan Nikodím Tomko, 

správca farnosti a pútnického chrámu v Nižnej Rybnici

Počas slávnostnej svätej Liturgie, ktorá sa konala 8. februára 2020 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe, boli kanonizovaní otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami umučení za Christa a sv. Pravoslávie, keďže po atentáte na Heydricha pomáhali skrývajúcim sa parašutistom v pravoslávnom chráme.

Parašutistom poskytli úkryt, čím prejavili lásku k blížnemu napriek riskovaniu vlastného života a preto ich Pravoslávna cirkev svätorečila. Vladimír Petřek, Václav Čikl a Jan Sonnevend spolupracovali s parašutistami, ktorí v roku 1942 uskutočnili útok na Reinharda Heydricha. Práve oni ukryli výsadkárov v krypte pravoslávneho chrámu, kde ich o niekoľko týždňov neskôr gestapo odhalilo. A práve v tomto chráme boli v sobotu Petřek, Čikl, Sonnevend a ich rodiny za svoje hrdinstvo v odboji kanonizovaní.

„Sú stelesnením všetkého, čo človek má mať k dokonalosti. Boli to vlastenci a to, čo hovorili, neboli iba slová bez obsahu, ale dokázali to svojimi činmi,“ vysvetľuje dôvody svätorečenia nových mučeníkov súčasný duchovný správca chrámu svätých Cyrila a Metoda prot. Václav Ježek.

Petřek ako tamojší pomocný duchovný, Čikl správca cirkevnej obce a Sonnevend ako predseda starších českej pravoslávnej cirkvi boli dôležitými spolupracovníkmi Jana Kubiša, Jozefa Gabčíka a ďalších piatich odbojárov práve preto, že im poskytli posledný úkryt pred ich vyzradením a aktívne sa podieľali na ich zásobovaní potravinami i oblečením.

Nacisti použili Petřeka ako živý štít

„Títo traja páni sa zapojili do odboja hneď po okupácii. Vystavovali krstné listy židovským občanom, aby mohli preukázať svoj árijský pôvod. Ďalej vieme, že už pred rokom 1942 sa v krypte ukrývali ľudia, ktorí potrebovali pomoc. To zaisťoval Petřek a Sonnevend. Parašutisti tu začali prichádzať už 28. mája 1942, deň po atentáte na Heydricha,“ vysvetľuje bádateľ Vlastislav Janík.

Muži sa o výsadkárov starali, do krypty im nosili jedlo a správy o dianí v protektoráte. Otec Petřek ich mal taktiež duchovne povzbudiť potom, ako sa dozvedeli o vypálení Lidíc a zvažovali ďalší postup. Podľa niektorých bádateľov existoval plán, podľa ktorého sa mali parašutisti z chrámu následne presunúť inam, uprchnúť v prázdnych rakvách pohrebného ústavu. K tomu už ale nedošlo.

Výsadkárov a príslušníkov domáceho odboje udal gestapu člen paravýsadky Out Distance Karel Čurda. Začalo zatýkanie, ktoré vyvrcholilo dobytím krypty 18. júna 1942, samovraždou parašutistov a uväznením Petřeka, Čikla a Sonnevenda.

„Petřka dokonca pri dobývaní krypty nacisti nútili, aby výsadkárov prehovoril, aby sa vzdali,“ dodáva Janík. Gestapo malo kňaza údajne pri boji používať dokonca ako živý štít.

Na zatknutie starého otca si pamätá aj vnuk Jana Sonnevenda, ktorý mal v dobe heydrichiády 10 rokov. „Dedka som naposledy videl tesne predtým, ako bol zatknutý. Pamätám sa, že to bolo v stredu, pretože v ten deň sme chodili vždy k prarodičom na návštevu. To, že sa angažovali v odboji, som sa ale dozvedel až po vojne, pretože môj otec nemal záujem, aby sme o tom vedeli, pretože sme boli ešte malé deti,“ spomína Jaroslav Ort.

Pamiatku nových svätcov si budú veriaci pripomínať 5. septembra

Všetkých troch mužov nacisti väznili v pankráckej väznici. K brutálnemu výsluchu ich vozili do sídla gestapa v Petschkovom paláci. Informácie sa z nich snažili dostať tri mesiace. Márne, nikoho neprezradili. V tej dobe už ale natoľko pokročilo zatykanie, že väčšina spolupracovníkov parašutistov už bola zadržaná.

Väčšinu z nich čakal podobný osud – krátko po väznení v Terezíne a následnom prevoze do koncetračného tábora Mauthausen a smrť. Petřek, Čikl a Sonnevend sa však postavili spoločne s biskupom Gorazdom (svätorečený bol už v roku 1987) pred mimoriadny súd v Prahe. Ten ich 3. septembra 1942 odsúdil na trest smrti.

Čikla a Sonnevenda zastrelili na Kobyliskej strelnici hneď nasledujúci deň, Petřeka o dva dni neskôr. A práve 5. september je teraz v pravoslávnom kalendári deň, kedy si budú veriaci týchto nových mučeníkov pripomínať.

Ich kanonizácie sa zúčastnili traja archijereji: domáci pražský arcibiskup Michal, michalovsko-košický arcibiskup Juraj a mochačský episkop Isychije zo Srbskej pravoslávnej cirkvi, množstvo duchovných a veriacich z našej miestnej pravoslávnej cirkvi aj zo zahraničia.

Z orthodox.sk., spracované a upravené podľa zdroja: 

https://ct24.ceskatelevize.cz

10. októbra 2019 boli na zasadnutí Posvätnej Synody do zoznamu svätých našej miestnej Cirkvi zapísaní druhovia sv. vladyku mučeníka Gorazda 

– otcovia Vladimír Petřek a Václav Čikl, ako aj Ján Sonnevend, Václav Ornest a Karel Louda s rodinami, umučení za Christa a sv. Pravoslávie počas Heydrichiády.

Jan Sonnevend

Narodil se 25. prosince 1880 v obci Topolany u Vyškova na Moravě v rolnické rodině. Absolvoval obchodní akademii v Brně, kde také následně pracoval jako úředník pojišťovny. V jihomoravské metropoli se oženil roku 1907 s Marií rozenou Lorkovou a rok nato se jim narodila dcera Ludmila. Roku 1924 se aktivně podílel na založení brněnské pravoslavné církevní obce, která si jej zvolila do funkce místopředsedy sboru starších. Sonnevend napomohl v Brně vzniku pěveckého sboru a významně finančně podpořil stavbu tamního pravoslavného chrámu sv. Václava. Ve 30. letech působil jako ředitel Okresní nemocenské pojišťovny v Brně. Po penzionování roku 1938 se s manželkou přestěhoval za dcerou do Prahy. Zde se, kromě filatelie a charitativní činnosti v Ústřední Masarykově lize proti TBC, věnoval především práci ve prospěch místní pravoslavné církve jako předseda pražské rady starších katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Po německé okupaci se zapojil do odboje a byl v kontaktu se členy různých odbojových organizací. Vrcholem jeho protiokupační činnosti se stala pomoc parašutistům skupiny ANTHROPOID, kteří provedli 27. května 1942 v Praze úspěšný atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha. Sonnevend nabídl prchajícím parašutistům úkryt v kryptě pravoslavného katedrálního chrámu za spolupráce kaplana Vladimíra Petřka, představeného kněze Václava Čikla a kostelníků Václava Ornesta a Karla Loudy. Pražský vladyka Gorazd se o pobytu hledaných osob v chrámu dozvěděl od Sonnevenda teprve 11. června 1942 a nařídil jejich co nejrychlejší přestěhování na jiné bezpečné místo. Zradou kolegy parašutisty Karla Čurdy došlo kvyzrazení úkrytu a 18. června 1942 po mnohahodinovém boji k likvidaci skrývaných odbojářů. Sonnevand byl zatčen, podroben krutým výslechům a 3. září 1942 odsouzen stanným soudem v rámci procesu s představiteli pravoslavné církve k trestu smrti zastřelením vykonaném den nato na kobyliské střelnici. Manželku Marii s dcerou Ludmilou provdanou Ryšavou a jejího manžela zastřelili nacisté dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen.

Protojerej Václav Čikl

Narodil se dne 13. ledna 1900 ve Slavětíně u Litovle na Moravě. Po maturitě na litovelském reálném gymnáziu absolvoval dvouleté teologické studium organizované v Olomouci Československou církví zakončené roku 1922 vysvěcením na kněze vladykou Gorazdem v Chudobíně. Po odchodu konzervativního pravoslavného Gorazdova proudu z reformní Československé církve a konstituování samostatné československé pravoslavné církve roku 1924 se stal pravoslavným pomocným duchovním v Olomouci a Tovačově. Do manželství vstoupil roku 1925 s Marií rozenou Klyšovou (dcery Olga a Taťána) a v období let 1925 až 1938 působil jako duchovní v Přerově. V roce 1938 odešel na žádost vladyky Gorazda do Prahy, kde se stal představeným katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Od počátku německé okupace spolupracoval s odbojem, stíhaným Židům vystavoval falešné křestní listy a podílel se na ukrývání členů odboje. Po atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha pečoval o parašutisty ukryté v katedrálním chrámu. Po jejich odhalení byl 18. června 1942 zatčen, vězněn a při výsleších mučen, přičemž neprozradil své spolupracovníky. Na závěr procesu s pravoslavnými představiteli před stanným souden 3. září 1942 si vyslechl rozsudek smrti, jehož vykonání se uskutečnilo na kobyliské střelnici den nato. Smrt nalezla rovněž Čiklova manželka Marie zavražděná dne 24. října 1942 v koncentračním táboře Mauthausen (dcery strávily válku v internačních táborech).

Jerej Vladimír Petřek

Narodil se 19. června 1908 v Olomouci – Hodolanech v učitelské a sokolské rodině. Po absolvování měšťanské školy a gymnázia pokračoval, díky rodinnému příteli vladykovi Gorazdovi, v letech 1923 až 1928 ve studiu pravoslavného bohosloví v semináři ve Sremských Karlovcích v Srbsku, nato se vzdělával na teologické fakultě v Bělehradě. Po návratu domů odmítl nadějnou vojenskou kariéru, roku 1934 se oženil v Olomouci s Jiřinou rozenou Reinlovou (dcera Jiřina *1935) a ještě téhož roku jej vladyka Gorazd v Praze vysvětil na kněze. Nastoupil jako pomocný kněz při pražském chrámu sv. Cyrila a Metoděje, přičemž se věnoval bezpočtu bohulibých aktivit – přednášel, překládal, obhájil doktorát teologie, působil na pražském eparchiálním soudu, spolupracoval s mezinárodní organizací YMCA, přátelil se s významnými osobnostmi tehdejšího kulturního života (např. básníkem Jaroslavem Seifertem) atd. Hovořil německy, francouzsky, srbsky i rusky. Po německé okupaci se okamžitě zapojil do odbojové činnosti, podílel se na ukrývání členů odboje a Gestapo proti němu vedlo vyšetřování pro vystavování křestních listů pronásledovaným Židům. Po realizaci atentátu na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se ujal prchajících parašutistů a významně napomáhal jejich urývání v kryptě chrámu sv. Cyrila a Metoděje. Pravděpodobně s nimi přicházel nejvíce do styku, protože je každodenně zásoboval potravinami. Po vyzrazení došlo 18. června 1942 k Petřekově zatčení a odvedení do chrámu, kde jej nacisté nutili vyjednávat s parašutisty kladoucími neohrožený ozbrojený odpor. Po dobytí krypty následovala kaplanova internace doprovázená krutým mučením a zakončená rozsudkem smrti vyneseným 3. září 1942 stanným soudem. Motivován silnou vírou a láskou k Československu při výsleších nikoho nevyzradil. Poprava zastřelením proběhla na kobyliské střelnici dne 5. září 1942. Obětmi nacistického režimu se stali též členové Petřekovy rodiny – oba rodiče a mnozí sourozenci.

Václav Ornest a Karel Louda

Václav Ornest se narodil 6. listopadu 1887 v Praze a pracoval jako krejčí. Roku 1911 se v Českých Budějovicích oženil s Františkou rozenou Škrletovou a spolu měli dcery Marii a Miluši. Václav Ornest včasech německé okupace vykonával funkci kostelníka pravoslavného katedrálního chrámu sv. Cyrila a Metoděje v Praze. K ruce měl svého zetě učitele Karla Loudu (*3. května 1904 v Plzni), manžela dcery Marie. Oba kostelníci věděli o ukrývání parašutistů v chrámu, a proto byli po prozrazení zatčeni včetně členů svých rodin (Františky Ornestové, Miluše Ornestové a Marie Loudové). Členové rodin Ornestových a Loudových nalezli smrt v koncentračním táboře Mauthausen dne 24. října 1942.

—
Atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha se stal nesmazatelným symbolem odboje československého lidu proti německé okupaci, který vzbudil mimořádný mezinárodní politický ohlas a značně posílil renomé československé exilové vlády při jednání o budoucí obnově Československa. Na druhou stranu zapříčinil vyhlazení obcí Lidice a Ležáky i smrt mnoha tisíců československých občanů v rámci tzv. heydrichiády. Celkem 262 příbuzných a nejbližších spolupracovníků parašutistů, z nichž mnozí vyznávali pravoslaví, bylo dne 24. října 1942 zastřeleno v koncentračním táboře Mauthausen (32 Čechoslováku následovalo jejich osud ze stejného důvodu o něco později). Protektorátní úřady v reakci na atentát rozpustily místní pravoslavnou církev, zakázaly její činnost, zabavily její majetek a pravoslavní kněží museli na nucené práce do Říše. Doplňme, že vladyka Gorazd byl mezi svaté mučedníky připočten místní církví v roce 1987.

Spracoval: historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca

NIŽNÁ RYBNICA, 24. november 2019 – Už desať rokov, odkedy bola v nižno – rybnickom pravoslávnom chráme Zosnutia Presvätej Bohorodičky uložená častica sv. ostatkov sv. veľkomučeníce Kataríny Alexandrijskej, sa stretávajú veriaci v deň jej sviatku, aby oslávili Boha, poďakovali Mu za premnohé milosti, ktoré vylieva do ich života, či prosili vo svojich potrebách, práve cez modlitebný príhovor svätej Božej služobníčky a patrónky nižno – rybnického pútnického chrámu – sv. Kataríny. 

Aj v túto Bohom požehnanú nedeľu sa tu zišli veriaci nielen zo všetkých kútov našej eparchie, ale aj z bratskej prešovskej eparchie, ako aj veriaci iných vyznaní, ktorí ako sami svedčia v nižno – rybnickom chráme, pri Matke Božej a Jej milostivej klokočovskej ikone, ako aj pri mnohých svätých, ktorých sv. ostatky sú uložené v chráme, našli svoj duchovný domov. 

Duchovné “sväto-katarínske” slávnosti začali v predvečer sviatku Veľkou večerňou, ktorú slúžil správca pútnického chrámu a farnosti o. ekonóm Dušan Nikodím Tomko. 

Samotné sviatočné nedeľné dopoludnie pútnici započali Akafistom sv. Kataríne, ktorý slúžil správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. Po privítaní nášho archijereja, Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, bola slúžená archijerejská sv. liturgia, pri ktorej mnohí veriaci pristúpili k sv. tajine Pokánia a Eucharistie, a ktorú s vladykom slúžili duchovní otcovia – miestny duchovný a sobranecký arcidekan, o. Dušan Nikodím Tomko; správca cirkevnej obce Podhoroď a Choňkovce, o. ekonóm Ivo Ozimanič a správca farnosti Bežovce a Blatné Remety, o. Miloš Nikifor Surma. 

V závere sv. liturgie, ako je už tradíciou, bolo požehnané kolivo a lámaný slávsky koláč v česť sv. mučeníce Kataríny. 

V tento slávnostný deň bol cez sv. iniciačné tajiny Krstu, Myropomazania a Eucharistie prijatý do spoločenstva Christovej Cirkvi malý Matúš, ktorému prajeme a u Boha vyprosujeme hojné Božie milosti, ochranu Matky Božej i sv. Kataríny. 

Všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto milej a Bohom požehnanej slávnosti, všetkým kresťanom i všetkým ľuďom dobrej vôle – Božie požehnanie, pokoj v srdci, potrebné zdravie NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA!

- o. Nikodím

V sprievode miestneho eparchu, vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko – košického, navštívil 5. novembra 2019 nižno – rybnický pútnický chrám preosvietený vladyka Damaskin, vikárny biskup sučavskej archieparchie Rumunskej pravoslávnej cirkvi.
Vladyka Damaskin, ktorý sa prišiel pokloniť Matke Božej uctievanej v našom chráme cez kópiu jej divotvornej klokočovskej ikony so sebou ako požehnanie priniesol ikonu s ostatkami sv. mučeníka a divotvorcu Jána Sučavského, i požehnal cirkevné obce, pútnické miesto, ako aj všetkých tých, ktorí prichádzajú na toto miesto prosiť o Božie požehnanie a skrze príhovor Matky Božej hľadať uzdravenie svojej duše i tela.

Obaja archijereji slúžili v tento deň ráno aj sv. archiejerejskú Liturgiu v košickom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého. Vladyka Damaskin priviezol nám požehnanie rumunského patriarchu Daniela a arcibiskupa Pimena Sučavského – ikonu s ostatkami sv. veľkomuč. Jána Nového Sučavského.

Jeho úcta bola v minulosti silná i u nás na východnom Slovensku, o čom svedčia dochované ikony v múzeách a drevených chrámoch. Prečo? Zvolení mukačevskí pravoslávni biskupi, súčasťou ktorých eparchie sme boli v minulosti aj my, totiž tradične cestovali po svätenie práve k sučavskému metropolitovi; navyše to bolo i významné centrum obchodu. Obnovujeme tak miestnu starobylú tradíciu! Navyše v dobách, kedy dochádza k nezdravému pnutiu vo vnútri pravoslávneho spoločenstva, je každá takáto slávnosť znakom duchovnej jednoty sv. Pravoslávia.

Ve stredu 6.11. bol vladyka Damaskin piijatý v Prešove Blaženejším Rastislavam, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska.

V pravoslávnom katedrálnom chráme Usnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach sa v nedeľu 9. júna 2019 konala slávnostná kanonizácia svjaščenomučeníka Stanislava (Nasadila), ktorého týmto Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku zapísala medzi svojich svätých a v cirkevnom kalendári mu určila deň pamiatky 20. júna, kedy bol odvlečený do koncentračného tábora.

Novomučeník kňaz Stanislav (Nasadil) sa narodil 20. októbra 1907 v Lošticiach na Morave. Študoval pravoslávnu teológiu v Sremských Karlovciach a Bitolji v Juhoslávii (1923 – 1928). Ako pravoslávny kňaz slúžil v Ličkej Jesenici v dnešnom Chorvátsku. V roku 1941, počas Druhej svetovej vojny, sa spolu s tisíckami pravoslávnych Srbov, ale aj Rómov, Židov a chorvátskych antifašistov, stal obeťou ustašovského fašistického režimu, nakoľko aj napriek zastrašovaniu odmietol opustiť svojich veriacich a vrátiť sa do protektorátu Čechy a Morava alebo odísť do Srbska. So svojim nadriadeným, hornokarlovačským episkopom Savom Trlajičom, bol zajatý a mučený zo strany ustašovského vojnového zločinca Josipa Tomljenoviča a neskôr bol zavraždený v koncentračnom tábore v Gospiči. Jeho telo bolo hodené do spoločného hrobu v Šaranovej jame v Jadovne. 

Na pozvanie miestneho archijereja, Jeho Vysokopreosvietenosti Juraja, archiepiskopa michalovsko - košického, sa už v predvečer slávnosti, 8. júna 2019, zišlo v košickom katedrálnom chráme niekoľko archijerejov, ako aj väčší počet duchovných a veriacich. Veľkú večerňu s litiou slúžil miestny duchovný správca prot. Vladimír Spišák s ďalšími domácimi aj zahraničnými duchovnými. Čestné miesto na archijerejskom tróne pripadlo braničevskému episkopovi Ignatijovi, dekanovi Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Belehrade. Vo svojom bohoslovecky obsažnom príhovore vladyka Ignatije hovoril o význame mučeníctva v kontexte vzťahu človeka k Bohu a ľudí medzi sebou. Práve mučeníctvom dosvedčujeme plnosť spoločenstva s Christom. Ono totiž najviac dosvedčuje našu lásku k Bohu, keďže kvôli Nemu mučeníci obetovali to najcennejšie, čo mali, teda svoj život. Christos, ktorý jediný prekonal brány smrti, pominuteľnosti a nadvlády hriechu, je zárukou toho, že v spoločenstve s Ním nebude mať smrť trvalej moci ani nad nami. Po večerni slúžili prítomní archijereji a duchovenstvo poslednú panychídu za svjaščenika Stanislava, ako je to v predvečer kanonizácie svätca zvykom. 

Následne prítomným o živote Stanislava Nasadila porozprával historik Mgr. Jiří Vidlička z Olomouca, ktorý o svätcovi zozbieral množstvo archívnych dokumentov a informácií. Podelil sa aj o vlastný zážitok, ktorý preňho osobne dosvedčil Stanislavovu svätosť: „Keď som hľadal informácie v archíve Olomoucko-brnenskej eparchie, mal som medzi obrovským množstvom archívneho materiálu veľký problém nájsť niečo, čo by sa týkalo otca Stanislava Nasadila. Keď som po dlhom a neúspešnom prehľadávaní rôznych krabíc nenašiel nič relevantné, začal som sa k nemu modliť, že ak je jeho vôľa, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli, nech mi pomôže nájsť tú správnu krabicu. Hneď prvá, ktorú som vzal do ruky a pritom vyzerala, že v nej o ňom určite nič nebude, bola plná práve informácií o tomto svätcovi. Považoval som to za Boží zázrak“.
S ďalšou prednáškou vystúpila srbská ikonografka Radmila Nestorovič z Belehradu, aby porozprávala o zobrazovaní novodobých srbských svätých na pravoslávnych ikonách a tiež o tom, ako vznikala kanonizačná ikona sv. Stanislava a prečo na nej zobrazila jednotlivé elementy. Spomenula aj veľké počty srbských mučeníkov z radov episkopov, duchovných a veriacich Srbskej pravoslávnej cirkvi počas Druhej svetovej vojny.
 

Na druhý deň, v nedeľu 9. júna, slúžil svätú archijerejskú Liturgiu Jeho Blaženosť Rastislav, archiepiskop prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska, spolu so záhrebsko - ľubľanským metropolitom Porfírijom, pražským archiepiskopom Michalom, przemyślsko - gorlickým archiepiskopom Paisijom, báčskym episkopom Irinejom, braničevským episkopom Ignatijom, buenosairesským a južno - stredoamerickým episkopom Kyrilom, mochačským episkopom Isychijom, šumperským episkopom Izaiášom a domácim archiepiskopom michalovsko - košickým Jurajom ako aj duchovenstvom zo Slovenska, Čiech, Poľska, Srbska, Čiernej Hory a Chorvátska. 
 

V kázni sa po Evanjeliu prihovoril báčsky episkop Irinej slovami: „Vo svätom Evanjeliu od Jána, ktorého úryvok sme práve počuli Spasiteľ svojim verným učeníkom hovorí: „Vy ste moji priatelia!“ Nenazývam vás viac sluhami, ale mojimi priateľmi“. Ďalej Spasiteľ pokračuje, že ako ľudia tohto sveta prenasledovali Jeho, tak budú prenasledovať aj Jeho učeníkov. Oba tieto odkazy nášho Spasiteľa sa sprítomnili na príklade jedného obdivuhodného Božieho následovníka, ktorým je svjaščenomučeník Stanislav Nasadil, ktorý je aj priateľ Boží podľa svojich cností, aj mučeník za Christa, ktorý svoj život položil za svojich blížnych a za svoje duchovné stádo. Nejestvuje väčšia láska ako táto. V našej Pravoslávnej cirkvi je láska a jednota medzi všetkými nami základný spôsob existencie a života. Pramení to zo svätej Liturgie, lebo prijímame jedno Telo Hospodina Christa a zjednocujeme sa s Hospodinom. Táto jednota je prameňom všeobecnej jednoty Cirkvi vo svete. Liturgia nie je prostriedok, ktorým dosiahneme jednotu Cirkvi, ale je to cieľ a účel, lebo len vo svätej Liturgii skutočne zažívame jednotu Cirkvi. Hospodin je Jeden vo Svätej Trojici, a preto my všetci, aj keď sme rozdielni ako osoby, ako národy a možno aj ako kultúry, aj tak sme jedno v Bohočloveku Hospodinovi Christovi. 

Po Hospodinovi, ktorý nás zjednocuje, v Jeho mene a Jeho blahodaťou nás zjednocujú aj svätí Boží nasledovníci, Jeho priatelia, ako ich On sám nazýva. Jednota, o ktorej nám oni svedčia a darujú, sa týka všetkých pravoslávnych. Ale my si aj tak všímame isté historické dimenzie, ktoré v nás vyvolávajú zvláštne pocity radosti a vďaky Hospodinovi. Vy všetci poznáte historické a duchovné zväzky medzi Srbskou Cirkvou a Vašou Cirkvou v českých krajinách a na Slovensku. Naši veľkí duchovní učitelia, medzi nimi sú už aj oslávení Boží následovníci, boli duchovní pastieri Vašich predkov v čase medzi dvoma svetovými vojnami. Rovnako tak aj synovia Vašich bratských národov, slovenského a českého, žili v našej krajine a tam svedčili o svojej pravoslávnej viere a ako svätci a mučeníci ukázali, čo znamená byť Christov priateľ. Najväčším príkladom toho je práve svjaščennomučenik Stanislav, ktorého dnes oslavujeme ako svätého. Pôvodom bol Čech, ale slúžil ako duchovný v Srbskej pravoslávnej cirkvi, v jednej eparchii, ktorá sa nachádza v Chorvátsku. V čase Druhej svetovej vojny vládol v Chorvátsku hrozný, satelitný nacistický režim, ktorý okrem iného prenasledoval pravoslávnych Srbov, Rómov, Židov a antifašistických Chorvátov. Výsledkom tohto zločineckého systému vlády bolo umučenie troch našich episkopov, stoviek kňazov a státisícov ľudí, ktorí trpeli iba preto, lebo boli pravoslávnej viery. Napriek všetkej tej neľudskosti však mučitelia preukázali aj jednu malú stopu ľudskosti. Ľuďom, ktorí nepochádzali z tých krajov, povedali, že môžu odísť, lebo sú cudzinci. To povedali aj našim episkopom, ale oni to odmietli slovami: „My sme tu so svojimi duchovnými deťmi a nemôžeme ich opustiť.“ Rovnako tak postupoval aj svjaščennomučeník Stanislav. On mohol opustiť svoju cirkevnú obec aj svojich veriacich a mohol prežiť. Mohol povedať, že nie je Srb alebo Žid, ale že je Čech a mohol odísť, ale ani on nechcel opustiť svoje duchovné deti a zaplatil zato svojím životom dosvedčiac, čo znamená byť kňazom Christovej Cirkvi. Preto ho Hospodin preslávil, aby sme sa k nemu dnes po prvýkrát obracali s modlitbou. 
Poviem aj niečo, čo aj u mňa osobne vzbudzuje pocit radosti a nadšenia. Po prvé je to to, že môj predchodca, svätý a veľký vladyka Irinej (Čirič) rukopoložil otca Stanislava do stavu diakona a kňaza. Po druhé, že je tu s nami dnes podľa Božej prozreteľnosti aj pravnuk o. Stanislava, monach Paisij z monastiera Kovilj v našej báčskej eparchii. 
Takto teda Hospodin oslavuje svojich pravých priateľov a pozýva všetkých nás, aby sme činili všetko vo svojom živote tak, aby sme sa aj my stali Jeho priateľmi, ako sú nimi svätci a ako ním je svjaščennomučeník Stanislav. Hospodin preto prišiel v ľudskom tele, preto zoslal Svätého Ducha a preto jestvuje Jeho Cirkev, aby sme my všetci mohli byť obožení Jeho blahodaťou. Takto svätí Boží nasledovníci, mučeníci a ostatní svätí nie sú pre pravoslávnych kresťanov nejakými nadľudskými bytosťami. Sú rovnako ako my ľudia z mäsa a krvi, ale milovali Hospodina Christa a sami sa stali jedno s Ním, ako je aj On jedno s Otcom. Takto aj svätý svjaščennomučeník Stanislav, na prvý pohľad skromný, bezvýznamný duchovný z provincie, bude od dnes preslávený po celom svete a v celej Pravoslávnej cirkvi ako svätec. On a jemu podobní sú skutočnou slávou a chválou vašej miestnej Cirkvi, ale aj Cirkvi sobornej - všeobecnej v celku.“
 

Po Božskej Liturgii, na ktorej sa zúčastnilo množstvo domácich aj zahraničných veriacich, sa konal slávnostný akt kanonizácie svjaščennomučeníka Stanislava, keď bolo prečítané a všetkými prítomnými archijerejmi, duchovnými a veriacimi podpísané uznesenie Posvätnej synody našej miestnej Pravoslávnej cirkvi o vyhlásení kňaza-mučeníka Stanislava za svätého. Uznesenie rovnako podpísal aj priamy potomok svätca, jeho pravnuk Paisij, brat srbského monastiera Kovilj. 

Blaženejší metropolita Rastislav potom požehnal veriaci ľud ikonou svjaščenno - mučeníka Stanislava, počas čoho zbor spieval jeho tropár v cirkevnoslovanskom jazyku. Po druhýkrát zbor spieval tropár po srbsky a ikonou ľud požehnávali srbskí archijereji metropolita Porfirije a episkop Ignatije. Napokon zaznel tropár aj v českom jazyku a ľud ikonou požehnali arcibiskupi Michal a Juraj.
Po posvätení slávskeho koláča, ktorý vladykovia rezali na viacerých miestach v chráme aj pred ním, sa blaženejší metropolita Rastislav poďakoval hlavnému organizátorovi arcibiskupovi Jurajovi, duchovenstvu a veriacim Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie, že sa podujali zorganizovať toto krásne modlitebné stretnutie, čo si vyžadovalo veľkú námahu a finančné zabezpečenie. Nech im to modlitbami sv. Stanislava Boh vynahradí. Svjatyj svjaščennomučeniče Stanislave, moli Boha o nas!

zdroj: https://orthodox.sk/kanonizacia-svjascennomucenika-stanislava-v-kosiciach/

TIBAVA, 29. december 2018

Novopostavený kríž v obci Tibava, v miestach, kde pôvodne stál kríž, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia spolu s veriacimi a sympatizantmi Pravoslávia dal vyhotoviť blahej pamäti igumen Ignatij (Čokina), sa v týchto dňoch zaskvel "zlatým" plášťom.

Veľké poďakovanie patrí donorom tibavského kríža - rodine Čokinových z Košíc, rodine Čopákových z Uble a ďalším dobrým ľuďom, ktorí boli nápomocní tomuto Bohom požehnanému dielu - nech Vám Hospodin mnohonásobne vynahradí Svojím požehnaním NA MNOHAJA I BLAHAJA LITA !

TIBAVA, 24. november 2018 - V toto sobotné popoludnie sa v obci Tibava, v sobraneckom okrese, uskutočnila milá a požehnaná slávnosť. 

V tejto, dnes prevažne katolíckej obci, sa zišli pravoslávni veriaci z cirkevných obcí sobraneckého arcidekanátu spolu so svojim archijerejom - Vysokopreosvieteným JURAJOM, arcibiskupom michalovsko - košickým a so svojimi duchovnými, aby posvätili nový poklonný kríž. 

Nový kríž nahradil pôvodný, už časom poškodený kríž, ktorý tu dal vyhotoviť v 20-tych rokoch minulého storočia blahej pamäti otec igumen Ignatij (Čokina), ktorý v tých časoch pôsobil ako pravoslávny misionár v mnohých obciach dolného Zemplína. 

FOTOALBUM

Zásluhu na vyhotovení nového tibavského kríža, ktorý je aj pamiatkou na osobu zbožného človeka, kňaza a modlitebníka otca Ignatija a jeho pôsobenie, majú príbuzní otca Ignatija, ktorí aj zrealizovali toto bohumilé dielo, za čo im aj vladyka Juraj vyslovil poďakovanie. Takisto vladyka poďakoval miestnej rodine Jančových, ktorí prijali ešte pôvodný kríž vo svojom dvore a s úctou sa o neho starali a na pamiatku na túto udalosť im daroval ikonu Presvätej Bohorodičky. 

Toto Bohom požehnané stretnutie zakončilo spoločné agapé, ktoré pripravila rodina Faťolových - dnes jediná pravoslávna rodina žijúca v Tibave. 

Sláva Bohu za všetko !

- nikodim

V priestoroch Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove sa dnes konalo rokovanie 13. mimoriadneho snemu Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. Hlavným bodom programu bola voľba najvyššieho predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku.

Zúčastnilo sa na ňom 49 delegátov. Keďže sa zišli viac ako dve tretiny všetkých členov, snem bol uznášaniaschopný. Tí v tajnom hlasovaní v pomere 87 percent hlasov zvolili Jeho Vysokopreosvietenosť Rastislava, arcibiskupa Prešovského a Slovenska za metropolitu českých krajín a Slovenska.

Vladyka Rastislav verí, že po slobodnom rozhodnutí delegátov a jeho zvolení sa situácia v Cirkvi upokojí. „Prechádzame vianočným obdobím, pripravujeme sa na sviatok Bohozjavenia. Slovo pokoj často zaznieva v liturgických textoch. Z celého srdca si želám, aby dlhoočakávaný pokoj v našej Cirkvi nastal“, uviedol. Samotná voľba prebehla pokojne.

Pred snemom sa konalo rokovanie Posvätnej Synody Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku. Vladyka Jáchym na ňom abdikoval na hodonínsku katedru. Následne bol členmi Posvätnej Synody menovaný za arcibiskupa pražského a českých krajín. Po menovaní sa vzdal možnosti kandidovať na metropolitu českých krajín a Slovenska.

Vladykovia na ňom rozhodli o menovaní Jáchyma, biskupa hodonínskeho, pomocného biskupa pre správu olomoucko-brnenskej eparchie za arcibiskupa pražského a českých zemí. Ten sa následne vzdal možnosti kandidovať na metropolitu českých krajín a Slovenska.

Rozhodnutie vladyku Jáchyma, vladyku Rastislava neprekvapilo. „Skôr to vo mne vyvolalo veľkú úctu. Vladyka Jáchym je veľmi skromný a zbožný človek a dokázal to i na dnešnom zasadnutí“, povedal.

Na otázku novinárov, či z pozície novej funkcie plánuje nový metropolita nejaké zmeny odpovedal: „Cirkev vnímam ako telo, ktoré sa prirodzene vyvíja. To znamená, že ak nejaké zmeny budú, tak by som bol rád, aby prišli prirodzene, vyplynuli zo života Cirkvi.“

Na post metropolitu nastúpi po vladykovi Kryštofovi, ktorý na svoju funkciu abdikoval 11. apríla 2013.

„Intronizácia – slávnostné uvedenie do funkcie sa bude konať v najbližšej dobe v Katedrálnom chráme svätého kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove. O presnom termíne budeme veriacich a verejnosť informovať“, uviedol tajomník Posvätnej Synody a hovorca Pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka.

Tlačové oddelenie Prešovskej pravoslávnej eparchie

Na svojom riadnom zasadaní 25. decembra 2013 vyhovela Posvätná Synoda Ruskej Pravoslávnej Cirkvi prosbe metropolitu minského a sluckého Filareta, ktorý dovŕšil vek 75 rokov, o uvoľnenie zo služby patriaršieho exarchu Bieloruska a možnosti odísť na odpočinok.

Metropolita Filaret zastával funkciu exarchu Bieloruska 24 rokov. Na jeho miesto Posvätná Synoda menovala metropolitu Pavla, do toho času spravujúceho riazanskú eparchiu (Riazaň leží približne 180 km od Moskvy).

Metropolita Pavel (Georgij Vasilievič Ponomarev) sa narodil v . 1952 v dnešnom Kazachstane. Po ukončení Moskovskej Duchovnej Akadémie vstúpil do Trojicko-Sergejevskej Lavry. V r. 1977 prijal mníšstvo a o rok neskôr bol vysvätený na jeromonacha. Od r. 1981 bol členom, neskôr aj predstaveným Ruskej Pravoslávnej Misie v Jeruzaleme. Od r. 1988 bol predstaveným Pskovsko-pečerského monastiera. V r. 1992 bol chirotonizovaný na biskupa a delegovaný ako administrátor pravoslávnych farností v Kanade. Od r. 1999 bol menovaný biskupom viedenským a Rakúska, a od r. 2001 arcibiskupom viedenským a budapeštianskym. V r. 2003 bol menovaný eparchom riazanskej eparchie. V r. 2011 bol povýšený do hodnosti metropolitu.

Zdroj: patriarchia.ru;

- nikodim

Rímsko-katolícka viedenská arcidiecéza, ktorá v tomto období prechádza procesom reorganizácie, odovzdá časť svojich chrámov pravoslávnej Cirkvi a ďalším kresťanským komunitám.

„V čase, kedy naša cirkev v Rakúsku prechádza krízou, vidíme, že vďaka emigrácii iné kresťanské vyznania prežívajú rozkvet“, - hovorí predstaviteľ arcidiecézy Michael Pruler. - „Veľa veľkých chrámov bolo vybudovaných v 19. stor., aby slúžili farnostiam, ktoré mali desiatky tisíc veriacich. Teraz, podobne ako v ďalších krajinách, sme nútení zriecť sa týchto chrámov, ktoré nepočetné farské spoločenstvá nie sú schopné udržať. Nechceme, aby naše chrámy boli premenené na supermarkety a reštaurácie, preto ich darujeme iným kresťanským spoločenstvám“.

Podľa informácií ešte z r. 2012, viedenská katolícka arcidiecéza znižuje počet farností z 660 na 150 väčších farností, v ktorých bude pôsobiť po 3 až 5 kňazov.

V posledných rokoch už niekoľko rímsko-katolíckych chrámov bolo odovzdaných pravoslávnym., v r. 2011 jeden chrám Srbskej Pravoslávnej Cirkvi, dva chrámy Koptskej a jeden Sýrskej Cirkvi. V r. 2015 má prejsť do oficiálneho vlastníctva Rumunskej Pravoslávnej Cirkvi chrám sv. Antona Paduánskeho vo Viedni, v ktorom sa už teraz vykonávajú pravoslávne bohoslužby.

Zdroj: radiosvetigora.wordpress.com

- nikodim

V sýrskej Maaloule boli unesené pravoslávne mníšky

Antiochijský Patriarchát potvrdil informácie, ktoré priniesli 3. decembra 2013 svetové informačné agentúry, podľa ktorých islamskí rebelanti počas posledného víkendu opätovne zaútočili na pravoslávnu dedinu Maaloula, a takisto vtrhli do ženského monastiera sv. Tekly. Dvanásť mníšok, vrátane predstavenej monastiera – matušky Pelagie (Sajjaf), boli zabrané ako rukojemníčky.

Únoscovia patria k radikálnej islamskej teroristickej skupine Džabhat-Nusrani, ktorá je napojená na Al-Kaidu a skupiny džihádu z rôznych arabských krajín, a takisto Čečenska.

Od času prvého útoku rebelov (o ktorom sme už písali) sa Maaloula stala mestom duchov. Pravoslávni kresťania, ktorí tu do toho času žili, do dnešnej doby používajúci aramejčinu – jazyk, ktorým hovoril aj Christos, utiekli do Damašku a Libanonu. V meste zostali iba mníšky so sirotami a malá skupina moslimov. Moslimské obyvateľstvo v tomto kraji tvorilo menšinu. Na skoro 20 pravoslávnych chrámov a kaplniek tu bola iba jedna mešita. Pri poslednom útoku v monastieri, ktorý patrí k najstarším na svete, bol vo veľkom rozsahu zničený interiér, znesvätené ikony a poškodené liturgické potreby.

Nové informácie priniesla v piatok, 6. decembra 2013, arabská televízia Al-Džazira, keď odvysielala videozáznam, v ktorom unesené mníšky rozprávajú o dobrých podmienkach, v ktorých sú zadržiavané a tvrdia, že im nikto nič zlého neurobil. Rebelanti dokonca hovoria o tom, že mníšky zachránili pred plánovanou vojenskou akciou počas víkendu v Maaloula, ale takisto požadujú prepustenie približne tisícky väzňov sýrskeho prezidenta Bashara Al-Assada.

Pochybnosti o pravdivosti tohto videa a záchrane sestier rebelmi vzbudzuje už len fakt, že Sýrskej vládnej armáde sa počas pokračujúceho ostreľovania podarilo v obrnených vozidlách previesť 40 pozostalých mníšok spolu s deťmi zo sirotinca do Damašku. Ďalším pochybnosti vzbudzujúcim faktom je, že žiadna zo sestier na videu nemá na sebe kríž, ktorý stále nosili na krku.

Uniatsky patriarcha o kresťanoch zabitých v Maaloula

Uniatsky melchitský patriarcha Gregor III. Laham sa vyjadril o troch zabitých kresťanoch v sýrskej Maaloule, ktorí sa odmietli zrieknuť svojej viery, ako o skutočných mučeníkoch.

„Sme pripravení ostať v tejto požehnanej zemi aj za cenu mučeníctva, cenu našej krvi, - povedal patriarcha Gregor III. - Niektorí veriaci už prijali mučenícky veniec, tak ako traja obyvatelia Maalouli – Michelle Taalab, Anthony Taalab a Sarkis Zachem. To sú skutoční mučeníci, zabití preto, že sa odmietli zrieknuť kresťanskej viery“.

Patriarcha Gregor III. vyjadril vážne obavy nad ďalším vývojom situácie v tomto regióne. Potvrdil, že od vypuknutia občianskej vojny v Sýrii bolo 9 mil. obyvateľov donútených opustiť svoje domovy, z toho viac ako 450 tisíc kresťanov rôznych denominácií., okolo 1200 kresťanov bolo zabitých a zničených bolo približne 60 chrámov.

Na základe: araborthodoxy.blogspot.com; cerkiew.pl; blagovest.info.ru

- nikodim

Treba mať vždy na pamäti, že katolíci sú mimo Cirkvi

Igumen atoského monastiera Vatoped, archimandrita Efrém, je presvedčený, že pravoslávni sa nemajú, čo báť ekumenického dialógu s katolíkmi, keď budú mať neustále na pamäti, že katolíci odpadli od Cirkvi, nachádzajú sa poza jej košiar a iba Pravoslávie zachováva čistotu viery. Tieto slová atoského starca, otca Efréma, priniesla "Pravoslavnaja Gazeta".

"Nebojíme sa dialógu. Pravoslávie sa absolútne ničoho nebojí. No v základe každého dialógu musí stáť vedomie, že my sme – Svätou Pravoslávnou Jedinou Apoštolskou Cirkvou. Katolíci sa oddelili od nás a ich hlavným poblúdením je – pozícia pápeža v Cirkvi. Pre nich, pápež, je pánom všetkého, vládcom, ktorý je neomylný vo všetkom. My pravoslávni tak nehovoríme o nikom: ani o arcibiskupovi, ani patriarchovi. Pre nás neomylným je iba Všeobecný Snem", - povedal starec.

Hovoriac o tom, aký vzťah by mali mať pravoslávni ku katolíkom a protestantom, otec Efrém poznamenal, že "neopovrhujeme ľuďmi", ale "hovoríme o duchovných pozíciách týchto cirkví". "Nie sme nepriateľmi inoslávnych. Ale žijeme v Pravoslávii, prežívame skutočnosť, pravdivosť Pravoslávia, preto aj v pravde o tom otvorene rozprávame".

Podľa slov starca hlavnou črtou kresťanskej Cirkvi bola vždy askéza. "Dôkazom toho je aj sám fakt, že Christos hneď po krste odchádza do púšte, kde sa postí a modlí štyridsať dní a nocí. A hľa, túto askézu ako duchovnú prax si zachovala iba pravoslávna Cirkev", - povedal igumen vatopedského monastiera.

"Len pozrime do histórie katolicizmu – V r. 1054 nastala schizma a od toho času, ak si všimnete, oni neustále niečo pridávajú, uberajú a menia: raz pôsty sú im nepotrebné, inokedy kalendár nepasuje, tu poklony sú nepotrebné, modlitba – časom neostane vôbec nič", - upozornil otec Efrém a dodal, že "na Svätú Horu prichádzajú mnohí katolícki mnísi, a keď tu vidia v plnom rozsahu pravoslávnu duchovnosť, sami hovoria, že "vy, pravoslávni, ste zachovali pravdu, my sme ju skreslili".

"Niet u katolíkov a protestantov askézy, - dodal otec Efrém, - oni ju vymenili".

Zdroj: Русская линия

- nikodim