Misijná činnosť otca Ignatija – služobníka Božieho na dolnom Zemplíne

Otec Ignatij, vlastným menom Ján Čokina, sa narodil 8. apríla 1899 v obci Uličské Krivé, okres Snina. Čas jeho mladosti nebol ľahkým obdobím. Práve v tomto čase, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. stor., dochádza k návratu veriacich k svätému Pravosláviu a otec Ignatij bol od útleho veku tvrdým zástancom svätého Pravoslávia.

V mieste jeho rodiska, v r. 1922, celá obec prešla od únie k pravej Christovej Cirkvi, k svätému Pravosláviu. Nie všade však bol návrat tak jednoznačný a relatívne ľahký. Sám Hospodin Boh posiela svojho služobníka - misionára otca Ignatija na Zemplín, nie náhodou, ale aby svojou odhodlanosťou za pravú vieru navrátil veriacich do lona svätej pravoslávnej Cirkvi.

Otec Ignatij žil tvrdým asketickým životom, dôsledne dodržiaval svoje mníšske pravidlo, pôst, bol nápomocný iným, aj napriek neustálemu ponižovaniu a zosmiešňovaniu pre vieru sa nikdy na nikoho nehneval, ale stále prosil Hospodina, aby im odpustil, lebo nevedia, čo robia.

Jeho prvou cirkevnou obcou bol Rebrín, v súčasnosti Zemplínska Široká. Tu už začiatkom 20-tych rokov minulého storočia sa začína formovať pravoslávny duchovný život. Po r. 1918, po období nepokojov a rozbrojov v obciach Rebrín a Krášok, kde sa nachádzal uniatsky chrám, ktoré sa časom stupňovali, od slovných narážok až po fyzické útoky končiace na súde, veriaci, ktorí prišli z USA a boli naklonení myšlienke návratu do Pravoslávia, zakladajú prvú pravoslávnu cirkevnú obec. Už v r. 1921 bola v miestnej ľudovej škole slúžená prvá pravoslávna liturgia, ktorú slúžil práve jeromonach ladomírskeho monastiera Ignatij (Čokina), neskorší prvý administrátor novovzniknutej cirkevnej obce. Pravoslávie vtedy prijalo 40 rodín z obcí Rebrín, Krášok a Lastomír.

Ešte koncom r. 1926 si pravoslávni veriaci postavili drevenú modlitebňu, ktorú spolu s otcom Ignatijom posvätili o. Vasilij Solovjev z Medzilaboriec a o. Andrej Cuglevič z Telepoviec. V r. 1929 sa veriaci dohodli na vybudovaní nového chrámu. Výstavbu chrámu ukončili v r. 1934 a zasvätili ho Narodeniu Presvätej Bohorodičky. Otec Ignatij naplnený láskou a radosťou z nového chrámu, veriacim zabezpečil liturgické a modlitebné knihy až z Haliče v Poľsku, o čom svedčí aj jeho venovanie v modlitebníku pani Pupačovej.

Otec Ignatij celým svojím telom, celou mysľou aj dušou bojoval za obnovenie Pravoslávia na našom území. Každú skúšku v neľahkej dobe zdolával Isusovou modlitbou: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho!“ Po ťažkých dvoch rokoch, plných pokušení, skúšok a prekážok, zanechávajúc kúsok pravej duchovnosti nielen v Rebríne, ale aj v širokom okolí, odchádza do obce Ladomirov, okr. Snina, odkiaľ naďalej pokračuje vo svojej misijnej činnosti dolného Zemplína.

História „tibavského kríža“

Na toto obdobie spomínal jeho brat Juraj, žijúci v susednej obci Ubľa, a ktorý chodil s otcom Ignatijom po celom Zemplíne a pomáhal mu ako kantor pri svätých bohoslužbách.

„Keď raz prechádzali cez silno uniatskú obec Tibava, bol akýsi sviatok, ľudia nepracovali, sedeli pred domami, alebo sa prechádzali po ulici.

Otec Ignatij nosil bradu, kde v tom čase bradu nosili len Židia. Ignatij sa ľuďom pozdravil: „Sláva Isusu Christu!“ a dodal: „ Nečudujete sa, že ja som Žid (?)“ Oni mu odpovedali: „Aký ste vy Žid, keď ste sa pozdravili „Sláva Isusu Christu“ a nosíte pravoslávny kríž? Vy ste pravoslávny pop.“ Otec Ignatij na to reagoval slovami: „Akýže ja môžem byť pop, keď nemám, kde slúžiť bohoslužbu, hoci aj kantora so sebou mám?!“ Vtedy sa obrátil na jednu ženu, či by nemohol slúžiť bohoslužbu v jej dome. Keď súhlasila, tak jej povedal: „A nemohli by ste pozháňať viac ľudí, lebo viete, keď budeme slúžiť len pre jedného človeka, tým sa Bohu veľmi neodvďačíme“. Na túto ženu tak zapôsobil, že pobehla za ďalšími ženami a takto v jej dome slúžili svätú liturgiu.

Po liturgii otec Ignatij povedal: „ Pamätajte na to, že tu vo vašom dome sa uskutočnila významná vec, slúžila sa svätá Liturgia. Toto je potrebné zaznamenať pre budúcnosť. Bolo by dobré pred domom postaviť svätý kríž“. Otec Ignatij spolu s obyvateľmi skutočne postavili svätý kríž, ktorý tam stojí dodnes.

Na túto veľkú udalosť spomína pani Barnová z Tibavy: „Pozemok, na ktorom bol pôvodne postavený kríž, bol pripravený na stavbu pravoslávneho chrámu. Bol tam malý domček, v ktorom bývala bohabojná rodina. Lenže neskôr sa pozemok predal súkromným vlastníkom a nový majiteľ, ktorému sa kríž nepáčil, ho presunul vedľa pred susedov. Vzápätí, žiaľ, ochrnul a nemohol chodiť. Na novom mieste sa majitelia o kríž vzorne starali. Momentálne tam bývajú už noví majitelia, ktorí tiež majú tento kríž vo veľkej úcte“.

* * * * * * *

Otec Ignatij taktiež pôsobil v Hrabskom, kde založil novú cirkevnú obec, alebo v Krásnom Brode, kde staval Pravoslávny chrám. Taktiež pôsobil v Čertižnom, v Pstrinej, ale aj v obciach Topoľa, Runina, Svetlice, Malý Berezny, Veľatín, Stakčín, Medzilaborce a v mnohých ďalších, v ktorých nezištne slúžil a rozosieval semená sv. Pravoslávia.

Počas svojej skutočne apoštolskej misijnej činnosti o. igumen Ignatij pretrpel mnoho ponižovania, výsmechu a rôznych intríg zo strany neprajníkov sv. Pravoslávia. Napriek mnohým prekážkam Boh požehnával toto dielo a počet pravoslávnych veriacich stále rástol.

Po odchode do dôchodku si otec Ignatij na malej hôrke v rodnej obci postavil kaplnku a pod ňou kéliu, v ktorej do konca svojho pozemského života vo dne v noci vznášal svoje vrúcne modlitby k Hospodinovi, Presvätej Bohorodičke i všetkým svätým, a ktorými nie jednému utrápenému a ubolenému pomohol.

V nedeľu ráno, 24. októbra 1976, vo veku 77 rokov, si otec igumen Ignatij poslednýkrát prečítal mníšske modlitebné pravidlo a rozlúčil sa so všetkými, ktorí ho prišli navštíviť a tichučko, ležiac na posteli s modlitbou na perách, asi na poludnie, odovzdal svoju dušu Bohu.

Pravoslávni veriaci, bohoslužbami pri jeho hrobe v Uličskom Krivom, každoročne na sviatok Preobraženija - Premenenia Hospodinovho na hore Tábor, za stále väčšej účasti duchovenstva a veriacich, si úctou pripomínajú neochvejného, horlivého a trpezlivého ohlasovateľa pravdy a svätého Pravoslávia – otca igumena Ignatija – Božieho služobníka.

Tibavský kríž je zas svedectvom a pamiatkou na jeho misiu v krajoch dolného Zemplína.

Z knihy Petra Begeniho „Igumen Ignatij – Služobník Boží“ a materiálov z kroniky Pravoslávnej cirkevnej obce Zemplínska Široká

pripravili Veronika MELICHAREKOVÁ a o. Nikodím (Dušan Tomko)