PREFÍKANOSŤ DÉMONA

Jeden brat sa raz spýtal starca: „Čo mám robiť? Moja hriešna myšlienka mi nedovolí ani na chvíľu zostať v kélii“. Starec mu povedal: „Choď synu, usaď sa vo svojej kélii, pracuj rukami a neustále sa modli k Bohu. Svoju starosť zlož na Boha a nech ťa nikto nezvedie, aby si odtiaľ odišiel“. I povedal mu jeden príbeh: „Jeden mladík žil vo svete so svojím otcom. Túžil po tom, aby sa stal mníchom. Ale hoci otca prosil o dovolenie, nedostal ho. Neskôr keď ho podporili aj jeho verní priatelia, otec súhlasil a tak tento mladý muž odišiel a vstúpil do monastiera. Keď sa stal mníchom, začal dokonale vykonávať všetko, čo sa má v monastiery konať a jedol iba raz denne. Potom sa začal každý druhý deň úplne zdržiavať od jedla, až nakoniec jedol iba raz za týždeň. Jeho duchovník ho pozoroval a s obdivom ďakoval Bohu za jeho zdržanlivosť a námahu. Po nejakej dobe začal tento mních prosiť svojho starca: „Otče, pusť ma do púšte“. On mu odpovedal: „Synu, pusť to z hlavy. Nemohol by si znieť takú námahu a k tomu pokušenia a diablove úskoky. Keď ťa tam zastihne pokušenie nenájdeš nikoho, kto ťa uteší v nepokoji, ktorý na teba znesie diabol“. On ale začal žiadať ešte naliehavejšie, aby mu dovolil odísť. Keď starec videl, že ho nedokáže zadržať, pomodlil sa a prepustil ho. Určil dvoch mníchov, aby mu ukázali kadiaľ má ísť...

Celý článok si môžte prečítať TU.