Snahy o znovuzjednotenie pomocou cirkevných únií

Počas štvrtej križiackej výpravy (r. 1202 - 1204), po dobytí Konštantínopolu križiakmi v r. 1204, sa Rím pokúsil ukončiť cirkevnú schizmu menovaním latinského patriarchu v Konštantínopole, čo však prinieslo iba väčšie utvrdenie sa pravoslávnych vo vernosti svojmu pravoslávnemu patriarchovi (Pozri MANTEUFFEL, T.: Historia powszechna - Średniowiecze, Warszawa 1996, s. 198). Ukázalo sa, že západná koncepcia presadiť zjednotenie východnej a západnej cirkvi silou, ako to uplatňovali križiaci, k ničomu pozitívnemu nepovedie. Gréci pod vládou latinského cisára a pod cirkevnou, pravdaže nekanonickou právomocou latinského carihradského patriarchu, znášali utrpenie, ale takéto zjednotenie odmietali (Pozri ALEŠ, P.: Cirkevné dejiny III, cit. dielo, s. 126). „Na západe síce križiacke výpravy pápežskú autoritu pozdvihli, na východe ju však degradovali a cirkevnú roztržku v skutočnosti prehĺbili“ (Tamže, s. 116).

Pokračovanie článku nájdete: TU.