PRAVOSLÁVIE – NÁBOŽENSTVO PREMENENIA

15.09.2012 21:58

Samotné Pravoslávie je mnohokrát nazývané náboženstvom Premenenia. Prečo? Kresťanstvo nevníma tento svet ako väzenie, z ktorého musí duša čím skôr uniknúť, lenže takisto, a tobôž v tomto súčasnom svete, nevidí palác, kde by sa duša mala usídliť naveky. Cieľom kresťanstva je zjednotiť človeka s horným, nebeským svetom – a súčasne tým posvätiť svet pozemský. V Evanjeliu Kráľovstvo Božie sa prirovnáva ku kvasu. Kvások hodený do cesta sa s ním musí spojiť, ... kvas sa neoddeľuje, neuteká z cesta, ale obklopený touto masou, zdanlivo pomaly robí svoju úlohu – umožňuje cestu rásť a dýchať.

Už u ranokresťanských heretikov, gnostikov, sa  objavila snaha vytlačiť Božieho Ducha zo sveta. Snaha, oddeliť Christov kvas zo sveta ľudí. A tak sa vytvorila teória o predurčení sveta, ktorí sa nespasí a o spasení tých, ktorí boli už vopred predurčení pre vyšší svet.

Sv. Písmo nám opisuje udalosť Christovho Premenenia: „Vzal Isus so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysokú horu do samoty. Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu zažiarila ako slnko a Jeho rúcho zbelelo ako sneh“ (Mt 17, 1 – 2).

Krátko po tejto udalosti sa Christos vydal na svoju poslednú cestu do Jeruzalema. Tu Ho učeníci mali uvidieť opľutého, bezmocného, padajúceho pod krížom, ... ale neskôr, žiariaceho, vzkrieseného a neporaziteľného... Najjednoduchšie vysvetlenie Christovej paschálnej premeny hlása dnešná populárna astrálna „teológia“: „Isus Nazaretský bol dobrým, spravodlivým človekom, preto ho Boh po smrti odmenil svojou slávou a silou. Bohom nebol. A keď sa ním stal, tak po smrti, keď sa vzniesol do vyššieho astrálneho sveta...“ Nie je nič tak vzdialené od kresťanstva, ako toto staré gnostické učenie, ktoré v dnešnej dobe preberajú mnohé sekty. Aby apoštoli neprepadli podobnému spôsobu myslenia, ktoré sa už krátko po ich smrti začalo šíriť, Christos im ešte do Golgoty ukazuje plnosť Božej sily, ktorú nesie v sebe; aby sa v Ňom učeníci nesklamali, keď Ho uvidia poníženého a ukrižovaného – preto im vopred zjavuje svoju slávu. Tu, na Tábore, majú v Ňom uzrieť Boha, aby pochopili, keď ho uvidia poníženého, Jeho dobrovoľné zrieknutie sa Jeho všemohúcnosti. „Stradanije ubo urazumijut voľnoje, mirovi že propoviďat – aby pochopili Tvoje dobrovoľné utrpenie, a zvestovali ho svetu“ – spieva sa v kondaku sviatku Premenenia o zmysle táborského zjavenia pre apoštolov.

Len na jeden okamih sa odkryl „závoj Jeho tela“ (Hebr 10, 20) – a cez pokorný vzhľad syna nazaretského tesára zažiarilo neprístupné svetlo Božieho Syna. Apoštoli boli prestrašení (por. Mk 9, 6). Staré ruské ikony, ktoré sa tak stroho snažia vyhýbať ľudským gestám a emóciám, na ikone Premenenia zobrazujú apoštolov schúlených k zemi, snažiacich sa zakryť si tvár pred svetlom, ktoré ich prežiarilo. No chvíľa prestrašenia ustupuje, vracia sa dar reči a po chvíli aj rozumného úsudku. Z Petrových úst vychádza úprimná, ale zvláštna veta: „Hospodi, dobre nám je tu! Ak chceš, urobím tu tri stánky!“ – to znamená, že on tam chce ostať, ostať navždy, lebo mu je tam dobre. Ale, čo je na tej vete divné? Peter hovorí iba o troch stánkoch – jeden pre Isusa, ďalší pre Mojžiša a ešte ďalší pre Eliáša, ktorí sa na Tábore pri Isusovi zjavili. Peter v ich spoločnosti chce ostať – navždy, ale vôbec nerozmýšľa o postavení stánku aj pre seba samého.

V mystickej literatúre sa často stav človeka, ktorý sa priblížil k nazeraniu večnej Božej lásky tak, ako to zažili apoštoli na Tábore, prirovnáva k opojeniu - omámeniu. Omámený nedokáže klamať. To, čo má na srdci, alebo lepšie povedané - v hĺbke srdca, vychádza na jazyk. Od radosti nevníma, hovorí čudné veci, pretože slová strácajú význam pred samotným videním. A tak, o čom hovorí „omámený“ Peter? Ukazuje sa, že v tomto úžase pred Hospodinovou slávou, Peter zabudol na seba samého a nestaral sa o svoje záujmy a osobný prospech. On chce konať dobro, aspoň takým náznakom lásky a úcty k druhému, že chce postaviť stánky Mojžišovi a Eliášovi.

Christos však odmieta tento dobrý Petrov zámer. Na Tábore nemožno ostať. Práve naopak, z Tábora už vidieť Golgotu, tam je potrebné ísť. Jediné slová, ktoré Hospodin povedal učeníkom na táborskej hore, boli slová o Jeho blížiacej sa smrti a zmŕtvychvstaní. Evanjelista sv. Marek konštatuje, že apoštoli, keď schádzali z hory, už neboli len zaskočení tým, čo videli, ale hlavne tým, čo počuli o Christovom skorom ukrižovaní. Skutočne, hlavné tajomstvo kresťanstva sa zjavuje v tomto krátkom príbehu o Tábore.

V kázni na hore Isus hovoril ľuďom, čo od nich očakáva Božia láska. Odkryl im hlboký zmysel starých prikázaní, ktoré obnovil novou výzvou. Čo viac požadovať od proroka? Lenže On urobil viac. Na hore Tábor ukázal ľuďom Boha a osvietil ich Božským svetlom. Čo viac by sme mohli žiadať od Boha, Ktorý sa sklonil k ľuďom?

Ukazuje sa, že ani to nestačilo. Bez tretej evanjeliovej hory – Golgoty – by bol Christov príchod neúplný a nezmyselný. Zdá sa, že málo je raz vidieť Boha... Aj ten prapodivný lúč táborského svetla je treba naučiť sa uchrániť vo svojom srdci. Bolo ešte treba vytrhnúť sa nie z moci sveta, ale smrti...

Táborský zázrak zatiaľ osvietil iba apoštolov, ale neprenikol do sveta plného utrpenia. A tak, ako potvrdenie toho, sa Isus a Jeho učeníci na úpätí hory stretávajú s najviditeľnejším a najstrašnejším prejavom hriechu a skazenosti nášho sveta – stretávajú posadnutého chlapca. Nie iba chorý, ale posadnutý človek, ktorého všetka sila a vôľa bola úplne spálená, a on sa stal iba pustou hračkou v rukách démona. A po ďalšie, nie iba posadnutý – ale aj dieťa. To nie je človek, ktorý si sám svojimi hriechmi, možno „šarlatánskymi“ hrami, zničil svoju dušu a urobil ju smradľavým pelechom, ale dieťa, ktoré sa stalo nástrojom hriechu ešte skôr, než samo začalo v svete šíriť hriech. Plná degradácia človečenstva hriechom sa ukázala pri tomto Christovom stretnutí neďaleko Tábora.

Christos tu chlapca vyslobodil od pút zla, ale aby oslobodil celé človečenstvo – bolo potrebné omnoho viac – bola potrebná vykupiteľská smrť samotného Posla Božieho. Práve preto sa dobré Petrovo želanie stalo nerozumným. Keby bol s Christom ostal podľa jeho prosby na táborskej hore, nebolo by zázraku na úpätí Tábora. A tiež by nebolo tajomstva spasenia na vrchu Golgoty...

Staré ikony Premenenia, o ktorých už bola reč, nám hovoria o tom, čo je najdôležitejšie v kresťanstve. Christos je na nich trikrát vyobrazený stojac na tej istej hore. Zľava, ako apoštolov vedie na horu a rukou ich pozýva k výstupu hore. To je pochopiteľné: aby bolo možné uzrieť Boha je  potrebné úsilie, ako hovoria cirkevné hymny - „výjsť na vysokú horu čností“., potom je v centre ikony moment samotného Premenenia., a v pravej časti ikony, už tretí raz stretávame Christa, Ktorý nás tentoraz pozýva zostúpiť dole. Na Tábore nemožno ostať., nie preto, že to bolo ťažké, ale preto, že s tým Boh nesúhlasil – to nie je Božia vôľa. Od stredoveku sa k nám nesie jednoduchá rada: ak sa v modlitbe tvoja duša vznesie až do tretieho neba a ty uzrieš samotného Stvoriteľa, v tej chvíli k tebe tu na zemi podíde žobrák, aby si ho nakŕmil – pre tvoju dušu je vtedy užitočnejšie na chvíľu vzdialiť sa od Boha a navariť kašu. Sv. Ján Lestvičník nám hovorí, že v takom prípade je láska nad modlitbu. Na počiatku pravoslávneho monašestva prepodobný Makarij Egyptský varuje svojich učeníkov: „Plná miera duchovného osvietenia sa nedáva človeku preto, aby mal čas postarať sa o svojich bratov“. Tieto staré ikony nám ukazujú Christa, Ktorý posiela svojich učeníkov do sveta, aby pomohli svetu k jeho premene...

Vo svetle Christovom sa svet mení, ale nezamieňa sa za iný – ostáva stále tým istým. Tak, ako Christovo rúcho, ktoré zbelelo ako sneh, naďalej ostalo rúchom., tak, ako Jeho telo zažiarilo sťa slnko, ale Christos stále ostal vteleným Bohočlovekom., takisto aj Peter, ktorý uzrel Jediné Svetlo, skrze Ktoré povstal svet, sa nezmenil ani na anjela, ani na Mojžiša, ale stále ostal Petrom, s jemu vlastnými reakciami a osobnostnými možnosťami.

Je možné nesúhlasiť s tým, že na troch evanjeliových horách bol ľudský život vytrhnutý z moci večného a nezvratného umierania. Ale ťažko si nevšimnúť, ako sa pôsobením svetla Evanjelia zmenilo postavenie človeka, hoci len v jeho vlastnom ponímaní.

 

Протодиакон Андрей Кураев; Православие — это религия Преображения

spracoval jerej Dušan N. Tomko

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode