Prepodobný Ján Kronštadtský

VZOR DUŠPASTIERA A SKUTOČNÉHO KRESŤANA

Sväté Písmo, Svätá Tradícia, liturgický a modlitebný život Christovej Cirkvi - to všetko je prameňom pravoslávnej duchovnosti. Táto je stará ako kresťanstvo samo. Celé dejiny Cirkvi nám hovoria o jej nezastupiteľnom mieste v živote veriaceho človeka. Zachovalo sa nám obrovské bohatstvo v patristických dielach Otcov, ktoré sú nasýtené svedectvami o nej, dokonca sa nájdu aj také, ktoré sú celé venované dôležitým otázkam duchovnosti.

Veľkým učiteľom pravoslávnej duchovnosti sa v 11. stor. stal ctihodný Simeon Nový Teológ. V 14. stor. sa objavujú dvaja veľkí teológovia východnej pravoslávnej duchovnosti - sv. Gregor Palama a Nikolaj Kabasilas. Treba pripomenúť aj nesporne veľký význam Athosu, ktorý sa stal významným centrom duchovného života a dal svetu vynikajúcich učiteľov tohto života a veľkú duchovnú skúsenosť, ktorá sa stala bohatstvom celého pravoslávia. Na túto tradíciu nadviazalo mníšstvo slovanských pravoslávnych Cirkví, najmä Ruskej, ktorá vybudovala viaceré centrá duchovného života. Z popredných učiteľov duchovnosti treba spomenúť sv. Paisija Veličkovského, Sergija Radonežského, Serafíma Sarovského a biskupa Teofana (Zatvornika)

Z nedávnej minulosti si bezpochyby zaslúži miesto medzi týmito veľkými osobnosťami Cirkvi aj prepodobný Ján Kronštadtský. Tento veľký služobník Christovej Cirkvi si zasluhuje pozornosť z viacerých dôvodov. Prvým je skutočnosť, že sa nejedná o človeka, ktorý žil niekedy v dávnej minulosti, čo je často krát príčinou nezáujmu našej mládeže. Dnešný mladý človek totiž často argumentuje slovami: „Veď to bolo dávno, vtedy to možno bolo možné, ale dnes je iná doba, pokrok, vedeckotechnická revolúcia, kybernetický svet, umelá inteligencia...“, alebo: „To sú len rozprávky, legendy, nie sú o tom dôkazy...“. Avšak sv. Ján Kronštadtský žil iba pred sto rokmi a zachovalo sa o ňom ohromné množstvo faktov!

Druhým dôvodom, prečo je o. Ján u nás neznámy, je skutočnosť, že počas trvania socializmu nebolo možné publikovať o ňom vôbec nič, ani u nás, ani vo vtedajšom Sovietskom Zväze a ak, tak len cenzurované diela socialistických autorov, ktoré mali protináboženský charakter. Privediem niekoľko slov o. Jána, ktoré pochopiteľne vyvolávali hnev, ba priam zúrivosť u neskorších mocipánov (komunistov) v Rusku: „...Ak to v Rusku pôjde takto a bezbožníci a anarchisti - šialenci nepodstúpia spravodlivý trest podľa zákona a ak sa Rusko neočistí od mnohej plevele, potom spustne ako dávne cárstva a mestá, ktoré Božia spravodlivosť zotrela z povrchu zemského za ich bezbožníctvo a hriešnosť ... Úbohá vlasť! Kedy budeš môcť bezstarostne žiť? Iba vtedy, keď sa budeš celým srdcom držať Boha, Cirkvi a lásky k cárovi ... Ruský človek! Kto ťa naučil nepokore a nezmyselným vzburám? Prestaňte šalieť! Stačí ... čím budeme my Rusi bez cára?“. Podobne sa sv. Ján Kronštadtský vyjadril aj na adresu tzv. ruskej inteligencie: „Čo povedať o mnohých duševných takzvaných inteligentoch, mladíkoch i dospelých, ba i sivovlasých, ktorí zavrhujú Christa a kresťanskú životnú filozofiu, a ktorí zbožšťujú svoj rozum? Čo povedať o týchto otrokoch tela a všetkých telesných žiadostivostí, o týchto zástancoch cudzoložného a hriešneho sveta, o odpadlíkoch Christa a Jeho Cirkvi, ... Jeho odkazu, bohoslužieb, tajín, pozemskej hierarchie podobnej nebeskej, anjelskej? Kto sú, odkiaľ a kam idú? Akí z nich budú občania, akí služobníci cára a vlasti, akí otcovia a matky rodín? Mnohým inteligentom nie je nič sväté, zákonné ... Pre inteligenta - tolstojovca neexistuje Slovo Božie, podľa ktorého má žiť, ktoré učí dať Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22, 21), to on neuznáva, preto žije ako mu diktujú jeho vášne, ... riadi sa svojím krátkozrakým, slepým, rozvášneným rozumom... A zdanliví mudrci urobili sami zo seba šialencov. Zavrhli pravú Božiu cestu a vybrali si novú - falošnú, bezútešnú, skazonosnú“.

19. október 1829 - v tento deň sa narodil veľký svätec ruského národa, svätý spravodlivý otec Ján, Kronštadtský Divotvorca, vlastným menom Joan Iljič Sergiev v dedinke Sura Pinežského ujezda v Archangeľskej gubernii. Tu, na ďalekom severe Ruska, v rodine chudobného dedinského klerika - ďjačka (žalmistu, čteca) Iliji Michajloviča Sergieva a jeho ženy Feodory, prvýkrát uzrel svetlo sveta tento veľký človek a ozajstný služobník nášho Pána Isusa Christa, ktorého prirovnávali k sv. Sergejovi Radonežskému. Je zaujímavé, že aj priezvisko o. Jána "Sergiev" je veľmi podobné menu tohto veľkého svätca ctihodného Sergeja.

Ani rodičom, ani nikomu druhému nemohla prísť na um myšlienka, že tomuto suchému chlapčekovi je súdené zosilnieť telom i duchom a prehovoriť potom k národu, nielen v celom Rusku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Už od raného detstva sa o. Ján javí ako ideál poslušnosti, pokory a nežnej synovskej lásky. Počas života vo vážnych prípadoch nepozerajúc na to, že sám je kňazom, učiteľom mravnosti, sa neustále obracal za radou k svojej matke, hoci to bola žena negramotná a podľa mnohých dnešných ľudí nemohla dávať žiadne rady človeku, ako bol o. Ján.

Po skončení Akadémie sa stal o. Ján jerejom - kňazom. S akými myšlienkami a pocitmi prijal na seba tento stav? Netreba zamlčovať to, že niektorí, ktorí prijímajú kňazský stav, nemyslia pritom na nič. Ich duša sa nenapĺňa pocitmi horúcej oduševnenosti slúženia Christovi „do poslednej kvapky krvi“. O. Ján nepristupoval k tomuto stavu s takými pocitmi. On sa pozeral na pastierske slúženie ako na najvyššiu službu na zemi, vyššiu než všetky ostatné služby. A túto službu, tento veľký dar, sa snažil zachovať si až do smrti.

Vo svojom Denníku o. Ján píše: „Stojím pred prestolom Boha Všemohúceho, Ktorý zveril do mojej modlitby a opatery cárov a kráľovstvá celého sveta, celý svet, hlavne cárstvo ruské a ruského cára s jeho domom, jeho palác a vojsko, celú Cirkev, hierarchiu, biskupov, kňazov, Christových diakonov, všetkých klerikov a ľudí, každé mesto a krajinu, s tými, čo vo viere v nich prebývajú, stojím pred prestolom Všemohúceho, v Ktorého moci je nebo i zem, všetky živly, svetlo, vzduch, oheň, voda, zem a všetky jej plody, súš i more, všetky živočíchy zemské i vodné, Ktorý mi dal právo orodovať pred Ním za príhodné počasie, za ochranu pred zemetrasením, ohňom, mečom, nájazdom nepriateľov a vnútornými, vzájomnými rozbrojmi, pred všetkým nešťastím, ktoré postihuje ľudí za ich hriechy. Stojím pri samotnom Prameni života všetkého stvorenstva, pri samotnom Prameni milosti, očistenia a spásy. Stojím pred samotnou nedostupnou, všemilostivou, nekonečne múdrou a všemohúcou Mocou, Ktorej sa klania všetko živé - na nebi i na zemi. Akým teda musím byť ja, postavený na takúto výšku, pri takejto svätyni, pri takej veľkoleposti, pri takej neopísanej Moci pri takej Vznešenosti? V pravde predstavujem Christovo tajomstvo, Cherubínov, vysoká je moja služba a ja som pritom hriešnik, trpiaci a nemocný. Hospodine, Ty sám ma upokoj, aby som mohol prijať túto službu".

Jeden z mnohých príkladov nevšednej úcty, v akej ho mal ruský národ uvádza redaktor kronštadských novín a neskorší autor jednej z mnohých biografií o. Jána N. I. Boľšakov vo svojej knihe Istočnik živoj vody, opisanije žizni i dejateľnosti otca Joanna Kronštadtskaho, kde píše: „Na svojich cestách po Rusku som sa stretával s fotografiami o. Jána ako v nádherných palácoch, tak v skromných chalúpkach. Tieto fotografie boli umiestnené na čestných miestach v dome, kam prostý človek dáva len to, čo mu je drahé. Raz som bol prinútený stráviť noc u jedného zámožného statkára v Saratovskej gubernii. V jeho dome visel portrét o. Jána spolu s portrétmi cára a cárovnej... - „To je náš modlitebník, Báťuška“, - spokojne objasňoval pán domáci. - „On sa za Cára, Cárovnú, za celý cársky palác Bohu modlí ... Skrze neho možnože aj ruská zem, my všetci sme silní a žijeme ... Predĺži Pane Bože jeho dni! ...“.

Popularita o. Jána siahala ďaleko za hranice Ruska. Dokazuje to celá séria listov, ktoré dostal v čase svojho pobytu na Kryme: z Ríma, Neapola, Benátok, Berlína, Viedne, Mníchova, Graca. Obsah všetkých listov je skoro rovnaký. V každom ide o nemocného, nemocnú, ktorí počuli o zázračnej sile modlitby o. Jána a preto sa naň obracajú s prosbou o pomoc. Modlitbou a skladaním rúk o. Jána sa liečili aj najťažšie choroby, keď medicína si už nevedela rady. Boli uzdravovaní posadnutí, slepí, ba dokonca sú svedectvá o vzkriesení mŕtvych!

Bohoslužby pravoslávnej Cirkvi pokladal o. Ján za vysokú školu teológie. Počas bohoslužby sa stával naozajstným prostredníkom medzi Bohom a národom, ktorý prosil o odpustenie ich hriechov, bol tým ohnivkom, ktoré spájalo Cirkev pozemskú, ktorú on viedol s Cirkvou nebeskou, medzi členov ktorej vystupoval v tieto minúty svojím duchom. Čítanie o. Jána z klirosu nebolo obyčajným čítaním, bol to skutočný, živý rozhovor s Bohom a Jeho svätými, čítal nahlas, jasne, zrozumiteľne a jeho hlas prenikal do hĺbky duše modliaceho sa človeka.

Všetky vozhlasy a výzvy vo sv. liturgii prednášal tak, akoby v chráme tvárou v tvár videl Boha a rozprával sa s Ním. Slzy dojatia mu stekali po tvári, no ani si ich neuvedomoval. Bolo viditeľné, že počas bohoslužieb o. Ján prežíval celú históriu našej spásy, hlboko a silne pociťoval celú lásku Spasiteľa k ľudskému rodu, cítil Jeho utrpenia. Takéto slúženie hlboko pôsobilo na všetkých prítomných. Nie všetci k nemu prišli s pevnou vierou, jedni s pochybami, iní s nedôverou, tretí zo zvedavosti. No tu všetci prechádzali duchovným prerodom, nedôvera a pochybnosti sa strácali a všetci pociťovali teplo viery. Prijímajúcich bývalo tak veľa, že na Prestole stálo niekoľko čiaš, z ktorých dávalo prijímať viacero kňazov. Takéto prijímanie trvalo aj dve hodiny.

Všeobecná spoveď bola jedinečnosťou v pastierskej službe o. Jána. Na vykonávanie tejto spovede v Kronštadte dostal o. Ján osobitné povolenie od Posvätnej Synody. Keďže v podstate dnes neexistuje poriadok takejto spovede, privediem ju podrobnejšie tak, ako ju opísal N. I. Boľšakov vo svojej knihe: „Pred tým, než bolo prijímanie o. Ján vychádzal na ambon a tu vykonával známu všeobecnú spoveď. Chrám bol stále plný, do Andrejevského chrámu sa vošlo až 5 000 ľudí. O. Ján oslovil tieto tisíce a vyzval ich k pokániu: "Hriešnici a hriešnice podobní ako ja! Prišli ste do tohto chrámu, aby ste priniesli Pánu Isusu Christu, nášmu Spasiteľovi pokánie v hriechoch a potom pristúpili k prijímaniu Sv. Tajín... či ste sa pripravili na prijatie toho veľkého Tajomstva? Či viete, akú veľkú zodpovednosť nesiem pred Prestolom Všemohúceho, ak pristúpite nepripravení? Vedzte, že sa kajáte nie mne, ale Samému Hospodinovi, Ktorý je neviditeľne prítomný medzi nami a Ktorého Telo a Krv sa v tejto minúte nachádza na oltári...“

Po niekoľkých precítených slovách pokračoval: „Počúvajte ... budem čítať modlitby pokánia! A začal čítať modlitby. Po prečítaní každej pripojil ešte jej vysvetlenie. Z národu najprv bolo počuť sem tam vzdychy, no postupne hukot narastal, až nakoniec celý chrám vrel ako rozbúrené more. Báťuška odpusť, báťuška zmiluj sa, všetci sme hriešnici, pomodli, pomodli sa za nás...“ Takéto hlasy sa ozývali odvšadiaľ. O. Ján sťažka utíšil národ a pokračoval v čítaní a objasňovaní modlitieb pokánia. Jeho slová sú jemné, hlas upokojujúci, trochu smutný. Po prečítaní modlitieb a ich výklade o. Ján hlasno zvolal: „Kajajte sa, kajajte v čom ste hrešili!“

To, čo nasledovalo v tieto minúty sa veľmi ťažko, ba nedá sa opísať. Napätie dosahovalo vrchol. Bolo to akoby sa rozbúril oceán. Niekto plakal potichu, niekto nahlas, iní stáli ticho. Ďalší zase nahlas pred všetkými kričali a vyznávali svoje hriechy: „Nemodlím sa, kľajem, hnevám sa, som zlostný...“ atď.

V tom čase o. Ján stál hlboko rozcítený tým všetkým. Jeho ústa šepkali modlitbu, ruky skrížené na prsiach, stál ako prostredník medzi nebeským Sudcom a kajúcimi sa hriešnikmi. Po jeho tvári sa kotúľali slzy, zakrýval si vtedy rukami tvár, no slzy pomaly padali na zem. Prečo plakal? Kto si môže dnes predstaviť jeho duševné rozpoloženie v takýchto minútach? O. Ján plakal a jeho slzy sa zlievali so slzami národa, ako pravý pastier Christovho stáda smútil a radoval sa so svojimi ovečkami. A tieto ovce, ktoré boli zablúdené a hriešne, keď videli slzy v očiach svojho pastiera ešte viac sa zahanbili a vyrazili ešte väčšie slzy a táto čistá rieka sĺz pokánia stekala ešte mohutnejšie k Prestolu Božiemu omývajúc svojimi vlnami začiernené hriechmi ľudské duše.

„Kajajte sa, kajajte!“ - opakoval čas od času o. Ján. Inokedy zase obrátil sa na ľubovoľnú časť chrámu a tam vtedy všetci cítili jeho pohľad. Vtedy na tom mieste ešte hlasnejšie sa ozývali náreky a vyznania. Potom zase ustali do predchádzajúcej intenzity, aby vypukli opäť na inom mieste, podľa toho, kam sa zahľadel o. Ján. Ako silne vládol touto masou národa! Vtedy by snáď skutočne stačilo vyzvať ich na cestu za o. Jánom a všetci by šli aj na smrť za svojím pastierom...

V takomto stave sa veriaci nachádzali zhruba päť, šesť minút. Potom ich o. Ján utišoval, a keď už bolo počuť len sem tam tiché stony, hovoril: „Počúvajte! Boh daroval mne, ako aj všetkým kňazom moc viazať a rozväzovať hriechy človeka... Počúvajte pozorne, budem čítať modlitbu rozhrešenia. Skloňte svoje hlavy a ja nad vami rozprestriem epitrachil, požehnám vás a dostanete od Boha odpustenie hriechov“.

Tisícky hláv sa pokorne sklonilo a čítala sa modlitba rozhrešenia. O. Ján zobral koniec epitrachila a pozdvihnúc ho na všetky štyri svetové strany, požehnal zhromaždenie. Aká je to slávna a tajomná chvíľa! Zmieruje sa nebo so zemou, hriešnici s Bezhriešnym. Po tejto modlitbe všetci pocítili akúsi ľahkosť na duši. Akoby každému spadol zo srdca kameň, ktorý ho tlačil. V tejto chvíli mnohí videli na soleji Samotného Christa, ako žehná a odpúšťa národu jeho previnenia! Aké rozmery dosahovala ich viera v tieto minúty!

Potom nasledovalo sv. Prijímanie. Po modlitbe Viruju Hospodi i ispoviduju... celý dav sa pohol smerom k čaši, Koľko pokoja a tichej radosti bolo možné vidieť na tvárach týchto ľudí. Po zaambonnej modlitbe o. Ján vychádzal na soleju a s krížom v ruke pozdravil radostne všetkých prijímajúcich. A bolo vidieť, ako radostne ďakoval národ drahému báťuškovi, táto masa žiariacich duchovnou radosťou veriacich, ktorí do spovede a prijímania boli ako bludné ovce a teraz sa prinavrátili k Pastierovi a Vládcovi našich duší (1 Petr. 2, 35)“.

Na záver uvediem jednu z jeho myšlienok, ktorá vyjadruje jeho celkový pohľad na dôležitosť bohoslužby: „Celý kruh bohoslužieb v pravoslávnej Cirkvi je usporiadaný tak, aby skutočný kresťan žil už tu na zemi nebeským životom, životom svätým, v neprestajnej službe Bohu, v jednote s Bohom a v spoločenstve s Božími anjelmi a so všetkými svätými“.

Jerej Marek Gubík