Prepodobný Eufimij Veľký

07.11.2014 11:02

 

Prepodobný Eufimij pochádzal z Arménska. Jeho rodičia Pavol a Dionísia nemali dlho žiadne deti. Až po dlhom čase, ktorý strávili v modlitbách, im Boh požehnal syna. Jeho otec skoro zomrel a matka dala svojho syna svojmu bratovi, kňazovi Eudoxiovi. Neskôr sa Eufimij stal mníchom a kňazom.

Prepodobný Eufimij často navštevoval monastier svätého Poliekta a v čase Veľkého pôstu sa vzďaľoval do jeho pustovne. Keď mal 30 rokov navštívil Jeruzalem. Tam sa v kélii modlil a plietol košíky. Neďaleko neho žil asketickým spôsobom prepodobný Feoktist. Po sviatku Bohozjavenia sa obaja vzdialili z monastiera do pustovne neďaleko Jericha. Tam si našli ťažko dostupné miesto v jaskyni, kde aj zostali žiť. Ale Boh skoro odhalil ich miesto tým, ktorí to najviac potrebovali. Pastieri, ktorí tadiaľ prechádzali so svojimi stádami, ich objavili a povedali to ľuďom v okolí. K Eufimijovi a Feoktistovi sa začali zbiehať ľudia hľadajúci duchovný úžitok pre svoje duše. Okolo nich vzniklo mníšske bratstvo a monastier.

Prepodobný Eufimij hovoril svojim bratom: „Pamätajte, že tí, ktorí chcú žiť mníšskym životom, je potrebné, aby sa vzdali svojej vôle a vždy sa nachádzali v poslušnosti a pokore. Musia pamätať na smrť, báť sa Božieho súdu a večného zatratenia a želať si Nebeské Kráľovstvo“. Mladým mníchom hovoril o vnútornom pamätaní na Boha spojenom s telesnou prácou. „Keď sa svetskí ľudia snažia, aby nakŕmili seba a svoju rodinu, a okrem toho ešte dávajú milodary, prinášajú obeť Bohu, tým viac my, mnísi, sme povinní namáhať sa, aby sme utekali pred lenivosťou a prázdnotou a nekŕmili sa cudzou námahou“.

Sláva o jeho zázrakoch sa rýchlo rozniesla. Keďže nemal rád ľudskú slávu, ušiel z monastiera a zobral so sebou iba poslušníka Dometiana. Usídlil sa v pustovni na hore Marda blízko Mŕtveho mora. O niečo neskôr sa usadil v jaskyni, kde sa niekedy skrýval kráľ Dávid. Na tomto mieste postavil monastier a v samotnej jaskyni urobil chrám. Monastier bol spočiatku chudobný, ale Eufimij sa vo všetkom spoliehal na Boha. Raz do monastiera prišlo štyristo pútnikov z Jeruzalema, ktorí boli hladní. Keď to prepodobný Eufimij uvidel, zavolal si jedného mnícha a prikázal mu, aby ich nakŕmil. Keď mních prišiel do miestnosti, kde mali chlieb, našiel tam obrovské množstvo chlebov. To isté sa stalo aj s vínom a olejom. Všetci pútnici sa najedli, a jedla zostalo ešte na ďalšie tri mesiace. Tak Boh učinil zázrak cez vieru svätého Eufimija.

Raz sa jeden mních rozhodol nepočúvať Eufimija a nesplniť jeho príkaz. Nepozeral na to, že ho volá, ale robil sa hluchým. Vtedy Eufimij povedal: „Uvidíš, aká je odmena za neposlušnosť!“ Mních spadol na zem a javil znaky posadnutosti zlým duchom. Mnísi začali prosiť starca, aby ho uzdravil, čo napokon aj urobil. „Poslušnosť je veľká cnosť. Boh miluje poslušnosť viac ako almužnu. Neposlušnosť vedie k smrti“, - hovoril svätý.

Za svoj asketický život a tvrdé, neoblomné vyznávanie pravoslávnej viery dostal pomenovanie „Veľký“. Keď slúžil svätú liturgiu, niektorí mnísi videli, ako schádzal oheň z neba a obkolesoval ho. Mal dar prozorlivosti, videl vnútorné rozpoloženie ducha a poznal ľudské myšlienky. Keď mnísi prijímali Svätú Eucharistiu, prepodobnému bolo odkryté, kto pristupuje dôstojne a kto na svoje odsúdenie. Keď mal 82 rokov, prišiel k nemu blažený Sáva Osvietený, ktorý bol vtedy ešte mladý. Prijal ho s láskou a poslal do monastiera k prepodobnému Feoktistovi. Predpovedal, že tento mladý mních Sáva bude veľkým askétom, známym po celom svete.

Keď mal 90 rokov, jeho priateľ, prepodobný Feoktist, ťažko ochorel. Navštívil ho a zostal pri ňom až do jeho smrti. Boh mu na sklonku života ukázal deň jeho odchodu z tohto sveta. V deň prepodobného Antona Veľkého (17. januára) slúžil všenočné bdenie, kde mníchom oznámil, že je jeho posledné. Dával posledné poučenia svojim bratom mníchom. „Keď ma ľúbite, zachovávajte moje prikázania. Majte medzi sebou lásku, ktorá je spoločenstvom jednoty. Nijaký dobrý skutok nie je možný bez lásky a pokory. Sám Boh z lásky k nám hriešnym sa pokoril a stal sa človekom ako sme my. Preto sme za to povinní mu neprestajne vzdávať chválu, hlavne my, ktorí sme sa vzdialili od sveta a stali sa mníchmi“. Hovoril im, aby brána monastiera nebola nikdy zavretá pre pútnikov a aby im dávali a pomáhali im. Tiež prisľúbil, prebývať duchom so všetkými, ktorí budú žiť v jeho monastieri až do konca sveta. Keď všetkých prepustil, nechal pri sebe iba poslušníka Dometiana, s ktorým zostal v oltári tri dni. Zosnul 20. januára 473, keď mal 97 rokov. Jeho ostatky sa nachádzajú v Palestíne.

 

Mgr. Ján PILKO, PhD.

/publikované v mesačníku PRAMEŇ 11 / 2014/

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode