Život starca Makárija z Optinskej pustovne

29.11.2016 11:50

 

 

Starec Makárij (občianskym menom Michail Nikolajevič Ivanov), narodený v r. 1788. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Nemal to jednoduché, už ako dieťa, pretože vo veku 9 rokov prišiel o matku a vo veku 18 rokov mu zomrel aj otec. Po smrti obidvoch rodičov obhospodaroval zdedený majetok, popritom veľa čítal a veľmi ho nadchýnala krása mníšskeho života. V jeseni sa vybral na dlhšie plánovanú cestu do Plošťanského monastiera, kde sa mu mníšsky spôsob žitia natoľko zapáčil, že zdedený majetok daroval bratom, všetko čo mal rozdal a stal sa poslušníkom v spomínanom monastieri. Ako poslušník (prvý stupeň mníšstva) prijal mladý Michail meno Melchisedek. Po piatich rokoch pobytu v monastieri ho postrihli do mantije (druhý stupeň mníšstva) a prijal meno Makárij. V tom istom roku prijal aj službu jerodiakona a následne bol vysvätený za jeromonacha. V Plošťanskej pustovni žil, duchovne sa zdokonaľoval, učil sa spievať v chóre, počúval rady starcov a veľa čítal knihy o živote svätých. Po 24 rokoch sa začala písať ďalšia jeho životná kapitola, vtedy však nevedel, že túto časť života preruší až jeho úmrtie. Odišiel z Plošťanskej pustovni a stal sa duchovníkom Sevsko-Trojického ženského monastiera. Vo svojej každodennej činnosti sa stretával s mnohými pokušeniami, často si kládol otázky, na ktoré nedokázal sám odpovedať. Často stál pred ikonou a prosil Hospodina, aby mu pomohol v jeho vnútornom trápení, a aby mu pomohol nájsť odpovede na jednotlivé otázky. Jeho prosba sa naplnila, Boh mu poslal vodcu s darom duchovnej múdrosti. Otcovi Makárijovi prišiel do cesty otec Leonid, ktorý považoval otca Makárija za seberovného podľa mníšstva a duchovnej dokonalosti. Po čase otec Leonid odišiel do Optiny, avšak vybudovaný vzťah medzi nimi bol tak silný, že naďalej udržiavali kontakt prostredníctvom listov. Ich cesty sa opäť spojili 5. februára 1834, kedy vo veku 47 rokov otec Makárij odišiel z monastiera do Optinskej pustovne. Prvé dva roky pomáhal otec Makárij starcovi Leonidovi, následne sa stal duchovníkom monastiera a 1. decembra 1839 predstaveným Skýtu. Po siedmych rokoch sa otec Makárij lúči so slzami v očiach so starcom Leonidom, ktorého si povolal Hospodin. V čase, keď otec Makárij bol predstaveným Skýtu, dal okolo Skýtu nasadiť kvety, dbal na ochranu lesov, vybudoval novú knižnicu a stále podľa možností a síl zdokonaľoval chrám na slávu Božiu. Veľa času trávil v lese, ktorý bol ohradou monastiera, pretože podľa starca: „Človek v lese získava uspokojenie a duchovný pokoj. Dávno sa ľudia uchyľovali do lesov a na miesta vzdialené od svetských starostí, aby pri modlitbe nachádzali svoju spásu. Pohľad na zelené stromy slúži, ako symbol nádeje na večný život“. Otec Makárij mal veľa učeníkov, ktorí si chodili k nemu po rady, zástupy veriacich, pútnikov sa chodilo k nemu porozprávať, vyspovedať, chodili za starcom, či v súžení, alebo v radosti. Mužov prijímal vo svojej kélii v každom čase, ženy prijímal za dverami kélie. Všetok svoj čas venoval modlitbe, slúženiu, ľudom, akurát pol hodinku po obede mal vyhradenú na oddych. Starec bol známy aj tým, že nejednu dušu vyliečil. Množstvo ľudí chodilo za ním s rôznymi chorobami a starec ich s modlitbou pomazoval olejom z lampády, ktorá horela v jeho kélii pred Vladimírskou ikonou Matky Božej. Zvlášť časté boli uzdravenia tých, ktorí boli posadnutí zlým duchom. Slovo starca bolo tak mocné, že pôsobilo aj na neveriaceho, dodávalo nádej zúfalým. Často pre zástupy ľudí zabúdal na jedlo, oddych. Lásku k Bohu a ľuďom otec Makárij považoval za vrchol dokonalosti, ktorý sa dá dosiahnuť len vyplnením všetkých Božích prikázaní. Modlitba starca bola neprestajná, modlil sa pri rozhovoroch, za písacím strojom, na ceste, dokonca i v čase spánku bolo na jeho perách počuť slová: „Bože milostivý..., Matka Božia..., Isuse môj...!“ S pribúdajúcim vekom zdravie starca ochablo natoľko, že prestal vydávať knihy, vzdal sa hodnosti predstaveného skýtu, aby sa mohol viac venovať modlitbe. Dva roky pred smrťou prijal schimu. Posledná nemoc starca sa začala 26. augusta 1860, v deň sviatku Vladimírskej ikony Matky Božej, ktorú mal starec vo veľkej úcte. Dňa 30. augusta už cítil príchod smrti, preto rozdával prichádzajúcim krížiky, knihy a žehnal ich. Nasledujúci deň si jeho duchovné deti vypočuli jeho duchovné rady. V chrámoch v tomto čase sa duchovenstvo neprestajne modlilo molebny za starca. V predvečer smrti sa bolesti znásobili. Večer si v sede vypočul modlitbu na odchod duše. V čase čítania kanónov a akafistov bolesti utíchli. So slzami pozeral na ikonu Spasiteľa s tŕňovým vencom a na Vladimírsku ikonu Božej Matky a vzýval: „Sláva Tebe Kráľu môj a Bože môj. Matka Božia pomôž mi!“ Nasledujúca noc bola veľmi nepokojná, starec sa zadychával, pohľadmi a pohybmi rúk vyjadroval vďačnosť mníchom, ktorí boli pri ňom.

Dňa 7. septembra 1860 o siedmej hodine ráno, otec Makárij, obklopený učeníkmi, ticho oddal svoju dušu do Božích rúk. Po smrti telo starca nevydávalo zápach. Otec Makárij bol pochovaný vedľa otca Leonida.

Čerpané z knihy Veľkí starci Optinskej pustovne, Tesaloniky - Grécko,1993

Pripravil: JUDr. Melichárek Peter

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode