Prijímanie svätej Eucharistie v ranej Cirkvi

Do jedného monastiera na ostrove Cyprus raz prišli pútnici a našli tam poslušníka, ktorý sa volal Izidor. Títo návštevníci videli ako tento poslušník neustále plakal a spínal ruky k nebu. Snažili sa ho prehovoriť, aby aspoň na chvíľu prestal, ale on nesúhlasil. „Som veľký hriešnik, hovoril tento poslušník Izidor, takého ešte nebolo od Adama až do dnešného dňa. Pútnici mu na to s pochopením hovorili, že všetci sme hriešnici, veď kto je bez hriechu okrem Boha? „Uverte mi bratia“ - hovoril Izidor, - „ani vo Svätom Písme, ani v Tradícii, ani medzi ľuďmi som nenašiel hriešnika, ktorý by mi bol podobný v hriechu, ktorý som urobil. Keď si myslíte, že si sám nahováram, vypočujte si o mojom hriechu a pomodlite sa za mňa. Vo svete som bol ženatý a žil som v heréze Septima Severa. Keď som raz prišiel domov, nenašiel som svoju ženu doma, pochopil som, že išla k susede, aby spolu prijímali Eucharistiu, keďže moja žena bola kresťanka. Hneď som sa tam vybral, aby som jej v tom zabránil. Vbehol som do domu a uvidel som, že žena práve prijala Svätú Eucharistiu. Priskočil som k žene a schmatol som ju za hrdlo, aby som ju prinútil vypľuť Sväté Dary. Keď sa mi to podarilo, zdvihol som Eucharistiu a hádzal som s ňou na všetky strany, až nakoniec spadla do blata. V tom momente pred mojimi očami udrel blesk a zobral Eucharistiu z tohto miesta. Keď prešli dva dni, videl som pred sebou celého čierneho spáleného človeka. „Ja aj ty sme odsúdený na rovnaké utrpenie“ - povedal mi tento človek. - „Kto si ty?“ - spýtal som sa ho. „Ja som ten, ktorý udrel Tvorcu všetkého, Hospodina nášho Isusa Christa, po tvári v čase Jeho utrpenia“. - Vidíte, teraz aspoň viete, prečo nemôžem prestať plakať, keď si pomyslím, čo ma čaká za tento hriech, ktorý som vykonal“.

Aj v tomto príklade si môžeme všimnúť jednu zaujímavú vec. Prvotní kresťania prijímali Eucharistiu doma, každý deň. Bolo to kvôli prenasledovaniu, pretože nie vždy sa dalo ísť na liturgiu a prijímať spolu s ostatnými kresťanmi. Preto si veriaci brali Eucharistiu so sebou, aby mohli prijímať každý deň. Nevedeli si totiž predstaviť, že by zostali, čo i len jediný deň bez Christa.

Nielen v časoch svätých apoštolov, ale aj v nasledujúcich storočiach bolo zvykom prijímať každý deň. Takáto prax bola vo väčšine miestnych cirkví. V severoafrických miestnych pravoslávnych cirkvách bolo zvykom v nedeľu si po prijímaní brať časticu Eucharistie domov. Túto Eucharistiu kresťania prijímali každý deň ráno v čase ranej – utrenej modlitby pred začiatkom svojej práce, aby sa posvätili na celý deň. Tohto domáceho prijímania Eucharistie sa zúčastňovali aj malé deti.

V neskoršom období, kvôli rôznym príčinám, kresťania už neprijímajú každý deň. Prišli k myšlienke, že prijímanie nemôže byť bez dostatočnej prípravy. Už svätý Hyppolit Rímsky v 3. stor. písal na tému: „Je potrebné prijímať každý deň, alebo len v určitý čas?“

V 4. stor. na otázku, ako často treba prijímať, bola cirkevná prax odlišná. V Španielsku a v Ríme sa vo väčšine prípadov prijímalo každý deň. V Egypte bolo ponechané na každého kresťana, ako často bude prijímať zo svojej Eucharistie, ktorú mal doma odloženú. Väčšinou išlo o každodenné prijímanie, alebo každý druhý deň. V Kappadokii bolo prijaté pravidlo prijímať štyri krát do týždňa, čo môžeme vidieť u svätého Vasilija Veľkého. Obyčajne sa prijímalo v nedeľu, v stredu, v piatok a v sobotu, a tiež, ak na druhý deň pripadol sviatok nejakých mučeníkov. V iných miestnych cirkvách bolo dovolené prijímať raz v mesiaci, v prvú nedeľu v mesiaci, alebo dvanásť krát do roka. V Sýrskej Cirkvi štvrtého storočia svätý Ján Zlatoústy svedčí o tom, že tu väčšina kresťanov prijímala len raz či dvakrát do roka, čo bolo veľmi žalostné a svedčilo o duchovnom úpadku tohto obdobia.

V 5. stor. sa zvyk prijímať každý deň ráno pred jedlom, čoraz viac a viac vytráca zo života bežného kresťana a odchádza do oblasti asketického zápasu života do monastierov a pustovní, kde sa tento zvyk prvotných kresťanov uchovával. V súčasnosti sledujeme akýsi pokus o návrat do pôvodnej ranokresťanskej praxe častého prijímania Eucharistie, čo je vzhľadom na náročnosť doby, v ktorej žijeme, nevyhnutné pre zdravý duchovný život.

Mgr. Ján Pilko, PhD.

publikované v Prameň VI/2014