Sv. Maxim Sandovič - Gorlický, mučeník za Sv. Pravoslávie

15.09.2012 22:39

Mgr. Peter Bzík, Diplomová práca na tému: “Svätí na území Čiech a Slovenska“

Medzi mučeníkmi za sväté pravoslávie na Podkarpatí je v histórii 20. storočia zapísané na prvom mieste meno mučeníka Maxima Sandoviča. Jeho vrahom bol rakúsko-uhorský režim, pre ktorý boli pravoslávne ideály cudzie a ubíjajúce. Svjaščennomučeník Maxim Gorlický je symbolom mučeníctva Rusínov, trvajúcich na svojich tradíciách, milujúcich svoju rodnú zem a pravoslávie – vieru predkov. Narodil sa 1. februára 1885 v lemkovskej dedine Ždyňa v rodine uniatského žalmistu Timoteja a Kristíny. Na základnú školu chodil v Jasle. Keď navštevoval gymnázium v Nowym Saczu, vyznačoval sa veľkou zbožnosťou a jeho snom bolo dostať sa do kláštora s prísnymi pravidlami, aby sa v ňom mohol v plnosti oddať Bohu.

Keď Maxim ukončil štvrtú triedu gymnázia, vstúpil do gréckokatolíckeho kláštora radu baziliánov v Krechowe. Lenže tam nenašiel to, po čom túžil – tvrdú kláštornú disciplínu, vysoko asketický život, úplné oddanie sa Bohu. Po troch mesiacoch kláštor opustil a odišiel do mužského pravoslávneho monastiera v Počajeve. Tu konečne našiel to, čo už dlho hľadal. V krátkom čase sa preslávil svojimi cnosťami a bol považovaný za vzorného mnícha, nebojaceho sa žiadnej práce. Veľa času strávil Maxim aj v monastierskej tlačiarni.

Keď monastier navštívil eperchiálny biskup Antonij (Chrapovický), Maxima predstavili ako vzorného poslušníka. Biskup strávil veľa času pri dlhých rozhovoroch s Maximom. Radil mu odísť do duchovného seminára v Žytomíri, čo aj nakoniec Maxim urobil. Svoj návrat k pravosláviu potvrdil aj ukončením seminára s vyznamenaním. Krátko potom uzavrel svätú tajinu manželstva s Pelágiou Hryhoruk (dcéra kňaza v Nowobrezowe v kraji Hajnówki), ktorú spoznal v monastieri svätého Onufria v Jablecznej nad Bugiem, kde strávil svoje prázdniny. 11. septembra 1911 bol biskupom Antonijom Chrapovickým vysvätený na kňaza. Ponúkol mu farnosť v Kyjevskej eparchii, no otec Maxim si vybral ťažšiu misionársku prácu uprostred svojich blízkych a tak sa vracia do rodného kraja. Nie nádej na počet a bohatstvo viedli otca Maxima do jeho rodného kraja, ale pocit dlhu – potrápiť sa pre blaho svojho národa, šíriť pravoslávnu vieru. V tom čase sa na Lemkovčine začína rušný návrat Lemkov k pravosláviu.

V dedine Grab, uniatsky kňaz počas liturgie napomína veriacich, aby nepoužívali v modlitbách slová “vsich vás pravoslávnych christiján“ a nedávali si do matričných zápiskov a listov (rodný, krstný, sobášny, úmrtný) zapisovať slovo “pravoslávny“. Polovica dediny ide do Ždyni k mladému duchovnému, otcovi Maximovi, prosiť ho, aby ich vzal pod svoju dušpastierskú ochranu. Otec Maxim s radosťou prijíma prosbu veriacich z Grabu. Svoju prvú svätú liturgiu slúžil 2. decembra 1911 na radosť všetkých veriacich. No tá radosť netrvala veľmi dlho. Pár dní po tom je potrestaný jasielským starostom pokutou 400 korún a ôsmymi dňami väzenia. Krátko na to prišiel komisár z Jasla a zapečatil dom, v ktorom pravoslávni vykonávali bohoslužby. No o. Maxim aj s veriacimi ďalej slúžili v iných domoch veriacich, a aj v neďalekej časovni (kaplnke) a schádzali sa ešte vo väčšom počte. Šikanovaný nebol len duchovný, ale aj veriaci, ktorí poskytovali svoje domy pre slúženie liturgií. Podobné postihy stretávali otca Maxima a jeho veriacich do marca roku 1912.

Tak sa začína tŕnistá cesta pravoslávneho kňaza. Jeho kňazská služba nebola ľahká a trvala necelé dva roky, pretože bola prerušovaná viacerými 48 hodinovými pobytmi vo väzení. Odkedy bol vysvätený na kňaza, neustále narážal na konflikty zo strany vlády. Otec Maxim sa vracal domov, slúžil sväté liturgie, krstil deti a opäť bol väznený. Rakúsko – Uhorská monarchia videla v odrádzaní sa pravoslávia (za Grabom aj Wyszowatka a Dlugie) hrozbu pre bezpečnosť štátu. Uvedomila si, že pravoslávie nie je chvíľková móda, a tak uväznili im nepohodlného kňaza. 28. marca 1912 je otec Maxim uväznený a následne deportovaný do Ľvova. Medzi iným je obžalovaný aj z toho, že keď sa prechádzal so svojim kamarátom po moste v Czeremoszu, tak ho krokmi zmeral. Za to bol podozrivý zo špionáže v prospech Ruska. V cele s otcom Maximom boli ešte traja väzni: Simeon Bendasiuk, vedec a žurnalista z Ľvova, obžalovaný zo šírenia Gogoľových románov, organizovania vzbúr a podporovania pravoslávia; Bazil Kolder, študent práva, uväznený za otvorenie knižnice v Šwiatkowej Wielkiej; ako aj pravoslávny kňaz Hnát (Ignác) Hudyma. O. Maxim navštívil o. Hnáta v jari 1912 počas Veľkého pôstu, keď sa spolu s matuškou vracali z Ľvova, kde boli kúpiť sviečky do časovne. Bol sa u o. Hnáta vyspovedať, lebo jeho farnosť mali po ceste. Všetkým štyrom väzňom hrozil trest smrti za vlastizradu. Proces bol zámerne predlžovaný viac ako dva roky, od roku 1912 do roku 1914, pretože boli zhromažďované materiály pre ich obžalobu. V tom čase navštívil vo väzení otca Maxima posol uniatského metropolitu Andreja Šeptického, kňaz Nikita Romaniuk, ktorý mu ponúkol návrat do únie. Ten návrat mal byť rovnoznačný s prepustením z väzenia. Otec Maxim ho však odmietol. V apríli 1914 sa začal proces, ktorý presiahol hranice všetkej čestnosti. Predsedom súdu bol poradca Lewicki s dvoma pomocníkmi – sudcami a personálom. Do rozsudku o vine a treste obžalovaných bolo zainteresovaných 24 sudcov pod prísahou. Každého z obžalovaných oddelene zastupoval jeden advokát, a okrem toho Dr. Solecki, poľskej národnosti, súčasne zastupoval všetkých štyroch väzňov. Na pojednávaní bolo vypočutých viac než tisíc osôb, “vrahov pravoslávia“, ktorí vypovedali nepravdivé a veľmi zavádzajúce informácie. Po vypočúvaní svedkov prišli na rad advokáti. Po dlhých, skoro až dva dni trvajúcich obranných rečiach a vykonaní všetkých formalít sa súd odobral poradiť. Po desiatich minútach bol vyhlásený rozsudok, ktorý znel: “Všetci štyria sú jednohlasne zbavení viny a oslobodení od trestu“. Dva dni po vyhlásení rozsudku, 7. júna 1914 opustil o. Maxim väzenie a opäť sa vracia do rodnej Ždyne. Spoluobvinení v tomto procese sa necítili v Poľsku bezpečne, a tak vycestovali do zahraničia, Ruska a Švajčiarska. Otec Maxim plnil svoju kňazskú službu vo svojej dedine iba šesť týždňov a počas svojho celého života iba trochu viac ako štyri mesiace.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny, v prvých dňoch mobilizácie je znovu uväznený, no tentokrát vo väznici v Gorliciach. Taký istý osud postihol aj väčšinu obyvateľov jeho rodnej dediny Ždyňa, dokonca aj jeho blízkych, otca, matku, brata a ženu , ktorí boli obvinení z rusofilstva a údajnej náklonnosti k Rusku. Rakúšania videli v každom pravoslávnom kresťanovi svojho nepriateľa – ruského špióna. Matuška Pelágia nemala ľahký život. Keď sa vydala, určite nepredpokladala, že častejšie bude očakávať väzneného muža, ako žiť po jeho boku. 12. augusta bola uväznená. Nevedno prečo, nebola hneď prevezená do väzenia v Gorliciach. Viac ako deväť dní bola zadržiavaná v dome richtára v dedine Rzepiennik neďaleko Biecza. Až 21. augusta ju previezli do Gorlic, kde spočiatku bola umiestnená v cele, nachádzajúcej sa v pivniciach – suterénoch, spolu s cigánkami zadržanými za bežné krádeže. Tieto priestory boli pod ľudskú dôstojnosť. Neskôr bola premiestnená do jednomiestnej, temnej a úzkej cely na prvom poschodí. Kdesi v susedných celách sedeli o. Maxim a jeho otec Timotej.

V tom čase sa nad hlavami uväznených Lemkov začali schádzať čierne mraky. Na fronte poddaní cisára Františka Jozefa hynuli od ruských guliek, a tu, v zasnenom mestečku na periférii monarchie, sa dialo niečo úplne vymykajúce sa ľudskej logike. Treba uznať, že jedna obeť spomedzi väzňov by bola dobrá výstraha pre Rusínov, aby ochladila ich rusofilské sympatie. Otec Maxim so svojou väzenskou minulosťou sa javil ako najlepší kandidát na danú vec. Jeho zlikvidovanie malo strhnúť duchovné autority a položiť koniec rodiaceho sa národného povedomia Lemkov, čo pre Rakúšanov bolo veľmi nevýhodné.

5. septembra prišiel do Gorlíc priamo zo Salzburgu šesťdesiatčlenný oddiel rakúskych žandárov, vykonávajúcich exekúcie (popravy). Z Linzu prišiel rotmajster Dietrich. Ako sa neskôr ukázalo, to on odohral rolu prokurátora i sudcu, odsúdiac o. Maxima Sandoviča na trest smrti bez akéhokoľvek vyšetrovania.

6. septembra 1914 je otec Maxim na nádvorí gorlického väzenia bez súdu a rozsudku, na rozkaz rotmajstra Dietricha z Linzu, zastrelený. Po vyvedení otca Maxima z cely, mu rotmajster Dietrich sňal kovový kňazský kríž a kriedou mu na reverendu nakreslil kríž. Oproti neho vo vzdialenosti asi päť krokov, postavil dvoch vojakov s nabitými puškami. Na rozkaz, bolo z pušiek vystrelené. Po prvom výstrele, stihol ešte otec Maxim padajúc na zem, zvolať: “Nech žije ruský národ a pravoslávna viera“. (Podľa iných dokumentov, jeho posledné slova zneli: “Nech žije sväté pravoslávie…“) Ranený otec Maxim bol dobitý strelou z pištole do hlavy (tak prikazoval predpis, týkajúci sa popravy odsúdencov). Z väzenských okien sa na popravu pozerali aj väzni, medzi ktorými boli aj otec Timotej a jeho tehotná žena Pelágia. Telo otca Maxima bolo pochované bez kňaza na okraji gorlického cintorína, pod oplotením.

Deň popravy pripadol na nedeľu 6. septembra. Tak na to spomínal o. Wasyl Kuryllo z Floriniek (1861 – 1940), ktorý bol v skupine, ktorá obetavo plnila vojenské zločiny Habsburskej monarchie voči Lemkom v rokoch 1914 – 1917. Toho dňa o 5. hodine ráno vošiel do cely o. Maxima väzenský dozorca Nožyňski, ktorého väzni opisovali ako staršieho človeka, jeden z mála, ktorí zaobchádzal s väzňami dosť ľudsky. Prikázal väzňovi, aby sa pripravil na cestu. Medzitým odišiel do ciel, kde boli uväznení jeho žena a otec. Obidvoch vyprevadil akoby na prechádzku, no v skutočnosti ich doviedol do cely, ktorej okná smerovali na nádvorie budovy. Tam, len oni dvaja, mali pozerať na smrť muža i syna, o čom nemali ešte ani len tušenie. Pred celou o. Maxima sa začali schádzať tí, ktorí mali vykonať popravu: rotmajster Dietrich, súdny poradca Kalczyňski, štyria žandári a dvaja vojaci na čele s dozorcom. O 6. ráno vošiel do cely znovu Nožyňski, aby vyviedol odsúdeného na miesto popravy. Keď ten, presvedčený že odchádza, chcel si zobrať svoje veci, dozorca mu prikázal, aby si ich nechal na mieste. Verzie tejto udalosti uvádzané spoluväzňami o. Maxima a prihliadajúcich sa z toho miesta, sa vo výpovediach svedkov líšia niekoľkými detailami.

Podľa prvej informácie ho z budovy súdu a zároveň aj z väzenia vyviedli na dvor dvaja vojaci, držiac ho popod ruky. Dlane mal zviazané z tylu a oči mal previazané plátenou páskou. Tak ho postavili ku stene. Vo vzdialenosti štyroch krokov stáli dvaja žandári a mierili na neho nabitými zbraňami. Majúc zaviazané oči, nevidel ani ich, ani zhromaždených na mieste. Aj napriek tomu, že bola nedeľa a dosť včasne ráno, bol tam dosť veľký dav zvedavých ľudí. Vedomý toho, čo za chvíľa ma prísť, prechýlil sa na ľavú stranu a poklesol. Vtedy dozorca skríkol: “Stoj“! O. Maxim vediac, že sa už lúči s pozemským životom, hlasno povedal: “Hóspodi, blahosloví“! Vtedy padli na rozkaz dva výstrely a dve guľky prešli cez odsúdeného. Ranený nepadol hneď na zem, ale zosunul sa na stenu budovy. Oslabeným hlasom vyriekol posledné slová: “Nech žije ruský národ a sväté pravoslávie“! Po týchto slovách prišiel k nemu dozorca, vytiahol revolver a strelil ho do hlavy. Duchovný vtedy padol na zem, už mŕtvy. Telo zobrali na prestieradle vojaci a vložili ho do už pripravenej, z obyčajných dosiek zbitej truhly. Na mieste popravy zostali v stene dve krvavé diery – stopy po guľkách.

Ináč si túto udalosť zapamätal Lukáš Vaňko, ktorý v ten deň prišiel do Gorlic odovzdať uväznenému otcovi peniaze: “V nedeľu 6. septembra o 7. hodine ráno upútal moju pozornosť nezvyklý ruch v uliciach. Pred súdom a v jeho blízkosti sa zhromažďoval dav, ktorý niečo očakával. Okrem mužov tu boli aj ženy a mládež. Prislúchal som k ich rozhovorom a k môjmu veľkému údivu a žiaľu som sa dozvedel, že teraz bude popravený “moskovský pop zo Ždyni“. Srdce mi stislo od bôľu, a rozhodol som sa zostať, aby som bol svedkom mučeníckej smrti o. Maxima. Pred budovou súdu stála skupina úradníkov a žandárov. Po niekoľkých minútach napätého očakávania, ktoré pre mňa trvali celú večnosť, vyprevádzali o. Maxima z väzenia. S dôstojnosťou išiel po mučenícku smrť. Odetý v riase, akurát náprsný kríž mu bol odobratý. Bol postavený pri stene a okresný náčelník Mitschka prečítal rozsudok, z ktorého som si zapamätal len toľko, že trest sa vykonáva nie z moci rozhodnutia súdu, ale z vojenského rozkazu. Po prečítaní tohto rozsudku prišiel jeden zo žandárov k o. Maximovi, aby mu zviazal ruky, no on ho prosil, aby to nerobil. Vtedy mu zrobil tento žandár bielou kriedou znak na prsiach. Vo vzdialenosti niekoľko krokov od o. Maxima stal žandár z tirolských strelcov. Zaznel rozkaz: “Raz, dva, tri“! Padol výstrel. Duchovný zadržal a pozbieral ešte posledné sily“.

Mladý Vaňko spomínal, že vlastne vtedy padla ta slávna posledná veta odsúdeného, po tom, čo mu hlava padla na prsia a celým telom sa oprel o stenu, kedy každú chvíľu už mal padnúť na zem. Vtedy sa hrozivý ženský krik niesol celým okolím. To žena Pelágia sledovala spoza väzenských mreží smrť svojho muža a strácajúc pri tom vedomie padla na podlahu cely. Zhromaždení na nádvorí obrátili svoju pozornosť na druhé okno tej istej cely. To Timotej Sandovič zúfal nad stratou svojho syna. Ten krik jeho blízkych bol určite aj reakciou na jeho dobitie, na ktoré už mladý svedok nemal sily sa prihliadať. Keď úradníci, žandári a niektorí ľudia z davu podišli bližšie k ležiacemu o. Maximovi, rozliahol sa osudný výstrel. Podľa Vaňka, ktorý v tej chvíli otočil hlavu, jeden zo žandárov priložil revolver ku hlave ležiaceho duchovného a takým spôsobom skrátil dokonávanie mučeníka.

Zvuk výstrelov pritiahol väzňov k oknám. Krik žandára: “Od okien, lebo každý bude zastrelený!“ im nedovolil sledovať, ako vynášajú telo zabitého z podvoria. Až keď ho vložili do truhly, povedali väzňom: “Prosím, nebojte sa! Nebudeme strieľať, chceme len urobiť vyhlásenie“. Vyhlásenie hovoril po nemecky rotmajster Dietrich a do poľštiny tlmočil dozorca: “Pán rotmajster si žiadal vydať Maximoviča“, tak prekrútil jeho priezvisko “a ten bol zastrelený na jeho zodpovednosť! Keby niekto spravil niečo podobné, čo on, tak bude zastrelený“! Bolo jasné, že poprava bola vykonaná z moci rozkazu rotmajstra Dietricha. Takže strážnik Nožyňski, hovoriac s Timotejom Sandovičom, vinil dôstojníka za celú udalosť.

Jeden z úradníkov vraj povedal Lukášovi Vaňkovi, že 5. septembra o 11. hodine v noci prišiel rozkaz z vojenského štábu v Krakove, aby bol rozsudok na Maxima Sandoviča vykonaný a to čo najskôr. Odsúdený prosil o dovolenie napísať list svojej žene, čo mu bolo aj umožnené. Zatiaľ čo osobná rozlúčka so svojou ženou a otcom mu nebola dovolená, aj keď to veľmi prosil. Informácie, ktoré podáva mladý svedok Vaňko sú málo vierohodné, pretože výpovede iných osôb, ktoré sú s tým spojené aj Nožyňského to nepotvrdzujú. Ani kňaz Kuryllo nespomína túto informáciu.

Otázne je, či naozaj z vojenského štábu v Krakove odišla o 11. hodine v noci depeša s takýmto rozkazom alebo konanie rotmajstra Dietricha bolo samovoľné. Rozstrieľaný duchovný bol v tajnosti zakopaný na gorlickom cintoríne, pod plotom. Dokonca ani presne nevedeli, kde je jeho telo zakopané. Jeho najbližším nebolo dovolené, aby vykopali telesné pozostatky o. Maxima. Bolo im dokonca zakázané vykonať akýkoľvek obrad, ani ako nad kňazom, ani ako nad prostým kresťanom. Jeho telesné pozostatky boli až v roku 1922 nájdené a jeho otcom Timotejom Sandovičom identifikované. Nápomocný pri nájdení tela bol človek, ktorý v septembri 1914 zakopával truhlu s o. Maximom. Telo bolo rozpoznané podľa topánok, ktoré už pred uväznením podaroval otec svojmu synovi.

Po smrti muža bola matuška Pelágia predvolaná do kancelárie súdu. Súdny poradca Kalczyňski jej oznámil, že sa už môže vrátiť domov. Ukrivdená, vyčerpaná udalosťami predošlého mesiaca a pri tom tehotná, to odmietla. S dôstojnosťou sa rozhodla rozdeliť si tento údel so svojimi najbližšími, keď sa dobrovoľne rozhodla nastúpiť do koncentračného tábora v Talerhofe v Rakúsku, kde aj bola prvým transportom 14. septembra večer vyvezená. Ako jediná žena dostala lístok do vagónu tretej triedy – pre osoby. Cestovala spolu s Timotejom Sandovičom. Ostatní spoluväzni boli naložení do nákladných vagónov, ktorými pred tým boli prevážané kone. 17. februára 1915 sa jej v nemocnici v Grazi narodil syn, ktorému dala meno Maxim. Neskôr sa taktiež ako otec, stal pravoslávnym kňazom.

Dnes budova okresného súdu v Gorliciach na Warmiňskiego ulici plne pulzuje životom. Väčšina obyvateľov mesta ani nevie, čo sa tu v lete 1914 odohralo. Na väzenskom múre už nie sú stopy po guľkách, ktoré zobrali o. Maximovi život. V 90. rokoch bola umiestnená vo výške asi dvoch metrov tabuľa s nadpisom po lemkovsky: “Tu dňa 6.9.1914 zahynul mučeníckou smrťou, zastrelený rakúskymi žandármi, otec Maxim Sandovič, syn lemkovskej zeme. K 80-tému výročiu smrti verní Lemkovia“. Spomienka na sv. Maxima Gorlického je medzi Lemkami už od konca vojny veľmi uctievaná.

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode