Natoľko sme v Cirkvi, nakoľko v nás prúdi Christova Krv

V súčasnej dobe, kvôli našej ľahostajnosti voči  sv. viere v Hospodina nášho Isusa Christa, kvôli našej nespôsobnosti vnímať pôsobenie Jeho Božskej prozreteľnosti v našom živote, sme došli do toho, že môžeme povedať, že sme sa takmer úplne vzdialili od skutočného kresťanského života. (prepodobný Serafím Sarovský)

Sme, alebo nie sme v Cirkvi?

Ťažko definovať, ako sa nám podarilo skĺznuť k tomu, že sme dnes stupeň duchovnej úrovne – cerkovnosti / necerkovnosti človeka začali vnímať podľa toho, či dotyčný vie, alebo nie, kedy, kde a pred ktorou ikonou treba postaviť sviečku, kedy sa žehnať a kedy nie... A keď ponad to ešte niekto ovláda bohoslužobný poriadok, typikon, taký je vskutku hodný najvyšších pochvál. Ale je to naozaj tak? Je možné, aby k tomu, že budem pravoslávnym kresťanom stačilo poznať cirkevný poriadok? Je možné Pravoslávie, a to znamená aj Christovo kázanie, Jeho spásonosnú misiu v tomto svete, znížiť na úroveň noriem správania alebo súboru pravidiel? A možno, to všetko – poznať pravidlá Cirkvi a byť členom Cirkvi, byť pravoslávnym kresťanom, - sú dve rôzne veci? Ale vtedy vzniká otázka: „Čo znamená byť v Cirkvi?“

Sme katechumeni alebo veriaci?

V ranokresťanskej dobe ľudia, ktorí prichádzali do chrámu a boli účastní na živote Cirkvi, delili sa na dve skupiny - na katechumenov (ohlašených) a veriacich. Katechumeni boli nepokrstení ľudia, ktorí sa však pripravovali k prijatiu tajomstva Krstu. Tak, ako veriaci (tj. pokrstení, ktorí boli riadnymi členmi Cirkvi), počúvali Sv. Písma, ich výklad, kázne, modlili sa spolu s kresťanmi, učili sa kresťanskému spôsobu života a zbožnosti, no v určitom momente bohoslužby, tesne pred začiatkom Eucharistie (kedy veriaci prijímajú sv. dary Tela a Krvi Christa), títo ľudia museli opustiť chrám (por.: Собрание древних литургий; 1874. Возглас диакона в армянской Литургии "Целуйте друг друга лобзанием святым, и те из вас, которые не могут причаститься сего божественного таинства, да выйдут за двери" (Вып. 2.) Возглас в коптской Литургии св. Кирилла Александрийского - "непричащающиеся, изыдите" (Вып. З.). Vedeli, ako sa správať, poznali Sv. Písmo, poznali kresťanské modlitby, no neboli členmi Christovej Cirkvi. Bolo niečo, čo im ešte chýbalo a oddeľovalo ich od toho, aby sa mohli podieľať na sviatostiach, na tajomstvách Cirkvi. Ako svedčí apoštol Pavol, Cirkev – je Telo Christovo. A preto, aby sme sa stali verným, v prvom rade bolo potrebné prijať Krst a Myropomazanie, tj. vstúpiť do Cirkvi a ponoriť sa do Christa. A po druhé, bolo potrebné stať sa účastníkom Christovho Tela, čiže Cirkvi. Aby sme sa však stali členom Cirkvi, nestačí len počuť alebo čosi vedieť o Christovi, potrebné je byť s Ním a v Ňom, s Christom a v Christovi. A preto na otázku: „Či sme, alebo nie sme v Cirkvi?, môžeme kladne odpovedať iba v prípade, že v nás ozaj prúdi Christova Krv.

Načo chodiť do chrámu?

Skúsili ste si niekedy dať odpoveď na túto otázku? Veľa totiž od tejto odpovede záleží aj náš osobný vzťah ku chrámu, a vôbec, spoločenstvu veriacich.

Načo teda chodiť do chrámu? Aby sme v ňom získali spasenie? A je k tomu nevyhnutne potrebný chrám? A keď áno, akými prostriedkami v chráme dosiahnuť spásu? Možno cez modlitbu? Ale, či k tomu treba chrám? Veď modliť sa dá na každom mieste... Či možno sú k tomu potrebné špeciálne predpísané formuly, pred tou či onou ikonou, s určeným počtom sviečok a zapálených lampád? No, ale to možno robiť aj doma... Načo sa potom nedeľu čo nedeľu veriaci schádzajú v chráme? Aby sme dali odpoveď na túto otázku, v prvom rade je potrebné zamyslieť sa nám, prečo vôbec Christos prišiel na túto zem, prečo  založil Cirkev, prečo poslal apoštolov zvestovať Evanjelium.

Dobre vieme, že od prvého pádu do hriechu našich prarodičov Adama i Evy je ľudský rod nakazený hriechom a táto smrtonosná rana sa s nami nesie z pokolenia na pokolenie. Čím ďalej, tým viac a viac nákaza hriechu pokrýva a zožiera naše srdcia, a niet takého človeka, ktorý by netrpel touto chorobou. Christos nás však prišiel vyliečiť z tejto choroby. No akým spôsobom spásonosné udalosti, ktoré sa udiali 2 tisíc rokov nazad v Palestíne, sa môžu dnes dotknúť môjho života? Akým spôsobom, ja hriešny, môžem získať dar, ktorý dostali Christovi apoštoli a učeníci?

V súčasnej medicíne sa používa liečebná procedúra, pri ktorej sa človeku filtráciou, následným zachytením škodlivín a pridaním chýbajúcich pre život potrebných komponentov, mení jeho vlastná krv. Čosi podobné s nami koná Christos. 2 tisíc rokov nazad sa On sám, Jednorodený Boží Syn, vtelil a prijal naše človečenstvo. Očistil ho od hriechu, prekliatia a smrti, premenil ho a podáva nám ho v tajomstve Eucharistie. My, prijímajúc tento dar, - cez túto „duchovnú transfúziu“ - získavame možnosť zmeniť, napraviť svoj život., a uzdraviť našu ľudskú prirodzenosť. Takýmto spôsobom dostávame možnosť sa spasiť. A tak, v Cirkvi – v mystickom Christovom Tele, - sa dokonáva spasenie, prostredníctvom kajúcnej premeny ľudského srdca, spojenej so svätými Christovými tajomstvami (por.: Архиепископ Брюссельский и Бельгийский Василий; "Спасительное дело Христа на Кресте и в Воскресении". - ЖМП, №2, 1973).

V čase prijímania (pričaščenija) sv. Darov Tela a Krvi Christových chrám prestáva byť jednoducho budovou, a stáva sa Nebom na zemi, a my sa ocitáme nie na novej, či inej, ale na tej istej tajnej večery, ktorú dokonal Christos so svojimi učeníkmi., Vchádzame do večeradla a stávame sa „spolupričastníkmi“ sv. apoštolov. Lebo neprináša sa žiadna iná, ani nová žertva, ale my hriešni sa cez Eucharistiu dotýkame tajomstva večnosti v Božom kráľovstve (por. Иеромонах Иннокентий (Ивлев); В Церкви ли мы?).

Tam, kde nieto prijímania, niet ani Cirkvi !!! A kde niet Cirkvi – niet prijímania, a nakoniec ani spasenia !!! Len si predstavte, čo sa stane, keby ste si zaviazali prst a tuho priškrtili – prv by zmodrel, odkrvil sa, a nakoniec odumrel. To isté sa deje i s tým, kto neprijíma zo životodárneho prameňa Eucharistie a tak sa pomaly postupne mení v chodiacu mŕtvolu. A čo keď takýchto neprijímajúcich v cirkevnom spoločenstve (farnosti, eparchii, miestnej cirkvi) je viac – ... štvrtina, ... polovica, ... či nedaj Bože, väčšina? Čo s takým neživým, mŕtvolne zapáchajúcim spoločenstvom?

Podobne sú na tom aj všetci tí, ktorí stoja mimo Cirkev – heretici, rozkolníci, sektári, hoci by aj každý deň lámali chlieb (tj. schádzali sa na Eucharistii). Cirkev je živý bohoľudský organizmus., k nemu sa možno priblížiť, zjednotiť sa s ním, ale nemožno ho nanovo založiť, tak ako nemožno chcieť od Christa, aby znova prišiel na zem, znova dokonal poslednú večeru a znova sa dal ukrižovať... Preto ich spoločenstva, ktoré nemajú základ v Christovi, ale v ľudskom hriechu a pýche, nie sú Cirkvou, a tým ani nemôžu mať podiel na prijímaní spásonosných darov Tela a Krvi Christovej (por.: Блаженный Августин; Прибавления к творениям св. Отцов, 1843. „Кто не между членами Христовыми, тот неможет иметь християнского спасения. ...нигде кроме православной кафолической Церкви, нельзя найти спасения“).

No čo je horšie – koľko pravoslávnych sa podobá týmto heretikom a sektárom, keď sami seba odlučujú od prijímania a následne od jednoty so spoločenstvom Cirkvi, neraz prikrývajúc sa rúškom „ospravedlnenia“ zvaným pseudo-pokora.

A tak, poznať spamäti všetky dátumy sviatkov, cirkevné obyčaje a tradície, pravidlá a predpisy, a nebyť účastný Eucharistie – znamená len toľko, že sme ostali len pri chrámových dverách a napriek tomu všetkému sme stále mimo Cirkev. A možno práve v tejto chvíli sa v nás zrodila túžba po eucharistickom prijímaní, ... a možno otázka: „Ako často prijímať?“ Jedni hovoria, že stačí raz v roku, druhí zas, dva raz na rok, a ešte ďalší sa chvála Bohu posunuli k prijímaniu na veľké sviatky, no sv. otcovia nás nabádajú k ustavičnému prijímaniu. Ako to vlastne je, sa pokúsime hľadať odpoveď v pokračovaní v tejto téme, v ďalšom článku.

Na základe internetových zdrojov, preložil a spracoval jerej Dušan N. Tomko